ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Transkript

1 Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 15Sd/16/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Zaťková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013: ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne samosudkyňou JUDr. Elenou Zaťkovou v právnej veci navrhovateľa: E. B., nar. XX. U. XXXX, bytom W. XXX/XX., K. V., právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Gr?sslingova 4, Bratislava proti odporkyni: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporkyne č /2012-BA zo dňa 16. októbra 2012, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozhodnutie odporkyne č /2012-BA zo dňa 16. októbra j ods. 2 písm. a), c) O.s.p. a vec v r a c i a odporkyni na ďalšie konanie. z r u š u j e podľa Odporkyňa j e p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi do rúk jeho právneho zástupcu doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD. náhradu trov konania vo výške 316,62 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal, aby súd preskúmal rozhodnutie odporkyne č /2012-BA zo dňa 16. októbra 2012 (ďalej len napadnuté rozhodnutie) z dôvodu, že toto bolo vydané v rozpore so zákonom, keď bolo rozhodnuté, že úrazová renta mu nepatrí. Poukázal na konanie odporkyne, ktorá v posudzovanej veci opakovane a svojvoľne (od roku 2004) rozhoduje bez toho, že by rešpektovala právny názor súdov po zrušení predchádzajúcich rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Krajského súdu v Trenčíne. Poukázal na okolnosť, že napadnuté rozhodnutie odporkyne je v podstate identické v porovnaní s predchádzajúcim (zo dňa 30. júna 2010), okrem nejakých menších formálnych odchýlok. Najzákladnejší problém v posudzovanej veci vidí v tom, že odporkyňa nerešpektuje najmä právny názor odvolacieho súdu z jeho rozhodnutia, sp. zn. 9So 4/2011. Znovu poukázal na skutočnosť, že keď bol na základnej vojenskej službe utrpel poškodenie zdravia v dôsledku choroby z povolania zistenej v roku 2001, a to Lymskú boreliózu, patril pod zložky ministerstva obrany, a preto mu táto dávka patrí. Predložil vojenskú knižku č. XXXXXX, séria AB, vydanú ministerstvom obrany, rozhodnutie o tom, že je nespôsobilý vykonávať základnú vojenskú službu, potvrdenie o poberaní nemocenských dávok, dopis z úradu vlády a iné listiny, preukazujúce podľa jeho názoru príslušnosť vyplácania úrazovej renty od odporkyne. Vyjadril názor, že pokiaľ odporkyňa nenapraví svoje konanie, on ako navrhovateľ bude diskriminovaný a skutočnosť, že nároky, ktoré mu objektívne patria, pretože chorobu z povolania získal práve v čase, keď bol činný pre štát a tento sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti, treba objektívne preveriť a posúdiť. Na podklade uvedeného navrhol napadnuté rozhodnutie odporkyne zrušiť, vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy konania. Odporkyňa sa k veci písomne vyjadrila dňa 18. januára Vo vyjadrení podrobne popísala skutkový stav posudzovaného prípadu. Uviedla, že postupovala správne, keď navrhovateľovi napadnutým

2 rozhodnutím zamietla v zmysle príslušných zákonných ustanovení žiadosť o priznanie úrazovej renty. Poukázala na to, že sa dôsledne vysporiadala s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý ju zaviazal, aby došetrila skutkový stav, čo aj urobila. Dostatočne zrozumiteľne odôvodnila napadnuté rozhodnutie, keď v ňom uviedla, že navrhovateľ aj naďalej nespĺňa podmienky na to, aby mohol byť považovaný za poškodeného podľa 83 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len zákona) v znení účinnom do 31. decembra 2010 a 293o ods. 6 zákona v znení neskorších predpisov, nakoľko Ministerstvo obrany Slovenskej republiky jej výplatu plnení z choroby z povolania, ktorá bola navrhovateľovi zistená v roku 2001 neodovzdalo. Dodala, že odporkyňa pre nedostatok právomocí nemôže v tejto veci rozhodnúť, hoci tvrdenia navrhovateľa uvádzané v konaní o opravnom prostriedku nijakým spôsobom nespochybňuje. Na podklade uvedeného skutkového a právneho stavu žiadala napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne. Krajský súd následne vykonal dokazovanie oboznámením sa s odvolaním navrhovateľa, napadnutým rozhodnutím, písomným vyjadrením odporkyne, rozhodnutiami odporkyne týkajúcimi sa úrazovej renty, rozhodnutiami súdov sp. zn. 18Sd/53/2004 zo dňa 17. júla 2006 (KS TN), 14Sd/51/2009 zo dňa 19. februára 2010 (KS TN), 15Sd/164/2010 zo dňa 10. novembra 2010 (KS TN), 9So 4/2011 zo dňa 29. februára 2012 a zo dňa 24. septembra 2012 (NS SR), administratívnym spisom odporkyne, výsluchom účastníkov konania, ostatnými listinnými dôkazmi a dospel k záveru, že opravnému prostriedku navrhovateľa je potrebné priznať úspech, pretože napadnuté rozhodnutie odporkyne nevychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci a trpí určitými vadami. Z obsahu administratívneho spisu odporkyne zistil, že táto rozhodnutím č /2012-BA zo dňa 16. októbra 2012 rozhodla tak, že navrhovateľ, ktorý utrpel poškodenie zdravia v dôsledku choroby z povolania zistenej v roku 2001, podľa 88 a 293o ods. 6 zákona nemá nárok na úrazovú rentu. V odôvodnení rozhodnutia odporkyňa skutkovo opísala ďalšie skutočnosti, na podklade ktorých rozhodla spôsobom uvedeným vo výroku rozhodnutia. Krajský súd v posudzovanej veci ďalej zistil, že navrhovateľ utrpel poškodenie zdravia v dôsledku choroby z povolania - choroby prenosné zo zvierat prostredníctvom prenášačov - lymfatická borelióza, s rokom prvého zistenia V hlásení choroby z povolania je ako organizácia, kde choroba z povolania vznikla, uvedený Vojenský útvar č Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Navrhovateľ dňa 4. júna 2004 požiadal o priznanie úrazovej renty, pričom odporkyňa rozhodnutím zo dňa 13. augusta 2004 podľa 88 zákona mu nepriznala nárok na úrazovú rentu. Proti rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok a Krajský súd v Trenčíne rozsudkom, sp. zn. 18Sd/53/ zo dňa 17. júla 2006 potvrdil rozhodnutie odporkyne zo dňa 13. augusta Dňa 5. marca 2007 bola odporkyni doručená nová žiadosť navrhovateľa o priznanie úrazovej renty v súvislosti s chorobou z povolania zistenou v roku Dňa 8. júla 2008 odporkyňa vydala rozhodnutie, ktorým navrhovateľovi nepriznala nárok na úrazovú rentu. Proti rozhodnutiu navrhovateľ znovu podal opravný prostriedok a Krajský súd v Trenčíne rozsudkom, sp.zn. 14Sd/51/ zo dňa 19. februára 2010 toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie z dôvodu nepreskúmateľnosti. Na podklade uvedeného odporkyňa dňa 30. júna 2010 vydala ďalšie rozhodnutie, ktorým navrhovateľovi nepriznala nárok na úrazovú rentu. Z dôvodu podania opravného prostriedku navrhovateľom, Krajský súd v Trenčíne rozsudkom, sp.zn. 15Sd/164/ zo dňa 10. novembra 2010 napadnuté rozhodnutie potvrdil. Navrhovateľ podal proti rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom, sp.zn. 9So/4/2011 zo dňa 29. februára 2012 v spojení s opravným uznesením zo dňa 24. septembra Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie zo dňa 30. júna 2010 zrušil a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie. V zrušujúcom rozsudku je uvedené, že v ďalšom konaní je potrebné doplniť dokazovanie a zistiť, odkedy navrhovateľ žiada úrazovú rentu priznať a voči ktorému zamestnávateľovi. Vysporiada sa tiež s otázkou, či ide o nárok podľa 293o ods. 6 zákona, na ten účel si z ústredného vojenského archívu, prípadne ním označeného príslušného orgánu vyžiada potvrdenie o tom, či a odkedy - dokedy navrhovateľ vykonával základnú vojenskú službu v rezorte ministerstva vnútra (vojská ministerstva vnútra) a odkedy - dokedy v rezorte ministerstva obrany, ktoré navrhovateľovi vydalo vojenskú knižku a až na tom podklade zváži postup aj podľa 293o ods. 6 zákona. Odporkyňa uviedla, že doplnila dokazovanie v intenciách rozhodnutia najvyššieho súdu a dňa 16. októbra 2012 vydala rozhodnutie, ktorým navrhovateľovi nepriznala nárok na úrazovú rentu (teraz napadnuté rozhodnutie). Samotná podstata odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je takmer identická s ostatným rozhodnutím

3 odporkyne (okrem formálnych úprav a zmien textu) s tým rozdielom, že odporkyňa uviedla, že v plnom rozsahu zrealizovala právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 9So/4/2011. Krajský súd však v posudzovanom prípade zistil, že odporkyňa dôsledne nedodržala a nerešpektovala závery obsiahnuté v zrušujúcom rozhodnutí. Je pravdou, že určité dôkazy doplnila, ale údaje, ktoré od navrhovateľa požadovala úplne nedoplnila a uspokojila sa s tým, že navrhovateľ sa k jej žiadosti nevyjadril. Naviac z tvrdení, ktoré navrhovateľ viackrát prezentoval je známe, že jeho spis týkajúci sa vojenských záležitostí sa údajne nachádza na pobočke Sociálnej poisťovne v Nitre, že doteraz s ním nikto neurobil výstupnú prehliadku a na bývalú Okresnú vojenskú správu do Prievidze boli doručené listiny, že je zdravý (pritom bol hospitalizovaný v nemocnici v Lučenci) a napriek tomu odporkyňa neurobila v tomto smere ďalšie dokazovanie. V posudzovanej veci je potrebné si uvedomiť, že navrhovateľ v tomto vzťahu nevystupuje ako poistenec, ale štát a preto ani nie je povinný odporkyni dokazovať akékoľvek skutočnosti v súlade s ustanovením 227 ods. 3 zákona. Dôkazné bremeno spočíva na odporkyni - ako zástupkyni štátu, a preto jej prislúcha konať z úradnej povinnosti a zistiť úplný skutkový stav veci. Navrhovateľ bol vojakom základnej služby, počas ktorej utrpel poškodenie zdravia v dôsledku priznanej choroby z povolania a podľa záverov posudkových lekárov mu bola zistená miera poklesu pracovnej schopnosti vo výške 60 % (posudok posudkového lekára sociálneho poistenia pobočky odporkyne zo dňa 30. júna 2004), čo je jedným z predpokladov nároku na priznanie úrazovej renty. Podľa názoru konajúceho súdu zostala doteraz neobjasnená základná otázka, v ktorých zložkách, resp. v akom rezorte navrhovateľ vykonával základnú vojenskú službu. Oznámenia od Ministerstva obrany Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sú nedostatočné, nie je z nich zrejmé, kde navrhovateľ túto službu vlastne vykonával, keď rezort Ministerstva vnútra Slovenskej republiky len stroho oznámil, že nevykonával vojenskú službu u vojenských záchranných útvarov, zrejme nie sú totožné z vojskami ministerstva vnútra). V ďalšom je potrebné opätovne tieto skutočnosti zisťovať u orgánov ústrednej štátnej správy Slovenskej republiky, ktoré vykonávajú kompetencie súvisiace s vojakmi vojenskej služby pri plnení týchto povinností, alebo v priamej súvislosti s ich plnením. Rovnako nie je pripojený dôkaz o konaní vo veciach navrhovateľa prebiehajúcich pred Okresným súdom Prievidza, sp.zn. 5C/18/2005 a Okresnom súde Bratislava I., sp. zn. 22C/343/2004. Napadnuté rozhodnutie odporkyne po vecnej stránke ako celok nie je možné akceptovať. Nerešpektovanie právneho názoru v predchádzajúcom rozsudku citovaného súdu vytvára základnú prekážku pre samotné preskúmavacie konanie, odhliadnuc od toho, že v rozhodnutí absentujú ďalšie relevantné dôvody. Podľa názoru krajského súdu nie sú náležite uvedené ani dôvody, ktoré by skutkovo a právne objasnili skutočnosti, ktoré boli podkladom pre jej rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov, na podklade ktorých rozhodla s poukazom na okolnosť, že rozhodnutie pre navrhovateľa bude spravodlivé, presvedčivé, logické a dostatočne zrozumiteľné. Na podklade uvedeného napadnuté rozhodnutie odporkyne vychádzalo nielen z nesprávneho právneho posúdenia veci, ale aj nedostačujúceho zistenia skutkového stavu veci. Právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní navrhol (s jeho názorom sa stotožnila aj odporkyňa), aby súd v rámci posudzovaného konania požiadal Ústavný súd Slovenskej republiky o výklad 293o zákona, pretože toto ustanovenie je nepresné a nesúladné s Ústavou Slovenskej republiky. Krajský súd tento návrh neakceptoval z dôvodu, že súčasná platná právna úprava, podľa ktorej postupuje v prieskumnom konaní (zákon v znení neskorších predpisov, Správny poriadok, Občiansky súdny poriadok a iné súvisiace predpisy) je na tento účel z hľadiska jeho prieskumu a rozhodovania dostatočná a zodpovedajúca právnej praxi. Pritom ale uvádza, že nie je vylúčené, aby iné subjekty, ktoré tento názor prezentujú, tak postupovali. Rozhodovanie o priznaní či nepriznaní úrazovej renty je rozhodovaním o sociálnych právach občana, ktoré sú garantované Ústavou Slovenskej republiky a jednotlivými zákonmi. V našom právnom poriadku je právo na úrazovú rentu bližšie v súčasnosti upravené v zákone, konkrétne v 88 a nasledujúcich. Pre určenie úrazovej renty je pritom základným predpokladom práve stanovenie miery poklesu pracovnej schopnosti navrhovateľa, pretože od stanovenia tejto miery sa následne odvíja výška priznanej úrazovej renty a stanovenie dátumu, kedy k takémuto poklesu pracovnej schopnosti došlo. Podľa 88 ods. 1, 3 zákona poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v 17 ods. 2. Pokles pracovnej schopnosti sa posudzuje na účely odseku

4 1 v súvislosti s plnením pracovných úloh uvedených v 8 ods. 4 alebo s činnosťami uvedenými v 17 ods. 2, alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s týmito činnosťami. Pokles pracovnej schopnosti sa opätovne posúdi, ak sa predpokladá zmena vo vývoji pracovnej schopnosti. Pri posudzovaní poklesu pracovnej schopnosti sa neprihliada na zdravotné postihnutia, ktoré boli zohľadnené na nárok na invalidný výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu. Samotné rozhodnutie o úrazovej rente (ako napokon i ktorékoľvek iné rozhodnutie správneho orgánu či súdu) musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a za tým účelom musí odporkyňa vykonať dokazovanie podľa 196 zákona. Podľa 196 a nasl. zákona - okrem iného - dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Podľa 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vráti žalovanému orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vráti žalovanému orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Podľa 250j ods. 6 O.s.p. správne orgány sú viazané právnym názorom súdu. Podľa 250r O.s.p. ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude odporkyňa povinná zrušiť napadnuté rozhodnutie a znovu rozhodnúť v súlade so zákonom, s osvojením si právnych dôvodov už vyslovených vo veciach konajúcich súdov v plnom rozsahu. Krajský súd záverom poukazuje na skutočnosť, že nie je jeho úlohou nahrádzať vecnú argumentáciu rozhodnutia odporkyne, ale dokazovanie smerujúce k určitému zisteniu a z toho vyplývajúceho záveru, je práve úlohou správneho - administratívneho konania. Súd má kompetenciu len na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy. Na podklade uvedených skutočností bolo potom potrebné rozhodnutie odporkyne č /2012-BA zo dňa 16. októbra 2012 zrušiť a vec vrátiť odporkyni na ďalšie konanie. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa 250l ods. 2 O.s.p. za použitia 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého, ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Navrhovateľ bol v konaní úspešný, preto mu súd priznal náhradu trov konania. Náhrada trov právneho zastúpenia bola priznaná v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Písomným podaním doručeným dňa 7. októbra 2013 právny zástupca navrhovateľa žiadal priznať trovy konania vo výške 577,81 Eur pozostávajúce z náhrady cestovného z Bratislavy do Trenčína 157 km a

5 späť vo výške 88,48 Eur, z náhrady za 2 úkony právnej služby, príprava a prevzatie zastúpenia v sume 130,16 Eur a účasť na pojednávaní v sume 130,16 Eur, 2x režijný paušál á 7,81 Eur v sume 15,62 Eur, 20 % DPH z celkovej sumy odmeny advokáta, jeho výdavkov a náhrad v sume 72,88 Eur. Súd priznal trovy konania pozostávajú z náhrady za 2 úkony právnej služby po 60,07 Eur, prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 14. februára 2013, pojednávanie zo dňa 30. septembra 2013 v zmysle 14 ods. 1 písm. a) (1/13 výpočtového základu ( 11 ods. 1), t. j. 60,07 Eur, Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len Vyhlášky), čo predstavuje spolu 120,14 Eur a paušálnu náhradu v zmysle 16 ods. 3 Vyhlášky za 2 úkony po 7,81 Eur, spolu v sume 15,62 Eur. Celkom trovy právneho zastúpenia predstavujú 135,76 eur. Zároveň si uplatnil za účasť na pojednávaní dňa 30. septembra 2013 náhradu straty času za 9 polhodín po 13,01 Eur, spolu 117,09 Eur a cestovné náklady motorovým vozidlom. Právny zástupca súdu nedoložil technický preukaz služobného motorového vozidla, ani iný doklad preukazujúci vlastníctvo motorového vozidla a priemernú spotrebu, ktoré údaje sú potrebné na priznanie cestovných náhrad. Preto súd právnemu zástupcovi navrhovateľa priznal cestovné náhrady vo výške verejnej autobusovej dopravy z Bratislavy do Trenčína a späť v sume 5,50 Eur, celkom cestovné náhrady v sume 11 Eur. Odmena advokáta, jeho výdavky a cestovné spolu predstavujú 263,85 Eur, 20 % DPH zo sumy 263,85 Eur predstavuje 52,77 Eur ( 18 ods. 3 Vyhlášky). Odmena, paušálne výdavky, cestovné a náhrady za stratu času s 20 % DPH predstavujú spolu sumu 316,62 Eur. Tieto trovy konania je odporkyňa povinná zaplatiť navrhovateľovi do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám jeho právneho zástupcu ( 160 ods. 1 O.s.p. a 149 ods. 1 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky. V odvolaní sa musí uviesť, kto ho podáva, ktorému súdu je určené, ktorej veci sa týka a čo sa odvolaním sleduje, odvolanie musí byť podpísané a datované. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. Ak odvolateľ nepredloží odvolanie v potrebnom počte rovnopisov a s prílohami, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. V odvolaní je potrebné najmä uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje (dátum vydania rozhodnutia a spisová značka), v čom sa vidí nesprávnosť výroku rozhodnutia alebo postupu súdu a čoho sa odvolateľ domáha.