ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Transkript

1 Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 17Co/212/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015: ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudkýň JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Gabriely Világiovej v právnej veci žalobcov 1/ B. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/X, W., 2/ Q. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/X, W., obaja zast. JUDr. JCLic. Tomášom Majerčákom, advokátom, Južná trieda 28, Košice proti žalovaným 1/ J. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, W., 2/ Slovenskej kancelárii poisťovateľov, Trnavská cesta 82, Bratislava 29, IČO: , zast. JUDr. Ladislavom Udvarosom, advokátom, Cukrová 14, Bratislava, o náhradu škody a ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaného v 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 12C/60/ zo dňa jednohlasne takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o povinnosti žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade nemajetkovú ujmu. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobu voči žalovaným v 1/ a 2/ rade o zaplatenie náhrady škody vo výške 93,85 eur zamietol. Žalovaným v 1/ a 2/ rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcom v 1/ a 2/ rade nemajetkovú ujmu každému z nich po eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných. V prevyšujúcej časti súd žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy nad sumu eur vo vzťahu voči žalovaným v 1/ a 2/ rade zamietol. Súd konanie o zaplatenie sumy 48,75 eur voči žalovanému v 1/ rade zastavil. Rozhodol, že o trovách konania rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku. Prvostupňový súd tak v poradí druhým rozsudkom rozhodol o nároku uplatnenom žalobcami na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Vychádzal pritom aj z právneho názoru vyjadreného odvolacím súdom v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí č.k. 17Co 21/ zo dňa Skonštatoval, že syn žalobcov B. R. dňa XX.XX.XXXX v Z. zomrel. Príčinou jeho smrti bolo konanie žalovaného v 1/ rade, ktorý bol uznaný za vinného, že dňa v čase o hod. bez vodičského oprávnenia jazdil s osobným motorovým vozidlom značky Opel Vectra českého evidenčného čísla v obci W. smerom na W., kde pri prejazde ľavotočivej zákruty neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať a v dôsledku nevenovania pozornosti vedeniu vozidla a situácii v cestnej premávke s použitým množstvom alkoholických nápojov v množstve od 1,88 promile až do 2,08 promile v krvi zachytil prednou časťou vozidla idúcich chodcov na pravom okraji cesty B. R. a chodkyňu P. I., v dôsledku čoho došlo k zraneniu B. R., ktorý aj dňa

2 XX.XX.XXXX svojim zraneniam podľahol. Žalovaný v 1/ rade bol uznaný vinným zo spáchania zločinu usmrtenia v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví, s prečinom neposkytnutia pomoci a prečinom ohrozenia pod vplyvom návykovej látky. Za toto konanie mu bol uložený trest. Zo záverov znaleckého posudku, ktorý vypracoval Ing. X. Q. č. 7/2010 bolo zistené, že chodci R. a I. bezprostredne pred zrážkou išli v smere chôdze v oblasti pravého okraja vozovky a pravej vychodenej krajnice vedľa seba tak, že prichádzajúce vozidlo do nich narazilo zo zadu. Techniku chôdze chodcov čo sa týka polohy možno hodnotiť z technického hľadiska za správnu, v oblasti okraja cesty. Čo sa týka smeru chôdze, je možné ich chôdzu hodnotiť teoreticky za nesprávnu, pretože boli k vozidlám blížiacim sa k nim obvyklým spôsobom otočení zadnou stranou, a preto nemohli nebezpečenstvu zrážky včas spozorovať a prípadne sa zrážke vyhnúť včasným premiestnením sa viac na bok. V oblasti miesta nehody však bola v smere ich chôdze ľavá krajnica úzka, ťažko schodná, čo obmedzovalo pohyb po nej a naviac, pravá krajnica, relatívne široká a aj keď výrazne neoddelená, nadväzovala na chodník pred zákrutou a i na vzdialenejšom priamom úseku za miestom nehody - krajnica po technickej stránke nahrádzala riadne oddelený chodník pre chodcov. Zo záverov znaleckého posudku vyplýva, že chodci boli k prichádzajúcemu vozidlu otočení zadnou stranou teda, včas nezaregistrovali nebezpečenstvo hroziace od blížiaceho sa vozidla a preto už zrážke zabrániť nemohli. Prvostupňový súd ďalej podrobne zisťoval okolnosti dôležité pre rozhodnutie o nemajetkovej ujme. Z výsluchu žalobcu v 1/ rade zistil, že nebohý syn žil so žalobcami v čase smrti v spoločnej domácnosti. Smrť syna žalobcu v 1/ rade sa ho osobne dotkla, do dnes sa s touto okolnosťou nevie vysporiadať a neustále to vníma, nemôže sa venovať práci, berie tabletky, zhoršil sa mu zdravotný stav a má aj psychické problémy. S nebohým synom vychádzal veľmi dobre, robili spolu u jedného zamestnávateľa na stavbách, chodili spolu do práce, neustále myslí na svojho syna a chýba mu. Žalobkyňa v 2/ rade uviedla, že v čase, keď sa nebohý syn narodil, mal srdcovú vadu, 7 rokov čakali na to, či bude operovaný, preto sa oňho veľmi bála a starala sa o neho. Keď mal 9 rokov, bol v O. operovaný, operácia dopadla úspešne. Potom nastúpil do školy, vyučil sa za murára a začal pracovať v E., kde chodil na turnusy, ktoré trvali 3 týždne. Syna mala veľmi rada, tento jej finančne pomáhal, kupoval im rôzne veci. V súčasnej dobe nie je schopná ísť na cintorín. Syn bol jej miláčikom a veľmi jej v živote chýba. Po smrti syna mala depresiu a má aj zdravotné problémy. Prvostupňový súd pokiaľ sa týka nároku právne vec posúdil podľa ust. 135 ods. 1 tretia veta O.s.p. a ďalej podľa ust. 441 OZ, 11, 13 ods. 1, 2, 3 OZ a podľa 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z. Žalobu zamietol čo do sumy 93,85 eur z dôvodu, že uvedená suma predstavuje 10 % krátenie uplatneného nároku žalobcov za škodu, ktorú im žalovaný v 2/ rade už čiastočne vyplatil. Ku kráteniu došlo z dôvodu, že motorové vozidlo prichádzalo od zadu ku chodcom a nebohý syn žalobcov keďže išiel chrbtom otočený k prichádzajúcim vozidlám, nemohol nebezpečenstvo zrážky včas spozorovať. Toto krátenie vo vzťahu k obidvom žalobcom prvostupňový súd považoval za dôvodné a v tejto časti žalobu zamietol. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme prvostupňový súd zistil, že každý žalobca si uplatňuje nárok vo výške eur. Prvostupňový súd poukázal na to, že zo strany žalovaného v 1/ rade je nesporné, že zásah do osobnostných práv žalobcov bol spôsobený pri dopravnej nehode, ktorú tento žalovaný v 1/ rade zavinil a zodpovedá za túto nemajetkovú ujmu. Vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade poukázal jednak na právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v uznesení Krajského súdu v Prešove č.k. 17Co 20/ zo dňa a ďalej na existujúce rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Haasová pod sp. zn. C-22/12 a vo veci P. C-277/2012. Skonštatoval, že zodpovednosť žalovaných vyplýva z ust. 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Keďže vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade je potrebné toto ustanovenie vykladať eurokomformne, prvostupňový súd skonštatoval aj povinnosť žalovaného v 2/ rade zaplatiť žalobcom nemajetkovú ujmu. Prvostupňový súd žalobe čiastočne čo do sumy eur pre každého žalobcu vyhovel. Smrťou syna žalobcov bolo zasiahnuté do práva žalobcov na ochranu súkromia a bola spôsobená nenapraviteľná citová ujma. Žalobcovia stratili možnosť viesť rodinný a súkromný život spolu so svojim synom. Medzi žalobcami a nebohým synom existovali silné citové, sociálne väzby, ktoré boli vytvorené v rámci ich spoločného rodinného života. Vzhľadom na to prvostupňový súd považoval úhradu nemajetkovej ujmy

3 vo výške eur za primeranú a dostačujúcu. Uplatnený nárok čo do výšky eur neuznal za dôvodný (rozdiel eur - poznámka odvolacieho súdu), keď žalobcovia tvrdenia v súvislosti so zhoršením zdravotného stavu po smrti ich syna ničím nepreukázali. Výrok o trovách konania prvostupňový súd odôvodnil ust. 151 ods. 3 O.s.p. Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku o povinnosti žalovaného v 2/ rade zaplatiť žalobcom v 1/ a 2/ rade po eur, podal žalovaný v 2/ rade odvolanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci. Základom právneho názoru vyjadreného prvostupňovým súdom je rozhodnutie súdneho dvora EÚ. Tento právny názor súdu neobstojí, pretože zo záverov rozsudku vo veci Z. a P. vyplýva, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode len v tom prípade, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Únijné právo teda nereguluje tzv. primárny zodpovednostný vzťah medzi poisteným, teda žalovaným v 1/ rade a poškodenými, teda žalobcami a ani v rozsahu sekundárneho vzťahu medzi poškodenými - žalobcami a poisťovateľom - žalovaným. Pokiaľ ide o krytie škôd spôsobenými motorovými vozidlami, ktoré sa musia nahradiť podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom povinným poistením, únijné právo nepochybne ponecháva právo určiť členským štátom, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky povinného poistenia zodpovednosti za škodu. Súčasný právny stav je možné zhrnúť tak, že ust. 1 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení ustanovuje predmet právnej úpravy zákona, ktorým je povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a teda poistenie zodpovednosti. V ust. 4 ods. 2 tohto zákona sa uvádza taxatívny výpočet nárokov, ktoré podliehajú poistnému krytiu, ktoré sú z hľadiska rozlíšenia toho, čo sa odškodňuje, okrem prípadu písm. c/ zhodné s právnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody v Občianskom zákonníku, a náhradu nemajetkovej ujmy podľa ust. 11 OZ neobsahuje. V ust. 2 tohto zákona medzi definíciami pojmov neuvádza sa pojem náhrada škody ani náhrada škody na zdraví. V súlade s 1 ods. 2 zák. o povinnom zmluvnom poistení sa poistenie zodpovednosti podľa tohto zákona vzťahujú osobitné predpisy, medzi ktoré patrí Občiansky zákonník. Podľa 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto, ani iným zákonom, spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú zákony obsahom a účelom im najbližšie. Analogicky je náhrada škody na zdraví podľa 4 ods. 2 písm. a/ zák. o povinnom zmluvnom poistení obsahom aj účelom najbližšej škode podľa 442 a nasl. Občianskeho zákonníka, čo zodpovedá správnemu použitiu analógie podľa 853 ods. 1 OZ. Uplatnenie nároku podľa 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka logicky a systematicky nespadá pod úpravu náhrady škody, náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje satisfakciu - zadosťučinenie za utrpenú traumu, nie náhradu škody. Systém a vnútorná logika v Slovenskej republike platného Občianskeho práva činia medzi týmito pojmami zásadný rozdiel. Odlišnosť nemajetkovej ujmy podľa 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka od škody podľa 420 a nasl. Občianskeho zákonníka potvrdzuje tiež ust. 16 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu. Uvedený rozdiel medzi nemajetkovou ujmou za zásah do osobnostných práv a škodou nie je možné preklenúť. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nespadá pod nároky kryté poistením zodpovednosti za škodu podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení. Žalovaný v 2/ rade poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 12Co 89/2013, kde je uvedený tento právny názor. Aj vo vzťahu k výške priznanej majetkovej ujmy je názor prvostupňového súdu mylný. Prvostupňový súd konštatuje, že žalobcovia svoje tvrdenia o zhoršení zdravotného stavu po smrti ich syna v podstatne ničím nepreukázali. Ak by dôvodom ustálenia výšky peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu malo byť zhoršenie zdravotného stavu, tak by sme sa pohybovali vo sfére náhrady škody a tú žalovaný v 1/ rade poukázal na zásadný rozdiel v ust. 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Namietal procesné spoločenstvo na strane žalovaných, nie je dané a nevyplýva zo žiadneho ustanovenia zákona o povinnom zmluvnom poistení. V ust. 15 zákona o povinnom zmluvnom poistení umožňuje uplatniť si nárok na náhradu škody voči škodcovi, ako aj voči poisťovni, čo však predstavuje dva samostatné nároky proti dvom subjektom a voči každému z nich z iného právneho dôvodu. Tieto samostatné na sebe nezávislé uplatniteľné nároky zakladajú solidárnu zodpovednosť.

4 Preto prvostupňový súd nesprávne vec právne posúdil. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu v plnom rozsahu voči žalovanému v 2/ rade zamietol a uplatnil si trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia. K odvolaniu sa písomne vyjadrili žalobcovia, ktorí žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade potvrdil. Poukázali na skutočnosť, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku zahŕňa akýkoľvek typ škody alebo ujmy bez ohľadu na to, či má majetkovú alebo nemajetkovú povahu. Podľa právneho názoru súdneho dvora EÚ v rozsudku vo veci Z. a vo veci P. jednotlivé ustanovenia a smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Ak teda podľa súdneho dvora EÚ má povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, a to pod podmienkou, že jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej, tak môžeme konštatovať, že takéto vnútroštátne právo, ktorým sa možno domáhať náhrady nemajetkovej ujmy z titulu neoprávneného zásahu do osobnostných práv existuje. Žalobcovia poukázali aj na existujúcu súdnu prax, kde súdy v rámci vnútroštátneho práva priznávajú náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, pričom povinným bol ten, kto zavinil dopravnú nehodu, najnovšie aj vlastník (prevádzkovateľ) motorového vozidla niesol za ňu zodpovednosť a táto mala občianskoprávnu povahu. Týkala sa aj uplatnených nárokov podľa 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Taktiež poukázali aj na názor vyjadrený Krajským súdom v Košiciach, podľa ktorého pasívna vecná legitimácia žalovaného v 2/ rade (teda poisťovne), ktorý je poistiteľom žalovaného (zodpovedného subjektu) a jej povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spoločne a nerozdielne so žalovaným vyplýva zo zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, prihliadajúc aj na účel citovaného zákona a zmysel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov (účel poistenia) (sp. zn. 11Co 12/2009). Zmyslom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je to, aby akákoľvek škoda, teda aj majetková aj nemajetková ujma, ktorá vznikne pri dopravnej nehode, bola krytá povinným zmluvným poistením a bola hradená z poistenia. Tak sa chráni prevádzkovateľ alebo vlastník motorového vozidla, osoba, ktorej bola spôsobená škoda pri dopravnej nehode a nič nenasvedčuje tomu, že by z uplatnených nárokov žalobcov bolo potrebné vylúčiť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a ponechať v uplatňovaní len nárok na majetkovú (materiálnu) škodu. Je potrebné tento nárok chápať v širšom význame a preto žiadali, aby prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. 212 O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ust. 214 ods. 1, 2 O.s.p. a zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti je vecne správne. Odvolací súd poukazuje na vyjadrený právny názor v uznesení Krajského súdu v Prešove č.k. 17Co 20/ , kde bol prvý rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti zrušený. Už v tomto uznesení odvolacieho súdu bol vyjadrený pre ďalšie konanie záväzný právny názor, ktorým prvostupňový súd sa v napadnutom rozsudku, ktorý je predmetom tohto prejednania zaoberal a ktorý aj podľa 226 O.s.p. rešpektoval. V tomto prvšom rozhodnutí odvolacieho súdu je konštatované, že poškodení, teda žalobcovia, si môžu nárok na náhradu škody uplatňovať jednak voči žalovanému v 1/ rade, ale aj voči žalovanému v 2/ rade a to buď samostatne alebo spoločne, pričom plnenie môžu dostať len raz. Odvolací súd už vtedy konštatoval, že zodpovednosť každého zo žalovaných má iný právny dôvod. Pokiaľ sa rozhodne účastník konania zažalovať len jedného z škodcov, resp. zodpovednostný subjekt, v takom prípade nič mu nebráni, aby podal žalobu proti všetkým zodpovednostným subjektom, ktoré mu zodpovedajú za vzniknutú škodu z rôznych právnych dôvodov s tým, že ich zodpovednosť je

5 spoločná. Žalovanému v 1/ rade svedčí dôvod podľa 420 Občianskeho zákonníka, pretože bol vodičom motorového vozidla a spôsobil v súvislosti s vedením motorového vozidla škodu. Žalovanému v 2/ rade svedčí jeho zodpovednosť za vzniknutú škodu podľa 15 zák. č. 381/2001 Z.z., kde poškodení si môžu priamo uplatniť svoj nárok voči poisťovni, teda proti poistiteľovi škodcu. Prvostupňový súd o zodpovednosti za škodu nerozhodoval solidárne vo vzťahu k žalovaným, avšak vzhľadom na to, že išlo o postavenie samostatných spoločníkov, rozhodoval tak, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu povinnosť plnenia druhého, to znamená, že žalobcovia môžu dostať plnenie raz a priznanom rozsahu, pričom je pre žalobcov bezvýznamné, ktorý zo žalovaných si túto svoju povinnosť voči nim splní, uplatňovať si tento nárok môžu vo vzťahu ku ktorémukoľvek z nich a to čiastočne alebo aj v celom rozsahu. Pokiaľ žalovaný v 2/ rade namietal, že nemajetková ujma nemôže byť uhrádzaná z nárokov v súvislosti s povinným zmluvným poistením, tento názor žalovaného v 2/ rade je už vyriešený v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ pod sp. zn. C-22/12, kde je uvedené konštatovanie, že tieto normy v súvislosti s poistením sa majú vykladať tak, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. V rámci širšieho ponímania náhrady škody treba považovať aj nemajetkovú ujmu za škodu, ktorá vznikla v súvislosti s dopravnou nehodou. Potom podľa 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. zahŕňa aj nemajetkovú ujmu podľa 13 a nasl. Občianskeho zákonníka. Preto neobstojí námietka žalovaného v 2/ rade o dostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie s poukazom na právny názor vyslovený v rozsudku odvolacieho súdu pod sp. zn. 12Co 89/2013. Tento názor nie je v súlade napr. ani s názorom vo veci rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-22/12, z ktorého vyplýva, že členské štáty sú v zásade oprávnené upraviť si v rámci svojich režimov zodpovednosti za škodu, najmä jednotlivé škody spôsobené motorovými vozidlami, ktoré sa musia hradiť, rozsah ich náhrady, ako aj osoby, ktoré majú nárok na ich náhradu. Členské štáty musia taktiež pri výkone svojich právomoci dodržiavať právo EÚ a ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, názor žalovaného v 2/ rade nemôže donútiť súd odňať smerniciam ich potrebný účinok. Je povinnosťou členského štátu preto zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá sa uplatňuje podľa vnútroštátneho práva, bola krytá poistením. Keďže rôzne jazykové verzie dotknutých smerníc používajú ujmu na zdraví alebo osobnú ujmu alebo škodu na majetku, je potom potrebné tieto pojmy extenzívne vykladať, na základe ktorého extenzívneho výkladu platí, že pod ujmu, ktorá je uhrádzaná z povinného zmluvného poistenia, patrí aj nemajetková ujma a na krytie nemajetkovej ujmy sú povinné členské štáty zabezpečiť všetky nástroje. Preto povinné zmluvné poistenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Tento záver nemôže spochybniť ani skutočnosť, že úprava týkajúca sa ochrany osobnosti je nezávislá od úpravy tzv. všeobecnej zodpovednosti za škodu. Nesprávnym je aj výklad žalovaného v 2/ rade, ktorý namietal nedôvodnosť priznania nemajetkovej ujmy pretože nebolo preukázané zhoršenie zdravotného stavu žalobcov po smrti ich syna. Táto okolnosť (zhoršenia zdravotného stavu po smrti syna) nie je nárokom, ktorý sa týka priamo zodpovednosti za škodu, ale má základ v ust. 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a týka sa najmä zodpovednosti za nemajetkovú ujmu, teda zodpovednosti v súvislosti so zhoršeným citovým prežívaním smrti syna a psychickým zhoršením zdravotného stavu týchto osôb po jeho smrti ako okolnosť, ktorá odôvodňuje priznanú výšku uplatneného nároku. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že práve preto, že zhoršený zdravotný stav žalobcovia nepreukázali, prvostupňový súd im nepriznal uplatnený nárok až vo výške eur, ale len vo výške eur každému. Práve pre nepreukázanie týchto okolností nebola priznaná žalobcom celá uplatnená suma na úhradu nemajetkovej ujmy. Preto odvolacie dôvody považoval odvolací súd zo strany žalovaného v 2/ rade za nedôvodné a rozsudok súdu prvého stupňa, viazaný rozsahom odvolacích námietok, ako vecne správny potvrdil. Nebolo totiž preukázané, že by zo strany prvostupňového súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, čo je vlastne omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide len vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a vzhľadom na

6 to, že ďalšie odvolacie námietky vznesené neboli, odvolací súd napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa podľa 219 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.