Language and The Environment TOM II

Transkript

1 GLIWICKA WYŻSZA SZKOŁA PRZEDSIĘBIORCZOŚCI Language and The Environment TOM II

2 Language and The Environment 1

3 2

4 3 Language and The Environment TOM II pod redakcją Urszuli Michalik i Mirosławy Michalskiej-Suchanek Gliwicka Wyższa Szkoła Przedsiębiorczości GLIWICE 2013

5 4 Language and The Environment. Tom 2 Redakcja Urszula Michalik, Mirosława Michalska-Suchanek Wszystkie artykuły zostały ocenione przez niezależnych recenzentów. All contributions have been reviewed by independent reviewers. Komitet Naukowy (Scientific committee): prof. zw. dr hab. Jadwiga Stawnicka, Uniwersytet Śląski dr hab. Robert Bońkowski, Uniwersytet Śląski PaedDr. Eva Čulenová, PhD., University of Matej Bel, Banská Bystrica, Slovakia Mgr. Eva Schwarzová, PhD., University of Matej Bel, Banská Bystrica, Slovakia Marina Krvavica, Ph.D. Veleučilište Marko Marulić, Knin, Croatia Dr Urszula Michalik, Gliwicka Wyższa Szkoła Przedsiębiorczości, Uniwersytet Śląski Dr Mirosława Michalska-Suchanek, Gliwicka Wyższa Szkoła Przedsiębiorczości, Uniwersytet Śląski Dr Justyna Tymieniecka-Suchanek, Uniwersytet Śląski Dr Paweł Sarna, Uniwersytet Śląski. by Gliwicka Wyższa Szkoła Przedsiębiorczości, 2013 Projekt okładki: Jan Kukuła Opracowanie graficzne: WiS Opcjon Wydanie I, 2013 r. ISBN ISSN Wydawca: Gliwicka Wyższa Szkoła Przedsiębiorczości ul. Bojkowska Gliwice tel ; fax Skład: WiS Opcjon

6 5 SPIS TREŚCI OD REDAKTORÓW... 9 Eva Čulenová BIOLOGICKO-PRÍRODNÁ DETERMINOVANOSŤ ČLOVEKA KULTÚRNOSOCIÁLNE ESENCIE Urszula Michalik CULTURAL AWARENESS AS A VANTAGE POINT FOR MANAGERS OPERATING INTERNATIONALLY A CASE OF AMERICAN AND JAPANESE MANAGERS Wojciech Welskop ROLA NAUCZYCIELA W EDUKACJI MIĘDZYKULTUROWEJ Eva Győriová Baková BILINGVIZMUS JUŽNÉHO SLOVENSKA Violetta Tanaś ROLA KOMUNIKACJI MIĘDZYKULTUROWEJ W PRACY SOCJALNEJ Michael Alexa COMPANY/CORPORATE CULTURE IN AUSTRIA Mirosława Michalska-Suchanek POWIEŚCI FIODORA DOSTOJEWSKIEGO GRACZ ORAZ MŁODZIK. KONCEPTUALIZACJA PIENIĄDZA Ivan Šuša NEZNÁMA ŽENSKÁ MEMOÁRISTIKA S TÉMOU HOLOKAUSTU V SLOVENSKOM RECEPČNOM PROSTREDÍ Jana Palmová PŘEVRÁCENÁ POLARITA V AUTOBIOGRAFICKÝCH DÍLECH THOMASE BERNHARDA... 95

7 6 Spis treści Kamila Tröstlová THE SYMBOLISM OF BIRDS IN THE CHOSEN POETRY OF SAMUEL TAYLOR COLERIDGE AND WILLIAM WORDSWORTH Jana Palmová JMÉNA A NÁZVY V AUTOBIOGRAFICKÝCH DÍLECH THOMASE BERNHARDA JAKO ZNAK CHARAKTERISTIKY Iwona Sznicer CRISIS NEWS A CONTRASTIVE ANALYSIS OF POLISH AND ENGLISH PRESS COVERAGE OF BP CRISIS Ladislav György VOKALIZMUS A KONSONANTIZMUS HOVORENEJ SLOVENČINY VO VEĽKOM KRTÍŠI. SYSTÉMOVO-ŠTRUKTÚRNA ANALÝZA S DÔRAZOM NA SOCIÁLNO-KOMUNIKAČNÝ ASPEKT Izabela Delakowicz-Galowy KREOWANIE WIZERUNKU ETYCZNEGO MENEDŻERA ORAZ ETYCZNEJ FIRMY W CZASOPISMACH SPECJALISTYCZNYCH ZASTOSOWANIE ANALIZY SŁÓW KLUCZY DOTYCZĄCYCH ETYKI BIZNESU Артёмов Андрей АНГЛИЦИЗМЫ В РАЗГОВОРНОЙ РЕЧИ ЧЕШСКИХ И РУССКИХ СЪЁМОЧНЫХ ГРУПП Paweł Sarna A MONTHLY JOURNAL THE SCHOOL MAGAZINE IN MEDIA COMMUNICATION OF EDUCATIONAL INSTITUTIONS Viera Smoláková IMPERSONÁLNE VÝRAZOVÉ PROSTRIEDKY V ROZHLASE Eva Schwarzová, Monika Besedová ANTIZIPATIONSGENAUIGKEIT BEIM SIMULTANDOLMETSCHEN IM SPRACHENPAAR DEUTSCH-SLOWAKISCH Anita Huťková PREKLAD V KULTÚRE, KULTÚRA V PREKLADE Ivana Jílková TEACHING OF PRONUNCIATION

8 Spis treści 7 Jindřiška Šulistová FOCUS ON A LEARNER PRONUNCIATION AND GRAMMAR MISTAKES Helena Jarolímová MODERNÍ POJETÍ METOD VE VYUČOVÁNÍ CIZÍCH JAZYKŮ Jindřiška Šulistová MIXED-LEVEL CLASSES IN THE LANGUAGE ACQUISITION Karim Sidibe PRIVATE TUTORING BUSINESS SECTOR Eva Procházková SEBEREFLEXE STUDENTA POMOCÍ EVROPSKÉHO JAZYKOVÉHO PORTFOLIA ČÁST Eva Procházková SEBEREFLEXE STUDENTA POMOCÍ EVROPSKÉHO JAZYKOVÉHO PORTFOLIA ČÁST Zdeněk Caha POZICE ABSOLVENTŮ PROFESNĚ ZAMĚŘENÝCH VYSOKÝCH ŠKOL ABSOLVENTŮ FACHHOCHSCHULEN V RAKOUSKU Karim Sidibe PRIVATE TUTORING GLOBAL ISSUE Olga Cahová MEZINÁRODNÍ ZKOUŠKY JAKO MOTIVAČNÍ NÁSTROJ PRO ROZVOJ JAZYKOVÉHO VZDĚLÁVÁNÍ VE VZTAHU K FIREMNÍMU SEKTORU Helena Jarolímová ÚLOHA MOTIVACE VE VÝUCE Marianna Kraviarová VOICE ONSET TIME V ROLOVÝCH HRÁCH DETÍ Monika Kučerková, Daniel Kučerka DIDACTICS, TEACHING TECHNOLOGY AND THEIR USING AT THE LESSONS OF ENGLISH LANGUAGE IN SLOVAK REPUBLIC

9 8 Spis treści Ludwig Diess FREMDSPRACHE DEUTSCH REDEMITTEL UND PROBLEMATIK BEI POWERPOINTPRÄSENTATIONEN Zdeněk Caha FH SEKTOR V RAKOUSKU: JEHO SPECIFICKÉ RYSY A KOMPONENTY REFLEKTUJÍCÍ POTŘEBY PRAXE Monika Kučerková, Daniel Kučerka ENGINEERING PEDAGOGY AND INTERNATIONAL SOCIETY FOR ENGINEERING PEDAGOGY Ludwig Diess DIE BILDUNGSPOLITISCHE DISKUSSION ÜBER DEN TERTIÄREN BILDUNGSBEREICH IN ÖSTERREICH ANHAND DES VOLKSBEGEHRENS BILDUNGSINITIATIVE Miroslav Kněz PEDAGOGICKÉ PODNĚTY K VÝUCE OBECNÉ ANGLIČTINY U STUDENTŮ VYSOKÝCH ŠKOL V SOUVISLOSLOSTI S JEJICH SPIRITUÁLNĚ NÁBOŽENSKOU GRAMOTNOSTÍ Ivana Jílková BOOK REVIEW. Pérez, R. M., Quintana, L.: Preparación al Diploma de Español Nivel C

10 9 OD REDAKTORÓW Pozwalamy sobie Państwu zaproponować kolejny, drugi już tom z serii Language And The Environment. Tytuł serii już sam w sobie zakłada dużą pojemność znaczeniową, zarówno bytu jakim jest język, jak i jego kontekstów, przestrzeni w jakiej funkcjonuje. Przecinają się tu odmienne punkty widzenia na język, stanowiące odzwierciedlenie szerokiego spektrum naukowych zainteresowań Autorów od językoznawstwa, ze szczególnym uwzględnieniem języków specjalistycznych, literaturoznawstwa oraz translatoryki poprzez kulturoznawstwo, medioznawstwo, komunikację międzykulturową po szeroko rozumianą dydaktykę. Niniejsza publikacja traktowana jest jako propozycja poznawcza, przełamująca autonomię dyscyplin naukowych oraz stosowanych metodologii. Język postrzegany jest tu w całej swojej wielopostaciowej i wielofunkcyjnej jedności. Jawi się z jednej strony, a może nawet przede wszystkim, jako sfera działań czysto praktycznych, ale także jako asumpt do pogłębionej refleksji humanistycznej. W czasach, przybierającej różnorodne formy, nieskończonej interakcji pomiędzy różnymi kulturami, budowany jest uniwersalny i w jakimś sensie totalny kod, który determinuje sposób istnienia jednostki oraz zbiorowości, wyznacza sposoby szybkiego i skutecznego komunikowania się. Wypracowywany zostaje wielopoziomowy, ale jednocześnie wieloaspektowy model holistycznego bycia w świecie. W nauce ujawnia się zjawisko przenikania, a nawet zacierania granic między poszczególnymi dyscyplinami naukowymi. Pogłębiana jest umiejętność by tak rzec oswajania, czy przysposabiania cudzego widzenia zjawisk w obrębie własnych przestrzeni badawczych. Takie strategie znacznie poszerzają zakres naukowej penetracji zagadnień, implikują kompletność ich analizy, nierzadko też prowadzą do aksjologicznej weryfikacji wcześniejszych sposobów postrzegania i wartościowania przedmiotu badań. Proponowana publikacja ma ambicje stać się kolejnym dowodem wzrostu w środowisku akademickim świadomości merytoryczno-metodologicznej, skutkującej wciąż jeszcze niestety powolnym, ale na szczęście systematycznym, odchodzeniem od izolowania własnych naukowych dokonań, na rzecz interdyscyplinarnej postawy badawczej. Urszula Michalik, Mirosława Michalska-Suchanek

11 10

12 11 Eva Čulenová BIOLOGICKO-PRÍRODNÁ DETERMINOVANOSŤ ČLOVEKA KULTÚRNOSOCIÁLNE ESENCIE Abstract: HUMAN BIOLOGICAL DETERMINISM IN THE NATURE AND SOCIO-CULTURAL ESSENCES The human is not only social and cultural being, but also natural being. It means that human is a being in the biological nature. He was burn in the natural environment, which influences him during whole humans life. Regarding it, we have base question: are the socio-cultural factors and the biological nature of human somehow determined? We are answering from the perspective of W. Humboldt and his thesis that through language we can look into the deepest and highest levels and across a multiplicity of the world, and thus the diversity of languages is linked to the diversity of nations. Key words: socio-cultural determinism, cultural essences, behavioral patterns, language conceptualisation of the world Vzťah človeka a kultúry je v centre pozornosti odbornej verejnosti neustále. V dôsledku diferenciácie vedeckých paradigiem je dôvodov mnoho. V našom prípade sa postoje zužujú na platformy vzťahu človeka a kultúry z pohľadu jazyka, pretože tento vzťah výrazne, ak nie bázovo určuje používanie jazyka. Prijímajúc myšlienky W. von Humboldta, vychádzame z téz, že jednotlivec je vždy spätý s celkom, s celkom národa, rasy, ku ktorej patrí, s celým ľudským rodom [...] Spomínaná súvislosť indivídua a príslušného národa sa nachádza práve v tom ohnisku, odkiaľ duchovná sila riadi všetko myslenie, všetko chcenie. Lebo jazyk je spútaný so všetkým v ňom, tak v celku, ako aj v jednotlivostiach, nič z neho nie je alebo nezostáva jazyku cudzie [Humboldt 2000: 62; prekl. Ondrejovič]. Z toho potom dochádza k názoru, že cez jazyk možno nahliadnuť do tých najhlbších a najvyšších sfér i do celej mnohotvárnosti sveta [op. cit. Ondrejovič 2000: 17], a teda rozmanitosť jazykov je spätá s rozmanitosťou národov [...] a v každom sú položené základy svojbytného vnímania sveta (Weltansicht). Osvojenie si cudzieho jazyka preto možno pripodobniť k zaberaniu novej pozície v doterajšom pohľade na svet [...], lebo každý jazyk zahŕňa v sebe celé tkanivo utkané z pojmov a predstáv určitej časti ľudstva [Humboldt 2000: 73; prekl. Ondrejovič]. Z toho potom vyplýva, že celko-

13 12 Eva Čulenová vý svetonázor daného indivídua určujú minimálne dve platformy: spoločnosť, ktorá človeka vychovávala a vštepovala mu svoj pohľad na svet, spôsob života a správania sa, kultúru a sociálne postoje a jazyk, prostredníctvom ktorého človek získal všetky sociokultúrne návyky, postoje a celú výbavu poskytnutú spoločenstvom, v ktorom vyrastal a vyvíjal sa. Tento problém v sebe skrýva množstvo ďalších otázok, na ktoré sa snažia odpovedať antropologické, kognitivistické, kulturologické, psychologické i iné koncepcie [bližšie sme ich rozoberali v: Čulenová 2012]. V takomto prípade však uvažujeme len o sociálnej, resp. kultúrnej podmienenosti mentálno-behavioristickej vybavenosti človeka. Človek je však nielen sociokultúrna, ale aj prírodná bytosť [Dolník 2010], čo značí, že ide o jedinca s biologickou podstatou oplývajúcim pudmi (medzi ktorými je základným pud sebazáchovy), reflexami a biologickými potrebami. Narodil sa z biologického prostredia do prírodného, ktoré ho po celý život determinuje a ovplyvňuje, a to aj tak, že určuje spôsob a kvalitu jeho života. V súvislosti s týmto faktom sa vynárajú viaceré otázky, ktorých základ vidíme v bázovej otázke: sú sociálno-kultúrne faktory a biologická podstata človeka nejakým spôsobom determinované a ako? Daným problémom sa zaoberá aj Dolník [Dolnik 2010: 18-23], ktorý si za vychádzajúcu otázku kladie: Slúži kultúra naplneniu evolučného programu vyplývajúceho z biologických daností človeka? Alebo má inú funkciu? Alebo takú aj onakú?, ktorú konkretizuje: Štandardizujú sa len také spôsoby správania, ktoré sú účelné s ohľadom na biologicky určený životný program človeka? Sú tieto štandardizácie podriadené tomuto programu? [Dolník 2010: 18]. Pri odpovediach vychádza z koncepcie B. Malinowskeho, podľa ktorej každá kultúra uspokojuje biologické potreby človeka, a tento vzťah spočíva v tom, že biologickým, telesným potrebám zodpovedajú primerané kultúrne reakcie, napr. metabolizmu zodpovedá stravovanie, telesnému pohodliu domov (niečo bezpečné a útulné), reprodukcii príbuzenstvo, zdraviu hygiena, pohybu aktivity a pod. [Malinowski; podľa: Dolník 2010:18]. Ďalej sa orientuje na Barasha a na jeho záver, že kultúra podporuje biológiu, a to tak, že preferuje spôsoby správania optimalizujúceho podmienky genetickej reprodukcie [Barash; podľa: Dolník 2010:19]. Na druhej strane vychádza aj z Geertza, ktorý tvrdí, že na kultúru obydlia alebo na vieru môžeme pozerať ako na inštrumenty prežitia, ale to nás nesmie odradiť od poznávania súvislostí viazaných na bohatstvo ich prejavov, pretože v tomto bohatstve nachádzame aj momenty nezávislosti kultúry, a teda slobody v správaní sa človeka, čo sa najmarkantnejšie prejavuje vtedy, keď istá motivácia plodí správanie nezodpovedajúce požiadavke prežitia (napr. fajčenie, drogy, alkoholizmus a pod.). V tejto koncepcii sa teda prezentuje kultúra ako stvárňujúca sila ľudského života, ktorá nemusí pôsobiť len v duchu reakcií zodpovedajúcich biologickým potrebám [Geertz; podľa: Dolník 2010: 20]. Dolník pokračuje úvahami o účinku kultúry: keď kultúra je v službách prežitia, jej účinok je jasne pozitívny. Keď sa zisťuje, že následkom nezávislosti kultúry je aj to, že kultúra dopĺňa gene-

14 Biologicko-prίrodná determinovanosť človeka kultúrnmosocálne esencie 13 tickú výbavu človeka, [...], jej účinok môže byť pozitívny aj negatívny. Keď kultúra nahrádza človeku so zreteľom na jeho potreby to, čo mu neposkytuje prírodná danosť, jej účinok je pozitívny. Kultúra vnáša poriadok do správania človeka tam, kam už nesiaha pôsobenie genetickej výbavy. Ako príklad uvádza chaotické reakcie dieťaťa, ktoré sa formujú v socializácii osvojovaním si štandardizovaných správaní, teda tým, že sa prispôsobuje danej kultúre [Dolník 2010: 20]. V tejto súvislosti uvádza teóriu sociológa Bourdieua založenú na téze, že nadobudnutie príslušnej kultúrnej kompetencie je podmienkou členstva v spoločenstve, ktorého kultúra má platnosť nástroja sociálnej dominancie [Bourdieu; podľa: Dolník 2010: 21] a Swidlerovej analyzujúcu kultúru ako zdroj možných stratégií využiteľných v rozličných životných sférach [Swidlerová; podľa: Dolník 2010: 21]. Na základe takto podložených úvah Dolník dochádza k záveru, že človek ako sociokulúrna bytosť je v akomodačno-asimilačnom vzťahu k svojej prírodnej (biologickej) určenosti. [...]. Človek sa prejavuje ako kultúrna bytosť prostredníctvom štandardizovaných spôsobov akomodačného správania, takže je dôležitá variabilita spôsobov, a nie to, čo je v tomto správaní univerzálne. Svoj kultúrny status podčiarkuje asimilačným správaním, ktoré spočíva v tom, že na stimuly svojej genetickej výbavy reaguje pod vplyvom svojho motivačného sveta zahŕňajúceho mimobiologické potreby, záujmy, želania, predstavy, ideály s pod., a tak si prispôsobuje genetické podnety tomuto svetu. Zároveň sa v štandardizovanom asimilačnom správaní manifestuje skolektívnenosť zodpovedajúcich potrieb, záujmov atď., lebo štandardizáciou správaní sa konštituujú kolektívy a človek je prirodzene zoon politicon (Aristoteles), teda tvor spoločenský. Predpokladom príslušnosti jednotlivca ku kolektívu je jeho akomodačné správanie vo vzťahu ku štandardizáciám kolektívu. Kolektív umocňuje šancu prežitia človeka ako druhu, a teda kultúra slúži prežitiu. Akomodačné a asimilačné správania človeka sú teda v dialektickej opozícii. Podľa Dolníka sú v tejto situácii dôležité dva momenty: 1. asimilácia je v základe diferenciácie kultúr, lebo prostredníctvom nej sa realizuje kultúrotvorný potenciál človeka ako druhu; 2. asimiláciou sa formuje človek ako kultúrna bytosť, čiže človek vytvára kultúru a kultúra dotvára človeka, t. j. človeka ako prírodnú bytosť transformuje na človeka ako prírodno-kultúrnu bytosť [Dolník 2010: 21-23]. Uvedená Dolníkova koncepcia nám slúži ako veľmi inšpiratívny podnet pre úvahy týkajúce sa uvedeného vzťahu biologickej dispozície a sociokultúrnych faktorov, ktoré stoja na pozadí úvah o vzťahu jazyka a kultúry, a následne úvah o formovaní (slovenského jazykového) obrazu sveta. Ak chceme uvažovať o biologickej determinácii sociokultúrnych fenoménov, je potrebné uvažovať v dvoch líniách: 1. v línii biologicko-prírodných determinantov stojacich mimo spoločenstva (geografická pozícia, prírodné podmienky a klíma) a 2. v línii vnútorných determinantov spoločnosti ( všeľudské prirodzené, biologické a prírodné motívy konania).

15 14 Eva Čulenová Aby sme odlíšili sémantiku jednotlivých pojmov, ktoré budeme používať na vyjadrenie základných vlastností javov, ktoré budeme hodnotiť, na tomto mieste uvádzame ich chápanie: pod pojmom biologický rozumieme tie vlastnosti subjektu, ktoré vyplývajú zo vzťahu organizmu ako materiálneho celku organických kvalít a prirodzeného prírodného prostredia. V organizme prebiehajú biologické procesy, teda procesy vedúce ku vzniku, rozvoja a zániku života. Pojem biologický zahŕňa všetky prejavy života akéhokoľvek organizmu v tom najzákladnejšom zmysle z aspektu existencie organizmu. Pod pojmom fyziologický rozumieme časť biologických vlastností, teda také vlastnosti, ktoré sú pre zdravý organizmus prirodzené, normálne, pričom označuje procesy vedúce k tomuto stavu. Pojem prírodný znamená všetky vlastnosti a vzťahy vzťahujúce sa na prírodu (teda prirodzené vonkajšie prostredie) a jej vlastnosti. Kým biologické a fyziologické faktory súvisia s vnútornými procesmi a vlastnosťami organizmu, pojem prírodný sa vzťahuje na prirodzené vonkajšie prostredie. Vráťme sa teda k otázke, či sú sociálno-kultúrne faktory a biologická podstata človeka nejakým spôsobom determinované a ako. Antropológ a predstaviteľ kultúrneho materializmu Marvin Harris, ktorého spomína aj Dolník [Dolnik 2010:19], nachádza analógiu medzi Darwinovou teóriou, resp. jeho stratégiou prežitia a sociokulúrnou oblasťou. Riadiacim princípom je technoenvironmentálny a technoekonomický determinizmus, podľa ktorého podobné technológie a postupy aplikované do podobného (resp. analogického) prostredia majú tendenciu produkovať podobné usporiadanie práce a vyvolávajú aj vznik podobných typov sociálnych skupín. Tie opodstatňujú a koordinujú ich aktivity vo význame tvorby rovnakých hodnôt a túžob. To znamená, že technoenvironmentálny a technoekonomický determinizmus určuje aj priority štúdia materiálnych podmienok sociokulúrneho života [Harris 2001: 4; prekl. EČ]. Vychádzajúc z Karla Marxa, Harris vidí paralely medzi fungovaním prírodného zákona a fungovaním spoločnosti tak, že moc a vykorisťovanie vo všetkých ich formách sú určené prírodným zákonom [Harris 2001: 222; prekl. EČ], čo dokumentuje aj základná výrazne utopistická zložka marxizmu ilustrovaná na jeho bázovom hesle od každého podľa jeho možností, každému podľa jeho potrieb. Marx s Engelsom sa oboznámili s Darwinovou publikáciou O pôvode druhov, a deklarovali, že základ v prírodných vedách je základom pre triedny boj počas histórie, čím zdokumentovali a zdôvodnili výrazné zhody medzi prirodzenou selekciou v prírode, bojom o prežitie (uvádzané Darwinom) a triednym bojom a víťazstvom silnejšieho v spoločnosti, čo je zároveň aj hybnou silou vývinu spoločenských dejín bližšie: [Harris, 2001: ; prekl. EČ]. V závere svojich úvah prichádza Harris k záveru, že človek sa prispôsobuje svojmu okoliu dvoma spôsobmi správania sa: prírodným (prostredníctvom pudov, reflexov, inštinktov a pod.) a sociokulúrnym (dané jeho kultúrnym prostredím a človek sa musí naučiť správať sa kultúrne, lebo si to spoločnosť vyžaduje). Tento spôsob správania sa presahuje rámec prežitia (napr. kultúra odievania sa neredukuje ochranu tela pred

16 Biologicko-prίrodná determinovanosť človeka kultúrnmosocálne esencie 15 chladom alebo prisilným slnkom), a teda sa tu ukazuje istá autonomizácia kultúry, vybočenie z perspektívy subordinačného nazerania na ňu, a teda vytváranie priestoru pre kultúrnu slobodu [Dolník 2010: 19] a odpoveď na otázku, ako sa človek prispôsobuje svojmu prostrediu zahŕňa aj objavovanie, tradovanie a osvojovanie si nových foriem správania, takže evolúcia človeka (ľudského rodu) prebieha aj (a najmä) pomocou naučených správaní. [Dolník 2010: 19). Jedným z prejavom autonómnosti kultúry vo vzťahu k prírodnému zákonu je podľa autora aj vznik podružných javov úzko súvisiacich so životom v kultúrnej spoločnosti, ktoré nevedú k prežitiu, napr. alkoholizmus, užívanie drog a pod., o ktorých sme s zmieňovali vyššie. Do týchto úvah sa nám však tlačí podružná otázka, čo stojí v zárodku autonomizácie kultúry? Je naozaj kultúra (do tej miery, o ktorej sme sa zmieňovali vyššie v súvislosti s marxizmom a darwinizmom) nezávislá od prírodného zákona? Ako základ pre konkrétnejšie úvahy sme si vybrali koncept kultúry založený na etnografických kategóriách prezentovaný Clarkom Wisslerom (1926), ktorý vychádza z pôvodnej koncepcie Josepha Lafitaua uvedenej v diele Customs of American Savages Compared with Those of Earliest Times publikovanom už v roku Originálnu, pomerne rozsiahlu Lafitauovu štruktúru etnografických kategórií C. Wissler redukuje a optimalizuje nasledovne: 1. reč; 2. materiálne rysy; 3. umenie; 4. vedomosti; 5. náboženstvo; 6. spoločnosť; 7. majetok; 8. vláda; 9. vojna [Wissler; podľa: Harris 2001: 17]. Koncept kultúry, teda jeho jednotlivé body nám poslúžia na rozbor príčin ich vzniku: ak totiž chceme na položenú otázku odpovedať, musíme sa pýtať, prečo došlo ku vzniku menovaných fenoménov. V súvislosti s tým budeme uvažovať aj o príčinách tých spoločenských javov, ktoré nevedú k prežitiu, ale naopak. Ak zistíme, že za ich vznikom stojí prírodný zákon v zmysle Darwinovho evolucionizmu a prírodno- -geografického determinizmu, môžeme uvažovať o nadvláde prírodného zákona nad fungovaním spoločnosti a o tom, že kultúra nie je až taká autonómna vo vzťahu k prírode a biologickej podstate človeka. Z toho bude potom vyplývať primárnosť prírodno-biologickej determinácie správania sa človeka. Ak však zistíme, že niektoré z týchto spoločenských javov vznikli len pre potreby spoločnosti, nezávisle od prírodného zákona a bez jeho determinácie, budeme môcť uvažovať o autonomizácii i autonómnosti kultúry. V takomto prípade bude možné zvažovať aj dva typy správania sa človeka prírodné a kultúrnosociálne (ktoré sme spomínali vyššie). Keďže však

17 16 Eva Čulenová príčiny vzniku týchto spoločenských javov vyžadujú mimoriadne rozsiahle a nákladné výskumy celých vedeckých tímov, pričom doteraz neboli dostatočne preskúmané, naše rozbory ostávajú len na špekulatívnej rovine. Pre potreby našich zámerov Wisslerov koncept kultúry v istých bodoch upravujeme nasledovne: 1. jazyk; 2. materiálne rysy (obydlie, stravovanie, odievanie, zdobenie a pod.); 3. duchovné hodnoty (umenie, vedomosti, náboženstvo a pod.); 4. spoločnosť (typ a usporiadanie); 5. majetok a vzťah k nemu; 6. vláda (spôsob vedenia spoločnosti); 7. vojna. Každý jeden z menovaných spoločenských prejavov predstavuje veľmi obšírny filozofický a výskumný problém, ku ktorému bolo publikovaných mnoho teórií a koncepcií. My sa pokúsime uvažovať nie nad fungovaním, ale nad príčinami ich vzniku. Položili sme si teda základnú otázku, či sú sociálno-kultúrne faktory a biologická podstata človeka nejakým spôsobom determinované a ako, z ktorej vyplynul sekundárny problém založený na otázke, čo stojí v zárodku autonomizácie kultúry? Je naozaj kultúra nezávislá od prírodného zákona? Pri odpovediach je nutné sledovať základné rysy kultúry a spoločenstva ako takého, preto sme vychádzali z konceptu Clarka Wisslera [1926; podľa: Harris 2001: 17]. Analýza princípu národného a jazykového obrazu sveta spoločenstva predpokladá odhalenie príčin vzniku týchto fenoménov, konkrétne pôvodu ich determinantov či sú a do akej miery biologickej a prírodnej podstaty. Keďže skúmame charakter ľudskej spoločnosti, je nutné vychádzať teda zo základných potrieb človeka, ktoré vychádzajú z jeho biologickej, prírodnej a prirodzenej bázy a ich podstata je nezávislá od pôsobenia society a kultúry. Tieto analýzy sa môžu zakladať na Maslowovej hierarchii základných ľudských potrieb (Maslow 1943; bližšie k problematike: nižšie), ktoré delíme na biologické/ fyziologické potreby a psychologicko-sociálne, pričom oba druhy chápeme ako všeľudské, prirodzené, ako takú súčasť ľudskej podstaty, za ktorej vznikom nestojí spoločnosť, ale samotná ľudská prirodzenosť ako organického druhu. Je teda zrejmé, že bázovou ideou našich úvah je Darwinova evolučná teória. 1. Jazyk V súvislosti s príčinami vzniku jazyka a jeho charakterom vieme, že ide o prirodzený ľudský jav. Komunikácia medzi členmi spoločenstva je nevyhnutná pre jeho napredovanie a nevyhnutná pre prežitie, pretože prostredníctvom jazyka sa zabezpečuje najefektívnejší medziľudský styk vedúci k prežitiu jedinca aj spoločnosti. Ukázalo sa, že jedinec nezačlenený do spoločnosti má znížené šance na prežitie, avšak udržať fungujúcu spoločnosť s efektívnym napredovaním je možné len v kooperácii jej jednotli-

18 Biologicko-prίrodná determinovanosť človeka kultúrnmosocálne esencie 17 vých členov. Túto kooperáciu zabezpečuje predovšetkým jazyk a komunikácia v ňom. Jazyk človeka patrí do jeho prirodzenej aj biologickej podstaty a je nevyhnutný pre prežitie. Jazyk je fenomén, ktorý sa vyvinul u človeka (ako druhu) prirodzene. Črty charakteru daného kolektívu sa prejavujú najmä v neformálnom type jazyka [o neformálnom jazyku bližšie: Michalik 2012], v ktorom nachádzame aj interpretáciu svetonázoru danej spoločnosti [porov. Michalik 2003]. Jazyk je veľmi signifikantný aspekt kultúry a predstavuje čiastočný spôsob nazerania na svet a na interpretáciu skúseností danej kultúry, preto je dôležité poznať nielen jazyk, ale aj kultúru našich komunikačných partnerov [Michalska-Suchanek 2012: 39-40; prekl. EČ]. Nejde o produkt, ktorého vlastnosti človek vytvoril vedome, ale o jav sprevádzajúci ľudstvo od samého počiatku. V závislosti od geograficko-klimatických podmienok života spoločenstva aj od jeho potrieb sa potom vyvinuli črty daného jazyka (o jazykových vzťahoch medzi societami bližšie aj: György, 2013), konkrétne sa prejavuje lingvistický aspekt interpretácie skutočnosti aj vo výpovedných aktoch, realizovaných rôznymi typmi vetných štruktúr [Hardošová 2009:16], no, samozrejme, najmarkantnejšie ho vidno na lexike. 2. Materiálne rysy kultúry Základnými materiálnymi rysmi kultúry sú obydlie a jeho charakter, odievanie a stravovanie. Ide o tie javy, ktoré sú nevyhnutné pre uspokojovanie základných biologických potrieb človeka. Americký psychológ Abraham Harold Maslow vo svojej štúdii A Theory of Human Motivation (1943; definoval hierarchiu základných ľudských potrieb, ktoré usporiadal do pyramídy: Potreba sebarealizácie Potreba uznania a úcty Potreba lásky, prijatia a spolupatri nosti Potreba bezpe ia a istoty Základné fyziologické a telesné potreby Graf č. 1 Maslowova hierarchia základných ľudských potrieb (Maslow 1943)

19 18 Eva Čulenová Prvé štyri kategórie Maslow chápe ako nedostatkové potreby a piatu kategóriu potrebu sebarealizácie -- ako potrebu sociálneho bytia alebo ako potrebu sociálneho rastu. Nižšie položené potreby sú významnejšie a sú pre život človeka základné; ich čiastočné uspokojenie je podmienkou pre vznik menej naliehavých a vývojovo vyšších potrieb. Toto však nie je možné tvrdiť bezvýhradne a je dokázané, že uspokojovanie vyšších potrieb (napr. duchovných) môže pomôcť v krajných situáciách ľudského života, v ktorých je možnosť uspokojovania nižších potrieb obmedzená, napr. v prostredí koncentračných táborov. Ivan Šuša vo svojej monografii Holokaust v talianskej a slovenskej memoárovej literatúre (Brno, 2009) prináša na konkrétnych textoch analýzu myslenia a uvažovania ľudí internovaných v koncentračných táboroch. Deportovaní väzni (židovskej viery a ďalších menšín) sa v hraničných situáciách často utiekali k Bohu a duchovnu, pre ďalších boli lágre skúškou, či existuje vyššia sila. Ako konštatuje, dôležité je za každú cenu prežiť, prežitie je cieľom a nádejou, často však i slepou, lebo v lágroch sa stráca zvyk dúfať, dokonca aj vo vlastné uvažovanie [Šuša, 2009: 126]. Fyziologické a telesné potreby sú potreby organizmu, ktoré vedú ku vzniku a k udržaniu života. Radíme sem tieto potreby: potreba dýchania potreba regulácie telesnej teploty potreba vody potreba spánku potreba prijímania potravy potreba vylučovania potreba pohlavného styku Potreba bezpečia, istoty: po naplnení fyziologických potrieb začnú sa prejavovať potreby istoty: istota zamestnania istota príjmu a prístupu k zdrojom fyzická bezpečnosť -- ochrana pred násilím a agresiou morálna a fyziologická istota istota rodiny istota zdravia Potreba lásky, prijatia, spolupatričnosti: po naplnení fyziologických potrieb a potrieb bezpečia prichádzajú sociálne potreby. Tie sa vo všeobecnosti skladajú z citových vzťahov: priateľstvo partnerský vzťah potreba mať rodinu Potreba uznania, úcty: na základe napĺňania citových vzťahov sa vyvíja ďalšia vrstva sociálnych potrieb:

20 Biologicko-prίrodná determinovanosť človeka kultúrnmosocálne esencie 19 potreba uznania potreba úcty potreba ocenenia Potreba sebarealizácie je inštinktívna potreba naplniť svoje schopnosti a snaha byť najlepším, akým len človek môže byť. Maslow definoval sebarealizovaných ľudí takto: Prijímajú okolnosti života (vrátane seba) namiesto toho, aby ich odmietali, alebo sa im vyhýbali. Sú spontánni v tvorbe myšlienok a činov. Sú tvoriví. Zaujímajú sa o riešenie problémov, často aj o riešenie problémov iných ľudí. Riešenie týchto problémov hrá v ich živote často kľúčovú rolu. Cítia blízkosť iných ľudí a všeobecne si vážia život. Majú vnútornú etiku, ktorá je nezávislá od vonkajšej autority. Posudzujú iných bez predsudkov, spôsobom, ktorý možno považovať za objektívny (Maslow, 1943). Jedinec nevyhnutne potrebuje obydlie na zabezpečenie tepla, bezpečia svojho aj svojej rodiny, spánku a ochrany. Obydlie ľudí sa líši primárne podľa geografických a klimatických podmienok ich života, až sekundárnu úlohu zohráva sociálny a ekonomický kontext. Odievanie je taktiež nevyhnutné pre uspokojenie potreby tepla v istých klimatických podmienkach. Ďalšia základná úloha odievania, resp. zdobenia spočíva v erotickom a estetickom pôsobení: kým erotika pôsobí smerom von, k okoliu a zabezpečuje úspešný kontakt s inými jedincami za účelom reprodukcie, estetické vlastnosti odevu a zdobenia tela sa vzťahujú na zabezpečenie psychickej pohody organizmu a na odbúranie stresu, ktorý je dôvodom a spúšťačom mnohých chorôb. Ostatné úlohy odievania už súvisia so sociálnym kontextom, no je zrejmé, že odev a zdobenie tela sú súčasťou prirodzenej podstaty človeka. Prijímanie stravy a nápojov je základnou ľudskou biologickou potrebou. Spoločnosť vyvinula rôzne formy stravovacej kultúry, ktorá v mnohom závisí od klimatických a geografických podmienok, no v každom ohľade bez prijímania stravy organizmus nemá šancu na prežitie. 3. Duchovné hodnoty spoločnosti Duchovnými rysmi spoločnosti sú predovšetkým jej vedomosti, umenie a náboženstvo. Otázkou je, či zohrávajú istú úlohu pri prežití, alebo ide o výsostne spoločenský produkt. Aby jedinec prežil, potrebuje poznať svoje prostredie, čo súvisí so získavaním informácií o jeho fungovaní a o procesoch svojej kooperácie s ním, resp. o spôsoboch svojej integrácie v ňom. Ukázalo sa, že získavanie vedomostí a informácií je nevyhnutnou súčasťou procesu prežitia, pretože súvisia s prirodzenou, dokonca biologickou podstatou, keďže je na tieto procesy usporiadaný aj mozog živočíchov. Neochota získavať vedomosti a informácie predstavujú stagnáciu a zánik organizmu, preto je jedinec odsúdený na získavanie stále nových informácií a uchovávanie starých vedomostí.

21 20 Eva Čulenová Pre organizmus v procese svojho života je nevyhnutné zabezpečovať a udržovať svoje zdravie. Zdravie organizmu je fyzické a psychické. Psychické zdravie je jednou zo základných determinantov fyzického zdravia. Jedným z dôvodov a spúšťačov psychických a fyzických chorôb je stres. Možno ho odbúrať viacerými spôsobmi, no jedným z nich je vytváranie krásnych a estetických vecí, pomocou ktorých je možné vyjadriť aj svoje vnútorné postoje, pocity a emócie. Umenie spĺňa tieto požiadavky, a okrem toho, že umelecké dielo môže mať aj iné hodnoty, napr. informatívne, vytvorenie krásnych vecí a explikácia svojich problémov vedie k zvyšovaniu hodnotného života človeka, a teda aj k odbúraniu stresu. To isté platí aj pre prijímanie ich (estetického) vplyvu. Počiatky vzniku umenia siahajú do čias vzniku človeka ako druhu a spája sa s jeho prirodzenou podstatou. Nedostatok vedomostí o svete a svojom mieste v ňom, čo však súvisí so snahou prežiť v tomto svete v minulosti spôsobilo vznik mytologických predstáv, ktoré vyústili do náboženstiev. Náboženstvá poskytovali odpovede na otázky spojené s fungovaním vesmíru, sveta a človeka, ponúkali teda istý druh vedomostí, ktorých úlohou bolo taktiež prežiť. S vývojom rôznych náboženstiev sa však neskôr spojil vývin inštitúcií, ktoré si s rôznymi zámermi osobovali právo určovať život spoločnosti a jednotlivcov, právo určovať, čo je dobré a zlé, čo je morálka a aké je morálne správanie sa, získavali teda nadvládu nad životom nielen jednotlivcov, ale celej spoločnosti. Vznik náboženstiev ako takých a viery sú prirodzeným motívom správania sa človeka, pretože ak nemal dostatok informácií o svete a sebe samom, znižovali sa mu šance na prežitie, a každá informácia (hoci aj nesprávna) bola konštruktívna. Inštitúcie spravujúce náboženstvo sú však výsostne spoločenským produktom a ich vznik nesúvisí s prirodzenou podstatou človeka. 4. Usporiadanie spoločnosti Združovanie sa do skupín a spoločenstiev je jedným zo základných prejavov celej živočíšnej ríše. Je to veľmi prirodzený jav, pretože hoci niektoré jedince sú schopné za istých podmienok prežiť aj samostatne, život v spoločenstve zaručuje skupine aj jednotlivcovi prežitie. V rámci prirodzenej selekcie sa zvyšujú šance na prežitie tým skupinám, ktorých jednotlivci dokážu spolupracovať. Ľudské spoločnosti sa v procese svojho vývinu snažili skvalitňovať svoj život, preto sa rozvíjali vo forme rôznych spoločenských útvarov tak, že získavali nové vedomosti a informácie. Vznikol tak sociálny kontext, ktorý potom jedinca vychovával podľa svojich vonkajších aj vnútorných podmienok tak, aby docielil ďalšieho člena rozvíjajúceho danú spoločnosť. To je možné docieliť už len výchovou k sociálnemu správaniu sa, pričom však aj v sociálnej sfére (ale v odlišnej podobe) funguje prirodzená selekcia. Vytvorenie spoločnosti aj jej základné fungovanie má teda bázu v biologickej podstate ľudí a len málo sa odlišuje od fungovania živočíšnych spoločenstiev.

22 Biologicko-prίrodná determinovanosť človeka kultúrnmosocálne esencie Vlastníctvo a vzťah k majetku Procesy prežitia jedinca predpokladajú vlastníctvo istých predmetov a vedomostí, prostredníctvom ktorých si jedinec je schopný zabezpečiť potravu, teplo, bezpečie, ochranu, zdravie a prísun nových vedomostí. Súkromné vlastníctvo je teda súčasťou prirodzeného ľudského bytia. V prípade, že iný jedinec/ spoločenstvo obmedzuje alebo ohrozuje možnosti používania vlastného majetku, prípadne ho likviduje, dochádza k v rámci obrany k bojom. To isté platí aj v prípadoch, keď jedinec alebo spoločnosť nemajú prístup ku zdrojom, snažia sa teda získavať majetok a zdroje iných jedincov alebo spoločností, v takýchto situáciách ide o útočné boje. Historické skúsenosti ukázali, že zrušenie súkromného vlastníctva nevedie o k rozvoju spoločnosti a spôsobuje jej zánik. 6. Vláda Vznik spoločenstiev prirodzene predpokladá aj vznik vedúcich pozícií. Platí to bez výnimky vo všetkých vyšších živočíšnych skupinách. Úlohou vlády je zabezpečovať a) prežitie spoločnosti a b) prežitie jej členov, s čím sa spája získavanie a spravovanie spoločenského (verejného) majetku a upravovanie správania sa členov spoločnosti. Spravovanie verejného majetku však spôsobovalo a stále spôsobuje neustále zmeny vo forme vlády a usporiadania spoločnosti. Súvisí to s prirodzenou selekciou medzi jednotlivcami a snaha zabezpečiť sebe a svojej rodine prístup ku zdrojom. Hoci osobné potreby a pohnútky nemajú byť súčasťou vedenia spoločenstiev, odnepamäti sú prítomné a bojuje s nimi každá skupina. Z toho vyplýva, že formy vlády a usporiadania spoločnosti sú sociálnym javom aj prejavom, ich základné motívy sú však prirodzené. S vývojom práva je úzko spätý i vývoj jazyka. Podľa Vallovej vývoj jazyka a práva je úzko spätý s historickým vývojom úlohy práva ako takého. Je potrebné brať do úvahy, že každý štát, krajina má svoj samostatný historický vývoj a tradície, ktoré mali priamy i nepriamy vplyv na rozvoj jazyka, používaného v právnickom jazyku danej krajiny alebo oblasti [Vallová 1999: 188]. 7. Vojna V živočíšnej spoločnosti založenej na prirodzenej selekcii, kedy prežívajú len silnejší, zdravší, rozumnejší, flexibilnejší a adaptabilnejší, je boj nevyhnutnou bázou jej fungovania. Boje sa od vzniku živočíšnej ríše spájajú najmä s prístupom ku zdrojom, s uspokojovaním základných potrieb a zabezpečovaním istôt, čo platí aj v ľudskej societe doteraz. Sociálny kontext sa v ľudských vojnách prejavuje len v spôsoboch vedenia bojov, avšak ich báza a východiskové motívy sú vždy prirodzené. Uvedené poznámky sú veľmi stručné, no vyplýva z nich, že motívy celého ľudského správania sa, konania, myslenia a orientácie vo svete aj v spoločnosti sú biologickej, prírodnej a prirodzenej povahy. Povaha všetkých činností človeka totiž smeruje k uspokojovaniu základných biologicko-fyziologických potrieb a zabezpečovaniu

23 22 Eva Čulenová istôt. Na druhej strane však izolovaný jedinec má nižšie šance na prežitie než jedinec žijúci v skupine, ktorej členovia spolupracujú. Paradox ľudského života ako druhu však spočíva v tom, že kým neustála snaha o uspokojovanie vlastných potrieb a istôt súvisí s orientáciou na seba samého, prípadne so zabezpečovaním svojej rodiny, pôsobenie v skupine predpokladá a vyžaduje orientáciu na iných, vyžaduje teda sociálne správanie sa -- správanie často odlišné od prirodzeného správania sa, ktoré by použil v prípade, že by nežil v spoločnosti. Takým prípadom je napr. správanie sa jedinca vo vedúcej pozícii v skupine: jeho úlohou je zabezpečiť prežitie skupiny aj jej jednotlivých členov, na druhej strane však má lepší prístup ku zdrojom než ostatní a v záujme uspokojovania vlastných potrieb má tendenciu preferovať svoje záujmy pred záujmami ostatných (v súvislosti s jazykovou interpretáciou tohto javu je veľmi zaujímavá štúdia A. Huťkovej 2011). Ďalšími príklady spôsobujú spoločenské pravidlá a zákony, ktoré nedovoľujú napr. zabíjať iných členov spoločnosti a pod. V každom prípade sa však v základe sociálno-kultúrneho správania sa prejavujú biologické a prirodzené vzorce motívov. Osobitným prípadom odporujúcim tvrdeniu, že človek sa aj v spoločnosti správa podľa svojich biologických a prirodzených vzorcov vedúcich k prežitiu, sa javia také fenomény, ako sú napr. alkoholizmus alebo požívanie drog a iných omamných látok teda také správanie sa, ktoré vedie k deštrukcii svojho vlastného organizmu. No je potrebné hľadať príčiny takéhoto správania sa a aj v tomto prípade položiť si otázku, či to nie je, naopak, snaha o zachovanie seba samého. Častými príčinami konzumácie alkoholu alebo omamných látok je totiž nie snaha o zlikvidovanie svojho organizmu, ale snaha o prekonanie istých problémov. V súčasnosti to bývajú problémy psychického charakteru, ktoré sa danému človeku javia ako ťažko zvládnuteľné, preto volí také správanie sa, ktoré by mohlo aspoň čiastočne (alebo dočasne) pomôcť pri ich odbúraní. Nejde teda vo všeobecnosti o vedome deštrukčný proces (hoci, samozrejme, je potrebné posudzovať každý prípad zvlášť), ale naopak, o konštrukčné behaviorálne vzorce, ktorých výsledok však v konečnom dôsledku nie je pozitívny. To isté môže platiť aj o príčinách iných spoločenských patologických javov. Behaviorálne vzorce, teda spôsoby správania sa, sú veľmi rôzne a závisia od histórie daného jedinca, jeho skúseností, zážitkov, osobitných asociačných máp a procesov, v neposlednom rade od jeho prírodného a sociálneho prostredia. V snahe konštruktívne riešiť istý problém v zmysle uspokojenia svojich základných potrieb a istôt však jedinec nie vždy vyberie správny a adekvátny vzorec správania sa a môže tak dôjsť ku vzniku patologickým javov. Uspokojovanie biologicko-fyziologických potrieb a istôt teda prispieva k evolučnému vývoju. Kultúrnosociálne vzorce správania si vytvorila spoločnosť so zámerom prežitia danej spoločnosti a jej jednotlivých členov s tým, že učí svojich členov osvojovať si ich. Keby takéto vzorce správania sa neexistovali, spoločenstvo by nemalo pravidlá, bolo by rozdrobené, teda nemalo by šancu prežiť a viedlo by to k jeho zániku,

24 Biologicko-prίrodná determinovanosť človeka kultúrnmosocálne esencie 23 čo potom s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobí aj záhubu jednotlivcov. Možno teda vychádzať z toho, že sa u človeka prejavuje prírodné a kultúrno-sociálne správanie sa. Avšak podstata spoločnosti je biologická a prirodzená, a teda aj všetky motívy a pohnútky správania sa ako jednotlivca, tak aj spoločnosti sú prírodné a prirodzené. Kultúrnosociálne behaviorálne vzorce sú síce produktom society, avšak slúžia len na jej prežitie. Z toho vyplýva, že biologicko-prírodné pohnútky správania sa sú základom činností a konania jedincov, zatiaľ čo kultúrnosociálne správanie je dané spoločnosťou, a teda v celom komplexe správania sa človeka tvoria esencie správania sa a konania navrstvené na jeho biologicko-prírodné motívy. Kultúrnosociálne esencie sú podstaty a základné vlastnosti danej spoločnosti, ktoré si spoločnosť vytvorila sama na základe vlastných potrieb, teda na základe toho, aby prežila a ďalej sa rozvíjala. Zahŕňame sem konkrétne behaviorálne schémy správania sa človeka, ktoré človeku od narodenia vštepuje preto, aby potom spoločnosť ďalej rozvíjal požadovaným smerom, všetky kultúrou vyvinuté javy a náboženstvo. Literatúra: 1. Čulenová, E.: Jazyk. Matrica alebo plášť? Banská Bystrica: Fakulta humanitných vied UMB Dolník, J.: Jazyk človek kultúra. Bratislava: Kalligram György, L.: Hovorená podoba jazyka v meste Veľký Krtíš. Banská Bystrica: Fakulta humanitných vied UMB. 4. Hardošová, M.: Clause types in brochures promoting tourism. In: Mladá veda: humanitné vedy lingvistika. Banská Bystrica : Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela Harris, M.: The Rise of Anthropological Theory: A History of Theories of Culture. Oxford : Altamira Press Orig.: New York : Thomas Z. Crowell Company Huťková, A.: Nie je padák ako padák! Alebo čo znamená dostať zlatého padáka?! In: Stil. Međunarodni časopis. Pravoslavni bogoslovski fakultet Univerziteta u Beogradu. Beograd, Humboldt, W.: O rozmanitosti ľudských jazykov a jej vplyve na duchovný rozvoj ľudského rodu. Bratislava: Veda Preložil: Slavomír Ondrejovič. 8. Maslow, A., H.: A Theory of Human Motivation. In: Psychological Review 1943, 50 (4) Michalik, U.: Humour and irony in crisis situations a linguistic and semantic study of verbal humour related to the BP and Toyota crises. In: Oblicza Humoru. Tom VI. Świątkiewicz, W., Świątkiewicz-Mośny, M., Ślęzak-Tazbir, W. (eds). Warszawa: Polskie Towarzystwo Socjologiczne 2012.

25 24 Eva Čulenová 10. Michalik, U.: Language Issues in Cross-cultural Business Communication. In: From Word to Meaning. Osadnik, W. M., Fast, P. (eds). Katowice: Śląsk. 11. Michalska-Suchanek, M.: Language and Thought as an Issue in Cross-Cultural Communication. In: Sborník příspěvků 1. Jazykové a pedagogické e-konference s mezinárodní účastí na VŠTE. Caha, Z., Šulistová, J. (eds). České Budějovice: Vysoká škola technická a ekonomická v Českých Budějovicích. 12. Šuša, I.: Holokaust v talianskej a slovenskej memoárovej literatúre. Brno: Masarykova univerzita a Tribun EU Vallová, E.: Právnická angličtina. In: Notitiae Novae Facultatis Iuridicae. Banská Bystrica: Právnická fakulta UMB PaedDr. Eva Čulenová, PhD. Faculty of Humanities, University of Matej Bel, Banská Bystrica, Slovakia, eva.culenova@umb.sk

26 25 Urszula Michalik CULTURAL AWARENESS AS A VANTAGE POINT FOR MANAGERS OPERATING INTERNATIONALLY A CASE OF AMERICAN AND JAPANESE MANAGERS Abstrakt: ŚWIADOMOŚĆ RÓŻNIC MIĘDZYKULTUROWYCH JAKO CZYNNIK UŁATWIAJĄCY WSPÓŁPRACĘ MENADŻERÓW NA RYNKACH MIĘDZYNARODOWYCH PRZYPADEK MENADŻERÓW AMERYKAŃSKICH I JAPOŃSKICH Artykuł poświęcony jest problematyce współpracy w międzynarodowym środowisku biznesu ze szczególnym uwzględnieniem cech, umiejętności, wiedzy, roli oraz zadań, jakim muszą sprostać menadżerowie, współpracujący z przedstawicielami innych kultur. Omówione zostały podziały kultur w świecie biznesu, proponowane przez znanych i cenionych badaczy takich jak: Richard Gesteland, Geert Hofstede oraz Alexander Hall. W celu ukazania problemów, barier oraz wyzwań stojących przed menadżerami, jako punkt odniesienia w dyskusji na temat współpracy na rynkach międzynarodowych, wybrano dwie krańcowo odmienne kultury, tj. amerykańską oraz japońską. Nie ulega wątpliwości, że ilość elementów, które te dwie kultury różnią, jest ogromna. Zatem, jeśli menadżerowie amerykańscy i japońscy nie będą świadomi różnic, mogą napotkać wiele przeszkód, a nawet zniweczyć wszelkie próby nawiązania i prowadzenia wspólnych interesów. Słowa kluczowe: culture, cultural awareness, communication, management, skills, international markets Adapting and understanding cultural differences and being able to adapt the way you communicate accordingly is the foundation of any successful international business [Cartre, Fox 2008: XI] Everybody who conducts any kind of business is required to posses necessary knowledge enabling him/her to accomplish objectives that should be carefully thought out, and clearly formulated. Yet, the knowledge that people who are in charge are expected to possess should be more in-depth and comprehensive than the one acquired by ordinary members of a business enterprise. These people are managers

27 26 Urszula Michalik and the scope and nature of their responsibilities will vary from business to business. Management is the key to business and a glue that holds all elements of business together. Good management will determine that a business is successful, bad management will cause ruin. It is as simple as that. All businesses rely on managers to run them, oversee staff, make contracts, make decisions etc [Campbell 1994: 319]. The word manager is widely used across the world and various dictionaries provide a similar definition of this term. For example, according to the Longman Dictionary of Contemporary English a manager is someone whose job is to manage part or all of a company or other organization [Longman Dictionary of Contemporary English 2003: 999]. According to Macmillan English Dictionary for Advanced Learners a manager is someone whose job is to organize and control the work of a business or organization or a part of it [Macmillan English Dictionary for Contemporary Learners: 868]. Both definitions include verbs that are essential for understanding the work of managers i.e. to organize and to control which is, in turn, connected with performing many managerial functions. M. Holstein-Beck analyses the five basic managerial functions: 1. Forecasting, which is a planning tool that helps managers to achieve goals. Majority of managers prepare a company mission 1, which has to approved by the executive board, and in many cases by the whole company staff. The next step is to establish strategic, tactical and operational goals starting from the main, then medium and most detailed goals and tasks. The conditions which influence the realization of goals are influenced by external factors (these are the changeable factors) which include fiscal policy of a given country, demographic trends, the level of technology, competition, international exchange and other changeable; internal factors (also changeable) which include: company assets (human resources, tangible and intangible assets), qualifications of managers and employees, the volume of production, costs of production, company image and other changeable [cf. Holstein-Beck 2004: 27-28] 2. Organizing, which is a function that typically follows planning in management and consists in assigning tasks and delegating 2 responsibility to particular employees. Managers in well-organized companies should organize the workflow in a way that 1 Company mission is a broad objective that gives a business its individual character and identifies the extent of its marketing and industrial activities. Companies prepare missions statements which are composed of such elements as: the purpose of a company e.g. to generate profit, to satisfy shareholders or all company stakeholders, to care about the environment etc.; company strategy which describes the ways in which the company plans to achieve its objectives; company behavior i.e. activities taken by companies to encourage customers to buy their products e.g. through providing not only good quality products but ensuring excellent services such as after-sales service, handling complaints etc.; company values i.e. beliefs held by all company members. Values may include, for example, commitment to excellent services, innovation, honesty and integrity. 2 Delegating responsibility is one of the most important management skills. Managers who decide to not take responsibility for all the tasks that have to be performed in a company select other employees who will then carry them out. This strategy allows managers to save time.

28 Cultural awareness as a vantage point for managers operating internationally assures maximum exploitation of human resources and does not allow for wastage. Every company must have means that are appropriate and sufficient to. ensure the realization of the tasks, which have to be clearly specified and explained to all involved [cf. Holstein-Beck 2004: 64-65]. 3. Cooperation, which comprises such fundamental elements as influencing (through establishing and exercising authority); motivating; management styles: the main management styles are: autocratic style (also referred to as authoritarian) where managers simply give orders, tend to make all the important decisions themselves, do not delegate and closely supervise and control workers; a democratic style where tasks and responsibilities are delegated, employees have authority and are encouraged to make decisions and participative style, where employees at all levels are informed about all the decisions and steps taken by management, can take part in executive meetings, are encouraged to contribute ideas towards identifying and setting organizational-goals and problem solving; communication which is the basis for effective company performance: verbal and paraverbal communication, body language, company symbols such as ideas, values, objectives, acts, relations and status symbols help to identify people in companies [cf. Holstein-Beck 2004: 99142]. 4. Controlling function which consists in evaluating the achieved results according to the established norms, standards and criteria, comparing actual performance with planned performance, taking corrective actions in case some mistakes and errors are made. This function aims to inform managers what decisions and when have to be taken, instruct and help superiors to carry out their tasks, encourage and motivate employees to work more efficiently, to prevent actions or behaviours that may adversely influence company performance [cf. Holstein-Beck 2004: ]. Taking the extent and complexity of the above mentioned managerial functions a question about features of contemporary managers arises. Is it enough for a contemporary manager to only have good manners, know how to receive a foreign delegation, how to address people, how to dress, how to take part in meetings or make presentations? Or do they have to possess a much broader professional knowledge, for example, knowledge about micro and macroeconomy, sociology, psychology, law, philosophy, ethics etc. According to P. Wachowiak, an effective manager should possess such features as assertiveness, creativity and has to resourceful. To achieve this he/she has to constantly develop his/her personality by: being open to and constantly trying to be up to date with new information, events and experience, trying to look at things and evaluating people s behavior from different points of view (it is important not to rely solely on the facts one knows about something or somebody), being able to differentiate between observation and evaluation or interpretation, being able to capitalize on one s strength,