Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 4Co/307/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3109214129 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3109214129.1 Rozhodnutie Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Ivety Martinákovej a JUDr. Alice Beňovej v právnej veci žalobkyne B. K., bytom C., M. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Y. K., advokátom, so sídlom v A., B. 8, proti žalovanému M. X., B. 6, C., IČO: XX XXX XXX, zastúpenému JUDr. Q. R., advokátom, so sídlom v C., N.. sv. P. XX, o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 2. apríla 2012, č.k. 21C/125/2009-544, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e. Vo výroku o náhrade trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z m e ň u j e tak, že žalobkyňa j e p o v i n n á zaplatiť žalovanému náhradu trov konania - trov právneho zastúpenia vo výške 682,67 Eur, k rukám JUDr. Q. R., advokáta, do troch dní. Žalobkyňa j e p o v i n n á zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania - trov právneho zastúpenia vo výške 79,58 Eur, k rukám JUDr. Q. R., advokáta, do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhrady mzdy. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaný dňa 27.01.2009 skončil pracovný pomer so žalobkyňou výpoveďou podľa 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Výpoveď bola daná z dôvodu, že štatutárny zástupca žalovaného svojím rozhodnutím č. 1 zo dňa 14.01.2009 znížil celkový počet zamestnancov o dve osoby. V súvislosti s touto organizačnou zmenou nemal pre žalobkyňu inú vhodnú prácu zodpovedajúcu jej kvalifikácii, preto sa žalobkyňa stala pre organizáciu žalovaného nadbytočnou. Trojmesačná výpovedná doba začala plynúť 01.02.2009 a uplynula dňa 30.04.2009. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že výpoveď z pracovného pomeru, neplatnosti ktorej sa žalobkyňa domáha, bola platným právny úkonom. Výpovedný dôvod je v tejto výpovedi špecifikovaný dostatočne, v zmysle kritérií ust. 61 ods. 2 Zákonníka práce, obsahuje zákonné ustanovenie dôvodu výpovede a tiež poukaz na písomné rozhodnutie riaditeľa organizácie o znížení celkového počtu zamestnancov o dvoch. Takto vymedzený dôvod výpovede je vymedzený dostatočne aj skutkovo, vo výpovedi uvedený dôvod nemožno zameniť s iným skutkovým dôvodom. Súd mal za preukázané, že výpoveď bola vopred prerokovaná s odborovým orgánom v zmysle zákona, rovnako aj to, že žalobkyni nebola ponúknutá iná vhodná práca, nakoľko k tomu organizácia možnosti nemala, napokon otázku ponuky inej práce, resp. absenciu ponuky ani žalobkyňa nenamietala. Organizačná zmena bola realizovaná písomným rozhodnutím riaditeľa organizácie. Súd mal za to, že v zmysle zriaďovacej listiny bolo v kompetencii riaditeľa rozhodnúť o organizačnej zmene, a ak aj nedošlo k prerokovaniu a schváleniu organizačného poriadku Trenčianskym samosprávnym krajom, táto skutočnosť na platnosť výpovede nemá žiadny dosah. Nakoniec Trenčiansky samosprávny kraj sa s touto vecou nezaoberal vôbec, z neznámych dôvodov,
čo znamená, že nebolo rozhodnuté ani o neschválení predloženého organizačného poriadku, riaditeľ organizácie žalovaného si svoju povinnosť zmenený organizačný poriadok predložiť Trenčianskemu samosprávnemu kraju splnil a nebolo v jeho možnostiach ďalej rokovanie tohto vyššieho územného celku ovplyvniť a napokon k úvahe a rozhodnutiu o znížení počtu zamestnancov došlo na základe usmernenia vedúcej Odboru školstva Trenčianskeho samosprávneho kraja. O náhrade trov konania rozhodol podľa 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania - trov právneho zastúpenia vo výške 3.087,79 Eur. Trovy konania pozostávajú z odmeny za zastupovanie žalovaného advokátom, pričom pri určení základnej tarifnej odmeny za 1 úkon právnych služieb treba vychádzať z toho, že predmetom konania je jednak neoceniteľný nárok (určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru) a jednak oceniteľný nárok (náhrada mzdy vo výške 466,50 Eur mesačne od 01.06.2009, ktorá tak do vyhlásenia rozsudku predstavuje za celkom 34 mesiacov sumu 15.861 Eur), čo znamená, že odmena za 1 úkon právnych služieb pri neoceniteľnom nároku v zmysle 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov za úkony vykonané v roku 2009 je 53,49 Eur, za úkony vykonané v roku 2010 je 55,49 Eur a za úkony vykonané v roku 2012 je 58,69 Eur a odmena za 1 úkon právnych služieb pri oceniteľnom nároku v zmysle 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov je za 1 úkon právnych služieb 320,34 Eur a potom v zmysle 13 ods. 3 cit. vyhlášky za 1 úkon právnych služieb pri spoločnom uplatnení týchto dvoch nárokov v jednom konaní za úkony vykonané v roku 2009 je 347,09 Eur, za úkony vykonané v roku 2010 do 01.06.2010 je 348,09 Eur a po 01.06.2010 je 338,84 Eur a za úkony vykonané v roku 2012 je 349,69 Eur. Vo veci boli vykonané úkony - prevzatie a príprava zastúpenia 347,09 Eur + 6,95 Eur, vyjadrenie k návrhu 347,09 Eur + 6,95 Eur, účasť na pojednávaní dňa 23.11.2009 á 347,09 Eur + 6,95 Eur, účasť na pojednávaní dňa 17.05.2010 á 348,09 Eur + 7,21 Eur, účasť na pojednávaní dňa 21.06.2010 á 338,84 Eur + 7,21 Eur, účasť na pojednávaní dňa 23.01.2012 á 349,69 Eur + 7,63 Eur, účasť na pojednávaní dňa 23.02.2012 á 349,69 Eur + 7,63 Eur, účasť na vyhlásení rozsudku dňa 02.04.2012 á 87,42 Eur + 7,63 Eur, 20 % DPH z odmeny a paušálnych náhrad spolu vo výške 514,63 Eur, trovy konania spolu 3.087,79 Eur. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, domáhala sa jeho zmeny tak, že podanej žalobe bude v celom rozsahu vyhovené. Vytýkala súdu prvého stupňa, že na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázala na to, že zo zriaďovacej listiny a jej úplného znenia zo dňa 22.08.2007 (článku V. ods. 3) vyplýva, že schválenie organizačného poriadku zriaďovateľom je rozhodujúcou skutočnosťou na to, aby žalovaný mohol skončiť pracovný pomer so žalobkyňou spôsobom, ktorý bol uvedený vo výpovedi. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že riaditeľ žalovaného bez predchádzajúceho súhlasu nemohol vykonať organizačnú zmenu, a teda nemohol vydať rozhodnutie o organizačnej zmene, ktoré by zakladalo dôvod výpovede, a preto neboli splnené zákonné podmienky na skončenie pracovného pomeru v zmysle 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Nemôže byť sporné, že postup pri vykonávaní organizačnej zmeny je upravený štatútom, a že zriaďovateľ si vyhradil právo schváliť organizačnú zmenu. Pretože zriaďovateľ si vyhradil právo schváliť organizačnú zmenu a organizačný poriadok môže byť vydaný riaditeľom až po schválení organizačnej štruktúry, pričom jej neschválením prešlo riziko na žalovaného, pretože nemohol prideľovať v čase výpovednej lehoty prácu podľa zmluvy. Ak za viac ako tri roky nebola schválená organizačná štruktúra, ktorú žalovaný navrhoval, nemožno dospieť k záveru, že došlo k organizačnej zmene, resp. že žalovaný ju bol oprávnený vykonať bez predchádzajúceho súhlasu. Právne dôsledky nerešpektovania vlastných interných predpisov a postupov nemôže znášať zamestnanec, ale žalovaný a jeho zriaďovateľ. Prenášanie právnych dôsledkov na zamestnanca je v rozpore s dobrými mravmi a právnymi istotami založenými pracovnou zmluvou. Pokiaľ súd v odôvodnení rozsudku poukázal na výpoveď riaditeľa v tom smere, že všetky materiály boli viackrát prerábané, nemožno považovať za dôkaz, že si riaditeľ predložením splnil povinnosť, z čoho vychádza súd, ale naopak. Jeho postup pri predkladaní materiálov, ako aj všetky listiny predložené ňou potvrdzujú, že k organizačnej zmene mohlo dôjsť až po tom, čo zriaďovateľ schváli novú organizačnú štruktúru. Nesúhlasila ani s rozhodnutím súdu prvého stupňa v časti o náhrade trov konania. Výška trov právneho zastúpenia bola určená v rozpore s 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., keď bola stanovená ako súčasť odmeny za neoceniteľný nárok a oceniteľný nárok, aj keď podľa citovaného ustanovenia mala byť priznaná len do výšky 1/3-iny z neoceniteľného nároku. Sporný je aj základ pre určenie oceniteľného nároku, ktorý vychádza z následku tarifnej odmeny a 34 mesiacov. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni má všetky náležitosti
platného právneho úkonu, a to jednak všeobecné a jednak osobitne upravené pre takýto právny úkon ust. 61 ods. 2 Zákonníka práce. Námietky žalobkyne uvedené v odvolaní, že riaditeľ žalovaného nemohol vykonať organizačnú zmenu a vydať rozhodnutie o organizačnej zmene, ktoré zakladalo dôvod výpovede, považoval za neopodstatnené a súd sa s touto vecou správne vyporiadal a túto aj po právnej stránke správne posúdil. V danej veci je nepochybné, že zamestnávateľom žalobkyne bol žalovaný, a že štatutárnym zástupcom žalovaného bol riaditeľ školského internátu Ing. B. B.. V konaní bolo preukázané, že tento štatutárny zástupca vydal dňa 14.01.2009 rozhodnutie, ktorým z dôvodu racionalizácie práce školského internátu znížil celkový počet zamestnancov školského internátu o dvoch zamestnancov, a to RSDr. H. S. a žalobkyňu. Je nepochybné, že takéto rozhodnutie je treba považovať za písomné rozhodnutie zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov v zmysle 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce urobené v súlade so zákonom, a to aj s poukazom na ust. 9 ods. 1 a 10 ods. 1 Zákonníka práce. Zamestnávateľom žalobkyne bol žalovaný a nie zriaďovateľ žalovaného (Trenčiansky samosprávny kraj), a ak štatutárny zástupca žalovaného oprávnený za žalovaného konať vo všetkých veciach písomne rozhodol o znížení stavu zamestnancov, v dôsledku ktorého sa žalobkyňa stala nadbytočným zamestnancom, boli splnené zákonné podmienky na podanie výpovede z pracovného pomeru z dôvodu podľa 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Z týchto dôvodov došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru výpoveďou a žaloba žalobkyne na určenie neplatnosti výpovede a v nadväznosti na to aj o zaplatenie náhrady mzdy je neopodstatnená. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 428,78 Eur. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že rozhodnutie žalovaného, ktoré zakladá dôvod výpovede, je neplatné, pričom tieto závery odvodzuje od zriaďovacej listiny č. T/ XXXX/XXXXX-XX a platného organizačného poriadku z 25.11.2002. Uviedla, že riaditeľ porušil svoje povinnosti, ak vykonal organizačnú zmenu bez predchádzajúceho schválenia organizačného poriadku. Nemôže byť podľa jej názoru sporné, že štatút je záväzný pre všetkých zamestnancov vrátane riaditeľa žalovaného, a ak tento ustanovuje, že organizačnú štruktúru schvaľuje samosprávny kraj, nestačí na to, aby riaditeľ vykonal organizačnú zmenu predloženie organizačného poriadku TSK. Oprávnene vykonať organizačnú zmenu vzniká riaditeľovi až po tom, čo bol organizačný poriadok schválený. Nemôže byť preto sporné, že riaditeľ žalovaného bol oprávnený len navrhnúť organizačnú zmenu, a až po schválení tejto organizačnej štruktúry mohol vydať rozhodnutie o organizačnej zmene. K otázke trov konania uviedla, že ich výšku z hodnoty je možné určiť vtedy, ak súd rozhodne tak, že výpoveď je neplatná a určí, za aké obdobie priznáva výšku náhrady mzdy. Preto žalovaný si mohol uplatniť len trovy právneho zastúpenia za neoceniteľný úkon. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( 212 ods. 1, 214 ods. 2 v spojení s 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne vo veci samej nie je dôvodné, odvolanie je čiastočne dôvodné len proti výroku o náhrade trov konania. Odvolací súd preskúmal námietky, ktoré boli v odvolaní žalobkyňou vo veci samej vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Žalobkyňa v podanom odvolaní vo veci samej neuviedla žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Za daného stavu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku vo veci samej v zmysle 219 ods. 2 O.s.p., v celom rozsahu na ne poukazuje a k námietkam žalobkyne uvádzaných v odvolaní dodáva nasledovné: Podľa 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce v znení platnom v čase výpovede, t. j. 27.01.2009 (ďalej len ZP ) zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa, alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce, alebo o iných organizačných zmenách. Základnými predpokladmi pre použitie tohto výpovedného dôvodu sú rozhodnutie zamestnávateľa, alebo príslušného orgánu o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce, alebo o iných organizačných zmenách a príčinná súvislosť medzi týmto rozhodnutím a nadbytočnosťou zamestnanca. K predpokladom pre
danie výpovede podľa citovaného ustanovenia patrí i to, že takéto rozhodnutie prijal zamestnávateľ, alebo príslušný orgán, podľa ktorého konkrétny zamestnanec sa stal pre zamestnávateľa nadbytočným. Samotné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách v konaní o neplatnosť výpovede súd nemôže preskúmavať z hľadiska jeho platnosti ako právneho úkonu, pretože takéto rozhodnutie nie je právnym úkonom. V prípade, ak došlo k pochybnosti, či zamestnávateľ rozhodol o organizačných zmenách, súd sa môže zaoberať len tým, či takéto rozhodnutie bolo skutočne prijaté, a či ho urobil zamestnávateľ - fyzická osoba, príslušný orgán zamestnávateľa - právnickej osoby alebo ten, kto je k tomu oprávnený. Podľa 9 ods. 1 ZP v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán, zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba, koná osobne. Namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi poverení zamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi. Podľa 10 ods. 1 ZP právne úkony štatutárnych orgánov a poverených zamestnancov ( 9 ods. 1 a 2) zaväzujú zamestnávateľa, ktorý na základe týchto úkonov nadobúda práva a povinnosti. V prejednávanej veci bolo z hľadiska skutkového stavu zistené, že účastníci uzavreli dňa 11.06.2003 pracovnú zmluvu, na základe ktorej vznikol medzi nimi pracovný pomer. Dohodnutým druhom práce žalobkyne bola pozícia samostatného referenta. Dňa 14.01.2009 bolo vydané rozhodnutie riaditeľa M. č. XXX/XXXX, z ktorého vyplýva, že z dôvodu racionalizácie práce sa znižuje celkový počet zamestnancov školského internátu o dvoch zamestnancov, a to H. S. a B. K. - žalobkyne. V tomto rozhodnutí sa zároveň konštatuje, že do konca januára 2009 bude s týmito zamestnancami ukončený pracovný pomer. Dňa 27.01.2009 žalovaný ako zamestnávateľ dal žalobkyni ako zamestnankyni výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu podľa 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorý dôvod bol vo výpovedi skutkovo vymedzený tak, že riaditeľ žalovaného dňa 14.01.2009 svojím rozhodnutím č. 1 znížil celkový počet zamestnancov o dve osoby. V súvislosti s touto organizačnou zmenou nemal pre žalobkyňu inú vhodnú prácu zodpovedajúcu jej kvalifikácii, preto sa žalobkyňa stala pre žalovaného nadbytočnou. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa v predmetnej veci správne aplikoval ust. 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, upravujúceho základné predpoklady výpovede pre nadbytočnosť zamestnanca. Skutkový stav, ako ho ustálil súd prvého stupňa, umožňoval záver o existencii všetkých predpokladov platnosti výpovede v zmysle uvedeného ustanovenia. Súd prvého stupňa, rešpektujúc vyššie uvedené výkladové hľadiská, svoje právne závery o existencii písomného rozhodnutia o organizačnej zmene v čase doručenia výpovede, o nadbytočnosti žalobkyne, o príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou (ktorej obsahom bolo aj zrušenie funkcie referentky ekonomických činností, v ktorej funkcii pôsobila žalobkyňa) a nadbytočnosťou žalobkyne, ako aj o splnení ďalšieho predpokladu platnosti výpovede, a to ponuky inej vhodnej práce ( 63 ods. 2 Zákonníka práce) náležite a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa s týmito dôvodmi stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje. K odvolacej námietke žalobkyne, že riaditeľ žalovaného nemohol vykonať organizačnú zmenu a vydať rozhodnutie o organizačnej zmene, ktoré zakladalo dôvod výpovede bez predchádzajúceho súhlasu zriaďovateľa (Trenčianskeho samosprávneho kraja), je potrebné uviesť, že táto odvolacia námietka žalobkyne neobstojí. Zo zriaďovacej listiny Trenčianskeho samosprávneho kraja (TSK) č. T/XXXX/XXXXX-XX z článku V. bodov 1, 2, 3 vyplýva, že štatutárnym orgánom organizácie je riaditeľ. Riaditeľ organizácie je oprávnený konať vo všetkých veciach v mene organizácie. Organizačnú štruktúru, náplň činností jednotlivých pracovísk a vzájomné vzťahy medzi nimi upravuje organizačný poriadok organizácie, ktorý vydáva štatutárny orgán po predchádzajúcom schválení zastupiteľstvom Trenčianskeho samosprávneho kraja.
V konaní bolo preukázané, že štatutárny zástupca žalovaného - riaditeľ školského internátu Ing. B. B. vydal dňa 14.01.2009 rozhodnutie, ktorým z dôvodu racionalizácie práce školského internátu znížil celkový počet zamestnancov školského internátu o dvoch zamestnancov, a to H. S. a žalobkyňu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je nepochybné, že takéto rozhodnutie je treba považovať za písomné rozhodnutie zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov v zmysle 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce urobené v súlade so zákonom, a to aj s poukazom na ust. 9 ods. 1 a 10 ods. 1 Zákonníka práce. Zamestnávateľom žalobkyne bol žalovaný a nie zriaďovateľ žalovaného (TSK), a ak štatutárny zástupca žalovaného oprávnený za žalovaného konať vo všetkých veciach, písomne rozhodol o znížení stavu zamestnancov, v dôsledku ktorého sa žalobkyňa stala nadbytočným zamestnancom, boli splnené zákonné podmienky na danie výpovede z pracovného pomeru žalobkyni z dôvodu podľa 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Samotné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách v konaní o neplatnosť výpovede súd nemôže preskúmavať z hľadiska jeho platnosti ako právneho úkonu, pretože takéto rozhodnutie nie je právnym úkonom. V prípade, ak dôjde k pochybnostiam tak ako v preskúmavanej veci, či zamestnávateľ rozhodol o organizačných zmenách, súd sa môže zaoberať len tým, či takéto rozhodnutie bolo skutočne prijaté, a či ho urobil zamestnávateľ. Z uvedeného vyplýva, že ten kto je oprávnený robiť v mene zamestnávateľa právne úkony, je tiež v mene zamestnávateľa oprávnený tzv. faktickým úkonom a takéto jeho konanie v tomto smere zamestnávateľa zaväzuje. Pretože právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch robí v mene právnickej osoby predovšetkým jej štatutárny orgán, prináležalo i v preskúmavanej veci riaditeľovi žalovaného oprávnenie rozhodnúť o organizačnej zmene, ktorá sa stala podkladom výpovede danej žalobkyni. Samotná skutočnosť, že riaditeľ žalovaného vykonal organizačnú zmenu bez predchádzajúceho súhlasu zriaďovateľa, nemá na platnosť výpovede žiadny vplyv. Odvolacie námietky žalobkyne boli preto neopodstatnené. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd však pristúpil k zmene napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania, nakoľko v tejto časti jeho rozhodnutie nebolo správne. Je nesporné, že žalovaný bol v konaní úspešný, a preto mu podľa zásady úspechu v konaní v zmysle 142 ods. 1 O.s.p. patrí právo na náhradu trov konania. Pri určovaní náhrady trov konania súd posudzuje účelnosť vynaložených trov. Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva sa nemôžu posudzovať ako celok. Aj keď účastník má nárok na náhradu trov konania, pretože má plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne. Nevyhnutné sú tie trovy, ktoré sa musia vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, potrebné na zaujatie procesného stanoviska k žalobe, k meritórnemu vyjadreniu účastníka konania, k vykonanému dôkazu a podobne. V danej veci predmetom konania bola žaloba o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a zaplatenie náhrady mzdy za každý mesiac vo výške 466,50 Eur od 01.06.2009 dovtedy, kým žalovaný žalobkyni neumožní pokračovať v práci. Predmetom konania bol teda jednak neoceniteľný nárok (určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru) a jednak oceniteľný nárok (náhrada mzdy vo výške 466,50 Eur mesačne od 01.06.2009 do doby, kým žalovaný neumožní žalobkyni pokračovať v práci). Z plnomocenstva udeleného žalovaným advokátovi JUDr. Q. R. vyplýva, že žalovaný splnomocnil advokáta na zastupovanie vo veci o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a o nároku na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru. Právny zástupca žalovaného na základe výzvy súdu dňa 10.09.2009 zaslal súdu písomné vyjadrenie k žalobe žalobkyne o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a zaplatenie náhrady mzdy. Odvolací súd na rozdiel od právneho názoru súdu prvého stupňa dospel k záveru, že právnemu zástupcovi žalovaného patrí odmena v zmysle 10 ods. 1, 11 ods. 1 písm. a/, 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení platnom v čase vykonania úkonov pri spoločnom uplatnení dvoch nárokov v jednom konaní z určitej hodnoty sporu a z neurčitej hodnoty sporu len za vyššie uvedené dva úkony - to je prevzatie veci a vyjadrenie k žalobe zo dňa 10.09.2009 (odmena za jeden úkon právnych služieb pri neoceniteľnom nároku v zmysle 11 ods. 1 citovanej vyhlášky za úkony vykonané v roku 2009 je 53,49 Eur a odmena za jeden úkon právnych
služieb pri oceniteľnom nároku v zmysle 10 ods. 1 citovanej vyhlášky vychádzajúc z hodnoty veci 1.866 Eur, t.j. uplatnená náhrada mzdy vo výške 466,50 Eur mesačne od júna 2009 do septembra 2009, kedy zaslal právny zástupca žalovaného písomné vyjadrenie k žalobe, t.j. 4 mesiace x 466,50 Eur = 1.866 Eur, čo znamená, že odmena za jeden úkon právnych služieb pri oceniteľnom nároku je 81,33 Eur). V zmysle 13 ods. 3 vyhlášky platnej v čase vykonania týchto úkonov, odmena za jeden úkon právnych služieb pri spoločnom uplatnení týchto dvoch nárokov je za prevzatie a prípravu zastúpenia á 108,07 Eur + 6,95 Eur režijný paušál, vyjadrenie k žalobe á 108,07 Eur + 6,95 Eur režijný paušál, t.j. 230,04 Eur, 19 % DPH 43,70 Eur, čo predstavuje 273,74 Eur. Za ďalšie uplatnené úkony - účasť na pojednávaniach v dňoch 23.11.2009, 17.05.2010, 21.06.2010, 23.01.2012, 23.02.2012, 02.04.2012 patrí právnemu zástupcovi žalovaného odmena len v zmysle 11 ods. 1 písm. a/ cit. vyhlášky (neurčitá hodnota sporu), nakoľko predmetom dokazovania bolo posúdenie platnosti výpovede danej žalobkyni žalovaným, súd nevykonával dokazovanie k nároku žalobkyne o náhradu mzdy a zástupca žalovaného sa k uplatnenému nároku žalobkyne o náhradu mzdy ani nevyjadroval. Právnemu zástupcovi žalovaného patrí potom odmena za účasť na pojednávaní dňa 23.11.2009 á 53,49 Eur + 6,95 Eur režijný paušál, za účasť na pojednávaní dňa 17.05.2010 á 55,49 Eur + 7,21 Eur režijný paušál, za účasť na pojednávaní dňa 21.06.2010 á 55,49 Eur + 7,21 Eur režijný paušál, za účasť na pojednávaní dňa 23.01.2012 á 58,69 Eur + 7,63 Eur režijný paušál, za účasť na pojednávaní dňa 23.02.2012 á 58,69 Eur + 7,63 Eur režijný paušál, za účasť na vyhlásení rozsudku dňa 02.04.2012 á 14,67 Eur (1/4-ina z odmeny v zmysle 14 ods. 5 cit. vyhlášky) + 7,63 Eur režijný paušál, t.j. spolu suma 340,78 Eur, 20% DPH z odmeny a paušálnych náhrad, t.j. 68,15 Eur, spolu 408,93 Eur, spolu odmena v prvostupňovom konaní 682,67 Eur. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa 224 ods. 1, 142 ods. 1 a 151 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania. Trovy odvolacieho konania predstavujú odmenu za právne zastúpenie za jeden úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 12.09.2012 v zmysle 11 písm. a/ citovanej vyhlášky vychádzajúc z neurčitej hodnoty sporu, t.j. 58,69 Eur + 7,63 Eur režijný paušál, t.j. 66,32 Eur + 20% DPH 13,26 Eur, spolu odmena 79,58 Eur. Právny zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne vyjadril svoj postoj k podanému odvolaniu vo veci zamietnutia žaloby o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, k nároku žalobkyne na náhradu mzdy sa nevyjadroval z dôvodu, že žaloba o neplatnosť výpovede bola zamietnutá. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania podľa 220 O.s.p. zmenil spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.