V okolí Banskej Štiavnice sa povrchovo dorábalo zlato a striebro už za čias Keltov, ktorí obchodovali s drahými kovmi a vedeli ich spracovať. Nález striebornej mince audoleontského typu, zakreslenej v mestskej knihe v 18. storočí z obdobia 2.-3.storočia pred Kristom dokazuje prítomnosť keltského osídlenia na území Starého mesta na vrchu Glanzenberg. Kelti poznali technológiu úpravy povrchovej rudy, striebra a zlata, ktoré získavali baníckym spôsobom. Razili z nich mince a zhotovovali šperky. V období 10.storočia bola v oblasti Banskej Štiavnice už významná ťažba striebra a zlata. Zachoval sa záznam z r. 963 o príchode českých baníkov do Banskej Štiavnice. Produkciu zlata a striebra do 11.storočia možno pokladať za veľmi zaujímavú vzhľadom na vysoký obsah kovov v povrchových častiach ložísk a ľahkú prístupnosť rúd. Striebro sa už vtedy vyvážalo do Kyjevskej Rusi. Veľké dobývky boli v bohatých povrchových východoch medzi žilami Baumgartner a Goldfahrtner v Banskej Belej, v Jergištôlnianskej doline na žile Terézia, na tej istej žile aj pod Otergrundom a v klingerskej doline v závode 7 Gruben / Sedem baní/, pod Starým mestom na žile Špitaler, na Siglisbergu na žile Bieber a tak isto na žile Gruner. Začiatok 12. storočia sa nazýva aj slovenskou etapou, kvôli priaznivým podmienkam dobývania a jednoduchej úprave oxidačných častí ložísk. Na tradíciu dolovania a intenzívnejšiu ťažbu rúd v tejto oblasti poukazuje písomný údaj z r.1156, v ktorom sa územie nazýva zemou baníkov- terra banensium. Správy o bohatých ložiskách v oblasti Bane prilákali prvých nemeckých osadníkov, ktorý postupne prevzali nielen vedenie baní, ale vďaka rozsiahlym privilégiám aj správu obcí. Zachované dokumenty z obdobia r. 1224-1230 svedčia o budovaní novej osady, ktorá mala už dva veľké románske kostoly, nemocnicu a starobinec pre baníkov. Nemci zlepšili prácu želiezkom a kladivom a zaviedli profesie robotníkov. Rozmach baní prináša zmenu osady na mesto, ktoré v r. 1238 dostáva od kráľa Bélu IV. mestské výsady a banské právo. Názov baňa nemecké vedenie nahradilo slovom berg, odtiaľ aj niektoré názvy baní - Glanzenberg, Grunenberg, Siglisberg. Význam baníctva je zdôraznený aj v pečati mesta z roku 1275, kde erb mesta okrem hradieb obsahuje banícke nástroje želiezko a kladivo. V 14. storočí sa objavil veľký nepriateľ baníkov - banská voda. Napriek prosperite baníctva vo všetkých ťažiarstvach začala voda rozhodovať o postupe prác. Niektoré bane boli zaplavené a nepodarilo sa z nich vyčerpať vodu, a tak mnohí ťažiari museli bane zatvoriť. V každom banskom meste podľa nariadenia kráľa Karola Róberta postavili kráľovský dom - Kammerhof, v ktorom sídlil komorský gróf. Ťažiari boli povinní zamieňať zlato a striebro v Kammerhofe a komorský gróf bol jediný oprávnený stanovovať rýdzosť kovov. 7.apríla 1388
sa konala v Banskej Štiavnici zakladajúca schôdza Zväzu stredoslovenských banských miest, ktorý mal za úlohu spoločné riešenie problémov banských miest. 15. storočie prinieslo mestu rušné časy požiarov a mocenských bitiek o uhorský trón, zničenie Starého mesta zavŕšilo rozsiahle zemetrasenie v r. 1443. Samostatným banským mestom sa stala Banská Belá v r. 1453, ale jej sláva po viacerých zatopeniach hlavnej dobývky v r. 1383 a r. 1474, sa už nikdy nevrátila. Aj napriek mnohým snahám a nemalým finančným prostriedkom, ktoré vynaložili na jej obnovu. O samostatnosť sa snažila aj Hodruša. Baníctvo tu bolo výnosné, terén umožňoval dobré odvodňovanie a rýchle postupovanie do hĺbky, preto v r.1494 založili novú dedičnú štôlňu, dnešnú Hodrušskú dedičnú štôlňu. Rozširovali sa aj bane v Banskej Štiavnici. V centrálnej časti založili dedičnú štôlňu Glanzenberg, pod Ottergrundom bolo viacero štôlní ako samostatný ťažiaci závod s vlastnými úpravníckymi a hutníckymi objektmi. Dedičnou štôlňou sa stala aj štôlňa Klinger, ktorá slúžila ešte aj v 20. storočí. O tom, že baníctvo koncom 15. storočia bolo v rozkvete svedčí aj stavba piateho veľkého kostola, zasväteného Sv. Kataríne, patrónke baníkov. Veľkým prínosom rozvoja baníctva bol Baltazár Stechl, ktorý vedel ovplyvniť panovníkov a vybavil viacero výhod pre baníkov. Dosiahol u kráľa Mateja Korvína v r.1470 oslobodenie mesta od daní, u kráľa Vladislava II. v r.1496 povolenie rúbať drevo mimo oblasti štiavnických lesov. Tak isto v r.1504 na jeho podnet bola v Banskej Štiavnici zriadená skúšobňa kovov pre ťažiarov, ktorej vedúcim sa stal Stechl. Začiatkom 16. storočia bolo v okolí Banskej Štiavnice 426 samostatných ťažiarstiev. V Banskej Belej ich bolo 13, v Banskej Štiavnici 141, v Hodruši 136, v Štiavnických Baniach 52, vo Vyhniach 84. Olovenú baňu pod Starým mestom podfárali dedičnou štôlňou Glanzenberg a v banskom úseku Michal založili pracoviská aj na žilách Bieber a Terézia. Rozvoj baníctva vo veľkej miere ovplyvňovalo stredisko Rosselovho ťažiarstva a vďaka svojim ziskom pomohlo na viacerých miestach rozvinúť úspešnú ťažbu. Okolo banských zariadení vybudovali rozsiahle banské osídlenie, ktorého pomenovanie Resla zostalo až dodnes. V južnom banskom revíre sa činnosť aktivizovala vo Fuchslochu a v Siglisbergu. V r. 1587 založili vo Fuchslochu samostatnú erárnu banskú správu, ktorá preberala podiely od slabších ťažiarov. Najväčší ťažiari sa spájali do spoločností. Kuksári dedičnej štôlne Bieber / Kheffer, Heckhl, Moldner, Maruš, Saly/ sčo JEDLI? Od závalu, ktorý sa odohral 5. augusta, si baníci nasledujúcich 17 dní, kým nadviazali kontakt s povrchom, každých 48 hodín rozdelili po dve lyžičky tuniaka, polovicu sušienky a polovicu pohára hydratačné gély, polievky a lieky v umelohmotných tubách, prezývaných "holubice". Lekári
neskôr mužom pripravili prísnu diétu vrátane ryže a mäsa. Chceli ich udržať dostatočne štíhlych na to, aby sa zmestili do v priemere 66 centimetrov širokej únikovej šachty. V tuneli, kde sa muži pred závalom pôvodne ukryli, si zriadili chemický záchod a latríny, ako aj potrubie na pitnú vodu. a v r. 1560 spojili s ťažiarstvom Stredného Fuchslochu / Rubigall, Pastier, Oder, Schlach/. O 11 rokov neskôr technicko-ekonomické problémy prinútili silné ťažiarstvá založiť moderný priemyselný podnik - Ťažiarstvo Brenner. Technika práce sa menila zlepšovaním prepravy v baniach. Horninu najprv dopravovali vo vakoch na chrbtoch, potom ťahali na zvlačiach, neskôr používali debny na kolieskach a potom prevzali z Tirolska vozíky, ktoré upravili na podmienky štiavnických baní, tzv. štiavnické banské vozíky nazývané aj uhorské. Vertikálnu prepravu zabezpečovali pomocou jednoduchého zariadenia rumpál, neskôr používali šľapacie koleso, konský gápeľ alebo vodné koleso. Bola potrebná vodná energia a tak začali budovať umelé vodné nádrže. V období 1500-1638 existovali len 4 vodné nádrže /Veľká Vodárenská, Malá Vodárenská, Brennerštôlniansk a, Evička/. Vodu čerpali nádobou na lane, vetranie bolo prirodzené, alebo používali fúkače. Osvetlenie prešlo od primitívnych lúčov a fakieľ k olejovým kahancom. Vývoj baníctva si vyžiadal aj určitú špecializáciu robotníkov. Vznikli profesie ako haviari-lamači /rozpojovali horninu/, pratači /nakladali horninu do dopravných nádob/ a behači /dopravovali horninu na miesto určenia/. Zvláštne čaty zabezpečovali čerpanie vôd. Špecializovaní pracovníci sa zaoberali úpravou rúd a ich zhutňovaním. Samostatní remeselníci pripravovali náradie, stroje a stavby pre prevádzky. Banský majster a jeho pomocníci zabezpečovali kontrolu a prevádzku baní, hút a úpravní. Erár postupne preberal čoraz viac baní od drobných ťažiarov, ktorí nevládali udržať banskú ťažbu finančne. V r. 1598 začal svoju pôsobnosť prvý komorský gróf Dávid Haag, ako predstaviteľ hlavného centrálneho vedenia, hlavného komorskogrófskeho úradu. Hlavný komorský gróf bol na čele baníctva, hutníctva a mincovníctva v siedmych stredoslovenských mestách. Podliehali mu aj lesy a uhliarstvo, spravoval panstvá, zámky a ostatné majetky patriace eráru.
Ako vyzeral život baníkov v podzemí ČO JEDLI? Od závalu, ktorý sa odohral 5. augusta, si baníci nasledujúcich 17 dní, kým nadviazali kontakt s povrchom, každých 48 hodín rozdelili po dve lyžičky tuniaka, polovicu sušienky a polovicu pohára hydratačné gély, polievky a lieky v umelohmotných tubách, prezývaných "holubice". Lekári neskôr mužom pripravili prísnu diétu vrátane ryže a mäsa. Chceli ich udržať dostatočne štíhlych na to, aby sa zmestili do v priemere 66 centimetrov širokej únikovej šachty. V tuneli, kde sa muži pred závalom pôvodne ukryli, si zriadili chemický záchod a latríny, ako aj potrubie na pitnú vodu. AKO KOMUNIKOVALI? ČO JEDLI? Od závalu, ktorý sa odohral 5. augusta, si baníci nasledujúcich 17 dní, kým nadviazali kontakt s povrchom, každých 48 hodín rozdelili po dve lyžičky tuniaka, polovicu sušienky a polovicu pohára hydratačné gély, polievky a lieky v umelohmotných tubách, prezývaných "holubice". Lekári neskôr mužom pripravili prísnu diétu vrátane ryže a mäsa. Chceli ich udržať dostatočne štíhlych na to, aby sa zmestili do v priemere 66 centimetrov širokej únikovej šachty. V tuneli, kde sa muži pred závalom pôvodne ukryli, si zriadili chemický záchod a latríny, ako aj potrubie na pitnú vodu.
AKO KOMUNIKOVALI?