Číslo 22...premeňte sa obnovením mysle... Rok 2010 Z obsahu : Oživujúci Duch 02 Motivácia a vízia 04 Pre Krista 06 Mudrci múdri 08 Idea a hmota 09 Jákob otec a synovia 12 Ach, tá mládež 15 Modlitebný život 18 Moc krvi časť 5,6 22 Bohu dôverovať 25 Tiene a predobrazy 27 Nazdal som sa,... 30 Vzkriesenie J. Krista 31 Židia zvl. fenomén 35 Stretnutie... 4O Dramatický exodus 43 Na internete : www.zmenaarast.sk Pomôž Bože! Pomôž, Bože, lebo zbožného už niet a spomedzi ľudí miznú verní. Klamú sa navzájom s úlisnými perami a neúprimným srdcom. Nech Hospodin zničí všetky úlisné pery i chvastavý jazyk tých, čo hovoria: V našom jazyku je sila, máme predsa ústa. Kto je naším Pánom? Pre útlak biednych, pre vzdychy úbohých povstanem teraz - hovorí Hospodin - zachránim tých, ktorými pohŕdajú. Hospodinove slová sú rýdze ako striebro tavené v hlinenej forme, sedemkrát prečistené. Hospodin, Ty ich ochrániš, aj nás navždy zachrániš pred týmto pokolením; hoci vôkol nás chodia bezbožníci a medzi ľuďmi sa vzmáha podlosť. /Žalm 12:1-9/.
Zmena a rast 02. OŢIVUJÚCI DUCH (1.Mj.49:22-27) Chceme hovoriť o Svätom Duchu, ale musíme vysvetliť, ako chápať Ducha v rámci Trojice. Znázorním to na príklade známej látky, ktorá je za normálnej teploty voda, pri 0 sa stáva ľadom a pri 100 sa mení na paru. Tá istá látka, len v troch skupenstvách. Tak je to aj v Trojici: Boh ako Otec plánuje človeka, ako Syn plán láskou financuje a Duch ho svojou silou vytvára. Ten istý Boh, len v troch činnostiach. Boh v múdrosti, láske a ţivote. Aká je teda činnosť Ducha pri nás dnes? Ako pomáha mladým aj starým k rastu, ťaţkostiam a poţehnaniu? Ako je to bez Neho? To vidno na príbehu Jakobovho syna Jozefa. a/ Duch dáva vzrast (22) a1/ Dáva ţivot stromu (22a).Pri Jozefovi vidno, o čo ide Duchu. Jozef je strom, ţivý organizmus. To má isté nevýhody, lebo môţe vyschnúť či zakrnieť. Pri kameni je menšia práca, lebo aký bol včera, taký je aj dnes a taký bude aj zajtra. Lenţe strom má aj veľké výhody, lebo môţe rásť. Dnes je malý, zajtra veľký, pozajtra kvitne a po čase má ovocie, z ktorého sa nasýtime a vyrastú aj nové stromy. Duch chce z nás mať nie kamenných vedcov, nie náboţných svätcov, nie prefíkaných politikov, lebo tí sa nemenia. Im je dobre v ich kamennom stave. Chce z nás mať ţivých ľudí, ktorí sa menia a zlepšujú, a aj keď s ťaţkosťami, ale rastú k lepšiemu. a2/ Dáva plodnosť stromu (22a).Kresťania však nie sú len ţiví ľudia, ale aj plodní ľudia. Jozef je plodný strom. Iba zhrubnutie by stromu nič neprospelo. Sú známe aj neplodné stromy, ktoré odsúdil Pán samotný, napr. onen figovník, ktorý mal lístie, ale ţiadne ovocie. Jozef však mal nielen lístie, ale aj ovocie. Ovocie je to, čím sa strom stáva uţitočným pre druhých. Tým dosahuje to, na čo bol určený: pre sluţbu. Duch nám dáva najväčšie potešenie, čo tu na zemi môţeme mať: ţe totiţ niečo tu pre druhého znamenáme a ţe sme mu pomohli stať sa šťastnejším a lepším. Lebo šťastní sme konečne nie v tom, čo sme od iného dostali, ale čo sme mu dali. a3/ Dáva rozmnoţenie stromu (22c). A ešte je tu jeden Jozefov znak: Jeho výhonky prerastajú múr. Ten kvalitatívny rast je isteţe hlavnou vecou, ale aj to kvantitatívne rozmnoţovanie nemôţeme prehliadať. Strom rastie najprv pri múre, potom vyrastie nad múr, rozkošatí sa. Ba keby sme šli ešte ďalej, tak vidíme, ţe z jeho ovocia sa urodia aj nové stromy. To je Boţia odmena pre veriaceho človeka, či spoločenstvo, ţe keď prinášame ovocie v sluţbe lásky, dá nám milosť, aby sme sa rozrástli. V tom je tieţ Boţí zámer, lebo je to príprava na nové rozmnoţenie ovocia. Ak opatrujeme ţivot, odvďačí sa nám tým, ţe sa rozrastá. Ţivá cirkev nielen slúţi, ale sa aj rozrastá. a4/ Dáva vodu stromu (22b).Ako môţe nastať tento tajomný proces? Vysvetlenie je vo vete:...plodný strom nad prameňom. Prameň napája strom - v tom je všetko vysvetlenie. Strom bez zvlaţenej pôdy nerastie, najmä v Izraeli, kde bolo veľa suchej pôdy, ba púšte. Preto tam sadili stromy pri prameňoch a vodách. Kto má záľubu v Zákone Hospodinovom, má spojenie s Duchom je ako strom zasadený pri vodných tokoch, čo dáva úrodu v svojom čase (Ţ.1: 3). V nás nieto síl na rast, to je ako pri strome! Máme však moţnosť byť v blízkosti Ducha a z neho naberať silu, statočnosť a radosť. Mnohí sú smädní, ale k studni nejdú - nie si medzi nimi? b/ Duch zmocňuje ťaţkosťami (23-24) b1/ Dáva ťaţkosti (23).U Jozefa vidíme, aký zloţitý je ţivot. Horkosťou ho napĺňali, šípy ho ohrozovali (23). Vlastní bratia ho znenávideli a predali ho cudzincom. Stal sa otrokom, s ktorým sa chcela záhaľčivá ţena pohrať ako s bábikou. Keď to odmietol, dostal sa do väzenia a ešte aj tam slúţil iným väzňom. Veru, darmo by sme si aj my priali, aby sme to mali vyţehlené. Tak je to z Boţieho rozhodnutia, takţe si nesmieme prosiť, aby nás Boh ušetril ťaţkostí. Nesplní nám to! Ťaţkosti sú ako tréning atléta, ktorý čím viacej chce vynikať, tým viacej musí cvičiť. Len naivní ľudia si myslia, ţe sa preštrikujú cez kvapky daţďa. Nejde to, lebo to je zhora! b2/ Zachováva pruţnosť (24a).Bez ťaţkostí je ţivot nemoţný, ale jedno je moţné: Jeho luk si zachoval pruţnosť, jeho ruky svoju obratnosť (24). Jozef trpí, ale nikde ho nevidíme ľutovať sa, ba ani len zaplakať. Naučil sa umeniu - umeniu biť sa a ruvať so ţivotom. Hospodin učí moje ruky bojovať, moje prsty viesť vojnu (Ţ.144:1). To je umenie z umenia: Niesť ťaţkosti, ale nedať sa zlomiť. Mnohí veriaci sa vlečú ţivotom zahorknutí, sklamaní v rokoch, v ktorých niet zaľúbenia (Kz.12:1). Iní nesú svoj kríţ a necítia sa ukrivdení. Duch im dáva moc zostať aj v starobe mladými, aj v drine pruţnými. Naša mladosť sa môţe obnovovať ako orlovi (Ţ.103). b3/ Drţí mocnou rukou (24b).Tu si však nikto nesmie myslieť, ţe on sám je takýto chlapík a hrdina, ktorý si poradí so ţivotom sám. Ţivot je obor, naň sme bez Boha prikrátki. To nerobil ani Jozef. Jeho ruky si zachovali svieţosť z rúk Jakobovho Mocného, t.j. mocného Boha. To je tajomstvo, ktoré Jozef objavil. Ţivot je mocný protivník, ale my vieme o niekom, ktorý je ešte mocnejší, Boh je ako mocný
Duch, ktorý je nad všetkým zlom. Preto vieme odporovať: Áno, je to bieda. Ale Boţe ja nevládzem, ale ty môţeš. Preto sa dejú zázraky, ţe sa ľudská sila vyčerpá, ale tých, čo dúfajú v Hospodina, nadnáša právý protivietor (Iz.40).Duch je moc, ktorá nás drţí! b4/ Udeľuje rozmnoţenie (24c).Tak sa stalo, ţe práve ten bitý Jozef sa stal Skalou a Pastierom Izraela (24c). Skala nám hovorí o základe, na ktorom je zaloţený dom. Tu v Egypte, kde sa Jozef stal nielen väzňom, ale aj otrokom, Boh ho pouţil na to, aby sa stal základným a zachraňujúcim kameňom Jeho domu, t.j. vyvoleného národa v jeho sformovanej podobe (ako neskoršie Peter). Stal sa aj pastierom, t.j. duchovným vodcom a vládcom Izraela. To, ţe bol vládcom Egypta, bola veľká vec. Ešte dôleţitejšie bolo, ţe sa stal vládcom nad Izraelom, lebo cez neho sa tu sformoval Boţí ľud, ktorý mal pred sebou veľké poslania ako spoločenstvo! A to všetko zneseným utrpením pomocou Ducha! c/ Duch ţehná sluţobníka (25-26) c1/ Ţehná ako všemohúci (25a).Jákobovo poţehnanie učí ďalej Jozefa dôverovať v moc tohto poţehnania. Je to od silného Boha, ktorý ti bude pomáhať (25a). Ide o jeho Boha, ktorý však nebol jeho kmeňovým alebo osobným bohom, ale Bohom všemohúcim. Aj okolité krajiny mali svoje boţstvá a Jákob sa vyrovnáva s nimi tým, ţe nad nimi vyhlasuje zvrchovanosť Hospodina, ktorý je činný ako Duch. Nie je jeden z nich, ale jediný. Keď On praje človekovi, nikto to nemôţe zastaviť, ba ešte aj zloba tomu musí poslúţiť. Niet proti tomu zakliatia. Pritom Jákob toto poţehnanie Jozefovi nielenţe praje ( kieţ ), ale aj dáva ( poţehná ťa ). c2/ Ţehná na duchu i na tele (25b).Boţí ţehnajúci dar pritom zostupuje zhora z nebies i zdola z pokojnej hlbiny. Sú za tým nejaké zvláštne predstavy, ale pre nás je to zrozumiteľné tým, ţe sa jedná o poţehnanie duchovné zhora i poţehnanie telesné zdola. Boh nám zosiela zhora svoje poţehnanie v tom, ţe nám dáva svoju lásku a učí nás dôverovať jej. Potom môţeme vyznávať: My sme poznali a uverili v lásku, ktorú má k nám Boh (1.Jn.4: 16). K tomu pristupujú zemské poţehnania, z ktorých si Izrael najviac cenil poţehnanie pŕs a lona, - svoje deti. Mať deti a zachovať deti je aj pre nás veľkou milosťou, lebo čo by sme mali, keby sme deti stratili? c3/ Ţehná mocnejšie ako svet (26a).Jákob dôveruje sám svojmu ţehnaniu, lebo to nie sú len jeho priania. Je to Boţia vôľa, a preto poţehnania tvojho otca prevýšia poţehnania odvekých vrchov a večných pahorkov (26). Kaţdý národ mal vtedy svoje bohosluţobné miesta, kde si staval chrámy a uc- Zmena a rast 03 tieval boţstvá. Väčšinou sa to dialo na vrchoch a pahorkoch. Ani tu sa Jákob nenamáha s tým, aby podvracal túto vieru, len prehlasuje, ţe jeho poţehnania prevýšia poţehnania boţstiev, uctievaných na rôznych pahorkoch. Tam si myslia, ţe sú to večné pahorky, ale stálosť a večnosť spája Jákob s činnosťou Boha ako oţivujúceho Ducha, ktorý bol pred a bude aj po stvorení. c4/ Ţehná len oddeleného (26b).Vysvetlenie poţehnania prichádza na konci. Poţehnania spočinú na temene zasvätenca medzi bratmi. Zasvätenec - nazarej bol v tej dobe človek, ktorý sa na určitý čas oddelil pre Boha k nejakej zvláštnej sluţbe(4. Mj.6:2, Sd.13:5). Jozef je však zasvätenec, ktorého Boh oddelil pre svoje zámery, aby sa stal pastierom Boţieho ľudu. Pre túto sluţbu dostáva aj potrebné vystrojenie v Duchu - ako izraelskí králi a sám Jeţiš. Nebojme sa, ţe schudobnieme pri Pánovi. Duchovnou mocou náš pohár bude pretekať. Ale nemôţeme ani to, ţe budeme doma robiť, čo sa nám zachce a k Bohu prídeme mesačne po výplatu. Treba sa uňho zamestnať! d/ Násilník nemá Ducha (27) d1/ Stáva sa dravým vlkom (27a).Ráchel mala okrem Jozefa ešte aj Benjamína. Tomu Jákob neudieľa nijaké poţehnanie, len hovorí, kto je a kým sa stane. Benjamín je dravý vlk. Aj vlk zápasí s druhými, ale je tu rozdiel oproti Jozefovi. Ten nebol nijakým zvieraťom, ale plodným stromom a tajomstvo jeho úspechov bolo v prameni. Naproti tomu Benjamín je predstavený ako vlk, ktorý má ostré zuby a hryzie druhých. Lenţe ruvať sa so ţivotom a hrýzť druhých sú dve rozdielne veci. Rimania varovali pred spoločnosťou, kde sú si ľudia navzájom nepriateľmi - homo homini lupus - človek človeku vlkom. To je zvrátená Boţia zásada! Zo stromu vzniká vlk! d2/ Ničí druhých (Sd.19-20).To sa ukázalo o pár desaťročí uţ v zasľúbenej krajine. Sd.19 a 20 nám opisuje kmeň Benjamína, ktorý dokázal dvakrát poraziť viac ako päťnásobnú prevahu ostatných kmeňov, ktoré proti nemu urobili trestnú výpravu za hanebnú sexuálnu vraţdu Gibeončanov, ktorú ostatní Benjamínci kryli. Tí mali 700 muţov, ktorí ľavou rukou vedeli z praku hádzať kamene tak, ţe vţdy trafili (Sd.20:16). Aţ na tretíkrát ich ostatní porazili a temer vyhubili celý kmeň, takţe 600 pozostalým muţom museli len opatriť ţeny, aby sa kmeň zachoval. Takto Benjamín hrýzol aj svojich vlastných bratov a aj sám skoro zahynul. d3/ Robí v spoločenstve roztrţky (27b).Tým sa vyplnilo to, čo sa tu o ňom hovorí: Ráno poţiera korisť a večer rozdeľuje úlovok. Celá jeho existencia
Zmena a rast 04. je zameraná na to, aby lúpil a poţieral. Tým vnáša rozbroj, hádky a roztrţky do vlastnej spoločnosti. Nakoniec skoro hynie aj sám a zachráni ho len milosrdenstvo iných. Poznáme to dobre aj dnes. Sú ľudia mierumilovní, ale sú aj ľudia bezohľadní, ktorí si vedia svoje dobre chrániť a cudzieho sa zmocniť. Svoj ţivot zaloţili na potlačení druhých a presadení vlastnej pravdy. Tam vznikajú klebety, ohovárania, hádky, súdia sa často pre malicherné veci, nad ktorými sa smejú aj svetáci. Kto presadzuje svoju pravdu, rozdelí zbor! d4/ Môţe sa stať baránkom (Fp.3:5).Na zaujímavú myšlienku nás upozorňuje V. Ţák, ţe totiţ z kmeňa Benjamín pochádzal aj Saul - Pavol (Fp.3:5 n). Aj on bol zo začiatku dravým vlkom, ktorý poţieral svoju korisť. Prenasledoval kresťanov, pričom to povaţoval za sluţbu Bohu. Iba Boţia milosť ho zastavila na jeho ceste a zmenila ho z vlka na baránka, takţe sa mu zmenilo aj meno zo Saul (vyprosený) na Paulus (maličký). Z bojovníka proti bratom sa stal Bojovník Boţí, ktorý bojoval proti zlu a vedel sa tieţ ruvať so ţivotom (2.Ko.6:1-10; 11:22-33). Bol umierajúci, ale ţil, karhaný, ale nie umorený, chudobný no mnohých obohatil. Vedel o moci Ducha - Obţivovateľa! e/ Záver. Jozef doniesol ovocie, z ktorého sa sýtil národ. Boril sa s ťaţkosťami a nedal sa unaviť, pretoţe poznal Boha ako oţivujúceho Ducha a stal sa Jeho nazarejom - oddeleným sluhom. A mne je tu smutno, keď sa pozerám na tých, čo boli Duchom zrodení, ale nie sú Ním naplnení. Na strednú generáciu, ktorá má deti, ale nemá - silu, lebo nemá spojenie s prameňom. Na mládeţ, ktorá tieţ škúli po svete a zapcháva tak automaticky prívod vody z prameňa. Chcú Boţie poţehnanie, ale do sluţby Bohu nechcú vstúpiť. U starších je to, ţe nevieme byť silní, keď sme slabí a strácame vďaku i nádej. Turíce sú na to, aby sme sa spojili s Duchom, prameňom ţivota, a aby náš pohár mal nie pár kvapiek, ale aby začal pretekať. Sme v prosbách jednomyseľní: tvoj vánok zaţeň dusno dní, Duch Svätý nech nás naplní! Oheň daj, oheň daj, oheň daj - prosíme /Ľ. Fazekaš/. Motivácia a vízia Človek je tak stvorený, ţe potrebuje motiváciu, pohľad dopredu, do budúcnosti, nádej. Motivácia, nádej do budúcnosti, je jednou z hybných síl! Rečou technikov môţeme tieţ povedať, pekný a dobrý nákres, alebo zámer je hybnou silou, je zápalom pre usilovnú prácu k realizácii skutočnosti. Je to veľmi silne previazané s očakávaním a pripravenosťou. To dobro, čo nás čaká, nás motivuje, dodáva silu. Veriacich to, čo je od Pána Boha. Moţno si to neuvedomujeme, ale ak za tým všetkým stojí Boh, Jeho súhlas - je to teda podľa Boţej vôle. Ak je to ale mimo Boha, bez viery, potom to je v ľudskej réţii. Je však moţné, ţe aj takéto niečo Boh pripúšťa a dovolí. Evanjelista Marek nám hovorí toto: 1 Počiatok evanjelia Jeţiša Krista. 2 Takto píše prorok Izaiáš: Ajhľa, posielam svojho posla pred Tebou, a ten pripraví Ti cestu; 3 hlas volajúceho na púšti: Pripravujte Pánovi cestu, vyrovnávajte Mu chodníky. 4 Ján Krstiteľ vystúpil na púšti a kázal krst pokánia na odpustenie hriechov. 5 Celé Judsko vychádzalo k nemu, aj všetci Jeruzalemčania; vyznávali svoje hriechy a on ich krstil v rieke Jordáne (Mk.1:1-5). Tento krátky text z evanjelia nám dáva»motiváciu víziou«. Ján pripravoval cestu Jeţišovi Kristovi. Informácia, ktorá má motivovať ľudí k zmene ţivota a k rastu vo svätosti. Pán Jeţiš mal začať hlásať evanjelium a naplniť dielo spásy. Boh o tomto svojom veľkom a dôleţitom zámere dal vedieť ľuďom cez prorokov a poslov - ľudí pripravuje na to. Dáva informáciu - víziu dlhý čas pred udalosťami, ktoré majú prísť, aby to veriacich motivovalo. Taktieţ tento krok opakuje aj veľmi krátko pred naštartovaním svojho diela spásy a zámeru. Prečo to Pán takto robí? Predovšetkým na základe Jeho múdreho rozhodnutia. Vie, ţe je to pre človeka na úţitok - je to informácia, ktorá ľudí na niečo pripravuje a motivuje. Iba informovaný, oboznámený, môţe zaujať postoj kladný, odmietavý, alebo nedbalý k určitému zámeru - i Boţiemu. Nedbalosť patrí skôr do kategórie určitého odmietavého postoja, teda nie kladného a súhlasného. V informácii a motivácii je aj základ spravodlivého súdu - posúdenia, alebo odsúdenia. Kladný postoj vyvoláva prípravy, bdenie, ostraţitosť a očakávanie. Byť informovaný o budúcom dianí a udalostiach je aj víziou - videním budúcnosti. Toto nám ukazuje text z Mk.1:1-5.Takýto Boţí postup a princíp nám ukazuje Písmo sväté na viacerých miestach. Napr. uţ na začiatku dejín, po páde do hriechu (viď 1.Mj.3:15). Boh veľmi často človeka informuje o moţnej nádeji a blaţenej budúcnosti. Pouţil si k takémuto informovaniu aj proroka Izaiáša. Tu tieţ ide o to, aby Izaiáš ohlásil hlásanie evanjelia. Izraelský národ o tom mal vedieť. Mal mať reálnu predstavu o niečom, čo bude a tým toto nabáda k pripravenosti a motivuje. Takáto informovanosť, môţe podnietiť v niektorých ľuďoch bdelé a ostraţité očakávanie i orientáciu. Keď sa niektoré predpovede - pro-
roctvá naplnili, ľudia na to mohli aj reagovať ba aj konali. Napríklad: Filip našiel Natanaela a povedal mu: Našli sme Toho, o ktorom písal Mojţiš v zákone a proroci, Jeţiša, syna Jozefovho z Nazareta (Jn.1:45). Toto je jasný a krásny príklad. Informácie ešte z čias a kníh Mojţišových sú v ţivej pamäti /napr.filipovej/ a ľudia sú v strehu, kedy a kde sa objaví Mesiáš. Keď sa objaví konajú. Alebo sa tu objaví zrazu niečo, čo zodpovedá proroctvu, jeden druhému sa o tom zverujú a spoločne to chcú preskúmať, aby mali istotu. Filip volá Natanaela k tomu, aby to spolu rozpoznali, aby sa ustálili a potom to tak spoločne mohli prijať. Vieme, v tomto prípade, ţe sa zásahom Pána Jeţiša sa tento proces urýchlil a rýchlo sa utvrdili i uschodli. Posol uvádza Pána. Vo vyššie uvedenom texte, spoznávame, ţe sa to udialo v aktuálnom čase, alebo krátko pred naštartovaním hlásania evanjelia. Je tu Ján, ktorého ustanovil Pán, aby dávne proroctvo zopakoval a uviedol do ţivota. Toto má veľký význam a vedie to k praktickému skutku. Posol vie o sebe kto je a čím je. Ján sám o sebe vie. Je si vedomý svojho poslania a postavenia. Vie presne definovať sám seba: A on povedal: Ja som hlas volajúceho na púšti:.. (Jn.1:23). Podobne aj apoštolovia hovoria o sebe. V úvode listov sa predstavujú. Pre jedných je to svedectvo, ktoré dodáva váhu, silu a moc zvesti, ktorú hlásajú. Pre iných je to iba informácia o osobe, ktorá ten list píše. Ba pre niektorých je to dôvod na kritiku, alebo spochybňovanie. Nielen posol vie. Vedia o poslovi aj iní a jasne to definujú: Toto je totiţ ten, o ktorom povedal prorok Izaiáš: Hlas volajúceho na púšti:.. (Mt.3:3). Evanjelista opisuje Jána ako takého, o ktorom sa vedelo, kto je a akú má úlohu. Toto poznanie mali z Písma svätého - zo SZ, z ktorého si prečítali príslušné proroctvo a verili mu. Evanjelista Matúš priam dosvedčuje, odkiaľ to poznanie má a kde ho bolo moţné získať. Posol vie obsah toho, vie čo má zvestovať: A on povedal:...vyrovnávajte cestu Pánovi, ako povedal prorok Izaiáš (Jn.1:23). Zmierenie s Bohom, osobný vzťah s Pánom. Hotové a skoro celé evanjelium. To sú slová o zmene spôsobu ţivota, slová, ktoré vedú k pokániu, k posvätenému ţivotu a samozrejme k hľadaniu a plneniu Boţej vôle a Boţích zámerov. Reakcia ľudí bola rôzna, ale značnú časť Izraelského ľudu to viedlo k Zmena a rast 05 pozitívnemu a obnovenému vzťahu s Bohom. Platnosť a funkčnosť vyššie uvedených krokov spoznávame aj v tom, ţe Pán Jeţiš Kristus prichádza na zem, aby človeka poučil, informoval, aby človek lepšie rozumel Bohu. Nie opačne, Boh totiţ človeka dobre pozná a vie, čo mu je potrebné poskytnúť, aby človek mohol zodpovedne a správne reagovať. Inými slovami, to, čo človek počul, videl, o čom je informovaný, to má uviesť do ţivota. Má na to upozorňovať svojich blízkych v uţšom a širšom okolí. Takýto je Boţí priamy príkaz a pokyn. Je jasný aj pre šírenie celej zvesti evanjelia. Ak človek má porozumieť, Pán vie, akým spôsobom má k ľuďom prehovoriť, aby Mu porozumeli. Pán hovorí rečou, ktorú človek skôr či neskôr úplne pochopí. Takouto rečou, býva reč priama, zrozumiteľná, ktorá je niekedy však iba postupne pochopená. Táto časová postupnosť sa prejavuje najmä vo zvestiach prorockých. Sú to informácie často časovo veľmi skoro vyslovené, aby mali dostatočný čas sa rozšíriť do najväčšieho okruhu medzi ľuďmi. Tieto fakty spoznávame aj z prečítaného textu. Ľudia, ktorí štatisticky vyhodnocovali Písmo sväté vo vzťahu k proroctvám, prišli k záveru, ţe Písmo obsahuje vyše 6.000 prorockých výpovedí a uţ do dnešných čias sa z nich vyše 3.000 doslovne splnilo. Toto potvrdzuje aj Dr. Prof. Verner Gitt, vedec v oblasti informatiky, veriaci vedec svetového mena. Známy je aj na Slovensku. On napr. zastáva stanovisko, ţe naplnené proroctvá sú veľmi silným svedectvom o Bohu. Silný argument k tomu, aby prorocké výpovede boli v prvom rade chápané v doslovnom znení a aţ potom sa pristupovalo k aplikácii v duchovnej oblasti. Toto môţeme vypozorovať aj z prorockého slova daného skrze Izaiáša a neskôr skrze slovo a konanie Jána Krstiteľa a učeníkov. Boţie slovo je tu ţivo a doslovne vykonané a uvedené do ţivota, čo malo širokú odozvu. 5 Celé Judsko vychádzalo k nemu, aj všetci Jeruzalemčania; vyznávali svoje hriechy a on ich krstil v rieke Jordáne. Ak si ţivo predstavíme tieto udalosti v danom čase, tak vidíme, ţe mnohí - nie všetci, reagovali. Ľudia reagovali tak, ako to ohlasovali proroci, jeden skôr, druhý neskôr. Jeden v pravý čas, iní zmeškali ten správny vlak. Proroci ohlasovali Boţie slovo, Boţiu vôľu. Tí, ktorí správne reagovali boli napr. aj ľudia z mesta pokoja - Jeruzalema. Medzi nimi však prišli aj niektorí s nepokojom, prišli iba na výzvedy a vyšetrovanie. Vyšetrovali kto je, kým a čím je Ján. S týmto všetkým musíme v ţivote viery počítať. Pán Boh nereaguje na takýchto ihneď, nezosiela trest -
Zmena a rast 06. oheň, ale koná trpezlivo a spravodlivo. V tom je zahrnutý i čas pre tých, čo reagovali kladne, aby sa ich ţivot viery utvrdil, potvrdil a upevnil. Podľa slov: V tomto je trpezlivosť svätých, ktorí zachovávajú prikázanie Boţie a vieru v Jeţiša (Zj.14:12). Treba dodať, ţe to nebol celý svet, ktorý dostal túto moţnosť, ale Pánom vybrané územie, tam sa všetko odohrávalo. Malo to však pokračovanie pre celý svet, aţ to došlo k nám a osobne, pre kaţdého z nás i dodnes. Nevieme, či ap. Peter mal na mysli práve túto udalosť keď hovorí: Tým pevnejšie je prorocké slovo, ktoré máme. Dobre robíte, ţe pozorne hľadíte naň ako na sviecu, ktorá svieti v tme, kým nesvitne a nevyjde vám zornička v srdciach (2.Pt.1:19). Rozhodne však tieto slová platia aj pre tento text Písma, o ktorom tu uvaţujeme. Niekto povie: Dobre, to všetko sa stalo veľmi dávno, ale čo dnes? Ján Krstiteľ, apoštolovia, neskôr učeníci a nasledovatelia Jeţiša Krista sa riadili slovami: A to je večný ţivot, aby poznali Teba, jediného pravého Boha, a ktorého si poslal, Jeţiša Krista (Jn.17:3). Poznať Pána, poznať Jeho milosť, t.j. spoznať a prijať Jeho dielo spásy a kráčať s Nim, toto je ţivot podľa Jeho zámerov a cieľov. Byť Jeho nástrojom v Jeho rukách. To všetko nám však môţe Boh dať aj dnes. My ale máme svoj podiel zodpovednosti, ako Boţie pokyny a priania uviesť do ţivota. Je to tak. A nie je na mieste otázka, či denne máme skúmať Písmo sväté, ale je tu otázka, či denne dostatočne sústredene s modlitbou študujeme Písmo a či ho uvádzame i do svojho ţivota! Z nášho textu vyplýva, ţe ľudia viery a súčasne ľudia s Boţími skutkami tu uţ boli, ţe sú tu aj teraz a ţe takýto môţe byť kaţdý jeden z nás, teraz aj v budúcich dňoch. To všetko je závislé od toho, a- ko pristúpime k Pánovi Jeţišovi, ako sa Mu oddáme, ako berieme váţne a zodpovedne Jeho slová. Koniec koncov, či máme túţbu porozumieť tomu, čomu rozumieť máme a môţeme, aby sme mali predstavu, cieľ, plán, alebo, ak chcete, motív a víziu, podľa Boţej vôle. Platí: Na stavbe je uţitočnejší, účinnejší, potrebnejší a oddanejší taký pracovník, čo pozná plán a zámer stavby! To platí aj pre spoločenstvo veriacich - pre Cirkev. Lebo my sme Boţí spolupracovníci, vy ste Boţia roľa a Boţia stavba! (1.Ko.3:9). Sme pracovníci, ale súčasne aj obrábateľní, usmerniteľní. A to všetko má byť dobrovoľné, so zápalom a zo srdca. Sme súčasne spolupracovníci a v tom všetkom sme aj Boţím materiálom. Máme takúto»motiváciu a víziu v sebe?«ak máme, je to o tom, ţe ju máme od Pána, a je správna. Ak nie, treba s tým niečo robiť. Čo robiť? O tom nachádzame odpoveď aj v našom úvodnom texte. Boţí spolupracovník a nie len to, ale dobrý Boţí spolupracovník, je v strehu - bdie a ţije v očakávaní a v určitom radostnom napätí súčasne s nádejou.je pripravený počúvať a plniť príkazy - vôľu Najvyššieho. Spoznáva, ţe je súčasťou stavby - Boţej stavby. Tieto vlastnosti spoznávame u Izaiáša, u Jána a ďalších veriacich Boţích ľudí. Ľahostajnosť, nuda, nechuť, je falošné spoliehanie sa, ţe sa všetko zmení a dobro nám padne do lona s neba a od Boha. Bohém daná»motivácia a vízia«vedie k aktívnemu šťastnému ţivotu v kaţdý čas i v nečas. Dobrou správou je, ţe od Boha daná motivácia a vízia vypôsobí radostnú zmenu a rast v ţivote. Vypôsobí radosť, pokoj, naplnenie a aktivitu. Takým bol aj Ján Krstiteľ! Bohom potvrdeným. Platilo o ňom: Veru vám hovorím: Medzi narodenými zo ţien nepovstal väčší nad Jána Krstiteľa, ale kto je najmenší v kráľovstve nebeskom, je väčší ako on (Mt.11:11). Inými slovami, na zemi bol najväčší z prorokov, väčší však od neho je ten, kto je uţ v nebeskom kráľovstve. Boţie kráľovstvo môţe byť a má byť v srdci. Boţie kráľovstvo ako súčasný program v ţivote veriaceho, Boţie kráľovstvo pre budúcnosť a večnosť, to je najlepšia ponúkaná»motivácia a vízia«. Pasivita, alebo ţiadna aktivita, falošné sebauspokojenie sa skončí. Nielen na cintoríne, ale aj...! Nesprávna motivácia! Zorientujme sa kaţdý vo svojom srdci. Správna a neustávajúca aktivita sú modlitby. Modlitby sú na prvom mieste kaţdej aktivity, s láskou, vytrvalosťou je osvedčením. Modlitba je prostriedok pre kaţdého prístupný a kaţdý v nej môţe prejaviť svoju lásku k Bohu a blíţnym. Je to aktívna láska, ktorá u Pána Jeţiša Krista nezaniká. Správna motivácia a vízia je nerozlučne spojená s modlitbami viery a aţ potom aj s ostatným poznaním. Amen. /zam/. Pre Krista... Ţijeme v čase, keď budú Veľkonočné sviatky. Ústrednou správou Písma o tom je Veľký piatok a ukriţovanie Pána Jeţiša. Udalosti, ktoré sa odohrali vtedy, nám opisujú všetky evanjeliá pod spoločným nadpisom UKRIZOVANIE. Chcem sa podeliť s pár poznámkami k ukriţovaniu. Poslanie Pána Jeţiša na tejto zemi končí, príde zrada a zradca, všetci Ho opustia, potom odsú-
denie, zbičovanie a napokon potupná cesta na Golgotu, kde Rimania popravovali odsúdených na smrť. Na malom pahorku /východne od hradieb Jeruzalema/,na jeho skalnatom výbeţku, vyčnievali do zeme zastoknuté zvislé brvná, na ktoré sa pripevnilo priečne brvno v podobe písmena T. Aby utrpenie a potupa boli čo najväčšie, odsúdení si sami museli niesť to priečne brvno, na ktorom mali byť popravení. Evanjelista Ján píše, ţe Jeţiš nesúc svoj kríţ, vyšiel von na miesto zvané Lebka, ktorá sa po hebrejsky volá Golgota. Synoptici /Matúš, Marek, Lukáš/ nám pri tomto opise vsúvajú verš, ţe vojaci prinútili istého Šimona Cyrenenského, aby niesol kríţ za Jeţišom. V ten deň mali byť popravení ešte ďalší dvaja a je zrejmé, ţe zbičovaný Jeţiš nevládal drţať krok s nimi a tak vojaci, ktorí robili popravčí sprievod, vzniknutú situáciu vyriešili po svojom. Z poľa sa práve vracal Šimon Cyrenenský a Marek dodáva, ţe bol otcom Alexandra a Rúfa. Toho prinútili, aby niesol kríţ (Marek 15:21). Tak ako Vianoce majú svoje" postavy, má ich aj Veľká noc a medzi tie, ktoré poznáme patrí bezpochyby Šimon Cyrenenský. Jeho meno prezrádza, ţe pochádza z mesta Cyrény. Toto mesto leţalo na severe Afriky pri Stredozemnom mori medzi Kartágom a Egyptom. Ţidia tu ţili uţ od 7. storočia pr.kr. a po páde Ptolemajovcov v 96.roku pr.kr. mesto Cyrénia pripadlo Rimanom spolu s Krétou ako provincia. Práve prostredníctvom ţidovského obyvateľstva je uvádzaná Cyrénia do spojitosti s prvými kresťanmi. Na Letnice boli aj Cyréňania v Jeruzaleme (Sk.2:10), kde mali aj svoju synagógu (Sk.6:9). Keď neskôr v Antiochii vznikol kresťanský zbor z pohanov, významnou mierou doň prispeli práve Ţidia z Cyrény, ktorí konvertovali na kresťanov (Sk.11:20) a Lucius Cyrenenský (Sk.13:1) bol podľa tradície prvým biskupom vo svojom rodnom kraji. Ani náš Šimon nebol obyvateľom Jeruzalema. Bol tu na návšteve. Ako kaţdý verný Ţid aj on sa podľa zákona Hospodinovho vybral na sviatky do Jeruzalema, čo svedčí, ţe nebol ľahostajným, ale očakávajúcim človekom. Cesta z poľa - pravdepodobne dedičstvo po otcoch, ho zaviedla na miesto sprievodu a tak sa stal svedkom smutného divadla. Nešiel ďalej, ale zostal a zaujímal sa prečo tí traja idú na smrť, zvlášť ten posledný, ktorý neustále padal vyčerpaný pod svojím bremenom. Toto si všimli aj rímski vojaci a tak ho prinútili, aby niesol to ťaţké brvno za odsúdeným. Ako sa asi musel cítiť Šimon, keď zrazu všetka potupa odsúdených padla aj na neho. Poznal rímsku nadvládu z domova, z Cyrény. Vedel, ţe pochádza z ujarmeného národa a teraz to všet- Zmena a rast 07 ko padlo na neho. Nesie kríţ. Ani nestačil vysvetliť, ţe on s tým nič nemá. Je stredobodom strašnej pozornosti. Šimon, ktorý naozaj nerozumel prečo toto všetko... sa predsa len dostal k Ukriţovanému. Jeho cesta práve sem bola presne načasovaná". Stačilo prísť o hodinu neskôr a nikdy by sa nestretol s Ukriţovaným. Bol by len o Ňom počul. Teraz však všetko sleduje a čoskoro zistil, podobne ako jeden z lotrov, ţe Ten, ktorému musí niesť kríţ, je nevinný. Máme také tušenie, ţe sa pod kríţom Šimon stal Jeho učeníkom. Jeho najvernejší Ho v Getsemanskej záhrade opustili a on teraz ako jediný môţe u- ľahčiť Pánovo utrpenie. Všetko, čo sa odohralo pri ukriţovaní, malo na Šimona hlboký vplyv. Najmä na jeho dušu. Táto vnútorná zmena mala, ako uvidíme neskôr, veľký vplyv aj na jeho rodinu. Marek, ktorý písal hlavne pre rímsku populáciu, nám Šimona spomína ako otca Alexandra a Rúfa. To znamená, ţe jeho synovia boli v prvokresťanskom spoločenstve a po zboroch známi ako učeníci. Keď bolo toto evanjelium Marka napísané, predpokladá sa, ţe Šimon uţ neţil, ale jeho synovia boli v kruhu veriacich známi. Apoštol Pavel pri závere svojho listu Rímskym kresťanom pozdravuje Rúfa ako vyvoleného Boţieho a jeho matku nazýva ako svoju duchovnú matku (Rm.16:13).Je celkom moţné, ţe Šimon Cyrenenský ostal v pamäti prvých kresťanov ako niekto, kto mohol niesť kríţ Pána Jeţiša. Vieme si predstaviť, akým dôleţitým svedkom Pánovho ukriţovania bol? Neskôr, keď Pavol chodil po krajoch malej Ázie, mal problémy" ohľadne vierohodnosti týchto udalostí na Golgote. A tak mnohokrát iste prišlo na pretras, ţe ţil nejaký učeník menom Šimon, ktorý toto všetko videl z bezprostrednej blízkosti a jeho synovia, ktorí ešte ţijú nesú túto zvesť aţ do Ríma....aj ich matka sa stala pre mňa duchovnou matkou" - hovorieval Pavel. Kríţ celkom zmenil nielen Šimona, ale aj jeho manţelku, lebo apoštol Pavel nikde nespomína na svoju vlastnú matku, ale na túto áno. Hoci vtedy ten kríţ priniesol a znamenal veľké utrpenie, pohanu, ktorá sa nezaobišla bez obetí, teraz prináša veľké poţehnanie. To platí aj dnes. Preto neviem pochopiť niektorých kresťanov" na Filipínach, ktorí oslavujú Veľkú noc tak, ţe sa nechajú pripevniť na kríţe a tak putujú, aby sa stali divadlom pre tých, ktorí ako ani oni, nepochopili, čo je to skutočné nesenie kríţa. Zostáva aj naďalej pravdou, ţe kto nechce niesť Kristov kríţ tak, ako to On povedal, nemôţe byť v pravde Jeho učeníkom. Pán Boh si na Vianoce vybral Máriu, aby sa stala Jeho matkou tu na zemi a na Veľkú noc si vybral Šimona, aby niesol Jeho kríţ. Boli to obyčajní ľudia, ktorí sa
Zmena a rast 08. predivne dostali do Jeho blízkosti a aj o nich muselo platiť, ţe kto chce byť mojím učeníkom, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríţ a ide za Mnou. A oni obaja porozumeli...amen. /Š.K/. Mudrci - múdri Matúš vo svojom evanj. v 2:1-9, píše: 1 Keď sa Jeţiš narodil v judskom Betleheme za čias kráľa Herodesa, ajhľa, mudrci od východu prišli do Jeruzalema 2 a pýtali sa: Kde je ten narodený kráľ ţidovský? Videli sme totiţ Jeho hviezdu na východe a prišli sme sa Mu pokloniť. 3 Keď to počul kráľ Herodes, predesil sa a s ním celý Jeruzalem. 4 Zhromaţdil všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vypytoval sa ich, kde sa má narodiť Mesiáš. 5 Odpovedali mu: v judskom Betleheme, lebo tak píše prorok: 6 A ty, Betlehem, judská zem, nijako nie si najmenší medzi vývodiacimi mestami judskými, lebo z teba vyjde vodca, ktorý bude pásť môj ľud izraelský. 7 Nato Herodes sa ich povypytoval na čas, kedy sa zjavila hviezda. 8 A keď ich posielal do Betlehema, povedal: Choďte, dôkladne sa prezvedajte o tom dieťatku; a keď Ho nájdete, oznámte mi, aby som aj ja šiel a poklonil sa Mu. 9 Oni vypočuli kráľa a odišli. A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, šla pred nimi, aţ sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťatko. 10 Keď uzreli hviezdu, zaradovali sa veľkou radosťou. 11 I vošli do domu, uvideli dieťatko s matkou Máriou, padli na tvár a klaňali sa Mu. Potom otvorili svoje klenotnice a obetovali Mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. 12 A keď sa im vo sne dostalo napomenutia, aby sa nevracali k Herodesovi, vrátili sa inou cestou do svojej krajiny. Narodenie Pána Jeţiša Krista pokladáme za Boţí priamy zásah do ľudských dejín. Oznámený anjelmi pastierom na Betlehemských pastvinách /Lk.2:8-15/, ako aj hviezdou na nebi /Mt.2:1-9/. Tento skutok nemal byť známy iba jednému národu, alebo úzkemu okruhu ľudí. Boh to oznámil širokému okruhu ľudí na zemi a aj vo vesmíre. Ľudia, ktorí vôbec nič netušili, ľudia vzdialení od ţidovského spôsobu viery v jediného Boha. Boli to ľudia, ktorí sledovali znamenia hviezd, z ktorých odvodzovali dejiny ľudstva, ako aj osud jednotlivca. Keď sme uţ pri slove osud poloţme si otázku, veríme v osud pre človeka a dejiny ľudstva? Odpoveď je myslím jednoznačná, Pán Boh to má všetko vo svojich rukách. Dal však človeku dostatočnú samostatnosť, za ktorú je oprávnene braný na zodpovednosť. Boh práve týmto skutkom dokazuje svoju všemohúcnosť, pravdu, spravodlivosť, lásku a pokoj voči svojmu stvoreniu. Nezabudnime, všetko je Jeho dielom a Jeho vlastníctvom. A: Potom riekol Boh: Nech sú svetlá na nebeskej oblohe na oddeľovanie dňa od noci a nech budú znameniami na určovanie období, dní a rokov (1. Mj.1:14). I tým, ţe dnes uţ píšeme rok 2010, alebo iné národy iný letopočet, ale kaţdý tento počet sa odvíja od základného - dňa a od neho sa odvodzujú ďalšie väčšie, či menšie časové jednotky. Základ a určenie dal Boh a tak človek, či uţ chce, alebo nie, rešpektuje to a súčasne tým dokazuje nielen Boţiu existenciu, ale aj suverenitu. Ľudia, ktorí úprimne túţili po správnom a pravdivom poznaní, potom z toho vyvádzali aj ţivotné priority a následne podľa toho riadili a smerovali svoj ţivot a sa stretli so ţivým Bohom. Vstúpili do ţivého rozhovoru s Bohom a potom šli inou cestou, akou prišli. Prišli cestou, ktorú im umoţnilo ľudské poznanie a odišli cestou viery a poslušnosti ţivému Bohu. Aké to malo neskôr dôsledky v ich ţivotoch, to uţ nám Písmo sväté niekedy nehovorí. To dôleţité je, ţe ľuďom aj vo svete, ľuďom mimo ţivej viery v Pána Jeţiša Krista môţe byť zjavené Boţie poznanie a milosť. Javí sa tu ako podmienka poctivého hľadania a konania. Je to veľmi presvedčivé oslovenie ľudí, pracujúcich v rôznych vedných a technických odboroch. Toto sa deje podľa Boţej vôle. Preto aj Pán Jeţiš hovorí: 2 Keď sa zvečerieva, hovorievate: Zore sú zapálené na nebi; bude pekne. 3 A ráno: Obloha je zapálená a zachmúrená, bude búrka. Pokrytci, úkazy na nebi teda viete rozsúdiť, a znamenia časov neviete? Rôzne znamenia a úkazy v spoločnosti i v prírode sú. Ľudia sa z nich poučia. Mudrci teda tomu, čo z prírodného úkazu vybádali a pochopili, tomu podriadili aj svoje ďalšie konanie. Ľudia, ktorí sa pokladali za niečo, ktorých národ akceptoval ako svojich duchovných vodcov a boli na čele duchovného diania, práve tí zlyhali a neakceptovali ani to, čo akceptovali cudzinci z inej kultúry a z iného náboţenského prostredia. Na otázku vládcu, ktorý z nich najmenej vedel o budúcom Spasiteľovi síce mali presnú odpoveď, ale nepridrţiavali sa toho. Vôbec Slovu Boţiemu, ktoré im bolo dané nepripisovali rozhodujúce postavenie, ale sa riadili vlastnými, ľudskými predstavami. Nie je to tak aj v našej dobe, alebo v histórii, čo dnes akceptujeme? Nie sme usmernení tým, čo hovoria ľudia miesto toho, čo hovorí Písmo sväté? S istotou nemôţeme
tvrdiť, ţe boli traja. Dali iba tri dary. Dali síce kráľovské dary, no neboli kráľmi. Keby sme presne sledovali čo je napísané v Písme, mali by sme menej problémov. Nepoučili sme sa z histórie. Vládca Herodes reagoval viac na slová a svedectvo cudzincov, ako na vlastných vedátorov a duchovných. Výsledkom a dôkazom toho je prelievanie krvi mnohých detí, ktoré nasledovalo potom, keď vládca vybadal, ţe ho cudzinci neposlúchli, ale šli cestou Bohom určenou. Písmo sväté nám to popisuje takto: Keď Herodes videl, ţe ho mudrci oklamali, strašne sa rozhneval a dal povraţdiť všetky deti v Betleheme a na celom jeho okolí, počnúc od dvojročných nadol, podľa času, na ktorý sa dôkladne povypytoval mudrcov. Vtedy splnilo sa slovo proroka Jeremiáša: Hlas bolo počuť v Ráme, mnoho plaču a náreku: Ráchel oplakávala svoje deti a nechcela sa dať potešiť, pretoţe ich niet (Mt.2:16-18). Hrozná zvesť o ešte hroznejšej skutočnosti. Iste šlo kráľovi o jeho trón, o jeho postavenie. Nie je to ojedinelý prípad v ľudskej spoločnosti a v ľudskej histórii. Od najstaršej existencie ľudstva po novodobú históriu sa často dozvedáme o takýchto a podobných prípadoch, keď vysokopostavení a vládnuci si svoje postavenie zabezpečujú nielen bezohľadnosťou, ľsťou, ale aj brutálnym a nevyberaným vraţdením. V tomto prípade však šlo o niečo viac. Šlo o dielo spásy, šlo o naštartovanie obdobia milosti a posledného času./viď Hb.1:2/. Nevieme, či si to uvedomoval Herodes, ale satan iste, lebo tu spolupôsobil a chcel prekaziť Boţí plán a zámer. Mal v tom prsty satan, ako uţ neraz predtým a ako aj neskôr, aţ po dnešok, keď sa jedná o druhý príchod Pána Jeţiša Krista. Bol to hrozný krvavý čin. Čo však prinesie druhý príchod, si asi ani nevieme, alebo nechceme dobre predstaviť. Pretoţe v Zjavení o tom máme dostatok informácii. Na ktorú z týchto dvoch udalostí by sme si mali spomínať viac, alebo menej? Ktorá z nich má väčšiu váhu? Myslím, ţe obe nadväzujú na seba a tvoria jednu Bohom riadenú celosvetovú históriu. Bol to začiatok diela spásy, uskutočnený samým Synom Boţím. Najdôleţitejšie na tom všetkom však je, ţe obe udalosti boli prorokované, predpovedané niekoľko storočí vopred, ale aj veľmi krátko pred naštartovaním, a stali sa skutočnosťou. Naplnili sa doslova a do písmenka. Ľudia však toto nebrali dostatočne váţne, aj keď ich Boh o tom všetkom dobre informoval a pripravoval ich na to. Jedna bola krásna - narodenie nového ţivota. A druhá bolestná a krvavá - vyvraţďovanie detí. Zmena a rast 09 Zrod nového štátu - Izraela predchádzal hrozný holokaust - vyvraţdenie okolo 6 miliónov Ţidov, dospelých i detí. Kto nevidí a nespoznáva tieto súvislosti, nespoznáva ani znamenia časov pred druhým príchodom Pána Jeţiša Krista. Kto neberie váţne druhý príchod Pánov, ani nerozumie, alebo nechce porozumieť Boţej milosti, ktorá má byť zásahom milosti. Ide totiţ o vytrhnutie. Obe udalosti mali jeden a ten istý význam: Pán Boh ukázal, ţe On riadi históriu, Pán Boh stojí pevne a jednoznačne za svojim slovom - ono sa naplní, ono sa stane skutočnosťou! V dňoch, keď spomíname na narodenie Pána Jeţiša Krista. Vieme, ţe všetky udalosti okolo toho, boli do písmenka predpovedané i naplnené, tak teda majme na mysli, ţe Písmo sväté je pravdivé a píše o skutočnostiach. Posolstvo Písma svätého čítajme s vedomím, ţe sa naplní a berme ho ako minulú aj budúcu skutočnosť! Boh hovorí k nám a v tom je hlavný zmysel a zámer. Hovorí k nám preto, aby sme boli poučení a pripravení. Aby sme ţili v bdelosti a v očakávaní, aby sme svoju cestu ţivota riadili podľa Boţieho usmernenia. To, čo príde a prísť musí, nás potom neprekvapí a naše postoje, reakcie a konania budú ako takých, ktorí budovali dom na skale. Pretoţe platí: Kaţdý, kto počúva tieto moje slová a plní ich, podobný bude múdremu muţovi, ktorý si postavil dom na skale (Mt.7:24). Na skale, ktorou je sám Pán Jeţiš Kristus. Toto nech je našim spoločným prianím a ţelaním,v našich modlitbách, budúce dni a roky. Pre nás, pre našich blíţnych a pre naše spoločenstvá vo viere. Amen. /zam./ Idea a hmota V Písme svätom máme napísané: 1 Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. 2 Toto Slovo bolo na počiatku u Boha. 3 Ním povstalo všetko a bez Neho nepovstalo nič, čo povstalo. 4 V Ňom bol ţivot a ţivot bol svetlom ľudí. 5 To svetlo svieti v tme, ale tma Ho nepohltila. 14 A to Slovo stalo sa telom, prebývalo medzi nami, a my sme hľadeli na Jeho slávu ako na slávu jednorodeného od Otca, bolo plné milosti a pravdy. (Jn.1:1-5,14). Z matematiky - z oblasti geometrie vieme, ţe: Bod je bezrozmerný základný geometrický útvar. Bod môţeme tieţ povaţovať za úsečku s nulovou dĺţkou. Rozmer, alebo dimenzia je jedna z hodnôt, ktorou sa udáva miera niečoho v ploche, alebo v priestore. Rozmer je jedna zo základných vlastností priestoru.»dve definície«, alebo ak chcete dve myšlien-
Zmena a rast 10. ky. Definície si môţeme uviesť i v opačnom poradí. počiatok v myšlienke, ktorá sa volá bod. Uţ teraz Obe však majú niečo spoločné poukazujú na to, ţe môţeme povedať, alebo logicky vyvodiť: z hľadiska hmotného sveta sú jedna i druhá veľmi»materiálny svet je podmienený existenciou duchoabstraktné, pre materiálny svet prakticky neexistujúce a predsa jedno bez druhého nie je vôbec moţje? Obyčajne odpovieme, ţe v nekonečne, z hľadis- vného.«kde to všetko končí? Kam to všetko smeruné. Akákoľvek existencia, či abstraktná, či materiálna. Majú teda spoločné nerozlučné puto - skutočne vného môţeme smelo povedať, ţe vo večnosti. O ka materiálneho vyjadrenia. Avšak z hľadiska duchosú, existujú. oboch výrazoch máme iba chabé predstavy. Keď Bod, alebo menej správne bodka je definovaná, čiţe má postavenú svoju axiómu takto: Bod smo sväté. Inak sme úplne vedľa. Vieme si vôbec sme úprimní, tak len ak nám o tom niečo napovie Píje bezrozmerný základný geometrický útvar. Rozumiete tomu z hľadiska materiálneho sveta? Ja nie! bo večnosť? Úprimne vyznávame, ţe máme akúsi dobre a reálne predstaviť, čo to je nekonečno, ale- Pretoţe bezrozmerné = nič. Nič je niečo čo si neviete v materiálnom svete predstaviť! Podobný pro- reálne - hmotné, alebo časovo - priestorové mysle- predstavu, alebo myšlienku, ktorá prekračuje naše blém máme aj s nulou, viete si predstaviť nulu? nie a chápanie. Z hľadiska hmotného sveta je potrebná určitá Toto všetko nie je filozofia, ani prázdne premýšľanie, ale ani dokazovanie existencie, alebo ne- dimenzia, alebo rozmer. Predstava, čiţe myšlienka, je z hľadiska materiálneho niečo čo neexistuje, ale existencie Boha. Je to konštatovanie a premýšľanie predsa je potrebná. Bez myšlienky, bez predstavy, o skutočnosti, o faktoch, ktoré nerozlučne spájajú a nie je moţný ţiaden začiatok ani pre hmotu. Teda tvoria duchovný - myšlienkový a materiálny - hmotný svet, čiţe našu vedomú existenciu. Je tu dimen- začíname ideou - myšlienkou a... pokračujeme. Priamka, alebo čiara. A zase definícia - myšlienka: Keď si zoradíme mnoţinu, veľké mnoţstvo ňovať materiálny svet a ten materiálny má svoju kozia duchovná, ktorá má moţnosť vytvárať a ovplyv- bodov tak vznikne mnoţina bodov a to uţ máme nečnú stanicu zas iba v duchovnom svete. priamku. Priamka má jeden konkrétny a hmatateľný Z hľadiska vedy a vedeckého experimentu to rozmer, alebo dimenziu - dĺţku. Prvý predpoklad je nie je moţné demonštrovať a dokázať. Tu nám zosspojenie ničoho z hľadiska hmoty, pričom vzniká prvý hmotný útvar, ktorý však ešte stále nie je bezprostavila pod menom - Ja som, teda je tu dimenzia táva iba prijať, ţe je Existencia, ktorá sa nám predblémový - z hľadiska hmoty! Má iba jeden rozmer, duchovná! Tá dokázala to, ţe je tým Slovom, ktoré povedzme dĺţku, inak nič - nulu - je tu bezrozmernosť z hľadiska priestoru. To však tieţ nie je moţné víťazstvom nad smrťou: sa stalo telom. Podala tieţ dôkaz o svojej existencii dobre pochopiť! Je to ale nesporná existencia. To, ţe 36 Keď o tomto hovorili, postavil sa On sám mez jedného - nulového rozmeru vzniká uţ číselná hodnota, akceptujeme a beţne pouţívame. Inak je tu zdesení sa domnievali, ţe vidia ducha. 38 I po- dzi nimi a riekol im: Pokoj vám! 37 Poľakaní a z hľadiska hmotného sveta prechod, prelínanie z vedal im: Čo ste prestrašení a prečo sa vám ro nehmotnej dimenzie - sveta, do dimenzie - sveta hmotného, ale ešte vţdy nie sú celkom reálne - z hľadiska hmoty. Priamka nám však dáva moţnosť zväčšovania, predlţovania, pripočítavania, alebo zmenšovania, t.j. odpočítavať. Tieţ to môţe vyjadrovať, kvalitatívny nárast, alebo úpadok. Plocha. Ak začneme klásť vedľa seba mnoţinu priamok, vzniká plocha, čo v matematických ú- lohách poznáme ako násobenie. Opačný proces je delenie. Tu ostáva podobný problém ako pri čiare, ale o čosi menší. Ide tu o pochopenie nulovej hrúbky. Tá tieţ ostáva ako fixná idea, čiţe myšlienka, ktorá je zo sveta duchovného rozmeru. Priestor. Ak kladieme vedľa seba mnoţinu plôch, vzniká priestor, čo poznáme pod matematickým úkonom ako umocňovanie, alebo opačný pochod, odmocňovanie. Všetko však má základ, alebo dia v srdci pochybnosti? 39 Pozrite na moje ruky a nohy, ţe som to ja. Dotknite sa ma a presvedčte sa, ţe duch nemá kosti a mäso, ako vidíte, ţe ja mám. 40 Keď to hovoril, ukázal im ruky a nohy. 41 A keď od radosti ešte neverili a divili sa, povedal im: Či máte tu niečo zjesť? 42 Podali Mu kúsok pečenej ryby a plást medu. 43 Vzal teda a jedol pred nimi, 44 hovoriac im: Toto sú moje slová, ktoré som vám hovoril, keď som bol ešte s vami, ţe sa všetko musí splniť, čo je napísané o mne v zákone Mojţišovom, v prorokoch a v ţalmoch. (Lk.24:36-43). Toto je ţivý a jasný príklad toho, ţe kvalitatívne vyššia existencia - dimenzia môţe vstupovať a zvládnuť stavy, alebo procesy kvalitatívne niţšej existencie - dimenzie. Toto je proces od bodky k priamke, alebo postup z duchovnej do časovo - priestorovej
existencie, či dimenzie. Toto blahoslavené bytie, existencia, čaká nás, ak uveríme, ţe Boh je, Jeţiš Spasiteľ a skutočne za nás v láske šiel na kríţ, aby sme túto blahoslavenú existenciu mohli prijať. Človek má problém, lebo nechce pochopiť, ţe Boh stvoril celú existenciu, ţe Boh mal ideu a uskutočnil ju tak, aby jej človek porozumel, vnímal, pochopil a prijal. Slovo sa stalo telom. Pán Jeţiš, je Pánom ţivota a smrti, zvíťazil nad smrťou a hriechom a podal o tom dôkaz. Človek však nemá problém vytvoriť si ideu bodky a tú ideu veľmi reálne v hmotnom ţivote akceptovať, prijať a pouţívať. Ani si neuvedomuje, ţe to vlastne je Boţí odkaz, Boţí princíp, ktorý mu je daný a vloţený do ţivota - do existencie. Naopak vynakladá veľkú snahu, námahu a schopnosti na to, aby dokázal opak, ale pritom si neuvedomuje, ţe vlastne svojou činnosťou potvrdzuje, čo mu Boh dal. Mal by to rešpektovať a s vďačnosťou a úctou prijať. Napr. vo Švajčiarsku prebiehajúci projekt prípravy veľkého tresku by mal dať odpoveď na vznik vesmíru. Projekt, ktorý pripravujú špičkoví vedci z viac ako 20krajín, vyţaduje veľkú intelektuálnu schopnosť, vedecké poznanie, skúmanie. Projekt, ktorý stojí mnoho fyzickej a duševnej námahy a vypätia, je veľkým dôkazom veľkého duchovného pozadia, prevedeného do materiálneho sveta. Je to projekt, ktorý stojí veľké milióny, či bilióny finančných výdavkov. To všetko však dokazuje opak toho, čo chce človek dokazovať. Totiţ, za celým projektom stojí vysoko inteligentný a intelektuálny tím, samotné prevedenie je cieľavedomé, je to presne riadený a prevedený pokus, ktorý však má aj svoje úskalia, pretoţe ho má v rukách človek. Práve toto poukazuje na to, ţe za všetkým stojí Niekto s vysokým IQ a s moţnosťami i schopnosťami. Nič nie je iba tak náhodne, samé od seba. Či sa pokus podarí, alebo nie, aj tak zostane veľkým dôkazom, riadenej a plánovanej činnosti, nie samovoľne prebiehajúcej náhody, nepredvídateľne sa vyvíjajúcej. Veľkou iróniou, ale aj nešťastím by bolo, keby sa tento projekt vyvinul neţiaducim, katastrofickým smerom, čo tieţ nie je vylúčené. Dve skutočnosti, duchovná a hmotná, vystupujú ako nerozlučná jednota. Iba pre naše ponímanie ich rozlišujeme a definujeme. Vyzerá to tak, ţe ich rozoberáme a skladáme, ako malé deti hračky zo zvedavosti a pre poučenie. U oboch môţeme sledovať premenu, vzrast /+/, alebo úbytok /-/. Toto je tieţ poznatok, ku ktorému človek dospel, objavil ho. Človek ho nevytvoril, ten zákon tu bol, je a bude, pretoţe ho Niekto vyšší pevne ustanovil, nemenne dosadil. V geometrii i v matematike nezostávame pri Zmena a rast 11 základných poznatkoch, ale hľadáme, skúmame ďalej a poznatky narastajú, čo prináša úţitok a prospech ľudskému bytiu a existencii. Ako náhle sme však vyslovili túto myšlienku, ihneď nás napadá, ţe áno, pokrok tu je moţný, ale má dve stránky mince. Kvalitatívny vzrast, ale potrebuje aj tú správnu orientáciu, pretoţe vieme, ţe ľudská veda priniesla mnoho dobrého, ale aj zlého. Dobrý hospodár si vţdy kladie otázku: Čo z toho bude? Je pravdou, ţe mnohokrát to nevie správne odhadnúť, predpokladať a niekedy nevinne dôjde ku škode. Človek si jednoducho často sám so svojimi vedomosťami nevystačí a prizve si niekoho na pomoc. Niekedy sa nám tá pomoc priam ponúka a je len na nás, či ju prijmeme, alebo odmietneme. Z vyššie uvedenej úvahy spoznávame, ţe náš hmotný, časovo - priestorový ţivot, je nerozlučne spojený s duchovnou dimenziou, či si ju uvedomujeme, alebo nie. Jednoducho je to tak. To všetko nás vedie k zamysleniu a k postoju k tej prvej - duchovnej dimenzii, alebo vyslovenej myšlienke. Zopakujme si ju: 1 Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. 2 Toto Slovo bolo na počiatku u Boha. 3 Ním povstalo všetko a bez Neho nepovstalo nič, čo povstalo. 4 V Ňom bol ţivot a ţivot bol svetlom ľudí. 5 To svetlo svieti v tme, ale tma Ho nepohltila. 14 A to Slovo stalo sa telom, prebývalo medzi nami, a my sme hľadeli na Jeho slávu ako na slávu jednorodeného od Otca, bolo plné milosti a pravdy. Dve strany - jednej mince. Prijať, alebo neprijať. Akceptovať, alebo neakceptovať to, čo v skutočnosti je, to, čo skutočne ţijeme a denno-denne pouţívame a uplatňujeme. Bod, priamku, plochu, priestor i čas. Vzrast, či úpadok - do nekonečnosti, či večnosti. Tie pojmy skutočnosti vieme prijať. O nás však môţe a má platiť toto: Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Boţími, tým, čo veria v Jeho meno,... (Jn.1: 12). Prijať vierou, veriť v Pána Jeţiša Krista a v ňom aj rásť a priberať tak, aby platilo: Kaţdý, kto počúva tieto moje slová a plní ich, podobný bude múdremu muţovi, ktorý si postavil dom na skale (Mt.7:24). Stáť a budovať na Boţom slove, znamená rásť a stáť na pevnom základe v tomto pozemskom ţivote i v nekonečne, čiţe večnom ţivote. Ak v ktoromkoľvek vednom odbore, v myslení a uvaţovaní neakceptujeme Boţiu existenciu a nadradenosť v našej časovo - priestorovej existencii v ţivote vôbec, tak sa dostávame na scestie. Plné akceptovanie Boha v ktorejkoľvek ľudskej činnosti a