Tréner a kouč

Transkript

1 1.1.1 Tréner a kouč Profesia trénera spojená v oblasti tréningu a v oblasti vedenia v súťažiach, stavia trénera pred stále nové a nové náročnejšie úlohy. V našich podmienkach sa do pozície spojenej s úlohou kouča dostáva najčastejšie tréner. Tréner plní vedľa svojej role trénera, ktorá má charakter dlhodobý ale i krátkodobý, aj úlohu kouča. Tá vyžaduje okrem špeciálnych znalostí a zručností, tiež určité postoje a snahy. Tréner v úlohe kouča sa snaží prepojiť vedenie športovca v tréningovom procese a jeho vedením v zápase, alebo v súťaži. V športovej praxi sa táto náväznosť obidvoch rolí považuje za najvýhodnejšiu aj preto, že trénerovi umožňuje využiť poznatky o športovcovi získané v tréningu. Umožňuje mu v tréningu vytvárať predpoklady pre úspešnú realizáciu role kouča. Dnes sa do popredia dostáva čoraz viac špecializovaných trénerov na konkrétnu svoju činnosť /tréner na kondičnú prípravu, tréner na hernú prípravu, atď./. Dochádza k výraznejšej diferenciácii zamerania trénera na činnosti spojené s vedením športovca v súťaži. S touto difereciáciou činností vzniká nová sociálna rola v športe a to rola kouča. Na vysvetlenie charakterizoval VANĚK (1983) úlohu trénera a kouča ako špecificky orientovanú výchovnú prácu, ktorá z psychologického hľadiska má mnoho zaujímavých náročných charakteristík. A preto úlohu trénera definuje ako tvorivé sprostredkovanie hodnôt, ktoré pôsobia na výkon a osobnosť športovca. Podľa KAČÁNIHO (1991) je činnosť trénera mnohotvárna má mimoriadne nároky na rôzne stránky jeho osobnosti, kvalifikáciu a podobne. Bezprostredný obsah činnosti trénera je zameraný predovšetkým na vypracovanie a prijatie rozhodnutí, organizáciu a realizáciu prijatých rozhodnutí v praxi, resp. ich korekciu a podobne. Ďalej autor definuje koučovanie ako riadenie stavu pripravenosti kolektívu z pohľadu konkrétnych podmienok danej situácie v zápase. Podľa PACINU VANĚKA (1983) je sociálna úloha trénera očakávané správanie sa človeka v spoločenských situáciách. KORČEK (1992) vidí činnosť kouča ako určitý špecifický výkon riadenie a koordinovanie ľudí v nejakej činnosti.

2 1.2 Osobnosť kouča Prax nám potvrdila, že trénerská práca sa dnes chápe ako pedagogicky mimoriadne náročná práca, vyžadujúca veľkú iniciatívu samostatného rozhodovania aj v rizikových situáciách, patričnú dôveru pri riešení tréningových a zápasových problémov. Môžeme konštatovať, že tréner je nielen spolutvorcom vyššej výkonnosti, ale aj zrelšej osobnosti hráča, čo samozrejme ovplyvňuje spätne aj jeho samého. SLEPIČKA (1988), analyzoval tento problém z čisto psychologického hľadiska a prikláňa sa k názoru, že premenlivými činiteľmi, podľa ktorých je možné predpovedať a vysvetliť respondentom správanie hráčov a predpokladať ich vývoj. Toto zdôraznenie z dynamického aspektu osobnosti zodpovedá tým požiadavkám, ktoré kladie koučovanie na osobnosť trénera. Je nutné posudzovať jeho osobnosť komplexne, so zvláštnym zreteľom na jeho činnosť. Nestačí poznať iba štruktúru vlastností a schopností, ako sú napr. charakter, postoj k problematike, motivácia, temperament, schopnosti, sociálne úlohy, atď. Správne vedený hráč sa dokáže úplne odovzdať trénerovi, plní jeho pokyny, maximálne mu dôveruje počas celého zápasu, bez ohľadu na výsledok, prostredie, súpera a vývoj zápasu. Činnosť kouča je teda kreatívna orientovaná na všestrannosť hráčov a je aj autokreatívna smerujúca k sebavýchove a rozvoju vlastnej osobnosti. Z psychológie osobnosti vieme, že vlastnosti človeka sa vytvárajú zo základných psychologických procesov (pocity a vnemy, pamäť, myslenie a predstavy, emócie a vôľové procesy) a prejavujú sa určitou úrovňou činností a správania daného človeka. Medzi základné vlastnosti človeka zaraďujeme temperament, schopnosti, charakter a zameranosť osobnosti. Tieto sú rôzneho významu. Jedny tvoria prirodzenú podstatu človeka a vyjadrujú jeho rodové vlastnosti, ktoré sa formovali vo fylogenéze, t. z v procese historického vývinu človeka. Sú to vlastnosti temperamentu, vyjadrujúce typ vyššej nervovej činnosti. Ostatné vlastnosti, ktorých je väčšina, sú výsledkom ontogenetického vývinu osobnosti človeka a utvárajú sa na základe vrodených vlastností. V procese činnosti a v súlade s jeho požiadavkami, vlastnosti určitým spôsobom navzájom

3 spájajú a utvárajú zložité štruktúry, medzi ktoré zaraďujeme už spomenuté temperament (systém prirodzených vlastností), schopnosti (súhrn intelektuálových, vôľových a emocionálnych vlastností), charakter (syntéza vzťahov a spôsobov správania) a zameranosť osobnosti (systém potrieb, záujmov a ideálov). Syntéza týchto štruktúr tvorí spoločný systém charakterizujúci celkovú osobnosť človeka (KARKUŠ, 1981). SLEPIČKA (1988) chápe štruktúru osobnosti ako jednotu všetkých psychických funkcií, procesov, vlastností, motívov i zážitkov. Najdôležitejšia je však celistvosť a jednotnosť osobnosti. Jednotlivé zložky môžeme posudzovať aj oddelene, ale v interakcii k hráčovi sa vždy prejavujú ako celok. GREGOR (1995) definuje štruktúru osobnosti ako systém, ktorý je charakterizovaný vlohami, schopnosťami, nadaním, temperamentom, charakterom a sociálnymi úlohami trénera. MACÁK (podľa RACSKA, 1990) pri analýze v štruktúre osobnosti delí jednotlivé zložky osobnosti na temperament, charakter, vlohy alebo dispozície osobnosti, schopnosti, zručnosti a motiváciu. Do popredia sa dostáva otázka do akej miery sa jednotlivé zložky osobnosti prejavujú v sociálnej interakcii tréner hráč. Výsledok niektorých štúdii, napr. u SVOBODU (podľa SLEPIČKU, 1988) prikladajú význam určitým zložkám osobnosti pre efektivitu úlohy trénera. Ide predovšetkým o oblasť schopností (výrazná praktickosť, kombinačné schopnosti, schopnosť znášať dlhodobú psychickú záťaž a pod.). Ďalej ide o integritu osobnosti (silná vôľa, sebakontrola, emocionálna stálosť, zodpovednosť), interpersonálne vlastnosti (vodcovské rysy, vyžadovanie pozornosti, spolupatričnosť, priateľské vzťahy atď.) a vlastnosti premietajúce sa do vzťahu k športu (svedomitosť, ctižiadosť, súťaživosť, atď.).

4 1.2.1 Typológia osobnosti kouča Typologický postup v štúdiu osobnosti predstavuje snahu rozdeliť ľudí do určitých, bližšie definovaných typov, pretože je to pre pochopenie ľahšie, než popisná charakteristika. Typ je určitý vzor pre ľudí, u ktorých sú niektoré základné znaky zoskupené rovnakým spôsobom. Typ predstavuje vždy určitú abstrakciu, pól ku ktorému jednotliví ľudia viac alebo menej smerujú. Typy sa vytvárajú väčšinou logickou konštrukciou, ktorá sa opiera o skúsenosti a v optimálnom prípade je overené empiricky. Najpoužívanejšou typológiou je antický systém štyroch temperamentov, ako ich vymedzil HYPOKRATES: S A N G V I N I K - je silný, vyrovnaný, pohyblivý, živý, družný, rýchlo sa zapáli a rýchlo si hľadá novú orientáciu F L E G M A T I K C H O L E R I K - je silný, vyrovnaný, ale pomalý typ, ťažko sa vzruší, ale vzrušenie trvá dlho - je silný, nevyrovnaný typ, nevie sa ovládať, reaguje neprimerane, výbušne, útočne a zúrivo M E L A N C H O L I K - slabý, nevýrazný, rýchlo sa unaví Podľa MARTENSA (2005) sa väčšina trénerov prikláňa k jednému z troch trénerských štýlov: autoritatívny, submisívny alebo kooperatívny štýl. Autoritatívny štýl tréner diktátor robí všetky rozhodnutia sám. Úlohou hráča je len plniť trénerove príkazy. Predpokladom pre tento prístup ku hráčom sú trénerove znalosti a skúsenosti z dlhoročnej praxe. Tréner svojim zverencom presne hovorí čo majú robiť. Submisívny štýl tréner opatrovateľ s týmto štýlom robí čo najmenej rozhodnutí. Tréning je založený na prístupe vezmi si loptu a hraj. Tréner vydáva minimum pokynov a minimálne zasahuje do organizácie tréningu, kázeňské rieši len v nutných prípadoch. Títo tréneri majú za prvé nedostatok schopností vydávať inštrukcie a riadiť, za druhé sú príliš laxní, aby sa vysporiadali z požiadavkami a trénerskou zodpovednosťou, alebo po tretie vôbec nevedia ako trénovať.

5 Submisívny tréner väčšinou funguje len ako opatrovateľ a často je aj v tejto pozícii veľmi slabý. Kooperatívny štýl tréner učiteľ niektorí tréneri si vyberajú práve tento štýl vedenia, kde môžu rozhodovať spolu so svojimi zverencami. Sú si vedomí svojej zodpovednosti za vedenie kolektívu, zároveň však tiež vedia, že mladí ľudia sa nemôžu stať zodpovednými dospelými ľuďmi, skôr ako sa naučia sami rozhodovať. Systém kooperatívneho štýlu je vytvoriť určitú rovnováhu medzi vedením športovcov a možností nechať ich riadiť samých seba. PACINA VANĚK (1983) rozoznávajú 3 hlavné ( základné ) trénerské typy: 1. Autoritatívny je náročný, neprístupný, nekompromisný, až konfliktný. Má blízko k pragmatizmu, je to tréner naprogramovaný. 2. Demokratický je obľúbený, pretože je uznanlivý. Volí pozitívne prostriedky k motivácii hráčov, pekné slovo, pobúchanie po ramene, nemá rád pokuty. Uprednostňuje metódu kamarátskeho prístupu k hráčom. 3. Liberálny je opakom autoritatívneho trénera. Nerobí z ničoho problémy akosi sa to už vyrieši. Improvizuje, je suverén a tak trochu bohém. Odkladá riešenie konfliktných situácií pokiaľ nehrozí priame nebezpečenstvo. Gruzínsky psychológ Norakidzem ( podľa VANĚKA, 1983) vymedzil typy podľa procesu vzájomného kontaktu subjektu so skutočnosťou, ktorá sa prejavuje v špecifických procesoch, t. z. spôsob akým osobnosť reaguje na životné situácie. Delí typy osobnosti takto: 1. Typ harmonický cieľavedomá harmonická osobnosť s plastickodynamickou vlastnosťou 2. Typ voľný cieľavedomá harmonická osobnosť so silovo-dynamickou vlastnosťou 3. Typ konfliktný konfliktná osobnosť so silovo-statickou vlastnosťou 4. Typ expanzívny impulzívna osobnosť s variabilne-silovou vlastnosťou 5. Typ labilný impulzívna osobnosť s variabilne-labilnou vlastnosťou