Návrh NARIADENIE RADY (EÚ), ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a právnu rozluku

EURÓPSKA KOMISIA V Bruseli 24.3.2010 KOM(2010) 105 v konečnom znení 2010/0067 (CNS) C7-0102/10 Návrh NARIADENIE RADY (EÚ), ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a právnu rozluku {KOM(2010) 104 v konečnom znení} SK SK

DÔVODOVÁ SPRÁVA 1. Úvod 1.1. História návrhu Komisia na základe článku 61 písm. c) a článku 67 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (teraz článok 81 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) prijala 17. júla 2006 návrh 1 nariadenia Rady, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 2201/2003 2, pokiaľ ide o súdnu právomoc, a ktorým sa zavádzajú pravidlá týkajúce sa rozhodného práva v manželských veciach (Rím III). Nariadenie malo byť prijaté Radou jednomyseľne po konzultácii s Európskym parlamentom. Európsky parlament vydal svoje stanovisko k návrhu 21. októbra 2008 3. Návrh Komisie bol od októbra 2006 predmetom skúmania v pracovnej skupine pre občianskoprávne veci (Rím III). Pokiaľ však ide o všetky navrhované riešenia týkajúce sa pravidiel rozhodného práva v rámci nariadenia a navrhované odchýlky, nebolo možné dosiahnuť jednomyseľnosť. Rada preto 5. a 6. júna 2008 konštatovala, že neexistuje jednomyseľnosť pre pokračovanie v prijímaní nariadenia Rím III, a že existujú neprekonateľné problémy, ktoré znemožňujú dosiahnuť jednomyseľnosť teraz i v dohľadnej budúcnosti. Konštatovala, že ciele nariadenia Rím III nie je možné dosiahnuť v rámci primeraného obdobia uplatnením príslušných ustanovení zmlúv. Dňa 25. júla 2008 Rada vzala na vedomie, že najmenej osem členských štátov má v úmysle vyzvať Komisiu, aby predložila návrh na posilnenú spoluprácu, a že ďalšie členské štáty by sa do spolupráce mohli zapojiť po predložení návrhu Komisiou; že predpokladom predloženia prípadného návrhu Komisie je oficiálna žiadosť, ktorú tieto členské štáty adresujú Komisii, čo následne umožní každej delegácii definitívne rozhodnúť o vhodnosti posilnenej spolupráce a o svojej účasti na nej; že prípadná výzva najmenej ôsmich členských štátov adresovaná Komisii, aby predložila návrh na posilnenú spoluprácu, by nemala negatívne ovplyvniť výsledok postupu a najmä povolenie, o ktorého udelenie by bola Rada požiadaná. Desať členských štátov 4 zaslalo Komisii 28. júla, 12. augusta 2008 a 12. januára 2009 žiadosť, v ktorej uviedli, že majú v úmysle nadviazať medzi sebou posilnenú spoluprácu v oblasti rozhodného práva v manželských veciach, a požiadali Komisiu, aby v tejto súvislosti predložila Rade návrh. Grécko dňa 3. marca 2010 svoju žiadosť stiahlo. Návrh rozhodnutia Rady, ktorým sa povoľuje posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a právnu rozluku, a tento návrh nariadenia Rady, ktorým sa vykonáva táto posilnená spolupráca, ktoré Komisia prijala súbežne, sú reakciou Komisie na žiadosť deviatich členských štátov, ďalej len zúčastnených členských štátov. Návrh rozhodnutia 1 2 3 4 KOM(2006) 399. Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. EÚ L 338, 23.12.2003, s. 1). Ú. v. EÚ C 15 E, 21.1.2010, s. 128. Bulharsko, Grécko, Španielsko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko, Maďarsko, Rakúsko, Rumunsko a Slovinsko. SK 2 SK

Rady obsahuje podrobné posúdenie právnych podmienok a vhodnosti nadviazania posilnenej spolupráce v oblasti rozhodného práva pre rozvod a právnu rozluku. 2. Dôvody a ciele návrhu 2.1. Posilnenie právnej istoty a predvídateľnosti V konaniach v manželských veciach medzinárodného charakteru sú značné rozdiely medzi vnútroštátnymi právnymi poriadkami, najmä pokiaľ ide o kolízne normy, zdrojom veľkej právnej neistoty. Veľké rozdiely medzi vnútroštátnymi kolíznymi normami a ich zložitosť veľmi sťažujú medzinárodným párom možnosť predvídať, ktoré právo sa bude uplatňovať na ich konanie vo veci rozvodu alebo právnej rozluky. Zúčastnené členské štáty neposkytujú manželom žiadnu možnosť zvoliť si rozhodné právo v týchto konaniach, čo môže viesť k uplatneniu práva, s ktorým manželia majú iba slabú väzbu a k výsledku, ktorý nezodpovedá oprávneným očakávaniam občanov. Tým nie sú podporené ani mimosúdne riešenia dohodou. So zreteľom na príslušné časti dôvodovej správy k návrhu nariadenia Komisie zo 17. júla 2006 (Rím III) je účelom tohto návrhu nariadenia vytvoriť v Európskej únii jednoznačný právny rámec v manželských veciach, ktorý zahŕňa rozhodné právo pre rozvod a právnu rozluku a stranám poskytuje určitú slobodu zvoliť si rozhodné právo. Opatrenie posilnenej spolupráce sa na rozdiel od pôvodného návrhu Komisie týka iba rozhodného práva a nie súdnej právomoci, aby nebolo dotknuté právo Únie, t. j. nariadenie (ES) č. 2201/2003, ktoré mal pôvodný návrh zmeniť a doplniť. Článok 20e ods. 1 nebol do tohto návrhu nariadenia začlenený napriek tomu, že bol uvedený medzi ustanoveniami vloženými pracovnou skupinou pre občianskoprávne veci (Rím III) 5. Tento článok totiž v podstate obsahuje pravidlo o súdnej právomoci a úzko súvisí s článkom 7a o forum necessitatis, ktorý bol tiež vypustený, pretože sa tiež týkal súdnej právomoci. 2.2. Zvýšenie flexibility zavedením určitej autonómie strán V súčasnosti je autonómia strán v manželských veciach veľmi obmedzená. Návrh zvyšuje flexibilitu právneho rámca tým, že zavádza určitú možnosť pre manželov zvoliť si rozhodné právo pre ich konanie vo veci rozvodu alebo právnej rozluky. Voľba rozhodného práva zo strany manželov sa obmedzuje na právne poriadky, s ktorými má manželstvo úzku väzbu, aby sa zabránilo uplatneniu právneho poriadku, s ktorým majú manželia iba slabú alebo žiadnu väzbu. Umožniť manželom dosiahnuť dohodu v týchto veciach bude obzvlášť užitočné v prípadoch rozvodu na základe vzájomnej dohody. Pre páry to bude silným podnetom, aby si vopred zorganizovali dôsledky prípadného zrušenia manželského zväzku a podporí to rozvody zmierom, čo má zásadný význam pre manželské páry s deťmi. Nariadenie Rím III by tiež malo prispieť k integrácii štátnych príslušníkov tretích krajín tým, že by im dalo možnosť nahradiť právo štátu, ktorého sú štátnym príslušníkom, právom štátu nového miesta pobytu. Zavádzajú sa osobitné záruky s cieľom zabezpečiť, že manželia si budú vedomí dôsledkov svojej voľby a slabší z manželov bude chránený. 5 Pozri dokument Rady Európskej únie č. 9712/08. SK 3 SK

2.3. Zabránenie jednému z manželov ponáhľať sa na súd Návrh sa týka aj problému ponáhľania sa na súd jedným z manželov, t. j. situácie, keď jeden z manželov podá návrh na rozvod skôr, než druhý z manželov, aby zaručil, že sa bude konanie riadiť daným právom, ktoré považuje za priaznivejšie na ochranu svojich záujmov. To môže viesť k uplatneniu práva, s ktorým má druhý z manželov iba slabú väzbu alebo ktoré nezohľadňuje jeho záujmy, čím sa sťažuje aj snaha o zmier a ponecháva málo času na mediáciu. Zavedením harmonizovaných kolíznych noriem sa pravdepodobne zníži riziko ponáhľania sa na súd, pretože každý súd v zúčastnených členských štátoch, na ktorý by bol podaný návrh, by uplatňoval právo určené podľa spoločných noriem. V prípade, že nedôjde k voľbe práva sa rozhodné právo určí na základe súboru kolíznych kritérií založených predovšetkým na obvyklom pobyte manželov, čím sa zabezpečí, že sa konanie vo veci rozvodu alebo právnej rozluky bude riadiť právnym poriadkom, s ktorým má manželský pár úzku väzbu. Tým sa značne zvýši právna istota a predvídateľnosť pre dotknutých manželov, ako aj pre odborníkov z praxe. Norma týkajúca sa rozhodného práva v prípade neexistencie voľby práva je určená na ochranu slabšieho z manželov, pričom dáva prednosť uplatňovaniu práva štátu, v ktorom má rodina pred rozlukou svoj obvyklý pobyt, nezávisle od toho, na ktorý súd sa jeden alebo druhý z manželov obrátil. Táto norma by teda mala manželom umožniť ľahko predvídať, aké právo sa bude uplatňovať na ich konanie vo veci rozvodu alebo právnej rozluky. 3. Konzultácia so zainteresovanými stranami a posúdenie opatrenia posilnenej spolupráce Uverejneniu návrhu Komisie z júla 2006 predchádzali rozsiahle konzultácie so zainteresovanými stranami. Posledný text, ktorý je výsledkom rokovaní v Rade a ktorý Komisia čiastočne preberá do svojho návrhu, sa výrazne nelíši od návrhu Komisie z júla 2006. Tento text totiž zachováva rovnaké zásadné riešenia pre rozhodné právo pre rozvod a právnu rozluku (napr. voľba rozhodného práva, miesto obvyklého pobytu manželov ako hlavné kolízne kritérium, výhrada verejného poriadku atď.). Komisia uskutočnila posúdenie vplyvu pripojené k jej pôvodnému návrhu z júla 2006, ktoré zostáva relevantné pre otázku rozhodného práva a na ktoré sa bude odkazovať 6. Týmto návrhom Komisie sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a právnu rozluku. Postup posilnenej spolupráce sa môže použiť len ako posledná možnosť podľa článku 20 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii. Komisia tak môže navrhnúť posilnenú spoluprácu a Rada ju môže povoliť iba vo veciach, ktoré Rada už prerokovala a pri ktorých dospela k záveru, že nie je možné nájsť žiadne iné riešenie, pretože ciele takejto spolupráce nemôže Únia ako celok dosiahnuť v primeranom čase. Z toho vyplýva, že Komisia nemôže zmeniť ani oblasť posilnenej spolupráce, v tomto prípade rozhodné právo pre rozvod a právnu rozluku, ani základné pravidlá nástroja, ktoré sú obsiahnuté v najnovšom texte prerokovanom v Rade. Okrem toho, obsah návrhu Komisie, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca, je obmedzený rozsahom pôsobnosti vymedzeným v žiadostiach o posilnenú spoluprácu 6 SEK(2006) 949. SK 4 SK

zúčastnených členských štátov, to znamená, rozhodným právom v manželských veciach. V tomto prípade preto nové posúdenie vplyvu týkajúce sa tej istej veci nie je potrebné. 4. Právne prvky návrhu 4.1. Právny základ Právnym základom tohto návrhu je článok 81 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorým sa udeľuje Rade právomoc prijať po porade s Európskym parlamentom opatrenia týkajúce sa rodinného práva, ktoré majú cezhraničný dosah. Návrh sa týka rozhodného práva pre rozvod a právnu rozluku. Tieto veci spadajú pod rodinné právo. Pravidlá týkajúce sa rozhodného práva obsiahnuté v návrhu prichádzajú do úvahy iba v situáciách, ktoré majú medzinárodný charakter, napr. ak manželia majú rozdielnu štátnu príslušnosť alebo žijú v rôznych členských štátoch, alebo v členskom štáte, ktorého štátnym príslušníkom nie je aspoň jeden z nich. Požiadavka cezhraničného dosahu uvedená v článku 81 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je z tohto dôvodu splnená. 4.2. Zásada subsidiarity Ciele návrhu možno dosiahnuť len na úrovni Únie vo forme spoločných pravidiel týkajúcich sa rozhodného práva, v prípade potreby prostredníctvom posilnenej spolupráce. Tieto kolízne normy musia byť zhodné, aby sa zabezpečilo dosiahnutie cieľov návrhu, t. j. posilnenie právnej istoty, predvídateľnosti a flexibility pre občanov. Samostatné opatrenia členských štátov konajúcich jednotlivo by preto bolo v rozpore s týmito cieľmi. Neexistuje žiadny platný medzinárodný dohovor medzi členskými štátmi v otázke rozhodného práva v manželských veciach. Verejnými konzultáciami a posúdením vplyvu v súvislosti s návrhom Komisie z júla 2006 sa preukázalo, že rozsah problémov, ktorými sa tento návrh zaoberá, je značný, a že sa každý rok dotýka desiatok tisícok občanov. Vzhľadom na charakter a rozsah problému možno ciele dosiahnuť iba na úrovni Únie. 4.3. Zásada proporcionality Návrh je v súlade so zásadou proporcionality, keďže sa obmedzuje výlučne na to, čo je nevyhnutné na dosiahnutie jeho cieľov. Neprinesie žiadnu dodatočnú finančnú a administratívnu záťaž pre občanov a bude znamenať iba veľmi obmedzenú dodatočnú záťaž pre príslušné vnútroštátne orgány. 4.4. Výber nástrojov Povaha a cieľ návrhu si vyžadujú formu nariadenia. Potreba právnej istoty a predvídateľnosti si vyžaduje jednoznačné a jednotné pravidlá. Navrhnuté pravidlá týkajúce sa rozhodného práva sú podrobné a presné a nevyžadujú si transpozíciu do vnútroštátneho práva. Ak by bol členským štátom ponechaný priestor na vlastné uváženie pri vykonávaní týchto pravidiel, boli by ohrozené ciele právnej istoty a predvídateľnosti. 4.5. Postavenie Spojeného kráľovstva, Írska a Dánska Spojené kráľovstvo a Írsko sa nezúčastňujú na spolupráci vo veciach, na ktoré sa vzťahuje tretia časť hlava V Zmluvy o fungovaní Európskej únie, pokiaľ nevyjadria svoje želanie zúčastniť sa v súlade s článkom 3 Protokolu o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s SK 5 SK

ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a Zmluve o fungovaní Európskej únie. Dánsko sa nezúčastňuje na prijímaní navrhovaného nariadenia, nie je ním viazané a ani nepodlieha jeho uplatňovaniu v zmysle článkov 1 a 2 Protokolu o postavení Dánska, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a Zmluve o fungovaní Európskej únie. 5. Vplyv na rozpočet, zjednodušenie a súlad s ostatnými politikami Únie 5.1. Vplyv na rozpočet Návrh nebude mať vplyv na rozpočet Únie. 5.2. Zjednodušenie Návrhom sa zjednodušia administratívne postupy pre občanov, ako aj pre odborníkov z praxe. Osobitne harmonizáciou kolíznych noriem sa podstatne zjednodušia postupy tým, že im umožní určiť rozhodné právo na základe jediného jednotného súboru pravidiel, ktorými sa nahradia súčasné vnútroštátne kolízne normy zúčastnených členských štátov. 5.3. Súlad s ostatnými politikami a cieľmi Únie Návrh rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané predovšetkým Chartou základných práv Európskej únie ako všeobecné zásady práva Únie. 6. Komentár k článkom Článok 1 Navrhnuté nariadenie sa vzťahuje na všetky situácie, v ktorých dochádza ku kolízii právnych poriadkov, to znamená na situácie s jedným alebo viacerými cudzími prvkami so zreteľom na vnútroštátny spoločenský život, ktoré sa môžu týkať niekoľkých právnych systémov. Uplatňuje sa preto iba v situáciách medzinárodného charakteru, napr. ak majú manželia rozdielnu štátnu príslušnosť alebo žijú v rôznych členských štátoch, alebo v členskom štáte, ktorého štátnym príslušníkom nie je aspoň jeden z nich ( medzinárodné páry ). Navrhnuté pravidlá týkajúce sa rozhodného práva sa obmedzujú na rozvod a právnu rozluku a nevzťahujú sa na konanie týkajúce sa anulovania manželstva, v prípade ktorého sa považuje za neprimeranú autonómia strán, ako aj voľba iných právnych poriadkov než je právny poriadok konajúceho súdu. Pokiaľ ide o pravidlá týkajúce sa súdnej právomoci, na anulovanie manželstva sa rovnako ako na rozvod a právnu rozluku vzťahuje nariadenie (ES) č. 2201/2003. Článok 2 Podľa článku 2 má toto nariadenie univerzálny charakter, to znamená, že jeho jednotné kolízne normy môžu bez rozdielu určiť právo zúčastneného členského štátu, právo nezúčastneného členského štátu alebo právo štátu, ktorý nie je členom Európskej únie. Je to zásada, ktorá je hlboko zakorenená v pozitívnom kolíznom práve, ktoré nachádzame už v Rímskom dohovore z roku 1980, v dohovoroch uzavretých v rámci Haagskej konferencie, ako aj vo vnútroštátnych kolíznych normách zúčastnených členských štátov. Do nariadenia sa SK 6 SK

vložili ochranné doložky, aby sa v prípade rozvodu alebo právnej rozluky zabránilo uplatneniu cudzích právnych poriadkov, ktoré sú nezlučiteľné so spoločnými hodnotami Európskej únie. V prípade určenia práva iného členského štátu môže Európska justičná sieť pre občianske a obchodné veci zohrať úlohu informovania súdov o obsahu cudzieho práva. Článok 3 Veľká väčšina vnútroštátnych kolíznych noriem poskytuje iba jedno riešenie v danej situácii. Cieľom návrhu je poskytnúť manželom väčšiu flexibilitu tým, že sa im umožní zvoliť si rozhodné právo pre rozvod a právnu rozluku. Manželia si môžu zvoliť iba právo, s ktorým majú úzku väzbu z dôvodu ich obvyklého pobytu alebo ich posledného spoločného obvyklého pobytu, pokiaľ tam jeden z nich stále býva, alebo štátnej príslušnosti jedného z manželov, ako aj právo štátu konajúceho súdu (lex fori). Rovnaké kolízne normy by sa mali uplatňovať na právnu rozluku a rozvod, pretože v určitých prípadoch je právna rozluka nevyhnutnou etapou, ktorá predchádza rozvodu. Zúčastnené členské štáty, ktoré uznávajú právnu rozluku, na ňu uplatňujú rovnakú kolízne normy ako na rozvod. Vďaka tejto väčšej autonómii strán sa zvýši právna istota a predvídateľnosť pre manželov. Musia sa dodržať určité formálne požiadavky, aby sa zaručilo, že obaja manželia si budú vedomí dôsledkov svojej voľby a slabší z manželov bude chránený. Komisia zdieľa názor Európskeho parlamentu, že je potrebné zabrániť tomu, aby voľba rozhodného práva stranami viedla k uplatneniu práva, ktoré je v rozpore so základnými právami a právom Únie. Text preto obmedzuje voľbu cudzieho práva týkajúceho sa rozvodu a právnej rozluky stranami na právne poriadky, ktoré je zlučiteľné so spoločnými hodnotami Európskej únie. Článok 4 V prípade, že si manželia nezvolia rozhodné právo, rozhodné právo sa určí na základe súboru po sebe nasledujúcich kolíznych kritérií, z ktorých najdôležitejším je obvyklý pobyt manželov. Toto jednotné pravidlo zaručí právnu istotu a predvídateľnosť. Zavedenie harmonizovaných kolíznych noriem pravdepodobne značne zníži riziko ponáhľania sa na súd, pretože každý súd v zúčastnených členských štátoch, na ktorý by bol podaný návrh, by uplatňoval rovnaké právo určené podľa spoločných pravidiel. Skutočnosť, že toto pravidlo sa zakladá v prvom rade na obvyklom pobyte manželov alebo na ich poslednom obvyklom pobyte, pokiaľ tam jeden z nich stále býva, povedie vo veľkej väčšine prípadov k uplatneniu práva štátu konajúceho súdu (ale nie vždy, najmä keď sa jeden z manželov vráti domov a podá tam na súd návrh podľa pravidiel súdnej príslušnosti ustanovených nariadením (ES) č. 2201/2003). Počet prípadov uplatnenia cudzieho práva bude preto obmedzený. Článok 5 Týmto pravidlom sa má zabrániť prípadom diskriminácie. V určitých situáciách, keď rozhodné právo nepozná inštitút rozvodu alebo neumožňuje jednému z manželov z dôvodu jeho pohlavia rovnaký prístup k rozvodu alebo právnej rozluke, by sa malo uplatňovať právo štátu konajúceho súdu. SK 7 SK

Článok 6 Povolenie ďalšieho a spätného odkazu by ohrozilo cieľ právnej istoty. Určenie práva na základe jednotných kolíznych noriem teda znamená určenie hmotných noriem tohto práva, a nie jeho noriem medzinárodného práva súkromného. Článok 7 Mechanizmus výhrady verejného poriadku umožňuje sudcovi neuplatniť ustanovenia cudzieho práva určeného kolíznou normou, ak by uplatnenie cudzieho práva v danom prípade bolo v rozpore s verejným poriadkom štátu konajúceho súdu. Slovo zjavne znamená, že použitie výhrady verejného poriadku musí byť výnimočné. Článok 8 Ak štát tvoria viaceré územné celky, ktoré majú vlastné normy hmotného práva upravujúce rozvod a právnu rozluku, toto nariadenie sa musí uplatňovať aj na kolíziu právnych poriadkov týchto územných celkov tak, aby sa zaručila právna istota a jednotné uplatňovanie noriem Európskej únie na každú situáciu, v ktorej dochádza ku kolízii právnych poriadkov. Článok 9 Týmto ustanovením sa zabezpečuje transparentnosť pravidiel uplatniteľných na manželské zmluvy v zúčastnených členských štátoch pre občanov. Komisia poskytne tieto informácie občanom na svojej webovej stránke Európskej justičnej siete pre občianske a obchodné veci. Článok 10 Tento Článok sa vzťahuje na uplatňovanie nástroja v čase. Článok 11 Cieľom navrhovaných ustanovení je vytvoriť skutočnú rovnováhu medzi dodržiavaním medzinárodných povinností zúčastnených členských štátov na jednej strane a cieľom vybudovania skutočného európskeho priestoru spravodlivosti na strane druhej. Odsek 1 umožňuje zúčastneným členským štátom pokračovať v uplatňovaní kolíznych noriem obsiahnutých v bilaterálnych a multilaterálnych dohovoroch, ktorých zmluvnými stranami sú v čase prijatia nariadenia. Spoločná existencia dvoch súbežných systémov uplatňovanie niektorými zúčastnenými členskými štátmi pravidiel z dohovorov, ktoré ratifikovali, a uplatňovanie ostatnými zúčastnenými členskými štátmi pravidiel z navrhovaného nariadenia by však bola v rozpore s riadnym fungovaním európskeho priestoru spravodlivosti. Články 12 a 13 Pokiaľ ide o články týkajúce sa revízie nástroja, nadobudnutia jeho účinnosti a uplatňovania, preberajú sa štandardné ustanovenia. SK 8 SK

2010/0067 (CNS) Návrh NARIADENIE RADY (EÚ), ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a právnu rozluku RADA EURÓPSKEJ ÚNIE, so zreteľom na Zmluvu o fungovaní Európskej únie, a najmä na jej Článok 81 ods. 3, so zreteľom na rozhodnutie Rady [...] z [...], ktorým sa schvaľuje posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a právnu rozluku 7, so zreteľom na návrh Európskej komisie, po postúpení návrhu legislatívneho aktu parlamentom jednotlivých štátov, so zreteľom na stanovisko Európskeho parlamentu 8, so zreteľom na stanovisko Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru 9, konajúc v súlade s osobitným legislatívnym postupom, keďže: (1) Únia si stanovila za cieľ udržiavať a rozvíjať priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb. Na postupné vytvorenie takéhoto priestoru má Únia prijať opatrenia v oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach, ktoré majú cezhraničné dôsledky. (2) Podľa článku 81 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie prijme Rada opatrenia týkajúce sa rodinného práva s cezhraničnými dôsledkami. 7 8 9 Ú. v. EÚ L [ ], [ ], s. [...]. Ú. v. EÚ C [...], [...], s. [...]. Ú. v. EÚ C [...], [...], s. [...]. SK 9 SK

(3) Komisia prijala 14. marca 2005 zelenú knihu o rozhodnom práve a súdnej právomoci vo veciach rozvodu. Zelenou knihou sa začala široká verejná konzultácia o možných riešeniach problémov, ktoré môžu v súčasnej situácii vzniknúť. (4) Komisia dňa 17. júla 2006 predložila návrh nariadenia, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 2201/2003, pokiaľ ide o súdnu právomoc, a ktorým sa zavádzajú pravidlá týkajúce sa rozhodného práva v manželských veciach. (5) Rada na svojom zasadnutí v Luxemburgu 5. a 6. júna 2008 dospela k záveru, že neexistuje jednomyseľnosť, pokiaľ ide o tento návrh, a že existujú neprekonateľné problémy, ktoré znemožňujú dosiahnuť jednomyseľnosť teraz i v dohľadnej budúcnosti. Konštatovala, že ciele návrhu nie je možné dosiahnuť v rámci primeraného obdobia uplatnením príslušných ustanovení zmlúv. (6) Bulharsko, Grécko, Španielsko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko, Maďarsko, Rakúsko, Rumunsko a Slovinsko neskôr predložili Komisii žiadosť, v ktorej uvádzajú, že majú v úmysle nadviazať medzi sebou posilnenú spoluprácu v oblasti rozhodného práva v manželských veciach, a vyzvali Komisiu, aby v tejto súvislosti predložila návrh Rade. Grécko dňa 3. marca 2010 svoju žiadosť stiahlo. (7) Rada prijala [ ] rozhodnutie [ ], ktorým sa povoľuje posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a právnu rozluku. (8) Podľa článku 328 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je posilnená spolupráca pri nadviazaní otvorená všetkým členským štátom a podmienená dodržaním všetkých podmienok účasti, ktoré ustanovuje rozhodnutie, ktorým bola povolená. Naďalej je im kedykoľvek otvorená, pokiaľ okrem uvedených podmienok dodržiavajú aj právne akty už prijaté v jej rámci. (9) Týmto nariadením by sa mal stanoviť jednoznačný a komplexný právny rámec v oblasti rozhodného práva pre rozvod a právnu rozluku v zúčastnených členských štátoch a zabezpečiť vhodné riešenia pre občanov z hľadiska právnej istoty, predvídateľnosti a flexibility a zabrániť situácii, keď jeden z manželov požiada o rozvod skôr ako ten druhý, aby zaistil, že sa konanie bude spravovať daným právom, ktoré považuje za priaznivejšie na ochranu svojich záujmov. (10) S cieľom jasne vymedziť územný rozsah pôsobnosti tohto nariadenia je potrebné určiť členské štáty, ktoré sa podieľajú na posilnenej spolupráci. (11) Toto nariadenie by sa malo uplatňovať bez ohľadu na povahu konajúceho súdu. (12) S cieľom poskytnúť manželom slobodu zvoliť si rozhodné právo, s ktorým majú úzku väzbu, alebo pri neexistencii voľby zaistiť, aby sa toto právo uplatnilo na ich rozvod alebo právnu rozluku, by sa toto právo malo uplatniť aj vtedy, keď nie je právom zúčastneného členského štátu. V prípade určenia práva iného členského štátu Európska justičná sieť pre občianske a obchodné veci zriadená rozhodnutím Rady 2001/470/ES z 28. mája 2001 o vytvorení Európskej súdnej siete pre občianske a obchodné veci 10 môže zohrávať úlohu pri informovaní súdov o obsahu cudzieho práva. 10 Ú. v. ES L 174, 27.6.2001, s. 25. SK 10 SK

(13) Narastajúca mobilita občanov si vyžaduje na jednej strane väčšiu flexibilitu a na druhej strane väčšiu právnu istotu. V záujme dosiahnutia tohto cieľa by sa týmto nariadením mala posilniť autonómia strán vo veciach rozvodu a právnej rozluky tým, že sa im poskytne určitá možnosť zvoliť si rozhodné právo pre svoj rozvod alebo rozluku. Takáto možnosť by sa nemala rozšíriť na anulovanie manželstva, ktoré úzko súvisí s podmienkami platnosti manželstva a pre ktoré je autonómia strán neprimeraná. (14) Manželia by mali mať možnosť zvoliť si za rozhodné právo pre rozvod alebo právnu rozluku právo krajiny, s ktorou majú osobitnú väzbu, alebo právo štátu konajúceho súdu. Právo, ktoré si manželia zvolili, musí byť v súlade so základnými právami vymedzenými v zmluvách a Charte základných práv Európskej únie. Možnosť zvoliť si rozhodné právo pre rozvod a právnu rozluku nesmie poškodiť najlepší záujem dieťaťa. (15) Pred určením rozhodného práva je pre manželov dôležité, aby mali prístup k aktuálnym informáciám, ktoré sa týkajú základných aspektov vnútroštátnych právnych predpisov, právnych predpisov Únie a postupov vo veciach rozvodu a právnej rozluky. S cieľom zabezpečiť tento prístup k informáciám primeranej kvality musí Komisia pravidelne aktualizovať verejný informačný systém na internete vytvorený rozhodnutím Rady 2001/470/ES. (16) Hlavnou zásadou tohto nariadenia je voľba rozhodného práva manželmi na základe ich dostatočnej informovanosti. Každý z manželov by mal presne poznať právne a sociálne dôsledky voľby rozhodného práva. Možnosť zvoliť si spoločnou dohodou rozhodné právo by nemala poškodiť práva a rovnosť príležitostí oboch manželov. Vnútroštátni sudcovia by si v tejto súvislosti mali uvedomovať význam voľby na základe dostatočnej informovanosti oboch manželov, pokiaľ ide o právne dôsledky uzavretej dohody o voľbe práva. (17) Mali by sa zaviesť určité záruky, ktorými by sa zabezpečilo, že si manželia budú vedomí dôsledkov svojej voľby. Dohoda o voľbe rozhodného práva musí mať písomnú formu, musí v nej byť uvedený dátum a musí byť podpísaná obidvoma stranami. Ak právny poriadok zúčastneného členského štátu, v ktorom majú obaja manželia obvyklý pobyt, ustanovuje dodatočné formálne požiadavky, tieto požiadavky musia byť splnené. Takéto dodatočné formálne požiadavky môžu napríklad existovať v zúčastnenom členskom štáte, v ktorom je dohoda súčasťou manželskej zmluvy. (18) Dohodu o voľbe rozhodného práva by malo byť možné uzavrieť a zmeniť najneskôr ku dňu podania návrhu na súd, a tiež v priebehu konania, ak to právny poriadok konajúceho súdu umožňuje. V tomto prípade by malo stačiť, keď sa takéto určenie zaznamená na súde v súlade s právom konajúceho súdu. (19) Pre prípad, že nedôjde k voľbe práva, by sa týmto nariadením mali zaviesť harmonizované kolízne normy založené na súbore viacnásobných kolíznych kritérií vychádzajúcich z existencie úzkej väzby medzi manželmi a príslušným právom, aby sa zaručila právna istota a predvídateľnosť a zabránilo sa situácii, keď jeden z manželov požiada o rozvod skôr ako ten druhý, aby zaistil, že sa na konanie bude vzťahovať dané právo, ktoré považuje za priaznivejšie na ochranu svojich záujmov. Tieto kolízne kritériá boli vybrané tak, aby sa konania týkajúce sa rozvodu alebo právnej rozluky spravovali právom, s ktorým majú manželia úzku väzbu, a sú založené predovšetkým na práve štátu, v ktorom majú manželia obvyklý pobyt. SK 11 SK

(20) V určitých situáciách, keď rozhodné právo nepozná inštitút rozvodu alebo neumožňuje jednému z manželov z dôvodu jeho pohlavia rovnaký prístup k rozvodu alebo právnej rozluke, by sa však malo uplatňovať právo štátu konajúceho súdu. (21) Vo výnimočných situáciách z dôvodu verejného záujmu by súdy zúčastnených členských štátov mali mať možnosť odmietnuť uplatniť cudzie právo v konkrétnych prípadoch, keď by uplatnenie tohto práva bolo v zjavnom rozpore s verejným poriadkom štátu konajúceho súdu. Súdy by však nemali mať možnosť uplatniť výhradu verejného poriadku na účely odmietnutia uplatnenia práva iného členského štátu, ak by to bolo v rozpore s Chartou základných práv Európskej únie, najmä jej článkom 21, ktorým sa zakazuje akákoľvek forma diskriminácie. (22) Keďže v niektorých štátoch a zúčastnených členských štátoch existujú vedľa seba dva alebo viaceré právne systémy alebo súbory noriem vzťahujúce sa na záležitosti upravené týmto nariadením, malo by sa stanoviť, do akej miery sa ustanovenia tohto nariadenia budú uplatňovať v rámci jednotlivých územných celkov týchto štátov a zúčastnených členských štátov. (23) Keďže ciele tohto nariadenia, t. j. posilnenie právnej istoty, predvídateľnosti a flexibility a následne uľahčenie voľného pohybu osôb v Európskej únii v súvislosti s medzinárodnými súdnymi konaniami v manželských veciach, nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni členských štátov konajúcich jednotlivo, ale z dôvodov rozsahu a účinkov tohto nariadenia ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, v prípade potreby prostredníctvom posilnenej spolupráce medzi členskými štátmi v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 Zmluvy o Európskej únii. V súlade so zásadou proporcionality podľa uvedeného článku toto nariadenie neprekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týchto cieľov. (24) Toto nariadenie rešpektuje základné práva a dodržiava zásady stanovené v Charte základných práv Európskej únie, najmä v jej článku 21, ktorým sa zakazuje akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie. Zúčastnené členské štáty musia toto nariadenie uplatňovať so zreteľom na tieto práva a zásady, PRIJALA TOTO NARIADENIE: Kapitola I Rozsah pôsobnosti Článok 1 Vecný rozsah pôsobnosti 1. Toto nariadenie sa uplatňuje na rozvod a právnu rozluku v situáciách, keď dochádza ku kolízii právnych poriadkov. 2. Na účely tohto nariadenia zúčastnený členský štát znamená členský štát, ktorý sa zúčastňuje na posilnenej spolupráci v oblasti rozhodného práva pre rozvod a právnu rozluku v zmysle rozhodnutia [Rady [...] z [...], ktorým sa povoľuje posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a právnu rozluku]. SK 12 SK

Článok 2 Univerzálny charakter Právo určené týmto nariadením sa uplatňuje aj vtedy, keď nie je právom niektorého zúčastneného členského štátu. Kapitola II Jednotné pravidlá týkajúce sa rozhodného práva pre rozvod a právnu rozluku Článok 3 Voľba rozhodného práva stranami 1. Manželia si môžu zvoliť spoločnou dohodou rozhodné právo pre rozvod a právnu rozluku, pokiaľ je toto rozhodné právo v súlade so základnými právami vymedzenými v zmluvách a Charte základných práv Európskej únie a so zásadou verejného poriadku, z týchto práv: a) právo štátu, v ktorom mali manželia obvyklý pobyt v čase uzavretia dohody; b) právo štátu, v ktorom mali manželia posledný obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva v čase uzavretia dohody; c) právo štátu štátnej príslušnosti jedného z manželov v čase uzavretia dohody; d) právo štátu konajúceho súdu. 2. Bez toho, aby bol dotknutý odsek 4, dohodu o určení rozhodného práva možno uzavrieť a zmeniť kedykoľvek, najneskôr však ku dňu podania návrhu na súd. 3. Dohoda uvedená v odseku 2 musí byť písomná, musí v nej byť uvedený dátum a musí byť podpísaná obidvoma manželmi. Všetka komunikácia uskutočnená elektronickými prostriedkami, ktoré poskytujú trvalý záznam o dohode, sa považuje za písomnú. Ak však právo zúčastneného členského štátu, v ktorom majú obaja manželia obvyklý pobyt v čase uzavretia dohody, ustanovuje dodatočné formálne požiadavky pre takéto dohody, uplatnia sa tieto požiadavky. Ak majú manželia obvyklý pobyt v rôznych zúčastnených členských štátoch a právne poriadky týchto členských štátov ustanovujú rôzne formálne požiadavky, dohoda je platná, pokiaľ ide o jej formu, ak spĺňa požiadavky jedného z uvedených právnych poriadkov. 4. Ak to právo štátu konajúceho súdu umožňuje, manželia môžu tiež určiť rozhodné právo na súde v priebehu konania. V takomto prípade sa určenie rozhodného práva zaznamená na súde v súlade s právom štátu konajúceho súdu. Článok 4 Rozhodné právo v prípade neexistencie jeho voľby stranami V prípade neexistencie voľby rozhodného práva podľa článku 3 sa rozvod a rozluka spravujú právom štátu: SK 13 SK

a) obvyklého pobytu manželov v čase podania návrhu na súd, alebo b) posledného obvyklého pobytu manželov za predpokladu, že sa tento pobyt neskončil viac ako rok pred podaním návrhu na súd, pokiaľ jeden z manželov stále býva v tomto štáte v čase podania návrhu na súd, alebo c) ktorého sú obidvaja manželia štátnymi príslušníkmi v čase podania návrhu na súd, alebo d) konajúceho súdu. Článok 5 Uplatnenie práva štátu konajúceho súdu Ak rozhodné právo v zmysle článkov 3 alebo 4 nepozná inštitút rozvodu alebo neumožňuje jednému z manželov z dôvodu jeho pohlavia rovnaký prístup k rozvodu alebo právnej rozluke, uplatňuje sa právo štátu konajúceho súdu. Článok 6 Vylúčenie spätného a ďalšieho odkazu Na účely tohto nariadenia uplatnenie práva určitého štátu znamená uplatnenie právnych noriem platných v tomto štáte s výnimkou jeho noriem medzinárodného práva súkromného. Článok 7 Výhrada verejného poriadku Uplatnenie určitého ustanovenia právneho poriadku určeného podľa tohto nariadenia možno odmietnuť iba v prípade, ak je jeho uplatnenie zjavne nezlučiteľné s verejným poriadkom štátu konajúceho súdu. Článok 8 Členské štáty s dvoma alebo viacerými právnymi systémami 1. Ak je štát zložený z viacerých územných celkov a každý z nich má vlastné právne normy upravujúce rozvod a právnu rozluku, na účely určenia rozhodného práva podľa tohto nariadenia sa každý jeho územný celok považuje za štát. 2. Zúčastnený členský štát, v ktorom rôzne územné celky majú svoje vlastné právne normy upravujúce rozvod a právnu rozluku, nie je povinný uplatňovať toto nariadenie pri kolízii právnych noriem týkajúcej sa výlučne týchto celkov. SK 14 SK

Kapitola III Iné ustanovenia Článok 9 Informácie poskytované zúčastnenými členskými štátmi 1. Najneskôr [tri mesiace po dátume uplatňovania tohto článku] zúčastnené členské štáty oznámia Komisii svoje vnútroštátne predpisy, ak existujú, týkajúce sa: a) formálnych požiadaviek pre dohody o voľbe rozhodného práva a b) možnosti určiť rozhodné právo v súlade s článkom 3 ods. 4. Zúčastnené členské štáty oznámia Komisii každú zmenu a doplnenie týchto ustanovení. 2. Komisia zverejní informácie oznámené v súlade s odsekom 1 vhodným spôsobom, najmä prostredníctvom webovej stránky Európskej justičnej siete pre občianske a obchodné veci. Článok 10 Prechodné ustanovenia 1. Toto nariadenie sa vzťahuje na začaté súdne konania a na dohody uvedené v článku 3 uzavreté po dátume jeho uplatňovania podľa článku 13. Dohode o voľbe rozhodného práva uzavretej v súlade s právnym poriadkom zúčastneného členského štátu pred dátumom uplatňovania tohto nariadenia sa však tiež priznajú účinky, ak spĺňa podmienky ustanovené v článku 3 ods. 3 prvom pododseku. 2. Týmto nariadením nie sú dotknuté dohody o voľbe rozhodného práva uzavreté v súlade s právom členského štátu súdu, ktorý začal konať pred dátumom uplatňovania tohto nariadenia. Článok 11 Vzťah k platným medzinárodným dohovorom 1. Týmto nariadením nie je dotknuté uplatňovanie bilaterálnych a multilaterálnych medzinárodných dohovorov, ktorých zmluvnou stranou je v čase prijatia tohto nariadenia jeden alebo viacero zúčastnených členských štátov a ktoré sa vzťahujú na veci upravené týmto nariadením, bez toho, aby boli dotknuté povinnosti zúčastnených členských štátov v zmysle článku 351 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. 2. Bez ohľadu na odsek 1 má vo vzťahoch medzi zúčastnenými členskými štátmi toto nariadenie prednosť pred dohovormi, ktoré sa vzťahujú na veci upravené týmto nariadením a ktorých zmluvnými stranami sú zúčastnené členské štáty. SK 15 SK

Článok 12 Doložka o revízii Komisia najneskôr [päť rokov po nadobudnutí účinnosti tohto nariadenia] predloží Európskemu parlamentu, Rade a Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru správu o uplatňovaní tohto nariadenia. K tejto správe pripojí, ak to bude potrebné, návrhy na jeho zmenu a doplnenie. Kapitola IV Záverečné ustanovenia Článok 13 Nadobudnutie účinnosti a dátum uplatňovania Toto nariadenie nadobúda účinnosť dvadsiatym dňom po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie. Uplatňuje sa od [dvanásť mesiacov po dátume prijatia tohto nariadenia] s výnimkou článku 9, ktorý sa uplatňuje od [šesť mesiacov po dátume prijatia tohto nariadenia]. Toto nariadenie je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné v zúčastnených členských štátoch na základe zmlúv. V Bruseli Za Radu predseda SK 16 SK