perly sviniam zápisky P. Mankovecký: Najprv ma začal otravovať fotograf za mnou a potom ma začala otravovať vaša inscenácia.

Transkript

1 28. augusta ročník SCÉNICKÁ súťaží ŽATVA 2009 Festivalový denník č. 4 4slovenských divadelných súborov 09 Festivalový DENNÍK prasa v žite času na čas si kúpim žreb. Kvôli Z názvu a peknému obrázku. Volá sa Prasa v žite. Asi len dvakrát som vyhrala 30 centov, teda vrátila sa mi investícia do ukájania mojej chuti vyhrávať. Scénická žatva je ako zotierať žreb. Postupne som odstraňovala stierateľnú vrstvu a s napätím očakávala, aká kombinácia symbolov na ňom bude a či niečo vyhrám. Či sa mi aspoň vrátia náklady, alebo sa mi ujde vyššia suma alebo tam budú tri symboly prasiat a ja získam hlavnú cenu. Po tejto Žatve nemám pocit, že sa mi podarilo vystierať tri prasatá, ale som presvedčená o tom, že sa oplatí pokúšať šťastie a stierať žreby v podobe divadelných predstavení aj naďalej. V Martine bol divadla plný válov. Lačne sme sa pri ňom stretli. Po výdatnej strave (a pomyje to neboli!) sa parafrázujúc vetu prof. Císařa treba spytovať: A co chceme dnes od divadla? Všetkého veľa škodí. Ako bravčoviny, tak aj divadla. Svedčí o tom i piatkové predstavenie pražského súboru Kámen. Napriek pozoruhodnej (minimálne polemiku vzbudzujúcej) inscenácii, mnohí už nedokázali premôcť spánkový dlh, ktorý vznikol v priebehu festivalu, a preto podriemkávali. Niektorí aj nahlas. Je to tak. V najlepšom treba skončiť a tak sa končí i Žatva. Mali sme sa ako prasce v žite. Sme úspešne konfrontovaní, plní socializačných zážitkov, nasiaknutí divadlom. S clivým kvik Lenka Dzadíková perly sviniam zápisky z hodnotení Šesť Pé: Krajina P. Mankovecký: Najprv ma začal otravovať fotograf za mnou a potom ma začala otravovať vaša inscenácia. Recitátori K. Horváth: (na tému absencie starších recitátorov) Pýtal som sa preto, kde sú staré kusy, aby som sa od nich dozvedel, ako mám žiť. J. Císař: Já bych si taky vzal slovo Tohle je moje premiéra. Poprvé o recitaci. J. Císař: U amatérů mne zajímá poesis, nikoliv techné. Techné musí být u profesionálů. Když profesionál neumí techné, ať jde do háje zelenýho, je to šmírák, diletant, neumnětel. Danstheater VOS: Veci, ktoré plynú K. Horváth: Mám jedného priateľa, ktorý hovorí, že uznáva jediný druh rýchleho pohybu beh za autobusom. K. Horváth: Vzácnym okamihom, pre ktorý milujem divadlo a umenie vôbec, je, že ste ma donútili nazrieť do seba a začať sa skúmať. J. Císař: Karle, to je ale nebezpečné. K. Horváth: Musím dať za pravdu profesorskej sekcii, je to nebezpečné. DISK: Nádych A. Štefková: Slovo odovzdávam profesorovi Císařovi, ktorý má základné hodnotenie. B. Uhlár: Ty kokso. J. Císař: Obracíte se na diváka s banalitou a říkáte si: Vy tam tak sedíte a máte rádi banalitu, tak si nemyslete, že jste nějací géniové. My vám ji dáme. J. Císař: Já jsem Herodes. V. Štefko: Vy jste císař. To je viac. K. Horváth: To je ako s tým chirurgom, ktorý ide popri pacientovi na vozíčku a pýta sa personálu: Má ho väčšieho ako ja? Odpoveď: Nie. Dobre, bude žiť. B. Uhlár: Ja teraz veľmi nemám čo povedať, takže budem hovoriť asi dve hodiny. B. Uhlár: Divadlo je kurva. Ale nič iné neviem robiť. B. Uhlár: Keď som nič nepovedal, tak som sa aspoň vyžaloval. V. Štefko: Nazval by som to divadlom elementárnych častíc. Zostavil Mr.D. 1 «

2 Festivalový denník č. 4 SCÉNICKÁ ŽATVA augusta 2009 veľkolepá zakáľačka Ó, BOŽE, AKO JA // p. luptovský (na motívy) // p. luptovský // dds zrkadlo pri zuš j. l. bellu // kremnica Zrkadlo povinnému čítaniu Ach, áno. Nepoznám dokonca ani učiteľa, ktorý by mal rád povinné čítanie. Hlavne to povinné. Súbor Zrkadlo nám to dal dostatočne jasne najavo. Veľkí autori obdobia romantizmu a realizmu sú pre nich nekonečnou nudou. Dokonca až takou, že musel prostredníctvom anjela zasiahnuť Pán Boh. Mimochodom, anjel bol skvostný. Tak prišiel čas žabiatka a vody. Peter Luptovský a jeho herečky rozohrali milé mokré predstavenie postavené na rozfragmentovanom texte Ľudmily Podjavorinskej. Priznávam, cítil som sa natoľko príjemne, že mi prišlo ľúto, keď nastal čokoládový koniec. Pravda, zásadnou otázkou je, do akej miery je možné považovať inscenáciu za divadlo poézie. A takisto by sme si mali položiť otázku, či bol pomer medzi ilustratívnym a analyticko-syntetickým prístupom k východiskovému materiálu v harmonickom alebo harmonizujúcom pomere. Karol Horváth Poézia ako darček za trest Poézia. Mnohým je na smiech. Mnohí jej nerozumejú, alebo nechcú rozumieť. Sú i takí, čo ju píšu, takí, čo ju čítajú, iní prednášajú a inscenujú. Svoj vzťah k poézii sa snažili zobraziť i Kremničanky zo súboru Zrkadlo pod režijným vedením Petra Luptovského. Z inscenácie bolo len málo cítiť duch násťročných. Detská hra nebola spontánnou naháňačkou, ale topornou, akoby naordinovanou hravosťou. Z pestrého zoznamu poetov (Hviezdoslav, Botto, Petőfi, Puškin) zaznelo v inscenácii len veľmi málo. Ak by aj zopárriadkové úryvky boli dostatočným materiálom na ironizáciu poézie slovenských a ruských klasikov, nebol» 2 z iného chlieva dostatočný ich prednes. To, že Hviezdoslavove verše na prvé počutie (čítanie) znejú odstrašujúco a nezrozumiteľne, je potrebné vyjadriť premyslenou prácou so slovom, prednesom. Predniesť verše v jednej rovine s výrazom znudenia v hlase nestačí. Nedozvedeli sme sa postoj Annymárie, Beáty a Karin. Ktoré slová a ktoré prostriedky poézie a umeleckého prednesu im pripadajú smiešne, nudné, trápne. Úvodná scéna bola len slabým a povrchným náčrtkom s prvoplánovým prednesom starosvetských veršov. Inscenácia mala dobre vymyslenú koncepciu. Tri Hviezdoslavovou poéziou znavené dievčatá navštívil anjel so slovami posiela ma šéf a prináša im darček za trest. Z balíka vytiahnu množstvo plastových fliaš naplnených vodou a knihu. K hre vyvádzaniu, ktoré nasleduje teda dochádza deus ex machina. Hlavnou časťou bol inscenovaný prednes chronicky známej básne Ľudmily Podjavorinskej Žabiatko. Práca s vodou však bola útrpná. Tu platí, že menej je niekedy viac. Nekonečné olievanie vodou a jej vypľúvanie na zem nesplnilo účel. (Možno v inom prostredí, trebárs aj na ulici, by toto olievanie vyvolávalo v divákoch iný pocit. V Národnom dome to bol pocit úzkosti.) V závere sa dievčatá oliali tekutou čokoládou. Aj napriek tejto explicitnej (a omylom i mierne lascívne pôsobiacej) scéne, je otázne, či z inscenácie vysvitlo, že poézia nie je za trest, ale je to vlastne maškrta. Inscenácia na ZUŠ má, domnievam sa, predovšetkým funkciu naučiť jej tvorcov niečo o divadle. Nie som presvedčená, že pri vzniku tejto sa herečky naučili dostatok o prednese, geste, o herectve, o tom, aký dôležitý je na javisku každý jeden pohyb, každý výraz tváre Na ich hereckom prejave to vidieť nebolo. Výsledný tvar je málo vycizelovaný herecky i režijne. Ak inscenácia Ó, bože, ako ja zastupuje vrchol divadla poézie na Slovensku, núka sa klasikovo: Poézia, krásna vdovička, toľkých si mala, teba nemal nik? Lenka Dzadíková

3 28. augusta 2009 SCÉNICKÁ ŽATVA 2009 Festivalový denník č. 4 zlaté prasiatko NÚTIA NÁS Vaše základné postavenie, poloha a pocity v súbore + vzťah k poézii Nina Briadková: Baví ma hrať divadlo a poéziu som si obľúbila. Karin Vozárová: K divadlu som sa dostala cez kamarátku a baví ma tiež aj poézia, aj divadlo. Beáta Páliková: Poézia ma baví, ale vôbec neviem, ako som sa dostala do divadla. To bolo ešte v škôlke, takže sa nepamätám, takže ma asi mama prihlásila Annamária Krajčiová: Ja som sa prihlásila do divadla úplne sama. Baví ma aj divadlo, aj poézia. Básne ste vyberali samé, alebo ich vyberal pán režisér? Beáta Páliková: Pán režisér ich vyberal. rozhovor s herečkami inscenácie ó, bože, ako ja Annamária Krajčiová: Ó, Bože, ako my milujeme poéziu. Beáta Páliková: Ja mám veľmi rada Žabiatko. Karin Vozárová: Žltú ľaliu. Nina Briadková: Žabiatko. A ty si kto? Nina Briadková: Ja som Anjel. Posiela ťa Pánboh. Myslíš, že má v láske poéziu? Áno. A vy tri ste kto? Karin Vozárová: My sme deti, ktoré sa učia v škole poéziu, nútia ich do rôznych vážnych básní, ale my by sme ešte stále chceli byť deťmi. Ktorá z vás je tá čokoládová? Beáta Páliková: To som bola ja. Čo radšej? Poéziu alebo čokoládu? Beáta Páliková: Fff, asi dokopy. Takže recituješ rada poéziu s plnými ústami čokolády? Beáta Páliková: To neviem, či sa dá... Ja ich mám rada aj zvlášť. Mr.D. Máte v inscenácii nejakú obľúbenú báseň alebo verš? Máš rada čokoládu? Beáta Páliková: Mám. veľkolepá zakáľačka STATKY ZMÄTKY ALEBO AKO SA GIANNI SCHICCHI // p. uher // kol. // divadlo commedia // poprad Lasciatemi cantare Autor Pavel Uher určite vedel, kto bude hrať jeho adaptáciu Statky zmätky alebo Ako sa Gianni Schicchi dostal cez posteľ k majetku. Vedel, že nebude mať k dispozícii artistov, žonglérov, hudobníkov, skrátka to, čo skoro ako prvé napadne veľa divadelníkov, keď počujú slová commedia dell arte. Pracoval na objednávku pre Divadlo Commedia preto dell arte tak trochu ignoroval. Napísal hru v štýle, ako tvorcovia priznávajú v programe k inscenácii. Mal ale troch hercov. Hercov zabávačov. Hercov, ktorí chcú baviť divákov a pre túto svoju potrebu sú ochotní naplno pracovať. Možno práve preto vznikla inscenácia, ktorá je založená viac na verbálnom humore, aj keď snaha protagonistov o pohybovú štylizáciu je čitateľná. Cítiť ju najmä pri etudách podporovaných vhodným a vtipným hudobným podkresom. Musím konštatovať, že inscenátori, až na pár výnimiek, nerezignovali na kvalitu humoru, aj keď žáner, ktorý si zvolili, aj historické pramene commedie dell arte sa k takejto realizácii priam núkali. Dušan Kubáň, Michal Novák ako aj Vlado Benko v úlohe Zity volili vo svojej inscenácii herecké prostriedky, ktoré pre mňa spĺňajú profesionálne podmienky. Naplno zúročili svoju štyridsaťročnú divadelnú skúsenosť. Tú spomínam zámerne kvôli invenčnému odokrytiu divadelného zákulisia. Zažiť hercov, ktorí majú radosť z hry a tú sa im podarí preniesť aj na divákov, je pre mňa pravým zážitkom zábavy v divadle. S pozdravom: Lasciatemi cantare Peter Mankovecký 3 «

4 Festivalový denník č. 4 SCÉNICKÁ ŽATVA augusta 2009 z iného chlieva O ľud, pre ľud a za ľud Formy ľudového divadla mali svoje korene v atellánskej fraške, rozvíjali sa v postupoch commedie dell arte a k ich dnešným pandantom by sme určite priradili rôzne televízne zábavy, show a podobne. Fakt je jeden, že drsný a hrubozrnný humor chceli už mnohí vymiesť z divadiel. (Niektorým, viď. K. Neuberová, sa to podarilo aspoň na javisku realizovať.) Ale našťastie, nepodarilo sa to úplne. Zábava k ľudu a pre ľud určite patrí a je pozitívne, ak sa jej vie dať vkusná forma. Spoločná réžia hereckého tria Benko, Kubáň, Novák sa inšpirovala určitými postupmi commedie dell arte a včlenila ich do svojej inscenácie. Počnúc spodným svietením, priznaním divadla v divadle, improvizovanými vsuvkami a akože alúziami na staré lazzi. Toto všetko im nemožno uprieť, ale ani zožrať aj s navijakom. Tvorcovia i herci zároveň sa síce vyhrávali v slovnom humore, vytvárali nespočetné a vrstviace sa slovné hračky, doslova sa vyžívali v naddlžovaní situácií, vo vkladaní minihier do pôvodnej hry. Ale toto všetko strácalo zmysel a význam v momente, keď sa humor menil na trápny a prízemný, na ilustratívny, doslovný. Je jednoducho zlaté prasiatko STATKY ZMÄTKY ALEBO AKO SA GIANNI SCHICCHI // p. uher // kol. // divadlo commedia // poprad nemožné rozvíjať každú potenciálnu slovnú hračku, vytvárať gag z každej činnosti, pretože zákonite hrozí strata tempa, hrozí únava materiálu a vyčerpanie síl pôvodného textu, stráca sa akákoľvek potenciálna dramatickosť, mizne akcent témy hry a zostáva iba samotné pohrávanie sa. To spomínam zámerne najmä preto, že už v bulletine hovoria o žánri tragikomédie, ale k nej sa nedostali. Nedali ani jeden jediný dôraz na tú tragickú líniu, ktorá v príbehu je, ktorá sama je témou, nedali žiadnu reakciu na mŕtvolu (čo už samo o sebe môže byť reakciou, ale nemyslím si, že toto bol inscenačný zámer, ale jednoducho zabudnutie). rozhovor s hercami z divadla commedia Ak aj akceptujeme akciu zverského zachádzania s ňou i tak chýbala iná, opozitná optika na problematiku. Ale vlastne tvorcom nemožno vyčítať, že chceli menej, ako ich vlastné možnosti a dispozície dovoľujú. Dokonca včera tvorcovia akoby vôbec necítili tempo. Vlečúca sa nekonečnosť, aj tak by sa dala nazvať inak veselá, vtipná a nápaditá inscenácia. Chýbal jej švih a dynamika na úkor premnoženia nápadov. Jednoducho bol to kus vtieravý až podlizovačský svojou preexponovanosťou hereckých výkonov a humorom ľudovej zábavy. Ale zábava k ľudu patrí! Miriam Kičiňová Dušan Kubáň a Michal Novák z Divadla Commedia o tom, ako ich spoluherec Vlado Benko hrá v inej inscenácii. A bez nich. Váš kolega Vlado Benko hrá tiež v monodráme Pastier. Čo si o tom myslíte? DK: Je to trápne. To je žáner, ktorý by vôbec nemal mať na Slovensku miesto na javiskách, lebo to nie je možné, že prídem do divadla a je tam len jeden herec, to čo je za umenie? MN: Ako sa má uplatniť celý herecký ansámbl, ktorý tu existuje, keď hráme monodrámy? DK: Sú to kvantá talentovaných mladých ľudí, ktorí nedostali priestor. Nechceli by ste to hrať s ním? MN: Monodrámu? S Vladom Ben-» 4 kom? Tak to určite áno. Čiže radšej by ste hrali Pastiera? DK: Radšej by sme boli pastiermi. MN: Ja som taký pastier v podstate. DK: On je skôr pasák ako pastier. Čo urobíte, ak Pastier získa viac ocenení? MN: Ja nezvyknem niečo robiť. DK: Vždy, keď získa Pastier ocenenie, tak býva oslava, na ktorú môžeme prísť ako priatelia Levočskej divadelnej spoločnosti, môžeme konzumovať a nemusíme platiť. Takže pre nás je to výhodnejšie. V čom je Pastier podľa vás lepší? DK: Toto (Gianni Schicchi, pozn. red.) je najlepšie predstavenie na Scénickej žatve. Prečo? MN: Lebo ja hrám hlavnú postavu. Nechceli by ste hrať radšej v hre, kde ide o charakter a nie o nejakú bezduchú zábavu? DK: Toto nie je len bezduchá zábava. Ide o pranierovanie malomeštiackej spoločnosti. MN: Máme tu človeka, ktorý je ochotný sa kvôli majetku prezliecť za mŕtvolu. DK: A ľudia sa na tom smejú! Chceli by ste ešte niečo odkázať svojmu kolegovi Vladovi Benkovi, ktorý hrá bez vás, v inom predstavení a v inom divadle? MN: Vlado, držíme ti palce. DAR

5 28. augusta 2009 SCÉNICKÁ ŽATVA 2009 Festivalový denník č. 4 z iného chlieva Hra? Ďalším festivalovým hosťom bol súbor Theater 007 z Macedónskeho Skopje. Ich voľbu inšpirovala Charmsova Hra. Bola však naozaj iba inšpiráciou k sérii etúd a hravých situácií na tému nočných rozprávaní. Muži a ženy oblečení v čiernom vyjadrovali bezpríznakovosť postáv. Boli to osoby, ľudia v bode nula, čistí a bez minulosti a budúcnosti, žijúci iba svoju prítomnosť. Toto oblečenie, ale aj pozícia neutrality im umožnili slobodu hry, jednoduchú premenu na x postáv a postavičiek z detských rozprávaní. Základným rámcom bolo pravdepodobne rozohrávanie krátkych anekdot, či poskromných príbehov, ktoré si deti pred spaním môžu hovoriť. Už začiatočný dialóg medzi deťmi (vyzerá to ako stretnutie dieťaťa a akejsi príšery, resp. akási čudesná a bizarná predstava v hlave dieťaťa) vytváralo surreálnu a snovú atmosféru, v ktorej sa rodili ďalšie a ďalšie scény história starého otca a jeho svadobno-životné avantúry, akoby až zobrazenie čiastkových biografických udalostí Charmsovho osobného života, paródia na klasické postavy drámy, ironizácia umelcov a ich tvorby atď. Interpreti boli v jednotlivých situáciách slobodní, boli zjavne disponovaní, mali radosť z hry, čo bolo aj ich cieľom, ale predsa len inscenácii chýbal HRA // d. charms // i. ivkovic // theater 007 // skopje // macedónsko akýsi hlbší rozmer, akási nadstavba, ktorá by tomuto celku okrem samotného hrania sa dala aj ďalší význam. Vnútorné zviazanie jednotlivých čiastočiek bolo ťažko uchopiteľné a tak sa spojenia medzi jednotlivými situáciami hľadali len ťažko. Bolo určite zámerom tvorcov porušiť akúkoľvek naračnú štruktúru a logiku vecí, keďže vychádzali z nelogickej logiky sna. No nelogickosť a dramatická tvorivosť určite nie je nóvum. V bulletine tvorcovia priam manifestačne vyzývajú k túžbe byť iní, k ideám nepolitického divadla oslobodeného od akejkoľvek nacionalistickej myšlienky, diktátorstva a podobne Ale fakt je ten, že použité prostriedky sú predsa dávno známe z detskej dramatickej tvorivosti. Vytváranie vnútorných obrazov a asociácií nebolo určite márne, ale chýbalo posvätenie zásadnejšou formou a aj obsahom. Miriam Kičiňová zlaté prasiatko Igor Ivkovic, režisér inscenácie Hra, Theater 007, Macedónsko. Slovo o Hre Táto hra je protest. Protest proti tradičnému, klasickému divadlu, kde je množstvo energie, lásky, emócií. Sme alternatívne divadlo, ktoré revoltuje proti všetkému. Hráme o tom, ako sa zabúdame hrať, ako keď sme boli deti. Boli sme šťastní, keď sme sa hrali. Divadelníci v našej krajine sa zabudli hrať. Myslíte tým, že divadlo v Macedónsku je príliš vážne? Nielen v Macedónsku, ale v mnohých krajinách sa robí politické divadlo s politickými vyhláseniami. Už nemôžem ani pomyslieť na politické divadlo, chcem robiť divadlo o láske. To bol môj zámer. Prečo? Farba nie je dôležitá. Chceli sme dokázať, že s jedným kostýmom v jednej farbe sa dá zahrať veľa situácií. Snažíme sa vytvoriť veľmi jednoduché a čisté situácie. Mám rád minimalizmus. Ste režisér? Práve dokončujem postgraduálne štúdium réžie na univerzite v Sofii v Bulharsku. V Macedónsku pracujem ako novinár, píšem o kultúre. Ale radšej som divadelný režisér. Nie je to konflikt záujmov? Nie, nie je. Mnoho ľudí má dve alebo tri práce. DAR 5 «

6 Festivalový denník č. 4 SCÉNICKÁ ŽATVA augusta 2009 veľkolepá zakáľačka Abo pridze, abo ne! Vlado Benko, tentoraz v drese Levoče, neomylne vybadal v próze V. Pankovčina dramatický nerv. Presnejšie, nerv rozprávačský. A tak sa stretli dva rudimentárne talenty. Scénický pastier, na ktorom okrem V. Benku, herca i režiséra veľmi skúseného, participoval L. Péchy je zaujímavý tvar. A je len vecou teoretickej diskusie, či je to naozaj divadlo jedného herca, alebo scénické rozprávanie, siahajúce svojou poetikou do dávnych rozprávačov príbehov, ktorými sa zmocňovali dejín i prítomnosti, sveta veľkého a sveta malého. Vlado Benko PASTIER // v. pankovčin, v. benko // l. péchy // levočská divadelná spoločnosť // levoča je tu v prvom rade skvelý rozprávač, muž ktorý vie využívať široké a farebné odtiene intonácie, stačí mu málo gestiky, ešte menej rekvizít a iba traja nositelia atmosféry. Jeho rozprávanie je pohľad človeka na svet zdola, pohľad ničím neriedený a neovplyvniteľný. Všetko veľké je zrazu malé a jednoduché, malé sa stane doležitým. Cez Benku a Pankovčinov text prehovorila ľudská duša ničím neskazená. Pastier je veľký zážitok, Benko sa ukázal ako skvelý herec. Humor sa tu spája s tragikou, tragiku humor odľahčuje a vraví, že život je na to, aby sa žil. Zážitok prišiel. Vladimír Štefko zlaté prasiatko ŽATVA NÁM BUDE MALÁ Rozhovor s Ladislavom Péchym, režisérom Pastiera, Levočská divadelná spoločnosť Vlado Benko je toho roku na Žatve s dvoma inscenáciami, so Statkami zmätkami a Pastierom. Ktorá z tých inscenácií je lepšia? Jednoznačne levočská, a to nie preto, že by som chcel Poprad natiahnuť, ale podľa mňa je to naozaj tak. Vlado Benko tu podáva úžasný výkon. A na tom je celá inscenácia postavená. Našiel dobrý námet, napísal dobrý text a herecky to podal tak, že som s tým spokojný. Hoci mu všeličo vytýkajú, ale podľa mňa je to naozaj excelentný výkon. A čože vám vytýkajú? Že používame gýč, že koniec je gýč. Rovnako vraj aj deti a pastierove sny tam nepasujú. Podľa mňa to práveže dáva inscenácii šťavu. Ale hrávame to aj bez detí, napríklad v noci, alebo niekde na zájazde vonku, má to vtedy inú poetiku. z iného chlieva Pastier s čudnou rečou Premyslená a dramaturgicky mimoriadne dobre zvládnutá inscenácia Pastier je monodrámou Vlada Benka. Pastier Ladislav Zwanziger má monológ o sebe a ľuďoch, čo ovplyvňujú jeho život. Hovorí ho novinárovi a nám. Je to veľmi sugestívna výpoveď, Benko absolútne prirodzene vysloví medzi niekoľkými vyfajčenými Marskami vety, čo rozosmejú, vety, čo zamrazia. Text sa najprv zdá byť veľmi vtipný, leitmotívovom je pristávanie UFO, no postupne humorom prerastá tragickosť» 6 a trpkosť života ovčiara, ktorý ešte stále nevidel svoje vnúčatá, pretože jeho dcéra sa odsťahovala na opačnú stranu Slovenska. Aj príbeh dedinského prostáčika Džurku je smiechom cez slzy. Vlado Benko je výborný interpret. Jeho herecký výkon je znamenitý. No zároveň k nemu, ako k dramatizátorovi a prekladateľovi smeruje i jediná výhrada k inscenácii. Jediné, čo je na výbornej inscenácii iritujúce (hoci pravdepodobne len pre istú časť obyvateľov Slovenska) je absolútne skomolené (pravdepodobne spišské) nárečie. Lenka Dzadíková Stáva sa, že diváci prichádzajú s tým, že to som ja alebo toho poznám? Áno, chodia za Vladom a hovoria, že v našej dedine je taký človek, ktorý má taký osud. Je to fakt zo života. Pankovčin to napísal tak, ako to v tej svojej dedine videl a mnohé veci sú skutočnosť. A UFO? Vlado má veľmi blízky vzťah k UFO. Kapustnica je o UFO, Pastier je o UFO. O UFO sú aj veselé zážitky vo filmoch. Ale ja sa v UFO nevyznám, mne je to lautr jedno. A po UFO...? Chystáme. Keď som Vlada oslovil, aby prišiel do Levoče, tak sme si povedali, že to bude monodráma. Teraz v tom chystanom budú dvaja. A potom každý rok pridáme jedného človeka a uvidíme, kde skončíme... Takže o takých rokov Nám bude Žatva malá. Mr.D.

7 28. augusta 2009 SCÉNICKÁ ŽATVA 2009 Festivalový denník č. 4 posledný výkvik záverečné hodnotenie predsedníčky poroty Tohtoročná Scénická žatva ako vrcholná súťažná prehliadka amatérskych divadelných súborov sa niesla v znamení rôznorodosti. Mali sme možnosť vidieť a konfrontovať tvorbu divadelných súborov i jednotlivcov, divadla mladých, divadla poézie, detskej dramatickej tvorivosti, ale i recitátorov. Predstavili sa nám domáce súbory ako reprezentanti toho najlepšieho, čo sa v tohtoročnej sezóne podarilo vytvoriť a zahraničné súbory napr. z Holandska, Macedónska, Českej republiky, Srbska, ktoré boli cenným a zaujímavým spestrením festivalu. Zdá sa, že 87. ročník patril práve skôr mladým tvorcom, čo je na jednej strane nesmierne pozitívnym a povzbudzujúcim javom. Dáva to istú perspektívu a vieru, že o amatérske divadlo je stále záujem a že sa bude progresívne vyvíjať aj v budúcnosti. Kontinuita je totiž aj čo sa týka umenia veľmi dôležitá. Divadelná skúsenosť sa nedá naučiť, nezrodí sa len tak odrazu, je výsledkom dlhodobého úsilia. Na druhej strane skúsenosť a zručnosť idú ruka v ruke s ich generačným odovzdávaním. Preto je potešujúce, že v slovenskom amatérskom divadle jestvuje generačne pomerne vyvážené divadlo. Pestrosť tém, pestrosť a rôznorodosť žánrov, divadelných postupov a inšpirácií býva väčšinou sprievodným znakom divadelných festivalov a prehliadok. Aj Scénická žatva potvrdila, že na Slovensku sú inšpiračné zdroje bohaté. Stále populárnym fenoménom je autorská kolektívna tvorba a rozvíjanie vlastných inscenačných textových predlôh (libriet) na motívy viac či menej známych prozaických diel. Tematicky sa ako najvýraznejšia ukázala byť téma osamotenosti, úzkosti z tohto sveta a z ľudí okolo nás, zo života vôbec. Pomerne často artikulovaná bola citová vyprahnutosť a otupenosť. Na druhej strane sa začína po istom čase opäť objavovať pozitívny a láskavý pohľad na človeka, sila ľudskosti, duchovnej a emotívnej bohatosti, ktorá stojí v centre záujmu tvorcov. Sústredenie sa viac na pozitívne stránky ľudského života, viac na tie pekné, než temné stránky. Jedným z dlhodobejšie sa prejavujúcich, dá sa povedať, že už etablovaných trendov je nedramatický typ divadla to znamená menej dramatických atribútov, využívajú sa modely a postupy postdramatického divadla, ktoré rezignuje na dramatický dej, nevytvára fabulu, ani príbeh, sústreďuje sa na krátke epizódy s pointou. To má za následok aj zmeny v hereckej technike a telesné herectvo, telesný prejav prevažoval nad netelesným. Ďalším z prevažujúcich trendov bola introvertizácia drámy a divadla, čo umožnilo komunikáciu tvorcov s divákmi založenú na vnútorných emóciách, imaginácii a sugestívnych osobných zážitkoch. U väčšiny divadelných súborov sme sa mali možnosť stretnúť s citom pre inteligentný humor, čo nás privádza k zábavnej funkcii divadla, ktorú v súčasnosti treba vnímať ako jeho v podstate dávnu a legitímnu súčasť. Je potešujúce, že amatérski divadelní tvorcovia preukazujú cit pre mieru, vkus, využívajú novým spôsobom napr. typ improvizovaného divadla (commedie dell arte), neprispôsobujú sa všade prítomnej bulvarizácii, nevyužívajú len efektné populárne vtipkovanie, ale zábavné prvky používajú zmysluplne. Naopak, zarážajúce je zistenie, že z detského divadla sa vytráca ludický princíp a dramatická výchova prevažuje nad uvoľneným a spontánnym detským hereckým prejavom. Inscenácie, ktoré porota považovala za obzvlášť zaujímavé a podnetné z hľadiska témy, jej spracovania, výkladu či využitých režijných a hereckých prostriedkov ako aj celkovou úrovňou, boli Perón (DS J. Karmána, Lučenec), Statky zmätky alebo ako sa Gianni Schicchi cez posteľ k majetku dostal (Divadlo Commedia, Poprad) a Pastier (Levočská divadelná spoločnosť). Medzi príjemné obohatenie festivalu patrili vystúpenia mladých recitátorov, prekvapením bolo detské bábkové divadlo, ktoré je na Slovensku veľmi zriedkavým javom. Scénickú žatvu dopĺňal festivalový denník a televízia, filmový klub, čo sa zrejme tiež podpísalo pod vysokú návštevnosť a bohatú spätnú väzbu. Elena Knoppová k hodnoteniu Národné osvetové centrum udelilo medailu Daniela Gabriela Licharda Ochotníckemu divadelnému súboru Radosť pri príležitosti 50. výročia založenia za dlhodobé úspešné udržiavanie divadelných tradícií a výrazný podiel na estetickej výchove obyvateľov košického regiónu. Národné osvetové centrum udelilo medailu Daniela Gabriela Licharda Divadlu G pri príležitosti 50. výročia založenia divadelného súboru za výrazný podiel na rozvoji a šírení umeleckých hodnôt v ochotníckom divadle v miestnych a celoslovenských podmienkach. Národné osvetové centrum udelilo medailu Daniela Gabriela Licharda Divadelnému súboru Commedia Poprad pri príležitosti 40. výročia založenia za dlhoročné a mnohostranné obohacovanie divadelníctva na Slovensku a v zahraničí. Národné osvetové centrum udelilo medailu Daniela Gabriela Licharda Ladislavovi Mrázovi pri príležitosti 60. výročia založenia divadelného súboru Hron v Kozárovciach za dlhoročné a mnohostranné obohacovanie divadelníctva na Slovensku a v zahraničí. Spoločnosť Jozefa Kronera udelila Cenu Jozefa Kronera Ing. Štefanovi Orságovi za celoživotný prínos v hereckej tvorbe v neprofesionálnom divadle. Cenu odovzdal prof. doc. PhDr. Jozef Leikert, PhD. 7 «

8 Festivalový denník č. 4 SCÉNICKÁ ŽATVA augusta 2009 NÁRODNÉ OSVETOVÉ CENTRUM V PIEŠŤANOCH A MESTO MARTIN Protokol o udelení ceny za tvorivý čin roka na 87. ročníku súťaží slovenských divadelných súborov Scénická žatva 2009 organizátori na návrh odbornej poroty udeľujú CENU ZA TVORIVÝ ČIN ROKA Levočskej divadelnej spoločnosti pri MsKS v Levoči za inscenáciu textu Václava Pankovčina a Vlada Benku Pastier odborná porota: PhDr. Elena Knopová, PhD. (predsedníčka) prof. PhDr. Vladimír Štefko, CSc. prof. PhDr. Jan Císař, CSc. Mgr. Karol Horváth Mgr. art. Peter Mankovecký V Martine 28. augusta 2009 úplne posledný chlievik Vydáva Národné osvetové centrum v Piešťanoch pre vnútornú potrebu v počte kusov 150. Šéfredaktorka a jazyková redaktorka: Dária Fehérová. Redaktor: Miroslav Dacho. Dopisovateľky: Miriam Kičiňová a Lenka Dzadíková. Foto: Mirka Majorošová a Martin Halas. Grafická úprava: Samo Trnka. Tlač: Dom odborov Strojár, Martin.» 8