3 DETERMINÁCIA OSOBNOSTI

3 DETERMINÁCIA OSOBNOSTI Človek je súčasťou živej prírody a súčasne spoločenská bytosť. Vývojové a kultúrne dejiny človeka sú veľkolepou epopejou, ktorá sa odohrala na našej planéte. Vedci odhadujú, že vývoj človeka od nižších primátov k vyšším, od primitívnych ľudských formiem až k súčasnému človekovi trval tri až päť miliónov rokov. Cesta, po ktorej sa uberal vývoj od opočloveka k neandertálcovi a od neandertálca ku kromaňonskému typu priamemu predchodcovi dnešného druhu homo sapiens, bola dlhá a spletitá. Dnešní primáti teda nie sú predkami človeka. Predstavujú samostatnú biologicky špecializovanú a fixovanú vetvu, ktorá nemôže prekročiť hranice svojej biologickej determinácie a prirodzenosti. Iba človek stojí na vrchole evolúcie. Vedci sa snažili postihnúť túto špecifičnosť rodu homo rôznymi atribútmi ako sapiens (bytosť mysliaca, rozumová), faber (bytosť tvoriaca a zdokonaľujúca nástroje), loquens (bytosť komunikujúca prostredníctvom jazyka), zoon politikon (bytosť sociálneho styku a interakcie), educans (bytosť so schopnosťou učiť sa), ludens (bytosť hravá), agens (bytosť tvorivo činná) a iné. Avšak žiadny výpočet a súčet týchto atribútov nemôže vystihnúť jeho prirodzenosť, ktorej špecifičnosťou je snáď to, že ide o bytosť, ktorá dokáže neustále pozdvihovať svoju prirodzenosť na vyšší stupeň, že ju neustále integruje a prekračuje to, čo bolo doposiaľ dané. Jedine človek je schopný neustále zdokonaľovať svoju prirodzenosť (Grulich, 1983). Spoločenská podstata človeka spočíva v tom, že jeho prírodná vrstva je primárne podmienená a modifikovaná jeho spoločenským životom a vývojom. Človek je v najdokonalejšom zmysle zoon politikon nielen družný živočích, ale i živočích, ktorý sa môže stať jedinečným len v ľudskej spoločnosti. Len v spoločnosti a vďaka nej sa môže človek vytvárať ako skutočný ľudský jednotlivec a sama jeho individuálnosť a individualita sú možné len v spoločenskom prostredí. Len v spoločnosti ľudí môže človek prejaviť svoje sociálne (altruizmus) a asociálne (egoizmus) vlastnosti. Spor o vyriešenie podielu biologického a sociálneho v osobnosti sa rieši v psychológii ako dlhodobo aktuálny problém pulzujúci z času načas. V súčasnosti je tento problém odsunutý do inej roviny a podľa názoru D. Kováča (1985) už nemusí mať ostrie minulosti a ani punc kardinálnej otázky psychológie, pretože uznanie a vymedzenie psychickej reality predstavujenovú rovinu riešenia starodávneho problému, či človek je hovoriace zviera alebo produkt spoločenských pomerov. 35

36 3.1 Biologická determinácia osobnosti Prežívanie a správanie človeka, teda to, čo skúma psychologia, je neoddeliteľné od biologických procesov. Psychológia a biológia sú len dva rôzne vedecké prístupy k jednej realite, k jednému procesu k životu. Vzťah medzi biologickým a psychologickým aspektom života je jedným z najdôležitejších kľúčov aj k poznaniu osobnosti. Psychika človeka sa viaže na nervovú sústavu, zvlášť na činnosť mozgu. Všeobecne je známy vplyv mechanických alebo chemických zásahaov do mozgu na prechodné i trvalé zmeny psychiky. Výskumy anatómie a fyziológie mozgu priniesli množstvo nových poznatkov aj o fungovaní osobnosti. Napríklad limbický systém nachádzajúci sa v podkôry, najmä jeho časť jadra amygdale, má dôležitú úlohu v motivácii a emóciách a nevedomých emocionálnych spomienkach. Intenzívne sa skúma vzťah medzi neurofyziologickými vlastnosťami mozgu a výsledkami inteligenčných testov. Zda sa, že aj taký jednoduchý parameter, ako je vedenie vzruchu nervovým vláknom, umožňuje odhadnúť individuálne kvality mozgu, na základe toho môžeme predpokladať rozvoj inteligencie (Říčan, 2007). Výskumom špecializácie mozgových hemisfér sa zistilo, že ľavá hemisféra je logická, zodpovedá za pojmové myslenie, analýzu, pamäť na slová, chápanie písaných textov, logiky a racionality myslenia a správania. Tu je uložené aj centrum reči. Pravá hemisféra je citovejšia, pracuje viac s obrazmi, je sídlom intuície a fantázie, pamäte pre farby, tváre a tón hlasu, zmyslu pre umenie atď. Z hľadiska psychológie najvýznamnejšie chemické látky pre funkciu mozgu sú neurotransmitery dopamin a serotonin slúžiace na prenos nervového vzruchu medzi neurónmi; z hormónov sú to kortizol a testosteron. Základné biologické determinanty, ktorých súhrn označujeme ako konštitúcia, t.j. vrodené usporiadanie organizmu, tvoria predovšetkým dedičnosť a evolučne preformované programy správania (Nakonečný, 1995). Dedičnosťou rozumieme tendenciu organizmu zachovávať a odovzdávať znaky a vlastnosti z rodičovského pokolenia na potomstvo. Nededia sa hotové znaky, priamo sa prenášajú len dedičné informácie (gény). Gény umiestnené v chromozómoch bunečného jadra reprezentujú vývinový program pre organizmus. Dedičnosťou získané predpoklady psychického vývinu sa nazývajú vlohy (dispozície). Vlohy sú anatomicko- fyziologické predpoklady psychického rozvoja. Vlohy sa týkajú: centrálneho nervového systému (CNS) ide tu o silu, vyrovnanosť a pohyblivosť základných nervových procesov vzruchu a útlmu, stavby tela (konštitúcie) ide o silu organizmu, jeho odolnosť zmyslových orgánov napr. farbosleposť,

absolútny sluch a pod. Rozlišujeme zdedené a vrodené znaky a vlastnosti osobnosti. Termín vrodenosť má širší význam ako dedičnosť do vrodených zahŕňame aj zdedené predpoklady, aj znaky a vlastnosti, ktoré vznikli počas vývinu plodu vo vnútromaternicovom stave. Dedičnosť nevytvára hotovú, nemennú vlastnosť osobnosti, ale iba predpoklady určitej kvality (tzv. genotyp ako súbor dedičných predpokladov). Či a ako sa rozvinú, záleží od vonkajších vplyvov (Končeková, 2005, Paulík, 2006). Vieme, že dedičnosťou sa z predkov na potomkov prenáša napr. globálna konštitúcia. Ide o faktor veľkosti, ktorý je na 90 % určovaný dedičnosťou a tiež tzv. polárny faktor (výška šírka). Ten však už prerastá rovinu telesných vlastností jednotlivca, pretože súvisí aj s psychickými individuálnymi rozdielmi, ktoré svojho času pozoroval E. Kretschmer a neskoršie zmeral W. H. Sheldon (Kováč, 1985). Ak sa zameriame na vzťah dedičnosť osobnosť, strácame pevné kritériá pre to, čo možno z obrovskej variability znakov osobnosti jednoznačne vzťahovať na heraditárnu determináciu a čo na sociálne vplyvy. Problém je aj v tom, že rodičia majú tendenciu formovať u svojich detí rovnaké povahové vlastnosti a sklony aké majú oni sami a deti majú tendenciu napodobňovať rodičov už v útlom detstve, a tak je veľmi ťažko rozlíšiť, čo bolo zdedené a čo získané. P. Zvolský (1977) uvádza, že u monozygotných dvojčiat je korelácia inteligencie veľmi vysoká a zostáva vyššia než u dvojvaječných dvojčiat. Vyššia zostáva aj vtedy, keď sú monozygotné dvojčatá vychovávané oddelene (r = 0,77) v porovnaní s dvojvaječnými dvojčatami vychovávanými spoločne (r = 0,63). Väčšinou je u monozygotných dvojčiat zisťovaná ešte vyššia korelácia inteligencie. Výsledky výskumov tiež ukazujú, že podiel dedičnosti na miere inteligencie je asi 80 % (Nakonečný, 1995). Pri meraní IQ u detí v školskom veku bola zistená korelácia medzi rodičmi a deťmi podobného stupňa ako pre výšku postavy (r = 0,49). To svedčí o hereditárnom ovplyvnení inteligencie, i keď v tomto veku už nemôžeme vylúčiť pôsobenie vplyvov okolia. Korelácia medzi úrovňou inteligencie biologického rodiča a dieťaťa zostáva vyššia než medzi inteligenciou dieťaťa a adoptívneho rodiča, aj keď dieťa bolo izolované od biologického rodiča v prvých mesiacoch života. Pokiaľ je adoptívne prostredie priaznivé, rozvinie sa pravdepodobne inteligencia dieťaťa na úroveň inteligencie biologickej matky a zodpovedá inteligencii detí narodených v podobných domácnostiach. Zisk IQ adoptovaného dieťaťa môže byť 10 bodov aj viac. Vysvetľuje sa to tým, že adoptované deti idú do dobrých domácností (Zvolský, 1997). Pre vývin osobnosti nie je dôležitá len všeobecná úroveň inteligencie, ale aj výrazné nadanie, ktoré môže rozhodujúcim 37

spôsobom ovplyvniť osud jedinca (napr. hudobné nadanie, matematické nadanie). Vieme, že krajné prípady vlôh závisia vo svojom prejave menej na prostredí než vlohy priemerne rozvinuté. Genealogická metóda (metóda výskumu rodokmeňov) sa používala pri skúmaní dedičnosti špeciálneho nadania, pričom sa v mnohých generáciách tej istej rodiny zisťoval prejav určitej vlastnosti. Ako známy príklad sa uvádza rodina hudobníka J. S. Bacha, kde v šiestich generáciách bolo 59 mužov, z ktorých 41 boli veľmi schopní hudobníci, ktorí sa okrem dvoch hudbou aj živili. To by tiež mohlo svedčiť o dedičnosti hudobného nadania, aj keď tu nemožno vylúčiť priaznivé vplyvy prostredia Bachovej rodiny (Štefanovič, 1970). Matematický talent sa zrejme prenášal aj vo švajčiarskej rodine Bernouliovcov, kde v troch generáciách bolo 9 mužov s vynikajúcim nadaním. Piati z nich sa stali členmi Francúzskej akadémie vied (Zvolský, 1977).V zásade platí, že pokiaľ vrodené vlastnosti nie sú prítomné v extrémnych hodnotách (napr. príliš silná alebo slabá vzrušivosť), rozhodujúcim činiteľom utvárania psychiky je skúsenosť, resp. jej primárny zdroj, rodinná výchova (Jensen, 1971). Okrem temperamentu a inteligencie, kde je vplyv dedičnosti veľmi výrazný, sa tento vplyv uplatňuje i v niektorých schopnostiach, emocionalite, introverzie a extroverzie (Fesbach, Weiner, 1991). D. Kováč (1985) tiež upozorňuje na menej známe hereditárne vzťahy medzi temperamentovými a niektorými štrukturálnymi vlastnosťami osobnosti. Odvoláva sa na S. C. Vanderberga (1962), ktorý použitím faktorovej analýzy odhalil signifikantné rozdiely medzi monozygotnými a dizygotnými dvojčatami v štyroch faktoroch temperamentu: v aktívnosti, čulosti, impulzívnosti a sociabilite. Podobné rozdiely sa zistili aj v niektorých osobnostných vlastnostiach, a to v emočnej senzitivite, nerovej tenzii, neurotizme a vôľovej kontrole. Tieto zistenia možno použiť ako argumenty proti sociologizujúcim redukcionistickým tendenciám chápania osobnosti (Smékal, 1983). Niektorí autori A. Tellegan a kol. (1975), D. E. Papaliová, S. W. Oldsonová (1990) používajú na označenie vlastností osobnosti, u ktorých sa predpokladá, že sú podstatne podmienené geneticky a len málo modifikovateľné skúsenosťou, pojem korene osobnosti (Nakonečný, 1995). Ich výskumné výsledky uvádzame v tabuľke 1. Nakonečný hodnotí prehľad tak, že nejde o priamu závislosť týchto vlastností od genetického základu človeka, ale že sú skôr prejavom interakcie genetického základu a individuálnej skúsenosti a že sa tu zrejme prejavuje i miera rešpektovania určitých individuálnych zvláštností v rodinnej výchove, napr. rešpektovanie alebo tolerancia k sebapresadzovaniu (sklony k vodcovstvu), poddajnosť, senzibilita atď. 38

Tabuľka 1 Korene osobnosti (Nekonečný, 1995) Vlastnosti osobnosti a jej podiel na dedičnosti v percentách: Sociálna potencia úspešný vodca, ktorý je rád stredobodom pozornosti... 61%. Tradicionalizmus ctí pravidla a autoritu, má vysoké morálne štandardy a disciplínu... 60%. Reakcia na stres cíti sa zraniteľný a senzitívny, trápi sa a podlieha zmätkom... 55%. Absorpcia živá predstavivosť získaná z bohatých skúseností, nedostatok zmyslu pre realitu... 55 %. Alienácia (odcudzenie) pociťuje nedôveru, má pocit, že je využívaný, že svet nie je pre neho... 56 %, Dobré pocity, well-being má dispozície byť veselý, pociťuje dôveru a optimizmus... 54 %. Vyhýbanie sa poškodeniu vyhýba sa nebezpečenstvu, preferuje bezpečie aj keď je nudné... 51 %. Agresia je fyzicky agresívny, ľstivý, násilnícky... 49 %. Výkonnosť pracuje tvrdo, snaží sa byť dokonalý, nadraďuje prácu a výkon nad ostatné veci)... 46 %. Kontrola je opatrný, pilný, racionálny, starostlivo plánuje... 42 %. Evolučne preformované programy správania Do evolučne preformovaných programov správania zahrnujeme nepodmienené reflexy a ich sústavy, inštinkty. Nepodmienené reflexy sú vrodené, ustálené formy reakcie organizmu na vonkajšie alebo vnútorné podnety typické pre každý živočíšny druh. Nepodmienené reflexy sa rozdeľujú na (Štefanovič, 1970): a) orientačné reflexy ostražitosti a nastavenia receptorov v smere pôsobiaceho nového podnetu významného pre existenciu organizmu, b) lokomočné reflexy zaujímania polohy a pohybovania sa, c) pokrmovo-tráviace reflexy hladu, smädu, prijímania potravy, trávenia a vyprázdňovania, d) obranné reflexy bolesti, kašľania, očuchávania a ochutnávania, únavy, spánku a slobody, e) pohlavné sexuálnej pohotovosti a kopulácie. 39

Jednoducho povedané vrodeným správaním sa zabezpečuje fyzické prežitie jednotlivca, ale i druhu (sexualita). Vrodené mechanizmy učenia, imprinting (vpečatenie) a podmieňovanie zabezpečujú tiež využívanie skúsenosti, a tak i prispôsobovanie sa jednotlivca k meniacim sa podmienkam života. Človek je vybavený aj inštinktami, aj keď iba v reziduálnych formách obsiahnutých v rôznych spôsoboch sociálneho správania (agresia, obrana osobného teritória, imponovanie mužov pri uchádzaní sa o sexuálneho partnera, sexuálne reakcie a iné). Inštinkty sú zreťazené nepodmienené reflexy. Inštinkt je zložitý komplex aktivít, ktorý sa vybavuje na určité šablóny vonkajších a vnútorných podnetov. V psychológii sa diskutuje o počte, resp. druhoch inštinktov. Tak napr. S. Freud, zakladateľ psychoanalýzy, pripisoval človeku iba dva základné inštinkty sexuálny a deštrukčný, iní, napr. K. Leonhard šesť druhov inštinktov: sexuálne, sebazáchovné, egoistické, altruistické, zoskupovacie, spoločenské a iní zase, napr. W. James, zakladateľ pragmatizmu, až tridsaťdva. Predstavitelia tzv. sociobiológie (Wilson a ďalší) sa snažili preukázať prítomnosť evolučných stratégií v rôznych formách ľudského správania a jeho príbuznosť so správaním zvierat (napr. rovnaká stratégia evolúcie v sexuálnom správaní ľudí a zvierat). Vychádzajú z toho, že správanie človeka je ovplyvnené génmi a že gény pôsobia na mozog a ovplyvňujú spracovanie informácie v smere evolučných programov. V uvažovaní idú až tak ďaleko, že aj altruizmus, všeobecne považovaný za produkt kultúry a tvoriaci napr. podstatu kresťanskej etiky, možno nájsť v správaní zvierat, napr. včiel brániacich úľ pred votrelcom a umierajúcich po použití žihadla. Sociobiológovia správne upozorňujú na to, že v psychike človeka je viac biologického, než sa donedávna pripúšťalo. Je možné pripustiť aj koevolúciu génov a kultúry i určitú homológiu ľudských a zvieracích inštinktov. Kritici sociobiológom vytýkajú extrémny naturalizmus v chápaní človeka a kultúry. Aj keď nie je jednoduché rozlíšiť biologické a sociálne determinanty osobnosti, súčasná veda disponuje množstvom poznatkov dosvedčujúcich také komponenty v osobnosti, ktoré sú v širokom chápaní bezpochyby biologického pôvodu. 40 3.2 Sociokultúrne determinanty osobnosti Pod sociálnym prostredím rozumieme: a) ľudí samotných, b) spoločenské normy, ktorými sa ľudia riadia v danom prostredí, c) výtvory ľudskej kultúry a civilizácie, s ktorými prichádza jednotlivec do styku

v priebehu svojho života (Štefanovič, 1970). Kultúru môžeme vymedziť ako súhrn životných foriem, hodnotových predstáv a životných podmienok obyvateľov v časovo a priestorovo vymedzenom úseku. Pojem kultúra naznačuje, že ľudia nežijú len podľa pravidiel daných prírodnými zákonitosťami (Jandourek, 2007). Slovo kultúra je mnohoznačné a niekedy sa v tomto význame používa označenie civilizácia. Kultúra vyjadruje súhrn hmotných a duchovných hodnôt, ktoré ľudstvo vytvorilo v procese spoločensko-historickej praxe a charakterizuje historicky dosiahnutý stupeň vo vývine spoločnosti (Búzik, Sópoci, 2006). Svet kultúry podnecuje u človeka jeho špecifické reakcie. Ak vidíme pohrebný sprievod zastaneme a vzdáme úctu človeku. Žijeme vo svete symbolov. Symboly ako produkty myslenia a kultúry nás obklopujú každodenne. Písaná aj hovorená reč, tiež peniaze sú príkladom symbolov, na ktoré je viazaný ľudský život (Nákonečný, 1995). Podľa J. Průchu (2007) môžeme rozlíšiť dva významy chápania kultúry. V širšom chápaní pojem kultúra zahŕňa všetko, čo vytvára ľudská civilizácia. Jednak sú to materiálne výsledky (artefakty) ľudskej činnosti, ako napríklad obydlia, nástroje, odevy, plodiny, priemysel, dopravné a komunikačné systémy, jednak duchovné výtvory ľudí, ako sú umenie, náboženstvo, právo, morálka, zvyky, vzdelávacie systémy, politika, právo atď. V užšom chápaní sa pojem kultúry vzťahuje skôr na prejavy správania sa ľudí. Pod kultúrou určitého spoločenstva máme na mysli jeho zvyky, symboly, komunikačné normy a jazykové rituály, uznávané hodnotové systémy, odovzdávané skúsenosti, zachovávanie tabu. Vzťahy spoločnosti a jednotlivcov, ich rôzne aspekty skúmajú humanitné vedy (jazykoveda, umenoveda, etnografia a i.) aj vedy o človeku (antropológia, psychológia, pedagogika a i.). Psychológovia sa doposiaľ najviac zaoberali problematikou interakcie osobnosti s menšími skupinami (rodina, výchovné inštitúcie, záujmové organizácie atď.). V dejinách psychológie však zaznamenávame aj pokus skúmať interakciu osobnosti s veľkou skupinou, národom. O to sa pokúsil zakladateľ psychológie W. Wundt v diele Völkerpsychologie (Psychológia národov). Jeho myšlienka o duši národa však nenašla širší ohlas ani pokračovateľov. Základné otázky, ktoré si môžeme položiť pri sociokultúrnej determinácii osobnosti môžeme, formulovať takto: Ako vplýva sociálne a kultúrne prostredie na osobnosť? Ktoré činitele sú rozhodujúce v sociokultúrnej determinácii osobnosti? Na základe akých mechanizmov sa uskutočňuje vplyv sociálneho prostredia a kultúry na osobnosť? Aké osobnostné vlastnosti sa u človeka vytvárajú v rozdielnom sociokultúrnom prostredí? A podobne.. 41

Vedecké poznatky o vplyve sociálneho a kultúrneho prostredia na osobnosť skúmala kultúrna antropológia. M. Meadová a R. Linton sú predstaviteľmi teórie dnes označovanej ako kultúrny determinizmus, podľa ktorého kultúra ako spôsob života určitej spoločnosti je prejavom naučeného správania. Ide o protikladné stanovisko k genetickému determinizmu zdôrazňujúcemu vplyv dedičnosti na ľudské vlastnosti a vzorce správania. Podľa M. Meadovej a R. Lintona rozhodujúcu úlohu pri formovaní ľudskej osobnosti má kultúra, ktorú si človek osvojuje v procese socializácie a enkulturácie. Nepopiera sa existencia biologických determinantov, ako sú dedičnosť, telesná konštitúcia, centrálna nervová sústava, avšak na správanie a prežívanie človeka má rozhodujúci vplyv kultúra vystupujúca v podobe kultúrnych vzorcov ako naučených schém konania. Z tohto pohľadu je človek predovšetkým produktom obyčajov, zvykov, noriem a iných elementov kultúry, do ktorej sa narodil (Průcha, 2007). Kultúrni antropológovia pozorovali primitívne kmene žijúce niektoré aj v súčasnosti predhistorickým spôsobom života. Študovali najmä typológie rôznych kultúr a vplyv kultúry na modálnu osobnosť. Modálnou osobnosťou rozumieme kauzálny vzťah medzi spôsobom života v príslušnej kultúre určený jej normami a utváraním osobnosti. Antropologička M. Meadová (1967) zistila výrazné kontrasty v mužských a ženských rolách u príslušníkov kmeňa Čambuli na Novej Guinei. Rozloženie osobnostných vlastností, pokladaných v našich sociokultúrnych podmienkach za typicky mužské a typicky ženské, je v tomto kmeni takmer opačné. Muži kmeňa Čambuli sú plachí, nevýbojní, ľahko sa rozplačú, naproti tomu ženy sú agresívne, intolerantné, súperiace; nielenže sa rady zúčastňujú súťaží kto z koho, ale zodpovedajú aj za lov, teda za zaobstarávanie potravy pre členov rodiny. Muži sa zatiaľ starajú o deti. Zaujímavé je aj správanie a osobnostné vlastnosti príslušníkov kmeňa Semangov v Malajzii. Tento, počtom obyvateľov malý kmeň, žil medzi početnejšími malajskými kmeňmi a bol nimi často ovládaný a vykorisťovaný. Príslušníci tohto kmeňa sa vyznačujú extrémnou úzkostlivosťou a podriadenosťou. Nikto z nich nikdy neútočí, ani sa nebráni a najbežnou reakciou na akýkoľvek konflikt je útek. Z uvedených príkladov vyplýva záver, že vplyv kultúry je najvýraznejší v spôsoboch správania a medziľudských vzťahoch (Nakonečný, 1995). Základným pojmom psychologickej analýzy sociokultúrnej determinácie osobnosti je socializácia osobnosti. Socializáciu vymedzujeme ako proces vrastania jednotlivca do spoločenských skupín. Socializácia je premena biologického jedinca na kultúrnu bytosť (Nakonečný, 1970). J. Janoušek (1988) socializáciou rozumie súhrn procesov vzájomnej interakcie 42

medzi spoločnosťou a jednotlivcom, v ktorých spoločnosť pôsobí na jednotlivca tak, aby v sebe vlastným učením vytvoril vnútorné psychologické predpoklady nevyhnutné k participácii v spoločnosti. Súčasne ako člen spoločnosti i ako relatívne samostatná osoba bol schopný riadiť svoje konanie a zodpovedať za neho. Základnou podmienkou socializácie je existencia iných ľudí. Zdanlivo paradoxne tvoria iní ľudia a ich spoločenstvá nezastupiteľnú podmienku individualizácie jedinca. Proces socializácie zahrnuje štyri relatívne samostatné deje (Farková, 2002): kulturáciu človek prijíma a rozvíja kultúru spoločnosti, profesionalizáciu rozoznávanie spoločensko ekonomickej deľby úloh v spoločnosti, osvojovanie a zaujatie profesionálnej role a socializáciu v užšom význame zaujímanie postavenia v štruktúre spoločenských úloh, to znamená osvojovanie si sociálnych rolí. Socializačný proces kvalitatívne zmení človeka. Z indivídua sa stane osobnosť. Socializácii môžeme pripísať tieto zmeny, ktoré označujeme pojmom produkty socializácie (Farková, 2002): a) vytvorenie sebavedomia, b) vytvorenie sebahodnotenia a sebachápania, c) vytvorenie sebaúcty, d) vytvorenie predstavy sebarealizácie, e) vytvorenie normatívov, hodnôt a svedomia, f) vytvorenie postojov, rolí sociálnych zručností, sociálnych čŕt a sociálnych motívov. V dôsledku socializácie človek nadobúda špecificky ľudské spôsoby psychického reagovania, vnímania, myslenia, cítenia. Rozvíjajú a individualizujú sa u neho vyššie psychické potreby, skultúrňuje sa uspokojovanie biologických potrieb. Osvojuje si sebaovládanie. Rozvíjajú sa ľudské schopnosti, vyššie city, charakterové a vôľové vlastnosti. Učí sa riadiť a ovládať svoje správanie, pôsobiť na seba (sebavýchovou a sebaovládaním), osvojuje si istú disciplínu, resp. sebadisciplínu, isté vedomosti, zručnosti, spôsobilosti, pracovné a sociálne návyky, ktoré sú potrebné pri rodinnom aj spoločenskom nažívaní. Učí sa prispôsobovať si prostredie na základe poznania zákonov prírody a spoločnosti. Osvojuje si ľudskú reč, v dôsledku čoho sa hlavnou formou správania stáva verbálne správanie. V procese socializácie si teda človek osvojuje všetky znaky prežívania a správania, ktorými sa odlišuje od prežívania a správania vyšších živočíchov Človek v priebehu života ustavične vstupuje do sociálneho kontaktu s inými ľuďmi. Tým vznikajú základné druhy sociálnej interakcie (Štefanovič, 1970): 43

Vzťahy jednotlivec jednotlivec (napr. matka dieťa, muž žena). Tento druh vzťahov sa obyčajne vyznačuje špecifickým citovým zafarbením, ktoré uľahčuje a znásobuje intenzitu sociálneho vplyvu. Tieto vzťahy majú pre rozvoj osobnosti základný význam. Primárny význam sa pripisuje vzťahu matka dieťa, ktorým sa sociálne vzťahy dieťaťa začínajú a postupom času rozširujú. Sociálny psychológ K. Young pozoroval rozdielne správanie sa indiánskych matiek k deťom po narodení. Matky kmeňa York prestávajú dojčiť dieťa po niekoľkých dňoch, prerušujú s ním kontakt a neskôr je dieťa obmedzované v jedle. Matky Siouxov dojčia deti až do 5 až 6 rokov. Deti majú úzky kontakt s matkou a sú vychovávané veľmi tolerantne. Yorkovia sa vyznačujú skúposťou, podozrievavosťou a zlosťou. Siouxovia sú veľkorysí a obetaví voči súrodencom, dokážu znášať veľkú bolesť a sú krutí voči nepriateľom. K. Young vidí v živote kultúrneho prostredia jeden zdroj variácie osobnosti a v konštitúcii druhý zdroj. Tieto spoločné skúsenosti, ktoré mali deti každého kmeňa, označujeme pojmom bazálna osobnosť. Bazálna osobnosť je akýsi psychický základ odrážajúci konkrétnu situáciu dieťaťa a s ňou spojené emócie. Jej základnou dimenziou je tzv. bazálna istota alebo neistota (úzkosť), ktorej zdrojom je dostatok alebo nedostatok pozitívnych citových vzťahoch prejavovaných dieťaťu rodičmi a s tým súvisiaca stratégia rodinnej výchovy, miera sociálnej izolácie dieťaťa a ďalšie (Nakonečný, 1995). Narušenie rovnováhy medzi matkou a dieťaťom zvyšuje riziko vývinových ťažkosti a problémov vo vývine osobnosti. Citový chlad a ľahostajnosť matky nezaisťujúce dieťaťu pocit bezpečia a citovej istoty neskôr spôsobujú citovú depriváciu (Paulík, 2006). Pretože emócie majú v upevňovaní skúseností dieťaťa rozhodujúci význam a skúsenosť formuje osobnosť dieťaťa, je obdobie tzv. raného detstva (vek do 3 až 4 rokov) rozhodujúcim formatívnym obdobím, kedy sa môžu v podmienkach masívnej citovej deprivácie vytvoriť nezvratné vlastnosti osobnosti ako je agresivita, citová labilita, sebapodceňovanie a ďalšie. Vzťahy jednotlivec spoločenské skupiny. Človek je neprestajne členom rozmanitých spoločenských skupín, ktoré tvoria mikroštruktúry (malé skupiny, napr. rodina, školská trieda, pracovná skupina a pod.) alebo makroštruktúry (veľké skupiny, napr. sociálna vrstva, spoločenská trieda, národ a pod.). Z príslušnosti k spoločenským skupinám vyplývajú pre člena isté povinnosti a práva. Na jeho správanie sa v rôznych skupinách kladú špecifické požiadavky, podľa ktorých sa spoločensky utvára jeho osobnosť, resp. utvára ho skupina. Primárny vplyv kultúry človeku sprostredkováva práve rodina, do ktorej sa ako dieťa narodí. Rodinná výchova sprostredkováva dieťaťu zoznámenie sa s tým, čo súborne označujeme ako kultúrne 44

vzorce. Sú to normy správania, ale i myslenia a cítenia, normy, ktoré vystupujú ako tradície, obyčaje, mravy, zákona a tabu (prísne zákazy spojené s výrazným odporom, napr. zákaz konzumovať ľudské mäso). Dieťa sa učí rešpektovať tieto kultúrne vzorce, pretože ich nerešpektovanie má za následok sankcie zo strany rodičov. Vzťahy spoločenské skupiny jednotlivec. Tieto vzťahy označujú miesto jedinca v spoločenskej skupine (napr. nadriadený podriadený), ktoré sú u dospelých spravidla dané ich povolaním a spoločenským postavením (napr. lekár sekundár, lekár primár, lekár riaditeľ nemocnice). Každý jednotlivec má v spoločenskej skupine vymedzené miesto, ktoré označujeme pojmom spoločenská rola. Rola je jedným z najsilnejších faktorov sociálnej determinácie osobnosti. Rola je schéma potrieb a cieľov, názorov a citov, postojov, hodnôt a činností, ktoré by mali charakterizovať príslušníka istej spoločenskej skupiny. Proces socializácie človeka znamená vlastne osvojovanie, preberanie rozličných spoločenských a špecifických rolí. Spoločenské role majú relatívne dlhodobejší ráz, špecifické role trvajú spravidla krátko. Rola je určitý očakávaný spôsob správania sa človeka v sociálnej situácii. Sociologizujúce teórie osobnosti pomerne jednostranne chápu osobnosť ako súbor sociálnych rolí. Vzťah osobnosti a roly je zložitým komplexom interakcií, v ktorých dominujú vlastnosti osobnosti a hodnota, ktorá je osobnosťou danej roly pripisovaná. V rolách sú obsiahnuté určité spoločensky sankcionované povinnosti a práva, príkazy a zákazy. Niektoré roly môže človek pociťovať ako samozrejmé alebo ako tlaky rôzneho stupňa. Rozdiely v správaní príslušníkov rôznych kultúr i rozdiely v správaní sa mužov a žien v rámci tej istej kultúry sa dajú vysvetliť a dokumentovať skôr vplyvom rozdielnych kultúrnych vzorcov a rolí než genetickým základom. Vzťahy spoločenské skupiny spoločenské skupiny. Vplyv tohto druhu sociálnych vzťahov vytvára v psychike jednotlivca popri jeho individuálnom vedomí novú zložku, tzv. kolektívne vedomie (napr. triedne, národné a pod.), ktoré tiež ovplyvňuje jeho prežívanie a správanie. Kolektívne vedomie môžu mať napríklad vysokoškolskí študenti, učitelia, lekári, policajti, vojaci, príslušníci národnostných menšín atď. Kolektívne vedomie členov týchto skupín ich odlišuje od členov ostatných skupín. V psychológii sa zdôrazňuje vzájomný vzťah medzi biologickými procesmi a psychickými procesmi a vlastnosťami osobnosti. Nervová sústava a s ňou združené riadiace systémy sú plastické a prispôsobujú sa v určitej miere psychike. Činnosti, ktorými trénujeme mozog, vedú niekedy k zväčšeniu počtu synapsií aj buniek v jeho príslušných častiach. Aj známy vzťah 45

medzi hladinou testosteronu na jednej strane a agresiou alebo súťaživosťou na druhej strane je obojsmerný. P. Říčan (2007) uvádza zistenie Hamera a Copelanda, že zvýšenie hladiny testosteronu sa netýka len hráčov víťazného tímu (čo je pochopiteľné), ale aj fanúšikov víťazného mužstva. U fanúšikov neúspešného mužstva klesne. Všeobecné poznatky o anatomických a fyziologických základoch psychiky úzko súvisia aj s vlastnosťami temperamentu človeka. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na biologický redukcionizmus, tendenciu redukovať psychické javy a procesy na biologické. Psychologické princípy totiž nemôžu prekročiť neurofyziologické možnosti systémov, ktoré im slúžia. Je potrebné rešpektovať zvláštnu povahu psychologických princípov. Ako uvádza A. Bandura, ak sa pustíme cestou redukcionizmu, mohli by sme prejsť biológiou a chémiou a skončili by sme pri atómových časticiach bez toho, aby sme našli konečnú zastávku, ktorá by bola tým pravým miestom pre psychologické zákony ľudského správania (Říčan, 2007). 46