ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Transkript

1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 5Co/347/ JUDr. Blanka Podmajerská ECLI:SK:KSBA:2015: ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci navrhovateľa: C.. F. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XXXX/XX, V., štátny občan SR, proti odporcom: I./ C.. L. Š., nar. X. XX. XXXX, V. XXX, U. P. V., štátny občan SR, II./ C.. U. Š.M., nar. X. XX. XXXX, V. XXX, U. P. V., štátny občan SR, obaja zastúpení Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s. r. o., Hlavná 31, Trnava, IČO: , o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa , č. k. 18C/58/ , jednohlasne (pomerom hlasov 3 : 0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcom v I. a II. rade náhradu trov odvolacieho konania vo výške 178,68 eura k rukám právneho zástupcu odporcov Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s. r. o., Hlavná 31, Trnava, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy v celkovej výške 3.664,15 eura titulom náhrady škody na zdraví pozostávajúcej zo straty na zárobku navrhovateľa vo výške 2.484,90 eura, ďalej zo sumy 179,25 eura predstavujúcej náklady za vypracovanie znaleckého posudku a bolestného v sume eur a navrhovateľa zaviazal povinnosťou zaplatiť odporcom v I. a II. rade k rukám ich právneho zástupcu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 743,85 eura do troch dní. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami 100 ods. 1, 106 ods. 1, 2, 112, 415, 420 ods. 1, 438 ods. 1, 442 ods. 1, 444, 445, 446 zák. č. 40/1964 Zb. v platnom znení (ďalej Občiansky zákonník ) a vecne tým, že dospel k záveru o dôvodnosti odporcami vznesenej námietky premlčania, pretože premlčacia doba na uplatnenie nárokov navrhovateľa uplynula dňa a navrhovateľ doručil svoj návrh na začatie konania súdu až dňa , teda po uplynutí premlčacej doby. Vykonaným dokazovaním (z výsluchu navrhovateľa ) súd prvého stupňa zistil, že navrhovateľ si svoj nárok na náhradu škody uplatnil v trestnom konaní vedenom pod ČVS: ORP-341/1-OSV-B s tým, že uviedol, že v čase kedy si škodu uplatňoval nepoznal ani dôvod vzniku škody, ani výšku škody ani škodcov. Predpokladal, že v trestnom konaní sa tieto skutočnosti zistia, pričom polícia vydala uznesenie, ktorým konanie zastavila. Z obsahu vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-341/1-OSV-2008 mal prvostupňový súd preukázané, že dňa bolo začaté trestné stíhanie vo veci prečinu ublíženia na zdraví podľa 156 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť trestne zodpovedná osoba dňa o 22,45 hod. v Bratislave na B. H. na zimnom

2 dopustiť trestne zodpovedná osoba dňa o 22,45 hod. v Bratislave na B. H. na zimnom štadióne tým, že približne o 22,45 hod. počas prerušenia hry fyzicky napadla navrhovateľa. Uznesením zo dňa bolo voči odporcom v I. a II. rade vznesené obvinenie zo spáchania trestného činu výtržníctva podľa 364 ods. 1 formou spolupáchateľstva podľa 20 Trestného zákona. V uvedenej trestnej veci bol navrhovateľ vypočutý ako svedok a poškodený dňa , v priebehu výsluchu navrhovateľ označil ako útočníkov odporcov v I. a II. rade a bol zároveň poučený o možnosti uplatniť si svoj nárok na náhradu škody, ako aj o spôsobe akým má byť tento nárok uplatnený. Navrhovateľ počas výsluchu navrhol, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obvineným povinnosť nahradiť mu vzniknuté trovy. Uvedené trestné konanie bolo z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci zastavené uznesením vydaným povereným príslušníkom OR PZ Bratislava IV dňa , proti ktorému podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava IV zo dňa zamietnutá. Súd prvého stupňa zo Znaleckého posudku č. X/XXXX ďalej zistil, že strata na zárobku navrhovateľa v dôsledku utrpeného úrazu bola vyčíslená vo výške 2.607,02 eura. Poukazujúc na obsah vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-341/1-OSV-2008 mal za zrejmé, že navrhovateľ si svoj nárok na náhradu škody voči odporcom v I. a II. rade riadnym, právne kvalifikovaným spôsobom, ktorý by mal za následok zastavenie plynutia premlčacej doby neuplatnil. Uviedol, že navrhovateľ si svoj nárok na náhradu škody neuplatnil aj napriek tomu, že bol o možnosti a spôsobe uplatnenia náhrady škody opakovane riadne písomne informovaný. Doplnenie návrhu na náhradu škody, ktoré navrhovateľ zaslal k uvedenému trestnému spisu dňa mal za právne irelevantné, pretože bolo odoslané príslušnému orgánu viac ako dva roky po tom, čo bolo trestné konanie právoplatne zastavené. Súd prvého stupňa poukázal na to, že predpokladom na uplatnenie práva poškodeného z trestného činu na náhradu škody spôsobenej týmto trestným činom je práve existencia trestného konania a ak došlo právoplatne k zastaveniu trestného konania, je zrejmé, že poškodený sa už v tomto trestnom konaní nemôže domáhať svojho práva na náhradu škody, a teda aj úkony, ktorými by svoj nárok konkretizoval nemôžu mať žiadne právne účinky. V tejto súvislosti uviedol, že navrhovateľ v uplatňovaní svojich nárokov po zastavení trestného konania riadne nepokračoval, keďže návrh na súd prvého stupňa podal až so značným časovým odstupom. Pokiaľ ide o posúdenie otázky premlčania navrhovateľových nárokov (ktoré v konaní namietli odporcovia v I. a II. rade ) súd prvého stupňa uviedol, že podstatným je určenie plynutia tzv. subjektívnej doby s tým, že táto premlčacia doba začína plynúť v deň, kedy sa poškodený dozvie o škode, (teda v deň kedy je zrejmý rozsah jeho nárokov) a o tom, kto za ňu zodpovedá. Konštatoval, že z obsahu vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-341/1-OSV-2008 je zrejmé, že navrhovateľ už pri podaní samotného trestného oznámenia, ako aj pri svojom prvom výsluchu označil odporcov v I. a II. rade za osoby, ktoré mu svojim fyzickým útokom spôsobili zranenia, teda aj škodu na zdraví. Rovnako tak v čase ukončenia práceneschopnosti, t. j , už navrhovateľovi musel byť zrejmý rozsah jeho prípadného nároku na náhradu škody. Súd prvého stupňa napokon v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že aj v prípade, ak by nárok navrhovateľa nebol premlčaný, nebolo by mu možné vyhovieť, pretože navrhovateľ nepreukázal existenciu všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Mal za to, že navrhovateľovi sa nepodarilo preukázať tak existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním odporcov a jeho úrazom, keďže podľa jeho tvrdenia úraz utrpel v dôsledku fyzického útoku odporcov, naopak odporcovia túto skutočnosť popierali, keď tvrdili, že úraz si odporca spôsobil pri nezavinenom páde na ľadovú plochu a aj svedkovia, ktorí boli vypočutí v rámci trestného konania sa v popise udalosti, pri ktorej navrhovateľ utrpel úraz, značne rozchádzali. Navrhovateľ v konaní taktiež riadne nepreukázal ani vznik škody na zdraví. Vo vzťahu k nároku na náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti uviedol, že navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody preukazoval znaleckým posudkom vypracovaným znalkyňou C.. W. G., ktorá určila sumu navrhovateľovho nároku iba vynásobením počtu dní práceneschopnosti a tieto vynásobila priemerným denným zárobkom navrhovateľa určeným na základe jeho príjmov z predchádzajúceho kalendárneho roka, pričom vôbec nezohľadnila výšku jeho príjmov zo sociálneho zabezpečenia (dávky nemocenskej). Takýto výpočet súd prvého stupňa vyhodnotil ako výpočet v hrubom rozpore s ust. 446 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa suma náhrady za stratu na zárobku určí rovnako ako úrazový príplatok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení, s tým že výšku náhrady za stratu na zárobku je preto potrebné určiť v súlade s 85 až 87 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Taktiež mal za to, že navrhovateľ nepreukázal ani nárok na zaplatenie bolestného lekárskym posudkom o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia tak, ako to predpokladá zákon č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia.

3 O trovách konania priznaných v celkovej sume 743,85 euro, predstavujúcich trovy právneho zastúpenia odporcov v I. a II. rade, súd prvého stupňa rozhodol podľa 142 ods. 1 O. s. p. s poukazom na ich plný úspech v konaní. V tejto časti odôvodnenia uviedol, že právny zástupca odporcov v I. a II. rade zastupoval oboch odporcov, preto bolo potrebné podľa 13 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. základnú sadzbu tarifnej odmeny znížiť o 50 %, výška základnej sadzby tarifnej odmeny bola podľa 10 ods. 1 cit. vyhl. 141,09 eura, pričom vo veci boli vykonané 4 spoločné úkony za poskytnuté právne služby (a nie 8, ako bolo nesprávne uvedené vo vyúčtovaní náhrady trov) - prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientmi, písomné podanie na súd vo veci samej, účasť na nemeritórnom pojednávaní dňa , účasť na meritórnom pojednávaní dňa ( 14 ods. 1, písm. a, b, c, ods. 5 písm. b cit. vyhlášky). Súd prvého stupňa výšku základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden spoločný úkon v zmysle 13 ods. 2 cit. vyhl. stanovil sumou 141,09 eura, ktorú vypočítal tak, že sumu 141,09 eura vynásobil dvoma (2 klienti) a výslednú sumu znížil o 50 %. Odporcom v I. a II. rade priznal odmenu za 3 úkony právnej pomoci po 141,09 eura (prevzatie, príprava, písomné podanie na súd, meritórne pojednávanie dňa ) a za 1 spoločný úkon á 35,27 eur (nemeritórne pojednávanie dňa ), režijný paušál - 4 x 7,63 eura = 30,52 eura a 20 % DPH t. j. spolu 586,87 eura, náhradu za stratu času ( 17 cit. vyhl.) a náhradu hotových výdavkov - cestovné náhrady a náhradu za naftu v celkovej výške 156,98 eura s odôvodnením, že tieto náhrady si odporcovia vyúčtovali správne a boli v súlade s príslušným ust. vyhl. č. 655/2004 Z. z. a zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách. Proti rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, ktorým žiadal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie namietajúc, že v konaní došlo k vadám uvedeným v 221 ods. 1 ( 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ( 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( 205 ods. 2 písm. e/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Navrhovateľ argumentoval tým, že v trestnom konaní z opatrnosti uviedol aj odporcu I. aj odporcu II. ako osoby zodpovedné za jeho zranenia a škodu, pretože nemal skutočnú vedomosť o dôvodoch ich zodpovednosti a o tom, ktorý z nich mu v akom rozsahu spôsobil zranenia a súvisiace škody. Mal za to, že v trestnom konaní ČVS: ORP-341/1-OSV-2008 nebolo konanie zodpovedných osôb riadne objasnené a policajt nezískal vedomosť o tom, ktorá konkrétna osoba spôsobila navrhovateľovi konkrétne zranenia. V súvislosti s tým uviedol, že bez vedomosti navrhovateľa (nielen domnelej) o tom, konanie ktorej konkrétnej zodpovednej osoby mu spôsobilo čiastkovú škodu prípadne celkovú škodu, nemohla začať plynúť subjektívna premlčacia doba na uplatnenie náhrady škody od zodpovednej osoby, a teda nemohlo dôjsť k premlčaniu jeho nároku na náhradu škody od zodpovednej osoby. Podľa názoru navrhovateľa prvostupňový súd nesprávne posúdil začiatok plynutia premlčacej lehoty ako aj to, že premlčacia doba na uplatnenie nárokov v tomto konaní uplynula dňa Vo vzťahu k nároku na bolestné uviedol, že v konaní navrhol, aby prvostupňový súd obstaral lekársky posudok na náhradu za bolesť, čo však prvostupňový súd neurobil a tým mu znemožnil preukázať výšku škody. Navrhovateľ taktiež namietal, že prvostupňový súd nevykonal výsluch svedkov, ktorí boli vypočutí v trestnom konaní. Poukázal na to, že prvostupňový súd bol povinný v tzv. adhéznom konaní sa vysporiadať aj s nárokom na náhradu škody, ktorý si navrhovateľ uplatnil v trestnom konaní, a to s odkazom na ust. Trestného poriadku a v súlade s ustálenou judikatúrou (R II/1962 a R III/1967). Opomenutie policajta rozhodnúť o uplatnenom nároku navrhovateľa a odkázať poškodeného navrhovateľa s jeho nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie malo podľa navrhovateľa za následok porušenie ust. 46 ods. 3 Trestného zákona ako aj tú skutočnosť, že skrátené vyšetrovanie v trestnej veci ČVS: ORP-341/1-OSV-2008 doteraz riadne neskončilo s tým, že keďže toto skrátené vyšetrovanie v trestnej veci doteraz riadne neskončilo, nemohla po skončení trestného konania začať plynúť premlčacia doba na uplatnenie nároku navrhovateľa na náhradu škody. Konštatoval, že v danom prípade subjektívna premlčacia doba ešte nezačala plynúť a ani neuplynula a jeho nároky uplatnené v tomto konaní nie sú premlčané. V odvolaní navrhovateľ odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 12. augusta 2003, sp. zn. 21Cdo 210/2003 v súvislosti s tým, že podľa jeho názoru odporcovia netvrdili a ani nepreukázali všetky rozhodné skutočnosti pre posúdenie ich námietky premlčania nároku navrhovateľa uplatneného v konaní. Poukázal na to, že v prípade znaleckého posudku znalkyne W. G. ide o zjavné opomenutie, keď inak

4 Poukázal na to, že v prípade znaleckého posudku znalkyne W. G. ide o zjavné opomenutie, keď inak správny znalecký posudok neobsahuje odpočítanie príjmu navrhovateľa zo sociálneho zabezpečenia, pričom navrhovateľ si všimol túto nesprávnosť a náhradu škody si preto uplatnil v správnej výške zohľadňujúcej jeho príjem zo sociálneho zabezpečenia. Odporcovia v I. a II. rade vo vyjadrení sa k odvolaniu navrhovateľa navrhli rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. Uviedli, že súd prvého stupňa pri konaní v prejednávanej veci podrobne uviedol, aké dokazovanie vo veci vykonal, aké skutočnosti vyplynuli z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z ich výsluchov, čo vyplýva z obsahu vyšetrovacieho spisu, uviedol zákonné ustanovenia viažuce sa k veci a rozhodnutie podrobne odôvodnil, a preto rozsudok súdu prvého stupňa považujú za preskúmateľný, zákonný, riadne odôvodnený a vecne správny. Mali za to, že navrhovateľ vlastným vyjadrením v jeho odvolaní potvrdil, že vedel, ktoré osoby mu mali spôsobiť svojim fyzickým útokom škodu na zdraví. Poukázali na to, že navrhovateľ dňa ukončil svoju práceneschopnosť a preto už v roku 2008 nielenže vedel, kto zodpovedá za jeho škodu na zdraví, ale musel mu byť zrejmý aj obsah jeho prípadného nároku na náhradu tejto škody, pričom svoj nárok na náhradu škody si riadne, právne kvalifikovaným spôsobom v trestnom konaní neuplatnil, hoci bol o tom viackrát písomne poučený. V súvislosti s navrhovateľom vytýkanými nedostatkami trestného konania podotkli, že trestné konanie sa právoplatne skončilo uznesením o zastavení trestného stíhania zo dňa z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Za nepochopiteľnú odporcovia považovali argumentáciu navrhovateľa ohľadne nevykonaného dôkazu spočívajúceho v opätovnom výsluchu svedkov škodovej udalosti, ktorí boli vypočutí v trestnom konaní z dôvodu, že pôvodné výpovede svedkov (účastníkov hokejového zápasu) sa nezhodujú ani len v podstatných bodoch, a preto po takom odstupe času nie je možné ani rozumné od svedkov vyžadovať obsažnejšie alebo presnejšie výpovede. Odporcovia vo vyjadrení v súvislosti s odkazom navrhovateľa na rozsudok NS ČR zo dňa , sp. zn. 21Cdo 210/2003 poznamenali, že tento na predmetný prípad nie je možné aplikovať, pretože v danej veci navrhovateľ preukázateľne vedel o škode ako aj o skutočnosti, kto za ňu zodpovedá. Za neaplikovateľný na daný prípad mali i judikát R II/1962, pretože tento hovorí o uplatnenom nároku na náhradu škody a navrhovateľ svoj nárok neuplatnil. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( 212 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( 214 ods. 2 O. s. p.) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa 115a O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu na náhradu škody, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil ( 157 ods. 2 O. s. p.). V súvislosti s podaným opravným prostriedkom navrhovateľa považuje odvolací súd za potrebné ako predovšetkým uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním ( 212 ods. 1 O. s. p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa preskúmaval len v rozsahu odvolacích dôvodov navrhovateľa obsiahnutých v podanom odvolaní. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. 133, 134, 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný

5 súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dostatočným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané navrhovateľom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne. Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne. Zásadným odvolacím dôvodom navrhovateľa bola námietka o tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ v odvolaní nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa o premlčaní jeho nároku, pretože bez vedomosti navrhovateľa (nielen domnelej) o tom, konanie ktorej konkrétnej zodpovednej osoby mu spôsobilo čiastkovú škodu prípadne celkovú škodu, mu nemohla začať plynúť subjektívna premlčacia doba na uplatnenie náhrady škody od zodpovednej osoby. Na základe Navrhovateľ mal za to, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil začiatok plynutia premlčacej lehoty a k premlčaniu jeho nároku na náhradu škody od zodpovednej osoby nemohlo dôjsť. Podľa 415 Občianskeho zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Podľa 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Podľa 444 Občianskeho zákonníka pri škode na zdraví sa jednorázovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Podľa 446 Občianskeho zákonníka náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného sa posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako úrazový príplatok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Podľa 100 ods.1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

6 ustanovenej ( 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať ( 100 ods. 1 tretia veta Obč. zákonníka). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom k tomu, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr. výšky bezdôvodného obohatenia, škody a pod. (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 43/2010). Začiatok plynutia premlčacej doby pri nároku na náhradu škody na zdraví je stanovený okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a zodpovednej osobe. Ide o tzv. subjektívnu premlčaciu lehotu, pričom tzv. objektívna premlčacia lehota sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví neuplatňuje ( 106 ods. 2 Obč. zákonníka fine). K odvolacej námietke navrhovateľa týkajúcej sa premlčania jeho nároku odvolací súd uvádza, že poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá hneď ako získa informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok o osobe konkrétneho škodcu, teda len čo získa vedomosť o skutkových okolnostiach rozhodujúcich pre vymedzenie zodpovedného subjektu a o skutkových okolnostiach, ktoré sú spôsobilé urobiť takýto záver o možnej zodpovednosti určitého subjektu. Nemusí ísť priamo o zistenie, stačí, aby skutkové okolnosti, ktorými poškodený disponuje, mohli viesť k záveru o určení zodpovedného subjektu (nejde teda o nespochybniteľnú istotu v určení zodpovednej osoby). Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá ( 106 ods. 1 Obč. zákonníka), v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti (R 16/2014). Navrhovateľ bol v trestnom konaní vedenom pod ČVS: ORP-341/1-OSV-B vo veci prečinu ublíženia na zdraví podľa 156 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť trestne zodpovedná osoba dňa o 22,45 hod. v Bratislave na B. H. na zimnom štadióne tým, že počas prerušenia hry fyzicky napadla navrhovateľa, vypočutý ako svedok a poškodený dňa V priebehu výsluchu navrhovateľ označil ako útočníkov odporcov v I. a II. rade a zároveň uviedol, že informáciu o skutkových okolnostiach týkajúcich sa odporcov v I. a II rade získal od spoluhráčov. Navrhovateľ teda už dňa disponoval znalosťou o tom, ktoré osoby mu fyzickým útokom mali spôsobiť škodu na zdraví a súčasne aj o tom, že iné osoby ho fyzicky nenapadli. Nebol teda daný dôvod, aby sa plynutie tzv. subjektívnej premlčacej doby u práva na náhradu škody viažuce sa k nastolenej otázke, kedy sa navrhovateľ dozvedel, kto za škodu zodpovedá, začalo odvíjať až od utvorenia právneho záveru navrhovateľa o tom, ktorá konkrétna osoba za škodu zodpovedá. Preto názor navrhovateľa, že subjektívna premlčacia doba v prejednávanej veci nezačala plynúť, a teda ani sa jeho právo na náhradu škody na zdraví proti odporcom v I. a II. rade nepremlčalo, nie je správny. K ďalšej námietke navrhovateľa, že premlčacia doba ešte neskončila, pretože trestné konanie ČVS: ORP-341/1-OSV-B riadne neskončilo a premlčacia doba teda spočíva, odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu vrátane pripojeného trestného spisu vyplýva, že trestné konanie vedené pod ČVS: ORP-341/1-OSV-2008 sa právoplatne skončilo uznesením o zastavení trestného stíhania zo dňa 2. 8.

7 ORP-341/1-OSV-2008 sa právoplatne skončilo uznesením o zastavení trestného stíhania zo dňa z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Vyšetrovateľ v uvedenom trestnom konaní po vyhodnotení zadovážených dôkazov, vrátane výsluchov svedkov a následnom posúdení stupňa spoločenskej nebezpečnosti dospel k záveru, že konanie trestne zodpovednej osoby nenapĺňala zákonné znaky trestného činu, a to vzhľadom k spôsobu ako sa skutok stal a miestu spáchania skutku. Ďalej konštatoval, že v danej veci nie je možný ani postup podľa 214 ods. Trestného poriadku o postúpení veci, pretože skutok, ktorý by mohol byť priestupok, nemožno prejednať, ak od jeho spáchania uplynuli dva roky. Ak si poškodený uplatnil v trestnom konaní nárok na náhradu škody spôsobenej mu trestným činom a v tomto začatom konaní riadne pokračoval, premlčacia lehota sa zastaví a v priebehu tohto konania neplynie. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že proti hore označenému zastavujúcemu uzneseniu navrhovateľ podal sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava IV č. k. 2 Pv 162/08-44 zo dňa zamietnutá. Z uvedeného vyplýva, že trestné konanie bolo právoplatne skončené a aj s poukazom na ust. 112 Obč. zákonníka (keďže v začatom konaní sa nepokračuje, pretože toto bolo právoplatne skončené), nemôže premlčacia doba spočívať, ako sa navrhovateľ chybne domnieva. Odvolací súd ďalej v súvislosti s ďalšou argumentáciou odvolateľa, že súd bol povinný v tzv. adhéznom konaní sa vysporiadať aj s nárokom na náhradu škody, ktorý navrhovateľ uplatnil v trestnom konaní zdôrazňuje, že navrhovateľ si v trestnom konaní nárok na náhradu škody riadne neuplatnil i napriek tej skutočnosti, že bol v priebehu trestného konania o práve na uplatnenie náhrady škody riadne poučený. To, že navrhovateľ v priebehu trestného konania uviedol, aby súd v odcudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť škodu mu nahradiť, nie je kvalifikovaným návrhom v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, pretože z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje s tým, že návrh musí byť urobený najneskôr do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Pre riadne uplatnený nárok stačí, ak poškodený ako dôvod uvedie, že skutkom uvedeným v uznesení o vznesení obvinenia mu bola spôsobená škoda a z tohto dôvodu si uplatňuje nárok na náhradu škody. Pokiaľ ide o výšku nároku, je potrebné uviesť aspoň konkrétnu minimálnu výšku spôsobenej škody, ktorú je možné následne v priebehu konania upresniť. Navrhovateľ nárok na uplatnenie si náhrady škody v priebehu trestného konania riadne nevyužil, keďže doplnenie návrhu na náhradu škody zaslal po viac ako dvoch rokoch od zastavenia predmetného trestného konania; preto aj táto jeho námietka nebola dôvodná. V súvislosti s odkazom navrhovateľa na judikáty R II/1962 a R III/1967 odvolací súd uvádza, že ich aplikácia v danom prípade do úvahy neprichádza. Obidva judikáty vychádzajú zo situácie, že poškodený si včas a riadne nárok na náhradu škody v trestnom konaní uplatnil, čo v prípade navrhovateľa tak ako bolo už konštatované, splnené nebolo. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 210/2003 zo dňa , na ktorý v odvolaní poukazoval navrhovateľ, tento nie je možné v predmetnej veci použiť, vzhľadom na preukázanú skutočnosť, že navrhovateľ o škode vedel a aj o tom, kto za škodu zodpovedá. Navrhovateľ v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa zistil neúplne skutkový stav, pretože nevykonal ním navrhované dôkazy, jednak výsluch svedkov vypočutých v priebehu trestného konania a jednak nedal vypracovať znalecký posudok za účelom stanovenia bolestného. Súd prvého stupňa postupoval správne, keď upustil od doplnenia navrhovaného dokazovania, keď aj odvolací súd považoval vykonanie dôkazu výsluchom svedkov vypočutých v priebehu trestného konania vzhľadom na uplynutie času od hokejového zápasu (február 2008) do prípadného výsluchu (najskôr december 2012) a vykonanie dôkazu znaleckým posudkom, keď súd prvého stupňa žalobu zamietol z dôvodu vznesenej námietky premlčania a teda nebolo jeho povinnosťou zaoberať sa otázkou zisťovania výšky škody, za nadbytočné. Vo vzťahu k tejto námietke navrhovateľa odvolací súd uvádza, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy, posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania. Pri úvahe o tom, ktoré navrhované dôkazy vykoná, súd berie zreteľ, k preukázaniu ktorej konkrétnej skutkovej okolnosti je dôkaz navrhovaný. Na základe uvedeného je potom možné za nedôvodnú považovať i námietku navrhovateľa o tom, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ( 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Navrhovateľ výslovne svoje odvolanie odôvodňoval dôvodmi uvedenými v 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a f/ O. s. p.. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími dôvodmi navrhovateľa poukazuje na to, že pre náležité uplatnenie odvolacieho dôvodu nie je postačujúce, keď odvolateľ v odvolaní len označí niektorý

8 náležité uplatnenie odvolacieho dôvodu nie je postačujúce, keď odvolateľ v odvolaní len označí niektorý z odvolacích dôvodov uvedených v 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O. s. p. len tým, že poukáže na označenie ustanovenia zákona alebo odcituje jeho text. Odvolateľ musí uviesť nielen to, z konkrétne ktorých dôvodov napáda rozhodnutie prvostupňového súdu, ale musí aj dostatočne určito vymedziť, v čom konkrétne vidí nesprávnosť rozhodnutia alebo postupu súdu (ust. 205 ods. 1 O. s. p.). Pokiaľ v odvolaní absentuje táto (osobitná) náležitosť, nie je (vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu dôvodmi odvolania podľa ust. 212 ods. 1 O. s. p.) vymedzený obsah prieskumnej činnosti odvolacieho súdu a rozhodnutie prvostupňového súdu napadnuté odvolaním nie je možné preskúmať z hľadiska opodstatnenosti takto nedostatočne uplatneného odvolacieho dôvodu. Navrhovateľ, tým že v odvolaní neopísal okolnosti, z ktorých vyvodzuje, že v konaní došlo k vadám uvedeným v 221 ods. 1 ( 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( 205 ods. 2 písm. e/ O. s. p.), sám znemožnil odvolaciemu súdu preskúmať správnosť rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska dôvodov uvedených v 205 ods. 2 písm. a/, b/ a e/ O. s. p.. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa (vrátane vecne a právne správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa) podľa 219 ods.1, 2 O. s. p. ako vecne a právne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa 224 ods. 1 v spojení s 142 ods. 1 O. s. p.. a odporcom v I. a II. rade majúcich v odvolacom konaní plný úspech priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v sume 178,68 eura. Trovy odvolacieho konania predstavujú odmenu advokáta za 1 úkon právnej služby - písomné vyjadrenie k odvolaniu zo dňa , keď odmena advokáta za jeden spoločný úkon právnej služby predstavuje vzhľadom na predmet odvolacieho konania s poukazom na 10 ods. 1 v spojení s 13 ods. 2 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb sumu 141,09 eura. Odmena potom aj s poukazom na ustanovenie 15 písm. a/ citovanej vyhlášky predstavuje sumu 178,68 eura (141,09 eura + 7,81 eura režijný paušál), pričom táto odmena advokáta bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty v zmysle 18 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. o sumu 29,78 eura. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.