1.1. Morálna teológia ako vedná disciplína

Transkript

1 1.1. Morálna teológia ako vedná disciplína Človek sa v živote často musí rozhodovať. Vtedy sa zvykne pýtať: Čo mám robiť? Ktoré riešenie je lepšie? Etika - veda (súčasť filozofie), ktorá pomocou prirodzeného rozumu skúma vzťahy človeka k všetkému, čo existuje (k neživej, živej prírode, osoby k osobe, jednotlivca k spoločnosti, a vzťah k absolútnemu bytiu. Morálna teológia je ako vedná disciplína súčasťou teologických vied, hľadá odpovede na otázku: Kedy je ľudské konanie dobré a správne; kedy nás privádza k cieľu, pre ktorý sme stvorení? Pramene: hlavným prameňom poznávania je Sväté Písmo, čím sa zásadne odlišuje od filozofickej etiky. Okrem Svätého Písma sa opiera aj o učenie Cirkvi, zachytené v jej dokumentoch o učenie Cirkevných otcov z prvých kresťanských storočí. Pri svojom skúmaní však morálna teológia používa aj poznatky iných vedných disciplín ako je filozofia, psychológia, pedagogika a ďalšie humanitné vedy. Cieľom morálnej teológie na základe Božieho Zjavenia poukazovať na správnosť ľudského konania, predkladať výskumy tak, aby napomáhali rozvoj duchovného a mravného života veriacich ľudí v ich snahe stávať sa mravne dobrými a dosiahnuť nadprirodzený večný život, t.j. večné šťastie v spoločenstve s Bohom a s ostatnými ľuďmi. Jej cieľom je pomôcť človekovi spoznať ako má konať, aby naplnil zmysel života a dosiahol cieľ, pre ktorý je stvorený. Morálna teológia stavia aj na prirodzenosti človeka. Človek je bytosť zameraná na dobro. Prirodzene ho hľadá a túži po ňom. Často ho však nedokáže rozlíšiť od zla, pričom ho konanie zla robí nešťastným. Keďže Boh stvoril človeka preto, aby bol šťastný, pozýva ho k dobru a ponúka mu dva hlavné prostriedky na rozlíšenie dobra od zla: je to zákon (Boží a ľudský) a svedomie. Druhým prostriedkom na rozlíšenie dobra a zla je svedomie. Svedomie je hlas v nás, istým spôsobom nezávislý od nás, ktorý nás povzbudzuje, aby sme konali dobro a vyhýbali sa zlému. (viď - schéma) Mravne dobrým sa človek stáva konaním dobrých skutkov. Opakované dobré skutky a trvalo získané dobré postoje sa zas nazývajú čnosťami. Človek sa môže stať aj mravne zlým a to konaním mravne zlých skutkov, ktoré morálna teológia nazýva hriechmi. Opakované zlé skutky a trvalo získané zlé návyky sa zas nazývajú neresťami. Otázky na uvažovanie: Zamyslel som sa nad tým, čo je pre mňa smerodajné, keď sa pre niečo rozhodujem? Hľadám zmysel svojho života? Otázky na vedomosti: Ako by si definoval etiku ako súčasť filozofie a morálnu teológiu? Aké sú ciele morálnej teológie? Čím sa líši od filozofickej etiky? Základné delenie morálnej teológie: Všeobecná morálna teológia (Základné princípy, základné morálne kategórie) MORÁLNA TEOLÓGIA Špeciálna morálna teológia (Riešenie konkrétnych morálnych situácií napr. Podľa čností alebo podľa Desatora) Zákon ako cesta Božieho volania k mravnosti Svedomie ako cesta Božieho volania k mravnosti Ľudský skutok ako odpoveď na povolanie k mravnosti Hriech ako negatívna odpoveď na povolanie človeka k mravnosti Láska (obrátenie, konanie dobra, čnosť) ako pozitívna odpoveď na povolanie človeka k mravnosti Hľadanie odpovedí na otázky z rôznych oblastí života vedie dnes k ďalšiemu členeniu špeciálnej morálnej teológie napr. na bioetiku (otázky 5. a 6. prikázania Desatora) alebo na sociálnu náuku cirkvi (otázky 7. a 8. prikázania Desatora) a pod. 1

2 Schematické vyjadrenia vzájomného prepojenia základných morálnych kategórií: 2

3 1.2 Dôstojnosť ľudskej osoby: stvorenie človeka na Boží obraz Človek je stvorený Bohom z lásky a pre lásku. 1 Milovať a byť milovaný robí človeka šťastným. Jestvujú rôzne formy šťastia. Mnohé z nich si vie človek zadovážiť sám. Ľudské srdce však túži po najväčšom šťastí, ktoré je trvalé. Také šťastie si nevieme vymyslieť ani zadovážiť. Je darom, ktorý je spojený s našim bytostným určením (rečou dnešného človeka by sa dalo povedať: s našim naprogramovaním). Boh nás stvoril na svoj obraz. V tom je základ našej ľudskej dôstojnosti. Boh nie je samotár. Je spoločenstvom troch Osôb Najsvätejšou Trojicou, ktoré sa navzájom milujú nekonečne vernou láskou. 2 Boh teda aj do nás vložil túžbu a povolanie, a s nimi aj schopnosť a úlohu milovať a žiť v spoločenstve. 3 Preto čím viac v sebe rozvíjame schopnosť milovať nezištnou a vernou láskou, tým sa stáva podobnejší Bohu. Keď naplno milujeme, sme podobní Bohu a stávame sa šťastnými v spoločenstve s Bohom a s inými ľuďmi. Človek ako jediné stvorenie vo vesmíre je schopný milovať duchovnou láskou, lebo má duchovnú, nesmrteľnú dušu, ktorou sa rovnako podobá Bohu. My ľudia máme dar uvažovať a slobodne sa rozhodovať. Ľudská láska však zahŕňa aj telo, ktoré má účasť na duchovnej láske. 4 Najintímnejšou formou ľudského spoločenstva je vzťah medzi mužom a ženou v manželstve, pretože Boh stvoril človeka ako muža a ženu. Najvyššou formou ľudského spoločenstva je vzťah ľudí s Bohom. V týchto vzťahoch človek nachádza svoje bytostné naplnenie a stáva sa šťastným. Preto, že sme schopní milovať duchovnou láskou a máme nesmrteľnú dušu obdarenú rozumom a slobodnou vôľou, sme osobami. Byť človekom teda znamená byť podstatne orientovaný voči iným, byť v spoločenstve. 5 ČLOVEK: rozum otvorenosť pre pravdu vôľa otvorenosť pre dobro III. Duchovný svet vlastný človeku II. Život spoločný človeku a živočíchom 5 zmyslov pocity, afektivita I..Vegetatívny život spoločný potrava plodenie všetkému, rozmnožovanie čo žije Spracované podľa fran. psych. Ide Pascala 1 Familiaris Consortio, 11 2 Jn 4,8 3 porov. Gaudium et spes, 12 4 Familiaris Consortio, 11 5 Semivan Juraj, Stručný úvod do morálnej teológie, Timotej, Košice 1998, 39. 3

4 1.3 Mravné úsilie ako cesta zdokonaľovania Božieho obrazu v človekovi Boží obraz je prítomný v každom človekovi-kkc1702 To znamená, že všetci ľudia sú si rovní na základe osobnej dôstojnosti. Každý človek má rovnaké základné ľudské práva bez ohľadu na pohlavie, vek, národnosť, vek, stav, farbu pleti, reč alebo náboženstvo. Všetkých teda zaväzuje povinnosť vážiť si každého človeka bez ohľadu na jeho vonkajšie kvality alebo postavenie.- KKC1738 Človek má však zároveň aj úlohu rozvíjať v sebe Boží obraz. Stvorenie má síce svoju vlastnú dobrotu a dokonalosť, ale z rúk Stvoriteľa nevyšlo úplne dokončené. Je stvorené v stave napredovania ku konečnej dokonalosti, ktorú má ešte dosiahnuť a ku ktorej ju určil. Človek je navyše poznačený mravným zlom. Uchováva si síce túžbu po dobre, ale jeho prirodzenosť je ranená dedičným hriechom. Je rozpoltený sám v sebe a tak sa jeho život javí ako dramatický zápas medzi dobrom a zlom.- KKC1707 Po psychologickej stránke je potrebné brať do úvahy: rozum - schopnosť usudzovania, abstrahovania, poznávania príčin a podstaty javov vôľa chuť po dobre, ktoré sme ako dobro rozumom spoznali city duševné zážitky, ktoré odrážajú v človeku zvláštnym spôsobom všetko, čo prežíva Každé náboženstvo predkladá istý morálny systém, podľa ktorého sa ľudia majú správať, aby rástli v dokonalosti a dosiahli svoj cieľ. To isté platí aj o ľuďoch bez náboženského presvedčenia. V židovsko-kresťanskej tradícii: - sa však Boh zjavuje, dáva sa poznať, ako ten, ktorý sa o človeka stará, miluje ho, záleží mu na ňom a robí pre neho veľké veci. - Konanie človeka je vždy odpoveďou na ponuku lásky. Boh je nielen zákonodarca, ale predovšetkým darca života a prameň ľudského šťastia. - Keď sa teda človek správa podľa Božej vôle, nehľadá predovšetkým vlastnú dokonalosť, ale zachovanie a prehĺbenie spoločenstva s Bohom. - mravné úsilie nie je iba plnenie neosobných zákonov, ale postupné vrastanie do spoločenstva s Bohom, nám najlepšie ukázal Ježiš Kristus: Poďte ku a učte sa odo mňa! (Mt 11, 28-29) Milujte sa tak, ako som ja miloval vás! (porov. Jn 15,12). Rozvíjať Boží obraz rozvíjať v nás: obrazu lásky milujúcich sa osôb, ktoré prežívajú trvalé šťastie vo vzájomnom darovaní sa. Na uvažovanie: Darujem vám nové srdce a vložím do vás nového ducha. Z vašej hrude vyberiem kamenné srdce a vložím do nej srdce živé (Ez 36,26) Na to, aby sa život stal šťastnejším, nám nechýbajú vedomosti. Nechýbajú nám potraviny, aby sa nasýtilo celé )ľudstvo. Nechýbajú nám predpisy, aby na celom svete zavládol mier. Nechýbajú nám zákony, aby vládla spravodlivosť. Chýbajú nám dobré srdcia. Chýba nám láska. Ako často sa mi stáva, že viem, čo je dobré, čo je správne, ale neviem to uskutočniť. A je to preto, lebo poznanie zasiahlo rozum a nie srdce. Moje srdce skamenelo. Svet potrebuje ľudí, ktorí žijú srdcom. Ktorí sú srdeční, ktorí nechajú prehovoriť srdce. Blahoslavenstvá Túžba človeka po šťastí má božský pôvod. Boh ju vložil do človeka, aby ho pritiahol k sebe, lebo len On ju môže naplno uspokojiť. porov. KKC 1718 Boh stvoril človeka, aby ho poznal, miloval, jemu slúžil, a tak prišiel do neba do radosti života Najsvätejšej Trojice. Takáto blaženosť presahuje rozum a čisto ľudské sily. Je nezaslúženým darom Božej milosti. Porov. KKC Prisľúbená blaženosť nás stavia pred rozhodujúce morálne voľby: - očistiť si srdce - nadovšetko hľadať Božiu lásku - učí nás, že šťastie nie je v bohatstve, ani v blahobyte, ani v ľudskej sláve alebo v moci, ani v nijakom ľudskom výkone, nech by bol akokoľvek osožný veda, technika, umenie, ani v nijakom ľudskom stvorení Šťastie je jedine v Bohu, ktorý je prameňom každého dobra a každej lásky. Blahoslavenstvá odpovedajú na túžbu človeka po šťastí, ktorú Boh vložil do jeho srdca. Blahoslavenstvá nás učia, aký je posledný cieľ, ku ktorému nás Boh volá. Je ním Kráľovstvo, videnie Boha, večný život, Božie synovstvo, účasť na jeho prirodzenosti a spočinutie v Bohu. Blahoslavenstvá nás stavajú pred rozhodujúce voľby, čo sa týka pozemských dobier, očisťujú nám srdce, aby nás naučilo nadovšetko milovať Boha. Čo si budem voliť, aby som bol v živote šťastným? Otázky na vedomosti: Čo znamená rozvíjať Boží obraz v človekovi? 4

5 1.4 Boh volá človeka cez mravný zákon Zákon a sloboda Ľudská osoba obdarená duchovnou a nesmrteľnou dušou je jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého. Už od svojho počatia je určená pre večnú blaženosť. Človek je svojím rozumom schopný pochopiť poriadok vecí stanovený Stvoriteľom. Svojou vôľou je schopný smerovať k pravému dobru. Nachádza svoju dokonalosť v tom, že hľadá a miluje pravdu a dobro. Vďaka svojej duši a svojim duchovným schopnostiam rozumu a vôle je človek obdarený slobodou, ktorá je znakom Božieho obrazu. Sloboda je v rozume a vo vôli zakorenená schopnosť konať alebo nekonať, urobiť niečo alebo to neurobiť, a tak vykonať vedomé a dokonalé činy. Pravá sloboda je iba tá, ktorá je v službe dobra a spravodlivosti. Kým ľudská sloboda nezakotví definitívne v konečnom Dobre, ktorým je Boh, človek má možnosť voliť medzi dobrom a zlom. Teda možnosť buď rásť v dokonalosti alebo zlyhať a zhrešiť. Čím väčšmi človek koná dobro, tým sa stáva slobodnejším. Sloboda robí človeka zodpovedným za vlastné činy v takej miere, v akej sú dobrovoľné. Sloboda sa realizuje vo vzťahoch medzi ľuďmi. Každý človek má právo byť vnímaný ako slobodná bytosť. Môžeme povedať, že sloboda každého človeka končí tam, kde začína sloboda iného človeka. Ľudská sloboda je ohraničená a omylná. Hovoria nám o tom celé dejiny od okamihu, keď prvý človek spáchal hriech. Keď sa človek odvráti od morálneho zákona, siaha na vlastnú slobodu, stáva sa otrokom seba samého, rozbíja vzťahy s inými. Vonkajšia sloboda nie je naplnením daru slobody, ktorý sme dostali od Boha. Dejiny niektorých ľudí dosvedčujú, že dokázali byť slobodní aj vo väzení. Ide teda o vnútornú slobodu, ktorá spočíva v tom, že človek dokáže všetko vzťahovať na Boha a je slobodný od uzavretosti do svojho vlastného JA. Nesprávne chápaná sloboda: a) bez akýchkoľvek záväzkov a vôľovej podriadenosti vlastných rozhodnutí b) fatalizmus cesta vopred určená, nemá význam sa znepokojavť Svojím rozumom človek spoznáva Boží hlas, ktorý ho pobáda konať dobré a chrániť sa zlého. Každý človek je povinný riadiť sa týmto zákonom, ktorý sa ozýva vo svedomí a napĺňa sa v láske k Bohu a blížnemu. Mravný život svedčí o dôstojnosti ľudskej osoby. Ľudská dôstojnosť spočíva v pôvode (človek má svoj pôvod u Boha) a cieli človeka (cieľom človeka je dosiahnuť večnú blaženosť) Zákon, jeho druhy Morálna teológia je teológiou povolania k mravnému životu prejavuje sa v mravnom zákone. Zákon: Dnes sú mnohí ľudia viac-menej alergický voči zákonu. Vnímajú ho ako prinucovanie a prekážku slobody. Obísť zákon sa často považuje za šikovnosť. Takáto situácia má viacero príčin. Prvou z nich je nesprávne chápanie slobody. Druhou príčinou averzie voči zákona u súčasného človeka je nerozlišovanie rôznych druhov zákona. Jestvujú totiž viaceré druhy zákona, z ktorých nie každý má rovnakú hodnotu, poznateľnosť a záväznú silu. Jestvuje prírodný zákon, ktorý človeka donucuje konať isté veci a obmedzuje jeho túžby a teda aj slobodu (napr. zákon gravitácie obmedzuje našu túžbu lietať). Okrem neho jestvuje aj mravný zákon, ktorý upravuje naše konanie ako rozumných bytostí. Autorom mravných zákonov je Boh alebo človek. Zákon je norma správania vyhlásená kompetentnou autoritou pre spoločné dobro. Podstatné prvky: - rozumný, ohľad na verejné dobro, vydáva zákonná autorita, verejne vyhlásený poslanie: - sprostredkovať dobro, hodnoty života, poznanie pravdy a lásky cieľ: - usmerňovať slobodné konanie človeka sankcie: - na posilnenie záväznej sily zákona záväznosť: - mravný zákon ide o samého človeka, preto by mal snahu ho poznať. V biblickom zmysle ho možno definovať ako otcovské poučovanie, ako Božiu výchovu. Morálny zákon predpisuje človekovi cesty, normy správania, ktoré vedú k prisľúbenej blaženosti, zakazuje cesty zla, ktoré odvádzajú od Boha a od jeho lásky. Zákon je norma správania vyhlásená kompetentnou autoritou pre spoločné dobro. Každý zákon nachádza svoju prvú a poslednú pravdu vo večnom zákone. Formy vyjadrenia morálneho zákona sú rozmanité a všetky sú navzájom zladené: večný zákon, prameň všetkých zákonov v Bohu, Boží zákon, Stvoriteľov plán spásy pre človeka prirodzený mravný zákon zjavený zákon- (pozitívny vyhlásený), ktorý zahŕňa starý zákon a evanjeliový zákon ľudský zákon- (pozitívny vyhlásený), ktorý zahŕňa cirkevný a občiansky zákon Prirodzený mravný zákon je vpísaný do duše každého človeka, lebo tento zákon je ľudský rozum, 5

6 ktorý prikazuje konať správne a zakazuje páchať hriech. Keďže rozum, ktorý ho vyhlasuje je vlastný ľudskej prirodzenosti, volá sa prirodzený zákon. Prirodzený morálny zákon má svoj pôvod v Bohu. Jeho hlavné príkazy sú vyjadrené v Desatore. Prirodzený zákon je všeobecný a nemenný. Je všeobecný preto, lebo jeho autorita sa vzťahuje na všetkých ľudí; vyjadruje dôstojnosť ľudskej osoby a určuje jej práva a povinnosti. Aplikovanie prirodzeného zákona je rozmanité, tak ako sú rozmanité životné podmienky rôznych miest a kultúr. Napriek tomu v rozdielnych kultúrach zostáva prirodzený zákon normou, ktorá ľudí navzájom spája a popri nevyhnutných rozdieloch im ukladá spoločné princípy.chápe sa ako vrodené mravné poznanie, vnútorná norma, ktorá každému človekovi v jeho vnútri hovorí: Rob dobre a vyhýbaj sa zlu. Prirodzený zákon tiež hovorí, že existuje objektívny morálny poriadok. To vyplýva z toho, že moralita je založená na realite. Katolícka morálka hovorí, že niektoré skutky a konanie sú správne a niektoré nesprávne, lebo morálna záväznosť nie je niečo, čo si vytvoríme podľa svojej vôle alebo svojich záujmov. Rozdiel medzi prirodzeným zákonom a Božím zákonom zachyteným vo Svätom Písme je hlavne ten, že na základe prirodzeného zákona človek síce má možnosť poznávať, čo je dobré a čo zlé, na základe poznávania vlastnej prirodzenosti vrodených daností, ale v úsilí o mravný rast sa často cíti sám, ponechaný iba na vlastné sily. Cez Sväté Písmo nám Boh dáva poznať seba samého a svoj zákon tak, že človeka neustále uisťuje o tom, že je milovaný, a že zmyslom života podľa prikázaní je naučiť sa milovať a byť šťastný v spoločenstve s Bohom a s inými. Boh si vyvolil Izraela za svoj ľud a zjavil mu svoj zákon. Mojžišov zákon vyjadruje viaceré pravdy, ktoré sú prirodzene dostupné ľudskému rozumu. Starý (zjavený) zákon je prvou fázou zjaveného zákona. Jeho morálne predpisy sú zhrnuté v desiatich prikázaniach. Prikázania Desatora kladú základy povolania človeka stvoreného na Boží obraz. Desatoro je svetlo poskytnuté svedomiu každého človeka, aby mu ukázalo Božie volanie a Božie cesty a chránilo ho pred zlom. Tento zákon ukazuje, čo treba robiť, ale sám od seba nedáva silu, milosť Ducha Svätého na jeho plnenie. Keďže nemôže pozbaviť hriechu, zostáva zákonom otroctva. Je však prípravou na evanjelium a zostáva prvou etapou na ceste do Kráľovstva. Poskytuje učenie, ktoré ako Božie slovo trvá naveky. Nový, evanjeliový zákon- zákon lásky je na tomto svete dokonalosťou Božieho zákona, prirodzeného i zjaveného. Je Kristovým dielom a je vyjadrený najmä v reči na vrchu. (Mt 5,1-48),na inom mieste Ježiš Kristus Neprišiel som zrušiť Zákon, ale naplniť. Evanjeliový zákon je milosť Ducha Svätého daná veriacim vierou v Krista. Očisťuje, prekonáva a privádza k dokonalosti Starý zákon. Završuje prikázania Zákona, pričom nepridáva nové vonkajšie predpisy, ale vedie až k obnove koreňa činov, totiž srdca, kde človek volí medzi čistým a nečistým, kde sa utvára viera, nádej a láska a s nimi ostatné čnosti. Tak privádza Zákon k jeho plnosti napodobňovaním dokonalosti nebeského Otca, odpúšťaním nepriateľom a modlitbou za prenasledovateľov podľa vzoru Božej veľkodušnosti. Evanjeliový zákon je zhrnutý v zlatom pravidle: Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci. Inými slovami celý evanjeliový zákon je obsiahnutý v Ježišovom novom prikázaní (Jn 13,34), aby sme sa navzájom milovali, ako on miloval nás. Preto sa volá aj zákonom lásky, lebo nás pobáda konať skôr z lásky, ktorú vlieva Duch Svätý, ako zo strachu. Volá sa aj zákonom milosti, lebo prostredníctvom viery a sviatostí udeľuje silu milosti, aby sme mohli konať; je to aj zákon slobody, lebo nás oslobodzuje od zachovávania rituálnych a právnych predpisov Starého zákona, pobáda nás konať dobrovoľne z podnetu lásky a napokon nám umožňuje prejsť z postavenia sluhu do postavenia syna dediča. Ľudský zákon a) cirkevný vyhlásený cirkevnou autoritou napr. Pätoro cirkevných prikázaní b) občiansky vyhlásený občianskou autoritou (môže byť dobrý iba vtedy, ak je v zhode s Božím zákonom. príklad potrat. Ak sa protíví Božiemu zákonu, nezaväzuje.) 6

7 1.5 SVEDOMIE AKO BOŽIE VOLANIE K MRAVNOSTI Svedomie Svedomie je najskrytejšie vnútro a svätyňa človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas mu vo vnútri ozýva.kkc1776 Morálne svedomie je úsudok rozumu, ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu a v pravej chvíli mu prikazuje robiť dobro a vyhýbať sa zlu. Zo svätého Písma sa dozvedáme, že Boh sa takýmto spôsobom prihovára každému človekovi, tak veriacemu ako aj neveriacemu: Keď pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie. (Rim 2,15) Morálne svedomie je teda rozumovým úsudkom o mravnej kvalite činu, ktorý človek chce vykonať, práve koná alebo už vykonal. Podľa toho, nazývame svedomie predchádzajúce, sprevádzajúce alebo následné. Človek je povinný vo všetkom, čo hovorí a robí, verne sa pridŕžať toho, o čom vie, že je spravodlivé a správne. Človek vníma a poznáva príkazy Božieho zákona úsudkom svojho svedomia. Veľmi dôležité je, aby bol človek sám v sebe dostatočne sústredený, a tak mohol počuť hlas svojho svedomia a riadiť sa ním. Svedomie umožňuje vziať na seba zodpovednosť za vykonané činy. Výrok úsudku svedomia je zárukou nádeje a milosrdenstva. Tým, že svedčí o spáchanom priestupku, pripomína, že treba prosiť o odpustenie, naďalej konať dobro a s pomocou Božej milosti neprestajne pestovať čnosť. Človek má právo konať podľa svojho svedomia a slobodne, aby mohol osobne urobiť morálne rozhodnutia. Preto nie je dovolené nútiť človeka, aby konal proti svojmu svedomiu. Ale ani nie je dovolené mu prekážať, aby konal podľa svojho svedomia, najmä v náboženskej oblasti. Druhy svedomia: Na osobnosť človeka vplývajú niektoré druhy svedomia: 1. Jemné svedomie je to najideálnejší stav mysle, v ktorom človek už pred skutkom presne vie, čo je dobré a čo zlé, čo osoží alebo škodí duchovnému životu. Po zlom skutku vzbudzuje ľútosť nad hriechom a snahu napraviť hriech. Získava sa modlitbu, prijímaním sviatostí. 2. Otupené(vlažné, laxné) svedomie je to stav duchovnej bezcitnosti, v ktorom si človek ospravedlňuje hriechy, zakrýva vinu. Taký človek už nevidí hriech tam, kde v skutočnosti je. 3. Úzkostlivé škrupulózne svedomie je to stav, keď človek vidí hriech aj tam, kde nie je. Človek s úzkostlivým svedomím robí nešťastným seba i druhých. Chýba mu čnosť múdrosti, upadá do zúfalstva alebo do druhého extrému do mravnej neviazanosti. Príčinou škrupulózneho svedomia je najčastejšie chorobná psychická dispozícia, nesprávna výchova čítanie prísnych kníh, počúvanie takých kázní, zlé vedenie spovedníka. Prechodne sa vynárajúca škrupulozita na začiatku duchovného života nie je nič nezvyčajné. Ide tu o tvorivé obdobie, kedy človek postupne prichádza k jemnému svedomiu. Formovanie svedomia Morálne svedomie môže zostať v nevedomosti alebo vynášať mylné úsudky. Táto nevedomosť a tieto omyly nie sú vždy bez viny. Preto musí byť svedomie poučené a morálny úsudok osvietený. Dobre formované svedomie je správne a pravdivé. Vynáša svoje úsudky v súlade s rozumom a v zhode s pravým dobrom, ktoré chce Stvoriteľova múdrosť. Výchova svedomia je nevyhnutná aj preto, lebo ľudia sú vystavení negatívnym vplyvom a hriech ich pokúša, aby dali prednosť vlastnému úsudku. Výchova svedomia je celoživotný proces. Rozumná výchova učí čnostiam, oslobodzuje od strachu, sebectva a pýchy, od nezdravých pocitov viny. Zaručuje slobodu a prináša pokoj srdca. Pri formovaní svedomia je Božie slovo svetlom na našej ceste. Niekedy sa človek nachádza v situáciách, ktoré spôsobujú, že morálny úsudok je menej istý a rozhodovanie je ťažké. Musí však hľadať to, čo je správne a dobré, a rozoznávať Božiu vôľu vyjadrenú v Božom zákone. Často nám v tom môže pomôcť čítanie Svätého Písma, štúdium, vyhľadanie rady u múdreho človeka alebo dôsledné skúmanie následkov vlastného konania a poučenie sa z vlastnej skúsenosti, čítanie životopisov svätcov, poznať učenie Cirkvi. Čím je človek dôslednejší v hľadaní pravdy, tým väčšiu istotu má, že bude citlivý a pozorný na hlas svojho svedomia. Svedomie však človek musí počúvať za každých okolností. Konať proti hlasu svedomia znamená konať mravne zle. Práca na kvalite vlastného svedomia nám teda otvára cestu k dobru. Robí nás pozornými na Boží zákon lásky aj v momentoch, keď sme unavení alebo nahnevaní a keď by sme ľahko vzdali úlohy milovať nezištnou darujúcou sa láskou tak, ako nás to naučil Ježiš. 7

8 Život podľa svedomia v poznaní Božieho zákona lásky je teda odpoveďou na Božie volanie a cestou ku vlastnému šťastiu i šťastiu iných. Niektoré pravidlá platia vo všetkých prípadoch: - Nikdy nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro. - Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. (Mt 7,12) - Láska sa vždy prejavuje úctou k blížnemu a rešpektovaním jeho slobody. - Nerobiť nič, čo by mohlo druhého pohoršiť. Výchova (formovanie svedomia): cieľ: - opravdivý, charakterný človek, schopný vydávať svedectvo predpoklady: - človek nikdy nesmie konať proti svojmu svedomiu - tvorivé uskutočňovanie dobra dospelosť svedomia: - samostatný úsudok Spytovanie svedomia: 1. Obrátenie sa k Bohu Nechajme Ježiša, aby prišiel so svojím svetlom, aby ukázal, čo v našej duši nie je v poriadku. 2. Nechajme, nech nás Ježiš vidí takých, akých sme môj hriech je hodný nenávisti, ale mňa miluje 3. Ďakovať Bohu za prijaté dobrodenia chudobný vie prijať každý dar 4. Konkrétny pohľad Čo sa zmenilo? Akú mám motiváciu...priznať si svoju hriešnosť. 5. Prosiť Boha o odpustenie za naše hriechy spoznal som, že som ho odmietol Rozhodnutie plné nádeje pohľad do budúcnosti Denné spytovanie svedomia: - modlitba láskyplnej pozornosti: - Čo som urobil pre Ježiša? Čo urobil Ježiš pre mňa? - Čo robím? - Čo by som mal robiť? - Výhrada vo svedomí Keď štát chce znásilňovať svedomie, kresťanom neostáva iná možnosť ako reakcia apoštolov? Posúďte, či je správne pred Bohom vás poslúchať viac ako Boha? Sk4,19 Svedomie má výhrady urobiť niečo, čo je morálne zlé. Občan je vo svedomí viazaný nezachovávať predpisy občianskej moci, keď sa protivia požiadavkám mravného poriadku, základným právam osôb alebo učeniu evanjelia. Boha treba viac poslúchať ako ľudí. Sk 5,29 8