Jevgenij Griškovec Preklad Ol ga RUPPELDTOVÁ-ANDRÁŠOVÁ Réžia József CZAJLIK Dramaturgia Peter PAVLAC Scéna a kostýmy Erika GADUS Hudba András MONORI Svetelný design Michal VAJDIČKA OSOBY A OBSADENIE: PRVÝ VOJAK Marián MIEZGA DRUHÝ VOJAK Lukáš LATINÁK SNEHULIENKA Zita FURKOVÁ Text sleduje Umelecká maskérka Inšpícia Garderóba Rekvizity Daša LAPOŠOVÁ a Alexandra JANOGOVÁ Diana KLIMANOVÁ Alžbeta GRÜNNEROVÁ Milka TOMÁNKOVÁ Ida KALMÁROVÁ Technika pod vedením Tomáša MREKAJA Svetlo IstroArt Service Zvuk THC s. r. o. Slovenská premiéra 18. marca 2008 v Divadle Astorka Korzo 90, Námestie SNP 33.
Jevgenij GRIŠKOVEC (narodený 1967) autor Patrí k najznámejším a najhranejším súčasným ruským dramatikom. Narodil sa na Sibíri a túto atmosféru nekonečnosti priestoru ruskej zeme a duše prenáša do inscenácií svojich hier, v ktorých často sám účinkuje a aktívne sa podieľa na ich vzniku aj ako režisér. Vyštudoval filológiu (Kemerovská štátna Univerzita) a neskôr sa profesionálne začal venovať pantomíme taktiež v Sibírskom meste Kemerovo. Po prvom ročníku štúdia bol odvelený na povinnú vojenskú službu k námornej flotile v Tichom oceáne. Tento fakt a zážitky s ním spojené natoľko ovplyvnili jeho vnímanie reality, že sa stali zdrojom množstva inšpirácie pre jeho neskoršiu literárnu a dramatickú tvorbu (predovšetkým k monodráme Ako som zjedol psa, ktorá údajne pri svojom prvom uvedení vyvolala medzi ruskými divadelníkmi doslova senzáciu). Po návrate z tejto služby založil v roku 1991 divadlo Lóža, v ktorom v priebehu krátkeho času uviedol 10 inscenácií metódou kolektívnej improvizácie. Neskôr sa však od divadla Lóža odpútal a to mu naplno umožnilo venovať sa vlastnej autorskej tvorbe. Definitívne sa presťahoval do Kaliningradu. Väčšinu ďalších hier už napísal práve tu. Jeho tvorba by sa dala rozdeliť do dvoch skupín: prvou sú akési József CZAJLIK (narodený 1975) režisér - 2002 absolvuje VŠMU v Bratislave. V tom čase už má za sebou mimoriadne úspešnú réžiu Ostrovského Nevesty bez vena, ktorá obišla niekoľko medzinárodných festivalov a získala sériu ocenení (najlepšie predstavenie, najlepší herecký výkon, najlepšia réžia,...) - 2002 2006 pôsobí ako interný režisér v Divadle Bárka Budapešť, kde naštudoval inscenácie: T. Słobodzianek Prorok Ilja; W. Gombrowicz Operetka; S. Berg Helgin život; F. Dürrenmatt Slepota Okrem toho pravidelne hosťuje v slovenských i zahraničných divadlách: P. Shaffer Amadeus (Jókaiho divadlo Komárno, 2001) M. J. Lermontov Maškaráda (DAB Nitra, 2002) F. G. Lorca Krvavá svadba (Novosadsko Pozorište, Novi Sad, Srbsko, 2004) M. Visniec História komunizmu... (Teatr im Boguslawskiego, Kalisz, Poľsko, 2006) S. Mrożek 3 noci (Štúdio K, Budapešť, 2006) V roku 2006 zakladá spolu so svojimi kolegami divadelné združenie Epopteia, pod hlavičkou ktorého vzniká inscenácia hry Jevgenija Griškovca Ako som zjedol psa (2007) dramatické dialógy (Zápisky ruského cestovateľa, Zima, Mesto, Planéta) a druhou monodrámy, ktoré sú kdesi na rozhraní medzi prózou písanou v ich forme a klasickým dramatickým monológom (Teraz, Ako som zjedol psa, Súčasne a Dreadnaughty). Keďže samotný Griškovec je často aj interpretom svojich vlastných textov, sú v podstate tieto drámy akýmsi záznamom výsledného prvého inscenovania, čo jednoznačne prispieva k divadelnosti týchto textov, kde slovo je naozaj extraktom a skvelým popudom k jednoznačnej akcii, resp. novej improvizácii. V roku 2004 vydal svoj prvý román s názvom Košeľa. Tento román bol označený ako debut roka. Nedávno (2007) prijal Griškovec ponuky aj iných divadiel, aby svoju metódu autorskej improvizácie aplikoval aj na ich repertoár. V roku 2000 získal za svoju inscenáciu Ako som zjedol psa ocenenie na mimoriadne prestížnom moskovskom festivale Zlatá maska hneď v dvoch kategóriách (Inovácia a Cena kritiky) a stal sa taktiež laureátom národnej ceny Triumf a literárneho ocenenia Antibooker (1999). Spracoval pp- CZAJLIK GRIŠKOVEC HEREC ZIMA SMRŤ krátky rozhovor s režisérom o hre a všeličom inom Vedel by si povedať, či ťa práca na Griškovcových textoch nútila k nejakým iným metódam režijno-hereckej práce, či ťa tento zvláštny fenomén priviedol na inú cestu? K samotnému fenoménu Griškovca asi veľa dodať neviem. Jeho hru Ako som zjedol psa som našiel na internete, potom čo začali kolovať správy o novom Čechovovi. S Tomášom Gálom sme skúšali presne pred rokom. Samotný štýl monodrámy má iné, dosť podstatné odlišnosti od kolektívnej drámy (ak mi dovolíš použiť tento termín ako opozitum). Jeden herec - jeden režisér... ale podstatná skúsenosť, poukazujúca na štýlovú odlišnosť vychádzala z iného faktu. Dva týždne pred premiérou sme totiž museli skonštatovať, že už nemôžeme v hre postúpiť na ďalšiu úroveň kvality bez divákovej prítomnosti. Tým akoby sa naplnil obsah nálepky nalepenej na Griškovca literárnymi vedcami: a to nová bezprostrednosť. Dva týždne sme skúšali s divákmi, viedli sme debaty... Zrazu som sa ocitol
vo svojom sne, keď sa divadelný proces stáva spoločenskou dielňou, priestorom pre stretnutie. Všeobecne sa však môžem u Griškovca vyjadriť k témam ako je absencia sebaľútosti, čistota myslenia a novy mýtus. Tieto témy sú submotívmi vo väčšine jeho hier. Absencia sebaľútosti je myslím priezračný pojem, ale určite by som dodal, že táto neprítomnosť sebaľútosti vôbec neznamená prítomnosť krutosti a krutého prístupu k sebe, skôr naopak, prináša vedomie vlastnej ceny. Čistota myslenia je zdanlivo pojmom dotýkajúcim sa štýlu, veď u autora aj v Psovi aj v Zime existuje jedna čistá situácia. V Zime napr. zmrznutie človeka. Základná kvalita jeho textov však nespočíva v tom, čo sa odohráva na scéne, ale ako sa to odohráva, ako o udalostiach rozpráva, a ako sa postupne približuje k svojim témam. A tu už prerastie jeho kvalita autorský talent, a poukazuje na duchovný rozmer. Nečakajme od neho krásne znejúce a zvučné životné pravdy, konečné konklúzie bytia, to nie. Ale ani nihilizmus a skepsu voči týmto hodnotám. Čakajme skôr mikrofilozofiu, alebo ešte menšiu nanofilozofiu, nebadane, cez plátno hry v mikroskopickej veľkosti prenikajúci názor o istých konkrétnych javoch. (V Zime napr. o pominuteľnosti). Nový mýtus je rozsiahla téma. Tu stačí len toľko, že iste omnoho menší počet ľudí pozná príbeh Antigony, Daidalosa či Oidipa, ako prvé zážitky v škole, stretnutie so zákernou učiteľkou, strach v detstve, prvý úžas pri pohľade na nočné nebo, kde visia nad nami obrovské telesá a nepadnú na nás, atď. Tieto zážitky sú síce navonok všednejšie, ako životy nedosiahnuteľných megahrdinov, ale prežili sme ich. Tak paradoxne niečo veľmi osobné, niečo svoje, ma spája s ostatnými vo väčšej miere, než by sme si to o tej každodennej situácii mysleli. A tento fakt Griškovec úžasne používa vo svojich drámach. Rovnako aj hercovi poskytne autor priestor na konfrontácie, stretnutia s tými zážitkami, ba dokonca to žiada, lebo sú dostatočne konkrétne na to, aby sa našiel vnútorný postoj k nim. Napr. nečakaná zmena mojej osobnosti, alebo jej zánik, smrť. Aké je miesto smrti v tvojom živote...? Okamih... stav... zacítil si už v sebe tú hranicu, ktorú Griškovec s úsmevom akoby ani neregistroval? Teda hranicu, za ktorou už smrť nie je škaredá čierna hnusoba s kosou, ale krásna Snehulienka, ktorá je prichystaná splniť ktorékoľvek tvoje želanie... Čo sa týka mňa, so smrťou mám veľa zážitkov. Jednak osoby blízke, či vzdialené mi z času na čas svojou smrťou približujú memento o poslednom štádiu. Svoj bytostný strach zo smrti si pokúšam zmierniť, či pochopiť pomocou duchovnej literatúry z rôznych zdrojov, kde sa vecne a konkrétne pomenúvajú okolnosti smrti, nazeranie na ňu. Okrem strachu ma k tomu privádza fakt, že smrť považujem za prirodzenú súčasť svojho života. Tým, že v tom zážitku nie som sám a viem, že na každého z nás smrť čaká, smrť považujem za fenomén, ktorý živé bytosti jednoznačne prepája. Mýtus. Tabuizovanie či démonizácia smrti mi prekáža, lebo to spôsobuje neustále kotvenie starých, neživých predstáv a obáv zo smrti, vďaka ktorým ju považuje väčšina Európanov za negatívnu, krutú a nespravodlivú. Hoci smrť vyniká skôr ľahostajnosťou. Hocikedy... hocikto... Tu môžeme smrť rozdeliť na dve kategórie. Smrť ostatných a moja smrť. Smrť ostatných, hlavne blízkych nás naplní hlbokou bolesťou a smútok sa tak stáva priepasťou medzi mojím predošlým životom, keď tá blízka osoba žila a mojím nasledujúcim životom, keď už táto osoba fyzicky prítomná nikdy nebude. Čas smútku sa stáva medzistupňom, keď je jedinec nútený začať novy život. Pri mojej smrti sa priepasťou stáva fakt, kam vôbec so svojou smrťou smerujem, ako sa k nej priblížim, a čo ma tam čaká. Čisté otázky, hmlisté odpovede. Ako vidíme, obidve kategórie majú spoločnú jednu fázu, prechodnú, teda medzistupeň medzi poznaním a nepoznaním. V týchto fázach je samota človeka evidentná, a nie je možné mu naozaj efektívne pomôcť. Prítomnosť blízkych znamená veľkú pomoc, odpovede však musí jedinec nájsť sám. Motiváciou smrti však naďalej ostáva jasná správa o tom, že všetko má svoj koniec. Všetko. Bolesť, smútok, samota, všetko sa raz končí. Niečo ešte počas nášho života a niečo spolu s príchodom smrti. Čím je ruský fenomén zaujímavý pre teba ako de-facto maďarského režiséra hľadajúceho výrazové a výpovedné prostriedky pre slovenské publikum? Rusky fenomén, ako si ho nazval, ma fascinuje svojou originalitou. Myšlienkové prúdy veľkých, vzdelaných kultúr poskytujú nekonvenčný prístup k javom, preukazujú schopnosť akceptovať neustále premeny v spoločnosti a myslení, zvedavo a smelo rozprávajú o tom, o čom naozaj chcú. Takému prístupu nechýba ani hravosť spojená so vzdelanosťou. Ak môžem pracovať s látkami takého druhu, aj mne sa odrazu zdá, že som hravý a vzdelaný, jednoducho originálne myšlienky majú schopnosť z času na čas a príležitostne naplniť existenciu jedinca čerstvým prúdom. Rozhovor viedol a spracoval Peter Pavlac SMRŤ AKO KONIEC EXISTENCIE JE NAJTAJOMNEJŠIA, NERELATÍVNA A NEVYHNUTNÁ A AKO TAKÁ - NEURČITÁ, NEPREKONATEĽNÁ MOŽNOSŤ ĽUDSKÉHO BYTIA. (M. Heidegger)
PETER PAVLAC MYTOLÓGIA KAŽDODENNOSTI KIEŽ BY SOM MOHOL NIEČO CÍTIŤ!, ZNIE VÝ- KRIK O VÝKRIKU DNEŠNÉHO ČLOVEKA, KTO- RÉHO NEURÓZU BEZDOTYKOVOSTI OPISUJE GILLES LIPOVETSKY VO SVOJEJ NESTARNÚCEJ KNIHE ÉRA PRÁZDNOTY. Kiež by sme mohli niečo cítiť, chceli by konštatovať dvaja hrdinovia Griškovcovej hry, tam kdesi na konci všetkého, keď už zima prestáva byť okolnosťou a stáva sa symbolom. Kiež by mohli niečo cítiť, dalo by sa dopriať všetkým, ktorých emócie, potreby a gestá končia na bode mrazu. Griškovec necháva mrznúť dokonca aj archetypy, ktoré už dnes tak často nedokážeme vnímať inak, než ako klišé. Tak prečo ich nespáliť mrazom zabudnutia a v tomto priestore dať vzniknúť celkom novým mýtom? Tým, ktoré síce nevychádzajú z pamäti ľudstva, ich história je podstatne kratšia a zameraná na osobný príbeh jediného človeka. Seba samého. Paradoxne sa však jeho skúsenosť stáva v istom priestore a kontexte ďaleko širšou. Čo viac by si jeden autor mohol priať? Povinné čítanie a dobytie severného pólu, Freddy Krueger a Anna Kareninová, Meresjev a Amundsen, Gulliver a zima ako v ruskom filme... Hovorí sa, že... A obraz sveta sa napokon stáva tým, ako sa o ňom hovorí, že... Banálnosť každodennosti nám odoberá schopnosť v nej samotnej vidieť čokoľvek dôležité. Zavalení obrazmi, dojmami, expresiami, džungľou názorov, postojov a očakávaní strácame sa, topíme sa, lapáme po dychu a kričíme, že chceme ešte niečo cítiť, že máme schopnosť nadchnúť sa detailom, čímsi tak malým a bezvýznamným, čímsi tak jednoduchým a každodenným. Griškovec má nezvyčajnú schopnosť zaujať svoje postavy takouto bezvýznamnosťou. Dáva im situáciu i priestor, aby premýšľali, dumali, filozofovali, ale filozofovali s bytostným záujmom túto maličkosť pochopiť. Kde cítiš chuť cigarety...? pýta sa jeden z vojakov a odrazu je tu téma, priestor a nemožnosť fajčiť, ktorá si doslova vynúti úvahy nad týmto faktom a dovedie nás k sugestívnej predstave, ktorá je doslova očistná. Každá takáto úvaha sa potom stáva meditáciou, v doslovnom i prenesenom význame slova. Meditáciou nad novým archetypom, rozprávaním celkom nového mýtu. Kiež by sme opäť dokázali niečo cítiť! Kiež by divadlo bolo schopné vyvolať tento zážitok. Opäť, tak ako už toľkokrát pred tým. SNEGUROČKA SNEHULIENKA Fenomén prenosu a akceptácie tradícií z iných kultúr sa v čase globalizácie javí ako nezastaviteľný a čím je obraz jednoduchší a banálnejší, tým jednoduchšie preniká do najspodnejších sfér kultúrnej pamäti (viď Santa Claus). V Griškovcovej hre Zima sa objavuje postava Snehulienky. Nie je to však v žiadnom prípade čiernovlasá krásavica známa z Disneyho verzie, laškujúca so siedmimi trpaslíkmi, ktorá súc otrávená jedovatým jablkom zaspala a v kryštálovej truhle čaká na vyslobodenie krásnym princom a keď sa tak stane, spolu s ňou spieva celý les, s jej hlasom sa stotožnia všetky lesné zvieratká, kvety začnú kvitnúť a svet sa topí v kráse gýču. Bohužiaľ, aj u nás, pri oslavách sv. Mikuláša 6. decembra často po boku Deda Mráza vidíme práve túto Snehulienku, v žlto-modrých šatách a nahlúplym úsmevom a už sa ani nečudujeme prečo. Je to jeden z tých omylov, ktoré sú nám dnes tak okato ľahostajné. Jej skutočné korene by sme však mali hľadať úplne inde. Sneguročka a teda v preklade Snehulienka, ktorú po boku Deda Mráza vídavame v príbehoch z ruskej literárnej spisby, je osobou s celkom inou minulosťou a celkom inými príbehmi. Je to postava úzko spätá s kultúrnymi tradíciami Ruska a je svojím spôsobom unikátom. V ruskej národnej mytológii však ani jej obraz nie je jednotný, a verzií jej pôvodu existuje niekoľko. V prvej z nich sa narodí ako dcéra Vesny (Jari) a Mrazu, ktorá však túži po spoločnosti ľudí. Vyrastie ako pastierka s menom Lel, ale jej srdce je z ľadu a teda nemôže poznať lásku a milovať, hoci po tom nesmierne túži. Matka jej to napokon umožní, to však samozrejme spôsobí jej smrť, pretože teplo lásky roztopí ľadové srdce a ona umrie. Túto verziu spracoval do divadelnej hry na námet zo zbierky ruských povestí A. N. Afanasjeva A. N. Ostrovskij s názvom Snehulienka (Sneguročka). Samotná divadelná hra pri svojom prvom uvedení údajne úspech nemala, ale neskôr sa námetu ujal Nikolaj Rimskij-Korsakov a skomponoval rovnomennú operu, ktorá už úspech zaznamenala. V ďalšej verzii tohto príbehu si veľmi starý manželský pár, ktorý už roky túži po dieťati, napokon vyrobí dcéru zo snehu. Vdýchnu jej dušu a ona sa stane človekom. Veľmi rýchlo dospeje a takisto túži po spoločnosti iných mladých ľudí. Preto sa zoznámi s mladými ruskými dedinčankami, ktoré ju vezmú so sebou na potulky lesom. Tieto mládežnícke radovánky končia vatrou v strede lesa, ktorú každý musí preskočiť. Skúsi to aj Snehulienka, ale keď sa ocitne nad plameňom, premení sa na obláčik pary a zmizne, zomrie. V oboch prípadoch je zrejmá symbolika samotnej postavy. Spája sa s ňou pominuteľnosť, dočasnosť, zvláštna efemérnosť a napokon smrť. Jej súčasná a definitívna podoba a úloha, teda ako spoločníčka Deda Mráza (pomenovaná ako jeho vnučka), bola ustanovená v roku 1935, keď sa v Sovietskom zväze stala oficiálnou súčasťou osláv príchodu Nového roka. V tejto tradícii, súvisiacej aj s rituálom vianočnej jedličky sa stáva prostredníkom medzi deťmi a Dedom Mrázom, teda aj akýmsi poslom jeho správ a predovšetkým naplnených želaní. Príbeh ruskej Snehulienky bol v povojnovom Rusku sfilmovaný dva krát. Prvý krát v roku 1952 ako animovaná verzia s hudbou Rimského-Korsakova a v roku 1969 ako hraný film v réžii Pavla Kadočnikova. Spracoval pp-
SMRŤ JE TO, ČO NÁM V PLNOM LESKU BOŽSKEJ INTUÍCIE ODHAĽUJE FAKT, ŽE SME ŽILI NA TEJTO ZEMI; JE TAJOMSTVOM, KTORÉ SA NAPOKON STÁVA DOSTUPNÝM KAŽDÉMU. (G. Marcel) MERESJEV/MARESJEV Alexej Petrovič Maresjev (1916-2001) bol skutočným človekom. Priznám sa, že patrím ku generácii, pre ktorého je Príbeh ozajstného človeka Borisa Polevoja silnou spomienkou na nekonečne dojímavý ruský film, v ktorom 18 dní sa zmrznutou Sibírou plaziaci zostrelený letec tancuje kazačok na protézach a o pár minút si umýva bolestivé rany, z ktorých mu tečie krv... Maresjev však bol človek naozaj skutočný a podľa niektorých článkov nebol celkom spokojný s literárnou podobou seba samého a zmena jeho mena v novele bola len údajným omylom sovietskej propagandy, čo mohlo byť tiež zdrojom istého napätia medzi predlohou postavy a autorom jej literárnej podoby. Alexej Maresjev/ Meresjev mal na svojom konte štyri zostrelené nemecké lietadlá, keď v marci roku 1942 zostrelili aj jeho samého uprostred studenej ruskej pustatiny. Napriek tomu, že sa ocitol v tyle nepriateľa, rozhodol sa vrátiť na územie kontrolované Červenou armádou. Cesta späť mu trvala 18 dní. Jeho zranenia sa zhoršili natoľko, že mu po úspešnom návrate museli amputovať obe nohy pod kolenami. On však urobil všetko preto, aby sa aj s amputovanými nohami mohol vrátiť k letectvu. Po roku sa naučil protézy ovládať tak, že sa mohol vrátiť do činnej služby. Celkovo absolvoval 86 leteckých súbojov, v ktorých dohromady zostrelil 11 lietadiel. Griškovcovi dvaja vojaci sa v jednom momente ocitnú v situácii, keď si nevedia spomenúť na jeho meno. Napriek tomu, že sa stal Hrdinom Sovietskeho zväzu, obdržal najvyššie štátne vyznamenanie a filmové spracovanie jeho príbehu sa stalo propagandistickým bestsellerom v celom neskoršom východnom bloku. Mytológia každodennosti. Kultúrna pamäť prestáva byť pamäťou indivídua. Občas Bohužiaľ. Občas Našťastie. Spracoval pp- ĽADOVÁ PUSTINA Tragická plavba lodi Karluk do Arktídy v roku 1913 Keď sme sa pozreli von, naskytol sa nám divoký a pôsobivý obraz. Sneh zúrivo víril ako lieviky tisícov malých tornád. Víchor ho presúval s takou silou, že sa vytvárali vysoké záveje. Z niektorých ľadových plôch ich načisto zmietol, a ľad sa potom leskol ako zrkadlo. Pri pohľade na ľad by si človek myslel, že je nemožné ním prejsť. Na niektorých miestach boli chrbty vysoké dvadsať, až dvadsaťpäť metrov, niekde aj vyššie, na jednej strane s tak kolmými a hladkými stenami, ako by boli postavené ľudskou rukou. A my sa cez ne musíme dostať a táboriť v nich, dokiaľ si v nich neurobíme priechod. Jedného odpoludnia sme videli alebo sme sa domnievali, že vidíme na severozápade dym, o bláčik tesne nad obzorom, ktorý vyzeral ako dym z komína nejakého parníka....začíname mať halucinácie? Náš svet sa naplnil záhadnými videniami a zvukmi. Niektoré sa vysvetliť dali, ale iné... V tomto tichu ľadových kier je akási zvláštna tajomnosť. Nie je počuť nič iné, len dunenie alebo burácanie ľadu, lámajúceho a drviaceho sa vlastnou váhou. Je to peklo, ako má byť. Bol som dnes štyri hodiny vonku, ale neviem či mi to prospelo. Potom som príšerne opuchol, celé telo, ťažko povedať, ako sa to skončí....čo s nami bude... to nevie ani... Na palube Karluk, keď bola uväznená severne od Aljašky vo veľkej kre, bolo dvadsať bielych mužov. Deväť ich prežilo, aby o tom mohli rozprávať. (z knihy Ľadová pustina) UMIERAJÚC, PREŽÍVAM SMRŤ, ALE NEPOZNÁM JU... SMRŤ SA POZNÁ VTEDY, KEĎ UMIERA TEN, S KÝM SOM SPO- JENÝ V EXISTEN- CIÁLNOM SPOLO- ČENSTVE... (K. Jaspers) SMRŤ V roku 1997 som písal bakalársku prácu, ktorá sa mala zaoberať Smrťou a jej potenciálom pre tvorbu divadelného predstavenia. Bol som príliš mladý, než aby práca mala inú hodnotu, ako kvalitný kompilát všetkých možných štúdií, filozofických koncepcií a umeleckých nazeraní na Smrť. Po viac ako desiatich rokoch prišla Griškovcova Zima. Mráz....a pojmy, ktoré som kedysi dávno vytiahol z dejín filozoficko-umelecko-ľudského nazerania na smrť a zoradil vo svojom chrono-logickom nelogične. Vety už zamrzli. Zostali len slová, že smrť je......podstatný element života; začiatok nového života; prechod do iného stavu; duša odhadzuje fyzický obal; žiaľ; nárek; utrpenie; skleslosť ducha; zúfalstvo; zastavenie nepretržitého prúdu; rozpad; rozklad; nový vývin; pokoj; odpočinok; odmena za svedomitú prácu; popretie života; najkrajší dar človeku; vyslobodenie; najvyššie dobro; najvyššie zlo; protiklad života; najvyššia nevyhnutnosť; osud a údel človeka; zlo, ktoré sa nás netýka; koniec zmyslového vnímania; hrôza; večné nešťastie; čosi opovrhnutiahodné; najvyššia sloboda; prirodzené zavŕšenie cesty; trest; niečo nezmyselné a človekom neželané; útek z tela; nevyhnutnosť, od ktorej
niet nič reálnejšie a hroznejšie; to, čo otvára bránu k dobrej povesti a hubí nenávisť; koniec všetkého jestvujúceho; zavŕšenie životnej úlohy, ktorú si človek zvolil; vyššia transcendentálna realita; sestra, matka i dcéra lásky; fenomén života; neprekonateľná možnosť; tajomstvo v konečnom dôsledku dostupné každému; opozícia pravdy; absencia logiky; záhada, tajomstvo budúcnosti; zánik; limitná situácia; najkrajnejšie, žiadnou konformitou neohrozované merítko; vyzretie; posledná možnosť; to najosobnejšie a najintímnejšie; dobro; zlo; cieľ; prostriedok; strata hmatu; prítomnosť v neprítomnosti; imanentná budúcnosť; zmiznutie duchovného; expresia telesnosti; zmena stavu z für-sich-sein na in-sich-sein; RADOSŤ; SMÚTOK;... DIVADLO ASTORKA KORZO 90 pavlac v zriaďovateľskej pôsobnosti Bratislavského samosprávneho kraja Zdroje: Lipovetsky, G.: Éra prázdnoty, Praha, 2003 Nivenová, J.: Ledová pustina, Praha, 2001 http://www.ruskodnes.cz/index.php?page=clanek&id=506 http://www.festivaltheatre.cz/index.php?itemid=43&id=178&option=com_content&task=view&lang=cz http://www.dilia.cz Riaditeľ Vlado ČERNÝ Umelecký šéf Boris FARKAŠ Poštová adresa: Suché mýto 17, 814 99 Bratislava 1 Premiéra v 18. divadelnej sezóne 2007/ 2008. PREDPREDAJ A PREDAJ VSTUPENIEK: 1. Divadlo Astorka Korzo 90 Námestie SNP 33 Bratislava 1 Tel: 59 214 115, tel. + fax: 59 214 112 E-mail: pokladna@astorka.sk www.astorka.sk 2. V sieti Ticketportal: www.ticketportal.sk Hromadné objednávky: Tel: 59 214 115, tel.+fax: 59 214 112 E-mail: pokladna@astorka.sk Pri vybraných inscenáciách poskytujeme zľavu študentom, dôchodcom, invalidným dôchodcom, vojakom, držiteľom karty ISIC, ITIC a Euro 26 Bulletin k inscenácii ZIMA Zostavil Peter Pavlac s použitím uvedených materiálov. Fotografie zo skúšok Ede Dömötör Výtvarný návrh a grafický dizajn plagátu a bulletinu Nina Cohen, s.r.o. Všetky práva vyhradené! Divadlo Astorka Korzo 90/ 2008
HLAVNÝ PARTNER HLAVNÝ MEDIÁLNY PARTNER PROJEKT SPOLUFINANCOVANÝ Z DOTÁCIE MINISTERSTVA KULTÚRY SLOVENSKEJ REPUBLIKY KGB OZ GRATIA