Ročník 6 Číslo

Transkript

1 KONTAKT Ročník 6 Číslo PŮVODNÍ ČLÁNKY Sledovanie jednotlivých parametrov ako ukazovateľov trénovanosti po aplikácii kombinácií kreatín + glukóza a srvátka + glukóza Albert M. et al SOUBORNÉ ČLÁNKY Neletální chemické zbraně Patočka J. et al.. 75 Psychologický prístup a komunikácia s onkologicky chorým pacientom Gulášová I. 79 Odpovědnost za lidský život Dolista J Etika policejní práce Kučera M. sr, Kučera M. jr OSTATNÍ ČLÁNKY Supervízia ako prostriedok zvyšovania profesionálnej kompetencie sociálneho pracovníka Schavel M K hodnocení kvality života příslušníků Policie České republiky Kučera M. sr, Kučera M. jr VYBRANÉ KAPITOLY Z OBORU SOCIÁLNÍ SLUŽBY Kozlová L. Sociální pomoc v České republice Sociální služby a jejich klasifikace Faktory ovlivňující sociální služby. 120 Reforma a komunitní plánování sociálních služeb v České republice 123 Sociální služby v zemích Evropské unie. 125 ZPRÁVY Prezentace katedry psychiatrie a psychologie ZSF JU v Českých Budějovicích Šemberová J Co se od sebe může naučit západ a východ v oblasti výzkumů týkajících se dětí Dvořáková J Výsledky anketního průzkumu Bariéry a sociální služby v Týně nad Vltavou Šesták J Vliv lázeňské léčby na kvalitu života a spotřebu léků u pacientů s chronickým onemocněním pohybového aparátu Kalová H. et al Problematika samovyšetřování prsou Kindlová M., Filausová D Informace o některých výzkumech společnosti DEMA, a.s., v sociální oblasti Dundálková M

2 Slovo odpovědného redaktora Dnem prvního května vstoupíme do Evropské unie! Globalizovaný svět technicky přibližuje lidstvo k sobě, nikoli však personálně. Blízkost někdy vyvolává reakci po vzdálenosti, nemít s tím druhým nic společného, vždyť ideje práva a moci jsou v globalizovaném světě velmi odlišné. To přináší mnohá reálná nebezpečí. Mír, svoboda a bezpečí občanů globalizovaného světa požaduje vysoké morální hodnoty, které jsou s to zaručit společný život všech lidí. Kdo nebude akceptovat tyto univerzální etické hodnoty, měl by být jeho prostor jasně vymezen, aby takový člověk neohrožoval druhé. Globalizovaný svět vyvolává potřebu globálních etických hodnot, bez kterých nebude možný svobodný život občanů. Pokud téměř každý občan naší republiky má zkušenost s okradením, dobře ví, jak tyto činy působí na jeho psychiku. Jaká kvalita společného života může existovat bez důvěry, v neustálém strachu o život, zdraví a majetek, lze kvalitně žít ve strachu z války, terorismu, z nenávisti? Existují tedy ohrožení v globalizovaném světě, která stojí nad námi jako mraky a stín. Globalizovaný svět pak neplní svou funkci, jakou by měl. K čemu je pak svoboda pohybu, svoboda pro volbu země, možnosti pracovního trhu? Diktát strachu a teroru požaduje diktát preventivních opatření, která opět budou znepříjemňovat život a omezovat jej. Proto lze tvrdit, že bez společné etiky nebude možný společný život obyvatel této planety. Jak je vůbec možné, že v době, kdy se připravujeme na společný život v globalizovaném světě a v Evropské unii, existují lidé, kteří mluví veřejně, popř. nedávno ještě mluvili, o etnických čistkách, kteří propagovali usmrcení příslušníků národů, kteří žili nebo žijí v iluzi, že je možné i dnes podporovat diskriminaci a nenávist. Globální etické hodnoty požadují akceptaci základních lidských práv vyhlášených OSN. Nelze přijmout ideologie, které tvrdí, že svět je rozdělen na východ a na západ, sever a jih. Právě naopak! Je nutno přijmout ideu sjednocení, překonání bariér nekomunikace a nespolupráce. Tato idea však potřebuje silné a pevné jedince, kteří budou vědomě pracovat a jednat v duchu ideje smíření a jednoty. Dialog a tolerance jsou hodnotami, na kterých bude záviset osud Evropské unie a dalšího světa. Datum a ničivé činy proti nevinným španělským občanům jsou znamením, že nelze podceňovat nebezpečí ohrožující mír a bezpečnost. Stále bude platit idea, že nemáme konat to, co nechceme, aby druzí činili nám. Ale musíme současně usilovat o další pozitivní hodnoty, jako jsou např. solidarita, tvorba právního řádu apod. Právem píše F. Fukuyama v knize Konec dějin a poslední člověk: Kulturní relativismus (evropský vynález) připadal našemu století věrohodný, protože Evropa se poprvé vážně musela střetnout s neevropskými kulturami během kolonialismu a dekolonizace. Mnohé tendence končícího věku úpadek morálního sebevědomí evropské civilizace, vzestup třetího světa a vznik nových ideologií důvěru v relativismus posilovaly. Ale jestliže stále více společností s různými kulturami a dějinami vykazuje z dlouhodobého hlediska podobné rysy vývoje a jestliže pokračuje sbližování institucí, které spravují většinu vyspělých společností, pak by nám idea relativismu měla připadat méně samozřejmá, než je tomu dnes. Zjevné rozdíly mezi národními jazyky dobra a zla se pak vyjeví jako produkty konkrétní fáze jejich historického vývoje. 1 Idea relativismu zasáhla kulturní a etickou dimenzi. Pokud má mít Evropu vlastní duši, 2 pak její identitou nebude relativismus, ale něco trvalého, konstantního. Duši Evropy dlouhodobě vytvářely její křesťanské hodnoty, byla to etika, která se stala skutečně globální. Člověka tak nelze nikdy chápat jako prostředek pro účely jiných, člověka je nutno respektovat jako osobu nadanou důstojností, kterou jí nemůže nikdo odejmout. Proto napětí mezi konstantním a relativním ethosem není intelektuální spekulací, protože se v tomto napětí odráží vztah k člověku a k jeho základním lidským právům, která jsou plodem demokracie. Zejména etický relativismus podkopává základy demokracie, protože politická svoboda neodůvodňuje morální anarchii, která pak ohrožuje duchovní a kulturní základy evropské civilizace. Romano Prodi ve své knize Idea Evropy děkuje papeži Janu Pavlu II., za to, že vyzývá křesťanské církve v Evropě, aby rozjímaly o vztahu mezi duchem Evropy a křesťanstvím. Prodi vyznává: Evropa zbavená svých křesťanských kořenů je nepochopitelná. Křesťanství vtisklo Evropě stopu, která stále přetrvává. V různých kulturách evropských národů, v umění, v literatuře a v různých způsobech myšlení koluje společná míza, která vyživuje jak věřící, tak nevěřící. 3 Prodi je přesvědčen, že místo kultu zbavování se odpovědnosti a odsunování etiky je zapotřebí nastolit zvýšené vědomí odpovědnosti a etiky. Je zapotřebí nastolit morální revoluci a vědomí zodpovědnosti. Ke knize Idea Evropy od R. Prodiho je zapotřebí se vracet a přemýšlet o principech jednoty Evropské unie. Poevropštění mentality našich občanů v České republice je dlouhodobou záležitostí. Jen trpělivost, skromnost, pokora, dialogičnost a komunikativnost přinesou i dobré ekonomické výsledky. Vstupem do Evropské unie nastupujeme dlouhou trať, plody této namáhavé cesty obdrží v mnohem větší míře další generace. 1 Srov. F. Fukuyama, Konec dějin a poslední člověk, Rybka Publishers, Praha 2002, s Srov. R. Prodi, Idea Evropy, ed. Barrister & Principal, Praha 2003, s R. Prodi, Idea Evropy, op. cit., s Josef Dolista

3 M. Albert et al. - Sledovanie jednotlivých parametrov ako ukazovateľov trénovanosti... Kontakt 6: , 2004 ISSN PŮVODNÍ ČLÁNKY Sledovanie jednotlivých parametrov ako ukazovateľov trénovanosti po aplikácii kombinácií kreatín + glukóza a srvátka + glukóza The examination of some parameters as indicator of training after administration of the combinations of creatine + glucose and whey protein + glucose. Albert M. 1, Novotný J. 1, Albert F. 2 1 Trnavská univerzita, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, katedra klinických oborov 2 Gym Štúdio Albert, Trnava. Summary The autors studied the influence of creatine and glucose versus whey proteine and glucose versus uninfluenced persons (trainees) on muscle strength, amount of body fat, biochemical and hematological parameters and the other parameters of training. The substancies studied are absolutely safed, non addictive and they don t disturbe human body and any laboratory parameters examined in the present study. Keywords: body activity trainees parameters, creatine, glucose, whey protein, preparations safety. Súhrn Autori študovali vplyv kreatínu a glukózy verzus srvátka a glukóza verzus neovplyvnení jedinci na svalovú silu, obsah telového tuku, biochemické a hematologické parametre a iné ukazovatele trénovanosti u takto ovplyvnených jedincov. Dosiahnuté výsledky poukazujú na skutočnosť, že: kombináciu kreatín monohydrát s glukózou je optimálne podávať cvičencom v objemovej fáze tréningu; zatiaľ čo kombinácia srvátka s glukózou je vysoko odporúčaná pri tréningu zameranom na redukciu telového tuku, a teda na formovanie postavy; použité prípravky sú absolútne bezpečné, nenávykové a nemajú za následok poškodenie ľudského organizmu, nakoľko neovplyvnili študované laboratórne ukazovatele. Kľúčové slová: telesná aktivita ukazovatele trénovanosti, kreatín, glukóza, srvátka, bezpečnosť prípravkov. ÚVOD Pravidelná fyzická aktivita je súčasťou a základným predpokladom úspešnej primárnej aj sekundárnej prevencie chorôb. Fyzická inaktivita je nezávislým rizikovým faktorom viacerých neinfekčných chorôb. Pohyb je prejavom a zároveň aj podmienkou života a zdravia. Mal by byť bežnou súčasťou každodenného života. Telesnú aktivitu v podpore zdravia definujeme ako: telesný pohyb vykonávaný svalovou silou a spojený s výdajom energie. Pravidelná fyzická aktivita zvyšuje fyzickú pracovnú kapacitu a zdatnosť, čo je schopnosť vykonávať fyzickú aktivitu na miernej až ťažkej úrovni bez nadmernej únavy a spôsobilosť udržať si takúto schopnosť počas celého života. Fyzická zdatnosť je objektívnym markerom pravidelnej činnosti. Zvýšením telesnej zdatnosti dochádza k zefektívneniu prenosu kyslíka ku tkanivám a zároveň aj k zvýšeniu svalovej výkonnosti. 70

4 M. Albert et al. - Sledovanie jednotlivých parametrov ako ukazovateľov trénovanosti... Optimálna fyzická aktivita zvyšuje energetický výdaj, čím znižuje hmotnosť človeka. Fyzická inaktivita sa stala významným rizikovým faktorom obezity, kardiovaskulárnych chorôb vrátane artériovej hypertenzie, diabetu mellitu, osteoporózy a iných chorôb. Jednou z metód je aeróbny tréning, aeróbna aktivita, ktorá sa má vykonávať počas väčšiny dní v týždni, dostatočne dlhý čas (najmenej 45 minút až 1 hodinu) v dostatočnej intenzite, čo znamená pokojová pulzová frekvencia % rozdielu maximálnej a pokojovej pulzovej frekvencie (tab. 1). Tab. 1. Najčastejšie aeróbne aktivity rýchla chôdza, beh na lyžiach, bicyklovanie, aerobik, plávanie. Jedinou a najpohotovejšou formou energie, ktorú sú svalové vlákna schopné využiť, je chemická energia akumulovaná v tzv. makroergickej väzbe molekuly kyseliny adenozíntrifosforečnej (ATP). K jej uvoľňovaniu dochádza pri odštepovaní fosfátu a premene ATP na kyselinu adenozíndifosforečnú (ADP) (obr. 1). Obr. 1. Schéma štiepenia ATP ATP ATP-áza ADP + P + ENERGIA Najpohotovejší zdroj energie na obnovu ATP tvorí iná makroergická zlúčenina, kreatínfosfát. Jeho molekula, podobne ako ATP, obsahuje fosfát naviazaný makroergickou väzbou. Energia, ktorá sa uvoľní pri rozštiepení, sa môže využívať na obnovu energetického potenciálu molekuly ATP. KREATÍNFOSFÁT + ADP ATP + KREATÍN Zásoby kreatínfosfátu vo svalových bunkách sú síce vyššie (20 až 30 mmol.kg -1 svalovej hmoty) ako v prípade ATP, jeho množstvo by však bez účasti ďalších energetických procesov stačilo sotva na 20 sekúnd intenzívneho zaťaženia. Kreatínfosfát takto pôsobí ako určitá zásoba energie na obdobie, kým sa aktivujú účinnejšie procesy uvoľňovania energie, t.j. anaeróbna glykolýza, resp. spaľovanie cukrov a tukov. Kreatín je jedným z najvýznamnejších suplementov, je zaujímavý nielen z hľadiska okamžitého účinku pri podpore súťažného výkonu, ale i z hľadiska podpory pri dlhodobej suplementácii/aplikácii. Je to aminokyselinový derivát, ktorý sa tvorí v pečeni, obličkách a pankrease z aminokyselín arginínu, glycínu a metionínu, je však obsiahnutý aj v potravinách. Jedným z najbohatších prírodných zdrojov kreatínu je červené mäso. Avšak na získanie 4 gramov kreatínu z prírodných zdrojov by sme museli zjesť 2,5 kg mäsa. Jeho účinok je veľmi podobný glykogénu. Kreatín pôsobí dvoma hlavnými mechanizmami: 1. pomáha vytvárať vyššie zásoby ATP vo svale; 2. priamo podporuje syntézu svalových bielkovín svojou signálnou funkciou a tým, že spôsobuje zväčšenie objemu (hypertrofiu) buniek. Najdôležitejšie živiny sa nazývajú BIELKOVINY - PROTEÍNY. Bielkoviny sú síce živina, ale na rozdiel od sacharidov a tuku je ich použitie ako zdroja energie veľmi zlé, pretože navodia stav proteo-katabolizmu. Cieľom kulturistiky však je navodiť stav proteo-anaboizmu, pri ktorom sa skonzumované bielkoviny použijú predovšetkým na novotvorbu telu vlastných bielkovín. Tento stav sa však nedá dosiahnuť nadmernou konzumáciou bielkovín!!! Vhodnou fyzickou aktivitou je možné zvýšiť schopnosť novotvorby svalových bielkovín, k čomu prispieva aj správny výber potravinových zdrojov a ich zodpovedajúce množstvá a v neposlednej rade i použitie tzv. anabolizujúcich potravinových doplnkov. 71

5 M. Albert et al. - Sledovanie jednotlivých parametrov ako ukazovateľov trénovanosti... V prípade, že sa konzumuje viac bielkovín ako je organizmus schopný využiť na ich novotvorbu, dochádza ku dvom závažným negatívnym procesom: a) tvorba toxických produktov metabolizmu bielkovín negatívne ovplyvňuje pečeň a funkčnosť obličiek, b) z časti katabolitov sa vytvorí tuk. Spracovanie nadmerného objemu bielkovín oberá organizmus o energiu, pretože bielkoviny majú tzv. špecificko-dynamický efekt. Zloženie i obsah energie v poslednom jedle pred tréningom sú veľmi dôležité! Najlepšie výkony sú podávané v prípade, ak športovec aplikuje posledné jedlo pred tréningom ako koktail pripravený z niektorého z výrobkov majúcich charakter objemovky (weight gainer). Dokonalé zásobovanie aminokyselinami je možné dosiahnuť aj použitím zmesí voľných aminokyselín. Vstrebané aminokyseliny smerujú portálnou krvou priamo do pečene. Pečeň je totiž hlavným orgánom zodpovedným za spracovanie prijatých aminokyselín, za ich prestavbu, za tvorbu odpadovej látky močoviny a tiež za syntézu nových bielkovín. Biologická hodnota bielkovín je určená zastúpením aminokyselín a ich využiteľnosti pre človeka. Je tiež hodnotená z hľadiska schopnosti udržať tzv. pozitívnu dusíkovú bilanciu, čo znamená zabrániť katabolizmu, teda odbúravaniu bielkovín. Neprítomnosť esenciálnych aminokyselín najviac znižuje biologickú hodnotu. Stanovenie významnosti biologickej hodnoty sa robí tiež z pohľadu ich rastového efektu. Ďalším parametrom je tzv. zabudovávanie aminokyselín do tkaniva. Z poznatkov o použití bielkovín, aminokyselín a hydrolyzátov vyplýva zaujímavý záver: ak sa ktokoľvek stravuje prevažne vegetariánskym spôsobom, musí prijímať dvojnásobné množstvo bielkovín, ako je najmenšie odporúčané množstvo. Mliečnych bielkovín je široké spektrum, každá z nich však má iné funkčné vlastnosti dané primárnou, sekundárnou a tiež aj terciárnou štruktúrou (zložením aminokyseliny a následným utváraním molekuly bielkoviny). Kazeín je špecifická mliečna bielkovina, tvoriaca najvýznamnejší podiel mliečnych bielkovín. Kazeín bol pred rokmi prakticky jediným mliečnym proteínom používaným na zvýšenie príjmu bielkovín u športovcov. Vaječný bielok a mliečna srvátka sú považované za najkvalitnejšie zdroje bielkovín. Vaječný bielok je všeobecne známy a uznávaný ako vynikajúci zdroj bielkovín, resp. všetkých esenciálnych aminokyselín. Srvátka tj. bielkoviny mliečneho séra. Získame ich po odstránení kazeínu. Tuhou zložkou zrazeného mlieka, býva prirovnávaná k zrazenej krvi, je kazeín. Tekutá zložka, ktorá pripomína tekutú zložku krvi (plazmu) je srvátka. Práve kvôli podobnosti s krvou sa označuje ako mliečne sérum. V súčasnosti sú srvátkové bielkoviny používané veľmi často. Upravená mliečna srvátka je zaujímavá nielen svojím aminokyselinovým spektrom, ale aj biologickým pôsobením a má pozitívny vplyv na zlepšenie imunity! Konzumácia voľných aminokyselín síce nie je až taká účinná pri stavbe svalovej hmoty, ale zato je efektná v prípadoch nedostatočnej kvalitnej základnej stravy, v regenerácii ihneď po tréningu, v ochrane svalovej hmoty, v stimulácii rastového hormónu atď. Z toho vyplýva, že špičkovú kulturisiku si bez nich nie je možné predstaviť. Uplatňujú sa však tiež v medicíne. Aminokyselinové produkty sa preto stali v poslednej dobe jedným z najmódnejších prostriedkov ( hitov ), a to najmä v tekutej forme. Užívajú sa ako: 1. zmesi niekoľkých aminokyselín sú to vysoko špecifické produkty. 2. výrobky obsahujúce jednu aminokyselinu. L-arginín sa používa ako samostatný produkt, alebo tiež v kombináciách s inými látkami alebo aminokyselinami. Často je potrebný aj pre športovcov, o čom svedčí jeho popularita. Očakáva sa od neho predovšetkým anabolizácia. Ako antistresor je arginín účinný v kombinácii s kyselinou asparágovou. Na podporu vytrvalostného výkonu je možné použiť kombináciu arginínu s karnitínom, je však nutný dostatočný časový odstup pred jeho začatím. Arginín je tiež primárnou látkou na tvorbu kreatínu, ktorý sa fosforyluje z kreatínfosfátu. L-metionín je jednou z účinných látok v zmesiach označovaných ako spalovače tuku, jeho cieľom je ochrana pečene pred všetkými toxickými látkami, vrátane ťažkých kovov. Kvalita prijímaných bielkovín má pre športovcov a nielen pre nich zásadný význam. Zloženie často využívaných weight gainerov a proteínových koncentrátov, aminokyselinových tabliet, tekutých aminokyselín, koncentrátov pečeňových bielkovín atď. má zásadný význam. MATERIÁL A METODIKA Z uvedených dôvodov sme preto pristúpili k porovnávacej štúdii u rôznych skupín cvičencov (tab. 2) pri rovnakom usporiadaní tréningového programu (tab. 3). Použili sme pri tom substancie 72

6 M. Albert et al. - Sledovanie jednotlivých parametrov ako ukazovateľov trénovanosti... (tab. 4), ktoré nám poskytla firma FIT Plus, s.r.o., Bratislava. Jedinci trénovali v skupinách počas 45 minút. Prvá skupina cvičencov zostáva neovplyvnená a slúži ako kontrola. Druhá skupina je ovplyvená podaním 10g kreatín monohydrátu + 75g glukózy v jednej dávke, počas somatického tréningu (v priebehu 45 minút) v objeme 300ml destilovanej vody. Tretia skupina je ovplyvnená podaním 10g srvátkovej bielkoviny + 75g glukózy v jednej dávke za rovnakých podmienok. Uvedené usporiadanie podmienok v priebehu somatického tréningu poslúži na štúdium utilizácie uvedených látok a ich zabudovanie do jednotlivých telesných štruktúr pri študovaní biochemických ukazovateľov, ktoré poslúžia na sledovanie vzájomného vzťahu trénovanosti jedincov a úlohy sledovaných látok (kreatín + glukóza a srvátka + glukóza). Tab. 2. Rozdelenie cvičencov do skupín a ich ovplyvnenie Skupina Počet cvičencov Ovplyvnenie 1. skupina 5 bez ovplyvnenia 2. skupina 6 kreatín + glukóza 3. skupina 6 srvátka + glukóza Tab. 3. Usporiadanie tréningového programu Deň Svalová skupina Celkový počet sérií 1. prsia stehná, brucho chrbát plecia, brucho triceps, biceps, brucho Tab. 4. Použité substancie Substancia Obchodný názov Kreatín monohydrát Srvátková bielkovina 92% Glukóza WEIDER PURE CREATIN CFM WEIDER WHEY PROTEIN IVI GLUKÓZA VÝSLEDKY, DISKUSIA A ZÁVER V našej práci chceme na základe dosiahnutých výsledkov poukázať na významnú úlohu telesnej aktivity v hektickej, uponáhľanej a pretechnizovanej civilizácii. Telesná aktivita a nie inaktivita, zohráva kľúčovú úlohu v prevencii civilizačných ochorení, najmä srdcovocievnych chorôb a ochorení pohybového systému. Výsledky, ktoré sme dosiahli, porovnávajú kontrolnú skupinu so skupinami ovplyvnených cvičencov po šiestich týždňoch a dosiahnuté hodnoty sú veľmi povzbudzujúce. Na základe našich výsledkov i literárnych údajov je totiž zrejmé, že zlepšenie ukazovateľov fyzickej aktivity sa najlepšie prejaví v dynamickom dlhodobejšom horizonte. V tomto ohľade kreatín, srvátka a glukóza, tri mimoriadne dôležité substancie, zohrávajú kľúčovú úlohu. Je veľmi pravdepodobné, že v priebehu trénovanosti dochádza k úbytku tukového vankúša a k nárastu svalovej hmoty práve vďaka ich pôsobeniu v organizme. 73

7 M. Albert et al. - Sledovanie jednotlivých parametrov ako ukazovateľov trénovanosti... Na základe nami získaných výsledkov demonštrujeme, že sme pri sledovaní výkonnosti dosiahli najlepšie výsledky v skupine, ktorá užívala kreatín monohydrát s glukózou. V tejto skupine, pri súčte maximálnych výkonov, došlo k najvýraznejšiemu nárastu sily, a pri súčte maximálnych hodnôt sme zistili najvýraznejšie zväčšenie svalových objemov. Podobne aj v skupine ovplyvnenej srvátkou s glukózou sme zistili najvýraznejšie zníženie telesnej hmotnosti pri najvýraznejšom znížení telového tuku. Súčasne sme zaznamenali najväčší úbytok obvodu pásu a priemerný najväčší nárast sily. U kontrolnej skupiny (bežný sacharidovoproteínový nápoj) sme zistili iba najväčší nárast sily jednotlivca v drepe. Na základe nami dosiahnutých výsledkov môžeme konštatovať, že: kombináciu kreatín monohydrát s glukózou je optimálne podávať cvičencom v objemovej fáze tréningu; zatiaľ čo kombinácia srvátka s glukózou je vysoko odporúčaná pri tréningu zameranom na redukciu telového tuku, a teda na formovanie postavy. Nami použité prípravky sú absolútne bezpečné, nenávykové a nemajú za následok poškodenie ľudského organizmu a nemenili študované laboratórne ukazovatele. LITERATÚRA Egnerová A., Guliš G. 2001: Epidemiológia neinfekčných chorôb. SAP, 129 Fořt P. 1996: Výživa nejen pro kulturisty. Svět kulturistiky, 253 Fořt P. 1998: Výživa (hlavně) pro kulturistiku a fitness. Svět kulturistiky, 151 Hamar D., Lipková J. 1996: Fyziológia telesných cvičení. UK Bratislava, 176 Street C. 2003: Jak působí kreatin? In: Muscle&Fitness CS edition, 7/2003, 55 Adresa: Novotný Jozef, Trnavská univerzita, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, katedra klinických oborov, Univerzitné námestie 1, Trnava 74

8 Jiří Patočka et al. Neletální chemické zbraně Kontakt 6: , 2004 ISSN SOUBORNÉ ČLÁNKY Neletální chemické zbraně Non-Lethal Chemical Weapons Jiří Patočka 1,2, Jiří Bajgar 1, Jiří Cabal 1, Josef Fusek 1, Ladislav Středa 3 1 Vojenská lékařská akademie, katedra toxikologie, Hradec Králové 2 Jihočeská univerzita v Českých Budějovicích, Zdravotně sociální fakulta, katedra radiologie a toxikologie 3 Státní úřad pro jadernou bezpečnost, Odbor pro kontrolu zákazu chemických a biologických zbraní, Praha. Summary The category of weapons, designated as"non-lethal" is of great military importance. These weapons are also classified as "less-than-lethal" or "less-lethal" by law enforcement experts. National security experts consider these weapons increasingly important in the post-cold War era. This type of weapons is not quite new. It has been used throughout the history. Unlike conventional lethal weapons that destroy their targets principally through blast, penetration and fragmentation, non-lethal weapons have relatively reversible effects on personnel and material. The importance of these weapons is increasing and military strategists are expecting that the most of war conflicts in 21 st century will be solved using non-lethal weapons. Non-lethal weapons can act on several physical, chemical and biological principles. This paper is addicted to toxic chemicals that can be used for military or terrorist purposes only. Keywords: Chemical weapons non-lethal-weapons - calmatives Chemical Weapons Convention Souhrn Kategorie zbraní, označovaných jako neletální, má velký vojenský význam. Tyto zbraně jsou některými právními experty označovány jako méně než letální nebo méně letální. Experti na národní bezpečnost se domnívají, že jejich význam po ukončení studené války se stále zvyšuje. Neletální zbraně však nejsou zcela nové, v minulosti již byly používány. Na rozdíl od konvenčních smrtících zbraní, které ničí cíle výbuchem, průstřelem a roztrháním, mají neletální zbraně relativně reversibilní účinek na osoby i materiál. Tento typ zbraní nabývá na významu a někteří vojenští stratégové se domnívají, že většina válečných konfliktů 21. století bude řešena za pomocí neletálních zbraní. Neletální zbraně mohou fungovat na různých fyzikálních, chemických a biologických principech. Tento článek je věnován jenom toxickým chemickým látkám, které mohou být využity pro vojenské nebo teroristické účely. Klíčová slova: Chemické zbraně neletální zbraně - kalmativa - Úmluva o zákazu chemických zbraní Chemické zbraně, tj. zbraně způsobující ztráty na živé síle díky jejich toxickým nebo jinak fyziologicky aktivním účinkům, patří vzhledem ke své vysoké bojové účinnosti a rozsáhlým prostorovým účinkům mezi druhy zbraní hromadného ničení. Jejich rozvoj byl zahájen počátkem minulého století a na bojištích 1. světové války již byly nasazeny v masovém měřítku. Do té doby prakticky neznámý druh zbraně přinesl nesmírné utrpení statisícům lidí a zcela nový druh válečných poranění. Vojenští lékaři byli nuceni ošetřovat zranění, se kterými se dosud nikdy nesetkali. Změnil se profil válečných ztrát. Bojiště 1. světové války se stala obrovskou zkušební laboratoří, kde pokusnými objekty byli lidé. Celkově bylo použito kolem 45 druhů různých 75

9 Jiří Patočka et al. Neletální chemické zbraně bojových chemických látek, z nichž 18 mělo smrtící a 27 dráždivé účinky. Nejnebezpečnějšími byly především chlór, fosgen, difosgen a yperit. Množství bojových chemických látek použitých oběma stranami dosáhlo tun. Zasaženo a intoxikováno bylo kolem osob, z nichž skoro zemřelo (Bajgar, 2002). Když válka skončila, válkou vyčerpané národy hledaly způsob, jak do budoucna takovým katastrofám zabránit. Výsledkem mezinárodních jednání byl tzv. Ženevský protokol, který zakazoval použití toxických látek ve válečných konfliktech, nezabránil však jejich dalšímu vývoji. Mezi dvěma světovými válkami se intenzivně vyhodnocovaly zkušenosti z dosavadního použití bojových chemických látek a současně se urychleně hledaly nové a účinnější látky. Probíhaly jak velké teoretické výzkumy, tak praktické laboratorní pokusy v největších chemických závodech. Prvenství v této oblasti drží koncern I. G. Farben, jehož chemik Gerhard Schrader popsal v roce 1935 při výzkumu nových insekticidů významné toxické účinky N, N-dimethylamido-fosforylfluoridu. Tímto objevem byla zahájena cesta k syntéze řady toxických organofosforových sloučenin, jako byly tabun, sarin, soman a později látka VX, které se staly obávanými nervově paralytickými látkami, mnohonásobně nebezpečnějšími než látky dřívější. Na bojištích 2. světové války nebyly naštěstí bojové chemické látky v masovějším měřítku použity. Nepodařilo se však zabránit, aby po jejím skončení dál pokračoval vývoj nových bojových chemických látek a výroba nových druhů chemických zbraní. Období studené války tak bylo poznamenáno intenzivním studiem biologických účinků bojových chemických látek a vývojem nových chemických zbraní, ale také intenzivním mezinárodním jednáním o jejich zákazu. To bylo uzavřeno v září 1992 na Konferenci o odzbrojení v Ženevě, kde byla schválena definitivní podoba dokumentu, Úmluva o zákazu vývoje, výroby, hromadění zásob a použití chemických zbraní a o jejich zničení, při běžném používání známá spíše jako Úmluva o zákazu chemických zbraní (Chemical Weapons Convention - CWC). CWC byla otevřena k podpisu v lednu 1993 a v platnost vstoupila v dubnu 1997 po ratifikaci 65. smluvním státem. Autentické znění je v šesti jednacích jazycích OSN, tedy v arabštině, čínštině, angličtině, francouzštině, ruštině a španělštině uloženo u depozitáře CWC, kterým je generální tajemník OSN. CWC obsahuje preambuli, 24 článků a 3 přílohy, kterými jsou Příloha o chemických látkách (Annex on Chemicals) a Příloha o provádění a kontrole (Annex on Implementation and Verification) a Příloha o ochraně důvěrných informací (Annex on the Protection of Confidential Information). Současná mezinárodní legislativa tedy zakazuje vývoj, výrobu, hromadění a používání toxických chemických látek pro válečné účely a nařizuje likvidaci již vyrobených chemických zbraní (Úmluva o zákazu chemických zbraní, 1993), ale sama o sobě nemůže zabránit jejich zneužití, např. pro teroristické účely. Současně vzniká potřeba vývoje takových prostředků, které by umožnily vynutit nastolení práva a pořádku, aniž by došlo k porušení mezinárodně platných úmluv. Za jednu z alternativ se považují zbraně neletální (Non- Lethal Weapons), jejich potřebu deklaruje řada zemí (Dando, 1996; Coupland, 1997; NATO, 1999; Quille, 2001) a zdůvodňuje to nutností existence prostředků, kterými by mohlo být vymáháno právo a udržován pořádek. Nelze ovšem nevidět, že takové prostředky se snadno mohou dostat do nepovolaných rukou a obrátit se proti těm, kteří zákony neporušují. Žádná legislativní opatření nemohou takovým excesům zabránit, nehledě na to, že teroristé žádné zákony nedodržují. CWC je pokládána za vzorový příklad nové formy mezinárodní právní legislativy, kterou svět nutně potřebuje pro kontrolu celosvětového zbrojení. Otázkou zůstává, zda lze tento mezinárodní právní dokument aplikovat i na kontrolu šíření neletálních chemických zbraní a zda je pro tento druh zbraní všeobecně nezbytný. CWC čelí problematice zneužití neletálních chemických látek stejným způsobem, jako v případě chemických látek dvojího použití prostřednictvím kriteria všeobecného účelu (general purpose criterion) ustanoveného v článku II.1(a) a článku VI.2 CWC. Namísto zakazování určité chemické látky nebo skupiny chemických látek CWC zakazuje jednoznačně všechny toxické chemické látky pro válečné cíle a jednoznačně uvádí i výjimky, týkající se účelů, které nezakazuje. Ty zahrnují průmyslové, zemědělské, výzkumné, lékařské, farmaceutické a jiné mírové účely ; účely přímo se vztahující k ochraně proti toxickým chemickým látkám ; vojenské účely, které nejsou spojeny s použitím chemických zbraní a nejsou závislé na použití toxických vlastností chemických látek jako metody vedení války.; vynucení dodržování zákonnosti včetně vnitrostátního potlačování nepokojů. Toxická látka je definována v CWC jako jakákoliv chemická látka, která může poškodit živý organismus. Některé toxické látky, které byly uvažovány pro použití jako zneschopňující chemické látky, jsou dokonce toxičtější, než chemické látky vyvinuté pro letální účely v tom smyslu, že jejich extrémně malá množství jsou dostatečná pro vyvolání účinku. Např. derivát fentanylu, lofentanil, je mnohem toxičtější než nervově paralytické organofosfáty. Vyvolá anestezii v dávce 0,025 mikrogramů/kg tělesné hmotnosti, což je množství stokrát menší, než očekávaná letální dávka látky VX. 76

10 Jiří Patočka et al. Neletální chemické zbraně Škála možných neletálních chemických zbraní, jejich principů a účinků, je značně široká a podrobná analýza překračuje obsah tohoto příspěvku. Technické a vojenské otázky je navíc nezbytné řešit v souvislosti s možnými limity, které z hlediska mezinárodního práva mohou použití těchto zbraní omezit, případně zakázat. V této oblasti existuje ale značný deficit z hlediska přijímaných mezinárodních právních nástrojů. Určitá omezení přináší pouze CWC. Pokud jsou prostředkem dočasného zneschopnění chemické látky, bývají označovány jako neletální chemické látky a zbraně či zbraňové systémy z nich vyrobené pak neletální chemické zbraně (Patočka a Cabal, 2003). V současné době jsou za chemické substance použitelné jako neletální chemické zbraně považovány zejména tyto skupiny látek (Lewer a Schofield, 1997): Slzotvorné látky (lakrimátory), označované též jako policejní plyny jsou řazeny mezi dráždivé bojové chemické látky. Účelem jejich použití je snížit bojeschopnost protivníka, případně ztížit protivníkovi používání ochranné masky. Vyznačují se charakteristickým dráždivým účinkem na oči, pokožku a sliznice dýchacího a zažívacího traktu. Některé dráždivé látky jsou běžně používány v řadě zemí k policejním a výcvikovým účelům (včetně testování těsnosti ochranných prostředků). Nejvýznamnějšími představiteli lakrimátorů jsou 2-chlorbenzalmalondinitril (látka CS) a dibenzo- (b,f)-1,4-oxazepin (látka CR) a dnes zejména kapsaicin, 8-methyl-N-vanilyl-6-nonamid (látka OC). Psychicky zneschopňující látky vyvolávají poruchy vnímání a myšlení. Ovlivňují psychiku člověka a jsou označována také jako psychomimetika, halucinogeny, fantastika či psychedelika. Jsou též zneužívány jako drogy. Patří k nim např. kyselina d-lysergová a její deriváty, skopolamin, 3-chinuklidinylbenzilát (látka BZ) a další. Kalmativa představují chemicky nejednotnou skupinu látek s rozdílným mechanismem působení. Bývají též označovány jako znehybňující látky a jsou mezi ně řazena disociační anestetika (fencyklidin a ketamin), vyvolávající uklidnění a strnulost, benzodiazepiny (midazolam) způsobující otupělost, ospalost až spánek, opioidy (fentanyl, carfentanyl), které zvyšují práh pro bolest a navozují sedativně-hypnotický stav blaženého klidu, agonisté alfa 2-adrenergních receptorů, které tlumí bolest, snižují pozornost a navozují stav polobdění a konečně myorelaxancia (suxamethonium), u nichž dochází k znehybnění v důsledku poklesu svalového napětí. Kalmativa jsou v současné době nejvýznamnější skupinou neletálních chemických látek (Hess et al., 2003). Za méně významné lze považovat lepící pěny, značkovače, či látky s odpudivým zápachem (Patočka a Fusek, 2004). Neletální chemické látky představují významný trend dalšího rozvoje chemických zbraní. O neletálních chemických zbraních se někdy hovoří jako o zbraních 21. století. Jinou skupinou perspektivních látek jsou tzv. bioregulátory (Patočka a Měrka, 2004), přirozeně se vyskytující substance, regulující v živých organismech všechny životní funkce (enzymy, hormony, neuromediátory apod). Vyznačují se vysokou biologickou aktivitou již v extrémně nízkých koncentracích. Pokud se zvýší jejich koncentrace ve tkáních nad fyziologickou hodnotu, čehož lze dosáhnout např. inhalováním aerosolu, může dojít k selhání fyziologických funkcí s fatálními následky (Kagan, 2001). Předmětem výzkumu jsou zejména látky peptidové povahy, jako např. endorfiny, neurokininy, cytokiny, endotheliny a další. V současné době probíhají v mnoha státech světa práce, zaměřené na rozvoj technologií a na hledání nových forem neletálních zbraní s širokým využitím v armádě, policii, ve speciálních a protiteroristických jednotkách. LITERATURA Bajgar J. 2002: Historické aspekty používání chemických zbraní. Voj Zdrav Listy 71(4) Coupland R.M. 1997: "Non-lethal" weapons: precipitating a new arms race. BMJ 315(7100), 72 Dando M. 1996: A New Form of Warfare - The Rise of Non-Lethal Weapons. BRASSEY S, London-Washington Hess L., Schreiberová J., Fusek J. 2003: Zbraně, které nezabíjejí. Vesmír 82(3), Jussilla J. 2001: Future police operations and nonlethal weapons. Med Confl Surviv 17(3), Kagan E. 2001: Bioregulators as instruments of terror. Clin. Lab. Med. 21(3), Lewer N., Schofield S. 1997: Non-Lethal Weapons: A Fatal Attraction Military Strategie and Technologies for 21st Century Conflict. Zech Bath Ltd., Londres NATO Policy for Non-Lethal Weapons. NATO Press Statement, 13 October 1999 Patočka J., Cabal J. 2003: Chemické zbraně pro 21. století. Chem Listy 97(11), Patočka J., Fusek J. 2004: Chemical agents and chemical terrorism. Centr Eur J Publ Health xx, (Suppl. 1), S74-S76 Patočka J., Měrka V. 2004: Bioregulators as agents of terrorism and warfare. Nederl Milit Geneesk T 57(1),

11 Jiří Patočka et al. Neletální chemické zbraně Quille G. 2001: The revolution in military affairs debate and non-lethal weapons. Med Confl Surviv 17(3), Úmluva. Convention on the Prohibition of the Development, Production, Stockpiling and Use of Chemical Weapons and on their Destruction. OPCW, Paris, 1993 Adresa: Jiří Patočka, Vojenská lékařská akademie, katedra toxikologie, Třebešská 1575, Hradec Králové; 78

12 Ivica Gulášová - Psychologický prístup a komunikácia sestry s onkologicky chorým pacientom Kontakt 6: , 2004 ISSN Psychologický prístup a komunikácia sestry s onkologicky chorým pacientom Psychological approach to and communication with oncological patients in nursing Ivica Gulášová Stredná zdravotnícka škola Petra Fouriera, Bratislava Trnavská univerzita Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce Summary In this paper the author discuss ways of dealing with disease in oncological patients and their psychological reactions to this kind of disease. Special attention is paid to individual stages of dealing with disease which such patients must go through. She stresses the importance and nevyhnutnosť of keeping the principles according to which information are being provide to patients, their family and relatives. In conclusion, the author gives the possibilities of utilisation psychotherapeutics methods as supportive tools in cure and nursing care about oncological patient. Keywords: Oncology patient disease psychotherapy - psychological approach reactions processes - picture of disease communication - individual dealing with disease - information Súhrn Autorka približuje spôsoby prežívania ochorenia u onkologického pacienta a jeho psychické reakcie na onkologické ochorenie. Osobitnú pozornosť venuje jednotlivým štádiám prežívania choroby, ktorými onkologický pacient prechádza. Poukazuje na dôležitosť a nevyhnutnosť dodržiavania zásad týkajúcich sa poskytovania informácií onkologickému pacientovi a jeho rodine, príbuzným. V závere príspevku uvádza možnosti využitia psychoterapeutických metód ako podporných prostriedkov v liečbe a ošetrovateľskej starostlivosti o onkologicky chorého pacienta. Kľúčové slová: onkologický pacient - onkologické ochorenie psychoterapeutia - psychologický prístup komunikácia - psychické reakcie - prežívanie choroby - psychologický obraz choroby - informácie ÚVOD Nikto nikdy nesmie snímať z nemocného zodpovednosť, nechať ju zvaliť na seba. Nesmie nikdy predkladať rozhodnutia alebo ich nemocnému priamo určovať. (V. E. Frankl, 1985) História onkológie i psychológie je relatívne krátka, asi koncom 80. rokov vznikol nový odbor psychoonkológia. Je dokázaný vplyv psychosociálnych faktorov na vznik nádorového ochorenia, ale tieto faktory nemôžeme považovať za jednoznačné, iba za rizikové, či predisponujúce. Predpokladá sa, že psychické a sociálne stresory pôsobia najmä u disponovaných jedincov prostredníctvom neuroimúnnych mechanizmov, kde ovplyvňujú aktivitu hlavne NK buniek. V súčasnosti sa kladie veľký dôraz na duševné zdravie, ktoré určite prispieva k úspešnosti liečby. Nemusí to byť len v rukách psychológa, ale aj niekoho, komu dôverujeme, či už je to kňaz, lekár, sestra alebo niekto z príbuzných, ktorého máme radi. Onkologické ochorenie je veľkým a obvykle nečakaným negatívnym zásahom do života nielen samotného pacienta, ale aj celej jeho rodiny. Celé sociálne prostredie onkologického 79

13 Ivica Gulášová - Psychologický prístup a komunikácia sestry s onkologicky chorým pacientom pacienta je poznačené jeho zápasom s chorobou, spolu s ním prežíva nádej na vyliečenie i sklamania. Zvlášť pokiaľ ide o mladšieho pacienta, je toto prežívanie dramatickejšie. Bolo by teda veľkou chybou odizolovať pacienta od jeho príbuzných a priateľov; osobitne ak sa pacient nachádza v terminálnom štádiu jeho ochorenia, kedy prežíva najťažšie chvíle svojho života (Farkaš, Š. Kulichová, M., 2003). 1. SPÔSOBY PREŽÍVANIA OCHORENIA U ONKOLOGICKÉHO PACIENTA A PSYCHOLOGICKÉ REAKCIE Typ psychickej reakcie onkologického pacienta a spôsob prežívania ochorenia závisí od viacerých faktorov: stavu vyššej nervovej sústavy, osobnostných vlastností a schopností, od hodnotovej orientácie, životného štýlu a spôsobu uspokojovania potrieb, sociálneho a citového zázemia, funkčnosti rodiny, zamestnania, spoločenského postavenia, veku chorého, od miery a rozsahu informovanosti o chorobe, dôvery k zdravotníkom a od fázy a spôsobu, akým malígne ochorenie prebieha. Psychologický proces akceptácie nevyliečiteľného ochorenia a blížiaceho sa konca, ktorý u dlhodobo chorých prebieha pozvoľna, onkologickí pacienti spravidla prežívajú intenzívnejšie a v kratšej dobe. Je to zapríčinené jednak náhlym nástupom choroby a jednak nižším vekovým priemerom, ako napríklad u kardiovaskulárnych alebo respiračných chronických ochorení. Sestra má poznať psychologické pochody, ktoré pacient prežíva v procese zmierenia sa so svojou diagnózou, má vedieť, aké prejavy správania sa a reakcie môže od pacienta v jednotlivých štádiách očakávať, a byť schopná adekvátne na ne reagovať. Onkologické ochorenie predstavuje pre človeka záťažovú situáciu, ktorá ho vyraďuje z každodennej činnosti a narúša jeho bežný spôsob života. Sprevádzané je telesnými ťažkosťami, subjektívnymi pocitmi choroby, obmedzením funkcií, sociálnymi dôsledkami, úzkostlivými obavami o to, ako sa bude onkologické ochorenie vyvíjať. Psychologický obraz choroby zahŕňa tri stránky: racionálne postoje presvedčenie, predsudky, informácie o chorobe; citovo-motivačnú stránku emócie, afekty, úzkosť, hodnotovú orientáciu, zmysel existencie; a oblasť správania adekvátny, racionálny postoj k chorobe a neadekvátne, neprimerané správanie sa. Subjektívne prežívanie choroby je súhrn pacientových postojov, vysvetlení, túžob, želaní, emócií, ktoré vyúsťujú do konkrétnej činnosti (Kondáš, O. Ličko, K. et al, 1973). Tieto reakcie môžeme rozdeliť do piatich štádií: 1.1 Štádium šoku Ide o štádium, kedy sa pacient dozvie svoju diagnózu a o nevyhnutnosti potrebe začať liečbu, ktorá môže trvať aj niekoľko mesiacov či rokov. Už v období pred touto fázou tuší predvída nepriaznivé správy o svojom zdravotnom stave. Samotný šok sa prejavuje ako zľaknutie, panická reakcia, prežíva veľký smútok, sebaľútosť, beznádej. Bezprostredne nasleduje obranný mechanizmus poprenia (pacient si myslí, že ide o omyl) alebo potlačenia (nepripúšťa si chorobu, jedná ako by bol zdravý). 1.2 Štádium agresie U pacienta prevláda pocit hnevu a jeho jednanie je zamerané proti sebe alebo proti okoliu. Ústrednou sa stáva otázka: Prečo práve ja?, prejavuje nevľúdne, spoločensky ťažko tolerované správanie sa voči svojej rodine a zdravotníkom. Je nervózny, popudlivý, niekedy má pocit, že kvôli jeho diagnóze sú ostatní povinní akceptovať a znášať jeho správanie. Sestra má vedieť objektívne zhodnotiť situáciu pacienta. Vnútorné prijatie pravdy o sebe a o zrútení všetkých alebo aspoň mnohých plánov u pacienta vyčerpáva mnoho energie, takže často nie je schopný korigovať svoje správanie. Bolo by nerozumné karhať pacienta, vyčítať mu jeho postoj, reakcie a správanie, resp. usmerňovať ho, že má svoj osud trpezlivo prijať (Haškovcová, M., 1994). Sestra oveľa skôr dosiahne pozitívnu zmenu v správaní pacienta, keď prejaví svoje pochopenie a trpezlivosť. Toto štádium nasleduje po oboznámení sa s ochorením a zahájením liečby. 1.3 Štádium vyjednávania Je to štádium charakterizované ako zbieranie síl k cieľu. Pacient komunikuje s chorobou, s osudom, predstavami a vyjednáva, žiada čas k dokončeniu svojho poslania. Môže sa obrátiť k viere, alternatívnym metódam liečby, k ľudovým liečiteľom, intenzívne oživuje nádej. Toto štádium je rôzne, veľmi závisí od miery motivácie pacienta, ktorý zhodnocuje svoj život a stavia si nový rebríček hodnôt. 1.4 Štádium depresie Týmto štádiom prejde každý pacient so závažným, život ohrozujúcim ochorením. Veľakrát sa stáva, že pomalá liečba, nepriaznivé účinky liekov či relaps ochorenia zmaria nádeje v niekoľkých vlnách, opakovane. Rezignácia môže mať podobu apatie, depresie, pocitu zbytočnosti, nezmyselnosti bytia až suicidálnych myšlienok. Je to štádium charakterizované veľkým smútkom, pocitom beznádeje, bezmocnosti, straty, stiahnutím sa do seba, stratou záujmu. 80

14 Ivica Gulášová - Psychologický prístup a komunikácia sestry s onkologicky chorým pacientom Toto štádium prebieha u pacientov rozdielne a je určované predovšetkým celkovým nasmerovaním života. Inak prežívajú skutočnosť nevyliečiteľnej choroby pacienti s pocitom naplnenosti života ani nie tak v zmysle jeho dĺžky, ako v splnení svojho poslania na zemi, inak sa zmierujú s blízkou smrťou pacienti vnútorne nespokojní, ktorým sa fyzickou bezmocnosťou stratil akýkoľvek zmysel života. U niektorých onkologických pacientov sa prejavuje retrospektíva vracajú sa k spomienkam, niektorí pacienti prežívajú nádej na večný život (9). Niektorí autori označujú toto štádium ako štádium rezignácie. 1.5 Štádium zmierenia Ak prejde pacient všetkými horeuvedenými štádiami, tak s pomocou odborníkov je schopný dostať sa do stavu, kedy sa prebúdza z letargie a nereálnych prianí a začína sa na svoj stav pozerať reálne. Začína si uvedomovať, že s chorobou sa dá žiť, využíva obdobia bez zdravotných problémov ku kvalitnému životu. Je tiež plne a aktívne zainteresovaný na liečbe svojej choroby. Inak prebieha toto štádium u onkologických pacientov v terminálnom štádiu ochorenia. Toto štádium predstavuje ideál, ku ktorému sa citlivým prístupom usilujeme viesť všetkých nevyliečiteľne chorých pacientov v terminálnom štádiu ochorenia. Spočíva v prijatí smrti ako integrálnej súčasti života. Aby sestra mohla prispieť k dosiahnutiu tohto štádia u pacienta, musí mať sama vytvorený zrelý postoj k životu a jeho hodnotám. Na druhej strane si sestra musí uvedomiť, že napriek akejkoľvek bohatej ošetrovateľskej praxi vždy bude stáť pred smrťou ako pred tajomstvom, ktoré je pre ňu nepreniknuteľné. Je teda múdrejšie ostať v postoji sprevádzajúceho, chápajúceho poslucháča zomierajúceho pacienta, ako dávať mu duchaplné rady. 2. POSKYTOVANIE INFORMÁCIÍ ONKOLOGICKÉMU PACIENTOVI Každý z nás má svoj vlastný, osobitý postoj a prístup k chorobe tak závažnej, ako je nádorové ochorenie. Spoločenské vedomie ju vníma ako ohrozenie života, pretože verejnosť je doposiaľ málo informovaná a väčšinou vidí len negatívne výsledky (Bartošíková, I., 2000). V súčasnosti sa objavuje nový prístup k pacientovi a dochádza k zmenám informovanosti o chorobe. Úplná otvorenosť je však podmienená skôr alibizmom ako snahou pomôcť psychickej odolnosti pacienta. Pokiaľ okolie (zdravotnícki pracovníci, príbuzní, priatelia...) neposkytne akúkoľvek nádej a nehľadajú spoločne možnosti, tak pacienta len psychicky zdeptajú. Poskytovanie informácií je dynamický proces, nielen jednorázový akt, ktorého cieľom je nadviazať s pacientom dôveryhodný vzťah a získať ho k spolupráci a osobnej zainteresovanosti na liečbe jeho ochorenia. Východiskom a súčasne aj jednou z najdôležitejších podmienok úspechu pri liečbe a ošetrovaní pacienta je správny prístup k pacientovi. Sebalepšia sestra nedosiahne pri ošetrovaní pacienta taký úspech, aký by chcela, ak nevie s pacientom správne komunikovať, ak má slabú alebo nesprávne rozvinutú a uplatňovanú komunikáciu vo vzťahu k pacientovi i ostatným členom ošetrovateľského tímu (Gulášová, 1996). 2.1 Kedy poskytovať informácie? Akonáhle je jasná diagnóza, ktorú pacientovi oznámi ošetrujúci lekár, oboznamujeme pacienta s podstatou ochorenia a so spôsobom liečby. Obyčajne sa nepýta na presnú diagnózu, ale aká je jeho prognóza, dĺžka hospitalizácie a nežiadúce účinky. Treba sa o všetkom podrobne porozprávať, ubezpečiť pacienta, že máme prostriedky na zvládnutie vedľajších účinkov. Veľmi nepríjemné je hlavne u žien vypadávanie vlasov po chemoterapii, preto ich musíme na to dopredu upozorniť, zabezpečiť im parochňu a ubezpečiť ich, že je to len dočasne, neskôr vlasy narastú. Pri chirurgických zákrokoch je nutné zaistiť kvalitné protetické pomôcky. Častým zdrojom rozporov počas komunikácie je nielen samotný nesúlad medzi tým, čo si lekár, sestra cíti a myslí, a tým čo vyjadruje, ale tiež to, ako vyjadruje informáciu a kedy. Na deformovaní procesu komunikovania sa nepodieľa len odosielateľ, ale aj prijímateľ, napr. keď sa (lekár, sestra, pacient) zaoberá v mysli niečím iným, jednoducho keď nepočúva, čo mu hovorí partner - odosielateľ informácie. Úplne alebo čiastočne sa ponorí do vlastných myšlienok, spomienok, plánov, čím sa vlastne vylúči z prijímania aktuálne odosielaných partnerových správ (lekára, sestry) (Gulášová, 2000). Ak lekár, sestra posúdi, že pacient momentálne nie je schopný aktívne počúvať, treba rozhovor odložiť na iný, vhodnejší čas. Nie je nevyhnutné a často ani vhodné s pacientom otvárať komunikáciu v extrémnej polohe. Každé vážne oznámenie týkajúce sa diagnózy, závažnosti zdravotného stavu, alebo programu terapie patrí do kompetencie lekára (Gulášová, 2003). 2.2 Komu poskytovať informácie? Všetkým pacientom, ktorí musia dostať individuálne poučenie o chorobe, s výnimkou ťažkých psychopatických osôb a pacientov, ktorí si informácie neprajú, ale v prípadoch, keď je poskytnutie informácií pre sestru z dôvodu zmenenej narušenej psychiky pacienta nielenže náročné, ale sestra na to nemusí byť vždy dobre erudovaná. Pacienti s výrazne zmenenou alebo 81

15 Ivica Gulášová - Psychologický prístup a komunikácia sestry s onkologicky chorým pacientom narušenou psychikou patria do rúk odborníkov psychológa či psychiatra. Môže sa stať, že sestra v snahe pomôcť spôsobí pacientovi psychické iatrogénne poškodenie. Sestra je informovaná o všetkom možnom má dobrú erudíciu, vie veľa o chorobách a hlavne o ošetrovaní, učí sa chápať a realizovať ošetrovateľský proces u pacienta, ale pomerne málo vie o konkrétnom chorom človeku - pacientovi. O tom, ako sa má pacient vysporiadať so svojou situáciou a ako môže začleniť svoju chorobu do svojho života, mu obyčajne, až na malé výnimky, nikto nič nepovie. Na druhej strane treba konštatovať, že sa nezmenila iba sestra, ale aj pacient (teda ten, komu sa informácie poskytujú) (Gulášová, 2000). Informácie o ošetrovateľských stratégiách na podporu kvality života treba zamerať nielen na pacienta s onkologickým ochorením, ale aj na jeho rodinu. 2.3 Ako poskytovať informácie? Tak, aby im každý porozumel, opakovane a prispôsobiť ich osobnosti pacienta. Treba si získať dôveru, byť empatický, vedieť počúvať a udržiavať komunikáciu s rešpektovaním pacienta ako rovnocenného partnera. U onkologického pacienta treba dodržiavať určité pravidlá, podporovať jeho osobnú zaangažovanosť v rámci liečebného procesu, treba mu vysvetliť určité nevyhnutné zmeny jeho životného štýlu. Pacient si musí sám zvoliť osobnú stratégiu vyrovnania sa s chorobou, zodpovedá za svoj vnútorný psychický život a životný štýl. Zdravotníci môžu byť len poradcovia v snahe o zachovanie čo najlepšej kvality života. V rámci psychologickej pomoci onkologicky chorým sa musia zdravotníci naučiť správne komunikovať. Je nutné rešpektovať a tolerovať názory a priania pacientov, aj keď s nimi nesúhlasíme. Polopravdivé informácie a nezáväzné odpovede môžu síce v danej chvíli sestre uľahčiť prácu, no u pacienta môžu vyvolať strach alebo nerealistické očakávania a pacienti s onkologickým ochorením môžu upadať do pasivity a závislosti. Ak sestra poskytuje radu, musí mať istotu, že ju pacient príjme. Fakt, že vo vzťahu zdravotnícky pracovník (lekár, sestra) - pacient sú nedostatky svedčí, že existujú tzv. nevyslovené otázky pacientov, pričom oba subjekty majú na tom svoj podiel. Najčastejšie príčiny, prečo pacienti nevyslovia, netlmočia svoje otázky sestre, sú: - strach pacienta, že sestru príliš zaťažuje, - strach pacienta z obsahu otázky, - strach pacienta z odpovede, z holej pravdy, - nedostatok dôvery pacienta voči sestre. Mnohí pacienti si netrúfajú vysloviť niektoré otázky, lebo si jednoducho myslia, že ich požiadavka na sestru je neadekvátna (Gulášova, 2000). Tieto uvedené fakty - príčiny nevyslovených otázok pacientov by sestry mali poznať, uvedomiť si ich, aby im vedeli predchádzať - t.j. pomôcť pacientovi k otvoreniu sa, ku komunikácii. Je to dôležité pri uvedomovaní, zvažovaní sestry ako konkrétnemu pacientovi poskytnúť informácie. Pacient potrebuje a očakáva od sestry predovšetkým jej profesionálnu účasť. Môže mu ju poskytnúť napr. opakovanými vyjadreniami: Rozumiem Vám, nie je to ľahké. Nie je vhodné za každú cenu hľadať riešenie, bolo by to násilné. Sestra môže priznať, že ani ona nevie, čo by v takej situácii robila. Jej pomoc bude tým efektívnejšia, čím viacej bude dávať najavo, že pacienta rešpektuje ako zrelého dospelého človeka a že verí, že riešenie svojich problémov nakoniec nájde (Gulášová, 2003). 2.4 Desatoro zásad o spôsobe poskytovania informácií: 1. Informovať o podstate choroby všetkých chorých s malígnym ochorením, ale diferencovane čo do obsahu, tak spôsobu poskytovania informácií. 2. Plné znenie diagnózy hovorí lekár alebo psychológ v prípade priamej otázky pacienta, nikdy nie spontánne. 3. Vždy zdôrazňujeme možnosť liečiteľnosti choroby, nesľubujeme však vyliečenie. 4. S podstatou ochorenia, vyšetrovacími a terapeutickými postupmi je pacient oboznámený ešte pred prvou aplikáciou liečby. 5. Informácie získava najskôr pacient, potom rodina. 6. Pacient sám rozhoduje o tom, koho z rodiny informovať, kedy a do akej miery. 7. Informácie o ochorení a terapii je potrebné podávať opakovane, nestačí jednorázový rozhovor. 8. Nezabúdať, že pozornosť a čas treba venovať aj nepriamo avízovaným otázkam. Jednotnú informovanosť zaistíme dôsledným odovzdávaním informácií medzi personálom navzájom a zápisom do zdravotnej dokumentácie, vrátane prepúšťacej správy. 9. Zásadne nehovoríme pacientovi konkrétne časové údaje o dĺžke života či pravdepodobnom dátume smrti. 10. Pacientovi nikdy neberieme nádej. Najväčší význam pri redukovaní strachu má okrem chápavého prístupu k pacientovi dostatočná informovanosť pacienta. V jednom z mojich prieskumov, v ktorých som zisťovala potreby, priania a obavy pacientov pripútaných na posteľ, mi pacienti uvádzali potrebu informovanosti, dostatočné poučenie pacientov zdravotníkmi o chorobe a liečbe (29 pacientov zo 77 pacientov), 82

16 Ivica Gulášová - Psychologický prístup a komunikácia sestry s onkologicky chorým pacientom potreba mať sa komu zveriť so svojimi starosťami, vyrozprávať sa, poskytnutie útechy v starostiach (54 pacientov zo 77 pacientov) - tj. počúvanie (Gulášová, 1997). Ďalším momentom, ktorého sa pacient obáva, je únik informácií o jeho osobe, osobných údajoch, zdravotnom stave a nedostatok súkromia. Hneď pri prvom rozhovore s onkologickým pacientom je nevyhnutné ubezpečiť ho, že všetky informácie týkajúce sa jeho zdravotného stavu sú dôverné a nebudú nikomu poskytnuté, ak sám pacient na to nedá súhlas. Týka sa to aj poskytovania informácií príbuzným onkologického pacienta. Mimoriadne závažným faktom, ktorému treba venovať zvýšenú pozornosť od prvého okamihu kontaktu s pacientom, je bolesť. Nesmie sa zabúdať na to, že medzi psychologické faktory, ktoré zvyšujú citlivosť na bolesť, patrí hlavne strach. Strach z onkologickej diagnózy, z prognózy onkologického ochorenia, z neznámych vyšetrení, liečebných zákrokov, z hospitalizácie. Medzi strachom a bolesťou je priama závislosť. Čím väčší má pacient strach, tým je jeho znášanie bolesti ťažšie a náročnejšie. Z uvedeného aspektu by sme sa mali snažiť znížiť alebo odstrániť u pacienta neprimeraný, škodlivý, rizikový strach už pri prvom kontakte s ním. Ak pacient pochopí zmenenú situáciu a chce sa čo najskôr dostať do pôvodného zdravotného i duševného stavu, musí sa prispôsobiť (inak je to v prípade nezáujmu pacienta a jeho neprispôsobení sa). Prostredie, v ktorom sa pacient ocitol, je relatívne ochudobnené, nemá na blízku to, čo by si prial a tých, ktorých by si prial mať. Je pripútaný na posteľ a neustále ho priťahuje jedna téma: jeho zdravotný stav. Aktivita ľudí okolo - zdravotníkov, rodiny, blízkych a priateľov sa zameriava na jeho osobu. Aktérom činnosti a rozličného diania je neraz niekto iný, a nie sám pacient (Gulášová, 1997). A práve preto si vyžaduje zvýšenú pozornosť sestry, jej čas a ochotu komunikovať s ním, vrátane načúvania jeho ťažkostiam. Zásady, ktoré by mala dodržiavať sestra v komunikácii s príbuznými a blízkymi onkologického pacienta: sestra má umožniť osobný, prípadne telefonický kontakt pacienta s príbuznými, prípadne s inými osobami, ktoré pozitívne vplývajú na jeho psychický stav, vždy, keď to neprekáža organizácii práce na oddelení pokiaľ sestra vypozoruje, že návštevy negatívne vplývajú na stav pacienta, prípadne si ich pacient neželá, môže po porade s lekárom príbuzných taktne upozorniť, aby zvážili svoj postoj sestra má dbať na to, aby návštevy pacienta nerušili nadmieru ostatných pacientov sestra má citlivým a taktným prístupom k príbuzným pacienta prejaviť svoje spolucítenie s nimi. Pokiaľ jej prejavia dôveru a zdôveria sa jej so svojím prežívaním, má ich pozorne vypočuť k vyrovnanosti a duševnej pohode pacienta veľmi prispieva usporiadanie narušených príbuzenských alebo iných vzťahov. Pokiaľ sa pacient sestre zverí s problémami v tejto oblasti, sestra môže po starostlivom zvážení osloviť príbuzných a navrhnúť im, aby si, ak je to možné, vysporiadali vzťahy s pacientom (s ich príbuzným, resp. členom rodiny). 3. PSYCHOTERAPEUTICKÉ METÓDY Úlohou sestry je i jej spoluúčasť v procese psychoterapie onkologického pacienta, či už nepriamou alebo priamou formou. Z toho dôvodu sestra pracujúca na onkologickom oddelení musí poznať základné psychoterapeutické metódy, ktoré sa v liečbe onkologických pacientov používajú, poznať ich základné princípy, ich priebeh, výhody, nevýhody, aby vedela na ne pacienta spolu s lekárom dostatočne pripraviť, čím ho získa k jeho vyššej aktivite, angažovanosti, teda k lepšej spolupráci pri ich aplikácii. Cieľom psychologického pôsobenia (psychoterapie) na pacienta je pomôcť mu adaptovať sa na zmenenú situáciu, aby sa nepodal chorobe, ani sa pasívne neodovzdal do rúk lekára či osudu, ale dosiahol vedomú a aktívnu spoluprácu, vôľu a vieru v uzdravenie a v prekonanie ťažkostí (Greisinger, J. Jobánková, M. et al, 1990). Môžeme použiť všetky metódy, ktoré nám ponúka psychoterapia. Významné pre výber metódy je rešpektovanie osobnosti a názorovej orientácie chorého. K činiteľom, ktoré sa premietajú všetkými terapeutickými metódami a prístupmi patrí predovšetkým terapeutický vzťah, špecificky kladný a chápajúci vzťah medzi terapeutom a pacientom. Ďalej má v terapeutických prístupoch a metódach značný význam neverbálna komunikácia, doplňujúca a podporujúca verbálnu komunikáciu. Neverbálna komunikácia nám môže veľa povedať o skutočných vzťahoch medzi ľuďmi, pretože nebýva pod voľnou kontrolou. Neverbálna sociálna komunikácia je odovzdávanie vzájomných vzťahov a pocitov mimorečovými prostriedkami, napr. pohľadom, postojom, mimikou, gestikuláciou, pohybom, vzdialenosťou atď. (Radimský et al., 1977). Od zdravotníckych pracovníkov sa očakáva, že budú pripravení aj v oblasti psychosociálnej, v oblasti psychologického prístupu k pacientovi, že budú dobre rozumieť neverbálnej komunikácii budú ju vedieť čítať, a tak lepšie porozumejú pocitom, prianiam a obavám pacientom. Psychoterapia v onkológii najčastejšie využíva metódy racionálnej a kognitívnej psychoterapie. Racionálna psychoterapia je najbežnejšia psychoterapeutická metóda na oddeleniach somatických ochorení. Má tú výhodu, 83

17 Ivica Gulášová - Psychologický prístup a komunikácia sestry s onkologicky chorým pacientom že je časovo úsporná, a možno ju teda v obmedzenej miere poskytnúť každému pacientovi. Apeluje na rozum a logiku pacienta formami explikácie a klarifikácie, persuázie, reorientácie a psychagogiky. Explikácia a klarifikácia znamená vysvetlenie a objasnenie charakteru choroby (v takom rozsahu, ako uznáme za vhodné), vysvetlenie a zdôvodnenie liečebných postupov a jasné vyjadrenie požiadaviek, ktoré máme na pacienta v zmysle jeho ďalšej spolupráce. Persuázia je presvedčovanie pacienta o potrebe, aby sa podriadil navrhnutým liečebným postupom, o nevyhnutnosti zľaviť zo svojich životných požiadaviek a prijať nový životný program. Reorientácia znamená zmenu pacientovej hierarchie hodnôt, upustenie od maximalistických očakávaní života bez prekážok. Psychagogika je komplexnejšie vedenie a usmeňovanie pacienta, akési doplnenie jeho doterajšieho učenia, aby totiž prijal a pochopil nové skúsenosti vyplývajúce z jeho ochorenia. V procese kognitívnej psychoterapie sa koriguje navyknutné nesprávne - chybné myslenie a predpokladá, že to zákonite povedie k odstráneniu emočnej poruchy. Využitie kognitívnej psychoterapie je vhodné pri podpornej liečbe emočných porúch (napr. v štádiu šoku, po oznámení diagnózy) predovšetkým depresie, ale i úzkosť, strach, niektoré myšlienky. Tento prístup umožňuje pacientovi, aby prestal na seba pozerať ako na bezmocného človeka. Cieľom je priviesť ho k tomu, že sa môže aktívne podieľať na svojom liečení i tým, že sa odnaučí nesprávne myslieť. Beck zaviedol do svojej terapie pojem automatické myšlienky. Tieto myšlienky sa podľa neho objavujú automaticky a extrémne rýchle ešte pred pocitom negatívnej emócie ako prvú a (prioritu) týchto myšlienok si vôbec neuvedomuje. Lekár ani sestra tento názov pacientovi nevyhovárajú, nenegujú, ale konfrontujú jeho premisy s realitou (Beck, 1979). Úlohou sestry je pripraviť pacienta k otvoreniu sa, pozorovať emočné reakcie a správanie sa pacienta a výsledky svojich pozorovaní hlásiť lekárovi a písomne zaznamenávať. V rámci psychologického prístupu k onkologickému pacientovi, je potrebná, neodmysliteľná empatická psychoterapia. Empatická psychoterapia je predovšetkým ochota ku kontaktu s pacientom a ochota načúvať mu. To je možné len ak rešpektujeme pacienta ako plnohodnotnú osobnosť, a pristupujeme k nemu s úctou. Neznamená to, že s ním musíme so všetkým súhlasiť, ale máme ho prijímať bez predsudkov. Lekár i sestra pri empatickej psychoterapii prejavujú tri základné úrovne vzťahu k pacientovi: 1. pozitívne hodnotenie pacienta a emočná vrelosť, 2. vciťujúce porozumenie vnútornému svetu pacienta (dôležité je dať mu to aj najavo na verbálnej i neverbálnej úrovni), 3. kongruencia - zhoda medzi tým, čo lekár a sestra hovorí a čo si myslí (Dostálová, 1986) Najčastejšími psychoterapeutickými metódami sú relaxačné techniky. Cieľom je uvoľniť svalové a psychické napätie a ukľudniť reaktivitu vyššej nervovej sústavy (Skála, J. et al, 1989). Pri nácviku relaxačných techník treba rátať s tým, že väčšina ľudí nevie správne relaxovať a nevie dobre rozoznávať ani rozdiely medzi pocitmi svalového napätia a uvoľnenia. Všetky relaxačné cvičenia začínajú chvíľkou kľudu, trvajú 2-4 minúty s postupným zatváraním očí. Prvou úlohou je naučiť rozlišovať u pacienta pocit napätia a relaxáciu vo svaloch, čo sa skúša najskôr v rôznych svalových skupinách končatín. Progresívna relaxácia podľa Jacobsona síce nepracuje s kontrolou dychu, ale všíma si napätie dýchacích svalov pri vdychu a ich uvoľnenie pri výdychu. Najskôr to pacient môže skúsiť, pri hlbokom dýchaní, potom je schopný vnímať jemné zmeny i pri normálnom dýchaní. Podľa Jacobsona je nervozita vytváraná z rôznych pocitov neusporiadanej tenzie. Častou chybou pacientov - začiatočníkov býva veľké úsilie, ktoré venujú relaxácii, a ktoré relaxáciu narušuje. Akonáhle sa v priebehu relaxácie objaví nepríjemný pocit, znamená to, že cvičenie nie je dobre prevádzané, že niektoré svalové napätie stále pretrváva. Ak sa nedarí dosiahnuť uvoľnenie, je lepšie cvičenie prerušiť a skúsiť to na druhý deň. Do tohoto cvičenia nepatrí vyvolávanie žiadnych nereálnych či nedefinovateľných pocitov (Rattner, 2001). Jednou z relaxačných techník vhodných v psychoterapii pacientov s onkologickým ochorením je nácvik autogénneho tréningu. Pri autogénnom tréningu sa využívajú jóginské autosugestívne prvky a niektoré poznatky z hypnózy. Prednosťou autogénneho tréningu pri pravidelnom prevádzaní je, že ovplyvňuje príznaky telesnej i duševnej tenzie a odstraňuje nekľud. Autosugestívnou cestou možno upravovať orgánové funkcie a nežiadúce psychické stavy a správanie (napr. fòbie, trému). Neodstraňuje však príčinu choroby. Predpokladom úspešného nácviku autogénneho tréningu sú dve základné požiadavky: schopnosť relaxácie a schopnosť koncentrácie. I dobrá predstavivosť napomáha rýchlejšiemu nácviku. Cvičenie sa má opakovať 3x denne asi po 10 minútach. Autogénny tréning má nižší a vyšší stupeň (Kratochvíl, 1997). Nižší stupeň autogénneho tréningu zahrňuje štandardné cvičenia, pri ktorých sa pacient sústreďuje na šesť základných telesných pocitov: pocit ťažoby, pocit tepla, kľudný dych, tep srdca, tepla v nadbrušku, chlad na čele. Zvládnutie celého 84

18 Ivica Gulášová - Psychologický prístup a komunikácia sestry s onkologicky chorým pacientom nižšieho stupňa autogénneho tréningu trvá asi tri mesiace. Potom sa pre pacienta vytvárajú individuálne formulky podľa jeho nedostatkov a potrieb. Formulky - vyjadrenia majú byť kladné, krátke a jasné - teda nie nie som unavený, ale som svieži, čulý alebo nie nemám trému ale som si istý apod. (Dostálová, 1987). Využitie vyššieho stupňa autogénneho tréningu predpokladá zvládnutie nižšieho stupňa. Je rozdelený do siedmich položiek: prvé cvičenie zahrňuje predstavy farieb, druhé cvičenie učí predstavám konkrétnych predmetov, v treťom cvičení pacient uvažuje o abstraktných hodnotách, štvrté cvičenie sa zaoberá tvorbou charakteru, piate a šieste cvičenie predstavuje prežívanie témy: cesta na morské dno a cesta na horský vrchol, v siedmom cvičení je možné, aby si pacient voľne vybral predstavu. Cvičí sa napätie a uvoľnenie svalov, dokiaľ to pacient nezvládne. Až keď pacient pochopí, o čo ide pri relaxácii, skúša sústredenie v kľudnej polohe na myšlienku: Som úplne kľudný. Je potrebné, aby tento kľud prežíval a úplne sa mu celý oddal. Až potom má význam začať s vlastným cvičením. Pozitívne mentálne predstavy je možné využiť pri odstraňovaní bolesti, strachu z návratu ochorenia. Sugestívnymi metódami, autohypnózou a heterosugesciou, môžeme dobre ovplyvniť bolesť, nevoľnosť a zvracanie. Sugescia je proces, pri ktorom sa nekriticky prijímajú myšlienky, ktoré sú podávané buď verbálne (logickými významami slov), extraverbálne (implikovanými významami slov), alebo neverbálne (gestami, výrazom tváre, postojom atď.). Podstatným faktorom, ktorý sugesciu uľahčuje, alebo jej bráni, je kladný alebo záporný postoj, ktorý k nej prijímajúci subjekt zaujíma, podľa toho, aký citový náboj pre neho má informácia. Ďalej sa na účinnosti sugescie podieľa i úroveň autority, ktorá správu vysiela. Sestry by si v tomto ohľade mali uvedomiť, že autoritatívnosť obsahu sugescie je podmienená nielen osobou sugestora, ale i formou jeho vyjadrenia a spôsobom jej podania. Sugestibilita je miera v akej sugescii podlieha (Kratochvíl, 1997). Prijatie sugescie u pacienta je ovplyvnené tiež logickou pravdepodobnosťou sugescie, ktorá podlieha hodnotiacemu súdu príjemcu. Napr. bdelá sugescia je obsiahnutá v anamnestickom rozhovore a kombinuje sa s racionálnou psychoterapiou. Je to naučená forma jednania s pacientom (prístupu k pacientovi, ktorá prebieha spontánne, bez toho že sa na to lekár nejako špeciálne vedome pripravuje) a miera, s akou ju používa závisí ako na osobnosti pacienta, tak i na osobnosti lekára. Sugescia sa podieľa na integrácii psychického stavu pacienta, čo môže priaznivo ovplyvniť i somatický stav. Málo lekárov a sestier využíva silu sugescie v bdelom stave zámerne premyslenou prípravou, s cieľom, aby žiadúci efekt bol čo najpôsobivejší. Sugestívny moment sa uplatňuje tiež v placebo efekte - napr. viera v neobyčajné pôsobenie nejakého lieku samo osebe môže u pacienta vyvolať pocit subjektívneho zlepšenia. Aby sa tento stav u pacienta dosiahol, musia si lekár či sestra osvojiť základné oblasti komunikácie s pacientom a správania sa k pacientovi. Spôsob akým sestra pôsobí na pacienta - napr. pri podávaní lieku, injekcie má dôležitý vplyv na uverenie efektívnosti a správnosti liečby u daného pacienta. Pri navodzovaní hypnózy sa používajú dva postupy: metóda uspávajúca, metóda stupňovania náročnosti bdelých sugescií. Po ukončení hypnózy je potrebné navodený stav riadne odsugerovať a sugescie, ktoré nemajú pretrvávať, zrušiť. Na úroveň hypnability pacienta vplývajú tri faktory: osoba hypnotizéra, hypnotizačná technika situácia pri hypnóze, hypnotizovaná osoba. Pri cytostatickej liečbe sú dobré skúsenosti s muzikoterapiou. Mentálne funkcie onkologického pacienta je možné rozvíjať a zdokonaľovať meditáciou. Podstatou meditačných techník je jemná manipulácia s ľudským vedomím, ktorou sa snažíme navodzovať lepšie využitie mentálnych rezerv, o lepšie vzájomné prepojenie funkcií vyššej nervovej činnosti. Dobré výsledky prináša jóga a čo najdlhšie zachovanie spoločenských aktivít. Vhodnou metódou navodzovania relaxácie u onkologických pacientov je jóganidra alebo jógický spánok. Cieľom jógy je integrácia osobnosti pacienta na úrovni telesnej, intelektuálnej a emočnej. Jóga umožňuje - prináša pacientovi potenciáciu ľudských schopností a odpútanie sa od konzumného životného zamerania, podporuje ľudskú vzájomnosť a verí v reálnosť pozitívneho rozvoja človeka. Pozitívne vplýva činnostná pracovná terapia aj účasť na klubovej činnosti zameranej na jednotlivé ochorenia (Honzák, R., 1995). Vhodné je i zapojenie pacienta do rôznych typov skupín - napr.: rehabilitačné krúžky, podporné skupiny. ZÁVER Každé závažné ochorenie vyvoláva u človeka psychickú odozvu rôznej intenzity a rôzneho charakteru. Choroba prináša pre pacienta zvlášť s onkologickým ochorením neraz výrazné zmeny 85

19 Ivica Gulášová - Psychologický prístup a komunikácia sestry s onkologicky chorým pacientom i v sociálnej oblasti jeho života. Prináša zmenu kvality života. Tieto zmeny sa prenášajú aj do psychických vzťahov medzi ním a okolím. Najvýraznejším zásahom do psychiky sú okolnosti, keď pred chorobou zastával význačné miesto v spoločnosti, najmä u dominantných mužov. Každý zdravý človek by si mal uvedomiť, že sám sa raz môže ocitnúť v takejto situácii, a podľa toho musí aj konať. Pacient s onkologickým ochorením potrebuje predovšetkým podporu svojej rodiny, citlivý a chápavý prístup bez známok sentimentality a predimenzovanej ľútosti. Netreba sa vyhýbať rozhovorom o chorobe, veľakrát mu to pomôže, ale treba sa snažiť upriamiť jeho myseľ aj na iné veci, zapájať ho do rôznych aktivít v rodine, ale aj mimo nej. Ak sa pacient dostane do fázy ochorenia, kedy nie je možné vyliečenie, umožniť mu čo najkratší pobyt v nemocnici a dôstojné dožitie v kruhu rodiny. Psychologický prístup je nevyhnutný nielen u pacienta, ale aj u príbuzných. Treba im citlivo vysvetliť, čo ich čaká, ako môžu správne pomôcť, prípadne na koho sa môžu obrátiť. Verím, že veľa pomôže i viera v Boha, ktorá dá ich utrpeniu vyšší zmysel A môžeme svojou láskou stále svedčiť, že láska je stále prítomná. Svojím otvoreným srdcom môžem pripomínať, že sa oplatí žiť, žiť i keď to prežívanie bude veľmi náročné (Vanier, J., 2002). LITERATÚRA Bartošíková I. 2000: Kapitoly z psychologie pro zdravotnické pracovníky, Brno, IPV PZ Beck A. T. 1979: Cognitive therapy and the emotional disorders. New York, New American Liberary Dostálová O. 1986: Psychoterapeutické přístupy k onkologickým chorým. Praha. Avicenum Farkaš Š., Kulichová M. 2003: Terminálna starostlivosť, ACHB PKL, Martin Frankl V. E. 1983: Der Mensch auf der Suche nach Sinn. Freiburg, Breisgau, Herder Greisinger J., Jobánková M. et al. 1990: Základy psychológie pre SZP, Martin, Osveta Gulášová I. 1996: Rozvoj komunikačných a sociálnych schopností na hodinách psychológie na Strednej zdravotníckej škole MUDr. I. Hálka. Revue ošetrovateľstva a laboratórnych metodík, roč. II, č. 1/1996, Gulášová I. 1977: Potreby, priania a obavy pacientov pripútaných na posteľ. Revue ošetrovateľstva a laboratórnych metodík, roč. III., č. 1/1977, Gulášová I. 2000: Nevyslovené otázky pacientov. Revue ošetrovateľstva a laboratórnych metodík. roč. VI., č. 4/2000, Gulášová I. 2000: Komunikácia v ošetrovateľstve. Revue ošetrovateľstva a laboratórnych metodík. roč. VI., č. 2/2000, Gulášová I. 2003: Psychologický prístup a zásady komunikácie s umierajúcim pacientom. Revue ošetrovateľstva a laboratórnych metodík. roč. IX., č 3, Haškovcová H. 1994: Lékařská etika, Praha, Galéna Honzák R. 1995: Strach, tréma, úzkost a jak je zvládat, Praha, Maxdorf Kondáš O., Ličko, L. et al. 1973: Psychológia pri ošetrovaní chorých, Martin, Osveta Kratochvíl S. 1997: Základy psychoterapie. Praha. Portál Radimský M. et al. 1997: Psychoterapie I., Brno, IPVZ Rattner J. 2001: Základy holistickej liečby. Bratislava. Eugenika Skála J. et al. 1989: Psychoterapie v medicínské praxi, Praha, Avicenum Vanier J. 2002: Prijať svoju ľudskosť, Bratislava, Serafín Adresa: Ivica Gulášová, Narcisová 40, Bratislava, tel 0903/139645, ivica.gulasova@post.sk 86

20 Josef Dolista Odpovědnost za lidský život Kontakt 6: , 2004 ISSN Odpovědnost za lidský život Responsibility for human life Josef Dolista Jihočeská univerzita v Českých Budějovicích, Zdravotně sociální fakulta Summary The author is trying to realize human life from the philosophical and ethical points of view as a value, which rests the right on dignified treatment with the man since his conception until the end. Respect to lives of the others means an obvious challenge to mutuality and co-living. The author makes a reference to discussed problems that relate to giving the human life, its varid ways, and interruption. At the end of the article, the author deals with moral assessment of a suicide and murder. Keywords: Value of human life giving life origin of genotype abortion actions against human life Souhrn Autor se pokouší z filosofického a etického pohledu pochopit lidský život jako hodnotu, která zakládá právo na důstojné zacházení s člověkem od jeho početí až po jeho konec. Úcta k životu druhých je zřejmou výzvou pro vzájemnost a spolužití. Autor poukazuje na diskutovanou problematiku, která se týká předávání lidského života, jeho různých způsobů, a interupce. Závěrem článku se dotýká mravního hodnocení sebevraždy a vraždy. Klíčová slova: Hodnota lidského života předávání života původ genotypu - potrat činy proti lidskému životu ÚVOD Etika se v současnosti stala předmětem silného zájmu zvláště v medicíně. Stala se odpovědí na reálné ohrožení lidstva, na reálnou možnost rozpadu mravního řádu. V současné době není etika monopolem náboženství ani v teorii, ani v praxi. Filosofie hledá odpovědi na etické problémy se všemi, kdo jsou s to přispět k objasnění mravní problematiky - často spolu s lékaři a dalšími vědci jednotlivých existujících oborů. Současně však vzrůstá vážnost filosofické etiky, protože její vliv na praktický život je nesporný. Bioetika není jen nový název pro lékařskou etiku. Nepojednává jen o osobní odpovědnosti lékaře za zdraví a život pacienta. Technika nebývalou měrou pomáhá medicíně, ale také nastoluje nebývalé etické problémy. Kromě toho se technika stala nástrojem poškozování zdraví a ohrožuje globálně život, a to nejen v podobě války. Proto odpovědnost za zdraví a život se stává záležitostí biologů, ekologů, také politiků, ale nakonec všech lidí. Filosofická etika a bioetika si má proto všímat co nejširších souvislostí a hledat odpovědi na otázky, které se ukrývají u kořenů lidského života, musí hledat odpovědi po smyslu lidské existence, po hierarchii hodnot, po vztahu jedince a společnosti, důstojnosti osoby a jejích základních právech. Rozvoj a ochrana života, zdraví a uzdravování, smrt a umírání jsou témata, která podněcují společenskou odpovědnost. Bioetika je ve všech svých částech výzvou pro všechny lidi, aby spolupůsobili k vytváření zdravějšího a lidštějšího světa. Objevit smysl zdraví a života a pracovat v jeho prospěch, to vyjadřuje hlubokou souvis1ost s náboženským myšlením, ale také se stavem hospodářsko-sociálního vývoje, se silou a zdravím celkové kultury a také s uznáváním autorit. Pokrok lidského života jde ruku v ruce s rozvíjením tvořivé věrnosti a svobody. Jako 87