Poznáme históriu svojho mesta? Detva a jej významné historické osobnosti

Poznáme históriu svojho mesta? Detva a jej významné historické osobnosti

Obsah: Úvod 1 1. Kapitola Vznik Detvy 2 2. kapitola A. B. Sládkovič, K. A. Medvecký 3 3. Kapitola Vagačovci 7 4. Kapitola Július Juraj Thurzo 11 5. Kapitola Pamiatky a ľudová kultúra 12 6. Kapitola Detvianske kroje 15

Úvod Sme mladí ľudia, študenti OA v Detve, ktorí sa podujali priblížiť históriu svojho mesta v ktorom žijeme a jej najvýznamnejších historických osobností čo najširšiemu okruhu mládeže ale aj ostatnej širokej verejnosti. Chceli by sme dosiahnúť, aby najmä mladí ľudia boli hrdí na svoje rodisko, na kraj v krotom žijú. Oboznámime Vás s históriou Detvy, Jej najvýznamnejšími osobnosťami -A. Sládkovičom, A. Medvedským, J. Vagačom, J. Thurzom. Ako aj s významnými budovami v meste a jej kultúrnými tradíciami. Samozrejme, že nemôžeme obsiahnuť všetky oblasti života nášho mesta. Veríme však, že prispejeme k formovaniu regionálneho povedomia a hrdosti na svoje korene.

1. kapitola Vznik Detvy Pri mene Detva sa u mnohých ľudí vynára synonymum rázovitosti, originality a svojskosti pôsobivého kraja. Kde siahajú začiatky Detvy, tohto Podpolianskeho kraja, pod bájnym vrchom Poľana? Začiatky vzniku dnešnej Detvy treba hľadať v 16. storočí. Na sever od cesty zo Zvolena do Lučenca boli v tom období svahy Poľany a len na západ boli známe staršie obce už z 13. a 17. storočia napríklad: Očová, Zolná, Slatina a Vígľaš. Kraj okolo Vígľašského zámku vlastnil majiteľ vígľašského panstva Ladislav Csáky. Práve on v roku 1638 založil obec Detva. Osadil v nej prisťahovalcov najmä z Ľubietovej, ale aj osadníkov z bližších i ďalších už jestvujúcich obcí. Preto vznik Detvy bol pravdepodobne zavŕšením predchádzajúceho osídľovania. Názov obce: Podľa monografie Detvy z roku 1905 je známy ľudový výklad názvu obce. Ľud si rozprával, že keď vígľašskí páni doviedli sem prvých obyvateľov, kázali im stavať domy nie súvisle, vedľa seba, ale roztratene, kde jeden kde dva dedva DETVA. Ďalšia verzia výkladu o názve je taká, keď vraj grófka Čákička zbadala obec v horách, ktorá ešte nemala nemo, pýtala sa, pastiera, koľko domov tu stojí. Ten jej odpovedal, nie veľa, len tak, de jeden, de dva. Tak vraj vznikol názov dedva DETVA. Pôvod Detvanov môžeme uzavrieť konštatovaním, že Detva skutočne vznikla na mieste niekdajších pustých majerov vígľašského panstva. Založili ju mladí obyvatelia Očovej, Slatiny a ďalších obcí z územia panstva, ako útočište mládeže Detvy pred hrozbou tureckých nájazdov. Detvu založili obyvatelia domáceho pôvodu, ktoré pre svoju svojráznosť, zdravý život v hore pri pasení stád, drevorubačských či uhliarskych prácach si získalo označenie detviansky ľud. V roku 1811 sa Detva stala mestečkom. Dostala právo vydržiavať 4 výročné jarmoky a týždenné trhy. V tých časoch dosiahla aj erb, ktorý tvoria tri smreky na zelenej paži. Až do polovice 20. storočia do vzniku Podpolianskych strojární bola Detva krajom, ktorý žil predovšetkým z pôdy. V roku 1965 dostala Detva štatút mesta. Detva, ktorá leží v strede Slovenska, na hlavnej komunikačnej trase Bratislava Košice, sa stala v druhej polovici 20. storočia známa najmä svojím strojárskym priemyslom. S rozlohou 6 809 ha a počtom 15,5 tisíc obyvateľov je centrom podpolianskeho regiónu.

2. kapitola Osobnosti Detvy Andrej Braxatoris Sládkovič (1820-1872) Andrej Braxatoris Sládkovič sa narodil 30. 03. 1820 v Krupine. Bol jedným z hlavných predstaviteľov slovenského romantizmu a položil základy novodobej slovenskej poézie. Stojí vysoká, divá Poľana, mať stará ohromných stínov, pod ňou dedina Detvou volaná, mať bujná vysokých synov... Kto by nepoznal úvodnú slohu z lyricko-epickej básne Andreja Sládkoviča Detvan. Sládkovič v nej účinne zobrazil typ podpolianskeho mládenca a charakteristické vlastnosti podpolianskeho ľudu. Zdôrazňovaním citu slobody, ľudovej hrdosti a dôstojnosti stal sa Detvan v neskoršom období zdrojom posily a vlasteneckého nadšenia mládeže v národnoobrodeneckom hnutí. Preto stojí za pozornosť znovu sa začítať a započúvať do malebných slov celej tejto básne, nielen jej úvodných slov. No dobre sa maj, druh môj srdečný spevca rodinná postava! Z úzkosti takto tvorí duch večný trón, kde si sláva sedáva! Rod môj, ty ľúb si svojho Detvana, v ňom duša tvoja je zmaľovaná, zhrej obrazom tým, čo schladlo! Kde bujné v duše rastú zárody, tam pyramída vstáva slobody - a to je naše zrkadlo! To sú slová básnika, ktorými vyjadril svoju úctu a lásku k ľudu Podpoľania. Meno Andreja Sládkoviča nesie Dom kultúry v Detve.

Karol Anton Medvecký (1875 1937) MOTTO: Detstvo je najkrajšia doba ľudského života, plná pamätných a nám milých výjavov. Čím starším sa človek stáva, tým radšej sa v mysli k nim vracia a v takýchto reflexiách prežíva svoje druhé detstvo. Ani nemožno vo všeobecnosti tvrdiť, že reflexie tieto sú celé bezvýznamné pre širokú verejnosť. Sú oni akoby momentkami, z ktorých ako z mozaikových kamienkov vynoruje sa pred očami čitateľa ucelený obraz doby i osôb, na nich zúčastnených. (Úryvok z knihy: Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám, 1935.)

Karol Anton Medvecký pochádzal z Dolnej Lehoty na Orave, sirota, študent, kňaz, najmä však človek verne a úprimne ľúbiaci svoj národ. Hovorí sa, že človek si nosí svoj domov v srdci. K. A. Medvecký nosil v srdci celé Slovensko. Literárne pramene uvádzajú, že v rannom detstve osirel a staral sa o neho starý otec, ktorý býval v Oravskom Podzámku. Študoval v cirkevnej škole na Orave. Neskôr na gymnáziu v Trstenej, Ružomberku a Skalici. Kroky čerstvého maturanta K. A. Medveckého zamierili na kňažský seminár do Banskej Bystrice. Bol členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti, ktorú v 1895 založil v Martine Andrej Kmeť. 3. Júla 1899 bol K. A. Medvecký vysvätený za kňaza. Čakal, aké miesto mu biskup udelí. Dostal Detvu. Dedinu, z ktorej mal obavy, pretože Detvanci nemali v okolí dobrú povesť. K. A. Medvecký sa rýchlo zmieril so svojím miestom. Okrem svojich každodenných povinností zaoberal sa zberateľskou činnosťou. Medvecký ako jeden z prvých zachytil ukážky detvianskych piesní na fonograf. Bolo to v roku 1900. Jeho zberateľské snahy vyústili k napísaniu monografii o Detve. Vyšla v roku 1905. Išlo mu o zachytenie individuality Detvancov, ich sily, povahy, vzrastu, umenia a pod. Ďalej ako kňaz pôsobil v Krupine, tu dokončil monografiu o Detve. Po Krupine nasledovala Jastrabá, potom Veľké Pole, Beňuša, Detvianska Huta, Donovaly, Brehy pri Novej Bani a Hrochoti. Toto bol spôsob pomaďarčenej cirkevnej vrchnosti ako zaobchádzať s kňazom, ktorý aj napriek prenasledovaniu zostával Slovákom. Pokračoval vo svojich cestách-necestách i v stretávkach s ďalšími Slovákmi, ktorých nazývame národnými buditeľmi. Na svojej púti po kňažských staniciach K. A. Medvecký pochopil, že je treba dvíhať slovenský ľud aj hospodársky. Po vypuknutí 1. sv. vojny si K. A. Medvecký našiel literárnu prácu. Keď zomrel Andrej Kmeť, rozhodol sa zhromaždiť materiál k jeho životopisu. Vydal ho v roku 1913 a počas vojny ho doplnil a rozšíril. Po odchode J. G. Tajovského na front sa stal tajomníkom Slovenskej národnej strany. Zúčastnil sa pamätných udalostí 30. októbra 1918 v Martine. Počas nich sa SNR doplnila a oficiálne ustanovila. Za jej prvého tajomníka bol zvolený K. A. Medvecký. Na zasadnutí bol prijatý dokument Deklarácia slovenského národa, ktorým sa Slovensko pripojilo k Československej republike, pričom si SNR vyhradila právo vystupovať ako jej zvrchovaná reprezentantky. Medvecký sa stal jej spolutvorcom. Úrady vydali na Medveckého zatýkač. 30. decembra 1928 bol K. A. Medvecký dekrétom povolaný riadiť cirkevné záležitosti Slovenska. Vláda už sídlila v Bratislave. Zo všetkých strán sa na neho valili útoky, dokonca aj od jeho spolubojovníkov. Z politického života sa začal pomaly vytrácať. Pôsobil na fare v Bojniciach. Biskup ho vysvätil za prepošta v Bojniciach. Jeho práca ho zaviedla na cesty takmer po celej Európe a do Ameriky. Z niektorých ciest vydal cestopisy. Medvecký patril k najhorlivejším členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Pričinil sa o obnovenie jej časopisu a zborníka a prispieval do nich mnohými príspevkami. Za všetku jeho činnosť ho 29. apríla 1926 zaslúžene zvolili za predsedu Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Ťažiskom činnosti K. A. Medveckého bol národopis. Obľúbeným úsekom národopisu u Medveckého boli ľudové piesne. Počas svojho bojnického pôsobenia sa usiloval o zveľadenie svojej farnosti. Miestni obyvatelia ho v roku 1933 zvolili za richtára obce Bojníc. V posledných rokoch života chodil opäť do Detvy skúmať, zapisovať a dopĺňať to, načo mu v časoch jeho detvianskeho pôsobenia sily nestačili. Z autobiografických prác je okrem cestopisov, cenná publikácia Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám, ktorá vyšla v roku 1935. V závere knihy podáva svoje životné krédo:

Na tejto dráhe chcem zotrvať, trebárs by som na nej ostal osamotený, až do skonania verne a konzekventne, ba ako svet o mne hovorí, tvrdošijne. Nenanucujúc nikomu svoje presvedčenie, nehádžúc na nikoho kameňom, jestli spásu svojho rodu odlišnou cestou, alespoň poctive vyhľadáva... Čo mi po tom všetkom ešte zbýva? Krátka ešte doba reflexií, posledné akordy žitia a božie milosrdenstvo. Dva roky po svojich šesťdesiatinách, 11. decembra 1937 v Bojniciach skončil svoju životnú púť. Mestská knižnica v Detve nesie názov K. A. Medveckého. Pamätná tabuľa K. A. Medveckého sa nachádza v kostole sv. Františka Serafínskeho.

3. kapitola Vagačovci Na Slovensku sa ročne vyprodukuje 3930 ton bryndze, z ktorej tretina smeruje na export. Iba málokto však dnes vie, že kedysi dávno slovenská bryndza putovala do sveta zásluhou rodiny Vagačovcov z Detvy. Vznik bryndziarne: V roku 1787 bola založená v Detve prvá bryndziareň na Slovensku Jánom Vagačom rodákom zo Starej Turej. Do Detvy prišiel Ján Vagač aby nakupoval dobytok. Inteligentný a všímavý Vagač, ktorému v roku 1778 bolo 28 rokov, všímal si na svojich cestách všetko okolo seba. Bačovia ho poznali a zďaleka na neho volávali a zdravili ho. V mnohých salašoch prespal a poznal nielen chudobu, ale aj dobré srdce slovenského ľudu. Rozprával rád pri svetle večerného ohňa s pastiermi, počúval ich odkazy a sám im rozprával, čo je vo svete nového. Pohostinnosť bačov je známa. Po starodávnom spôsobe uctiť si chlebom a syrom. A tento zvláštny hrudkovitý syr, vyrobený z ovčieho mlieka, výdatný a príjemnej chuti, Jána Vagača zaujal. Každá vec, byť sám v sebe lepší, potrebuje svojho priekopníka a potrebovala ho i bryndza a v Jánovi Vagačovi ho našla. Ján Vagač premýšľal, či by nebolo možné uviesť tento syr do obchodu v zmenenej, trvanlivejšej forme a dať tak obyvateľom dobrý, výdatný výrobok a dopomôcť tak chudobnému kraju s ešte chudobnejším ľudom. Z niektorej svojej cesty si priniesol Ján Vagač väčšie množstvo hrudkovitého syra. Podľa zachovaného rodinného receptu robil s ním rôzne pokusy. Nakladal ju, vysúšal ju, potom zase váľkom rozvaľkával a presoľoval. A po opätovnom spracovaní docielil to, čo chcel. Po večeroch, nikým nerušený spriadal Ján Vagač plány: syr bude ešte viac chutiť i iným ľuďom. Snáď bude aj možno vyvážať do miest a možno i aj za hranice. U rozhodnutého a cieľavedomého Jána Vagača bol od myšlienok k činom krátky krok. Ešte toho roku začal s výrobou syra podľa svojho spôsobu. A tak vznikla v roku 1878 prvá slovenská bryndziareň v Detve. Len behom prvého a druhého desaťročia po založení prvej bryndziarne vznikajú na Slovensku nové, zakladané podnikavými obyvateľmi Starej Turej (Molenec, Wallo, Valovič a iné). Vznikol a rástol veľký vývoz bryndzy do väčších miest bývalej ríše rakúsko-uhorskej a je skutočne zaujímavé sledovať vývoj tohto vývozu v dobe, kedy nebolo ešte na Slovensku železníc. Dobrí bačovia obdarovali zvyčajne svojich kupcov masla hrudkovým ovčím syrom. Nezabúdali tak na svojich odberateľov masla a tak hrudkový ovčí syr sa z hôr sťahoval do miest. Keď vznikli bryndziarne, obchodníci nezabudli, že malá pozornosť vždy obchodu prospieva a prinášali svojim konzumentom tiež kúsok bryndze. Veľkomestským obyvateľom bryndza veľmi zachutila a rástli jej objednávky. Takýmto primitívnym spôsobom sa obchod vyvíjal. Výroba bryndze rástla a v bryndziarni Vagačovcov nastával čulý ruch. Žiadne ľudské počínanie nestojí osamostatnené potrebuje pomocníkov. Odbyt bryndze mal v dôsledku zväčšený odber ovčieho syra, tým sa zväčšoval chov oviec a tak sa lepšili pomery chudobných pastierov. Podľa produkcii ovčieho mlieka, syra, vlny sa musí i dnes veľmi dobre usudzovať na blahobyt či nedostatok chudobných slovenských obyvateľov žijúcich na lazoch. V roku 1835 sa rozlúčil Ján Vagač so svojím životom. Usnul kľudne s vedomím pekného kusu vykonanej práce. Dožil sa uskutočneného sna bryndza šla víťazne svetom a domov do chát detvianskych pastierov prichádzali peniaze. Svojim potomkom zanechal zásadu: S poctivosťou najďalej zájdeš.

Alexander Vagač, ktorý priviedol závod k veľkému rozkvetu Alexander Vagač sa narodil v roku 1879. Keď od mladosti pracoval so svojím otcom a v roku 1905 po smrti otca sa usadil ako majiteľ bryndziarne trvale v Detve. Jeho pričinením bola pripojená výroba bochníkových a lahôdkových syrov. V roku 1914 zaviedol benzínové motory pre pohon mlynov. Ale i Alexandra Vagača zastihla vojna musel ísť slúžiť ako tisíce iných ľudí proti svojej vôli terajšej širšej vlasti. Doma mal však zastúpenie. Jeho manželka Antónia, rodená Valovičová, viedla vzorne bryndziareň počas celú vojnu a úzkostlivo čakala na návrat svojho muža. Konečne v roku 1918, ktorý priniesol slobodu a zjednotenie Čechom i Slovákom, vrátil sa Alexander domov, do slobodnej vlasti, aby sa radoval so všetkými poctivými Čechmi a Slovákmi. Za vpádu maďarských boľševikov zachránila rodina Vagačova svoje holé životy tým, že včas utiekla a po celé dva mesiace sa skrývala v núdzových bytoch vo Zvolene, Martine a Luhačoviciach. V dome i v bryndziarni boli napáchane nenahraditeľné škody. Avšak i to všetko prešlo. Alexander Vagač začína znovu s obetavými pracovníkmi. Bryndziareň rozkvitá. V roku 1928 zaviedol elektrický pohon. Povesť Vagačovej bryndzy rástla a v roku 1931 bolo jej vyvezené do cudziny cez 20 vagónov. I Vagačove bochníkové a lahôdkové syry nachádzali stále väčšiu a väčšiu obľubu okruh spotrebiteľov rástol. A to všetko je výsledkom dlhoročnej neúmornej práce, úzkostlivej čistoty, odborných stáročných skúseností, užívanie najlepších surovín a všetko to spojilo a doplnilo odkaz Jána Vagača: S poctivosťou najďalej zájdeš. Alexander Vagač

Niečo o výrobe bryndze Výroba hrudkovitého syra na salašoch (pastvinách) Akonáhle zmizne prvý sneh a usmeje sa jarné slniečko, vyženú gazdovia stáda oviec na pastviny. Na salašoch sa postaví koliba, ktorá je rozdelená na dve miestnosti. Zadná miestnosť slúži ako skladisko syra, žinčice, v prednej miestnosti je upravené ohnisko s kotlom pre výrobu ovčieho syra. Koliby žiaria vzorovou čistotou. Múdry bača totiž vie, že dobrý syr sa podarí len vtedy, keď sa zachová čistota. Pre ovce je upravená rozkladacia ohrada zvaná košiar, ktorú možno prekladať z miesta na miesto do rôznych častí pastvín. V tejto ohrade sú také upravené drevené príbytky pre valachov. Táto ohrada je opäť rozdelená na dve časti a to na časť, kam sa vháňajú ovce, keď prídu z pastvy a čakajú na dojenie a na druhú časť, kde sú vháňané jedna ovca po druhej k podojeniu. V tejto časti zostávajú ovce tak tiež aj cez noc. Ovce sa doja dva až trikrát denne. Po vydojení sa mlieko precedí a potom syrí. Toto syrenie robí sám bača v kolibe. Syrovina sa rozrobí, mieša, načas sa nechá usadiť. Usadená syrovina sa dáva do čistého plátna a zavesí, aby srvátka odkvapkala. Takto vzniknutá hrudka syra sa v plátne niekoľkokrát obracia, prípadne dáva do nového suchého plátna. Dobre odkvapkaný ovčí syr sa do nasledujúceho dňa ukladá do políc z dreva v kolibe postavených, kde sa syr behom celého týždňa ošetruje tým, že sa denne utiera a prekladá, aby neplesnivel. Týmto ošetrením sa syr vysušuje a tuhne. Behom týždňa takto vyrobený ovčí syr sa odvozí do najbližších bryndziarní. V bryndziarňach prevzatý ovčí syr sa triedi podľa zrnitosti syra a skladá sa do drevených kadí, tvaru koryta, kde vlastnou váhou syra srvátka behom rána odkvapká. Ovčie hrudky sa niekoľkokrát denne prekladajú z kadi do kadi tak, aby spodné hrudky prešli nahor. Kade majú dole odkvapkávacie žliabky, aby srvátka mohla odtekať. Stálym prekladaním sa zbavuje syr srvátky a urýchľuje sa jeho zrenie. Po naprostom zrení v kadiach sa ovčí syr oškrabkáva, odstraňuje kôra a prichádza do lisu, aby bol zabavený ešte posledných zbytkov srvátky. V lise zostáva 10 až 12 hodín. Po dôkladnom vylisovaní prichádzajú suroviny ku konečnému spracovaniu do ďalšieho oddelenia bryndziarne. Keď sa syr rozrobí na menšie kúsky, presolí a prichádza do mlyna s drevenými valcami, hnanými elektrickým pohonom. Premletie sa kvôli jemnosti bryndzy opakuje dva až trikrát. Najobľúbenejšie druhy Vagačových syrov: Detvan, diaľkový syr Vyrábaný podľa švajčiarskeho spôsobu z najlepšieho tirolského ementálu. Krabica plnená šiestimi kusmi. Váha: 227 g čistej váhy. Tuk 45 %. Kriváň, diaľkový syr Vyrábaný podľa švajčiarskeho spôsobu z tirolského a tuzemského

ementálu. V krabiciach bolo šesť kusov. Váha: 227 g čistej váhy. Tuk 45 %. Syr trapistský Vyrábaný podľa spôsobu francúzskych roľníkov. Tvar mal bochníkový. Kusy a balenie bolo približne 1 kg. Tuk v syre mohol obsahovať 45 až 50 %. Kmínový syr značky Tri-K Vyrobený z najlepšieho tirolského ementálu a k tomu účelu pre tento syr zvláštne vyrábanie pretučnených syrov. Jeho zvláštnosťou bola, že sa nikdy neprejedol. Tri jedle značka Vagačových syrov Vagačov dom priestory prvej bryndziarne

4. kapitola Július Juraj Thurzo prvý slovenský námorný kapitán (1882-1950) Pochádzal z rozvetveného rodu radvanských Thurzovcov. Júliusov otec Ján daniel sa po smrti svojej prvej ženy oženil druhý raz s Katarínou rod. Gondovou z Detvy. Pôsobil v Detve a tam sa mu narodili tri deti.: dcéra Mária, syn Július a posledná dcéra Anna. Z Detvy bol preložený do Brezna, kde 2. 2. 1893 zomrel na zápal pľúc. Matka sa s deťmi presťahovala do B. Bystrice. Július bol nadaný a bystrý chlapec a tak ho matka zapísala do prvej triedy nižšieho gymnázia. Len ťažko zháňala groše na jeho štúdium, pretože chcela dať primerané vzdelanie aj jeho sestrám. Julkovi sa náhodou dostal do rúk prospekt Uhorskej námornej akadémie vo Fiume (dnes Rijeka ), z ktorého sa dozvedel, že schopní chlapci môžu na škole študovať zadarmo a po čase sa stať kapitánmi lodí. Július celé hodiny presedel nad atlasom, študoval mená lodí a prístavov. A tak v septembri 1897 odchádza z B.Bystrice do Fiume. V júni 1900 ukončuje akadémiu s výborným prospechom. 25. júla 1900 odchádza Július ako praktikant na parníku Szent István do Brazílie. Chcel sa stať námorným dôstojníkom, čo sa mu aj podarilo 27. 1. 1903, vykonaním dôstojníckej skúšky. Jeho ambície siahali však ďalej a 31. 3. 1906 získava diplom kapitána pre ďaleké plavby. Odvtedy sa Július Thurzo plavil až do vypuknutia 1. sv. vojny na obchodných lodiach. Vojna ho odviedla k vojnovému námorníctvu. More bolo veľkou láskou Júliusa Thurzu, preto po skončení vojny v októbri 1919 prijíma miesto plavebného poradcu Československého veľvyslanectva v Belehrade, kde zotrval štyri roky. Túžba po rodnom Slovensku zvíťazila a v r. 1923 prijíma kapitán Thurzo miesto na Poriečnom plavebnom úrade pre oblasť Dunaja v Bratislave. Menovali ho za prístavného kapitána, neskôr sa stal prístavným riaditeľom. Z jeho iniciatívy bola založená škola pre výchovu plavcov na riečnych lodiach. Zaslúžil sa o celkový rozvoj riečnej dopravy u nás. Bol to človek, ktorého sformoval tvrdý život. Známi ho povzbudzovali, aby napísal o svojich cestách. Prvá z jeho cestopisných čŕt nesie názov S plachtovkou do Karibského mora alebo po stopách Kolumbových. V druhej črte Pampero opisuje cestu k brehom Brazílie a Argentíny na plachetnici Belvidere a jej stroskotanie. Črtu nazval podľa zhubného vetra, ktorý poslal plachetnicu k morskému dnu. Zomrel 16. 2. 1950 v Radvani. Tu bol aj pochovaný. Neskôr boli jeho telesné pozostatky prevezené na Národný cintorín do Martina. Thurzove cestopisné črty vyšli po jeho smrti po spoločným názvom : Po svetových moriach. Július Thurzo bo človek zvyknutý od raného detstva tvrdo pracovať, bol námorník, ktorého ruky boli naučené rozvinovať a sťahovať plachty, držať kormidlo, ale aj vziať papier a písať.

5. kapitola Pamiatky a ľudová kultúra Detva sa vryla do povedomia verejnosti vďaka svojej ľudovej kultúre. Život zrodený v tvrdých podmienkach podpolianskych hôr vytváral hodnoty, ktoré pre ich originalitu a krásu obdivovali spisovatelia, básnici, maliari i etnografi. Vytvorili diela oslavujúce život Detvana ako symbolu slovenského národa. Dnes Detva, hoci už výrazne zmenená, stále nadväzuje na kultúrne hodnoty minulosti. Udržiava tradície ľudového umenia a originálneho folklóru, ktorého vrcholným predstavením sa stali každoročné júlové Folklórne slávnosti pod Poľanou. Detviansky kroj a detvianska valaška: Detviansky kraj

Stavebné pamiatky: a) Rímskokatolícky kostol sv. Františka z Assisi S vytvorením obce Detva sa od r. 1644 spomína aj farnosť. Základný kameň kostola svätého Františka Serafínskeho bol položený v r. 1662. Kostol dokončili v r. 1664 a po dostavaní a zariadení bol v r. 1690 posvätený. Od r. 1804 sa začína po zbúraní starého kostola (prevzali iba vežu, ktorú nadstavili) stavať na Detve nový kostol, ktorý bol posvätený v r. 1806. Kostol sa nachádza na Partizánskej ulici. b) Vagačov dom (Partizánska ul.) Rodinný dom Vagačovcov, zakladateľov prvej bryndziarne na Slovensku

c) Tradičný Detviansky dom ( Námestie SNP č.6) Murovaný dom s drevenou vyrezávanou bránou a solárnym motívom na štíte je pamiatkou a ukážkou ľudovej architektúry Detvy. Drevená vyrezávaná brána z r. 1857 je ojedinelou zachovanou pamiatkou drobnej architektúry niekdajšej Detvy. d) Drevené vyrezávané kríže (mestský cintorín) Prícestné kríže v blízkosti ciest, náhrobné kríže v blízkosti ciest a náhrobné kríže na cintoríne sú dielami majstrov detvianskej drevorezby a patria k najpozoruhodnejším výtvarným prejavom Detvy. V priestore Kalvárie na cintoríne bola otvorená trvalá expozícia drevených vyrezávaných krížov.

6.kapitola Detvianske kroje Podpolianski majstri dokážu vložiť do výrobkov kus fantázie, vedia spojiť krásu s účelnosťou a darí sa im vytvárať skutočné umelecké skvosty. Z domácky tkaného plátna sa šil odev - spodne, gety, košele ako aj bytový textil uteráky, plachty, vrecia. V súčasnosti ešte prežíva tkanie handričkových kobercov. Najväčšej sláve sa teší vyšívanie krivou ihlou, ktorou sa rýchlejšie vyšíva retiazkový steh. Vlastniť ľudový odev je cťou detvianskej rodiny. Na Podpoľaní si ho dodnes obliekajú na svadbe pri vykrúcanke, do kostola na sviatky a betlehemci na Vianoce. Mužský kroj Košeľa siahajúca do pol hrude a široké naberané gate - gäty, oboje z bieleho domáceho plátna, patrili k typickému detvianskemu odevu. Šírka rukávov sa rovnala dĺžke košele. Výšivka okolo výstrihu, zaväzovanom na tkanice, a na ukončení rukávov bola žltej, oranžovej farby, kombinovala sa s čipkou rovnakej farby(spojenie s rukávom s košeľou) Pás žltej výšivky sa nachádzal i nás okrajoch gatí zakončených strapcami. Kožúšok bez rukávov - brusliak lemovaný na okrajoch čiernou kožušinou vo forme rôznych kvetovaných ornamentov. Tento odev ktorí nosili mladí muži i v zime, bol doplnený trojprackovým ornamentov.( Tento odev, ktorý nosili mladí muži i v zime, bol doplnená trojprackovým užším opaskom.) Medzi opaskom a košeľou s kožúškom ostával pás holého tela. Vo sviatok sa vpredu na kožúšok priviazala kašmírová šatka. Nohavice z bieleho súkna, k nim košeľu s dlhým driekom, ktorá sa zapásala, a dlhší, do pása siahajúci kožúšok, nosili starší muži v zime. Najnovšie sa ujala aj zástera. Vrcholom odevu mužov bola niže pása siahajúca rovná kabanica z čierneho súkna prehodená cez plecia. Okraje lemovalo červené súkno, pod hrdlom sa upevňovalo remencom. Príležitostne si ju v zime požičiavali aj ženy-obliekali si ju do rukávov. Kabanica pretrvala z celého kroja najdlhšie, pastieri si ju obliekajú i dnes k mestkým šatám. Starodávna bola aj dlhá biela súkenná šírica so štvorcovým predloženým golierom a dlhá kožušinová pelerína. Odev Detvanca koncom minulého storočia dopĺňal klobúčik s úzkou strechou, ktorý mal okolo dienka kožený vybíjaný remenec, alebo viacrodovú striebornú retiazku. Dlhé vlasy si Detvanci spletali do štyroch vrkočov kečky. Odev pastierov dopĺňala valaška.

Použitá literatúra: Ján Zemko: Detva, Vydavateľstvo Osveta, rok 1988 Štefan Pisoň: Detva, Vlastivedný časopis, 18, rok 1969 J. J. Thurzo: (životopisný medailón), mestká knižnica K. A. Medveckého v Detve, Krajská štátna knižnica Ľudovíta Štúra vo Zvolene, v spolupráci so Združením JAS vo Zvolene, 2000 Ferdinand Zlatoň: Detva, Vydavateľstvo Osveta, rok 1973 Karol Anton Medvecký: Z mojich rozpomienok k šesťdesatinám, rok 1935 Karol Anton Medvecký: Monografia Detvy, Združenie JAS Zvolen, rok 1995 150-leté výročie brynzárny Alexander Vagač Detva, Tlač: Akciová moravská knihtiskárna Polygrafie v Brně, rok 1937 Materiály boli poskytnuté: - Knižnica Karola Antona Medveckého Detva - Podpolianske múzeum Detva - Internet: www.detva.sk