áto kniha istým spôsobom predstavuje medzník. Je to prvá prehľadná antológia švédskej kriminálnej literatúry publikovaná v angličtine, čo znamená v

Transkript

1 Úvod T áto kniha istým spôsobom predstavuje medzník. Je to prvá prehľadná antológia švédskej kriminálnej literatúry publikovaná v angličtine, čo znamená v dnešnej globalizovanej kultúre, že je to prvá antológia prístupná čitateľom na celom svete. Ponúka sedemnásť poviedok dvadsiatich švédskych autorov. Niektoré z nich ešte nikdy neboli publikované. Ani jedna nebola doteraz preložená do angličtiny. Prinášajú rozličné štýly a témy: príklady pomerne tradičného vyšetrovania, policajných postupov, regionálne príbehy, ktorých základom sú sociálne či politické problémy, ako aj poviedky, ktorých hlavným cieľom je pobaviť čitateľa. Jeden príbeh je historický, zasadený do pomerne nedávnej minulosti, na ktorú si však spomína už len málo súčasných čitateľov dokonca aj vo Švédsku. Ďalšia poviedka sa odohráva v budúcnosti. Podobne pestrý je aj výber autorov. Nájdete tu poviedku autorskej dvojice Maj Sjöwallovej a Pera Wahlööa, ktorých desať románov, uverejnených v rokoch 1965 až 1975, pritiahlo pozornosť medzinárodnej verejnosti k švédskemu kriminálnemu románu a úplne zmenilo spôsob, akým sa tento žáner písal a vnímal v ich domovine. Objaví sa tu aj poviedka Stiega Larssona, ktorý sa vďaka svojej trilógii Millennium 5

2 ÚVOD stal najprekladanejším a najčítanejším švédskym autorom všetkých čias. Sú tu poviedky z pera mnohých najuznávanejších a najoceňovanejších detektívkarov súčasnosti súhrnne autori v tejto knižke získali dvanásť z dvadsiatich ocenení Najlepší kriminálny román roka (ocenenie sa nazýva aj Zlaté páčidlo, lebo má podobu miniatúrneho pozláteného páčidla) udeľovaných od roku 1994 Švédskou akadémiou spisovateľov kriminálnych románov, ako aj päť z ôsmich každoročne udeľovaných ocenení Sklený kľúč za Najlepší severský kriminálny román, ktoré boli udelené švédskym autorom. Pripravili sme vám aj zopár prekvapení prvú profesionálne publikovanú poviedku Evy Gabrielssonovej, životnej družky Stiega Larssona, ktorá je povolaním architektka a venuje sa literatúre faktu, a poviedku z pera Sary Stridsbergovej, v súčasnosti azda najlepšej spisovateľky vo Švédsku ktorú však bežne nespájajú s kriminálnou prózou. Mojím cieľom bolo ponúknuť čo najrozsiahlejší a najrozmanitejší výber poviedok a autorov v nádeji, že poskytne správnu predstavu o rôznorodosti, životaschopnosti a témach švédskej kriminálnej literatúry. Malá poznámka: v niektorých poviedkach sa spomínajú zvyky, miesta alebo iné zvláštnosti, ktoré sú švédskym čitateľom zväčša známe, no väčšina Nešvédov ich nepozná. V úvodných poznámkach k poviedkam som sa pokúsil ich stručne vysvetliť, aby všetci čitatelia mohli naplno vychutnať každý príbeh. Táto antológia mohla vyjsť vďaka obrovskému záujmu o švédske detektívky, ktorý prejavili čitatelia na celom svete a zďaleka nie iba americkí a britskí v posledných piatich rokoch, alebo presnejšie odvtedy, ako sa prvý z románov Stiega Larssona, vydaný v angličtine začiatkom roku 2008, stal vydavateľským fenoménom. Počas štyridsiatich rokov medzi vydaním prvého románu Sjöwallovej 6

3 JOHN-HENRI HOLMBERG a Wahlööa a prvého románu Stiega Larssona bolo preložených pomerne veľa švédskych detektívkarov, ale do iných európskych jazykov. Čitatelia v anglicky hovoriacich krajinách si mohli vo vlastnom jazyku prečítať iba zopár autorov predovšetkým Henninga Mankella, ktorého diela sa prekladajú do angličtiny od roku Švédsko však, pravdaže, malo detektívnych autorov aj pred Sjöwallovou a Wahlööom, a rovnako aj v období medzi nimi a súčasnosťou. Pre čitateľov, ktorí sa zaujímajú o vývin kriminálnej literatúry vo Švédsku a o jej súčasný a možný budúci stav, ponúkam teraz veľmi stručný historický a kritický prehľad a pokúsim sa tiež vysvetliť špecifické smery, ktorými sa vývin švédskej detektívnej prózy uberal. Kriminálna próza predstavuje široký žáner, ktorý zahŕňa veľmi rozmanité druhy príbehov. Sú tu klasické príbehy s racionálnou dedukciou, aké písal Edgar Allan Poe, päťdesiat rokov po ňom sir Arthur Conan Doyle a ešte neskôr Agatha Christieová, Dorothy L. Sayersová, Ellery Queen a mnohí ďalší. Je tu tzv. drsná škola zastúpená autormi, ako sú Dashiell Hammett, Raymond Chandler, Mickey Spillane, Ross Macdonald, Walter Mosley, Sara Paretskyová a Dennis Lehane. Potom sú tu psychologické trilery z pera Daphne du Maurierovej, Patricie Highsmithovej a Ruth Rendellovej. Rovnako úspešnou kategóriou je špionážny triler, ktorého otcom je pravdepodobne W. Somerset Maugham a ktorý neskôr preslávil Ian Fleming a John le Carré. Vo Švédsku sa mu zatiaľ venuje len Jan Guillou, ktorého trinásť románov o švédskom tajnom agentovi Carlovi Hamiltonovi si získalo nesmiernu popularitu, no až dosiaľ nemá prakticky žiadneho konkurenta. Z tohto dôvodu sme z nasledujúcej diskusie Jana Guilloua a špionážne trilery vylúčili. Máme tu čierny román, aj keď som presvedčený, že tento žáner je definovaný na zákla- 7

4 ÚVOD de emócií a nie zápletky. Napriek tomu väčšina významných autorov tohto žánru, od Cornella Woolricha, Davida Goodisa a Jima Thompsona až po Roxane Gayovú, do svojich pochmúrnych príbehov o odcudzení a beznádeji vplieta zločin. Sú tu mnohé romány z prostredia policajného vyšetrovania, kde na seba ako prví strhli pozornosť John Creasey a neprekonateľný Ed McBain; trilery so sériovými vrahmi, od románu Psycho z pera Roberta Blocha po Útek šeliem od Barryho Malzberga a Billa Pronziniho, Mlčanie jahniat od Thomasa Harrisa a nespočetné ďalšie diela. A to sme ešte nespomenuli romány zo súdnej siene, finančné a politické trilery... Väčšina týchto rozličných subžánrov v rámci kriminálnej prózy ak nie všetky, pôvodne vznikli buď vo Veľkej Británii, alebo v Spojených štátoch. Detektívny román, román s drsným súkromným detektívom, román z prostredia policajného vyšetrovania a väčšina ďalších prevládajúcich druhov kriminálnej prózy sa rozvinuli na anglosaskej pôde. Práve tak ako science fiction, ďalšia z dôležitých literárnych tradícií, ktorá sa zrodila v devätnástom storočí, aj detektívna próza si rýchlo získala popularitu v iných krajinách a dnes sa číta a píše na celom svete. V skutočnosti nielen dnes, ale už pomerne dlho. Typickým príkladom je Švédsko. Americkí a britskí čitatelia detektívok si existenciu švédskej kriminálnej prózy uvedomili pred štyridsiatimi rokmi, keď bolo do angličtiny preložených desať kriminálnych románov Maj Sjöwallovej a Pera Wahlööa a stali sa bestsellermi. Stále vychádzajú znova a podobne pozoruhodný úspech mali aj romány Henninga Mankella v anglickom preklade, preto by nebolo správne tvrdiť, že Švédsko rýchlo upadlo do zabudnutia a zmenilo sa to, až keď v roku 2008 vyšiel v anglickom preklade prvý román z trilógie Millennium od Stiega Larssona pod názvom Muži, 8

5 JOHN-HENRI HOLMBERG ktorí nenávidia ženy a stal sa ďalším švédskym celosvetovým bestsellerom. Tentoraz však úžasný talent Stiega Larssona a obrovský počet predaných výtlačkov vyvolal rastúci záujem o preklady ďalších švédskych detektívkarov, čo sa v prípade úspechu Sjöwallovej a Wahlööa nestalo. Takmer nikto si však asi nepamätá, že ak Stieg Larsson prišiel štyridsať rokov po Sjöwallovej a Wahlööovi, tí sa vynorili štyridsať rokov po prvom medzinárodne úspešnom švédskom autorovi detektívok: Frankovi Hellerovi (pseudonym), ktorý sa v dvadsiatych rokoch 20. storočia tešil veľkej popularite nielen v Európe, ale aj v Spojených štátoch. No aj keď bol Frank Heller prvým švédskym kriminálnym autorom, ktorý získal úspech v zahraničí, ani zďaleka nebol prvým detektívkarom vo Švédsku. V skutočnosti tvoria kriminálne a detektívne príbehy živú súčasť švédskej literatúry prinajmenej od začiatku dvadsiateho storočia. Veľká časť tejto literárnej tradície je však pre čitateľov z iných krajín celkom neznáma. Väčšina švédskych odborníkov datuje zrod švédskej kriminálnej prózy do roku 1893, keď vyšiel román s názvom Štokholmský detektív (Stockholms-detektiven). Autor sa volal Fredrik Lindholm, no rozhodol sa vydať svoj román pod pseudonymom Prins Pierre. Podobne aj viacerí ďalší autori kriminálnych románov v nasledujúcom desaťročí písali pod pseudonymom. Každý z nich mohol mať inú motiváciu, no vo všeobecnosti bolo dôležitým dôvodom úsilie vyhnúť sa tomu, aby ich spájali s vulgárnym brakom, za aký v tom čase detektívky považovala väčšina kritikov a intelektuálov. Aj keď román Štokholmský detektív sotva možno nazvať bestsellerom po mnohé desaťročia si naň nikto nespomenul, až kým ho v súvislosti so storočnicou znova nepublikovali, niekoľko ďalších autorov si získalo obrovskú popularitu. V roku 1908 vikár Oscar Wågman, píšuci pod 9

6 ÚVOD pseudonymom Sture Stig, vydal prvú z dvoch zbierok poviedok, v ktorých paroduje Sherlocka Holmesa. Jeho dômyselné a vtipné príbehy patria k prvej švédskej detektívnej próze, ktorá sa ešte vždy dobre číta. Jedným z jeho čitateľov bol podľa vlastného vyhlásenia mladý Gunnar Serner ( ), skvelý študent, ktorý sa zapísal na univerzitu v Lunde ako šestnásťročný a ako dvadsaťštyriročný získal doktorát (na základe dizertácie napísanej po anglicky s názvom O Swinburnovom jazyku (On the Language of Swinburne). Keďže jeho rodina zápasila s chudobou, Serner musel financovať svoje štúdium krátkodobými pôžičkami, a nakoniec mu nezostávalo nič iné, len sfalšovať viacero bankových zmeniek. V septembri 1912 ušiel zo Švédska. Pokúsil sa zbohatnúť v kasíne v Monte Carle, no namiesto toho prišiel o všetko a napokon sa rozhodol skúsiť šťastie písaním prózy. Na počudovanie mal úspech a čoskoro začal predávať príbehy pod rozličnými pseudonymami v Sernerovom prípade to bolo absolútne nevyhnutné, keďže švédska polícia naňho vydala zatykač. V roku 1914 vyšla Sernerovi prvá kniha pod pseudonymom Frank Heller odvtedy už iné meno nepoužíval. Počas svojho života Heller vydal súhrnne štyridsaťtri románov, zbierok poviedok a cestopisných článkov. Okrem toho redigoval antológie kriminálnej prózy, ako aj fantastickej literatúry a science fiction a písal poéziu. Stal sa najlepšie predávaným autorom nielen vo Švédsku, ale aj najúspešnejším švédskym detektívkarom svojich čias na medzinárodnej scéne. Jeho vynachádzavé, humorné a napínavé príbehy o podvodníkoch, džentlmenských dobrodruhoch a zločincoch sa stali bestsellermi v celej Európe a nakrútili podľa nich päť celovečerných filmov. V Spojených štátoch publikovalo v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia vydavateľstvo Crowell osem jeho románov. Až na jednu výnimku predstavuje dielo Franka Hellera najlepšiu švédsku krimi- 10

7 JOHN-HENRI HOLMBERG nálnu prózu napísanú v prvej polovici dvadsiateho storočia. Ešte vždy je zaujímavá a dobre sa číta. Tou výnimkou je rozsahom neveľký román Doktor Glas (1905) od Hjalmara Söderberga, vo všeobecnosti pokladaného za jedného z najvýznamnejších švédskych spisovateľov dvadsiateho storočia. Doktora Glasa však nepovažovali za detektívku; je to psychologický román o mladom lekárovi, ktorý sa rozhodne spáchať vraždu, a ešte aj dnes kniha svojím presvedčivým a empatickým vykreslením dobrého človeka, ktorý sám seba doženie k zločinu, vyvoláva zimomriavky. Ďalším z autorov tohto prvého obdobia je Harald Johnsson, píšuci pod menom Robinson Wilkins. Jeho hlavný detektív Švéd Fred Hellington pracoval pre Scotland Yard, preto riešil prípady v Anglicku. Samuel August Duse, známy ako S. A. Duse, vydal trinásť románov o právnikovi a geniálnom detektívovi Leovi Carringovi. Sú to naivné, rasistické a snobské zábavné príbehy, aj keď niekedy s originálnymi zápletkami. V románe s názvom Doktor Smirnos dagbok (Denník doktora Smirna) Duse už v roku 1917 nechá vraha, aby zaznamenával do denníka postup policajného vyšetrovania, pričom vlastnú úlohu odhalí až na samom konci. Tento rafinovaný trik sa stal svetoznámym, keď ho roku 1926 zopakovala Agatha Christieová v románe Vražda Rogera Ackroyda (The Murder of Roger Ackroyd). Julius Regis, ktorý sa často podpisoval ako Jul. Regis, vlastným menom Petersson, si svojimi desiatimi kriminálnymi románmi, v ktorých najčastejšie vystupuje novinár a detektív Maurice Wallion, získal obrovskú popularitu. Toto boli významní švédski autori, ktorí sa venovali písaniu kriminálnej prózy do začiatku tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Ich detektívi zväčša nemali švédsky znejúce mená, podobne ako ani väčšina zločincov. Kriminálna próza sa nepokladala za typický švédsky literárny žáner, 11

8 ÚVOD a tak sa domáci autori rozhodli pridať svojim príbehom medzinárodný zvuk tým, že importovali svojich protagonistov aj ich protivníkov. Frank Heller bol výnimka, pretože písal primárne o švédskych hrdinoch na druhej strane sa prakticky všetky jeho príbehy odohrávajú mimo Švédska: použil jednoducho opačnú metódu, keď sa rozhodol, že svojich detektívov nebude importovať, ale exportovať. Dôvod je zjavný. Zahraniční autori kriminálnych románov sa prekladali ako na bežiacom páse a rýchlo získavali popularitu. Príbehy o Sherlockovi Holmesovi vo Švédsku začali vychádzať už v roku 1891; po nich nasledovali preložené diela Mauricea Leblanca, G. K. Chestertona, R. Austina Freemana, Agathy Christieovej, Dorothy L. Sayersovej, Freemana Willsa Croftsa a iných popredných britských a amerických spisovateľov. V tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia začali aj vo Švédsku vychádzať lacné brakové detektívky. Odlišovali sa dosť podstatne od americkej brakovej tlače a väčšmi sa podobali nemeckým zošitovým románom: zvyčajne mali malý formát, boli zošité a častejšie prinášali jeden dlhý príbeh než viacero menších poviedok. Zväčša šlo o preklady. Aj vtedy, keď ich autormi boli Švédi, sa zvyčajne tvárili ako preklady, keďže dej bol situovaný do Anglicka alebo do Spojených štátov a autori si zvolili anglicky znejúce pseudonymy. Takéto lacné zošitové vydania detektívok sa udržali vo Švédsku až do začiatku šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, no v nasledujúcom desaťročí ich ako primárny zdroj nenáročných kriminálnych príbehov na jedno desaťročie nahradili lacné pôvodné romány a preklady v paperbackovom vydaní. Medzitým prvým švédskym autorom kriminálnych románov, ktorý situoval svoje príbehy do Švédska a vytvoril aj skutočných švédskych detektívov s nepochybne švédskymi menami, bol Stieg Trenter. Vo väčšine jeho románov vystupuje v role rozprávača fotograf Harry Friberg, no záhady rie- 12

9 JOHN-HENRI HOLMBERG ši predovšetkým detektív inšpektor Vesper Johnson, Fribergov priateľ. Trentera vo všeobecnosti pokladajú za jedného z najlepších literárnych kronikárov rozvíjajúceho sa Štokholmu v povojnových rokoch. Od roku 1943 do roku 1967 vydal dvadsaťšesť kníh, pričom posledné písal spolu so svojou ženou Ullou Trenterovou. Tá od jeho smrti do roku 1991 vydala ďalších dvadsaťtri detektívok. V mnohých z nich vystupujú postavy jej manžela, no zápletky sú zreteľne slabšie a nájdeme v nich aj menej opisov štokholmských scenérií. Dalo by sa povedať, že vďaka Stiegovi Trenterovi švédska literárna kritika vzala kriminálny román na milosť. V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch pokračovali v jeho stopách ďalší spisovatelia, predovšetkým Maria Langová, vlastným menom Dagmar Langeová ( ), aj keď vzhľadom na to, že vedľajšie zápletky, ktoré vo svojich románoch rozvíjala, boli nielen romantické, ale často erotické, jej tvorbu neraz odmietali a označovali za červenú knižnicu s detektívnymi prvkami. Napriek tomu je jej prvý román Mordaren ljuger inte ensam (Nielen vrah klame) zaujímavý. Autorka prejavila mimoriadnu odvahu, keď vrahyňu vykreslila v priaznivom svetle ukáže sa, že je ňou lesbička, ktorá zabije ženu, pretože opovrhla jej vášnivou láskou. Pobúrené reakcie na túto knihu pravdepodobne prispeli k tomu, že Langová vo svojich ďalších štyridsiatich dvoch románoch rozoberá dôležité problémy iba v minimálnej miere. Ako riaditeľka strednej školy musela dbať na svoje spoločenské postavenie a pozíciu. Napriek tomu sa zdá, že opovrhnutie, s akým sa kritici vyjadrovali o jej výtvoroch, je nezaslúžené: jedným z hlavných nedostatkov Marie Langovej je skutočnosť, že protagonistky v jej románoch (aj keď hlavný detektív je vždy muž) sa vyjadrujú k výzoru mužov, k ich potenciálu ako partnerov a k ich sexepílu čo mužskí hrdinovia v románoch z toho istého obdobia napísaných mužmi robia vo vzťahu k ženám neustále. 13