ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Transkript

1 Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4S/209/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Langová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013: ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Soni Langovej a členov senátu JUDr. Judity Kokolevskej a JUDr. Miloty Tóthovej, v právnej veci žalobcu: DALUDAN, s.r.o., Račianska 72, Bratislava, IČO: , právne zastúpený: JUDr. Davidom Soukeníkom, advokátom so sídlom AK Šoltésovej 14, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/227/38079/2010/ r zo dňa takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného č. I/227/38079/2010/ r zo dňa a rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 649/231/91538/09/Bur zo dňa z r u š u j e podľa ust. 250j ods. 2 písm. e/ Občianskeho súdneho poriadku a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania za právne zastúpenie v sume 468,86 eur a za súdny poplatok v sume 66,00 eur a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu vedený v Tatra banke, a.s., pod číslom: XXXXXXXXXX/XXXX. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou podanou na súd dňa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/227/38079/2010/ r zo dňa , ktorým žalovaný ako odvolací orgán na základe odvolania žalobcu zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 649/231/91538/09/Bur zo dňa o nepriznaní nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie september 2006 v sume XXX XXX,XX (t.j. X XXX XXX,- Sk) a bola žalobcovi určená vlastná daňová povinnosť v sume XXX,XX (t.j. XX XXX,- Sk) z dôvodu, že nepreukázal nárok na oslobodenie dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu, v súlade s ustanovením 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o DPH). Žalobca sa s tvrdením žalovaného v napadnutom rozhodnutí nestotožnil, tvrdiac, že tento nedostatočne zistil skutkový stav veci a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že v zdaňovacom období september 2006 uskutočňoval obchody s mletou kávou, na ktorých sa zúčastňoval reťazec dodávateľov a odberateľov. Takéto tzv. reťazové obchody sa uskutočňujú tak, že tovar sa spravidla prepravuje od prvého dodávateľa k poslednému odberateľovi, pričom okrem prvého dodávateľa a posledného odberateľa sa na obchode zúčastňuje viacero subjektov, ktorých počet nemusí byť žiadnym spôsobom limitovaný, s výnimkou výšky zisku jednotlivých účastníkov. Uskutočnenie reťazových obchodov je typické pre rýchloobrátkové tovary, medzi ktoré patrí aj mletá káva. Žalobca uviedol, že bol súčasťou takéhoto reťazového obchodu, pričom bol v zmluvnom vzťahu so spoločnosťou HEDOX s.r.o., Banská Bystrica a FORDAM s.r.o. Bratislava, ako dodávateľom mletej kávy a so spoločnosťou HUN-

2 INVESTOR, Maďarská republika ako odberateľom. Nárok na oslobodenie od dane si žalobca uplatňoval na základe medzinárodných nákladných listov (CMR) potvrdených spoločnosťou HUN-INVESTOR, že mletú kávu prevzala na území Maďarskej republiky ako aj na základe skutočnosti, že fakturovanú sumu uhradila v celom rozsahu. Žalobca ďalej poukázal na ustanovenie 43 ods. 5 zákona o DPH, z ktorého vyplýva, že platiteľ dane musí preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu okrem kópie faktúry ešte aj ďalším jedným alebo viacerými dokladmi. Zoznam týchto podporných dokladov nie je presne stanovený, pretože v rámci písmena d/ predmetného ustanovenia uvedené slovo napríklad, čo znamená, že platiteľ dane môže použiť rôzne doklady preukazujúce dodanie tovaru do iného členského štátu. Podľa názoru žalobcu ustanovenie 43 ods. 5 zákona o DPH je štruktúrované tak, že v jednotlivých písmenách upravuje príklady jednotlivých dokumentov, ktoré sa majú použiť na preukázanie dodania tovaru do iného členského štátu a to v závislosti od toho, ktorá osoba zabezpečovala prepravu tovaru. Keďže ale predmetné ustanovenie upravuje typy dôkazných dokladov v štyroch písmenách a/ - d/ tak je zrejmé, že typ dokladu, ktorý je uvedený v písmenách a/ - c/ pri jednotlivých spôsoboch zabezpečenia prepravy je len ako príklad uvedený doklad a nevylučuje preukázanie dodania tovaru iným dokladom, výslovne uvedený v citovanom ustanovení, prípadne iným neuvedeným dokladom. Podľa žalobcu žalovaný vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keď v rozpore so znením ustanovenia 45 ods. 5 zákona o DPH uprednostňuje význam dokladu podľa písmena a/ - c/ pred ostatnými dokladmi preukazujúcimi vývoz tovaru do iného členského štátu. Považoval za nesprávny právny názor žalovaného, že ak prepravný doklad nepreukazuje hodnoverne prepravu bez ohľadu na ostatné prostriedky, pretože na základe možnej chyby tretej strany uvedenej v prepravnom liste a teda nedostatočnému preukázaniu hodnovernosti prepravného dokladu by dochádzalo k zásahu do práv daňových subjektov, napriek tomu, že ostatné dôkazné prostriedky by dodanie tovaru preukazovali, čím by bola porušená zásada materiálnej pravdy. Žalobca ďalej uviedol, že i keď žalovaný zjavne nepovažoval prepravný doklad za jediný dokument preukazujúci dodanie tovaru do iného členského štátu (žiadal osobitné doklady - potvrdenie od prepravcu a od maďarskej daňovej správy), napriek tomu vydal rozhodnutie, v ktorom ako jediný dôvod nepreukázania prepravy tovaru do Maďarskej republiky bolo neuznanie pravosti prepravných dokladov. Poukázal tiež na to, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s inými dokladmi, ktoré mal počas výkonu daňovej kontroly k dispozícii (písomné prehlásenie spoločnosti HUN-INVESTOR, že prevzala tovar na území Maďarskej republiky, kúpno-predajnú zmluvu na dodávku mletej kávy uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou HUN- INVESTOR a bankové výpisy potvrdzujúce úhradu faktúr spoločnosťou HUN-INVESTOR) a ktoré ako dostatočný doklad na preukázanie oslobodenia podľa 43 uvádza aj zákon o DPH. Žalobca trval na tom, že fyzická preprava tovaru sa v zmysle predložených dôkazných prostriedkov uskutočnila. V ďalšom poukázal na to, že počas trvania daňovej kontroly úzko spolupracoval so žalovaným, poskytoval bez zbytočného odkladu informácie a doklady požadované správcom dane. Žalobca navrhol vypočuť svedka A.. K. F., trvale bytom F. J. XXX, ktorý bol splnomocneným zástupcom spoločnosti HUN-INVESTOR. Avšak tento svedok vypočutý správcom dane ani žalovaným nebol, čoho dôsledkom podľa neho bol nesprávne zistený skutkový stav, teda, že tovar nebol vyvezený do iného členského štátu.. Žalobca ďalej uviedol, že s účinnosťou od zmenil svoje sídlo z pôvodnej adresy v Trnave na novú adresu v Bratislave, čím podľa ustanovenia 3 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (ďalej len zákon o správe daní) došlo k zmene miestne príslušného správcu dane z Daňového úradu Trnava na Daňový úrad Bratislava III. V tejto súvislosti upozornil na ustanovenia 3 ods. 12, 15 ods. 2 a 15 ods. 15 zákona o správe daní, z ktorých podľa neho vyplýva, že v prípade kontroly na zistenie oprávnenosti nadmerného odpočtu, pri zmene sídla daňového subjektu musí v jej výkone pokračovať už nový miestne príslušný správca dane a nie ten, ktorý daňovú kontrolu začal. Žalobca sa z uvedených dôvodov domáhal zrušenia napadnutých rozhodnutí a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie ako aj priznania náhrady trov konania. Žalovaný v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby zo dňa uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným je právny spor o výklad ust. 43 ods. 5 zákona o DPH, teda o tom, aký rozsah dokumentov je povinný daňový subjekt, ktorý si uplatňuje nárok na oslobodenie od dane preložiť. Preukázanie uvedeného zákona o DPH ukladá tomu platiteľovi dane, ktorý oslobodenie uplatňuje, pričom určuje konkrétny doklad, ktorým má byť táto skutočnosť preukázaná. Zákonom ustanovené podmienky pre uplatnenie a priznanie odpočtu dane z pridanej hodnoty sú veľmi prísne, musia byť splnené jednak po

3 formálnej ako aj materiálnej stránke. Daňový subjekt musí preukázať, že skutočne došlo k zdaniteľnému plneniu, že toto plnenie prijal a použil na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení a taktiež, že spĺňa všetky ďalšie podmienky uvedené v 20 ods. 2 zákona o DPH. Podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, neleží dôkazné bremeno výlučne na správcovi dane. Daňový subjekt má ( 29 ods. 8 zákona) preukazovať: 1. všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení, vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzývaný správcom dane, 2. vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov uvedených daňovým subjektom. Žalovaný poukazoval na to, že správca dane vykonával dokazovanie a dbal o to, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a pri tomto nie viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Z uvedeného vyplýva, že správca dane síce vykonáva dokazovanie, ale v daňovom konaní sa objavujú prvky prejednávacej zásady, ktorá v spojení so zásadou voľného hodnotenia dôkazov ( 2 ods. 3 zákona) spôsobuje, že každý (daňový subjekt, správca dane) je povinný preukazovať svoje tvrdenia a správca dane hodnotí dôkazy predložené daňovým subjektom, alebo získané ním samotným. Dôkazy sú hodnotené tak, aby správca dane správne určil daňovú povinnosť chrániac záujmy štátu a dbajúc na zachovanie práv daňových subjektov. Nepreukázanie tvrdených skutočností je neunesením dôkazného bremena a v prípade neunesenia dôkazného bremena na strane daňového subjektu je jeho následkom neuznanie tvrdených skutočností za dokázané s príslušnými hmotnoprávnymi následkami. Uviedol, že nevysporiadanie sa s dôkazmi nie je možné si zamieňať s nevyhodnotením dôkazov v prospech účastníka. Žalovaný poukázal ďalej na to, že žalobca v danom prípade nepreukázal bez akýchkoľvek pochybností, že preprava deklarovaného tovaru bola v kontrolnom období september 2006 naozaj uskutočnená, pričom práve toto fyzické premiestnenie tovaru z tuzemska do iného členského štátu je pre oslobodenie dodania tovaru podľa 43 ods. 5 zákona o DPH nevyhnutné. Zo šetrenia správcu dane na daňovej správe Maďarskej republiky vyplýva, že faktúry č. XXXXXXXX, č. XXXXXXXX a XXXXXXXX sa v účtovníctve spoločnosti HUN-INVESTOR nenachádzajú a ich kontrola deklarované údaje intrakomunitárnych transakcií neakceptovala. Z vykonaného šetrenia predložených medzinárodných nákladných listov CMR č. SK XXXXXXX, SK XXXXXXX a SK XXXXXXX, ktoré ako prepravné doklady predložil žalobca, bolo zistené, že tieto doklady nepreukazovali prepravu tovaru z tuzemska do Maďarska motorovým vozidlom na nich uvedeným. Žalovaný trval na tom, že v konaní bolo preukázané, že žalobca nesplnil podmienky pre oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu, tým, že nepreukázal hodnoverným dôkazom, že prišlo k fyzickej preprave tovaru z tuzemska do iného členského štátu. Žalovaný ďalej uviedol, že z informácie maďarskej daňovej správy vyplýva, že obchodný vzťah medzi spoločnosťami Daludan s.r.o. a HUN-INVESTOR začal v apríli 2006 a skončil v júni 2006 a je tiež preukázané, že na doložených prepravných dokladoch bolo uvádzané neexistujúce miesto podnikania (obchodu a tovarom) v Maďarsku. Tvrdenie žalobcu, že sa žalovaný nevysporiadal s dokladmi, ktoré mal počas výkonu daňovej kontroly k dispozícii, ako kúpno-predajnou zmluvou na dodávku mletej kávy uzatvorenou medzi žalobcom a spoločnosťou HUN-INVESTOR, písomným prehlásením spoločnosti HUN-INVESTOR o prevzatí tovaru na území Maďarskej republiky a bankovými výpismi potvrdzujúcimi úhradu faktúr spoločnosťou HUN-INVESTOR nezodpovedá skutočnosti, nakoľko s týmito dokladmi sa žalovaný vysporiadal v napadnutom rozhodnutí. K námietke žalobcu ohľadom nevypočutia navrhovaného svedka A.. K. F., splnomocneného zástupcu spoločnosti HUN-INVESTOR žalovaný uviedol, že žalobca žiadnu takúto požiadavku na vypočutie svedka nevzniesol, čo potvrdzuje zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa , ktorej predmetom bolo záverečné prerokovanie protokolu č. 649/321/7577/07/Bec,Gal a zároveň poukázal na to, že nakoľko spolupráca žalobcu so spoločnosťou HUN-INVESTOR bola skončená v júni 2006 bolo by vypočutie navrhovaného svedka vzhľadom na kontrolované obdobie september 2006 irelevantné K namietanej miestnej príslušnosti žalovaný uviedol, že podľa ustanovenia 3 ods. 12 zákona č. 511/1992Zb. v znení neskorších predpisov ak sa u daňového subjektu vykonáva daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, dokončí daňovú kontrolu alebo opakovanú daňovú kontrolu ten správca dane, ktorý ju začal. Poukázal ďalej na to, že podľa 3 ods. 12 štvrtá veta cit. zákona v znení platnom do do ukončenia daňovej kontroly je miestne príslušný správca dane ten, ktorý daňovú kontrolu začal a podľa cit. ustanovenia v znení platnom do od tento správca dane je miestne príslušným správcom dane až do doručenia rozhodnutia, ktoré bolo vydané vo vyrubovacom konaní. Uviedol, že Daňový úrad Trnava, ako v tom čase miestne príslušný správca dane, začal u žalobcu pred zmenou

4 jeho sídla viaceré kontroly dane z pridanej hodnoty, z toho daňové kontroly za zdaňovacie obdobie október 2006 nebola ešte ukončená ani v čase vydania prvostupňového rozhodnutia. Podľa 3 ods. 12 štvrtá veta zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov Daňový úrad Trnava zostal žalobcovi miestne príslušným správcom dane až do ukončenia poslednej z týchto daňových kontrol a od zostáva miestne príslušným správcom dane až do vydania rozhodnutia, vzťahujúceho sa k poslednému kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu. Ak teda Daňový úrad Trnava ako v tom čase miestne príslušný správca dane začal daňovú kontrolu za september 2006 a súčasne aj ďalšie kontroly dane z pridanej hodnoty za iné zdaňovacie obdobia, z ktorých daňová kontrola za október v čase ukončenia daňovej kontroly za september 2006 ešte nebola skončená, podľa 3 ods. 12 zákona č. 5611/1992 Zb. v znení neskorších predpisov bol miestne príslušným správcom dane z pridanej hodnoty v plnom rozsahu, t.j. aj na vydanie napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci ( 246 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia pojednávania podľa 250f ods. 1 a 2 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe ( 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Podľa ust. 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. I/227/38079/2010/ r zo dňa , ktorým žalovaný ako odvolací orgán na základe odvolania žalobcu zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 649/231/91538/09/Bur zo dňa Z administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že správca dane zahájil daňovú kontrolu dňa , o čom bol vyhotovený protokol č. 649/321/7577/07/Bec, Gal zo dňa , ktorý bol so žalobcom prerokovaný dňa Rozhodnutím Daňového úradu Trnava č. 649/231/91538/09/ Bur zo dňa nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet uvedený v dodatočnom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie september 2006 v sume X XXX XXX,- Sk a bola zároveň žalobcovi určená vlastná daňová povinnosť v sume XX XXX,- Sk z dôvodu nepreukázania nároku na oslobodenie dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu, v súlade s ustanovením 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov Voči predmetnému rozhodnutiu sa žalobca dňa odvolal. Vyjadril nesúhlas s tvrdením správcu dane, že nepreukázal dodanie tovaru oslobodené od dane v súlade s ust. 43 ods. 5 zákona o DPH. Druhostupňový správny orgán rozhodnutím č. I/227/38079/2010/ r zo dňa , zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 649/231/91538/09/Bur zo dňa Základnou právnou otázkou pre preskúmanie tejto veci je, či žalobcovi vznikol nárok na oslobodenie od dane podľa 43 zákona o DPH. Podľa 43 ods. 1 zákona o DPH oslobodenie od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, a nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre DPH.

5 Podľa 43 ods. 5 druhá veta cit. zákona platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry a a/ ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia, b/ ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, c/ ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravujú do iného členského štátu, d/ inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar a daň v inom ako členskom štáte. Súd sa primárne zaoberal otázkami procesného postupu žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu, t.j. otázkou miestnej príslušnosti správcu dane. Miestnu príslušnosť správcu dane upravuje ust. 3 zákona č. 511/1992 Zb. V prípade zmeny miestnej príslušnosti správcu dane z dôvodu zmeny sídla daňovníka, je potrebné postupovať podľa ods. 12 citovaného ustanovenia v znení účinnom do 31. augusta Uvedené všeobecné pravidlo, podľa ktorého, ak dôjde u daňového subjektu k zmene miestnej príslušnosti, dovtedy príslušný správca dane vykoná len neodkladné úkony a odstúpi spisový materiál daňového subjektu za dobu, za ktorú dosiaľ nezaniklo právo vyrubiť daň alebo rozdiel dane, alebo právo vybrať a vymáhať daňový nedoplatok tomu správcovi dane, ktorý sa stal miestne príslušným. Výnimkou z tohto pravidla je daňová kontrola a opakovaná daňová kontrola - daňovú kontrolu alebo opakovanú daňovú kontrolu dokončí ten správca dane, ktorý ju začal ( 15 ods. 2; od 1. septembra 2007 bol tento odkaz zrušený), do ukončenia daňovej kontroly je miestne príslušným správcom dane ten, ktorý ju začal; správca dane odstúpi spisový materiál podľa prvej a druhej vety až po ukončení daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly (tretia, štvrtá a piata veta 3 ods. 12). Cieľom takto koncipovanej výnimky zo všeobecného pravidla je neprerušovať daňovú kontrolu, zisťovanie v priebehu daňovej kontroly, hospodárnosť vykonania daňovej kontroly a najmä dodržanie lehôt na vykonanie daňovej kontroly ( 30a zákona č. 511/1992 Zb.). Aj podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní 2Sžf 35/2010 zo dňa , že až po ukončení daňovej kontroly, teda po prerokovaní protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom ( 15 ods. 13 prvá veta zákona č. 511/1992 Zb.), daňový úrad, ktorý začal daňovú kontrolu alebo opakovanú daňovú kontrolu, bezodkladne odstúpi spisový materiál spolu s výpismi z osobného účtu daňového subjektu za dobu, za ktorú dosiaľ nezaniklo právo vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo právo vybrať a vymáhať daňový nedoplatok, tomu správcovi dane, ktorý sa stal miestne príslušným. Tento nový správca dane pokračoval vo vyrubovacom konaní a mala vydať aj rozhodnutie vo veci. Uvedený právny stav bol účinný do 31. decembra S účinnosťou od 01. januára 2010 (kedy nadobudol účinnosť zákon č. 504/2009 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov) sa miestna príslušnosť správcu dane pri výkone daňovej kontroly v súvislosti so zmenou sídla kontrolovaného subjektu zmenila a ten správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu, zostáva miestne príslušným až do doručenia rozhodnutia vydaného vyrubovateľom konaní; predlžuje sa teda, kedy je správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu, miestne príslušný na konanie a rozhodnutie vo veci. Táto skutočnosť len zdôrazňuje, že do bol v prípade zmeny sídla daňového subjektu ten daňový úrad, ktorý začal daňovú kontrolu, miestne príslušný len na dokončenie daňovej kontroly a na vyrubovacie konanie bol miestne príslušný iný daňový úrad. Žalobca zmenil svoje sídlo z adresy B.S.Timravy 1, Trnava na: Račianska 72, Bratislava (výpis z obchodného registra Okresného súdu Bratislava 1, vl. č. XXXXX/B, oddiel: SRO), čím došlo aj k zmene miestnej príslušnosti správcu dane: z Daňového úradu Trnava na Daňový úrad Bratislava 3. Keďže u žalobcu ešte prebiehala daňová kontrola, bolo potrebné postupovať podľa 3 ods. 12 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31. augusta Zákon č. 511/1992 Zb. s účinnosťou do 31. augusta 2007, resp. do 30. decembra 2009 túto situáciu riešil expressis verbis, nepripúšťal preto potrebu exenzívneho alebo reštriktívneho výkladu právnej normy, ktorý sa používa pri vágnych pojmoch právnej normy; na výklad ust. 3 ods.

6 12 zákona č. 511/1992 Zb. je potrebné použiť gramaticky, logicky, systematicky a teleologický výklad tak, ako to urobil Najvyšší súd Slovenskej republiky. Najvyšší súd ďalej poukazuje, že neprihliadol na svoje rozhodnutie sp. zn. 2Sžf 2/2009 z , pretože z neho nie je zrejmé, ktorou účinnosťou právneho predpisu sa riadil. Súd zároveň ex offo prihliadol na skutočnosť, že dĺžka daňovej kontroly, ktorá začala 2006 a bola ukončená prekovaním protokolu č. 649/321/7577/07/Bec, Gal zo dňa je v rozpore s ustanovením 15 ods. 17 zákona č. 511/21992 Zb. v znení účinnom v čase ukončenia daňovej kontroly. V tejto súvislosti poukazuje aj na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uvedený vo vyššie uvedenom cit. rozhodnutí, ktorý v konaní v súvislosti s plynutím lehoty na vykonanie daňovej kontroly ( 30a ods. 7 v znení účinnom do 31. augusta 2007 a 15 ods. 17 v znení účinnom od 1. septembra 2007 zákona č. 511/1992 Zb.) poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad nález č. k. III. ÚS 24/ z 29. júna 2010, uznesenie č. k. IV. ÚS 405/09-28 z 10. decembra 2009, uznesenie č. k. II. ÚS 136/ z 24. marca 2010), ktorou je viazaný podľa 135 ods. 1 v spojení s 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku, a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad rozsudok sp. zn. 5Sžf/68/2008 z 29. septembra 2009, rozsudok sp. zn. 3Sžf/2/2009 z 29. januára 2009, rozsudok sp. zn. 3Sžf/1/2009 z 29. januára 2009, rozsudok sp. zn. 3Sžf/107/2009 z 8. októbra 2009, rozsudok 3Sžf/9/2007 z 18. apríla 2007). Z uvedenej judikatúry vyplýva, že lehota, ktorá bola ustanovená v 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. je lehotou zákonnou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Táto lehota nie je poriadkovou, ale zákonnou procesnou lehotou, ktorú zákon určil na vykonanie daňovej kontroly, počas ktorej je daňový subjekt povinný strpieť výkon daňovej kontroly a plniť povinnosti voči správcovi dane. Uvedenú lehotu nemožno porovnávať s lehotami na rozhodnutie podľa 30a ods. 1 až ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. Daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu), ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu, totiž predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej správy, čo celkom jednoznačne vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly ( 15 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.). Cieľ daňovej kontroly tak nie je možné dosahovať na úkor práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom ( 2 ods. 2, 15 ods. 1 druhá veta zákona č. 511/1992 Zb.). Túto požiadavku v niektorých prípadoch zákonodarca formuloval celkom exaktne určením limitov konkrétneho typu zásahu. Krajský súd v Bratislave aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2Sžf 35/2010 zo dňa konštatuje, že prvostupňové rozhodnutie vydal správca dane, ktorý na to nebol v čase rozhodovania miestne príslušný. Preto v tejto časti je žaloba žalobcu dôvodná. Zároveň s poukazom na rozhodnutie cit. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konštatuje, že došlo k uplynutiu zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Vzhľadom na uvedené procesné pochybenia správcu dane a žalovaného správneho orgánu (nedostatok miestnej príslušnosti Daňového úradu Trnava na vydanie rozhodnutia č. 649/231/91538/09/Bur zo dňa súd ako aj uplynutia zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, dôsledku čoho sa v konaní správnych orgánoch oboch stupňov vyskytli vady, ktoré majú vplyv na zákonnosť rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu podľa 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešný žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 66,- a náhradu trov právneho zastúpenia za úkony právnej pomoci, pričom odmena ustanoveného zástupcu žalobcu v roku 2010 prestavuje 2 právne úkony podľa 11 ods. 4 veta prvá vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (1 úkon právnej pomoci je 1/6 výpočtového základu, t.j. 120,23 ): prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby a režijný paušál 2x7,21, celkove 254,88 plus 19% DPH podľa 18. ods. 3 cit. vyhlášky, spolu 303,30 a v roku 2013 za 1 úkon právnej pomoci (právnej pomoci je 1/6 výpočtového základu,

7 t.j. 130,16 ): účasť na pojednávaní dňa a režijný paušál 7,81, celkove 137,97 plus 20% DPH podľa 18 ods. 3 cit. vyhlášky, spolu 165,56. Suma trov právneho zastúpenia celkove prestavuje 468,86. Trovy konania žalobcu v celosti predstavujú sumu 534,86 (468, súdny poplatok). Senát krajského súdu prijal predmetné rozhodnutie pomerom hlasov 3:0 ( 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo, na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.