Lukostreľba Lukostreľba je vlastne strieľaním šípov pomocou luku. Lukostreľba bola v minulosti používaná pri poľovaní a v boji a neskôr sa stala športom presnosti. Moderná súťažná lukostreľba Súťažná lukostreľba predstavuje streľbu šípov do cieľa kvôli presnosti z viacerých vzdialeností. Toto je najobľúbenejšia forma lukostreľby a volá sa terčová lukostreľba. Odkedy ľudia, bez pochýb, súťažia v používaní luku, prvou zaznamenanou súťažou bola súťaž, ktorá sa začala okolo roku 1583 v Anglicku. Lukostreľba je olympijským športom od roku 1900, s menšími prestávkami. V poslednom čase tomuto športovému odvetviu dominujú kórejci, zvlášť ženská divízia. V Sydney v roku 2000 kórejky vyhrali bronz, striebro a zlato v súťaži jednotlivcov a zlato v súťaži družstiev. Muži, kórejci, si nepočínali veľmi dobre na olympiáde, ale stále dosahujú dobré výsledky. Počnúc októbrom 2004, každý rekord v divízii mužov aj žien je dosahovaný kórejcami. Treba poznamenať, že kórejci lipnú predovšetkým na súťažiach strieľaných vonku a hlavne na olympijskej vzdialenosti 70m. Na halových súťažiach dominujú európski a americkí lukostrelci. Modernej súťažnej lukostreľbe vládne Medzinárodný lukostrelecký zväz, skrátene FITA (Féderation Internationale de Tir á l'arc). Olympijské pravidlá sú výberom z pravidiel FITA. Pravidlá Súťaže v lukostreľbe sa môžu konať ako v hale, tak aj vonku. Vzdialenosti v halovej lukostreľbe sú 18m a 25m. Vonku sa strieľa na vzdialenosti v rozsahu od 30m do 90m (seniori a juniori môžu strieľať kratšie vzdialenosti) a 70 metrová vzdialenosť sa používa na Olympijských hrách. Väčšina pretekov pod voľným nebom sa skladá z viacerých vzdialeností. Súťaž je rozdelená na sady. Lukostrelec strieľa 3, alebo 6 šípov v každej sade. Záleží to od typu súťaže. Po každej sade súťažiaci kráča k terču zapísať a vytiahnuť si šípy. V halovej lukostreľbe sa strieľa 10 sád po 3 šípy počas jedného kola. Vonkajšie súťaže sú odlišné, ale v každom prípade sa počas nich vystrelí viac šípov. Každý súťažiaci musí čakať na povel vystreliť a povel vytiahnuť šipy.
Lukostrelci majú určený časový limit, počas ktorého majú vystreliť svoje šípy. V halovej lukostreľbe sú to 2 minúty. Signalizačné zariadenie, ako sú svetlá a vlajky, informujú lukostrelcov, kedy určený čas uplynul. Pretože lukostreľba užíva potencionálne smrteľné zbrane, musí sa veľká pozornosť venovať poriadku a bezpečnosti. Bodovanie Na terči je vyznačených 10 pravidelne rozmiestnených sústredných kružníc, ktoré predstavujú hodnoty od 1 do 10. Navyše je tam aj kruh predsavujúci "vnútornú" 10, niekedy nazývanú X, pretože v jej strede je vytlačený malý krížik. Tento kruh predstavuje hodnotu 10 na niektorých súťažiach pre kladkové luky. Tenkto kruh slúži tiež ako pomôcka na určenie víťaza, keď vyhráva lukostrelec, ktorý strelí viac "ixiek". Na súťažiach podľa pravidiel FITA je hodnota zásahov na terči označená farebne nasledovne: hodnota 1 a 2 - biela hodnota 3 a 4 - čierna hodnota 5 a 6 - modrá hodnota 7 a 8 - červená hodnota 9 a 10 - zlatá (žltá) Lukostrelci dosahujú výsledok tak, že sa v každej sade ich zásahy sčítavajú. Ak je zasiahnutá čiara, počíta sa to ako vyšší zásah. Zásah každého šípu za zaznačuje na zapisovačkách a to zostupným spôsobom (tzn. ak strelec zasiahne 5,7,6,10,9,8 tak sa to zapisuje ako 10,9,8,7,6,5). Počas súťaže sú zvyčajne najmenej dvaja strelci na jednej terčovnici. To umožňuje tzv. dvojitý zápis, systém, kde dvaja strelci zapisujú súčasne všetky zásahy zvlášť na dvoch zapisovačkách. Tým sa zabraňuje chybám. Počas zapisovania zásahov nie je dovolené nikomu sa dotýkať šípov. Po zapísaní zásahov sa všetky diery po šípoch označia pred samotným vytiahnutím šípov. V prípade preletu (keď šíp zasiahne terčovnicu a preletí skrz ňu) a odrazenia sa (keď šíp narazí na terčovnicu a odrazí sa z nej späť) sa za zásah považuje neoznačená dierka v terči.
Na odlišných typoch súťaže, alebo na odlišných vzdialenostiach sa používajú terče rôznych veľkostí. Bežné veľkosti (s označením na akej súťaži sa používajú) sú: 40 cm (halové preteky na 18 m) 60 cm (halové preteky na 25m) 80 cm (FITA súťaže na 30m a 50m) 122 cm (FITA súťaže na 70m a 90m) Terče o veľkosti 122 cm sa používajú aj na olympiádach. Existujú aj verzie terčov o veľkosti 40cm a 60cm, známe ako "trojičky", alebo "semafóry". Na terčoch týchto typov je vyznačených iba 5 vnútorných kružníc a sú rozmiestnené buď do rovnostranného trojuholníka (trojička), alebo pod seba (semafór). Ďalšie súťaže Poľná lukostreľba Predstavuje streľbu na terče rozmiestnené v rôznych vzdialenostiach aj neznámych, a to v neupravenom teréne. 3D lukostreľba
Sústreďuje sa na streľbu na gumené modely zvierat v skutočnej veľkosti a je populárna medzi lovcami. Clout Archery (podľa pravidiel G.N.A.S. v Anglicku) Je podobná terčovej luikostreľbe, s tým rozdielom, že lukostrelec pokúša streliť svoj šíp na veľkú vzdialenosť (180 yardov pre mužov a 140 yardov pre ženy) do sústredných kružníc okolo zástavky, reprezentujúcej stred. Zástavka má 12 štvorcových palcov a je pripevnená k tyčke. Zástavka by mala byť tak blízko zeme, ako je to len praktické. Lukostrelci strieľajú sady po 6 šípov po signáli, potom idú k cieľu. Bodovanie O tyč zástavky je pripevnené lano so slučkou na konci. Lano je rozdelené značkami na 5 častí, ktoré reprezentujú bodové hodnoty terča. Zlatá 5 bodov, červená 4 body, modrá 3 body, čierna 2 body a biela 1 bod. Zapisovateľ kráča s lanom okolo zástavky a šípy, ktoré sú v úseku, reprezentujúcom určitú bodovú hodnotu sú vytiahnuté. Keď je dokončený celý kruh, šípy sa položia na lano na príslušnú farbu. Určený zapisovateľ by mal vtedy zavolať menom lukostrelca, ktorý potom hlási svoje zásahy tak, ako si zbiera svoje šípy.
Pri tejto súťaži sa zvyčajne strieľa 36 šípov. Turnaj v Clout lukostreľbe je zvyčajne súťaž Double Clout, kde sa 36 šípov strieľa 2 krát. Môžu sa strieľať buď z jedného smeru, alebo z oboch smerov. Pri tomto type súťaže sa môžu pouýívať rôzne typy lukov (longbow, zvratný luk a kladková luk). Pre juniorov v závislosti od veku sa požívajú menšie vzdialenosti. Roving Marks (Zvolené značky) Určitý počet značiek, alebo vlajok je rozmiestnených v teréne. Lukostrelci strieľajú na túto značku zo zvoleného bodu a pokúšajú sa streliť svoj šíp k nej tak blízko, ako sa len dá. Lukostrelec, ktorý strelil šíp najbližšie k značke boduje a vyberá si nasledujúcu značku. Vzdialenosti sa menia. Najvzdialenejšia značka je vo vzdialenosti 265 yardov. Keď Anglicko bolo riedšie obývanou krajinou, tak súťaž Roving Marks bola populárnou zábavou a vojenským tréningom. Značky mohli byť umelé, alebo prírodné útbary, ako napr. chumáč trávy, alebo peň. Táto súťaž bola bežne strieľaná anglickými longbowmi. Flight Archery (Ďiaľková lukostreľba) Táto súťaž bola organizovaná iba na mieste, kde krajina dovoľovala lukostrelcom súťažiť na veľkú vzdialenosť. Lukostrelci vystrelili určený počet šípov a potom si našli ten, ktorý dopadol na najväčšiu vzdialenosť a označili ho identifikačnou značkou. Na konci súťaže si lukostrelci sadli, alebo sa postavili k šípu, ktorý doletel najďalej, kým rozhodcovia odmerali vzdialenosť. V tejto súťaži je mnoho tried, v ktorej môžu lukostrelci súťažiť, v závislostiod typu luku a jeho sily náťahu. Popinjay (alebo Papingo)
Odvetvie lukostreľby, ktoré sa pôvodne vyvinulo zo strieľania vtákov na kostolnej veži. Je skoro celkom neznáma mimo Belgicka. Lukostrelci stoja vo vzdialenosti 12 stôp od spodku 90 stôp vysokého stožiara a strieľajú skoro vertikálne hore s tupými šípmi (blunt - šíp, ktorý má gumený tupý koniec, namiesto hrotu) na drevené vtáky, umiestnené hore. Cieľom je zhodiť čo najviac z nich. Lov Okolo lovu s lukom je veľa kontroverzie. Niektorí ľudia veria, že luky sú prijateľné len v prípade, že sa nepoužívajú na lov, iní považujú tréning za odporný. V Severnej Amerike je lov lukom zvyčajne legálny a často viac povzbudzovaný, ako lov puškou. Veľa amerických lovcov preferuje luk, pretože znamená väčšiu výzvu. Kým lovec s puškou môže podať výstrel z hociakej vzdialenosti do 200 yardov, lovec s lukom sa musí priblížiť na 30 yardov. Niektoré lokality si stanovily, že niektoré druhy zveri, často jelene, môžu byť lovené výhradne lukom. Na iných lokalitách sú stanovené špeciálne lukostrelecké sezóny, aby sa zabránilo nepríjemnostiam zo strany lovcov s puškou. Okrem jeleňov, veľa lukostrelcov loví divé prasatá, malú divú zver, alebo vtáky. Ľudia príležitostne lukom lovia aj ryby. V určitých ostatných miestach, vrátane mnohých krajín Európy, je lov lukom považovaný za neúnosne krutý k zvieratám a je preto zakázaný. Luk vyžaduje podstatne viac tréningu, ako puška, aby sa použil úspešne a humánne. Skúsený lovec s lukom dokáže umiestniť výstrel tak, že usmrtí zviera behom sekundy, kým neskúsený môže podať nesmrteľný výstrel, a zviera potom šíp nosí dlhý čas. Kladkové luky sú zvyčajne preferované pre lov, napriek tomu zvratné luky nie sú neobvyklé a sú zvyčajne legálne. Lovecké hroty sú tradične opatrené čepeľou, ktorá je široká a vyzerá, ako nože a ich účelom je vrezať sa do divej zveri. História Začiatky Archeológovia predpokladajú, že lukostreľba mohla začať pred 15 000 rokmi, ale najstaršie konkrétne
dôkazy sú asi 8 000-9 000 rokov staré. Luk pravdepodobne vznikol kvôli lovu a neskôr bol adoptovaný ako nástroj k boju. Luk pôvodne nahradil tzv. atlatl, nástroj na vrhanie striel. Atlatl Lukostreľba bola praktizovaná v staroveku na všetkých kontinentoch okrem Austrálie, demonštrujúc, že je ako elementárna, tak aj všestranná. Klasická lukostreľba Staré civilizácie, hlavne Gréci, Pežania a Číňania, používali veľké množstvo lukostrelcov vo svojich armádach. Šípy boli mimoriadne deštruktívne proti masovým formáciam a použitie lukostrelcov bolo často rozhodujúce. Lukostrelci niekedy jazdili na koňoch, kombinujúc tým priebojnosť s rýchlosťou. Apolón, Odysseus a iné mitologické postavy boli často zobrazované s lukom. Stredoveká lukostreľba Hodnota lukostreľby na bojových poliach stredovekej Európy neustále stúpala. Mongoli zdokonalili jazdeckú lukostreľbu a použili ju na svoju dominanciu na ázijských stepiach a vo východnej Európe. Jazdeckí lukostrelci pálili, keď sa poribližovali k cieľu, potom sa otočili s sedle a pálili ďalej, ako sa vzďalovali.
Od Storočnej Vojny mali Angličania dokonalú pešiu lukostreľbu, používajúcu longbowy (anglické dlhé luky). Lukostrelci boli vyberaní spomedzi roľníkov a svedomito trénovali od detstva. V boji často strieľali 2 šípy súčasne. Jeden na vyššie ciele a jeden na nižšie. Tieto dve šípy zasahovali nepriateľa súčasne z dvoch rozdielnych uhlov, čím sťažovali obranu. Objavením sa bodcového hrotu, bolo šípu umožnené prederaviť väčšinu brnení. Počnúc od starých čias sa kuša stala celkom populárnou počas stredoveku. Oproti longbowu, s ktorým musel lukostrelec trénovať celé desaťročia, sa strelec s kušou stal efektívnym už po krátkom tréningu. Kuša mala približne rovnakú silu a priebojnosť, ako longbow. Jej slabou stránkou bolo to, že vyžadovala dlhý čas na opätovné nabitie. Príchodom strelných zbraní sa luky v boji stali zastaralými. Napriek tomu, že luky mali väčší dostrel a mohli vystreliť oveľa častejšie, než prvotné pušky, guľky z pušiek prenikli väčšinou brnení a ich obsluha vyžadovala minimálny tréning. Neskorší vývoj dal postupne strelným zbraniam výhodu nad lukmi v dostrele, presnosti a aj v dĺžke nabitia. Anglický výraz "second string" (v zmysle nášho "druhý dych") vznikol z faktu, že stredovekí lukostrelci si nosili so sebou druhú tetivu pre prípad, že by sa im prvá pretrhla.
Výbava Mnohí lukostrelci nosili minimálne vypchaté kabáty a helmy na ochranu, iní mali obrnené kabáty, alebo kusy brnenia pozbierané z bitevného poľa. Nosili tiež chrániče zápästia (bracer), ktoré ich chránili pred úderom tetivy pri vypúšťaní šípu. Na pravej ruke nosili často chrániče prstov (tab), alebo vystužené rukavice (gauntlet), aby im tetiva neprerezala prsty. Lukostrelci mali samozrejme svoj longbow, najradšej pár vlastných šípov a niekoľko náhradných tetív. Keď sa začala bitka, na lukostrelcov boli vypustené zväzky šípov z veľkých vozov, ktoré nasledovali anglické armády. Tetivy boli buď konopné, lnené, alebo z čreva a mali veľkú tendenciu sa scvrkávať za mokra, teda boli zvyčajne natreté včelím voskom. Pre boj zblízka - čoho sa chceli vyhnúť za každú cenu, nosili lukostrelci vlastné zbrane. Najpopulárnejšie boli tzv. roundel daggers, dlhé úzke nože, ktoré sa dali prestrčiť cez priezor helmy, keď plienili bojisko. Iní nosili meče a sekerky, fachiony (ťažké meče, ktorými sa sekalo, namiesto pichania), alebo dokonca sekery. Technika Západná lukostreľba Západná, alebo stredozemná lukostreľba sa vyvinula v Európe. Moderná reflexná terčová lukostreľba je typom západnej lukostreľby. Šíp sa ukladá mimo stred luku (smerom vľavo pre pravákov). Tetiva sa drží dvoma, alebo troma prstami. Na ochranu prstov pred tetivou sa používa spúšťač. Tlačiaca ruka je natiahnutá v smere terča a tetiva sa ťahá vzad k bodu ukotvenia. Tento bod je niekde na tvári. V staroveku bol tento bod pri uchu, alebo na
zadnej časti sánky. Lukostrelec zvyčajne používa chránič zápästia na jeho ochranu pred tetivou a aby sa voľné šatstvo nedostalo do styku s tetivou. Šípy sú zvyčajne uložené v tulci, pripnutom na strane lukostrelcovej ťahajúcej ruky, alebo je príležitostne nosený na chrbte. Môžu byť tiaž zapichnuté v zemi. Východná lukostreľba Východná lukostreľba sa vzvinula v Ázii. Jej moderná verzia je dodnes praktizovaná v niektorých ázijských krajinách, ale nepoužíva sa na medzinárodných súťažiach. Východná lukostreľba zvyšuje rýchlosť streľby a je veľmi praktická v jazdeckej lukostreľbe. Šípy nie sú tak tvrdé, ako v západnej lukostreľbe a majú menšie operenie. Luky sú rôzneho druhu. Luk sa drží zovretý v hrsti, šíp smeruje mierne nahor. Obe ruky sú vystreté, ľavá nahor, v smere terča a ľavá nahor, smerom od terča. Luk je napínaný v smere dole na streleckú líniu s rukami uzamknutými na opačných stranách tela, pričom pravej ruke je umožnené sa ohýbať v lakti. Tetiva a operenie šípu sa drží za hlavou. Šíp je uložený na prvom kĺbe palca a tetiva sa naťahuje palcovým krúžkom (Mongoli a Mandžuovia), alebo drážkou na palci rukavice (Japonci), teda netlačí priamo na palec. Užívala sa čelenka, ktorá bránila poraneniu ucha, alebo hlavy. Hrubé voľné šatstvo zase chránilo hruď a predlaktie pred tetivou. Mäkké operenie a pružné šípy spôsobovali menšie poranenie pri dotyku. Profesionálni vojaci nosili kožené ruklavice, brnenie na hrudi a helmy so širším okrajom, ktoré chránili pred zásahom tetivou. Terčová reflexná lukostreľba Táto časť sa sústreďuje na techniku moderného súťaženia užívaného v celom svete. Existuje mnoho iných varácií, ktoré sú zdokumentované nižšie. Luk sa drží v ruke, ktorá je oproti dominantnému oku. Táto ruka je nazývaná tlačiaca ruka. Druhá ruka je ťahajúca ruka. Názvy, ako luk držiaca, alebo ťahajúca lakeť vychádzajú z rovnakej konvencie. Strelci s dominantným pravým, okom držia luk v ľavej ruke, sú otočení svojou ľavou stranou k terču, pozerajú sa na terč pravým okom a ťahajú tetivu a šíp pravou rukou.
Prevažná väčšina používa chránič predlaktia, ktorý chráni vnútornú stranu tlačiacej ruky pred úderom tetivy a spúšťač, ktorý chráni prsty ťahajúcej ruky. Niektorí lukostrelci nosia aj chrániče hrude. Pre vystrelenie šípu z reflexného luku potrebuje strelec najprv zaujať postoj. Strelec sa postaví ramenom tlačiacej ruky smerom k terču s nohami rozkročenými v šírke ramien. Pri zakladaní šípu je luk namierený k zemi a telo šípu sa položí na zakládku, ktorá je pripevnená k madlu luku. Končík, ktorý je na konci šípu sa potom uloží na lôžko tetivy. Toto sa nazýva založením šípu. Typický šíp s troma pierkami sa do luku vkladá tak, aby jedno pierko mierilo vodorovne von z luku. Toto pierko je často označené odlišnou farbou a má rôzne pomenovania, ako napr. indexné pierko, alebo hlavné pierko atď. Tetiva a šíp sa držia troma prstami. V prípade, že sa požíva zameriavač, tak ukazovák je nad šípom a ostatné dva prsty pod šípom. Tetiva je uložená buď na prvom, alebo na druhom ohybe prstov. Luk je potom zdvihnutý a napnutý. To je väčšinou jeden plynulý pohyb, ktorý sa nepatrne líši od strelca k strelcovi. Ťahajúca ruka sa približuje k tvári a uloží sa na kotviaci bod. Tento bod je pri každom výstrele rovnaký a zväčša je pri kútiku úst, alebo na brade. Tlačiaca ruka je vystretá smerom k terču. Lakeť tlačiacej ruky by mala byť stočená dovnútra, aby nedochádzalo k poraneniu vnútornej strany predlaktia, alebo aby sa tetiva nezachytávala o chránič pri vypúšťaní. Luk by mal stále ostať vo vertikálnej polohe. V správnej polohe by mal strelec stáť vystretý v polohe písmena "T". Na ťahanie šípu k bodu ukotvenia sú požívané svaly chrbta. Väčšina lukov je vybavená zariadením, ktoré cvaknutím signalizuje, že je dosiahnutá správna dĺžka náťahu (kliker). Šíp je typicky vypustený uvolnením prstov ťahajúcej ruky. Strelec by mal dávať pozor na pohyb po vypustení, tzv. follow through. Je to pohyb zapríčinený zotrvačnosťou pri uvolnení napätia vo svaloch, ktorý signalizuje určité problémy s jeho formou. Technika kladkových lukov Zložené luky boli vyvinuté kvôli zníženiu napätia, potrebného na napnutie luku a zvýšenia energie, ktorú luk akumuluje. Mnoho zložených lukov používa tzv. kladky, ktoré sú uložené na koncoch ich ramien, kvôli optimalizovaniu pákového efektu vyvynutého strelcom a zníženiu váhy napätia pri plnou náťahu, pričom udržuje energiu počas celého náťahu. Lukostrelec zvyčajne používa spúšťač na pevné držanie tetivy a jej presné uvoľnenie. Tento spúšťač je pripevnený na tetivu a umožňuje jej uvoľnenie potiahnutím páčky. Tým, že je potrebné menej energie na udržanie napnutého luku, svaly sa pomalšie unavujú a poskytujú viac času na mierenie. Kvôli tomu sa kladkovému luku niekedy hanlivo hovorí "luk s cvičným kolečkom". V sklatke, dobrá technika s reflexným lukom dáva dobrú techniku s kladkovým lukom. Kladkový luk musí byť nastavený tak, aby strelcovi poskytoval správnu dĺžku náťahu. Dĺžka náťahu je v globále udávaná dĺžkou strelcovho ramena a šírkou pliec.
Podľa Archery articles preložil I.Lyócsa