Súd: Okresný súd Skalica Spisová značka: 2C/123/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2714202132 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Michaláčová ECLI: ECLI:SK:OSSI:2015:2714202132.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Skalica samosudkyňou JUDr. Boženou Michaláčovou v právnej veci žalobcu: JUSTRINON MANAGEMENT s.r.o., IČO: 292 16 842, so sídlom U vlečky 1749/4, 143 00 Praha 4, Česká republika, zastúpený: VRBA & PARTNERS s.r.o., so sídlom Sliezska 9, 831 03 Bratislava, proti žalovanému: T. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/XX, XXX XX F., štátny občan SR, o zaplatenie sumy 7.508,22 Kč s prísl., takto r o z h o d o l : Súd žalobu zamieta. Žalovanému súd náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobca podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu na tunajšom súde dňa 2.4.2014 návrh, ktorým sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.508,22 CZK, ročný úrok vo výške 18,90 % zo sumy istiny 5.792,- CZK od 2.9.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 7,75 % ročne zo sumy 5.792,- CZK od 2.9.2011 do zaplatenia a náhradu trov konania. V návrhu uviedol, že medzi spoločnosťou Česká spořitelna, a.s. a žalovaným bola dňa 5.10.2007 uzatvorená Smlouvu o poskytnutí úvěru na sporožirovém účtu (ďalej len Zmluva o úvere ), na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver až do výšky 5.000 CZK. Sporožirový účet bola vedený a úver bol poskytnutý v českých korunách, neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy aj Zmluvy o úvere sú Všeobecné obchodné podmienky ČS. Právny vzťah založený Zmluvou o úvere sa spravuje právnym poriadkom Českej republiky. Žalovaný bol povinný platiť ročný úrok z kontokorentu vo výške podľa oznámenia ČS a ceny za služby spojené s vedením kontokorentu v súlade s platným sadzobníkom ČS, uvedené ceny a úroky boli započítavané do kontokorentu. Výška úrokovej sadzby kontokorentu bola stanovená ako odchýlka referenčnej úrokovej sadzby označenej v Oznámení ČS ako bežná sadzba, predstavuje aktuálnu ročnú referenčnú sadzbu zníženú o 0,00 %. Podľa oznámenia ČS platného v čase vzniku omeškania bola výška bežnej sadzby pre kontokorent na sporožírovom účte 18,90 % p.a. Vzhľadom k tomu, že na sporožírovom účte žalovaného vznikol nepovolený debetný zostatok, vyzvala ČS žalovaného k vyrovnaniu nepovoleného debetného zostatku. Debetný zostatok nebol vyrovnaný, preto ČS previedla pohľadávku dňa 3.9.2010 na evidenčný účet pohľadávok z nepovolených debetných zostatkov. K uvedenému dňu nepovolený debetný zostatok predstavoval sumu 5.972 CZK a úrok 30,89 CZK. Od uvedeného dňa bol aj naďalej úročený sankčným úrokom vo výške 25 % v súlade s platným oznámením ČS. Narastanie a pohyby dlžnej sumy žalobca preukazuje priloženým výpisom zo sporožirového účtu. Ku dňu 3.9.2010 bol nepovolený debetný zostatok 972 CZK. Dňa 3.9.2010 sa stal splatným celý zostatok na účte žalovaného vo výške 5.972,- CZK. Odo dňa prevodu pohľadávky na evidenčný účet pohľadávok do dňa postúpenia pohľadávky, t.j. 1.9.2011 bol nepovolený debetný zostatok úročený sankčným úrokom 25 % ročne spôsobom, ktorý ustanovujú VOP v bode 15.3. Výška sankčného úroku 1.536,22 CZK pozostáva zo sankčného úroku vo výške 25 % z nepovoleného debetného zostatku (vždy z aktuálnej výšky podľa výpisu z účtu žalovaného)
od 1.5.2010 do 3.9.2010 vo výške 30,89 CZK a sankčného úroku počítaného zo sumy 5.972 CZK od 3.9.2010 do 1.9.2011, t.j. 1.505,33 CZK. Ku dňu 1.9.2011 ČS postúpila predmetnú pohľadávku na žalobcu, a to Smlouvou o postoupení pohledávek zo dňa, postúpenie bolo žalovanému oznámené listom zo dňa 23.9.2011. Ku dňu postúpenia pohľadávky činila celková dlžná čiastka 7.508,22 CZK, ktorá predstavuje istinu (nepovolený debetný zostatok) 5.972 CZK a sankčný úrok 1.536,22 CZK. Žalobca sankčný úrok kapitalizoval ku dňu postúpenia pohľadávky. Od nasledujúceho dňa (2.9.2011) žalobca dlžnú istinu 5.972 CZK úročí úrokom z kontokorentu vo výške 18,90 % ročne a 7,75 % zákonným úrokom z omeškania. Právomoc tunajšieho súdu na konanie je daná nariadením Rady ES č. 44/2001, kapitola II, oddiel 4, čl. 16, bod 2, podľa ktorého druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. Nakoľko Zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, keď bola uzatvorená medzi bankou (veriteľom) ako dodávateľom služby konajúcou v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a fyzickou osobou (dlžníkom), ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti, t.j. spotrebiteľom, je daná právomoc tunajšieho súdu, keďže žalovaný má bydlisko na území Slovenskej republiky. Žalobca sa na pojednávanie súdu nedostavil, predvolanie na pojednávanie mal vykázané riadne a včas. Zástupca žalobcu písomne vopred ospravedlnil svoju i žalobcovu neúčasť na pojednávaní, súhlasil s rozhodnutím v ich neprítomnosti. Súd vec prejednal v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu v súlade s ust. 101 ods. 2 O.s.p., prihliadol pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom, Zmluvou o úvere (Smlouva o poskytnutí úvěru na sporožirovém účtu), výzvou k zaplateniu a výpoveďou zmluvy o účte, zmluvou o postúpení pohľadávok, oznámením o postúpení pohľadávky, výpisom z účtu žalovaného, Sadzobníkom Českej sporiteľne, a.s. pre bankové obchody, Oznámením Českej sporiteľne, a.s. o úrokových sadzbách, Všeobecnými obchodnými podmienkami Českej sporiteľne, a.s., špecifikáciou žalovanej sumy, výsluchom žalovaného a zistil tento skutkový stav: Dňa 5.10.2007 bola medzi bankou Česká spořitelna, a.s. a žalovaným ako dlžníkom uzavretá Smlouva o poskytnutí úvěru na sporožirovém účtu (ďalej len Zmluva o úvere ), na základe ktorej banka sa zaviazala poskytnúť žalovanému ako majiteľovi účtu úver na sporožírovom účte ( kontokorent ) až do výšky 5.000 CZK, ktorý mal byť vedený na sporožírovom účte č. XXXXXXXXXX/XXXX. Žalovaný podpisom Zmluvy o úvere zobral na vedomie, že banka je oprávnená meniť dojednaný limit kontokorentu s tým, že táto zmena bude majiteľovi účtu oznámená na výpise z účtu alebo iným vhodným spôsobom. K zmene limitu kontokorentu mohlo dôjsť aj na základe vzájomnej dohody. V bode 2. Zmluvy o úvere sa klient zaviazal platiť banke úroky z kontokorentu a ceny za služby spojené s vedením kontokorentu podľa podmienok stanovených Sadzobníkom České spořitelny, a.s. pre bankové obchody platným v deň prevedenia spoplatňovaného úkonu. Výška úrokovej sadzby je stanovená ako odchýlka od referenčnej úrokovej sadzby, pričom referenčnou úrokovou sadzbou sa rozumie sadzba označená v Oznámení České spořitelny, a.s. ako Bežná sadzba, ktorej výška je stanovená v Oznámení České spořitelny, a.s. Ku dňu uzavretia tejto zmluvy výška ročnej referenčnej úrokovej sadzby činí 19,80 %. Úroková sadzba kontokorentu činí: aktuálna ročná referenčná úroková sadzba znížená o 0 %. V zmysle bodu 3. Zmluvy o úvere sa splatné úroky a ceny za služby započítavajú do výšky kontokorentu s tým, že pokiaľ výška kontokorentu nepostačuje k započítaniu úrokov a cien za služby, banka je oprávnená vykonať ich započítanie aj v prípade, že tým vznikne nepovolený debetný zostatok na účte. Úroky sú splatné k poslednému dňu v mesiaci a banka sa zaväzuje pripisovať ich k istine. Žalovaný sa v zmluve zaviazal neprekročiť dojednanú výšku kontokorentu (bod 4.) a celú výšku kontokorentu sa zaviazal splatiť banke najneskôr do jedného roka od prvého čerpania kontokorentu tak, že najneskôr ku dňu splatnosti zaistí na účte dostatok prostriedkov k splateniu pohľadávky banky. Ak je kontokorent splatený v stanovenej lehote, klient je oprávnený opätovne ho čerpať s tým, že musí byť uhradený do jedného roka od prvého opätovného čerpania nasledujúceho po úplnom splatení kontokorentu (bod 5.). Pri porušení týchto povinností na účte vzniká nepovolený debetný zostatok, z ktorého je banka oprávnená účtovať sankčné úroky od počiatku vzniku nepovoleného debetného zostatku, t.j. od počiatku prečerpania, resp. nesplatenia kontokorentu. Sankčné úroky platné ku dňu porušenia zmluvných podmienok je klient povinný zaplatiť vo výške stanovenej v Oznámení České spořitelny, a.s.. V prípade zmeny výšky sankčného úroku je banka oprávnená účtovať si z nepovoleného debetného zostatku sankčný úrok v
novej výške (bod 7.). Porušením zmluvných podmienok zo strany klienta banke vznikne právo prehlásiť kontokorent vrátane úrokov a cien za služby za splatný v bankou určenej lehote (bod 8.). Banka je povinná informovať klienta o zostatku na účte vrátane čerpania a splácania kontokorentu výpisom z účtu. V zmysle bodu 14. Zmluvy o úvere bola banka oprávnená vypovedať zmluvu s účinnosťou ku dňu doručenia výpovede klientovi v prípade závažného porušenia zmluvných podmienok zo strany klienta. Podľa bodu 15. zmluva stráca účinnosť aj pokiaľ dôjde k výpovedi alebo k dohode o zrušení zmluvy o účte, prípadne pri postúpení pohľadávky z účtu na nového klienta. Ak dôjde k zrušeniu tejto zmluvy, kontokorent je splatný ku dňu skončenia zmluvného vzťahu a klient je povinný ihneď zaplatiť banke kontokorent spolu so stanovenými úrokmi a cenami za poskytnuté služby. Zmluva bola dojednaná na dobu neurčitú. Práva a povinnosti zmluvných strán neupravené Zmluvou o úvere sa mali riadiť Všeobecnými obchodnými podmienkami České spořitelny, a.s., ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy. Majiteľ účtu prehlásil, že obsah VOP je mu známy, bez výhrad s ním súhlasí a zaväzuje sa ich dodržiavať. Výzvou k zaplateniu pred podaním žaloby zo dňa 3.9.2010 bol žalovaný informovaný, že banka previedla dňa 3.9.2010 svoju pohľadávku zo sporožírového účtu na evidenčný účet pohľadávok z nepovolených debetných zostatkov. Dlžná čiastka ku dňu prevodu vo výške 6.002,89 Kč pozostávala z nepovoleného debetného zostatku 5.972,- Kč a sankčných úrokov 30,89 Kč. Žalovanému bolo oznámené, že debetný zostatok je úročený sankčným úrokom vo výške 25 %. Z listu ďalej vyplýva, že táto výzva je súčasne výpoveďou Zmluvy o sporožírovom účte a všetkých ďalších dohôd o službách súvisiacich s účtom. Účinnosť zmluvy o účte bude ukončená k poslednému dňu druhého kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bol výzva žalovanému doručená. Podľa fotokópie poštovej doručenky, zásielka s predmetnou výzvou bola žalovanému zasielaná na adresu jeho trvalého pobytu F. XXX/XX, XXX XX F. (adresa uvedená v Zmluve o úvere), pričom táto nebola žalovaným prevzatá, ale bola vrátená banke dňa 13.9.2010 Podľa výpisu zo sporožírového účtu žalovaného, ku dňu 3.9.2010 bola na účte žalovaného evidovaná pohľadávka pozostávajúca z istiny 5.972,- Kč a sankčného úroku 30,89 Kč. Účet bol zatvorený dňa 3.9.2010 a pohľadávka bola prevedená na evidenčný účet pohľadávok z nepovolených debetných zostatkov č. X-XXXXXXXXXX/XXXX. Do prečerpania kontokorentu sa žalovaný dostal v mesiaci 5/2010, kedy bol na jeho účte ku koncu mesiaca zostatok - 5.003,49 Kč. Z Oznámenia České spořitelny, a.s. o úrokových sadzbách mal súd preukázané, že kontokorent na sporožírovom účte Osobní účet České spořitelny je úročený úrokovou sadbou 18,90 % p.a. a nepovolený debetný zostatok na sporožírovom účte je úročený úrokovou sadzbou 25 % ročne. Podľa bodu 2. VOP, VOP tvoria neoddeliteľnú súčasť ktorejkoľvek zmluvy či iných dojednaní medzi bankou a klientom uzavretých v súvislosti s príslušným bankovým obchodom za predpokladu, že na ne takáto zmluva či dojednanie odkazuje a VOP sú k zmluve priložené, resp. sú klientovi známe. Podľa bodu 14.1 VOP, klient - majiteľ účtu udržiava na účte peňažné prostriedky v takej výške, aby postačovali ku krytiu platieb podľa jeho príkazov a ku krytiu jeho záväzkov voči banke vyplývajúcich zo zmluvy o účte a VOP a súčasne neklesli pod výšku minimálneho zostatku stanoveného pre takýto účet bankou. Podľa bodu 15.5 VOP, v prípade zmluvne nezjednaného prečerpania peňažných prostriedkov uložených na účte úročí banka vzniknutý debetný zostatok sankčným úrokom vo výške stanovenej v Oznámení platnom v deň vzniku debetného zostatku. Podľa bodu 16.2 VOP, banka je oprávnená vypovedať zmluvu o účte s účinnosťou ku dňu doručenia výpovede klientovi - majiteľovi účtu alebo k určenému dátumu v prípade, keď dôjde k závažnému porušeniu zmluvných podmienok zo strany klienta alebo oprávnenej osoby alebo ak klient nedoloží doklady v zmysle bodu 5.9 VOP. Výpoveď zmluvy o účte zasiela banka na adresu trvalého pobytu/sídla klienta. Podľa bodu 16.5 písm. a/, banka je oprávnená rozhodnúť o zániku jej povinnosti viesť klientovi - majiteľovi účtu naďalej účet, ak účet vykazuje nepovolené prečerpanie peňažných prostriedkov a majiteľ účtu
neprejaví súčinnosť, ktorá by smerovala k pokračovaniu vedenia účtu alebo zabránila jeho zrušeniu. Dňom zániku povinnosti banky viesť klientovi účet zaniká aj zmluva o účte. Banka je oprávnená účet zrušiť a vyporiadať zostatok podľa bodu 16.7 VOP. Podľa bodu 9.6 VOP, pokiaľ sa vráti oznámenie zaslané zo strany banky klientovi na jeho poslednú udanú adresu poštou, kuriérom alebo obdobným spôsobom ako nedoručené, má sa za to, že toto oznámenie bolo doručené dňom vrátenia takejto zásielky banke bez ohľadu na to, či adresát o zásielke vedel alebo nie. Zmluvou o postúpení pohľadávok uzavretou dňa 30.8.2011 medzi postupcom Česká spořitelna, a.s. a žalobcom ako postupníkom mal súd preukázané postúpenie pohľadávky voči žalovanému v celkovej výške 7.508,220 Kč ku dňu 1.9.2011. Podľa písomnej špecifikácie pohľadávky zo dňa 9.12.2014, žalovaný podstatne porušil povinnosti vyplývajúce mu zo Zmluvy o úvere tým, že na jeho účte vznikol v dôsledku prekročenia úverového rámca 5.000 CZK nepovolený debetný zostatok. Žalovaná istina pozostáva z nepovoleného debetného zostatku ku dňu 3.9.2010 vo výške 5.972 CZK a sankčného úroku, ktorý k dlžnej sume prirástol do dňa postúpenia pohľadávky na žalobcu dňa 1.9.2011. Suma 5.972 CZK pozostáva zo súm vyčerpaných žalovaným v celkovej výške 3.870,78 CZK, poplatkov v celkovej výške 1.144 CZK (poštovné, poplatky za vedenie účtu, poistenie, upomienky) a úroku z poskytnutého kontokorentu, ktorý sa započítava do istiny vo výške 657,22 CZK. K poslednému úplnému splateniu kontokorentu došlo 12.5.2009 pripísaním sumy 4.000 CZK na účet žalovaného, následne došlo k opätovnému čerpaniu kontokorentu, ktorý bol žalovaným splatený len sčasti a následne došlo k jeho opätovnému čerpaniu. V mesiaci máj 2010 došlo k prekročeniu úverového rámca. Dňa 3.9.2010 došlo k prevodu pohľadávky na účet pohľadávok z nepovolených debetných zostatkov, tzn. došlo k zosplatneniu celého poskytnutého kontokorentu vo výške 5.972 CZK, od tohto dátumu bola celá suma úročená sankčným úrokom 25 % ročne. Sankčný úrok po zosplatnení pohľadávky (3.9.2010) do dňa postúpenia pohľadávky na žalobcu (1.9.2011) predstavuje 1.505,33 CZK. Odo dňa postúpenia žalobca úročí dlžnú istinu 5.972 CZK namiesto sankčného úroku 25 % p.a. úrokom z poskytnutého kontokorentu vo výške 18,90 % a zákonným úrokom z omeškania v zmysle predpisov ČR vo výške 7,75 % p.a. Žalovaný pred súdom uviedol, že zmluvu o poskytnutí úveru na sprožírovom účte podpísal a finančné prostriedky čerpal. Spočiatku úver splácal, ale neskôr prišiel o zamestnanie. Pracuje podľa svojich možností, ako sa mu podarí. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade sa jedná o spor s medzinárodným prvkom, pretože žalobcom je obchodná spoločnosť so sídlom v ČR a žalovaný je občan SR s bydliskom na území SR, v prvom rade bolo potrebné rozhodnúť, aké právo sa na riešenie tohto sporu použije. Úverová zmluva bola uzavretá dňa 5.10.2007, preto pri určovaní rozhodného práva súd aplikoval ustanovenia Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky z r. 1980 (pozn.: Naradenie o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky Rím I. sa uplatňuje na zmluvy uzavreté po 17.12.2008). Podľa čl. 1 ods.1 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, ustanovenia tohto dohovoru sa uplatnia na zmluvné záväzky vo veciach s medzinárodným prvkom. Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru, zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorí si zvolia účastníci zmluvy. Voľba musí byť výslovná alebo musí dostatočne spoľahlivo vyplývať z ustanovení zmluvy alebo z okolností prípadu. Účastníci zmluvy si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť. Podľa bodu 28. VOP, právne vzťahy medzi klientom a bankou na základe týchto VOP sa riadia právnym poriadkom Českej republiky. Pokiaľ budú VOP, špeciálne obchodné podmienky alebo zmluva vyhotovené popri českej verzii aj v inej jazykovej mutácii alebo budú vyhotovené dvojjazyčne, je vždy rozhodujúca verzia v českom jazyku. Klient podpisom zmluvy o bankovom obchode potvrdzuje, že obsahu zmluvy a VOP porozumel. Podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru, tento článok sa uplatní na zmluvy, ktorých predmetom je dodávka tovaru alebo poskytnutie služieb osobe ( spotrebiteľ ) na účel, ktorý nemožno považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, ako aj na zmluvu o poskytnutí úveru na tento účel. Podľa odseku 2 tohto článku, bez ohľadu na ustanovenia článku 3 nemôžu účastníci zmluvy svojou voľbou práva zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú imperatívne normy štátu jeho obvyklého pobytu: ak uzavretiu
zmluvy predchádzala osobitná ponuka alebo reklama v tomto štáte a spotrebiteľ podnikol v tomto štáte všetky kroky potrebné z jeho strany na uzavretie zmluvy, alebo ak druhý účastník zmluvy alebo jeho zástupca prevzal v tomto štáte objednávku spotrebiteľa, alebo ak ide o kúpnu zmluvu a spotrebiteľ cestoval z tohto štátu do iného štátu a tam zadal objednávku, za predpokladu, že cestu spotrebiteľovi zabezpečil predávajúci s cieľom podnietiť spotrebiteľa, aby si tovar kúpil. Podľa článku 10 ods. 1 Dohovoru, rozhodným právom pre zmluvu podľa článkov 3 až 6 a 12 tohto dohovoru sa spravujú najmä: a) jej výklad, b) plnenie zmluvných záväzkov, c) v rozsahu právomoci udelenej súdu procesnými normami dôsledky porušenia týchto záväzkov, vrátane stanovenia výšky náhrady škody, ak sa určuje na základe právnych predpisov, d) rôzne spôsoby zániku záväzkov, preklúzia a premlčanie, e) dôsledky neplatnosti zmluvy. Podľa článku 7 ods. 2 Dohovoru, žiadne ustanovenie tohto dohovoru neobmedzuje uplatnenie noriem právneho poriadku štátu konajúceho súdu v situácii, v ktorej je ich použitie imperatívne bez ohľadu na to, ktorý právny poriadok je inak rozhodným právom pre zmluvu. Vzhľadom na k tomu, že medzi zmluvnými stranami došlo k voľbe rozhodného práva v rámci Všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy, súd na zistený skutkový stav aplikoval právne predpisy platné v Českej republike v rozsahu stanovenom článkom 10 ods. 1 Dohovoru. Podľa 711 Obchodného zákonníka ČR, smlouva o běžném účtu může stanovit, že banka provede do určité částky příkazy k platbám, i když k tomu není dostatek peněžních prostředků na účtu. Nejsouli práva a povinnosti stran při poskytnutí těchto peněžních prostředků sjednány ve smlouvě o běžném účtu, řídí se úpravou smlouvy o úvěru ( 497 a násl.). Podľa 715 ods. 3 Obchodného zákonníka ČR, jestliže banka vypoví smlouvu o běžném účtu proto, že majitel účtu porušil podstatným způsobem povinnosti ze smlouvy o běžném účtu, zaniká smlouva o běžném účtu dnem doručení výpovědi majiteli účtu. Výpověď musí být v tomto případě podána jako doporučená zásilka na adresu uvedenou ve smlouvě o běžném účtu. Odmítne-li adresát výpověď převzít nebo výpověď nebylo možné doručit, účinky doručení nastávají v den, v němž držitel poštovní licence vrátil výpověď bance. Podľa 497 zák. č. 513/1991 Sb. Obchodného zákonníka ČR, smlouvou o úvěru se zavazuje věřitel, že na požádání dlužníka poskytne v jeho prospěch peněžní prostředky do určité částky, a dlužník se zavazuje poskytnuté peněžní prostředky vrátit a zaplatit úroky. Podľa 503 ods. 1 Obchodného zákonníka ČR, závazek platit úroky je splatný spolu se závazkem vrátit použité peněžní prostředky. Jestliže lhůta pro vrácení poskytnutých peněžních prostředků je delší než rok, jsou úroky splatné koncem každého kalendářního roku. V době, kdy má být vrácen zbytek poskytnutých peněžních prostředků, jsou splatny i úroky, které se jej týkají. Podľa 504 Obchodného zákonníka ČR, dlužník je povinen vrátit poskytnuté peněžní prostředky ve sjednané lhůtě, jinak do jednoho měsíce ode dne, kdy byl o jejich vrácení věřitelem požádán. Podľa 273 ods. 1 Obchodného zákonníka ČR, část obsahu smlouvy lze určit také odkazem na všeobecné obchodní podmínky vypracované odbornými nebo zájmovými organizacemi nebo odkazem na jiné obchodní podmínky, jež jsou stranám uzavírajícím smlouvu známé nebo k návrhu přiložené. Podľa 52 ods. 1, 2, 3 zák. č. 40/1964 Sb. Občianskeho zákonníka ČR, spotřebitelskými smlouvami jsou smlouvy kupní, smlouvy o dílo, případně jiné smlouvy, pokud smluvními stranami jsou na jedné straně spotřebitel a na druhé straně dodavatel. Dodavatelem je osoba, která při uzavírání a plnění smlouvy jedná v rámci své obchodní nebo jiné podnikatelské činnosti. Spotřebitelem je osoba, která při uzavírání a plnění smlouvy nejedná v rámci své obchodní nebo jiné podnikatelské činnosti. Podľa 55 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka ČR, smluvní ujednání spotřebitelských smluv se nemohou odchýlit od zákona v neprospěch spotřebitele. Spotřebitel se zejména nemůže vzdát práv, které mu zákon poskytuje, nebo jinak zhoršit své smluvní postavení. (2) Ujednání ve spotřebitelských smlouvách ve smyslu 56 se považují za platná, pokud se spotřebitel nedovolá jejich neplatnosti ( 40a). Ovlivňuje-li však takové ujednání přímo i další ujednání smlouvy, může se spotřebitel dovolat neplatnosti celé smlouvy. (3) V pochybnostech o významu spotřebitelských smluv platí výklad pro spotřebitele příznivější.
Podľa 56 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka ČR, spotřebitelské smlouvy nesmějí obsahovat ujednání, která v rozporu s požadavkem dobré víry znamenají k újmě spotřebitele značnou nerovnováhu v právech a povinnostech stran. (2) Ustanovení odstavce 1 se nevztahuje na smluvní ujednání, která vymezují předmět plnění smlouvy nebo cenu plnění. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. V konaní mal súd preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 5.10.2007 vznikol záväzkovo - právny vzťah, a to na základe uzatvorenej Zmluvy o úvere (Smlouva o poskytnutí úvěru na sporožirovém účtu) v zmysle 497 a nasl. Občianskeho zákonníka ČR, na základe ktorej sa banka zaviazala poskytnúť žalovanému k sporožirovému účtu úverový limit do výšky 5.000 Kč (tzv. kontokorent), z ktorého mohol žalovaný priebežne čerpať finančné prostriedky úhradami a platbami aj nad rámec vlastných finančných prostriedkov na účte, za čo sa zaviazal zaplatiť banke ceny za služby spojené s vedením kontokorentu podľa sadzobníka banky a tiež úroky z kontokorentu, ktorých výška bola stanovená v bode 2. Zmluvy o úvere ako 0% - ná odchýlka od referenčnej úrokovej sadzby označenej v Oznámení Českej sporiteľne ako Bežná sadzba. Ku dňu uzavretia zmluvy bola Bežná sadzba 19,80 %, neskôr sa znížila na sadzbu 18,90 % ročne, čo mal súd preukázané z Oznámenia Českej sporiteľne účinného od 15.4.2010. V zmluve sa uvádza, že táto bola uzavretá podľa 497 a nasl. Obchodného zákonníka ČR, súd však konštatuje, že v danom prípade sa zároveň jedná o zmluvu spotrebiteľskú v zmysle ust. 52 Občianskeho zákonníka ČR, a to vzhľadom na charakter postavenia účastníkov zmluvy, kde na jednej strane vystupovala banka ako dodávateľ služby konajúca v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a na druhej strane fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného dôvodu súd na právny vzťah vzniknutý zo zmluvy o úvere aplikoval nielen Obchodný zákonník ako lex generalis, ale posudzoval ho aj s prihliadnutím k ustanoveniam zák. č. 40/1964 Sb. (Občiansky zákonník ČR) vzťahujúcim sa k ochrane spotrebiteľa, nakoľko zmluva, z ktorej vyplýva žalovaný nárok, je zmluvou spotrebiteľského charakteru, a preto nie je vyňatá spod režimu ochrany spotrebiteľa. Súd po preskúmaní listinných dôkazov dospel k záveru, že zmluva o úvere bola uzavretá platne. Žalovaný bol v zmysle Zmluvy o úvere povinný splatiť celú výšku kontokorentu vrátane úrokov a poplatkov do jedného roka od prvého čerpania kontorkoretnu, na základe čoho mu následne vzniklo právo opätovne čerpať kontokorent s tým, že musí byť uhradený najneskôr do jedného roka od opätovného čerpania nasledujúceho po úplnom splatení kontokorentu. Súd mal preukázané výpisom z účtu žalovaného, že žalovaný kontokorent priebežne čerpal a dopĺňal (splácal). Za čerpanie kontokorentu boli žalovanému vyrubované úroky a poplatky, ktoré sa dňom ich splatnosti stávali súčasťou kontokorentu. Žalovaný sa od založenia účtu dostával aj do prečerpania povoleného limitu, od mesiaca máj 2010 žalovaný vzniknutý nepovolený debet nevyrovnal, preto banka svoju pohľadávku zo Zmluvy o úvere v súlade s bodom 8. Zmluvy o úvere zosplatnila ku dňu 3.9.2010. K uvedenému dňu zároveň banka vypovedala zmluvu o sporožírovom účte, na ktorom bol zriadený kontokorent. V zmysle bodu 15. zmluvy o úvere, ak dôjde k vypovedaniu zmluvy o účte, zaniká tým aj účinnosť zmluvy o úvere zriadenom na tomto účte. Podľa listu zo dňa 3.9.2010 (výpoveď zmluvy), účinnosť zmluvy o účte bude ukončená k poslednému dňu druhého kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bol výpoveď doručená žalovanému. V danom prípade teda účinnosť zmluvy o účte zanikla k poslednému dňu mesiaca november 2010, nakoľko výpoveď zmluvy o účte sa považuje za doručenú žalovanému dňom 13.9.2010 v zmysle bodu 9.6 VOP (deň vrátenia nedoručenej zásielky banke). Týmto dňom (30.11.2010) teda zanikla aj účinnosť zmluvy o úvere (bod 15. zmluvy). Ešte pred zánikom zmluvy o úvere však banka svoju pohľadávku spočívajúcu v nepovolenom debetnom zostatku vo výške 5.972 Kč (istina) zosplatnila ku dňu 3.9.2010 (ako vyplýva aj z vyjadrenia právneho zástupcu navrhovateľa), sporožírový účet uzavrela a sumu dlžného debetu previedla na evidenčný účet pohľadávok z nepovolených debetných zostatkov. Ku dňu postúpenia pohľadávky na žalobcu (1.9.2011) celková dlžná suma bola 7.508,22 Kč a pozostávala z istiny 5.972,- Kč a sankčných úrokov v celkovej výške 1.536,22 Kč. Zákonom č. 102/2014 Z.z. ako bod 11 čl. VIII bol do zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa zavedený 5b, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Ide o legislatívne vyjadrenie princípu ochrany slabšej strany - spotrebiteľa, v právnych vzťahoch. Zákonná úprava nadobudla účinnosť 1. mája 2014 a v zákone nie sú uvedené žiadne
intertemporálne pravidlá. Súd má za to, že uvedené ustanovenie má procesnoprávny charakter a súd je povinný aplikovať ho vždy pri rozhodovaní o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy, bez ohľadu na to, či z hľadiska hmotného práva bolo účastníkmi zvolené iné rozhodné právo (v tomto prípade právo ČR). O povahe právnej normy nerozhoduje formálne kritérium zaradenia právnej normy do právneho predpisu, ale charakter právnych vzťahov, ktoré táto norma reguluje. Ak právna norma reguluje vzájomné subjektívne práva a povinnosti svojich adresátov priamo, nesprostredkovane súdnym zásahom, pôjde o normu hmotnoprávnu. Procesné právo naopak predstavuje všetky tie normy, ktoré regulujú ľudské správanie v konaní zameranom na poskytovanie súdnej ochrany pred súdnymi orgánmi (porovnaj Macur, J.: Právo procesní a právo hmotné. Brno: Masarykova univerzita, 1993 a Macur, J.: Problémy vzájemného vztahu práva procesního a hmotného. Brno: Masarykova univerzita, 1993). K tejto otázke bolo zaujaté i odborné stanovisko (ŠTEVČEK, M. Zákon a sudcovia; K výkladu ustanovenia 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. In. Justičná revue. Ročník. 67, číslo 3. 2015), s ktorým sa tunajší súd stotožňuje. Vyššie citované ustanovenie 5b zákona o ochrane spotrebiteľa normuje predovšetkým procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy. V prípade ust. 5b zákon neustanovuje žiadne intertemporálne pravidlá, preto vzhľadom na procesnoprávny charakter uvedeného ustanovenia, uplatňuje sa zásada okamžitej aplikability procesných noriem, to znamená, že procesná norma pôsobí odo dňa nadobudnutia svojej účinnosti na všetky spory prebiehajúce na súdoch. Podľa názoru tunajšieho súdu, ak je preukázané, že súd rozhoduje o nároku zo zmluvy, ktorá má spotrebiteľský charakter aj podľa právneho poriadku, ktorým sa riadi vznik tejto zmluvy a nároky z nej plynúce, potom musí súd prihliadať na premlčanie žalovaného nároku ex offo. Rozhodujúcou je tá skutočnosť, že v spore ide o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, a nie to, že v danom prípade spotrebiteľská zmluva vznikla podľa práva ČR. Pokiaľ ide o dĺžku premlčacej doby a začiatok jej plynutia, súd v súlade s článkom 10 ods. 1 Dohovoru aplikoval rozhodné právo ČR. Podľa 262 ods. 4 Obchodného zákonníka ČR, ve vztazích podle 261 nebo podřízených obchodnímu zákoníku dohodou podle odstavce 1 se použijí, nevyplývá-li z tohoto zákona nebo ze zvláštních právních předpisů něco jiného, ustanovení této části na obě strany; ustanovení občanského zákoníku nebo zvláštních právních předpisů o spotřebitelských smlouvách, adhezních smlouvách, zneužívajících klauzulích a jiná ustanovení směřující k ochraně spotřebitele je však třeba použít vždy, je-li to ve prospěch smluvní strany, která není podnikatelem. Smluvní strana, která není podnikatelem, nese odpovědnost za porušení povinností z těchto vztahů podle občanského zákoníku a na její společné závazky se použijí ustanovení občanského zákoníku. Podľa 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka ČR, právo se promlčí, jestliže nebylo vykonáno v době v tomto zákoně stanovené ( 101 až 110). K promlčení soud přihlédne jen k námitce dlužníka. Dovolá-li se dlužník promlčení, nelze promlčené právo věřiteli přiznat. Podľa 101 Občianskeho zákonníka ČR, pokud není v dalších ustanoveních uvedeno jinak, je promlčecí doba tříletá a běží ode dne, kdy právo mohlo být vykonáno poprvé. Podľa 397 Obchodného zákonníka ČR, nestanoví-li zákon pro jednotlivá práva jinak, činí promlčecí doba čtyři roky. Vzhľadom na zákonné ustanovenie 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 1.5.2014, súd bol povinný z úradnej moci prihliadať na oslabenie nároku žalobcu voči spotrebiteľovi z dôvodu jeho premlčania. Súd z hľadiska dĺžky premlčacej doby použil úpravu podľa Občianskeho zákonníka, ktorý v 55 ods. 1 Občianskeho zákonníka ČR zakotvuje pravidlo o nemožnosti úpravy zmluvných podmienok spotrebiteľskou zmluvou odchylne od zákona v neprospech spotrebiteľa, z čoho vyplýva, že použitie iných noriem než noriem spotrebiteľského práva na posúdenie dovolenosti dojednaní v spotrebiteľskej zmluve sa musí riadiť hľadiskom výhodnosti dojednania pre spotrebiteľa. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 6Co 81/2012-279 zo dňa 14.2.2013, v ktorom okrem iného odvolací súd vzal za správny názor, že námietku premlčania pri spotrebiteľských zmluvách je potrebné posudzovať podľa všeobecného právneho predpisu upravujúceho spotrebiteľské zmluvy, a to Občianskeho zákonníka, v ktorom je právna úprava premlčania pre spotrebiteľa výhodnejšia, pretože stanovuje kratšiu premlčaciu lehotu oproti úprave obsiahnutej v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy považuje za typické občianskoprávne vzťahy, preto...je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v
prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo, pričom...o rozpor s ustanovením 54 ods. 1 OZ (pozn. 55 ods. 1 OZ ČR) ide aj vtedy, ak by sa postavenie spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy použitím inštitútu práva podľa Obchodného zákonníka zhoršilo napriek tomu, že Občiansky zákonník upravuje pre spotrebiteľa rovnaký inštitút priaznivejšie. Ust. 54 ods. 1 OZ (pozn. 55 ods. 1 OZ ČR) je potrebné vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Obdobne sa k otázke aplikácie Občianskeho zákonníka v prípade prijateľnejšej úpravy pre spotrebiteľa vyjadril aj Krajský súd v Trnave v rozsudku č.k. 24Co/126/2012-147 zo dňa 21.5.2013 alebo Najvyšší súd SR sp. zn. 5M Cdo20/2009 zo dňa 25.1.2011 (dohoda o voľbe Obchodného zákonníka v spotrebiteľskej zmluve z hľadiska dlhšej premlčacej lehoty vyhodnotená ako neprijateľná zmluvná podmienka, a preto absolútne neplatná). V tejto súvislosti súd tiež poukazuje na aktuálnu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozhodnutí zo dňa 21.4.2015, sp. zn. 3 MCdo 12/2014 prijal právny záver, že súd rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy by mal zohľadniť 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a keďže právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia, od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Podľa 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka SR v súčasnom znení, na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Prednostná aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka je zakotvená aj v ust. 262 ods. 4 Obchodného zákonníka ČR, podľa ktorého ustanovenia občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a iné ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa je potrebné použiť vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá nie je podnikateľom. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd posúdil otázku premlčania nároku žalobcu s použitím úpravy o premlčacích dobách v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa 101 Občianskeho zákonníka ČR premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že právny predchodca žalobcu vypovedal žalovanému zmluvu a zároveň nepovolený debetný zostatok na účte žalovaného zosplatnil dňa 3.9.2010. Vzhľadom na uvedené, premlčacia doba začala plynúť dňa 4.9.2010 a uplynula dňa 4.9.2013. Najneskôr mohla premlčacia doba začať plynúť dňa 1.12.2010 (deň nasledujúci po zániku účinnosti zmluvy o účte a zároveň zmluvy o úvere). Žaloba bola na súd podaná dňa 2.4.2014, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa občianskeho práva. Vzhľadom k tomu, že súd v súlade s ust. 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 1.5.2014 je povinný prihliadať na premlčanie z úradnej moci a premlčacia doba vo vzťahu k žalovanému nároku uplynula pred podaním návrhu na súd, súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovaný vzhľadom na jeho plný úspech v konaní má podľa ust. 142 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania, ale nakoľko si trovy konania neuplatnil, t.j. nepodal návrh na priznanie náhrady trov konania podľa 151 ods. 1 O.s.p., súd mu náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia, cestou podpísaného súdu, ku Krajskému súdu v Trnave, dvojmo. Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje ( 204 ods. 1, veta prvá O.s.p.). Odvolanie musí mať náležitosti požadované ustanovením 42 ods. 3 O.s.p., tzn. musí obsahovať označenie súdu, ktorému je určené, označenie účastníkov konania, prípadne ich zástupcov, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v 221 ods. 1, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( 205a) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( 205 ods. 2, písm. a/- f/ O.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie ( 205 ods. 3 O.s.p.). Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, ak odvolateľ nebol riadne poučený podľa 120 ods. 4 a ak ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa ( 205a ods. 1 O.s.p.).