JUDr. Adrián Graban Univerzita P.J.Šafárika Právnická fakulta

JUDr. Adrián Graban Univerzita P.J.Šafárika Právnická fakulta Zádržné právo Predstavy laickej verejnosti, ale aj odbornej verejnosti o zádržnom práve samotnom a o možnostiach jeho využitia sú často mylné a zvyčajne vychádzajú z predpokladu, že ak dlžník niekomu niečo dlhuje, možno mu zadržať akúkoľvek jeho vec a pokiaľ napriek tomu nezaplatí, má možnosť zadržanú vec predať a výťažok predaja si ponechať. Takéto konanie je potom často nielen v rozpore s právnou úpravou zádržného práva, ale môže mať dokonca až trestnoprávne následky. Zádržné právo zaraďujeme v rámci slovenského právneho poriadku medzi tzv. zabezpečovacie inštitúty, ktorých funkciou je zabezpečenie pohľadávky veriteľa pre prípad, že by si dlžník nesplnil svoju povinnosť. Základnú právnu úpravu zádržného práva obsahuje predovšetkým Občiansky zákonník ( zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov; ďalej len OZ ) vo svojej druhej časti Vecné práva, presnejšie v tretej hlave v 151s - 151v pod názvom Práva k cudzím veciam spolu s úpravou záložného práva ( 151a 151me OZ) a úpravou vecných bremien ( 151n 151p OZ). Predpoklady platnej právnej úpravy zádržného práva sú obsiahnuté predovšetkým v ustanovení 151s ods.1 OZ: Kto je povinný vydať hnuteľnú vec, môže ju zadržať, aby zabezpečil svoju splatnú peňažnú pohľadávku voči tomu, komu je inak povinný vec vydať. Nemožno však zadržiavať vec svojvoľne alebo ľstivo odňatú. Zádržné (retenčné) právo možno považovať za núdzový zabezpečovací inštitút, ktorý vzniká faktickým zadržaním veci, teda na základe jednostranného právneho úkonu veriteľa. Dá sa teda povedať, že zádržné právo je akýmsi zvláštnym prípadom svojpomoci obdobne ako susedské práva, krajná núdza či nutná obrana. Ak by sa dohodol veriteľ s dlžníkom na zadržaní veci, už by nešlo o inštitút zádržného práva, ale skôr o inštitút záložného práva. Zádržné právo je vecným právom k cudzej veci, ktoré slúži na zabezpečenie záväzku dlžníka. Týmto záväzkom však môže byť výlučne len splatná peňažná pohľadávka. Použitie zádržného práva na zabezpečenie pohľadávky iného druhu nie je možné. Z pohľadu historického došlo v právnej úprave zádržného práva v súčasnom OZ v porovnaní s prechádzajúcim Občianskym zákonníkom (zákon č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov; ďalej len stredný OZ ) okrem iného aj k rozšíreniu pohľadávok, ktoré je možné zabezpečiť zádržným právom. Podľa stredného OZ zádržným 1

právom bolo možné zabezpečiť iba zročnú službu za náklad na vec alebo na náhradu škody spôsobenej mu vecou. Súčasná právna úprava v Českej republike, ktorá už zmenila právnu úpravu ešte stále platiacu v Slovenskej republike, okrem iného zrušila obmedzenie zádržného práva výlučne na peňažné pohľadávky. Dnes je na území Českej republiky možné, aby veriteľ zadržal hnuteľnú vec, ktorú ma u seba, pre zaistenie svojej splatnej pohľadávky, ktorú má proti osobe, ktorej by inak bol povinný vec vydať. Zádržné právo má rovnako ako záložné právo predovšetkým zabezpečovací charakter. Uhradzovacia funkcia je pri zádržnom práve značne obmedzená, to znamená, že nie je možné priame uspokojenie sa veriteľa (bez exekučného titulu) zo zadržanej veci, ako je tomu pri záložnom práve. Avšak pri nútenom výkone súdneho rozhodnutia má veriteľ aplikujúci zádržné právo pri uspokojovaní svojej pohľadávky zo zadržanej veci prednosť aj pred záložnými veriteľmi ( 151u OZ). Obsahom zádržného práva je oprávnenie veriteľa zadržať hnuteľnú vec, ktorú mal veriteľ oprávnene u seba a to až do času, kým dlžník nesplní svoj peňažný záväzok, prípadne do času, kým je veriteľovi poskytnutá iná dostatočná zábezpeka. Veriteľ nemôže zadržať vec, ktorá bola odňatá bez akéhokoľvek právneho dôvodu svojvoľne alebo ľstivo. Ak by došlo k zadržaniu veci, ktorá bola veriteľovi odovzdaná a oprávnená osoba pri odovzdaní veci uložila, aby sa s vecou naložilo spôsobom nezlučiteľným s výkonom zádržného práva, zádržné právo nevznikne. Ak je však vyhlásený napr. konkurz na majetok dlžníka alebo pri výkone rozhodnutia zistená platobná neschopnosť dlžníka, môže veriteľ uplatniť zádržné právo aj na zabezpečenie pohľadávky dosiaľ nesplatnej a bez ohľadu na to, či sa veriteľovi uložilo naložiť s vecou spôsobom nezlučiteľným s výkonom zádržného práva alebo nie. Veriteľ nie je povinný upovedomiť dlžníka o úmysle realizovať zádržné právo, a to z pochopiteľného dôvodu, že po takomto oznámení by sa dlžník mohol pokúsiť zmariť uplatnenie zádržného práva. Veriteľ však je povinný informovať dlžníka bez zbytočného odkladu po zadržaní veci o tejto skutočnosti, ako aj o dôvodoch zadržania veci ( 151s ods. 4 OZ). Takéto ustanovenie má svoje opodstatnenie, nakoľko dlžník sa musí o zadržaní veci dozvedieť, aby mohol vykonať potrebné právne kroky na zabezpečenie svojich práv, prípadne na zaplatenie pohľadávky. Aj keď forma, akou má veriteľ dlžníka informovať, nie je zákonom stanovená, je vhodné, aby si veriteľ túto svoju povinnosť splnil v písomnej forme, nakoľko tým možno predísť prípadným sporom ohľadom oznámenia o zádržnom práve. Zákonné podmienky pre vznik zádržného práva sú teda nasledovné: a) existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ktorému je veriteľ povinný vydať vec, 2

b) táto pohľadávka musí byť peňažná a splatná (výnimkou je situácia pri vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka alebo platobná neschopnosť dlžníka zistená pri výkone rozhodnutia, kedy má veriteľ zádržné právo aj k zabezpečeniu pohľadávky dosiaľ nesplatenej a to bez ohľadu na to, či sa veriteľovi uložilo naložiť s vecou spôsobom nezlučiteľným s výkonom zádržného práva), c) zadržovaná vec musí mať povahu hnuteľnej veci (a contrario nehnuteľnosť nemôže byť predmetom zádržného práva) d) veriteľ má hnuteľnú vec vo svojej oprávnenej držbe, e) oprávnená osoba pri odovzdaní veci neuložila, aby s vecou bolo naložené spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s výkonom zádržného práva. Pri skúmaní, čo môže byť samotným predmetom zadržania, je potrebné vychádzať z ustanovení 118 a 119 OZ. Predmetom teda môžu byť iba hnuteľné veci, pokiaľ to ich povaha pripúšťa. Nie je teda možné zadržať peniaze na účte klienta v banke, nakoľko v tomto prípade nejde o vec, ale o právo (pohľadávku) klienta na plnenie. 1 Predpokladom vzniku zádržného práva je splatná peňažná pohľadávka. Zákon nestanovuje podmienku pre vznik zádržné práva, aby veriteľ zadržal vec, ktorá bola predmetom jeho záväzku (napr. pri zmluve o oprave a úprave veci - 652 a nasl. OZ). Veriteľ teda môže zadržať aj inú vec, teda takú, ktorá nebola predmetom jeho záväzku. Pre lepšiu názornosť možno uviesť nasledujúci príklad: Osoba A vypožičia osobe B televízor. Osoba A požiada osobu B o opravu auta, ktorú následne po jej vykonaní nie je ochotná uhradiť. Som toho názoru, že osoba B môže na zabezpečenie svojej splatnej peňažnej pohľadávky za opravu auta zadržať nielen auto, teda vec, ktorej sa oprava týkala, ale v prípade ukončenia zmluvy o výpožičke aj televízor. Taktiež by do úvahy ako príklad zádržného práva prichádzala situácia, kedy predávajúci prevedie vlastnícke právo k autu na kupujúceho, pričom ho ubezpečí, že auto nemá žiadne faktické ani právne vady. Následne po predaji, sa záložný veriteľ (záložné právo vzniklo zápisom do notárskeho centrálneho registra záložných práv) bude domáhať uspokojenia svojej pohľadávky z predmetu zálohu u nového vlastníka. V zmysle 597 ods.2 má kupujúci právo odstúpiť od zmluvy aj vtedy, ak ho predávajúci ubezpečil, že vec má určité vlastnosti, najmä vlastnosti vymienené kupujúcim, alebo že nemá žiadne vady, a toto ubezpečenie sa ukáže nepravdivým. V danom prípade, ak by kupujúci odstúpil od zmluvy, zmluva by sa zrušila od počiatku a strany by si mali vydať to, čo si navzájom plnili- kupujúci by vrátil auto a predávajúci by vrátil kúpnu cenu. Do momentu, pokiaľ by predávajúci nevrátil 1 Holeyšovský, M.: Zástavní právo, NEWSLETTER Praha 1995, s. 78 3

kúpnu cenu, mohol by si kupujúci uplatniť zádržné právo na auto a mal by prednosť aj pred daným záložným veriteľom na uspokojenie svojej pohľadávky. V súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozsudok sp. zn. 5 Tz 28/2004, by mala byť zachovaná ekvivalencia medzi hodnotou peňažnej pohľadávky a hodnotou zadržanej veci, v opačnom prípade, ak hodnota zadržanej veci niekoľkostokrát prevyšuje hodnotu pohľadávky, možno argumentovať absolútnou neplatnosťou právneho úkonu podľa 39 OZ pre jeho rozpor s dobrými mravmi ( 3 ods. 1 OZ). Zabezpečenie ekvivalencie plnení však v niektorých prípadoch nemusí byť dobre možné (napr. oprava auta), a preto je potrebné každú situáciu posudzovať osobitne. Rovnako je potrebné skúmať aj právny titul, na základe ktorého má veriteľ vec u seba. Nie je pritom rozhodujúce či vlastníkom zadržanej veci je dlžník alebo nie. Veriteľ totiž nemusí poznať vlastníka veci. Som toho názoru, že v prípade ukradnutej veci, by veriteľ, pokiaľ, samozrejme, nevie o tom, že ide o ukradnutú vec, túto mohol zadržať, avšak v prípade, ak by sa jej vlastník domáhal jej vydania, bol by povinný mu ju vydať. Obdobne je to v prípade, ak si podnikateľ prenajme sklad a v tomto sklade uloží tovar (hnuteľné veci) získaný od iného podnikateľa, napr. na základe komisionárskej zmluvy. Veriteľ v prípade, ak mu nájomca nezaplatí nájomné za prenajatie skladu a dochádza k odstraňovaniu vecí zo skladu ( 672 ods. 2 OZ), je oprávnený zadržať všetok tovar, ktorý sa v sklade nachádza a to bez ohľadu na to, či patrí nájomcovi alebo tretím osobám. Ak sa ale tretie osoby budú domáhať vydania tovaru a preukážu svoje vlastnícke právo k tovaru, je veriteľ povinný im tento vydať. Existenciu právneho titulu je potrebné skúmať aj v iných situáciách. Ak má veriteľ u seba vec, ktorú je povinný vydať dlžníkovi napr. až za mesiac, je pojmovo vylúčené použitie zádržného práva, nakoľko dosiaľ má veriteľ iný právny titul na držbu veci vo svojej moci. Rovnako nemôže zádržné právo vzniknúť ani v prípade, ak je veriteľ v omeškaní s vydaním veci dlžníkovi, nakoľko nemá vec v oprávnenej držbe. Vylúčeným je napr. aj zadržanie vecí patriacich hosťovi v hoteli, nakoľko hoteliér nemá jeho veci vo svojej moci. Navyše, v danej situácii nie je možné uplatniť 672 OZ, keďže nejde o vzťah založený nájomnou zmluvou, ale zmluvou o ubytovaní. Zádržné právo však nie je upravené výlučne v OZ. V oblasti správneho práva obsahuje úpravu zádržného práva Colný zákon (zákon č. 199/2004 Z.z. Colný zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 652/2004 Z.z.) v 56, podľa ktorého má colný úrad za účelom zabezpečenia nedoplatku colného dlhu, pokuty alebo inej platby právo zadržať tovar alebo inú vec v prípade, ak je povinný tovar alebo inú vec vydať. Obdobne je 4

tomu aj v oblasti poštových služieb ( 31 ods. 8 zákona č. 507/2001 Z.z. o poštových službách v znení neskorších predpisov). Poskytovateľ univerzálnej služby má zádržné právo na poštovú zásielku do zaplatenia pohľadávky (dobierkovej sumy, doplatného, chýbajúceho výplatného, úložného), ktorá je príslušenstvom poštovej zásielky podľa tarify. Aj v obchodnoprávnych vzťahoch dochádza k situáciám, ktoré si vyžadujú rýchly zásah zo strany veriteľa na zabezpečenie jeho práv. Ako príklad možno uviesť úpravu viacerých typov obchodným zmlúv v Obchodnom zákonníku (zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ďalej len OBZ ), napr. zmluvy o skladovaní ( 527 a nasl. OBZ), zasielateľskej zmluvy ( 601 a nasl. OBZ), zmluvy o preprave veci ( 610 a nasl. OBZ) či zmluvy o bankovom uložení veci ( 700 a nasl. OBZ),. Na základe týchto zmlúv má veriteľ (v postavení skladovateľa, zasielateľa, dopravcu alebo banky) možnosť zabezpečenia svojich nárokov vyplývajúcich mu zo zmluvy prostredníctvom zádržného práva k veciam, ktoré sú predmetom jeho záväzku. Táto úprava je voči úprave k OZ špecifická, nakoľko zádržné právo tu môže vzniknúť aj k tým veciam, u ktorých oprávnená osoba uložila veriteľovi, aby s nimi naložil spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s výkonom zádržného práva napr. dopravil zásielku. Obdobne je to aj v prípade 14 zákona č. 144/1998 Z.z. o skladiskovom záložnom liste, tovarovom záložnom liste v znení neskorších predpisov, kde má skladovateľ zádržné právo k tovaru prevzatému na uskladnenie vo verejnom sklade na zabezpečenie pohľadávky zo skladného či nákladov na poistenie do výšky vyznačenej v skladiskovom záložnom liste. Pri aplikácii inštitútu zádržného práva môže dôjsť v praxi k rôznym situáciám. Často sa stáva, že dlžník si u veriteľa, napr. na základe zmluvy o úprave (oprave) veci objedná určitú opravu (oprava automobilu, televízora, a pod.), pričom cenu za dojednanú opravu nezaplatí. V tomto prípade má veriteľ právo vec nevydať do času, pokiaľ mu objednávateľ za úpravu (opravu) veci nezaplatí. Od tejto situácie je potrebné odlíšiť situáciu, keď si objednávateľ nevyzdvihne vec najneskôr do jedného mesiaca od uplynutia času, keď sa úprava (oprava) veci mala vykonať, resp. ak bola vykonaná neskôr, tak do jedného mesiaca od upovedomenia o jej vykonaní. V tejto situácii nie je rozhodujúce, či objednávateľ za opravu už zaplatil alebo nie, dôležité je, či si vec v dohodnutom, resp. určenom termíne vyzdvihne. Ak tak objednávateľ neurobí, je povinný platiť zhotoviteľovi poplatok za uskladnenie. Po márnom uplynutí šesť mesačnej lehoty je zhotoviteľ oprávnený vec predať, pričom ak pozná adresu objednávateľa a ide o vec väčšej hodnoty, je ho povinný o zamýšľanom predaji informovať ( 656 ods. 2 OZ). Ak následne dôjde k predaju veci, 5

zhotoviteľ je povinný výťažok vydať objednávateľovi, pričom si však od výťažku predaja môže odpočítať náklady na predaj, poplatok za uskladnenie a cenu úpravy (opravy). Aj keď dnešná právna úprava, na rozdiel od úpravy účinnej do 31.12.1991 už priamo nehovorí o práve organizácie (veriteľa) zadržať vec, dokiaľ dlžník neuhradí cenu jej úpravy (opravy) 278 ods. 2 občianskeho zákonníka účinného do 31.12.1991. Domnievam sa, že v tomto prípade možno hovoriť o kombinácii zádržného práva s právom na predaj nevyzdvihnutej veci. Je bez akýchkoľvek pochybností, že právo na predaj nevyzdvihnutej veci môže veriteľ realizovať v súlade s 656 ods. 3 OZ. Otázkou zostáva, či môže veriteľ k veci, ktorá je predmetom jeho záväzku, realizovať zádržné právo. Problematické totiž môže byť práve ustanovenie 151s ods. 2 OZ, teda že Zádržné právo nemá ten, komu oprávnená osoba pri odovzdaní veci uložila, aby s ňou naložil spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s výkonom zádržného práva. Práve určenie spôsobu, ktorý je nezlučiteľný s výkonom zádržného práva je v praxi veľkým problémom. Nie každé určenie objednávateľa pri odovzdaní veci do opravy či úpravy veriteľovi možno považovať za spôsob, ktorý je nezlučiteľný s výkonom zádržného práva. Ak dlžník odovzdá napr. auto do opravy, som toho názoru, že aj v prípade, ak by výslovne uviedol, že auto nemôže byť predmetom zádržného práva, veriteľ bude mať zádržné právo k autu v prípade, ak dlžník za opravu nezaplatí. Ešte väčším problémom môže byť situácia, ak dlžník poskytne na opravu požadovaný preddavok, prípadne ju zaplatí celú vopred. Pokiaľ by si dlžník auto neprevzal v stanovenom čase, zádržné právo by veriteľovi nevzniklo v tom prípade, ak by bola cena opravy celá krytá poskytnutým preddavkom. Zádržné právo veriteľa by však vzniklo k pohľadávke na zaplatenie poplatku za uskladnenie a v prípade predaja aj k nákladom predaja a po vykonaní opravy veci. Ak by objednávateľ po oprave veci zaplatil veriteľovi nižšiu než účtovanú sumu (napr. by nebol ochotný doplatiť rozdiel medzi účtovanou sumou a poskytnutým preddavkom), mohlo by dôjsť k stretu námietok objednávateľa ohľadom výšky ceny a zádržným právom veriteľa. Takýto spor, pokiaľ by nedošlo k dohode, by musel riešiť súd, pričom s veľkou pravdepodobnosťou by objednávateľ musel zaplatiť požadovanú cenu za opravu, aby mu bola vec vydaná a následne sa obrátiť na súd so žalobou o náhradu neoprávnene účtovanej ceny. Realizácia zádržného práva však môže mať aj trestnoprávny rozmer. Vychádzajúc zo stanoviska Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV. Spr 1116/02 z 11.júna 2002 (ďalej len stanovisko ) môže realizácia zádržného práva znamenať za určitých okolností naplnenie skutkovej podstaty trestného činu útlaku podľa 237 Trestného zákona (ďalej len TZ ). Vydanie tohto stanoviska podnietili skúsenosti z praktického života, kde 6

pohrebné služby využívali protiprávne donucovanie praktiky smerujúce k prinúteniu obstarávateľa pohrebu zaplatiť za pohrebné služby poskytnuté na základe zmluvy medzi zdravotníckym ústavnom a pohrebnou službou určenou ústavom, a to napriek tomu, že obstarávateľ pohrebu si služby u tejto pohrebnej služby neobjednal, resp. neprejavil s nimi súhlas. Podstatou problému bolo odmietnutie vydať telesné pozostatky nebohého obstarávateľovi pohrebu skôr, ako je zaplatená úhrada za dovtedy poskytnuté služby v súvislosti s úmrtím nebohého. Obstarávateľovi pohrebu boli proti jeho vôli vnútené služby pohrebnej služby, vykonané na základe diskutabilného zmluvného vzťahu medzi zdravotníckym ústavom a pohrebnou službou, ktorý obstarávateľa pohrebu nijako nezaväzuje. Ak by obstarávateľ pohrebu nebol ochotný zaplatiť úhradu požadovanú pohrebnou službou, a táto by mu z tohto dôvodu odmietla vydať telo mŕtveho, zmarila by tým pochovanie nebohého v lehote stanovenej právnym predpisom, čím by došlo k porušeniu záujmu štátu. Pri úvahách o legálnom uplatnení zádržného práva pohrebnou službou je potrebné vychádzať zo stanoviska generálneho prokurátora 2 k aplikácii ustanovenia 237 TZ 3. Ak by sa aj mŕtve telo človeka považovalo za vec, legálne uplatnenie zádržného práva pohrebnou službou by nebolo možné, pretože by pre to nebol naplnený ďalší zákonný predpoklad, ktorým je existencia splatnej peňažnej pohľadávky. Podľa 563 OZ ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Pohľadávka pohrebnej služby je splatná až v nasledujúci deň po dni, kedy bol obstarávateľ pohrebu vyzvaný (predložením faktúry) na zaplatenie dlhu v konkrétnej výške. Uplatnenie zádržného práva v deň, kedy bol obstarávateľ pohrebu vyzvaný na uhradenie dlhu je v rozpore so zákonom, pretože v ten deň pohľadávka pohrebnej služby nie je splatná, nehovoriac o tom, že môže ísť z rôznych dôvodov o spornú pohľadávku. Ak pracovník pohrebnej služby napriek tomu odmietol oprávnenej osobe telo nebohého vydať iba z dôvodu, že nebola zaplatená úhrada za poskytnuté pohrebné služby, t.j. bez iného právne relevantného dôvodu, naplnil svojím konaním všetky zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu útlaku podľa 237 TZ. Takáto situácia nie je jediná, ktorá sa môže v praktickom živote vyskytnúť. K obdobným situáciám môže prichádzať napr. pri odťahovaní motorových vozidiel, keď zamestnanec odťahovej služby je ochotný vydať motorové vozidlo len v prípade, ak bude poplatok za odťah zaplatený, resp. ak bude aspoň podpísané uznanie dlhu. Odvolávanie sa odťahovou službou na uplatnenie zádržného práva nemá, aj s ohľadom na vyššie uvedené, 2 Stanovisko generálneho prokurátora č. 1/2002 z 16. januára 2002, sp. zn. IV Gn 3047/01 3 Kto iného núti, zneužívajúc jeho tieseň alebo závislosť, aby niečo konal, opomenul alebo trpel, potresce sa odňatím slobody až na dva roky alebo peňažným trestom. 7

oporu v zákone. Možno najjednoduchším riešením takejto situácie je žiadosť adresovaná polícii, na základe ktorej by bolo preverené, či nedošlo k spáchaniu trestného činu. Špecifickú úpravu zádržného práva, ktorá si zasluhuje osobitnú pozornosť, môžeme nájsť v 672 OZ, ktorého úlohou je zabezpečiť právo prenajímateľa na nájomné. Toto ustanovenie v sebe obsahuje kombináciu inštitútov záložného a zádržného práva. Zádržné právo má prenajímateľ v tom prípade, ak sa nájomca sťahuje alebo ak sa odstraňujú veci, napriek tomu, že nájomné nie je zaplatené alebo zabezpečené. Prenajímateľ zadržuje veci na vlastné nebezpečenstvo, musí však do ôsmich dní žiadať o súpis súdnym vykonávateľom alebo musí vec vydať. Ustanovenie 672 OZ upravuje dva zabezpečovacie inštitúty, ktoré sa odlišujú najmä pokiaľ ide o ich vznik a zánik. Jedná sa o záložné právo a zádržné právo k hnuteľným veciam, ktoré sú na prenajatej veci a patria nájomcovi alebo osobám, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti, s výnimkou vecí vylúčených z výkonu rozhodnutia. Pohľadávka veriteľa na zaplatenie nájomného je teda zabezpečená až dvoma zabezpečovacími inštitútmi. Rozlišovanie medzi záložným a zádržným právom má význam predovšetkým pre poradie uspokojenia pohľadávok veriteľov z výťažku z predaja hnuteľnej veci v rámci výkonu rozhodnutia, prednosť majú totiž pohľadávky veriteľov, ktorí majú zádržné právo pred ostatnými veriteľmi vrátane veriteľov, ktorí majú záložné právo. Novela Občianskeho zákonníka (zákon č.526/2002 Z.z.) priniesla niekoľko nejasností pokiaľ ide o vznik záložného práva prenajímateľa k hnuteľným veciam podľa 672 OZ. Pri vzniku záložného práva Občiansky zákonník rozlišuje medzi zriadením záložného práva a jeho vznikom. V zmysle ustanovenia 151 b OZ záložné právo sa zriaďuje písomnou zmluvou, schválenou dohodou dedičov o vyporiadaní dedičstva, rozhodnutím súdu alebo správneho orgánu, alebo zákonom. Zákonodarca mal v súlade so zásadami vzniku, resp. nadobúdania vecných práv vrátane vlastníckeho práva 4 správne určiť že záložné právo sa zriaďuje písomnou zmluvou alebo schválenou dohodou dedičov o vyporiadaní dedičstva a vzniká rozhodnutím súdu alebo zákonom. V dôsledku tejto nepresnosti teda záložné právo prenajímateľa podľa 672 OZ nevzniká priamo zo zákona keď nastanú skutočnosti predvídané zákonom, ale až v momente keď k týmto skutočnostiam pristúpi ďalšia právotvorná skutočnosť s ktorou Občiansky zákonník spája vznik záložného práva. Záložné právo prenajímateľa by teda podľa takéhoto výkladu bolo zriadené ak by boli splnené 4 Napríklad 132 ods.2 OZ ustanovuje, že vlastnícke právo k veci sa nadobúda priamo rozhodnutím, resp. právoplatnosťou rozhodnutia. Katastrálny zákon v ustanovení 5 ods.2 a 34 ods.1 vychádza z toho, že právne vzťahy k nehnuteľnostiam vznikajú rozhodnutiami štátnych orgánov a zo zákona ako samostatnými právnymi skutočnosťami a v dôsledku toho ako zápis prichádza do úvahy len záznam, ktorý má evidenčný, a nie konštitutívny význam 8

podmienky podľa 672 ods.1 OZ ( existencia nájomného vzťahu a hnuteľné veci spôsobilé stať sa predmetom záložného práva vo vlastníctve osôb určených v 672 ods.1 OZ na nehnuteľnosti, ktorá je predmetom nájmu). Na vznik záložného práva by však bolo potrebné aby k týmto skutočnostiam pristúpila ďalšia právotvorná skutočnosť s ktorou občiansky zákonník spája vznik záložného práva. Touto právotvornou skutočnosťou môže byť odovzdanie hnuteľných vecí, alebo ich registrácia v Notárskom centrálnom registri záložných práv. Ďalším možným výkladom ustanovenia 672 OZ je, že záložné právo prenajímateľa je osobitným ustanovením vo vzťahu k všeobecnej úprave záložného práva. Ustanovenie 672 OZ totiž uvádza že prenajímateľ má záložné právo k hnuteľným veciam 5, ktoré sú na prenajatej veci a patria nájomcovi alebo osobám, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti už v momente keď nastanú uvedené právne skutočnosti a nepredpokladá pristúpenie ďalšej právotvornej skutočnosti (odovzdanie, registráciu) na vznik záložného práva. V tomto prípade by teda išlo o osobitný prípad zákonného záložného práva, ktoré zákonodarca zrejme nedopatrením ponechal v občianskom zákonníku aj po jeho novele z roku 2002. V zmysle zásady lex specialis derogat legi generalis by táto špeciálna úprava v rámci úpravy nájomnej zmluvy mala prednosť pred všeobecnou úpravou záložného práva. Pokiaľ ide o určenie zániku záložného práva prenajímateľa je právna úprava jasnejšia. Záložné právo prenajímateľa môže zaniknúť okrem všeobecných spôsobov zániku záložného práva podľa 151md ods.1 OZ aj osobitným spôsobom upraveným v 672 ods.2 OZ, ak sú veci odstránené skôr, než boli spísané súdnym vykonávateľom, ibaže by boli odstránené na úradný príkaz a prenajímateľ ohlási svoje práva na súde do ôsmich dní po výkone.. To teda znamená a contrario, že v prípade ak sú hnuteľné veci spísané pred ich odstránením z nehnuteľnosti, nezanikne záložné právo prenajímateľa k týmto veciam ani keď sa z nehnuteľnosti odstránia. Zákon nevyžaduje, aby osoba, ktorá hnuteľné veci z predmetu nájmu odstráni, bola totožná s osobou nájomcu, alebo vlastníka týchto vecí, ani aby sa tak stalo z vôle týchto osôb. Aj v prípade ak dôjde ku krádeži vecí nachádzajúcich sa na predmete nájmu, dôjde k zániku záložného práva k nim. Jednoznačnejšia je aj úprava pokiaľ ide o vznik a zánik zádržného práva prenajímateľa k hnuteľným veciam, ktoré sa nachádzajú na predmete nájmu. Podľa Holuba podliehajú uvedené veci záložnému právu akonáhle by sa dovŕšili podmienky uvedené v 5 Ide len o veci spôsobilé záložného práva, ktoré nie sú vylúčené z výkonu rozhodnutia v zmysle 332 o.s.p., ako napríklad bežné súčasti odevu, obvyklé vybavenie domácnosti, snubný prsteň, zdravotnícke potreby a iné veci, ktoré by potreboval nájomca vzhľadom na svoju chorobu alebo telesnú vadu. 9

672 OZ, a to bez ohľadu na poradie: založenie nájomného vzťahu, vnesenie vecí a musí svedčiť vlastnícke právo nájomcovi alebo osobám, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti. 6 Ustanovenie 672 ods.2 OZ upravuje osobitný prípad zádržného práva. Od všeobecnej úpravy zádržného práva sa líši zádržné právo prenajímateľa podľa 672 OZ momentom vzniku. Prenajímateľ je oprávnený zadržať hnuteľné veci za podmienok, že nájomné nie je zaplatené a nájomca sa sťahuje, alebo odstraňuje veci z nehnuteľnosti, ktorá je predmetom nájmu. Prenajímateľ je však povinný do ôsmich dní od zadržania vecí požiadať o súpis súdnym vykonávateľom, alebo musí veci vydať. Zádržné právo prenajímateľa môže zaniknúť aj ďalšími spôsobmi upravenými v 151v OZ, a to uspokojením zabezpečenej pohľadávky alebo poskytnutím dostatočnej zábezpeky. V spojitosti s uvedenými zabezpečovacími inštitútmi zakotvenými v 672 OZ vzniká otázka či má úprava zákonného záložného práva popri zádržnom práve význam z hľadiska zabezpečenia nájomného. V danom kontexte je možné chápať posilnenie pozície prenajímateľa ako záložného veriteľa v tom zmysle (ak teda pripúšťame, že zákonodarca umožňuje zriadiť záložné právo zákonom a vznik odovzdaním prenajímateľovi ako záložnému veriteľovi), že pre získanie prednosti pri uspokojovaní záložných veriteľov má prednosť záložný veriteľ zo záložného práva vzniknutého zápisom do notárskeho centrálneho registra záložných práv pred záložným právom vzniknutým odovzdaním predmetu zálohu záložnému veriteľovi. Preto v tomto prípade má záložný veriteľ - prenajímateľ možnosť získať prednostné postavenie pri uspokojovaní prostredníctvom zádržného práva, ktoré má prednosť pred ktorýmkoľvek záložným veriteľom. Pokiaľ ide o vzájomný vzťah zákonného záložného práva a zádržného práva môžeme rozlišovať štyri prípady: 1. Ak nedôjde ku spísaniu hnuteľných vecí patriacich nájomcovi alebo osobám, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti súdnym vykonávateľom a tieto hnuteľné veci sú odstránené z nehnuteľnosti. V tomto prípade, keď došlo k odstráneniu hnuteľných vecí bez využitia zádržného práva, odstránením vecí zaniká zabezpečenie nájomného zákonným záložným právom. 2. Ak nedôjde k spísaniu hnuteľných vecí a po tom čo sa nájomca začne sťahovať alebo odstraňovať veci z nehnuteľnosti a prenajímateľ využije zádržné právo. Podmienkou pre trvanie zádržného práva je, že prenajímateľ požiada o súpis zadržaných vecí súdnym vykonávateľom. V tomto prípade záložné právo prenajímateľa zostane zachované, pretože nedošlo k odstráneniu vecí z nehnuteľnosti. 6 Holub, M.: Občanský zákonník, 2.svazek, Linde Praha, a.s., 2003, s.1043 10

3. Ak dôjde ku spísaniu hnuteľných vecí a následne sú tieto veci odstránené z nehnuteľnosti buď nájomcom alebo treťou osobou. V tomto prípade zostáva zákonné záložné právo prenajímateľovi zachované s možnosťou žiadať doplnenie hodnoty zálohu. 4. Ak dôjde ku spísaniu hnuteľných vecí a potom čo sa nájomca začne sťahovať prenajímateľ veci zadrží. V tomto prípade ostane záložné právo prenajímateľa taktiež zachované avšak záložné právo nezanikne ani keď prenajímateľ nepožiada o súpis vecí a hnuteľné veci vydá. Na základe uvedených možných kombinácií zákonného záložného práva a zádržného práva sa prikláňam k názoru, že v prípade ak záložné právo prenajímateľa skutočne vznikne, slúži zádržné právo na doplnenie a posilnenie zákonného záložného práva. Rozdiel medzi záložným právom prenajímateľa a zádržným právom spočíva aj v tom, kto znáša nebezpečenstvo náhodnej skazy veci. Pri záložnom práve bude znášať toto nebezpečenstvo nájomca ako vlastník veci, zatiaľ čo ak prenajímateľ hnuteľné veci u seba zadrží prechádza naňho nebezpečenstvo náhodnej skazy veci v zmysle toho čo ustanovuje 672 OZ - prenajímateľ môže zadržať veci na vlastné nebezpečenstvo. V spojitosti so zádržným právom je mätúce ustanovenie 672 OZ, pokiaľ ide o zodpovedanie otázky, za akých podmienok je možné hnuteľné veci zadržať. Podľa tohto ustanovenia totiž možno zadržať hnuteľné veci, ktoré sa nachádzajú na predmete nájmu len za podmienky, že nájomné nie je zaplatené alebo zabezpečené. Nájomné je však zabezpečené už samotným zákonným záložným právom, ak vychádzame z predpokladu, že takéto záložné právo prenajímateľa zo zákona skutočne vznikne. Ak považujeme zákonné záložné právo za formu zabezpečenia nájomného, potom v praxi ani nemôže nastať prípad kedy by bolo možné zádržné právo podľa 672 OZ využiť. Splnenie všetkých náležitostí, ktoré oprávňujú vec zadržať, však môže byť v praxi ťažké. Túto obtiažnosť, podľa môjho názoru, budú spôsobovať slová alebo zabezpečené v kontexte s ods. 1 rovnakého ustanovenia, podľa ktorého na zabezpečenie nájomného má prenajímateľ nehnuteľnosti záložné právo k hnuteľným veciam, ktoré sú na prenajatej veci a patria nájomcovi alebo osobám, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti, s výnimkou vecí vylúčených z výkonu rozhodnutia. Podľa tohto ustanovenia sa k hnuteľným veciam nájomcu, resp. osôb, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti, ktoré sú na prenajatej veci, zriaďuje zákonné záložné právo. Tým však, že k uvedeným veciam sa zo zákona zriadilo záložné právo, nie je možné v súlade s 672 ods. 2 tieto veci zadržať, pretože nájomné je už inak zabezpečené, a to formou záložného práva. Záložné právo zanikne, ak sú veci odstránené 11

skôr, ako boli spísané súdnym vykonávateľom (pokiaľ neboli odstránené na úradný príkaz a prenajímateľ ohlási svoje právo do ôsmich dní po výkone). Jedinou možnosťou, ako využiť zádržné právo, je zadržať veci, ktoré sú napr. naložené na sťahovacom aute, nakoľko v tomto prípade by záložné právo zaniklo (za predpokladu, že pohľadávka na nájomnom nie je inak zabezpečená). Na druhej strane, rigorózne posudzovanie možnosti využitia zádržného práva pre prípad, pokiaľ časť hnuteľných vecí už nie je v predmete nájmu, ale už je naložená na nákladnom aute, je obmedzená ustanovením 672 ods. 1 OZ Na zabezpečenie nájomného má prenajímateľ nehnuteľnosti záložné právo k hnuteľným veciam, ktoré sú na prenajatej veci... v nadväznosti na ustanovenie 672 ods.2 OZ Ak sa nájomca sťahuje alebo ak sa odstraňujú veci, napriek tomu, že nájomné nie je zaplatené alebo zabezpečené, môže prenajímateľ zadržať veci.... Nazdávam sa, že v danom prípade by bolo možné zadržať len tie veci, ktoré by boli na predmete nájmu, no nie veci, ktoré by už boli mimo predmetu nájmu (ako obdoba spojenia ktoré má veriteľ vo svojej moci ). Zaujímavým rozhodnutím vydaným v súvislosti s podmienkami zádržného práva veriteľa zapísaného v podnikovom registri (v zmysle 209 zákona č.141/1950 Sb.) je rozhodnutie Nejvyššího soudu zo 6.1.1955, Cz 558/54, ktoré je použiteľné mutatis mutandis aj na súčasnú úpravu zádržného práva. Podľa uvedeného rozhodnutia nie je podmienkou vzniku zádržného práva, aby sa výkon tohto práva stal hneď, akonáhle sa stretnú splatné pohľadávky z hospodárskeho styku s dlžníkom so skutočnosťou, že sa u veriteľa ocitli z vôle dlžníka veci uvedené v 209 a dlžník je v omeškaní s platbou. K vzniku zádržného práva nie je potrebné, aby veriteľ o výkone zádržného práva dlžníka bezodkladne upovedomil. Porušenie oznamovacej povinnosti veriteľa o výkone zádržného práva nemá pre veriteľa za následok stratu zádržného práva; veriteľ, ktorý opomenul zo svojej viny včas upovedomiť dlžníka, je len povinný nahradiť dlžníkovi škodu, ktorá mu porušením oznamovacej povinnosti vznikla. K zániku zádržného práva nedochádza ani tým, že veriteľ uplatňujúci zádržné právo k veciam, súhlasil, aby boli veci v exekúcii na hnuteľné veci, ktorú vedie iný vymáhajúci veriteľ (teraz oprávnený), zabavené a predané, ak veriteľ na svojom zádržnom práve trvá. Pre prenajímateľa je nepochybne výhodnejšie predísť zádržnému právu na veci dlžníka napr. tým, že prenajatú vec uzavrie, pokiaľ to je z technického hľadiska možné. Tým si zabezpečí výhodnejšiu pozíciu pri úhrade svojej pohľadávky zo založených vecí. S realizáciou zádržného práva sú spojené určité náklady, ktoré pri nej veriteľovi vzniknú. Veriteľ je povinný zadržanú vec opatrovať, chrániť pred poškodením, stratou, zničením. Zadržanú vec môže veriteľ užívať len so súhlasom záložcu. Nevyhnutné a účelne 12

vynaložené náklady, ktoré veriteľovi pri plnení uvedených povinností vzniknú, je dlžník povinný mu nahradiť. Výška nákladov môže byť rôzna a bude závisieť od povahy zadržanej veci. Napríklad v prípade zadržaného stáda hovädzieho dobytka budú náklady nepomerne vyššie, ako v prípade zadržania automobilu či televízora v oprave. Dlžník však nie je povinný hradiť všetky náklady, ktoré veriteľovi vzniknú, ale iba tie, ktoré sú nevyhnutne a účelne vynaložené. Na druhej strane, v prípade, ak by zádržný veriteľ užíval vec bez súhlasu dlžníka, bolo by možné, aby sa dlžník domáhal náhrady škody, ktorá by mu vznikla v dôsledku užívania zadržanej veci, ale taktiež by mohla do úvahy prichádzať aj čiastočná alebo úplná kompenzácia medzi pohľadávkou zádržného veriteľa a pohľadávkou dlžníka z titulu užívania zadržanej veci (bezdôvodné obohatenie z kvázinájomného vzťahu). Sekundárnou funkciou zádržného práva popri pôsobení na dlžníka, aby zaplatil svoj dlh, je možnosť uspokojiť pohľadávku veriteľa zo zadržanej veci. To však nie je možné tým spôsobom, ako si to laická verejnosť často predstavuje vec predám a výťažok si ponechám. Aj napr. zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách vylučuje ako predmet dražby veci, na ktoré bolo uplatnené zádržné právo ( 3 ods. 6 zákona). Samotnému predaju zadržanej veci totiž vždy musí predchádzať súdne konanie o zaplatenie dlžnej sumy. To predpokladá aj 151u OZ, podľa ktorého... má veriteľ právo pri výkone súdneho rozhodnutia na prednostné uspokojenie z výťažku zadržovanej veci.... Preto až na základne právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia možno v prípade, ak dlžník nesplní dobrovoľne svoju povinnosť v rozhodnutí mu uloženú, podať návrh na nútený výkon súdneho rozhodnutia (resp. návrh na exekúciu). Pri samotnom výkone súdneho rozhodnutia má veriteľ výhodné postavenie, pretože má právo na prednostné uspokojenie z výťažku zadržovanej veci pred iným veriteľom, ba dokonca aj pred záložným veriteľom. Zabezpečenie pohľadávky veriteľa zádržným právom má svoj význam aj v prípade konkurzného konania, nakoľko veritelia takýchto pohľadávok majú pri speňažovaní právo, aby ich pohľadávka bola uspokojená z výťažku predaja majetku, ktorým bola zabezpečená ( 28 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, po prijatí zákona 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii primerane použiť 69 písm. a). Ak by boli predmetom exekúcie hnuteľné veci, prechodom vlastníckeho práva na vydražiteľa zanikajú vady viaznúce na veci, medzi ktoré treba zaradiť aj zádržné právo. Napriek tomu zádržné právo nie je dôvodom na vylúčenie veci z exekúcie podľa 55 Exekučného poriadku (Zákon NR SR č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok - v znení neskorších predpisov, ďalej len EP ). Veritelia, ktorých pohľadávky sú zabezpečené zádržným právom, majú v súlade so zásadou prednosti 13

prednostné právo na uspokojenie svojich pohľadávok za predpokladu, že ich pohľadávky sú splatné, boli riadne a včas prihlásené u exekútora, pričom nemusia vyplývať z exekučného titulu. Zádržné právo môže zaniknúť tak, že pohľadávka, ktorú zabezpečuje, bude uspokojená, prípadne dôjde k zániku zádržného práva aj bez uspokojenia pohľadávky, ktorú zabezpečuje. Zádržné právo najčastejšie zanikne uspokojením pohľadávky, resp. poskytnutím dostatočnej zábezpeky. Zábezpeku možno podľa 555 a nasl. OZ zriadiť najmä vo forme záložného práva alebo spôsobilými ručiteľmi. Inými spôsobmi poskytnutej zábezpeky môže byť notárska exekučná zápisnica, vlastná zmenka, zabezpečovací prevod práva prípadne budúca kúpna zmluva. Nikto však nie je povinný prijať vec alebo právo ako zábezpeku do vyššej sumy, než dve tretiny ich odhadnej ceny. Zánik zádržného práva však môže nastať aj z iných dôvodov. Ak došlo k zániku pohľadávky zabezpečenej zádržným právom, dochádza zároveň aj k zániku zádržného práva, ktoré má akcesorickú povahu, teda nemôže existovať bez pohľadávky, ktorú zabezpečuje. Okrem toho zádržné právo zaniká aj v prípade, ak veriteľ vydá vec dlžníkovi bez uspokojenia pohľadávky, či zánikom zadržanej veci. V porovnaní so záložným právom možno nájsť pri zádržnom práve najmä tieto základné odlišnosti: 1. Zádržné právo sa nezriaďuje, resp. nevzniká zmluvou, ale jednostranným právnym úkonom oprávneným zadržaním hnuteľnej veci, pričom takéto zadržanie nie je potrebné registrovať, postačuje jeho oznámenie dlžníkovi a požiadanie o súpis vecí na súde do 8 dní od vykonania zádržného práva 2. Oprávneným subjektom zádržného práva môže byť len ten, kto je inak povinný vec vydať a má túto vec oprávnene vo svojej držbe 3. zádržné právo môže byť uplatnené len k zabezpečeniu určitých pohľadávok pohľadávok peňažných a splatných 4. Zadržať možno len hnuteľnú vec 5. Zadržanú vec možno predať len na základe výkonu súdneho rozhodnutia 6. Zadržaná vec nemôže byť predmetom dobrovoľnej dražby, pričom zákon pri záložnom práve priamo predpokladá, že záloh môže byť predaný na dobrovoľnej dražbe 7. Nemožnosť vzniku viacerých zádržných práv k jednej veci Spoločnými znakmi záložného a zádržného práva sú najmä: 1. Akcesorická povaha oboch práv 14

2. Rovnaké práva a povinnosti pri starostlivosti o záloh 7, resp. zadržanú vec 3. Možnosť užívať vec len so súhlasom dlžníka (záložcu) 4. Prednostné právo pri uspokojení sa z výťažku predaja veci pred ostatnými veriteľmi 5. Obdobné dôvody zániku zádržného a záložného práva Zádržné právo predstavuje napr. v porovnaní so záložným právom formálne nenáročný inštitút slúžiaci na zabezpečenie splatnej peňažnej pohľadávky veriteľa. Pre jeho vznik postačuje jednostranný právny úkon, ktorý spočíva vo faktickom zadržaní veci. Zadržanie veci bez ohľadu na dodržanie zákonom stanovených predpokladov môže mať vážne následky a to tak občianskoprávneho ako aj trestnoprávneho charakteru. Preto je v praxi potrebné riadne dbať na dodržaní všetkých zákonom stanovených podmienok a povinností pri uplatnení zádržného práva, v opačnom prípade to môže smerovať k súdnym sporom týkajúcich sa neoprávneného zadržania veci, ba v určitých situáciách až k možnému trestnému stíhaniu. V rovine občianskoprávnej môže dlžník napr. popierať existenciu pohľadávky, splatnosť pohľadávky, prípadne to, že pohľadávka je peňažná, môže namietať ľstivé odňatie veci. Ak je dlžník vlastníkom, príp. oprávneným držiteľom, veci, môže sa v súlade s 126 ods. 1 OZ domáhať jej vydania od toho, kto mu ju neoprávnene zadržuje, no zároveň sa môže domáhať aj náhrady škody spôsobenej stratou, zničením či poškodením veci. Ak má zádržné právo pre veriteľa splniť svoju funkciu zabezpečiť jeho pohľadávku, je potrebné si tieto riziká pri jeho uplatnení uvedomiť a postupovať tak, aby realizácia zádržného práva nemohla byť spochybnená. Resumé Práva úprava zádržného nie je v súčasnosti celkom zrejmá, ba čo viac, mnohé aplikačné problémy, s ktorými zákonodarca nepočítal pri tvorbe zákona, sa v plnej nahote vynorili po poslednej novele občianskeho súdneho poriadku. Článok je pokusom o čo najpresnejšie vytýčenie rozdielov medzi zádržným právom a zákonným záložným právom z pohľadu novej koncepcie záložného práva po prijatí zákona č. 526/2002 Z.z. Snahou bolo ponúknuť pomerne ucelené spracovanie uvedenej problematiky obohatené o názory a stanoviská súdov a prokuratúry, ktoré sa museli vysporiadať sami s nie celkom čistou právnou úpravou v danej oblasti. 7 Pri zálohu to platí v prípade, ak ide o hnuteľnú vec, ktorá bola odovzdaná záložnému veriteľovi 15

Použitá literatúra: Holub, M.: Občanský zákonník, 1.svazek, Linde Praha, a.s., 2003 Holub, M.: Občanský zákonník, 2.svazek, Linde Praha, a.s., 2003 Holeyšovský, M.: Zástavní právo, NEWSLETTER Praha 1995 Giese,E.a kol.: Zajištení závazků v České republice, C.H.BECK, Praha, 1999 Štefanko, J.: Prvý Občiansky zákonník, Heuréka, Šamorín, 1999 Souhrnný rejstřík 1949-1963, Nejvyšší soud ČSSR, Praha, 1983 Občiansky súdny poriadok, Povereníctvo spravodlivosti, 1951 Občanský zákonník, Právnický ústav ministerstva spravedlnosti, Orbis-Praha, 1956 16