REVUE ZIMA PROFIL ALEXANDER LUCZY Z BRATISLAVY NA DACHSTEIN SKIALPINIZMUS NA LYŽIACH NA KAZBEK SKIALPINIZMUS. športujeme v horách

Transkript

1 REVUE športujeme v horách PROFIL ALEXANDER LUCZY SKIALPINIZMUS Z BRATISLAVY NA DACHSTEIN SKIALPINIZMUS NA LYŽIACH NA KAZBEK ZIMA

2 EDITORIAL Zimná revue Zimná Outdoor REVUE prináša 3 zaujímavé témy: profil Šaňa Luczyho, skialpinistický výlet na Dachstein, výstup a zlyžovanie Kazbeku. Na základe príhod z novo vydanej knihy Alexandra Luczyho Zážitky a príhody horského vagabunda tuláka hôr sa dozviete viacej o tomto všestrannom horolezcovi. V článku Z Bratislavy na Dachstein za 10 hodín si prečítate, čo sa dá všetko stihnúť za tak krátky čas. Miro Peťo je slovenskou skialpinistickou stálicou. Tentokrát spolu s Robom Vrlákom vyrazili na lyžiach na Kazbek. Určite najhorúcejšou skialpinistickou novinkou je to, že došlo k spolupráci dvoch prestížnych talianskych výrobcov La Sportiva a SkiTrab. A práve tieto dve firmy pripravili na zimnú sezónu 2016/17 skialpinistické novinky. Prajeme Vám pekné čítanie a v zime na túrach krásne počasie a šťastné návraty. Váš tím Yak & Rysy Nová predajňa Yak & Rysy Pripravujeme novú predajňu v Bratislave na ulici Za kasárňou 1 - vchod z Vajnorskej ulice (jedná sa o bývalú predajňu MERITO). Na ploche cca 500 m 2 vám prinesie osvedčené, ale aj nové outdoorové produkty s profesionálnym servisom. Otvorenie je plánované na marec detaily sledujte na 2 3

3 PROFIL Alexander Luczy Zážitky a príhody horského vagabunda tuláka hôr Život nie je nekonečný. Svoje spomienky som nenapísal, aby som hovoril o svojich úspechoch, ale aby som zanechal svedectvo o svojej životnej púti. Urobil som to pre mojich príbuzných a priateľov, ktorí majú o moje pohádky záujem. A hlavne aj preto, že rád rozprávam a píšem a ako penzista mám na to dosť času. Prvý učňovský rok horolezca Šliapem na nástup skaliek vo švajčiarskej Jure. Sprevádza ma moja manželka a rovesníčka, Monique. Kolená, chrbát a šľachy ma trochu pobolievajú. Telo z času na čas štrajkuje, ale motivácia je bez škrabanca. Musím sa pozviechať, rozhýbať, Široká veža, 2466 m, Vysoké Tatry, Eugen Sandory a Jozef Botka, vysúkat si rukávy, aby som sám pred sebou neupadol do hanby. Lezenie v Jure je väčšinou zvislé, cesty ľahšie ako V+ sú zriedkavé. Začínam svoju 62. lezeckú sezónu. Ďaleko od miesta mojich prvých krokov v skale spomínam na začiatky v Košiciach a neskôr v Tatrách. Bolo to v marci roku Medzitým som prežil veľkú časť svojho života v horách, mal som zlomenú lebku, kľúčnu, stehennú a predkolennú kost, pretrhnutú achillovu šľachu a bol som v troch lavínach. Obeťami hôr sa stali môj otec a dvaja moji verní spolulezci. Život ide ďalej a je napriek všetkému krásny. Môj osudný deň na Kežmarskom štíte, 31. august 1959 S rukami vo vreckách, úplne stuhnutý do zimy som balansoval na hrane hrebeňa. Niekoľko krokov za mnou išiel Rudo. Neboli sme naviazaní, lano bolo na vrchole a slúžilo nám ako podložka na sedenie. To bol posledný okamih, kedy by sa bolo dalo ešte otočiť koleso osudu v môj prospech. Ale nestalo sa. Zrazu som sa ocitol vo vzduchu, zdalo sa mi, že letím ako vták. Pred prvým nárazom na skaly vidím obrátený svet, hrebeň sa týči nado mnou, ja letím dole hlavou do hlbiny. Všetko okolo mňa sa točí. Každý, kto taký pád nezažil si myslí, že obeť je vystavená neľudským bolestiam. Nie je to tak. Milosrdná príroda má vypínač, ktorý nešťastníkovi ušetrí akékoľvek útrapy. Ide o prvý šok, po ňom je človek ako v bezvedomí. Padám ako do perín. Necítim nič, žiadny náraz, žiadnu bolesť, nevydám zo seba Volia veža, Alex Luczy a Ján - Johann Kaňa, ani hlásku. Život neprebieha pred mojimi očami ako film. Nelúčim sa s ním, som len prekvapený, čo sa deje. Pád sa náhodou preruší na malej sutinovej plošinke, stena sa strmo láme podo mnou. Ako keby som sa bol zastavil pred široko otvorenou bránou nebeskou, pred začiatkom večnosti, v ktorú ja, ako ateista, neverím. Ako keby všemohúci boh hôr držal nado mnou svoju ochrannú ruku. Skutočne podo mnou sa stena láme a padá Dent du Géant, Mont Blanc, smrť Jána Kaňu nasledovala o sekundu neskôr. Hore je Juraj Weincziller, PROFIL strmo do doliny. Mal som obrovské šťastie, ešte jeden meter pádu a som preč. Ale to si ešte neuvedomujem. Moja hlava neregistruje veci jasne, som ako opilec, ktorý sa na niekoľko sekúnd zobudí zo svojho delíria. O chvíľu vidím Ruda, je sklonený nado mnou. Prekvapený sa ho pýtam, čo sa deje, kde sa nachádzam. Stratil som pamäť. Neviem, že som na vrchole Kež- Alexander Luczy (1939) Rodák z Tatier, mladosť prežil s rodinou v Poprade. Už v detstve sa u neho prejavila láska k horám a vysokohorským túram, ktoré absolvoval so svojím otcom Gustávom Alexandrom Luczym, vynikajúcim horolezcom, skialpinistom a znalcom Tatier. Počas stredoškolského štúdia v Košiciach sa dostal do skupiny horolezcov, ktorí výrazne ovplyvnili jeho celoživotnú náklonnosť k vysohorskému športu. Vysokoškolské štúdium absolvoval v Bratislave, kde získal titul stavebný inžinier. Diplom horského vodcu mu patrí od roku O rok neskôr (1969) po Pražskej jari emigroval do Švajčiarska, kde s manželkou Monique žije dodnes. Svojich záľub, hôr a fotografovania sa nevzdal ani v zahraničí. Alexander Luczy je uznávaný horský vodca s medzinárodným patentom UIAGM a už od mladosti sa venuje aj horskej digitálnej fotografii. Je držiteľom mnohých medzinárodných fotografických ocenení a ceny Grand prix na Svetovej súťaži horskej fotografie v Antibes vo Francúzsku. Donedávna mu vyšli dve publikácie o rodnej vlasti Krásy Slovenska a Vysoké Tatry, ktoré mohla verejnosť obdivovať. Knihu si môžete kúpiť v outdoor predajniach Yak & Rysy v Bratislave a Sport Rysy v Poprade.

4 PROFIL PROFIL Mont Rogneux, Myška a Alex, maráku v nezávidenia hodnej situacii. Od neho sa dozvedám, že som prežil dlhý pád. Letel som skalnatým žľabom, prerušeným niekoľkými stienkami. Spoločne konštatujeme škodu. Všade je plno krvi. Pokúsim sa vstať, no nedarí sa mi. Vidím, že moja stehenná kosť je čudne ohnutá, akoby som mal nové koleno. Je zlomená. Na hlave mám veľkú tržnú ranu. Nos je rozbitý a dá sa povedať, že som si dobre natrhol držku. Nemáme nič, čím by som mohol byť ošetrený. Moja vreckovka trčí možno doteraz podo mnou v stene, zaviazaná na skobe. Ukazovákom pravej ruky si prejdem po zuboch. Zázrak, ani jeden nie je vybitý. Som šťastný, nerozbil som si držku. O zvyšok sa nestarám. Pointes des Ecandies, Myška počas lezeckej túry vo švajčiarskej oblasti Mont Blancu, Spoločenský život, orgie, srandy a hlášky Aj táto príhoda sa stala pri lezení. Bol som v spoločnosti Milana Kriššáka a Miša Orolina. Dobehli sme nášho priateľa G. H., ktorý práve sedel na štande a istil svoju frajerku. Vlastne ju vôbec neistil, lebo sedel jednoducho na plošinke a doberal lano, ako keby na ňom držal kozu na pasienku. Bola to nebezpečná situácia. Prečo nezabiješ skobu? spýtal som sa. Nemám kladivo, odpovedal mi. Bez rozmýšľania som mu odpovedal: Ak leziem s babkou, zabíjam skoby cicinou. To bolo priveľa, priateľ sa urazil a neprehovoril so mnou dlhší čas ani slovíčko. Pomerili sme sa pri pive v Taverne. Táto hláška sa stala neskôr v Tatrách známou. Roky neskôr mi ju v Chamonix jeden mladší Tatranec, ktorý ma osobne nepoznal, pripomenul. Tak spoznal autora hlášky a dobre sme sa spolu zasmiali. Jednu sobotu poobede, bolo to v marci, sedím v smokoveckej Taverne a čakám na spolulezca. Tento však neprichádza. Mobilné telefóny neexistovali, nevedel som, či sa mu niečo nestalo. Po zotmení som sa napriek tomu vydal sám na Térynku. Pred odchodom ma jeden z konzumentov piva mimochodom upozornil, že práve teraz koncom zimy sa zobúdzajú medvede, ktoré si radi pochutnajú aj na mäse nocou sa potulujúcich turistov. Túto poznámku som vzal bez emócií na vedomie. Nebolo to po prvýkrát, čo idem v noci sám do hôr. Mal som v batohu čelovú, ako sme my hovorili, náčelnícku lampu. Takže tmy som sa nemusel obávať. Myšlienka o medveďoch ma ale nechcela opustiť a vŕtala mi stále v hlave. Kráčam hore Malou Studenou dolinou na snehu, ktorý mi dovoľuje dostatočne vidieť aj bez umelého svetla. V pravej ruke horolezecký čakan, pre každý prípad. Zrazu hrôza. Nastal posledný okamih môjho doteraz krátkeho života. V bezprostrednej blízkosti predo mnou počujem zvuk, ktorý, ako si okamžite pomyslím, môže pochádzať len od medveďa. Niečo fučí, alebo stoná, s intenzitou najmenej byvola. Tma zintenzívňuje silu zvuku. Ak zle vidíš, lepšie počuješ. Aj fantázia pracuje lepšie. To samozrejme nemôže byť ľudská bytosť, myslím si. S trasúcou sa rukou zapínam lampu. Na snehu vo vyšliapanej stope predo mnou čupí človek, horolezec. Vykonáva základnú fyziologickú potrebu každého živého tvora, vyprázdňuje si črevá. Ľudovo povedané, serie. Pri tlačení vydáva zvuk, stonanie, ktoré pri dobrej viditeľnosti rozozná okamžite každý z nás. Asi mal zápchu. V hustej tme to bol však pre mňa obávaný medveď. Nový serúci priateľ sa mi hneď prihovoril: Kvôli tme som nemohol nájsť papier na vytretie zadku, posvieť mi, prosím ťa. Vďaka mojej lampe vytiahol veľmi rýchlo z batohu toaletný papier. Zvyšok cesty na Térynku sme vykonali spoločne. Živého stonajúceho alebo serúceho medveďa som v Tatrách nikdy neuvidel. Platňa Dvaja horolezci visia v zvislej stene. Sú v bezvýchodiskovej stuácii. Sú stratení, nepomôže im ani modliť sa. Prší ako z krhle, hromy bijú, blesky križujú nebo. Síl im viditeľne ubúda. Vôľa na prežitie klesá. Ich život visí len na vlásku. Nemilosrdná a krvilačná Hora čaká na svoje obete. Nechá človiečikov ešte nejaký čas potrápiť sa, potom Slovenskí vodcovia boli prijatí v Zermatte do medzinárodnej únie UIAGM, zľava Robo Gálfy, Alex Luczy a Paľo Rajtár, október ich zhltne. Ich telá rozdrví svojimi ostrými žulovými zubami, pochutná si na šťavnatej človečine a nakoniec vypľuje ich nestráviteľné kosti. Tak nejako by mohol začínať banálny horolezecký krvák. V tomto konkrétnom prípade však ide o skutočnosť, jedným z dvoch uväznených nešťastníkov som ja. Druhým je Ďuro, obidvaja sme úplne mokrí, ale nie beznádejní. Výlez zo steny do ľahkého terénu je len 30 metrov nad nami. S ohľadom na ťažkosti lezenia a bláznivé počasie, zachrániť sa týmto smerom nemôžeme. Na situácii nič nezmení ani skutočnosť, že ja v tejto stene trčím už druhýkrát, a to v priebehu toho istého týždňa. Začiatok prvého dejstva našej príhody bol tiež vlhký. Odohral sa v mokrej štvrti v tatranskej krčme Pod lesom. Bolo to v sobotu, 15. Júna 1963, deň vyplácania zálohy prvej polovice mesačného zárobku. Ja som pracoval na blízkej stavbe kanalizačnej čistiacej stanice. Zažitým zvykom stavbárov bolo prepiť časť zarobených peňazí hneď na tvári miesta. Profesionálna solidarita ma prinútila k aspoň krátkodobej účasti na tejto orgii. Predo mnou stojí veľké pivo a pol deci rumu. Niežeby som bol zarytým odporcom alkoholu, ale opiť sa do nemoty nebolo nikdy mojím koníčkom. Vedľa mňa je nabalený batoh do hôr. Chys- Tma zintenzívňuje silu zvuku. Ak zle vidíš, lepšie počuješ. Aj fantázia pracuje lepšie. 6 7

5 PROFIL PROFIL Keďže výmena informácii medzi nami emigrantmi na Západe a ľuďmi, ktorí ostali doma bola veľmi obmedzená, dochádzalo často k vytváraniu legiend alebo k úplnému sfalšovaniu skutočnosti. tám sa na lezeckú túru. Moji kolegovia, ktorí toto hoby nemôžu a nechú pochopiť, vytrvale naliehajú na druhé a ďalšie kolá v tejto olympiáde chľastania. Ja však viem, že musím rýchlo, ako to len je možné vypadnúť. Nakoniec sa mi to aj podarí. Vydýchnem si. Zo zadymenej a smradľavej Salbitschijen v centrálnom Švajčiarsku, lezecký drahokam Álp. Na vrchole je Lojzo Krkoška, slovenský Švajčiar z Kysúc, krčmy vypadnem do čistej prírody. Nebo je zatiahnuté a poprcháva. Ale nemám iného východiska, ako vydať sa na chatu, som dohodnutý na túru a nechcem sklamať môjho priateľa. Súkromný chatár na Velickom plese Náhradné matrace boli v sklade, plné hmyzu, asi bĺch. Krátko po zhasnutí svetla ma Jana, s ktorou som zdieľal naše skromné lôžko, odtiaľ vyhodila - asi som bol príliš dotieravý. Neostalo mi nič iného ako ľahnuť si vedľa Ondreja na dlážku. Musel som spať sám. Zrazu sa Ondrej ozval legendárnym výrokom: Ta vidziš Šaňo, teraz by ci aj blyha bula dobra. ( Tak vidíš Šaňo, teraz by ti bola ako spoločníčka aj blcha dobrá. ) Bolo to v sobotu 17. augusta 1968, štyri dni pred okupáciou republiky a koncom Pražskej jari. Vtedy som netušil, že sa spolu so Šablatúrovcami stanem o niekoľko rokov švajčiarskym občanom. Lyžiarsky úraz, zlomená noha na kopci Titlis, Začína nový život Keďže výmena informácii medzi nami emigrantmi na Západe a ľuďmi, ktorí ostali doma bola veľmi obmedzená, dochádzalo často k vytváraniu legiend alebo k úplnému sfalšovaniu skutočnosti. Tak som sa dobre pobavil, keď som v jednej predajni so športovými potrebami v Baseli stretol môjho vzdialeného príbuzného Petra Horvaya, ktorý žije v Nemecku. Dostal o mne z Československa nasledovnú informáciu: Oženil som sa údajne s veľmi bohatou Švajčiarkou. Žijem vo Svätom Moritzi (mesto, kde sa zdržiava len absolútna svetová smotánka) a nepracujem. Voľný čas si údajne vypĺňam naháňaním mladých dievčat a lezením a lyžovaním. A to všetko s absolútnym súhlasom mojej ženy. Chudák Peter bol sklamaný, keď sa dozvedel, že som obyčajným zamestnancom, síce leziem a lyžujem, ale to len vo voľnom čase. Na dobrodružstvá so ženami mi neostáva dosť času a okrem toho, som vlastnou ženou dosť vyťažený. Lavíny Ivan zrazu počul podozrivý zvuk, ako keby niečo bolo prasklo a upozornil ma naň. Ja som asi už trochu nahluchlý, nič som nepočul, alebo nechcel počuť. Hrebeň bol už len asi jeden meter nad našimi hlavami. Svah bol však strmý, asi štyridsať stupňov. Vtom sa povrch snehu na viacerých miestach roztrhol čiarami, ktoré pripomínajú blesky. A my sme sa už aj viezli v obrovskej mase snehu. Vlastne neviezli sme sa, leteli sme obrovskou rýchlosťou ako vtáci. Mňa lavína vypľula veľmi skoro, ale Ivan preletel cez skalný prah a zastavil sa až v doline o niekoľko stoviek metrov nižšie. Nebol zasypaný. Vynadali sme si navzájom a sľúbili, že manželkám o tomto dobrodružstve nebudeme referovať. Môj prístup k fotografii Jedného dňa v Bazileji v roku 1971 som v svojej izbe v improvizovanom laboratóriu robil zväčšeniny. Nebol som s nimi spokojný, rozstrihal som ich a zlepil na novú fotku. Tá bola potom aj uverejnená v mníchovskom časopise Der Bergsteiger. To bola moja prvá koláž fotomontáž. Vec ma začala baviť hlavne preto, že som takto mohol vyrábať fotky s osobným akcentom. Boli to bez výnimky čiernobiele obrázky. Na farbu som sa nedal, lebo robenie týchto fotiek vo vlastnom laboratóriu sa mi zdalo byť veľmi komplikované a drahé. Skúšal som aj diáky, ale zanechal som to. Nerobil som a nemohol som robiť prednášky a s diákmi nebola žiadna zábava. Do rúk sa mi dostal hotový produkt, ale ja som chcel s fotkami vždy niečo sám robiť, zabávať sa v tmavej komore. Diáky sú aj oveľa chúlostivejšie na správnu expozíciu ako negatívne fi lmy. A nakoniec papierové snímky som si mohol prezerať, kedy som chcel, diáky sa museli premietnuť s inštalovaním celého vybavenia. Pripravil Jarýk Stejskal 8 9

6 SKIALPINIZMUS Z Bratislavy na Dachstein za 10 hodín 5.00 prázdnou diaľnicou vyrážame do hornorakúskej dedinky Obertraun, kde je údolná stanica lanovky strediska Krippenstein. Cesta k najdostupnejšiemu ľadovcu ubieha rýchlo, a tak sme o deviatej na mieste. Našim plánom je okruh Rumpler Runde, ktorý by sme chceli okoreniť výstupom na Dachstein. Uvedená trasa má prívlastok aj National Ski Tour, takže si to aj samotní Rakušania celkom považujú. Veď pri zjazde z Dachsteinu naspäť do Obertraunu čaká na našinca neuveriteľných 24 km. No, po poriadku. Keďže je sobota a ešte k tomu aj pekne, treba na lístok chvíľu čakať a v kabínke sa trochu potlačiť. Určire sa však oplatí. Za 19,50 vás lanovka vyvezie až na vrcholnú stanicu do výšky 2100 m. Túru treba začať zjazdom k Talstation Gjaidalm a odtiaľ už príde na rad šliapanie vlnitým terénom začíname po- pri žltej budove bývalých kasární Oberfeld vyratrakovanou a tyčovým značením zabezpečenou zimnou cestou. Výšku naberáme len veľmi pomaly, ale však hádam sa to nejako rozbehne konečne vidíme na obzore Schladmingský ľadovec, kde si opäť pomôžeme sedačkou. Najprv však k nej musíme zlyžovať Po jazde lanovkou sa vytiahneme ešte vlekom a už vidíme stanicu Hunerkogel, ktorá zabezpečuje výjazd na Dachstein z juhu od Schladmingu. Toto všetko za spomínaných 19,50. Opäť nalepíme, obídeme Hohes Dirndl a už sa pred nami objavuje si- lueta Hoher Dachsteinu spolu aj s vrcholovým krížom. Skidepot je tesne pod začiatkom ferraty Randkluftsteig, ktorá má v lete obťažnosť A/B-teda ľahká už bez batohov s mačkami na nohách a cepí- nom v ruke začíname výstup. Rovnako ako my sa o vrchol pokúša aj nejakých ďalších de- sať opozdilcov. Oceľové lano ferraty občas nad snehom trčí, k dispozícii sú aj kramle, takže žiadna panika. Zdržanie spôsobujú akurát 3 skupinky vodcov s klientmi, ktorí pri zostupe istia svoje ovečky. Nejako sa vyhneme a posledných 100 výškových na vrchol sa nám ide omnoho lepšie. Čas pokročil, tak len obligátna vrcholovka a opäť v zápche smerom dole ku lyžiam začíname značne unavení zjazd Hallstattským ľadovcom. S orientáciou nie je problém, po pár metroch narazíme na tyčové značenie, ktoré nás privedie až k chate Wiesberghaus, kde najbližsie dve noci dovolenkujeme. Pri zjazde treba párkrát do protisvahu vyšliapať, čo nám berie aj posledné sily a sedíme úplne unavení v jedálni čakajúc na zaslúženú trojchodovú večeru. V nedeľu len výšľap na Simonyhutte, pri búrlivom vetre je aj to výkon. No a na pondelok chuťovka. Po hodinovom šliapaní na Gjaid Alm, ktorý je opäť vrchole Pri výstupe od údolnej stanice Gjaidalm pomaly.na naberáme výšku len veľmi zabezpečený tyčovým značením, nás čaká najdlhší Talabfahrt (11 km) Rakúska po parádnom manchestri až do Obertraunu. Výlet končíme prehliadkou Salzburgu a kávou pri Mozartwohnhaus. Lukáš Stanzel Kultúrne spestrenie: Salzburg a káva u Mozarta. Hoher Dachstein (2995 m), presne po desiatich hodinách od štartu v Bratislave. SKIALPINIZMUS Pózujeme pri historickej kabínke. Údolna stanica v stredisku Krippenstein

7 SKIALPINIZMUS SKIALPINIZMUS Portugalsko, Ponta do Pico. Na lyžiach na Kazbek Kazbek. Mýtická hora ležiaca v centrálnej časti Kaukazu. So svojou výškou 5047 m je táto vyhasnutá sopka siedmym najvyšším vrcholom kaukazského pohoria. Podľa legendy tu bol za vzburu proti bohom ku skale prikovaný Prométeus, ktorému za trest orol každý deň vyžieral zaživa pečeň. Legendy sa viažu aj k nižšie položeným úbočiam kopca, kde v mieste zvanom Betlehem prebývali pustovníci a údajne tam mali byť ukryté aj jasličky, do ktorých bol v izraelskom Betleheme uložený novorodený Ježiš. Mystický nádych tohto miesta dotvára kláštor Sameba situovaný na úpätí hory. Spolu s kamarátom Robom Vrlákom sme sa v júni 2015 rozhodli navštíviť tento bájami opradený kopec s cieľom zlyžovať jeho JV kuloár. Naše kazbecké dobrodružstvo začalo letom z Varšavy do Tbilisi, odkiaľ nasledoval trojhodinový presun do dediny Stepantsminda (pôvodný názov Kazbegi). Stepantsminda je sympatická dedinka ležiaca na úpätí Kazbeku na hlavnom ťahu medzi gruzínskou metropolou Tbilisi a ruským mestom Vladikavkaz. Lacno, rýchlo a s miernou príchuťou adrenalínu sa sem dá dostať tzv. maršrutkami lokálnymi mikrobusmi (10 GEL/ osoba, 1 EUR = 2,7 GEL). V dedine nie je problém nájsť ubytovanie. Aj nás si hneď po príchode na hlavné námestie odchytil miestny Gocha a ponúkol nám izbu v jeho dome s tým, že ak chceme, môžeme mať k nocľahu aj polpenziu (40 GEL/ noc/osoba). Priplatiť si za jedlo sa určite oplatí domáca gruzínska kuchyňa je vynikajúca a neochutnať miestne špeciality ako Khingali (pirohy s mäsovou plnkou) a Khachapuri (niečo ako lokša plnená bryndzou) by bolo ťažkým gurmánskym hriechom. Okrem gurmánskych zážitkov je možné v dedine zapožičať si alebo zakúpiť prakticky všetko potrebné na pobyt v kopcoch (vrátane mapy, Kazbek, JV kuloár spadá vľavo. Foto: Miro Peťo. Východ slnka počas výstupu JV kulárom na Kazbek. Foto: Robo Vrlák. plynových bômb či chýbajúceho horolezeckého materiálu). Pred odchodom do hôr je potrebné ohlásiť sa v budove akejsi miestnej horskej služby treba podať informáciu, že idete hore na Kazbek a v akom termíne. Toto opatrenie zrejme úzko súvisí nielen s ubytovaním na chate Betlehemi pod Kazbekom a prípadnou záchranou v horách, ale aj so skutočnosťou, že na Kazbeku sa pohybujete v blízkosti citlivej hranice s Ruskom. Samotný výstup na Kazbek začíname od kláštora Sameba (2200 m), kde nás po silne rozbitej ceste vyviezol náš domáci na jeho nesmrteľnej Nive za poplatok 50 GEL. Ušetril nám tým 400 výškových metrov nezáživnej chôdze s ťažkými báglami na chrbtoch. Od kláštora pokračujeme chodníčkom po trávnatom chrbte do sedla Arsha Pass (2900 m). Krásne rozkvitnuté lúky a pekné výhľady navôkol dávajú zabudnúť na ťažké svine na chrtoch, v ktorých okrem skialpinistického výstroja nesieme aj jedlo na 8 dní a spacáky s karimatkami potrebnými na prespanie v chate Bethlemi. So zvyšujúcou sa tepovou frekvenciou spotený testujem Bodyfit modely termoprádla od Icebreaker fungujú výborne. Spoľahlivo odvádzajú pot do vyšších vrstiev a počas krátkych zastávok na tele rýchlo obschnú po zateplení ďalšou vrstvou. Súvislejší sniežik začína za sedlom Arsha, kde zhadzujeme z batohov lyže, prezúvame sa zo Scarpy do Scarpy a s búrkou v pätách ťapkáme morénami ľadovca Gergeti. Ľadovec v spodnej časti nepredstavuje väčšie riziko trhlín, takže lano zostáva v batohu. Po šiestich hodinách dosahujeme chatu Bethlemi (3653 m). Ide o bývalú meteostanicu, ktorá oproti alpským chatám poskytuje len minimálny komfort. Ale o to intenzívnejší je zážitok z pobytu v nej! Chatár nás ubytováva v izbe č. 2 hneď vedľa jeho izby, v ktorej sa ako v jedinej v celej chate kúri. Neskôr zisťujeme, že čím hlbšie v útrobách chaty sú izby situované, tým sú biednejšie vybavené. V tých posledných chýbajú aj prične na spanie. Napriek relatívne menšiemu komfortu sa cena za noc pohybuje v medzisezóne 25 GEL na osobu (v sezóne 35 GEL). Pre milovníkov trepotania celty existuje možnosť postaviť si vlastný stan na veterných plošinkách okolo chaty. No rátajte s tým, že aj stanovanie pri chate je spoplatnené (10 GEL). Výstup JV kuloárom na Kazbek. Foto: Robo Vrlák

8 SKIALPINIZMUS SKIALPINIZMUS Záverečné metre na vrchol Kazbeku. Foto: Miro Peťo. Počasie v regióne je koncom jari nestabilné. Predpovede počasia čerpáme z yr.no, no ani relatívne spoľahlivý nórsky predpovedný model tu veľmi nevychádza. Prvú aklimatizačnú túru preto rušíme už doobeda pár metrov nad chatou, keď hmla začína goticky temnieť a vzduch okolo nás podozrivo bzučať. Ledva stíhame zavrieť dvere chaty a vonku sa rozpútava búrkové peklo. Poliaci, ktorí v ten deň pôsobili vyššie na kopci, by vedeli hovoriť svoje, keď im okolo hláv začali iskriť Eliášove ohne... Ďalší deň nás prekvapuje nečakaný plech. Neváhame a ihneď vyrážame na aklimatizačnú túru na Elektrozink (4278 m). Ide o príjemnú prechádzku ľadovcom Gergeti zakončenú pohodlným výstupom naprieč východným svahom na samotný vrchol, z ktorého sa nám v plnej kráse ukazujú divoké kaukazské kopce západne od Kazbeku. Následný zjazd je pre mňa i pre Roba kaukazská lyžiarska premiéra, o to viac si parádnu lyžovačku užívame. Po túričke následne celé poobedie oddychujeme na chate a pripravujeme sa na zajtrajší výstup na Kazbek. Ten začína budíčkom o druhej v noci. Vonku zima a bezvetrie, známky dobrého počasia. Po betónovom sniežiku rýchlo stúpame nahor spodnými časťami kuloára. Jednou z výhod priamej výstupovej trasy JV kuloárom oproti normálke zo SZ je skutočnosť, že nemusíme ísť zdĺhavou okľukou po ľadovci a ani nie sme ohrozovaní serakmi, ako je tomu vo vedľajšej južnej stene. Vďaka tomu môžeme stúpať hore naľahko bez lana a vercajku, čo značne urýchľuje náš postup. Nemáme sa však kam ponáhľať počasie je krásne, Pred chatou Bethlemi. Foto: archív Miro Peťo. Lyžovačka v spodných častiach JV kuloára. Foto: Robo Vrlák. oblačnosť sa drží v predhoriach Kaukazu na gruzínskej strane. Vrchol dosahujeme okolo deviatej ráno. Hore pofukuje štipľavý vetrík, čo však ihneď rieši páperka a goráčový komplet od Marmotu, vďaka ktorému si môžem aj v chladnejšom počasí naplno vychutnať prekrásne výhľady na celý kaukazský hrebeň. Po krátkej prestávke začíname lyžovať nadol kuloárom. Sniežik stihol na priamom slnku akurátne odmäknúť, lyžovačka je vynikajúca aj napriek miernemu štiepaniu v hlavičke. Predsa len lyžujeme v 5000 metroch a jedna aklimatizačná túrička bola asi málo. Ale nevadí, hlavne že nám dnes vyšlo počasie a podmienky. Na chate poobede dospávame nedospatú noc, večer futrujeme šunku so syrom a všetko to zapíjame lahodným vifonom. Nech si hovorí kto chce čo chce vifon je vifon! Po večeri si spokojní s krásnym dňom líhame do spacákov a tešíme sa na zajtrajšok. Ráno sa po miernom váhaní v neistom počasí rozhodujeme, že skúsime ešte do tretice zlyžovať aj lákajúcu SV stenu protiľahlého Ortsveri (4258 m). Ľadovec Gergeti je v tejto časti trochu rozoklanejší, preto ho radšej križujeme naviazaní. Vercajk s lanom následne nechávame pod stenou a naľahko frčíme nahor 500-metrovou firnovou stenou. Aklimatizovaní sme už dobre, takže vrchol dosahujeme pomerne rýchlo. Hore nás však zatvára hmla, preto pripravení na zjazd čakáme hodinu na okno. Trpezlivosť sa vyplatila - odmenou je viditeľnosť Na vrchole Kazbeku. Foto: Robo Vrlák. a firnové orgie nadol celou stenou až na ľadovec. Spokojní s vydarenou akciou ďalší deň balíme bágle a vyrážame dole do dediny. Na lyžiach nás sniežik púšťa do Arsha Pass. V sedle sa prezúvame zo zimy do leta a zostupujme rozkvitnutými kaukazskými lúkami dole ku kláštoru Sameba. Domáci vodca nám na chate spomínal, že minulý rok sa ešte aj v júni dalo muldami zlyžovať takmer až dole do dediny. Nám však záverečný peší zostup nevadí. Možno skôr naopak. Veď čaro jarného skialpu tkvie aj v kontrastoch. Tak ako celý Život je o kontrastoch, ktoré spolu koexistujú v jednote. Tak aj návrat zo sveta snehu, skál a ľadu do sýtozeleného sveta plného farebných kvetov je vždy magický. Najmä v takom prekrásnom zákutí našej planéty akým je Kaukaz... Miro Peťo 14 15

9 NOVINKY Skialpinistické novinky LA SPORTIVA na zimnú sezónu 2016/17 Určite najhorúcejšou skialpinistickou novinkou je to, že došlo k spolupráci dvoch prestížnych talianskych výrobcov La Sportiva a SkiTrab. Hlavným dôvodom boli skúsenosti tradičného výrobcu z Bormia SkiTrab, ktorý už dlhé roky produkuje špičkové lyže na skialpinismus. Ďalej to bolo vytvorenie prestížnej značky 100% Made in ITALY. Určite najuniverzálnejším modelom je dlhoročný bestseller firmy SkiTrab model ALTAVIA. Vyrába sa v pánskej a dámskej verzii v dĺžkach 157/164/171 a178 cm s parametrami 116/ /104 mm a hmotnosťou od 1140 do 1250 g, čo pri celodrevej konštrukcii a tejto šírke nie je vôbec zlé. Odporúčaná cena je 546,-. NOVINKY V ponuke je pretekársky supermodel GARA AERO LS v dvoch dĺžkach (164 a 171 cm) a dvoch tvrdostiach (flex 60 a flex 70) doplnený o dámsky model v dĺžke 157 cm s flexom 60. Rozmery 164 cm modelu sú 91/61/80 mm a hmotnosť 715 g. Odporúčaná cena týchto lyží je 919,-. Kompletný rad dopĺňa model MAXIMO v pánskej aj dámskej verzii. Správna voľba skialpinistov, ktorí si s ľahkou lyžou chcú užiť aj v zjazde. Je dostupný v dĺžkach 157/164/171/178 a 185 cm. Špička je 121 mm široká, stred je od 88 do 94 mm a päta má 110 mm. Hmotnosť je 1579 až 1805 g. Odporúčaná cena je 649,-. Ku všetkým modelom sú dostupné aj originálne tulenie pásy s patentovaným upínaním firmy od SkiTrab. Pre lyžiarov s pretekárskymi ambíciami je tu model MAESTRO v dĺžkach (157, 164, 171 a 178 cm). Parametre 107/78-76, /94 mm. Hmotnosť 900 až 990 g v závislosti od dĺžky. Odporúčaná cena 899,-. Podstatným faceliftom prešli aj štvorprackové lyžiarky SPECTRE a dámska verzia SPARKLE. Okrem farebnej premeny bol upravený tvar, najmä v oblasti priehlavku, kde ich predchodca poskytoval len veľmi málo miesta. Najdôležitejšou zmenou je kompatibilita s viazaním TR2 od firmy SkiTrab. Sú to jediné lyžiarky, ktoré sú kompatibilné so všetkými normami skialpinistických viazaní: TR2, Tech a aj AT. Lyžiarky majú hmotnosť 1440 g a majú flex 110. Dostupné sú vo veľkostiach 24 až 31.5 Mondopoint. Rozsah pohybu komína lyžiarky je až 60 stupňov, vďaka patentovanému jazyku Ezflex. Je to lyžiarka, v ktorej sa výborne šľiape a je aj vynikajúcou oporou v zjazde. Odporúčaná cena je 529,

10 18 19

11