JANAS, Karol. Perzekúcie Rómov v Slovenskej republike (1939 1945). Bratislava : Ústav Pamäti národa, 2010. ISBN 978-80-89335-30-5, 112 strán Na úvod tohto príspevku musím uviesť, že vzhľadom na stále nedostatočný výskum histórie Rómov na Slovensku a nezáujem o jeho realizáciu v odbornej sfére, som pred pár rokmi prehovárala autora, aby naďalej intenzívne pokračoval v doteraz nadobudnutých poznatkoch a rozširoval záber svojej výskumnej témy, ktorou by prispel k vyplneniu jej bielych miest. Tým chcem zdôrazniť, že ku kritickému posúdeniu tejto práce ma nevedie a priori nejaká osobná zaujatosť voči autorovi. O to viac je zarážajúce, že po viacročnom intenzívnom výskume danej problematiky bol autor schopný pripraviť publikáciu, aj v komparácii s niektorými jeho predchádzajúcimi staršími štúdiami či drobnejšími príspevkami, so závažnými metodologickými nedostatkami po obsahovej i formálnej stránke, ktoré nezodpovedajú nárokom na vedeckú prácu historika. Možno tiež vysloviť pochybnosti o tom, či si recenzenti naozaj seriózne a korektne prečítali rukopis predmetnej publikácie, ako to tvrdí autor v jej úvode. Toto konštatovanie je nutné vo vzťahu ku pretrvávajúcim predsudkom, stereotypom, posilňovaniu animozity majoritnej spoločnosti voči príslušníkom rómskej minority na Slovensku, na aktuálnosť a pálčivosť súčasnej situácie Rómov. Recenzovaná publikácia v tomto smere prispeje k ďalším dezinterpretáciam tejto témy nielen v odbornej, ale najmä v laickej verejnosti. Z toho aspektu možno považovať jej vydanie za obrovský, poľutovaniahodný omyl editora. Medzi základnými teoreticko-metodologickými nedostatkami práce možno uviesť : nesprávne východisko a aprioristická predstava autora o kočovníctve Rómov na území Slovenska v 1. polovici 20. storočia nedostatok hlbšieho poznania rómskej histórie a procesov ich sedentarizácie počas stáročí neznalosť dôležitých demografických prameňov a faktov o početnosti, štruktúre rómskej populácie úzky regionálny prístup k téme (západné Slovensko), ktorý dokladá aj zoznam prameňov úzky časový záber (1939 1945) bez širšieho kontextu úzky tematický vlastný výskum problematiky, de facto pracovné tábory a pracovné útvary (disproporcionalita textu v jednotlivých častiach) z vyššie uvedeného vyplynula nevhodná a chaotická štruktúra práce, determinovaná mylnými názormi autora o dvoch etapách perzekúcii v sledovanom časovom rámci účelová interpretácia prameňov, skresľovanie informácií, nekorektné odkazovanie na práce iných autorov, nekorektné citovanie archívnych prameňov, účelovo vybratých fotografií, s akými sa historik v kvalitne spracovanej publikácii nemôže stretnúť. Okrem úvodu, záveru, zoznamu prameňov a menného registra, člení autor svoju prácu do dvoch rozsahom nerovnomerných častí na s. 10 : 1. obdobie, ktoré podľa neho tvoria roky 1939 1944 (s. 15 82) rozdelil do troch kapitol: 1.Perzekučné opatrenia zamerané na likvidáciu kočovníctva (s. 15 32) 2.Pracovné útvary pre Rómov a tzv. asociálne osoby (s. 33 76) 3.Perzekúcie v armáde slovenského štátu (s. 77 82) 2. obdobie 1944 1945 (s.83 102), ktoré člení do dvoch kapitol: 1. Zaisťovací tábor pre Cigánov v Dubnici nad Váhom (s. 85 98 ) 2. Prípady priamej fyzickej likvidácie (s. 99 102)
Nie je jednoduché zvoliť vhodný spôsob odhaľovania konkrétnych nedostatkov v posudzovanej práci, keďže vyššie uvedené metodologické chyby a omyly autora sa pravidelne opakujú a vzájomne prelínajú, mnohými vyjadreniami autor sám sebe protirečí a dospieva k absurdným až úsmevným tvrdeniam a záverom. Snáď kombinácia tematických problémov, chronologického postupu a citácií na stranách knihy bude zrozumiteľná aj pre laikov v tejto tematike. Keďže v úvode autor sám naznačuje nedostatok vhodnej literatúry k téme a za východiskové pre svoj výskum pokladá dve základné monografie Ctibora Nečasa, spolu s dlhoročnými konzultáciami a radami, 1 dovolím si podotknúť, že tieto monografie nielenže nepozná a nevyužíva dôkladne, ale výrazne sa odklonil od faktografických záverov jeho dlhoročných výskumov na Slovensku. C. Nečas sumarizoval zistené fakty z obdobia prvej Slovenskej republiky a rozdelil ich do nasledujúcich tematických okruhov : 1) diskriminaci Romů vyjadřuje litera branného zákona a nařízení o pracovní povinnosti, dvě vyhlášky ministerstva vnitra o úpravě některých poměrů Cikánů a série příkazů s celostátní nebo lokální působností, jejichž cílem bylo zbavit se romských obydlí z blízkostí obcí a veřejných komunikací, vymýtit konské handlířství, sběr odpadových surovin a jiných kočovných živností, vyloučit romské cestujíci z dopravy aj. 2) táborová koncentrace romských mužů v pracovních útvarech tzv. asociálů, které byly postupně otevírány v Očové, Mostě na Ostrově, Bystrém, Hanušovcích nad Topľou, nedaleko Petiče, v Nižném Hrabovci, Jarabé, Dubnici nad Váhom, Revúci, Ilavě a Ústí nad Oravou, 3) úvahy a návrhy na zřizování koncentračních táborů pro romské rodiny a otevření zajišťovacího tábora v Dubnici nad Váhom, který byl totožný s cikánskymi tábory rozmístěnými v Německu a v okupovaných evropských zemích, (od roku 1942 pozn. A.J.) 4) hromadné vraždy Romů ve Valaské Belé, Sv. Kríži, Čiernem Balogu av Tisovci a odvlečení obyvatel romských osad z Lutily, Dolné Bzové, Krupiny, Sásové, Ilije, Tisovce a Dúbrav na neblaze známá popraviště v Kremničce, Nemecké, Zvolenu aj. 2 Od tohto obsahového zamerania prijímaných protirómskych perzekučných a diskriminačných nariadení sa odvíja aj chronologické členenie a vnútorná etapizácia sledovaného obdobia u Nečasa. V štruktúre Janasovej práce vidíme, že autor sa výrazne od nej odkláňa a zanovito sa pridŕža svojich mylných prístupov, pričom už v úvode explicitne zdôrazňuje, že iniciátorom perzekučných opatrení bola zväčša nemecká okupačná moc. 3 Autor naivne tvrdí, že v predkladanej práci sa stratil jej regionálny charakter, pričom si uvedomuje, že jeho členenie znamená rôznu proporcionalitu textu ( ako uvidíme ďalej pozn. A.J.). V rámci úvodu prezentuje na s. 11 Kartogram: Rozloženie rómskej (cigánskej) národnosti v Slovenskej republike (1939 1945) podľa výsledkov sčítania obyvateľstva z roku 1940 v %. Je nevyhnutné uviesť, že je nesprávny, keďže autor zabudol odčleniť územie pripojené po Viedenskej arbitráži k Maďarsku. 4 1 Pozri s. 8 9 recenzovanej práce, v poznámke 6. 2 NEČAS, Ctibor. Tragické osudy slovenských a českých Romů v době od konce 30. do poloviny 40. let minulého století. In: KUMANOVÁ, Zuzana MANN, Arne, B. (Eds.). Nepriznaný holokaust. Rómovia v rokoch 1939 1945. Bratislava : Občianske združenie In minorit, 2007, s. 11. 3 Pozri JANAS, Karol. Perzekúcie Rómov v Slovenskej republike (1939 1945). Bratislava : Ústav Pamäti národa, 2010, s. 10. Tiež JANAS, K. Perzekúcia rómskeho obyvateľstva na Slovensku v slovenskej historiografii (Súčasný stav a perspektívy). In: KUMANOVÁ, Zuzana MANN, Arne, B. (Eds.). Nepriznaný holokaust. Rómovia v rokoch 1939 1945. Bratislava : Občianske združenie In minorit, 2007, s. 15-20. Tiež JANAS, K. Zabudnuté tábory. ( Premeny hospodárskeho a sociálneho postavenia slovenských Rómov s osobitným zameraním na tábory perzekučného a internačného charakteru na severozápadnom Slovensku). Trenčín : TU Alexandra Dubčeka, 2008, kde do absurdnosti sformuloval svoju predstavu o likvidácii kočovníctva a vzniku prvých rómskych osád. 4 Pozri mapu Slovenskej republiky v zborníku Nepriznaný holokaust. Rómovia v rokoch 1939 1945.
Závažné nedostatky obsahuje kapitola o perzekučných opatreniach na likvidáciu kočovníctva, v časti o početnom stave rómskej populácie v slovenskom štáte na s. 15 18. Na vyvrátenie autorových predstáv o kočovnom spôsobe života Rómov po stáročia možno uviesť poznatky zo štúdia sedentarizácie Rómov v Uhorsku a na našom území prakticky od stredoveku. Aj ich pohyb z teritória pravlasti Indie prebiehal v etapách, prestávkach, jednotlivých migračných vlnách a dlhodobých stacionárnych pobytoch v štátnych útvaroch, ktorými prechádzali (dokumentujú to najmä jazykové vplyvy v rómskych dialektoch pozn. A.J.). Politickomocenské zápasy, turecká okupácia, ekonomická úroveň v Uhorsku umožnili práve na tomto teritóriu uplatnenie tradičných rómskych remesiel a získavanie povolení na usadzovanie pri mestách, na feudálnych panstvách a pod. Možno tu odkázať na klasickú romistickú prácu E. Horváthovej, novšiu syntézu A. Frasera, kde zistíme, že už v Modone (Methone) na Peloponézskom polostrove sa nachádzala osada rómskych chatrčí. 5 V tomto kontexte aj Nina Pavelčíková upozorňuje na pretrvávajúce mýty o tradícii nomádskeho spôsobu života Rómov v odbornej literatúre, pričom zdôrazňuje skutočnosť, že v súčasnej kultúre usadlých Rómov v strednej Európe nemožno nájsť akékoľvek, aj skryté pozostatky spôsobu života, ktorý odlišuje práve kočovníkov od tradične usadlého obyvateľstva. Staršia historická produkcia, podľa nej, nebrala do úvahy, že Rómovia boli nútení k často chaotickému pohybu v dôsledku prenasledovania jednotlivých rómskych skupín, ich vyháňaniu z jednej krajiny do druhej (hlavne v západnej Európe). 6 Doterajší výskum potvrdil rôzne ochranné listiny pre usadzujúce sa a špecifickými službami zaviazané rómske skupiny na panstvách feudálov v jednotlivých regiónoch Slovenska, ktoré zrejme autorovi nie sú známe. Významným prameňom pre poznanie histórie Rómov vo východnej a strednej Európe sa stal celouhorský súpis Cigánov z roku 1893 ( autor ho uvádza v zozname prameňov pozn. A.J.). Závery, z neho vyplývajúce a autorom ignorované, ktoré sú už v tom čase signifikantné pre teritórium Slovenska, doložili celkovú prevahu usadlého obyvateľstva, dislokovaného v juhoslovenskej a východoslovenskej oblasti vo vidieckych sídlach a malých mestečkách. Rómsku populáciu na Slovensku možno preto považovať za relatívne pôvodné a tradične usadlé obyvateľstvo. Jednoznačne sa dá vyvrátiť mylný názor autora o kočovaní všetkých Rómov u nás až do polovice 20. storočia, 7 či neskôr neustále opakované tvrdenia o údajnom zaplavovaní nášho územia cudzími Rómami. V snahe objasniť početnosť rómskej populácie na našom území v 1. ČSR i v Slovenskej republike prezentuje autor údaje z realizovaných cenzov v tabuľke na s. 16 a vyvodzuje z nich nesprávny záver o jej štvornásobnom vzraste na podstatne menšom území počas vojnového obdobia, pričom odkazuje na už vyššie zmienený nesprávny kartogram. K tomu možno uviesť viacero poznámok. Predovšetkým cenzus 1921 nemožno interpretovať zjednodušene tvrdením, že k cigánskej národnosti sa prihlásilo málo Rómov. Je nevyhnutné vnímať účel štatistického zavedenia tejto národnosti v rubrike iná, spôsob sčítavania, jej realizátorov, keďže väčšina Rómov bola negramotná. Už mimoriadne sčítanie v roku 1919 sledovalo zámer posilniť a pred mocnosťami odôvodniť československý charakter novovzniknutého štátu, indície dokumentujú aj v cenze 1921 snahu oslabiť veľké menšiny, a tým aj postup 5 HORVÁTHOVÁ, Emília. Cigáni na Slovensku. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1964. FRASER, Angus. Cikáni. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1998. Pozri tiež JUROVÁ, Anna. Historický vývoj rómskych osád na Slovensku a problematika vlastníckych vzťahov k pôde. ( Nelegálne osady ). In: Človek a spoločnosť, 2002, roč. 5, č. 4. Dostupné na internete: http://www.saske.sk/cas/4-2002/jurova.html. 6 PAVELČÍKOVÁ, Nina. K otázkam metodického přístupu a terminologických problémů výzkumu slovenských a českých Romů ve 20. století. In: GONĚC, Vladimír (Ed.). Česko-slovenská historická ročenka. Brno : Masarykova univerzita, Filozofická fakulta, 2007. LIÉGEOIS, Jean-Pierre. Rómovia, cigáni, kočovníci. Bratislava : Informačné a dokumentačné stredisko o Rade Európy, 1997, s. 72 podľa neho Rómovia majú v sebe tu nekľudnú kočovnú krv. 7 DŽAMBAZOVIČ, Roman. Rómovia v Uhorsku koncom 19. storočia. In: Sociológia, 2001, roč. 33, č. 5, s. 491-506.
v realizácii národnostnej politiky v nasledujúcom vývoji. 8 V rámci príprav na cenzus v roku 1930 možno spomenúť obežník Ministerstva vnútra zo dňa 2. novembra 1929, týkajúci sa revízie domových čísel, v zmysle zákona zo dňa 14. apríla 1920 o číslovaní domov, kde sa v bode 3 explicitne upozorňuje, aby bola venovaná pozornosť riadnemu očíslovaniu (okrem iných pozn. A.J.) cigánskych domkov. 9 Výsledky oboch cenzov tak zahŕňajú údaje (pod čiarou pozn. A.J.) o cigánskych chatrčiach, búdach, cigánskych obydliach, cigánskych kolibách, cigánskych táboroch, rôznych núdzových obydliach jednotlivých, roztrúsených, skupinových a pod. 10 Zdôrazniť však treba, že v súhrnných výkazoch boli začlenené v celkových počtoch domov či obyvateľov, resp. pri národnosti v rubrike iná. Ani z bádateľov rómskej problematiky žiadny doteraz nepracoval s týmito údajmi o Cigánoch, keďže ide o desaťtisícové položky. Samozrejme, že rómska populácia na Slovensku počas medzivojnového obdobia neustále početne narastala. Na jej zisťovanie využívala štátna moc rôzne a opakované policajné evidencie a súpisy, ktoré sa čiastočne líšili v závislosti od toho, či sa sledoval aktuálny stav prítomného rómskeho obyvateľstva, podľa domovskej príslušnosti, policajnej evidencie doplňovanej pochôdzkovým súpisom, v súvislosti s prípravou a prijatím zákona č. 117/1927 O potulných Cigánoch a jeho vykonávacieho nariadenia, zavedením daktyloskopických kariet, cigánskych legitimácií, vydávaním kočovníckych listov a pod. Množstvo prameňov v tomto kontexte jednoznačne dokumentuje, že v polovici 20. rokov žilo na Slovensku viac než 60 tisíc Rómov, v 1709 obciach, mestách a mestečkách, prevažne usadlým spôsobom a s výraznou koncentráciou v regióne východného Slovenska. Možno súhlasiť so závermi Horváthovej i Nečasa, podľa ktorých sa počet Rómov pred rozpadom 1. ČSR určite priblížil k 100 tisíc osobám. 11 Práve C. Nečas upozornil na doteraz nevyužité možnosti slovenských bádateľov pri spracovávaní evidencie z roku 1924, ktorá obsahuje množstvo nielen štatistických ale aj etnologických, či sociologických informácií o živote rómskej populácie na našom území. Jej legitímnosť pobytu dokumentuje aj nasledujúca tabuľka: Tabuľka 1: Štruktúra rómskej populácie podľa domovské príslušnosti (súpis 1924) Župa, správní okres na území okresu mimo okres Počet Romů s domovským právem z toho Morava Podk. Rus Maďarsko Polsko ostatné neudané XV. (Bratislava) Bratislava- mesto 4 59 - - - - - - Bratislava- venkov 207 27 - - - - - - Dunajská Streda 3 714 37 - - 4 - - - Galanta 1 113 - - - 1 - - 2 Hlohovec 383 57 - - - - - 9 Komárno 487 102 - - 1-36 1 Malacky 719 33 1 - - - - - Modra 262 30 2 - - - - - 8 Pozri v zozname prameňov uvedené príspevky Pavla Tišliara. Tiež pozri: JUROVÁ, Anna. Problémy výskumu histórie Rómov na Slovensku (v Československu) v 20. storočí. In: GONĚC, Vladimír (Ed.). Česko-slovenská historická ročenka. Brno : Masarykova univerzita, Filozofická fakulta, 2007, v poznámke 8, na s. 131. 9 Věstník MV Republiky Československé, roč. XI, 1929, s. 251. 10 Pozri Statistický lexikon obcí na Slovensku. Praha : MV a Štátny úrad statistický, 1927. (Bol vydaný na základe výsledkov sčítania ľudu z 15. února 1921). Pozri tiež: Štatistický lexikon obcí v Krajine slovenskej. Praha : MV a Štátny úrad štatistický, 1936. (Vydaný na základe výsledkov sčítania ľudu z 1. decembra 1930). 11 Pozri HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni na Slovensku..., v kapitole týkajúcej sa obdobia 1919 1945, s.154-174. NEČAS, C. Evidence československých Cikánů z let 1922 1927. In: Český lid, 1986, roč. 73, č. 2, s. 66-71. NEČAS, C. Štatistické výsledky o cigánskej populácii na východnom Slovensku. In: Historica carpatica, 1989/20, s. 213-224. NEČAS, C. Českoslovenští Romové v letech 1938 1945. Brno : Masarykova univerzita, 1994. NEČAS, C. Materiál o Romech na Slovensku z roku 1924. In: Historická demografie 1998/22, s. 169-199. NEČAS, C. Gemerští Cikáni. In: Obzor Gemera, 1981, roč. 11, č. 3, s. 165-167. JUROVÁ, A. Niekoľko poznámok k evidenciám Rómov predvojnovom období. In: Človek a spoločnosť, 2001, roč. 4, č. 1. Dostupné na internete: http://www.saske.sk/cas/archiv/1-2001/index.html.
Myjava 229 41 8 - - - - - Nové Mesto nad Váhom 428 29 - - - - - - Piešťany 331 31 2 - - - - - Senica 560 39 1 - - - - 2 Skalica 452 107 11 - - - - 3 Šaľa 1 653 54 - - 1 - - 20 Šamorín 665 - - - - - - - Trnava 458 59 - - - - - 39 XVI. (Nitra) Bánovce nad Bebravou 285 71 - - - - - 28 Topoľčany 437 91 - - - - - 7 XVII. (Martin) Bytča 34 28 - - - - - - Čadca 155 1 - - - - - - Dolný Kubín 38 18 - - - - - - Ilava 67 30 - - 14 - - 5 Kremnica 10 12 - - 2 - - - Kysucké Nové Mesto 128 12 - - - - - - Martin 368 79 - - - - - 1 Námestovo 25 - - - - - - - Považská Bystrica 56 21 - - - - 2 Púchov 179 23 - - - - - - Trenčín 334 77 - - - - - 6 Trstená 38 13 - - - 1 1 1 Žilina 169 24 - - - - - 1 XVIII. (Zvolen)- Banská Bystrica 469 22 - - - - - - Banská Štiavnica 178 18 - - - - - - Brezno nad Hronom 450 57 - - - - - - Jesenské 2 000 124 - - 35-3 11 Krupina 512 80 - - - - - - Levice 497 79 - - 9 - - 23 Lučenec 1 794 141 - - 12 - - 6 Modrý Kameň 602 73 - - - - - - Nová Baňa 233 30 - - - - - - Rimavská Sobota 1 190 27 - - - - - 1 Zvolen 603 84 - - - - - 41 Želiezovce 890 68 - - 28-2 - Žiar nad Hronom 233 10 - - - - - - XIX. (Liptovský Mikuláš) Kežmarok 875 119 - - 2 - - 15 Levoča 578 52 - - 12 - - 1 Liptovský Hrádok 202 10 - - - - - - Liptovský Mikuláš 158 39-1 10 1 1 12 Poprad 915 6 - - - - - - Revúca 569 111 - - 6 - - 2 Rožňava 1 533 81 - - 1 - - 5 Ružomberok 146 26 - - - - - - Spišská Nová Ves 1 047 129-2 3 4 - Spišská Stará Ves 172 27 - - - 11 - - Stará Ľubovňa 371 72 - - - 2 - - Šafárikovo 905 144 - - 25 - - 15 XX. (Košice) Bardejov 920 43 - - 2 3 - - Gelnica 566 113 - - - - - - Giraltovce 897 110 - - - - - - Humenné 484 60 - - - 2 - - Košice- mesto 755 16 - - - - 1 Košice- venkov 2 021 192 - - 44 - - 3 Kráľovský Chlmec 715 74-15 52 - - 6 Medzilaborce 439 73 - - - 20 - - Michalovce 1 562 180 - - 5-2 Moldava nad Bodvou 693 133-9 44 - - - Prešov 1 007 225-1 18 4 7 - Sabinov 1 068 91 - - - - - - Sečovce 1 549 122 - - 21 - - 1 Snina 344 85 - - 15 5 - Sobrance 495 83 - - - - - - Svidník 651 95 - - 1 5 - - Veľké Kapušany 825 134 - - 4-1 - Vranov nad Topľou 1 234 161 - - 8 - - 19 Zdroj: NEČAS, Ctibor. Materiál o Romech na Slovensku z roku 1924. In: Historická demografie, 1998/22. Tvrdenie autora publikácie, týkajúce sa počtov Rómov v Slovenskej republike vyvracajú aj ďalšie pramene z tohto obdobia. V intenciách vydaných na vykonanie zákona č. 117/1927 Zb. z. a n. sa cigánske legitimácie vydávali osobám starším ako 14 rokov. V materiáloch
četníckych staníc možno nájsť záznam o cigánskej legitimácii pod číslom 38 300, patriacej Schnebergerovi Janovi Rheinholdovi, bytom v Košiciach, ktorého rodina sa pravidelne vyskytovala v oblasti Četníckej stanice Moravská Ostrava, počas jej ciest ju zachytila aj stanica v Štrbe. 12 Podstatný je fakt, že detská zložka dosahovala takmer polovicu rómskej populácie, čím máme ďalší dôkaz o jej početnom raste v 20. 30. rokoch. Na rozdiel od špekulatívnych tvrdení autora, je dôležité uviesť, že Krajinský úrad vydal 2. novembra 1938 výnos, ktorým nariadil vytlačiť čo najviac Rómov na územia, ktoré sa majú odstúpiť Maďarsku. To znamená, že v Slovenskej republike zostala približne polovica Rómov početného stavu z konca 1. ČSR, ak nie menej. Prehľad o tejto situácii a jej zdôvodnení podáva aj Martin Pekár, ktorého príspevok autor pozná a aj cituje. 13 Podľa autora tvorili Rómovia v regiónoch Slovenskej republiky, s výnimkou Šarišskozemplínskej župy, zanedbateľnú menšinu, čím vysvetľuje nezáujem Slovenského štatistického úradu o jej osobitné štatistické vykazovanie v Štatistických správach (ešte stále na s. 17). Jediný dokument, ktorý sa mu údajne podarilo objaviť! a ktorý dokáže aspoň regionálne zmapovať počet Rómov je Počet Cigánov v župe Šarišsko-zemplínskej z roku 1944 (na s. 18). Autor odkazuje na už zmienený príspevok M. Pekára, aj to nesprávne. Tento súpis Rómov v Šarišsko-zemplínskej župe pochádza z roku 1942. Vykonal sa po inšpekčnej ceste ministra vnútra A. Macha v pracovných táboroch na trati Prešov Strážske. Minister prisľúbil zbaviť obyvateľov župy cigánskej ťarchy a vydal pokyn županovi na zabezpečenie evidencie Rómov v nej. Tieto nepresné informácie autor zakončuje tvrdením, že štatistiky vôbec nerozlišujú medzi Rómami usadenými a kočovnými. A perzekučné opatrenia boli namierené prioritne proti kočujúcim Rómom. Na rozdiel od autora si myslím, že je to úplne logické, keďže na východnom Slovensku boli Rómovia dlhodobo usadlí, kočovní sa nachádzali v okrese Sabinov v obci Rožkovany, v okrese Prešov v obci Kendice, Petrovany Močarmany. Aj v pracovných táboroch na trati Prešov Strážske sa nachádzali hlavne Rómovia usadlí. 14 Druhú časť prvej kapitoly nazval autor príznačne Prvé opatrenia namierené proti kočujúcim Rómom (s. 18 22). Napriek tomu, že aj autor sám v predchádzajúcej časti dospel k záveru o zanedbateľnom podiele rómskej menšiny v regiónoch Slovenska, opäť nastoľuje problémy rómskeho kočovníctva. Podľa neho citujem: Pokusy o násilné usadenie (zvýraznila A.J.) rómskeho obyvateľstva tak mali v prvej fáze dominantné postavenie. Vychádza zo zákona o štátnom občianstve, ktorý stanovil pre jeho udelenie disponovanie domovským právom na území Slovenska ku dňu 30. októbra 1918. Vo vyššie prezentovanej tabuľke o evidencii Rómov podľa domovskej príslušnosti z roku 1924 možno zistiť, že väčšina Rómov domovské právo mala v obciach či okresoch, v ktorých bola usadená, či pohybovala sa najmä sezónne za prácou. 15 Niektorí Rómovia v juhoslovenskej oblasti s domovským právom v susednom Maďarsku sa po Viedenskej arbitráži ocitli tak či tak mimo územia Slovenskej republiky. Je preto podivné autorovo vyjadrenie o pokusoch násilného usadzovania kočovných Rómov a mnohých prípadoch údajne zložitého dokazovania domovskej príslušnosti na Slovensku. Zároveň štátne občianstvo mali získať len Rómovia usadení a pracujúci, nie potulní a cudzie živly. Myslím si, že informácie a pramene v doterajšom texte dostatočne dokumentovali prevahu usadlých Rómov na Slovensku a preukázali oprávnenosť nadobudnutia slovenského štátneho občianstva. Bez toho, aby uviedol prameň, zmieňuje sa o vyhláške ministerstva 12 Vo fondoch príslušných četníckych staníc. 13 PEKÁR, Martin. Výber dokumentov k rómskej otázke na východnom Slovensku v rokoch 1942 1945. In: Annales historici Presovienses, 6/2006, s. 309-331. 14 PEKÁR, M. Výber dokumentov..., s. 313, 319. NEČAS, C. Českoslovenští Romové..., s. 118. 15 Množstvo príkladov vykonávania remesiel či živností pochôdzkovým spôsobom nielen u rómskych obyvateľov uvádza HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni na Slovensku..., v kapitole týkajúcej sa obdobia 1919 1945, s.154-174.
vnútra z 18. júna 1940, ktorá upresňovala, koho považovať za Cigána. Malo ísť o osobu cigánskeho pôvodu po obidvoch rodičoch a žijúcu kočovným spôsobom, prípadne vyhýbajúcu sa práci (na s. 19). Tu treba doplniť, že táto vyhláška nebola vydaná v súvislosti so zákonom o štátnom občianstve, ale po prijatí branného zákona z 18. januára 1940 a nariadení s mocou zákona z 29. mája 1940 o dočasnej pracovnej povinnosti Židov a Cigánov. 16 Autor ďalej upriamil pozornosť na proces kreovania Osnovy vládneho zákona o potulných Cigánoch, ktorej pripisuje významnú úlohu medzi proticigánskymi predpismi, i keď sa ňou slovenský snem po zdĺhavých pripomienkových rokovaniach nikdy nezaoberal. Zabudol však uviesť, že vychádzala z prvorepublikového zákona č. 117/1927 Zb. z.a n., ktorého predpisy sa v praxi uplatňovali nielen v slovenskom štáte, ale dlho po skončení druhej svetovej vojny a štátne orgány využívali všetky možností postrku neželaných Rómov do domovských obcí. Nevysvetlil ani, prečo sa Osnova zákona týkala aj tých, ktorí mali trvalé bydlisko. Nebolo nijakou novinkou, že každý občan starší ako 14 rokov mal dostať tzv. (prečo tzv.? A.J.) cigánsku legitimáciu, autor neuviedol rozdiel medzi Cigánom potulným a polousadlým. Podľa neho je dôležité, že osnova počítala s úplným zákazom kočovania a držania zvierat, vrátane koňov (? A.J.) či psov. Obsahovala tiež možnosť potenciálnych zákazov vstupu na určité územia, do miest a pod. Pri zmienke o predpisoch živnostenského zákona o prevádzkovaní kočovných remesiel nie je jasné, ktorý zákon má autor na mysli. Živnostenský zákon č. 259/1924 pre územie Slovenska a Podkarpatskej Rusi totiž vyvolal situáciu, keď sa kočovné remeslá a živnosti ocitli v stave ex lege. Najvyšší zákonnodárny orgán v Prahe sa potom usiloval prijať jednotnú úpravu pre celú republiku a na prelome rokov 1935 1936 prejednával zákon o kočovných remeslách. 17 V súvislosti s vyhláškou Krajinského úradu z 23. júna 1939 o zamedzovaní kočovníctva Rómov tvrdí autor, že okresné úrady a žandárske stanice si nevedeli s evidenciou kočovných Rómov poradiť, a preto adresovali množstvo dotazov na vyššie úrady. Je nutné pripomenúť, že žandárske stanice Rómov permanentne monitorovali, ako autor na inom mieste uvádza. Okrem toho prevzali agendu bývalých četníckych staníc, kde sa dlhodobo viedli a doplňovali evidencie Rómov, kde sa nachádzali aj genealógie rómskych rodín, kde sa pri stíhaní a u zadržaných Rómov zisťovali všetky osobné údaje, kde od začiatku 20. rokov existovali daktyloskopické karty evidovaných Rómov. 18 Nasledujúcu časť kapitoly nazval autor Zintenzívnenie opatrení proti kočovníkom po roku 1941 ( s. 22 31). Za závažné opatrenie ministerstva vnútra proti kočovníctvu pokladá vyhlášku z 20. apríla 1941, ktorú interpretuje značne účelovo vymenovaním všetkých zákrokov a postupov zavádzaných do praxe voči kočovným Rómom ( v rozsiahlom paragrafe1). Ovplyvnený svojím názorom o kočovníctve Rómov u nás, bez akýchkoľvek rozpakov vynecháva znenie paragrafu 2, ktorý určuje v bode 1) V obciach kde majú svoje obydlia pri verejných, štátnych a vicinálnych cestách, majú sa odstrániť a umiestniť oddelene od obce, na mieste odľahlom a obcou vyznačenom. Až v nasledujúcom texte sa zakazuje Rómom držanie psov a ustanovenie vajdu tam, kde sú aspoň tri rómske rodiny. 19 Z hľadiska sledovania a komparácie autorovej publikačnej činnosti v horizonte jeho výskumného bádania, nemožno si nevšimnúť posun jeho prezentovania a interpretovania sledovaných de facto tých istých prameňov. Vo vzťahu k pertraktovanej vyhláške možno odcitovať názor 16 Pozri 3. kapitolu Perzekúcie v armáde slovenského štátu. 17 Pozri Živnostenský zákon č. 259 pre územie Slovenska a Podkarpatskej Rusi zo dňa 10. októbra 1924. In: Sbírka zákonů a nařízení státu československého, ročník 1924, částka 125, s. 1575-1629. Tiež: Vládní návrh zákona o kočovných živnostech ze dne 19. prosince 1935. Společná česko-slovenská parlamentní knihovna. 18 Fondy oblastných veliteľstiev či miestnych četníckych a žandárskych staníc v oblastných archívoch a ich pobočkách. Tiež napríklad f. Väznica Krajského súdu v Košiciach, Štátneho zastupiteľstva v Košiciach a v Michalovciach (pre vojnové obdobie) a opäť v Košiciach v Štátnom archíve v Košiciach. 19 Táto vyhláška ministerstva vnútra č. 163 Úprava niektorých pomerov cigánov výrazným spôsobom zasiahla do života predovšetkým dlhodobo usadeným Rómom, praktickou aplikáciou zmieneného paragrafu.
autora na seminári v projekte Nepriznaný holokaust v roku 2006: V priamom rozpore s demokratickými zásadami bola snaha o budovanie rómskych osád mimo obcí, a to na odľahlých miestach. Ďalší výskum v tejto otázke možno dokáže, že práve tu sa začína problém rómskych osád a sociálneho vylúčenia Rómov, s ktorým sa stretávame dodnes... 20 Okrem ďalšieho ignorovania týchto závažných aspektov rómskej problematiky, autor nevenuje pozornosť ani prenášaniu nedemokratických vyhlášok do povojnového obdobia, ani dosiahnutým výsledkom v ich výskume. Vyhláška Úprava niektorých pomerov cigánov, vyhlásená Expozitúrou Povereníctva vnútra v Košiciach dňa 24. mája 1945 21 vyvolala v praxi, predovšetkým východného Slovenska s najvyšším počtom rómskych osád a rómskych obyvateľov v nich, spretrhanie spoločenských a spoločenských väzieb s majoritou a prehlbovanie procesu ich segregácie, izolácie a celkovej kultúrnej degradácie až do súčasnosti. Autor na základe svojich skúseností zo západného Slovenska uvádza ťažkosti a problémy pri realizácii vyhlášky v okresoch Púchov, Ilava, či v meste Žilina. Na strane 24 autor pripomína aj kompetenčné spory s ministerstvom hospodárstva kvôli podnikaniu rómskych živnostníkov. Autor hovorí: Vyhláška mala zlikvidovať kočovníctvo a spolu s ním aj obchod s koňmi. Ten nebol pre život v slovenskom štáte dôležitý. Priznám sa, že tento názor autora som nepochopila ani po niekoľkokrát opakovanom prečítaní. Predovšetkým si treba uvedomiť, že obchod s koňmi nikdy nezabezpečovali len Rómovia. Vojnová ekonomika slovenského štátu dosahovala takú úroveň mechanizácie, technizácie, že ťažná sila koní v poľnohospodárstve, v lesnom hospodárstve, v preprave tovarov a ďalších službách už nebola potrebná?! Pri sledovaní stavov koní v rokoch 1939 1944 za celé Slovensko sa počty pohybovali v rozmedzí 168 646 kusov až po 165 257. Štatistika nebola schopná vykázať záverečný rok druhej svetovej vojny 1945. V roku 1946 sa počet koní zvýšil na 198 745 kusov. 22 Pri porovnávaní počtu poľnohospodárskych zvierat podľa žúp možno uviesť, že najvyššie počty koní v roku 1941 vykazovali župy Tatranská (34 214 kusov) a Šarišsko-zemplínska (47 671 kusov), v roku 1944 opäť v župe Tatranskej išlo o 35 402 kusov a v Šarišsko-zemplínskej to bolo 47 371 kusov. 23 Rómovia však vykonávali dôležitú prácu ako zberači odpadu. Zberači ako jediní zbavovali obce odpadu a dodávali množstvo druhotnej, no strategickej suroviny. Práca ich nútila presúvať sa naprieč Slovenskom a vyhláška ich v nej obmedzovala. Pre výpadok v zbieraní odpadu nastali na východnom Slovensku problémy v plynulom prísune surovín pre priemysel. (s. 24). Tento názor autor prezentuje na základe jedného citovaného prameňa v poznámke č. 48. Veľmi silne pochybujem o ich presúvaní naprieč Slovenskom bez toho, aby to zaznamenali žandárske stanice a aby handrári zohrávali takú úlohu pri zbere strategickej suroviny. Ktorá surovina to vlastne bola vo vojnovej ekonomike?! V celej škále rómskych profesií a spôsobov obživy stáli zber handier, kostí, kožiek, starého železa na okraji ich záujmu, sotva stačili na zabezpečenie minimálnych príjmov a realizovali sa podobne ako u ďalších chudobných vrstiev obyvateľstva viac menej na báze výmenného obchodu ( za nite, cverny, ihly, náprstky a pod., čo v súpisoch bývalo označované ako obchod s drobizgom ). Obchodovalo sa aj so zeleninou, sadenicami, emailovým riadom, vlastnými drevenými výrobkami nástroje, náradie, páleným vápnom ai, priebežne sa presúvali korytári za 20 JANAS, K. Perzekúcia rómskeho obyvateľstva na Slovensku v slovenskej historiografii (Súčasný stav a perspektívy). In: KUMANOVÁ, Zuzana MANN, Arne, B. (Eds.). Nepriznaný holokaust. Rómovia v rokoch 1939 1945. Bratislava : Občianske združenie In minorit, 2007, s. 17. Tiež Z. KUMANOVÁ v úvode uvedeného zborníka. 21 JUROVÁ, A. Rómska problematika 1945 1945. Dokumenty. Praha : ÚSD, 1996. 4 zväzky, 1034 s. Vyhláška v 1. zväzku na s. 26-27. Príklady násilného presťahovávania osád v 1. zväzku. 22 Bližšie pozri aj údaje o ďalších druhoch dobytka, In: Štatistická príručka Slovenska. Bratislava : ŠÚŠ, 1947, s. 111. 23 AÚS KSS Stav poľnohospodárskych zvierat k 1. januáru 1944. In: Archív Múzea SNP Banská Bystrica. Inv. č. 246, š. 15, prír. č. S 241/86. Za poskytnutie prameňa ďakujem kolegovi M. Kubušovi.
surovinou a vaľkári, výrobcovia nepálených tehál podľa dopytu. 24 Paradoxne, spôsoby obživy na najnižšej úrovni profesijnej štruktúry Rómov, vyzdvihuje autor ako príznačné a typické pre túto menšinu. V doterajšom výskume sa z dôvodov úpadku tradičných rómskych remesiel zaznamenali ďalšie doplnkové, nádennícke zamestnania, ktoré rozhodne nemohli zohrávať nejakú strategickú úlohu vo vojnovej ekonomike štátu. Na začiatku tohto príspevku bola uvedená autorom zvolená štruktúra jeho práce, determinovaná viacerými metodologickými chybami pri koncipovaní východísk vlastného výskumu a jeho následným spracovávaním. Pri hodnotení iných autorov, okrem C. Nečasa, ktorí sa venovali téme perzekúcií, pracovných táborov či holokaustu Rómov počas druhej svetovej vojny, ako A. B. Mann, P. Šafranko, R. Lužica, I. Kamenec, V. Fedič ai., je K. Janas veľmi kritický s poukazovaním na ich úzky záber výskumu, opakovanie už publikovaných rôznych nariadení, vyhlášok a ďalších inštrukcií podriadeným orgánom v otázkach riešenia cigánskej pliagy v slovenskom štáte. Autor nerešpektuje vnútornú etapizáciu vývoja perzekúcií Rómov u nás počas vojnového obdobia i keď ostatní bádatelia jasne diferencujú výrazné zmeny v roku 1942 vo vzťahu k príslušníkom rómskej menšiny. Po rozsiahlych deportáciách židovských obyvateľov štátu v tomto roku, stratili Rómovia ďalšie množstvo pracovných príležitostí a prehlbovali sa ich sociálno-ekonomické problémy, množili sa sťažnosti na ich parazitizmus. Štátna moc výrazne radikalizovala svoj prístup k Rómom s cieľom maximálne exploatovať voľné pracovné sily pre potreby vojnovej ekonomiky, vylučovať ostatných rómskych obyvateľov z majoritnej spoločnosti a potláčať všetky ich občianske práva. Vyhrocovanie napätia vo vzťahu k Rómom komentuje autor na s. 25 nasledovne: V roku 1942 ministerstvo vnútra zmenilo koncepciu riešenia rómskej problematiky. Začalo s budovaním a otváraním prvých pracovných útvarov pre Cigánov a asociálov. (na s. 33 tvrdí niečo iné pozn. A.J.). No ministerstvo vnútra neprestávalo spochybňovať ani kočovanie Rómov za prácou. Tieto tvrdenia opiera o sťažnosti na pohyb Rómov brusičov, majiteľov zábavných podnikov, kolotočiarov, dáždnikárov na západnom Slovensku. Mohlo ísť aj o prechod Rómov z Protektorátu, kde takéto profesie vykonávali rodiny Sintov či svetské osoby (miešané rodiny pozn. A.J.). Regionálny aspekt problematiky tentoraz neprekáža autorovi pri formulovaní zovšeobecňujúcich záverov. Aj nariadenia týkajúce sa perzekúcií Rómov v obciach a osadách vníma a interpretuje autor zo svojho pohľadu. Pokračuje ďalej: Ministerstvo vnútra vydalo 2. septembra 1942 nariadenie, ktoré upravovalo usadzovanie (zvýr. A.J.) Rómov v obciach. V protiklade k tomuto vyjadreniu pokračuje autor informáciou, podľa ktorej mali byť orgánom vyššieho stupňa podávané návrhy na odstránenie obydlia a presťahovanie Rómov. Keďže podľa neho odstraňovanie rómskych obydlí pri cestách sa spájalo s nákladmi pre obce, udržiavateľmi jednotlivých typov ciest, Rómovia sa mali usídliť na náhradnom pozemku na vlastné náklady. Ďalej citujem autora: len vo výnimočných prípadoch bolo usídlenie možné vykonať na verejné náklady. V ďalšom texte informuje čitateľa o tom, že udržiavatelia ciest sa mali postarať o strhnutie rómskych obydlí. Ak pozorne sledujeme tieto (zámerne ilustrované A.J.) protirečivé vyjadrenia autora, môžeme si položiť otázku boli teda usadení alebo nie? Odpoveď zrejme nezodpovedá autorovmu konceptu bádania a jeho presvedčeniu o kočovníctve Rómov na Slovensku. Na s. 26 pokračuje : Nariadenia namierené proti kočovníctvu sa sprísnili v roku 1943. Prezídium ministerstva vnútra 5. apríla 1943 sprísnilo dovtedajší výklad asociálnosti Rómov. Podľa nového výkladu Róm nebol asociálny len v takom prípade, ak bol v pracovnom pomere a nebol na ťarchu svojmu okoliu. To sa týkalo aj usadených Rómov. Z citovaných prameňov 24 Pozri NEČAS, C.: Českoslovensští Romové..., štruktúra profesií na s. 14. Tiež HORVÁTHOVÁ, E.: Cigáni na Slovensku...v kapitole týkajúcej sa obdobia 1919 1945, s.154-174.
v poznámkovom aparáte sa nedozvieme obsah a seriózne vysvetlenie týchto nariadení. Na s. 27 sa autor nazdáva: Sprísnenie asociálnosti súviselo pravdepodobne s nedostatkom pracovných síl... Na Slovensku tak bol nedostatok vhodných pracovníkov pre iné odvetvia, (myslí tým okrem zbrojnej výroby pozn. A.J ) najmä stavebníctvo. Preto bolo potrebné do pracovného procesu zapojiť aj všetkých Rómov a Rómky bez ohľadu na ich asociálnosť. Opäť možno sledovať veľmi zvláštne a ťažko zrozumiteľné formulácie a interpretácie autora. Pritom v starších príspevkoch o konkrétnych pracovných útvaroch sám autor potvrdil skutočnosť, že slovenský štát od začiatku zápasil s nedostatkom pracovných síl, podobne v nasledujúcej kapitole, keď zaradenci nahradzovali voľné pracovné sily (roľníkov), odmietajúce pracovať počas sezónnych poľnohospodárskych prác. Ako vnímať tvrdenie o zapojení Rómov bez ohľadu na asociálnosť? Snáď, že boli postihovaní a perzekvovaní všetci bez rozdielu, asociálni i neasociálni. 25 Aj na základe korešpondencie s úradom práce v Prešove, rómske pracovné sily bez výnimky mali byť k dispozícii podnikateľom, ktorí pracovali na stavbách ciest, železníc, pri úprave riek a vodných stavieb. Možno opäť zdôrazniť, že v Šarišsko-zemplínskej župe jednoznačne prevládalo usadené rómske obyvateľstvo. Akú súvislosť má autorovo nasledujúce tvrdenie: V dôsledku toho rástol aj tlak na kočujúcich Rómov? V kontexte svojich myšlienkových zdôvodnení uvádza vyhlášku ministra vnútra z 21. júla 1943, ktorou nariadil odstraňovanie Rómov z obcí bez ohľadu na ich asociálnosť alebo nie. Tu je nutné uviesť, že text tejto vyhlášky prezentuje autor v plnom znení na s. 29. V tomto prípade ide o prvý príklad autorovho nekorektného citovania prameňa, keďže ako zdroj uvádza archív autora! K. Janas nie je historik začiatočník v bádaní, takže je nepochopiteľné, že neovláda predpisy o citovaní, využívaní archívnych prameňov, dobových úradných dokumentov, tlače ai. Vari sa xerokópie, fotokópie týchto materiálov stavajú súkromným vlastníctvom bádateľa? Po ďalšie ide o účelovú manipuláciu s prameňom, keď autor vyberá a interpretuje iba to, čo zapadá do jeho koncepcie výskumu danej problematiky. Vo vyhláške sa nachádza osobitne uvedená veta: V najkratšom čase bude otvorený koncentračný tábor pre Cigánov (pozri na s. 29 ). V jej intenciách nariadil minister vnútra predložiť zoznamy Rómov, ktorí by potenciálne boli zaradení do tohto tábora. Možno tiež pripomenúť, že A. Mach už v roku 1942 po inšpekčnej ceste v pracovných útvaroch na trati Prešov Strážske avizoval skoré vysporiadanie sa s cigánskym problémom a prípravu na jeho definitívne vyriešenie. Janasov koncept popiera tieto brutálne zámery a ich napĺňanie orgánmi slovenského štátu pri likvidácii rómskych osád, zriaďovaní pracovných útvarov i zriadení zaisťovacieho tábora pre celé rómske rodiny a zodpovednosť pripisuje len nemeckej vojenskej moci (tomu zodpovedá štruktúra práce a jeho závery uvidíme ďalej). Ešte stále na s. 27 opakuje: Tlak na likvidáciu rómskeho kočovníctva sa v roku 1943 zvyšoval. Súviselo to s otváraním nových pracovných útvarov pre Cigánov a asociálov. Je to už únavné neustále opakovať, že do pracovných útvarov boli zaraďovaní Rómovia bez rozdielu a predovšetkým prevažne usadlí, ktorých bolo na Slovensku najviac. Opäť citujem autora na s. 28: Ministerstvo vnútra v tlaku na kočovníctvo pokračovalo a 28. júla 1943 (má byť 21. júla pozn. A.J., pozri text vyhlášky na s. 29) opätovne upozornilo okresné úrady na povinnosť odstraňovať obydlia od frekventovaných ciest a brániť kočovaniu Rómov. 25 Pozri bližšie JANAS, Karol. Pracovný útvar v Dubnici nad Váhom. In: Bulletin Muzea romské kultury. 1-2/2003, s. 81-83. NEČAS, Ctibor. Tragické osudy slovenských a českých Romů v době od konce 30. do poloviny 40. let minulého století. In: KUMANOVÁ, Zuzana MANN, Arne, B. (Eds.). Nepriznaný holokaust. Rómovia v rokoch 1939 1945. Bratislava : Občianske združenie In minorit, 2007, s. 7-14. ŠAFRANKO, Peter. Vznik a činnosť pracovného útvaru v Hanušovciach nad Topľou v roku 1942 a riešenie otázky tzv. asociálnych osôb a Rómov v podmienkach okresu Vranov nad Topľou. In: KUMANOVÁ, Zuzana MANN, Arne, B. (Eds.). Nepriznaný holokaust. Rómovia v rokoch 1939 1945. Bratislava : Občianske združenie In minorit, 2007, s. 21-25.
Vyjadruje toto tvrdenie autora tlak na kočovníctvo alebo perzekučný diskriminačný postup proti usadeným Rómom? Formulácie autora, neustále opakujúce jeho myšlienkové pochody o kočovníctve tak vyznievajú mnohokrát nezmyselne až násilne. Autor pokračuje: Ministerstvo vnútra vydalo 19. júla 1944 nové usmernenie, ktoré opätovne upravovalo postup pri odstraňovaní rómskych obydlí, v intenciách ktorého mal rómsky obyvateľ, vlastník obydlia povinnosť ho zbúrať aj pod hrozbou exekúcie. Nasledujúci obežník spochybňoval cigánske legitimácie, ktoré údajne len zastierali potulovanie. V závere tejto časti a zároveň kapitoly autor uviedol prípad pokusu o likvidáciu osady v Dobšinej (pravdepodobne prevzatý od Geceľovského je tam nesprávny odkaz v pozn. 74), zákazy cestovania Rómov po železnici z dôvodov šírenia epidémie týfusu na východnom Slovensku. Autor uzatvára opäť opakovaním, že tlaky na likvidáciu kočovníctva sa nezaznamenávajú po okupácii Slovenska na jeseň 1944. 2. kapitola práce pod názvom Pracovné útvary pre Rómov a tzv. asociálne osoby tvorí jadro tejto publikácie, ako to vyplynulo zo zamerania výskumu autora K. Janasa. Aj v tejto časti práce sú disproporcie v rozsahu textu jednotlivých podkapitol, v závislosti od toho, či autor prezentuje vlastné výsledky, ktoré sa koncentrujú na pracovné útvary na západnom Slovensku, alebo ide o prevzaté príspevky iných autorov. Regionálny charakter publikácie sa teda rozhodne nestratil, napriek uisťovaniu autora v úvode. Obsah jednotlivých podkapitol zahŕňa informácie o vzniku, pôsobení, realizácii rôznych smerníc, týkajúcich sa činnosti a pracovného zamerania pracovných útvarov, ich účasti na stavebných projektoch, odvodov a zaraďovaní Rómov a asociálov do týchto útvarov. Ide o pracovné útvary na východnom Slovensku pod spoločnou správou v Hanušovciach nad Topľou, v Dubnici nad Váhom, v Ilave, v Revúcej, v Ústí nad Oravou. Je nepochybné, že ak by sa autor pridržoval tejto témy, rozhodne by sa nedopustil takého množstva mylných informácií. Konkrétne údaje o neprístojnostiach v pracovných útvaroch, rôznych prechmatoch firiem, ktoré realizovali dané stavby, nevyhovujúcich pracovných, hygienických a ostatných podmienkach v nich, vyvracajú autorove aprioristické predstavy o absencii brutálnych zákrokov voči rómskym obyvateľom v slovenskom štáte. Takisto jeho interpretované dôkazy o výsledkoch pracovnej činnosti na realizovaných stavbách, napriek zmieneným podmienkam, dokumentujú vysoké pracovné nasadenie tam zaradených Rómov, ktorí v týchto sťažených podmienkach plnili fyzicky náročné pracovné normy a dodržali určené termíny pri odovzdávaní hotových objektov. Možno potom polemizovať s predchádzajúcimi opakovanými závermi o permanentnom kočovníctve, potulovaní a zastieraní rôznej nekalej činnosti rómskych obyvateľov. Nie je potrebné v tejto časti môjho príspevku detailne reflektovať všetky aktivity pracovných útvarov podávané v texte autorom. Poukážem na niektoré závažnejšie nedostatky respektíve aj na formálne chyby (preklepy), ktoré vznikli pravdepodobne z nepozornosti pri spracovaní a editovaní práce. Čitateľovi publikácie možno pripomenúť, že zmienky o prvých pracovných útvaroch, ktorými autor začína túto kapitolu na s. 33 môže konfrontovať s informáciami na s. 25, kde sa stretávajú údaje o roku 1941 a 1942. K poznámke č. 92 na s. 35 treba uviesť, že ide o omyl prevzatý z výskumov a publikovaných materiálov C. Nečasa. V danom prípade nejde o Veľké Kapušany, ktoré sa nachádzali na území odstúpenom Maďarsku a nemohol sa tam nachádzať pracovný útvar so vzťahom na výstavbu železničnej trate Prešov Strážske. Boli to Kapušany pri Prešove, kde začínala výstavba nového úseku zmienenej trate. Na dokreslenie postupov stavebných firiem a ich zneužívanie pracovných síl slúži zaradenie do útvarov na trase stavby tých istých rómskych pracovníkov z Kapušian, ktorí predtým pracovali ako riadni zamestnanci firmy. 26 26 Pozri napr. LACKOVÁ, Elena. Narodila jsem se pod šťastnou hvězdou. Praha : Triada, 1997.
Na s. 37 41 autor venoval pozornosť pracovným útvarom na východnom Slovensku. Je zrejmé, že autor nerealizoval vlastný výskum k tejto časti práce, ale vychádzal hlavne z výskumu C. Nečasa. 27 Na strane 40 sa nesprávne uvádza firma Hitsch, ale aj Hits (je správny názov). Na nasledujúcej strane je takto nesprávne napísaná firma Lana, ktorej správne označenie je Lanna, a.s. Na tej istej strane je zmienka o už uvedenej návšteve ministra A. Macha, o ktorej autor nevie, že sa stala podnetom na realizáciu súpisu cigánov v Šarišsko-zemplínskej župe v roku 1942 (porovnaj so s. 18). Najväčší priestor venoval autor prezentovaniu vlastného výskumu o pracovnom útvare v Dubnici nad Váhom. Tu sa dostávame k ďalším príkladom jeho nekorektného citovania prameňov a hrubého porušenia predpisov o využívaní archívnych materiálov na s. 42 je foto materiálu Dubnická hydroelektráreň (zdroj archív autora ako to? ), na s. 45 je iný nákres Dubnickej hydroelektrárne (zdroj detto), na s. 47 Ilavská hydroelektráreň (zdroj detto). Na s. je nesprávne uvedená firma ing. Ložovský (ktorý je takto zaradený aj do menného registra na s. 111 pozn. A.J.), ide o firmu Ing. Lozovský a Štefanec. Na tej istej strane chýba zdroj pri foto materiálu Rozhodnutie o zrušení pracovného útvaru v Ilave. Na s. 50 opäť nesprávne uvedenie firmy Hits aj Hitsch. Nie je jasné, čo dokumentuje foto na s. 53 ide o Rómov v osade alebo v pracovnom útvare v Hanušovciach. Na s. 55 autor tvrdí: V dôsledku Slovenského národného povstania bolo Slovensko okupovanou krajinou a zmenil sa aj prístup štátnych úradov k rómskemu etniku. V Dubnici nad Váhom sa zriadil zaisťovací tábor pre Cigánov. Je to veľký, zásadný omyl, či účelové tvrdenie autora, prístup štátnych orgánov sa nezmenil kvôli okupácii Slovenska nemeckou armádou. Ako bolo viackrát uvedené, už v roku 1942 avizovali predstavitelia ministerstva vnútra, že sa otvorí koncentračný tábor pre Cigánov (porovnaj na s. 29) a pri konečnom riešení budú po Židoch nasledovať Cigáni. Ďalšiu veľkú časť druhej kapitoly tvoria podkapitoly tematicky zaradené pod spoločný názov Organizačná štruktúra pracovných útvarov (s. 57 77). Charakteristika odvodov zaradencov do pracovných útvarov, problematika ubytovania, účtovníctvo, zdravotné zabezpečenie, stráženie, neprístojnosti a úteky dokumentujú, že autor opäť využíval regionálne pramene výskumu, konkrétne príklady sa týkajú útvarov v Dubnici, Ilave, Ústí nad Oravou, alebo prevzaté od Nečasa, Geceľovského pri zmienkach o Revúcej (kde bolo najviac útekov), o krutom zaobchádzaní so zaradencami v Bystrom. Laxný a nekompetentný postoj štátnych úradov k rómskej problematike sa snaží demonštrovať aj na s. 64. Tam tvrdí, že obce odmietali vrátiť zbehov do pracovných táborov pod zámienkou, že ich potrebujú na stavbu obecnej cesty, tlačenie (zrejme tlčenie alebo roztĺkanie) kameňa a pod. Možno k tomuto názoru poznamenať, že existujú pramene, ktoré dokazujú, že obce i súkromní podnikatelia žiadali prepustenie Rómov z táborov (napríklad v Hanušovciach) práve z dôvodov pracovných príležitostí v obciach, ešte v lete 1944 regulačných prác na Latorici, Bodrogu a pod. 28 Ako samostatnú 3. kapitolu zaradil autor Perzekúcie v armáde slovenského štátu. Nazdávam sa, že ju nespracoval dostatočne a vyčerpávajúco, okrem toho nepokladám ani jej samostatné včlenenie na koniec, podľa autorovej mienky, prvého obdobia perzekúcií Rómov za vhodné. Perzekúcie Rómov v armáde sa diali skôr, než prerástli na ostatné rómske spoločenstvo a nakoniec aj autor už v 1. kapitole prezentoval nariadenia, ktoré sa netýkali civilného obyvateľstva, ale príslušníkov armády. Navyše tu treba konštatovať, že znovu využíva príklady nekorektného citovania na s. 78 foto Branný zákon 1940 (zdroj archív autora), na s. 81 foto zo Slovenského zákonníka (zdroj detto). Na s. 79 uvádza nevysvetlenú skratku 27 NEČAS, C.: Českoslovenští Romové..,. s. 113-132. V poznámkach odkazuje tiež na autorov, ktorým v úvode publikácie vyčíta úzky regionálny záber výskumu. 28 V Štátnom archíve Prešov vo fonde Šarišsko-zemplínska župa, v Štátnom archíve Košice vo fondoch Štátne zastupiteľstvo Michalovce, Košice ai. Dobové svedectvá potvrdili, že Rómovia sa skutočne osvedčovali pri roztĺkaní kameňa na štrk, pri čom pracovali celé rodiny (napr. Nečas).
DOV? Autor nevysvetlil, na aké práce sa využívali a čo robili vojenské pracovné jednotky zložené z príslušníkov rómskeho etnika. Pri sledovaní textu tejto publikácie sa dostávame k Druhému obdobiu perzekúcií Rómov (1944 1945). Je zrejme, že výskum pracovného útvaru i Zaisťovacieho tábora v Dubnici nad Váhom je dominantnou témou autora. Je možné predpokladať, že takto úzko zacielený výskum determinoval aj postoje autora k problematike, k vytvoreniu, podľa mňa, nesprávnej, reálnemu vývoju počas existencie slovenského štátu nezodpovedajúcej, štruktúre tejto publikácie a hrubému skresľovaniu výsledkov historického výskumu v danej oblasti u ostatných bádateľov. K týmto problémom som už vyjadrila svoj názor na začiatku svojho príspevku. Vznik zaisťovacieho tábora pre Cigánov v Dubnici nad Váhom tvorí samostatnú kapitolu, pričom môžem len zopakovať, že sa nijako nemôžem stotožniť so závermi autora, ktorý zodpovednosť prenáša na nemeckú brannú moc a ignoruje jednoznačné, predchádzajúce zámery slovenských štátnych orgánov v koncipovaní záverečného, definitívneho riešenia cigánskej otázky na území Slovenskej republiky. 29 Opäť možno demonštrovať príklady nekorektného citovania archívnych a iných dobových prameňov na s. 86 foto Nákresu zaisťovacieho tábora, na s. 90 foto archívneho prameňa Oznámenie o epidémii škvrnitého týfusu v Zaisťovacom tábore v Dubnici nad Váhom, na s. 93 foto Exhumácia povraždených Rómov v Dubnici nad Váhom, na s. 94 foto Hroby povraždených Rómov v dubnickom Údolí. Nemusím ani pripomínať, že vo všetkých tu zmienených prípadoch, autor ako zdroj prameňa uvádza archív autora. Pritom je nutné zdôrazniť, že fotografie záberov z Údolia pochádzajú z podnikového archívu ZŤS Dubnica nad Váhom, publikované boli napríklad v zborníku Nepriznaný holokaust zo seminára v roku 2006 (na viaceré príspevky som upozornila v odkazoch). Citujem autora na strane 97: Prekvapujúca je brutalita, s akou Rómov povraždili. V kontexte sledovanej problematiky je, podľa mňa, prekvapujúci zvláštny názor autora. Dosť dobre nechápem, ako to autor vlastne myslel, po viac než desaťročnom výskume perzekúcií. Čo sa dalo očakávať po vyvražďovaní počas a po porážke SNP, vypaľovaní obcí pri prechode frontu? Prechádza autor od odborných vyjadrení k politizujúcej dikcii formulovaných záverov? Neviem, z akých dôvodov vytvoril autor ďalšiu samostatnú kapitolu Prípady priamej fyzickej likvidácie, ktorá tvorí de facto necelé tri strany spolu s fotografiou na s. 100 neseriózne uvedenou ako archív autora. Možno konštatovať, že ju autor nespracoval na dostatočnej úrovni, obmedzil sa na neúplne expresné vymenovanie tragických prípadov. Hlavnú ťarchu zodpovednosti zvaľuje na nemecké vojenské sily i keď pripúšťa vinu slovenských prisluhovačov. Tvrdí, že počas slovenského štátu neexistovali brutálne zásahy proti Rómom (iste prípady priamej fyzickej likvidácie nie). Ale ako možno chápať demolácie chatrčí a osád, zákaz vstupu do obcí, miest, cestovania a porušenie akéhokoľvek zákazu trestaním vo väzení či znevážením osobnej dôstojnosti? Územie Slovenska v rokoch 1939 1944 nebolo územím vojenských operácií. Pokiaľ mohli byť rómske pracovné sily využívané a zneužívané vo vojnovom hospodárstve slovenského štátu, neboli sústreďovaní k vyvezeniu do koncentračných táborov v Poľsku a Nemecku. Predchádzali im deportácie Židov a počas postupu frontu už bolo neskoro prikročiť k definitívnemu riešeniu. Brutalita voči nim v rokoch 1944 1945 dokumentuje plány a zámery štátnych úradov slovenského štátu voči Rómom, neboli to len akcie nemeckej brannej moci. Záver svojej publikácie koncipoval na s. 103 104. Citujem autora: Pri hodnotení opatrení namierených proti Rómom a ich dôsledkom sa nemožno ubrániť rozpačitým dojmom. Úrady ako by ani samé nevedeli ako konať. Musím zdôrazniť, že po prečítaní tejto publikácie som 29 Pozri napríklad PEKÁR, M.: Výber dokumentov..., s. 315, 317 evakuácia, zaisťovací tábor realizáciou Dudášovho návrhu. NEČAS, C.: Českoslovenští Romové..., s. 156-157.