Aktuálne otázky súčasnej filozofie Vyučujúci: Doc. PhDr. Eva Kačmáriková, CSc. Doc. PhDr. Nataša Polanová, CSc. Anotácia predmetu: Súčasná filozofia je posledná etapa vo vývine filozofie, ktorá nadväzuje na novovekú filozofiu. Zahŕňa filozofiu od druhej tretiny 19. storočia a filozofiu 20. storočia až po súčasnosť. Študenti majú možnosť oboznámiť sa na základe poznania aktuálnych problémov s myšlienkami rôznych filozofických smerov a platforiem súčasného filozofického myslenia. Získajú prehľad o základných charakteristikách, odlišných od systémov predchádzajúcich období. Zoznámia sa s pluralizmom škôl, smerov, hnutí a myšlienkových platforiem, otvorenosťou, myšlienkovou osobitosťou, voľnosťou, nekonformitou a polytematickosťou súčasnej filozofie a jej záujmov, ktoré sa stali určujúcimi aj pre budúcnosť. Výber osobností a filozofických platforiem je urobený spôsobom, ktorý umožní študentom porozumieť filozofickým problémom v širšom kontexte dejín a kultúry 19. a20. storočia. Osnova predmetu: 1. Charakteristika filozofie od druhej tretiny 19. storočia, filozofie 20. storočia až po súčasnosť (odlišnosť od predchádzajúcich období, pluralita, polytematickosť atď.) 2. Poklasické filozofické myslenie scientistické prúdy poklasickej filozofie pozitivizmus (August Comte, John Stuart Mill, Herbert Spencer) 3. Poklasické filozofické myslenie, antropologická filozofia Sören Kierkegaard 4. Poklasické filozofické myslenie, antropologická filozofia Friedrich Nietzsche 5. Poklasické filozofické myslenie, antropologická filozofia Arthur Schopenhauer 6. Súčasná filozofia, hlavné myšlienkové prúdy antropologickej orientácie fenomenológia, existencializmus 7. Existencializmus I. postoj človeka k svojmu poslaniu a smrti, vedomie vlastnej smrteľnosti a nedokonalosti (Martin Heidegger, Karl Jaspers) 8. Existencializmus II. filozofická odpoveď na zážitky a potreby modernej doby, individuálne otázky o zmysle života (John P. Sartre, Albert Camus) 9. Súčasná filozofia, scientistická a pragmatická orientácia kritický racionalizmus K. R. Popper, pragmatizmus Ch. S. Peirce, W. James, J. Dewey 10. Analytická filozofia a filozofia vedy L. Witgenstein, novopozitivizmus Viedenský krúžok, R. Carnap 1
11. Štrukturalizmus J. Derrida, M. Foucault 12. Postmodernizmus J. F. Lyotard, G. Deleuze Odporúčaná literatúra: 1. Anzenbacher, A.: Úvod do filozofie. Praha 1990 2. Durant, W.: Příběh filozofie (Životy a myšlenky největších filozofů). Praha 2004 3. Fearn, N.: Jak a o čem přemýšlejí filozofové (od antiky k postmoderně). Praha 2004 4. Kačmáriková, E., Polanová, N., Hudeček, J.: Vybrané problémy filozofie a dejín filozofie. Prešov 1997 5. Nida Rümelin, J.: Slovník současných filosofů. Praha 2001 6. Petříček, M.: Úvod do současní filosofie. Praha 1997 7. Störig, H. J.: Malé dějiny filosofie. Praha 1991 8. Weischedel, W.: Zadní schodiště filosofie. Praha 1995 9. Zimmer, R.: Príbeh filozofie (Kľúč ku klasickým dielam). Bratislava 2005 2
Učebné texty pre inžiniersky stupeň vzdelávania Doc. PhDr. Eva Kačmáriková, CSc. Doc. PhDr. Nataša Polanová, CSc. 3
Kapitoly zo súčasnej filozofie Učebné texty sú určené študentom inžinierskeho štúdia na Technickej univerzite v Košiciach a poskytujú základnú orientáciu v súčasnej filozofii. Môžu byť použité pri príprave na predmety Vybrané problémy dejín filozofie, Aktuálne otázky súčasnej filozofie a Veľké osobnosti dejín filozofie. Tieto učebné texty nemožno považovať za ucelený výklad súčasnej filozofie, ale ide o výber a charakteristiku najznámejších filozofických smerov tohto obdobia. Na prednáškach a seminárnych cvičeniach bude výklad doplnený o ďalšie filozofické smery a veľké osobnosti súčasnej filozofie. Čím viac sa blížime k súčasnosti, tým viac sa stretávame s ťažkosťami o ucelený logický výklad najnovších filozofických trendov. Zvlášť to platí pre modernu a postmodernu, ktorá sa objavuje v kultúre v širšom zmysle, vo filozofii, literatúre a umení. Týmto najsúčasnejším obdobím sa budeme zaoberať podrobnejšie v ďalších učebných textoch, ktoré pripravujeme. Učebné texty sú rozdelené na tri základné časti: I. Poklasické filozofické myslenie 1. scientistické prúdy poklasickej filozofie pozitivizmus 2. antropologická poklasická filozofia Sören Kierkegaard, Arthur Schopenhauer, Fridrich Nietzsche II. Súčasná filozofia, hlavné myšlienkové prúdy antropologickej orientácie existencializmus III. Súčasná filozofia, hlavné myšlienkové prúdy scientistickej orientácie - neopozitivizmus a pragmatickej orientácie pragmatizmus Učebné texty uzatvárajú ukážky z vybraných filozofických textov a zoznam literatúry. Súčasná filozofia je posledná etapa vo vývine filozofie, ktorá nadväzuje na novovekú filozofiu. Zahŕňa filozofiu od 2 tretiny 19. storočia, filozofiu 20. storočia až po súčasnosť. Súčasnú filozofiu je potrebné chápať doslovne: ťažiskom sú ľudia, ktorí žijú a píšu dnes. Poskytnúť primeraný obraz súčasnej filozofie znamená ale prihliadnuť aj k tým filozofom, ktorí pôsobili na prelome 19. a 20. storočia. Rozhodujúce pritom nie sú osobné životné dátumy, ale skôr doba zverejňovania zásadných diel a spisov. Okolo roku 1900 došlo v západnom filozofovaní k určitému obratu. Vznikli nové tendencie a stali sa určujúcimi pre budúcnosť (Arno Anzenbacher). 4
Filozofia 20. storočia (a hlavne v našej súčasnosti) je iná, než aké boli systémy v predchádzajúcich obdobiach. K jej základným charakteristikám patrí pluralizmus škôl, smerov, hnutí a myšlienkových platforiem. Ustupuje systémovosť, uzavretosť; dovtedy postulovaná vnútorná konzistentnosť ustupuje otvorenosti, myšlienkovej osobitosti, voľnosti a nekonformite. Prehlbuje sa polytematickosť filozofie a jej záujmov, strácajú sa odporúčané témy, diverzifukuje sa filozofický program. Formuje sa dichotómia (dvojitosť) filozofického antropologizmu a scientizmu. 5
I. Poklasické filozofické myslenie 1. Scientistické prúdy poklasickej filozofie pozitivizmus Pozitivizmus Každý z filozofických smerov 19. storočia nadväzuje nejakým spôsobom na myslenie predchádzajúceho storočia, ale ani jeden nie je takým jeho priamym pokračovaním ako raný pozitivizmus. V značnej časti francúzskej, ale aj anglickej filozofie 18. storočia sa uplatnila veľmi intenzívna orientácia na prírodné vedy a gnozeologickú problematiku prírodovedného poznania. Pre raný pozitivizmus, ktorý predstavuje prvé obdobie tohto vplyvného filozofického smeru, je veľmi charakteristická požiadavka založiť filozofiu bezprostredne na vedách, budovať ju v nerozlučnej spätosti s nimi a prianie zaplniť vážnu medzeru v sústave špeciálnych vied vytvorením vedy o spoločnosti. Pozitivizmus vzniká súčasne a spočiatku nezávisle od seba v dvoch krajinách. Angličan J. S. Mill zisťuje, že jeho základné názory sa značne zhodujú s názormi Francúza A. Comta, ktorý už má spracovaný ucelený impozantný systém pozitívnej filozofie. Je to predovšetkým otvorené nepriateľstvo ku každej metafyzike, zásadné agnostické a fenomenalistické chápanie poznania. Pozitivizmus je považovaný za najvýznamnejší smer poklasického filozofického myslenia. Treba však upozorniť, že sa týka nielen filozofie. Pozitivistická je aj veda, dobová kultúra, skôr možno hovoriť o hnutí, o spôsobe myslenia a nazerania (významne stimuloval niektoré smery v umení realizmus, naturalizmus, impresionizmus). Zvyčajne býva pozitivizmus členený na obdobia: raný klasický pozitivizmus, empiriokriticizmus, neopozitivizmus (logický pozitivizmus, logický empirizmus). Prvé obdobie klasický pozitivizmus 40. roky 19. storočia Francúzsko, Anglicko, August Comte, John Stuart Mill, Herbert Spencer Druhé obdobie empiriokriticizmus 70. až 80. roky 19. storočia Rakúsko, Švajčiarsko, Ernest Mach (1838 1916), Henri Poincaré, Richard Avenarius (1843 1896) Tretie obdobie neopozitivizmus v r. 1929 Viedenský krúžok, Rakúsko, Moritz Schlicke (1882 1936), Otto Neurath (1882 1945), Rudolf Carnap (1891 1970) 6
Pripomeňme si niektoré charakteristické črty pozitivizmu: - rozhodujúce, vedúce miesto v procese poznávania je prisúdené vedám, vedecké poznanie je jediným adekvátnym poznávaním reality; - známa je úcta pozitivizmu k faktom; niekedy sa v tejto súvislosti dokonca hovorí o idolatrii (zbožňovanie) faktov; - z výnimočného postavenia vedeckého poznania vyplývajú aj špecifické kritéria jeho správnosti; byť pravdivý znamená byť vedecky zistený; - odpor k filozofickej špekulácii, k ďalekosiahlym filozofickým koncepciám antimetafyzické zameranie; - špecifický vzťah filozofie k vede; z ducha pozitivizmu sa rodí sociológia. August Comte - zakladateľ pozitívnej filozofie (1798-1857) Štúdiá absolvoval na prestížnej L E cole Polytechnique v Paríži, kde sa zoznámil so Saint Simonom (obdivovateľ francúzskej i americkej revolúcie, sociálny reformátor, známy utopista, 1760-1825). V rokoch 1817 1824 bol jeho osobným tajomníkom. Keď sa však s ním rozchádza (údajne preto, že názory Comta publikoval Saint Simon ako vlastné), za svojho skutočného duchovného otca považuje J. A. Condorceta (1743 1794) prominentného člena skupiny encyklopedistov a stúpenca projektu filozofie dejín ako stáleho pokroku. Najmä v Comtovej sociálnej filozofii je Condorcetov vplyv zrejmý a výrazný. Istý čas po štúdiách sa zaoberal súkromnou výučbou matematiky. V roku 1826 organizoval sériu verejných prednášok venovaných synoptickému (zhrňujúcemu) výkladu najdôležitejších vied, svojej pozitívnej filozofii, ktoré vyvolali veľkú pozornosť poslucháčov a stali sa východiskom jeho neskoršieho monumentálneho Kurzu pozitívnej filozofie. Avšak už po tretej prednáške musel svoj pokus prerušiť, pretože sa u neho prejavili prvé známky vážnej duševnej poruchy. O dva roky však v prednáškach pokračoval. Dostáva sa však do sporov, odchádza zo svojho miesta v E cole Polytechnique, venoval sa šíreniu svojho učenia, žijúc väčšinou z podpôr svojich priateľov a žiakov. Podľa pozitivistov predmetom vedy môžu a majú byť len veci, fakty a javy podliehajúce skúsenosti, fyzikálne údaje s vylúčením psychických javov, ktoré sú experimentálne nepostihnuteľné. Úloha filozofie síce spočíva v hľadaní všeobecných 7
zákonitostí, ktoré sú základom faktických údajov, ale do jej sféry nemôžu patriť nijaké úvahy o príčinnosti, účelnosti alebo podstate. Teda základným princípom pozitivizmu je vychádzať z daností, faktov, z pozitívneho, ako zbytočné odmietať všetky úvahy a všetky otázky, ktoré túto pozitivitu prekračujú. Jedinou pozitívnou skutočnosťou je pre nás jav. Pozitivizmus teda obmedzuje filozofiu a vedu na sféru javov (známy princíp fenomenalizmu). Základným znakom pozitívnej filozofie je pozerať na všetky javy ako na také, čo podliehajú nemeniteľným prirodzeným zákonom, ktoré presne zistiť a redukovať na najmenší možný počet je cieľom všetkých našich snáh, pričom to, čo nazývame príčinami, či už prvotnými alebo poslednými, považujem za čosi nám celkom neprístupné a pátranie po tom za nezmyselné. Je zbytočné zdržiavať sa dlhšie pri princípe, ktorý sa stal už bežným pre všetkých, čo sa trochu bližšie zapodievali empirickými vedami, píše Comte. Aká je vlastne teda poznávacia mohutnosť človeka? V podstate je schopný: 1. Konštatovať fakty dané formou javu. 2. Pokúsiť sa ich usporiadať podľa určitých zákonov. 3. Z takto poznaných zákonitostí predpovedať javy budúce a podľa nich sa riadiť. (Vedieť, aby sme mohli predpovedať. V tom vidia pozitivisti zmysel vedy.) Nemá teda zmysel pýtať sa na nejakú podstatu, substanciu, uvažovať o kauzálnych súvislostiach. Fakty môžeme skúmať len vo vzťahu k iným, parciálnym faktom. Tvorbou určitého pozadia môžeme zistiť podmienky a okolnosti, za ktorých sa určité fakty objavia a tie potom spájame podľa princípu podobnosti a následnosti (podobnosť pozitivistických analýz a uvažovaní s noeticko-kritickou filozofiou J. Locka, G. Berkeleyho, no najmä D. Huma vôbec nie je náhodná). Podobne ako oni, hovoria pozitivisti o tvorbe pojmov na základe vzťahov získaných usporiadaním faktov podľa princípu podobnosti. Z usporiadania podľa princípov postupnosti vyplývajú zákony. Samotné slovo pozitívny, ako aj samotná filozofia pozitivizmu je interpretovaná najrôznejším spôsobom. Niekedy sa uvádza, že pozitivizmus (pozitívne) znamená niečo skutočné na rozdiel od negatívneho, neskutočného, inokedy to má znamenať niečo zmysluplné, užitočné (opozitum k nezmyselnému a neužitočnému). Stretneme sa s chápaním pozitívneho ako názvom pre to, čo môžeme jednoznačne definovať, čo je isté. Samotný Comte pripúšťa túto viacvýznamovú interpretáciu, zvýrazňuje sa najmä antimetafyzický prístup, teda taký, ktorý nepresahuje rámec danosti, skúsenosti, faktu. Neoddeliteľnou súčasťou učenia pozitivizmu, ale aj prostriedkom hlbšie pochopiť túto zaujímavú filozofiu je čo-to sa dozvedieť o nimi vyznávanom zákone troch štádií. Tvorí jadro jeho filozofie dejín, v ktorej Comte nadväzuje na C. H. Saint Simona a J. A. 8
Condorceta. Mohli by sme ho formulovať zhruba takto: každá oblasť poznania, každé odvetvie nášho vedenia musí prejsť postupne troma rôznymi rozumovými stavmi, tromi rozličnými vývojovými etapami (štádiami): - štádiom teologickým alebo mytologickým (fiktívnym), - metafyzickým štádiom alebo štádiom abstraktným a - štádiom vedeckým pozitívnym. Prvé je nevyhnutným východiskom ľudského rozumu, tretie jeho ustáleným konečným stavom, druhé prechodom medzi nimi:... ľudský duch pri svojom bádaní používa podľa svojej povahy postupne tri metódy filozofovania, ktorých charakter sa podstatne líši, ba v samom základe sú protikladné. Na začiatku metódu teologickú, potom metafyzickú a napokon metódu pozitívnu. Podľa toho máme potom tri navzájom sa vylučujúce druhy filozofie alebo všeobecné sústavy pojmov o súhrne javov. Prvá je nevyhnutným východiskom ľudského rozumu, tretia je jeho ustáleným a konečným stavom, úlohou druhej je slúžiť iba ako prechod, uvádza v Kurze pozitívnej filozofie A. Comte. V teologickom štádiu zameriava ľudský duch svoju pozornosť na vnútornú povahu vecí, hľadá prvé príčiny a posledné ciele. Domnieva sa naivne, že k nemu už dospel, resp. že ho má na dosah ruky. Má sklony k noetickému antropomorfizmu. Vo vnútri tohto štádia možno rozlíšiť ešte ďalšie: v animizme na najprimitívnejšej úrovni svojho vývoja pozerá človek na jednotlivé objekty ako na oživené, oduševnelé. Polyteizmus je charakteristický väčšou mierou abstrakcie. Určité skupiny vecí a udalostí sú vzťahované k jednej nadprirodzenej sile, ktorá akoby stála nad nimi. Určitá oblasť javov má svojho vlastného boha (mora, ohňa, plodnosti a pod.). Monoteizmus nahradzuje nespočetné jednotlivé božstvá jedinou najvyššou bytosťou. Metafyzické štádium je možné charakterizovať ako obmenu štádia teologického. Hádam mu možno priznať vyššiu mieru abstrakcie. Vlastne ide o akúsi sekularizáciu teologického štádia. Namiesto nadprirodzených síl nastupujú abstraktné sily, pojmy, entity, všeobecniny. Vrchol prístupov charakteristických pre toto obdobie je dosiahnutý vtedy, ak jednotlivé abstraktá sú syntetizované v jednu všeobecnú entitu, ktorá je nazývaná niekedy prírodou, inokedy absolútnou ideou, bohom a pod. V treťom, pozitívnom štádiu, na základe skúsenosti a reflexie, no najmä neúspešných pokusov poznáva človek, že snaha dospieť k absolútnemu teologickému metafyzickému poznaniu je neplodná. Preto sa vzdáva snahy vysvetľovať, zaoberať sa podstatou vecí, preniknúť za sféru javov a faktov. Skôr sa usiluje pozorovaním a rozumovou činnosťou 9
stanovovať zákony podobnosti a postupnosti v javoch. Vysvetliť znamená v pozitivizme stanoviť vzťah medzi jednotlivými faktami a faktom všeobecným. Comta nemožno pokladať za objaviteľa zákona troch štádií, za pôvodného tvorcu zaujímavej dejinnej periodizácie. Tak v nej, ako aj vo vednej klasifikácii nadviazal na svojich predchodcov v periodizácii na A. R. Turgota, C. H. Saint-Simona, J. A. Condorceta a niektorých katolíckych filozofov reštaurácie. V klasifikácii vied je celkom zrejmý vplyv J. d Alamberta. Vedy Comte delí na teoretické a praktické. Tým, že praktické považuje za púhu aplikáciu vied teoretických, znižuje ich význam a podiel na pokroku vedy a neuznáva akýkoľvek ich priamy vzťah k vedeckému bádaniu. Ďalej rozlišuje vedy abstraktné a konkrétne. Predovšetkým sa zoberá šiestimi základnými vedami. Do stupnice ich zoraďuje tak, aby po vede, ktorá skúma vzťahy jednoduchšie, nasledovala veda zložitejšia, pričom predchádzajúca veda je jej teoretickým základom. Uplatňuje teda dve základné, vzájomne späté hľadiská: 1. mieru zložitosti predmetu vedy, 2. poradie ich prestupu zo štádia teologického a metafyzického do pozitívneho štádia. Comte zoraďuje vedy nasledujúcim spôsobom: najskôr je to matematika, nasleduje astronómia, fyzika, chémia a biológia. Psychológia tu chýba, lebo psychické javy nie sú prístupné vonkajšiemu pozorovaniu. Zatiaľčo vo všetkých vedách sa Comte môže opierať o veľmi dobré výsledky, ktoré tieto vedy dosiahli od doby, keď vstúpili do štádia pozitívneho, sociológiu treba ešte len vytvoriť. Práve na ňu sa presúva ťažisko jeho úvah. Comtova náuka o spoločnosti, sociológia plní aj úlohu filozofie dejín. Podobne ako jeho predchodcovia usiluje sa aj on usporiadať bohatstvo historických faktov do systému. Aj tu sa nachádza zákon troch štádií. Každej etape myslenia zodpovedá určitá forma spoločnosti. Tak napríklad spomínanému teologickému obdobiu, zodpovedá v oblasti sociálnej, viera v božské právo a vládnucou formou tejto epochy je feudalizmus. Metafyzická epocha zase je obdobím rozkladu náboženskej viery, je to doba historická, doba revolučných zmien a prevratov, ktoré boli zahájené francúzskou revolúciou, ktorú chápe ako názorný doklad víťazstva metafyzického prístupu nad teologickým. Pozitívne štádium má nastoliť nový pevný poriadok. Perspektívnym elementom života spoločnosti sa má stať triezvy, vedecký, odborný pohľad vedcov, odborníkov a špecialistov. Uvažuje sa o rade pozitívnych filozofov a sociológov. Má byť najvyššou inštanciou duchovného života, riadiť spoločnosť, mať vplyv na výchovu. V pozitívnom veku sa stáva najvyšším zmyslom a účelom celok. 10
Za najväčšiu zásluhu A. Comta je považované konštituovanie vedy o spoločnosti. Pozitívna metóda musí podľa neho skúmať celok živých bytostí, nie abstrakcie, lebo celok vysvetľuje sám seba, jedna vlastnosť vysvetľuje druhú. Základom sociologického poznania je fakt nemenný odraz relatívne jednoduchého výseku rovnako nemennej reality. Poznávať fakty znamená registrovať ich, nič k nim nepridávať, ani hodnotenie, ani kritiku. Sociológia musí študovať, popisovať, triediť, zovšeobecňovať, rešpektovať fakticitu faktov. Sociálna štruktúra je u Comta chápaná prevažne staticky jestvuje sama osebe má svoje stále orgány a inštitúcie. Spoločnosť má trvalé základy, za ktoré sú považované rodina, majetok, náboženstvo, reč, vzťah moci duchovnej a svetskej... Základné prvky spoločnosti sú nemenné, sú stále. Nemá význam usilovať sa o ich akúkoľvek reorganizáciu. Pokrok spoločnosti sa týka len rozumového vývoja. Rozumný spoločenský poriadok (pozitivizmus je aj alebo možno predovšetkým, filozofiou reformy spoločnosti) je možné uskutočniť len za predpokladu humanizácie a scientizácie spoločnosti. Jej reforma je tesne spätá s reformou ducha. Ľudia musia urobiť princípom svojho správania altruizmus (pojem, ktorý používal Comte ako opozitum voči egoizmu), v prospech celého ľudstva, veľkej bytosti, ktorú Comte povýšil na predmet náboženského uctievania. Formou tohto nového náboženstva humanity je kult ľudstva: láska ako princíp, poriadok ako základ, pokrok ako cieľ. Niektorí autori rozlišujú medzi Comtovým chápaním etiky v štádiu pozitívnom a štádiu mystickom. V prvom prípade je považovaná za súčasť sociológie, konkrétne sociálnej statiky. Naprosto v súlade so svojím chápaním filozofie a poznania pozitivizmus a teda aj Comte odmieta normatívnu etiku. Je jednoznačne označovaná za contradictio in adiecto. Etické javy sú súčasťou sociálneho konsenzu, čo vyplýva z ich štatútu ako javov sociálnych. Etika je možná, lebo etické javy je možné študovať metódou vonkajšieho pozorovania. Sociálny cit, altruizmus, je prirodzeným citom. Egoistická spoločnosť by sa nemohla udržať ani len na krátku dobu. Zatiaľčo sociálnosť je v primitívnych spoločnostiach v nerozvinutom, zárodočnom stave a až v dôsledku vývoja, reflexívnej činnosti ľudia zisťujú jej prospešnosť, lebo sociálne cítenie a sklony podmieňujú aj šťastie každého jednotlivca. V čom spočíva podľa Comta mravnosť? V neustálom vyrovnávaní egoistických a altruistických záujmov. Jeho pohľad je realistický, hovorí, že ľudia musia, generácia od generácie, toto vyrovnávanie uskutočňovať, pričom sa stávajú tým dokonalejší, čím viac sa intelekt zmocňuje ovládania nad vzťahmi medzi ľuďmi. Možno povedať, že Comte jednoznačne akcentuje popisnú, empirickú, nenormatívnu sociológiu mravov a mravnosti. 11
Najznámejšie Comtove práce: Kurz pozitívnej filozofie (1830 1842), Systém pozitívnej politiky (1851 1854), Pozitivistický katechizmus (1852) a nedokončený spis Subjektívna syntéza (1857). John Stuart Mill zakladateľ anglického pozitivizmu (1806 1873) Pokračoval v tradíciách anglického empirického myslenia, pravda osobitným spôsobom. Dokonca možno povedať, že pokračoval v rodinnej tradícii, pretože jeho otec James Mill, známy predovšetkým ako ekonóm, venoval sa aj filozofii a vynikol najmä v oblasti gnozeológie. J. S. Mill dostal veľmi široké vzdelanie, ktorého plán vypracoval a nad ktorým bdel jeho otec. Gréčtinu sa učil už od svojich troch, latinčinu od ôsmich rokov. Medzi ôsmym a dvanástym rokom prečítal v origináli celú klasickú grécku a latinskú literatúru. V rovnakej dobe študuje geometriu a algebru, najväčšmi ho však zaujímajú dejiny, staré i novšie. Absolvuje ročný pobyt vo Francúzsku, navštevuje prednáškové kurzy chémie, zoológie, logiky, metafyziky a filozofie a vyššej matematiky. Po návrate z Francúzska sa Millovo vzdelávanie pod otcovým dohľadom končí, pokračuje v štúdiách, duchovne sa však osamostatňuje. Značný vplyv na rozvoj a smer jeho myslenia, predovšetkým sociálno-politických názorov mal J. Bentham, zakladateľ utilitarizmu, blízky priateľ ich rodiny. Millovo nadšenie pre utilitarizmus bolo také veľké, že už ako sedemnásťročný mladík zakladá Utilitaristickú spoločnosť ako diskusný krúžok (1822), o rok neskôr vstupuje do služieb slávnej Východoindickej spoločnosti, ktorá ho zamestnáva ďalších 35 rokov, umožňuje mu ekonomickú samostatnosť a poskytuje dostatok času na realizáciu teoretického záujmu. Mill sa v roku 1837 oboznámil s ideami Comtovho Kurzu pozitívnej filozofie. Veľký záujem o tento typ myslenia sa prejavil aj v jeho živej korešpondencii s autorom Kurzu. Lenže Millovo ponímanie pozitivizmu, ako sa čoraz viac ukazovalo, bolo oveľa pozitívnejšie ako Comtovo. Mill nesúhlasil najmä s Comtovými teokratickými sociálno-politickými názormi a s jeho náboženstvom. Preto ich vzťahy ochladli. Dôvodov bolo však viac. Comte vo svojom systéme obchádzal logiku, zatiaľ čo vrcholom Millovho diela je práve jeho Systém logiky deduktívnej a induktívnej (1843). Základy induktívnej logiky, ktoré tu podal, zohrali 12
ohromnú úlohu vo vývine logiky i pozitivizmu a jeho známe kánony tvoria základ každej kauzálnej analýzy. Okrem tohto diela, k jeho najvýznamnejším ďalej patria: Úvahy o niektorých nerozhodnutých otázkach politickej ekonómie (1844), Princípy politickej ekonómie (1848), O slobode (1859), Úvahy o ústavnej vláde (1861), Utilitarizmus (1863), Preskúmanie filozofie sira Williama Hamiltona (1865), Auguste Comte a pozitivizmus (1865), Autobiografia (1873), Tri eseje o náboženstve (1874). Millov vplyv na spoločenské vedy je zreteľný, mnohé jeho myšlienky sú aktuálne podnes. Ako klasik a uznávaný teoretik radikálneho politického liberalizmu sa často objavuje v argumentoch súčasných sociálno-politických diskusií. Rozpracúval systém induktivizmu, empirizmu a metodológie prírodných a spoločenských vied. V tradíciách anglického empirizmu formuloval variant anglickej línie pozitivizmu. Považuje sa však (podobne ako H. Spencer) za jeho samostatného iniciátora. Herbert Spencer (1820 1903) Projekt anglickej pozitívnej filozofie je v druhej polovici 19. storočia zavŕšený systémom H. Spencera. Svojimi názormi sa integruje do myšlienkových prúdov doby, predovšetkým do pomerov viktoriánskej epochy. Sloboda indivídua, liberálne východiská organizácie spoločenských procesov, idea postupného, nenáhlivého charakteru spoločenského pokroku to sú východiská, ktorými sa Spencer usiluje vplývať na dobu, v ktorej žije. Pochádzal z učiteľskej rodiny, medzi predkami ktorej boli aj urodzení husitskí emigranti, zahnaní do Anglicka európskymi náboženskými vojnami. Spencer nadobudol technické vzdelanie, pracoval istý čas ako inžinier a od roku 1848 až do roku 1853 pôsobil ako redaktor v londýnskom časopise Economist. V tejto dobe sa všestranne rozvinuli jeho vedecké záujmy, sprevádzané zriedkavým zmyslom pre konfrontáciu a syntetizáciu osvojených poznatkov. V roku 1858 vznikla u Spencera myšlienka reorganizovať a prehodnotiť pod zorným uhlom evolucionistických ideí celý historický komplex poznania a už v nasledujúcom roku rozoslal predpokladaným oponentom podrobne rozpracovaný projekt Systému syntetickej filozofie. Tento projekt, od zverejnenia ktorého až po vydanie posledného desiateho zväzku, Spencer celý a bez akýchkoľvek závažnejších zmien skutočne aj realizoval (1862 1896). Spencerovo životné dielo je nielen mimoriadne široký a logicky zomknutý myšlienkový celok, ale súčasne aj pozoruhodne ucelené svedectvo o úrovni vedeckého poznania druhej 13
polovice 19. storočia. Jeho jadrom je práve Systém syntetickej filozofie. Ako prvý zväzok tejto kľúčovej práce vyšli filozofické Základné princípy (1862), za ktorými nasledovali dva zväzky Základov biológie (1864 1867), dva zväzky Základov psychológie (1870 1872), 3 zväzky Základov sociológie (1877 1896) a dva zväzky Základov etiky (1879 1893). Hlavnými motívmi Spencerovej filozofie sú fenomenalistická teória poznania so silne agnostickými črtami, mechanisticko-organicistická ontológia, či presnejšie vzhľadom na fenomenalizmus fenomenológia ľudského vedomia, opierajúca sa o pojmy sily, hmoty, pohybu, funkcie a evolúcie, evolucionistická teória pohybu a zmeny, empirická pozitivistická metodológia špeciálnych vied a nakoniec aj teória spoločenskej štruktúry, funkcie a vývinu sociológia. Spencer nebol vedcom v úzkom zmysle slova, ale erudovaným systemizátorom vedeckých poznatkov svojej doby, ktorému nemožno uprieť veľkú šírku rozhľadu a značné preniknutie do podstaty zovšeobecňovaných poznatkov. Bol filozofom vedy. Podľa jeho presvedčenia sú predmetom filozofie tie isté fenomény ľudského vedomia, ktoré sú aj predmetom vedy. Úlohou filozofie však nie je, na rozdiel od vedy, získavať nové poznatky, ale zjednocovať už získané. Filozofia obohacuje v tomto prípade naše poznanie o znalosť podobností a nepodobností vedou zistených javov, v čom ju veda nemôže nijako nahradiť. Z tohto uzatvára, že ani filozofické poznanie nie je absolútne, ale iba relatívne, lebo nepoznáva príčiny javov, ale len ich vzájomné relácie. Myšlienková stavba syntetickej filozofie vrcholí v evolučnej teórii a v samotnom zákone evolúcie nachádza svoj hlavný systemizačný princíp. Spencer rozlišuje v evolúcii tri rozdielne momenty: prechod od jednoduchého k zložitému (integrácia alebo koncentrácia), prechod od rovnorodého k rôznorodému (diferenciácia) a prechod od neurčitého k určitému (konkretizácia). Pôvodnosť Spencerovho evolucionizmu sa často podceňuje. Treba preto podčiarknuť, že jeho evolučná teória vznikla nezávisle od Darwina a že aj neskôr slúžili Darwinove myšlienky iba ako empirické východiská vlastných Spencerových filozofických úvah. Najväčší sa snáď Darwinov vplyv prejavil v sociologických názoroch Spencera, v organicistickej interpretácii spoločnosti a v sociálnom darwinizme. Sociológiu chápe ako vedu o všeobecných spoločenských vzťahoch, ako skúmanie spoločenského agregátu, jeho...usporiadania a spôsobu, akým sa postupne utvárajú jeho ústrojenstvo a funkcie. Spoločnosť je pre Spencera analógiou biologického organizmu. Organistická interpretácia spoločnosti je hlavnou príčinou obmedzenosti Spencerových predstáv o spoločenskej evolúcii. 14
V sociálnom darwinizme aplikoval Spencer idey prirodzeného výberu a boja o existenciu na život spoločnosti. Spencer bol predstaviteľom anglického pozitivizmu, ktorý sa od francúzskeho odlišoval dôsledným individualizmom, liberalizmom a zdôrazňovaním významu empirického poznania. V Spencerovej osobe vývin tohto anglického druhu pozitivizmu vyvrcholil. Ďalšie Spencerove práce: Sociálna statika (1850), Eseje o vzdelávaní (1861), Faktory organickej evolúcie (1887), Neprimeranosť prirodzeného výberu (1893), Človek proti štátu (1884), Autobiografia (1904). 15
2. Antropologická poklasická filozofia Sören Kierkegaard, Arthur Schopenhauer, Fridrich Nietzsche Sören Kierkegaard Je jediný dánsky filozof, ktorý sa zapísal do svetového filozofického myslenia, ako jeden z naozaj významných predstaviteľov. Neusiloval sa o slávu, nikdy sa neuchádzal o akademickú kariéru, nepísal preto, aby ho čítali jeho súčasníci. Vo svojich dielach chcel vyjadriť pravdu, ktorej snáď porozumejú neskoršie generácie. Staval sa do vedomej opozície k prevládajúcim predstavám svojej doby, jeho názory sa stali známymi až dlho po jeho smrti. Ovplyvnil dramatika H. Ibsena, v 20. storočí sa stal inšpiráciou pre filozofov existencializmu (M. Heidegger, K. Jaspers, A. Camus) a tvorcov protestantskej dialektickej teológie (K. Barth, P. Tillich). Často je označovaný za kodanského Sokrata, čo výrazne naznačuje aj jeho myšlienkovú orientáciu. V jeho vlastnom uvažovaní sa mu stal Sokrates vzorom, cenil si na ňom hlavne jeho metódu k získaniu pravdy iróniu (aj jeho dizertačná práca mala názov O pojme irónie so stálym zreteľom k Sokratovi). Podobne ako Sokratovo, aj jeho filozofovanie sa rozvíja v neustálom dialógu, v ktorom ale nechce rozdávať naučiteľné poznatky, ale v každom jednotlivcovi vyvolať myslenie, ktoré mu umožní nájsť vlastnú pravdu. Sören Kierkegaard (1813 1855) sa narodil v Kodani, v rodine zámožného obchodníka. Ako 17 ročný sa zapísal na univerzitu v rodnom meste, neskôr študoval v Berlíne. Prežil pomerne krátky život (42 rokov), ale naplnený intenzívnou intelektuálnou prácou. Žil z dedičstva po otcovi, ktoré ho urobilo existenčne nezávislým, ale celé použil na knižné vydania svojich prác a na vydávanie časopisu Okamih, ktorý založil. Jeho osobný život bol neobyčajne rozporný, poznačený utrpením, pochybovaním a trýznením. Cítil sa poznamenaný osobným zážitkom svojho otca, ktorý v mladosti preklial Boha, za čo, ako si myslel, trpela celá rodina (jeho matka a piati súrodenci zomreli za sebou v krátkom čase). On sám sa dôsledkov toho nedokázal zbaviť celý život. Všetky svoje pocity, ktoré prežíval, sa snažil vložiť do svojich prác. Najznámejšie sú: Buď alebo (1843), Pojem úzkosti (1844), Strach a chvenie (1844), Smrteľná nemoc (1849), Kresťanské diskusie (1850) a mnohé ďalšie. 16
Pred Kierkegaardom spoločné pre filozofiu bolo to, že sa zaoberala veľkými, všeobecnými problémami (zmysel života všeobecne, všeobecne platné princípy jednania, atď.). Kierkegaard ale odhaľuje, že skutočné životné problémy majú vždy povahu tzv. praktických konkrétnych otázok. Otázka neznie, či mám konať všeobecne to alebo niečo iné, ale či ja, konkrétny človek, v tomto okamihu a určitej existencii, mám konať to alebo niečo iné. Takéto problémy Kierdegaard nazýva existenciálnymi, na nich sa podľa neho musí filozofia zamerať, ak má mať zmysel. Existencia v tomto zmysle nemá nič spoločného s vonkajším zabezpečovaním života prostredníctvom povolania, príjmov, existencia je naopak najvnútornejšie, neuchopiteľné osobné jadro každého človeka. Byť znamená pre neho existovať, čo znamená chcieť, môcť, pociťovať, trápiť sa, nenávidieť, mať rád. Človek je vždy konkrétny, jedinečný, individuálny, nie je raz a navždy čímsi, naopak, stále je niečím iným. Človek prechádza určitým vývojom, ktorý podľa neho charakterizujú tri štádiá: estetické, etické a náboženské. Prechod z jedného štádia do druhého nie je prirodzený, človek sa preň rozhoduje vlastnou vôľou volí buď alebo, buď život podľa jedného alebo druhého. Estetické štúdium je najnižším štádiom. Uplatňuje sa v ňom tzv. hedonistický postoj (t. j. pôžitkársky postoj nasmerovaný len na osobnú pohodu a spokojnosť). Človek sa tu sústreďuje len na hľadanie príjemného, žije iba pre prítomnosť, k ničomu sa nezaväzuje, vyhýba sa zodpovednosti, vyžaduje maximum slobody, slobodu však chápe deformovane. Tomuto životu chýba cieľ a zmysel, je nikdy nekončiacim reťazením prianí a práve preto je jeho konečnou charakteristikou nuda. Býva plný beznádejí, pocitov márnosti a zbytočnosti. Vyšším a plnším je druhý spôsob života etické štádium. Človek v ňom hľadá seba samého a hľadá harmóniu so svojim okolím. Vstupuje do hlbších vzťahov k iným, rešpektuje záväzky, ktoré z toho vyplývajú. Uprednostňuje stálosť, odmieta zmeny, plní si povinnosti vo vzťahu k druhým. Ľudské konanie sa dobrovoľne podriaďuje službe blížnemu, odovzdávaniu, v čom sa človek potvrdzuje ako indivíduum. Človek sa však nerodí pre život podľa noriem etického štádia, musí sa rozhodnúť pre ich akceptovanie, musí si ich zvoliť. Sokratovský výrok poznaj seba samého tu Kierkegaard používa v podobe voľ seba samého. Človek prestáva žiť len pre okamihy, je si vedomý minulosti a volí budúcnosť, nesústreďuje sa výlučne na prítomnosť. Obidve štádia sú predstupňom tretieho, náboženského štádia, ktoré je ich vyvrcholením. Všetky tri štádia predstavujú alternatívy, nie stupne, ktorými by mal človek prejsť. Prvé dve reprezentujú ľudský spôsob existencie, tretí sa od nich už úplne oddeľuje. Človek, ktorý sa 17
rozhodol žiť podľa zásad tohto štádia, si je vedomý radikálneho protikladu božského a ľudského sveta. Takýto človek sa rozhodol hľadať svoje bytie v náboženskom spôsobe existencie. Jeho predpokladom je vôľa veriť. Veriť však začína až tam, kde prestáva dominovať naše myslenie, rozum. Podľa Kierkegaarda, je viera totiž tým, čo nemôžeme racionalizovať, je paradoxná. Koncepcia týchto troch štádií, troch typov života, predstavuje Kierkegaardovu etiku. Veľmi úzko v nej vidíme jeho komplikovanú osobnú pozíciu a vzťah k Bohu a náboženstvu. Záverom ešte niekoľko Kierkegaardových myšlienok, ktoré poukazujú na podstatu jeho filozofie. Hĺbka ľudskej existencie je prístupná len tým, ktorí sa dokážu ponoriť do utrpenia ľudského bytia. Nazýva ich výnimkami, t. j. výnimkami z univerzálneho. Cez výnimky je možné postihnúť ľudskú existenciu cez dôsledky určitých tragických kolízií. Vtedy si človek kladie otázky typu: Kde som? Kto som? Ako som prišiel na tento svet? Nájsť odpovede na tieto a podobné otázky znamená nájsť zmysel svojho vlastného, zdanlivo nezmyselného, a preto zúfalo tragického bytia, ktoré si výnimka uvedomuje. Kierkegaard chce postihnúť bytie človeka pomocou takých emociálne zafarbených pojmov ako je osamotenie, úzkosť, utrpenie, smrť, zúfalstvo, vášeň, absurdnosť a pod. Súčasťou jeho filozofie sú úvahy o Bohu. Hoci je jeho filozofia plná Boha, jeho vzťah k nemu nebol jednoduchý ani bezproblémový. Priľnutie k božskému zbavuje podľa neho človeka pozemskosti. Nie je potrebné sa báť zomrieť pre tento svet a vzdialiť sa mu, pretože žiť pred tvárou Boha je to isté, ako žiť so sebou samým. Človek sa stráca druhým ľuďom, nachádza však samého seba, individuálnu existenciu. U Kierkegaarda vznikla vážna dilema, buď Boh alebo svet, buď bezprostredné spojenie s bohom alebo styk s ľuďmi. Túto dilemu riešil v prospech boha, ale celý paradox bol v tom, že i keď on sám sa vzdal sveta, boha nezískal. O tom svedčia jeho denníky, v ktorých píše, ako ťažké je byť kresťanom. Významné bolo aj Kierkegaardove úsilie o postihnutie správneho postoja jednotlivca v určitej historickej situácii a objasnenie orientovanosti jednotlivca v časoch, v ktorých sa strácajú význačné postavy a jednotlivci čoraz intenzívnejšie prežívajú pocit, že sú obklopovaní sebauspokojúcou šedivosťou priemeru. Z takýchto pocitových stavov vyrastá Kierkegaardovo prežívanie osamelosti, ktoré napokon vyúsťuje v hľadaní nekonečnej spásy v bytostnosti náboženstva. A to je ten slávny Kierkegaardov skok, ktorý vyplýva z osamelosti jedinca a ktorý človek dosahuje za cenu vnútorného nepokoja a úzkosti. Tieto myšlienky sú nepochybne najvplyvnejšou časťou filozoficko-náboženského a literárneho diela S. Kierdegaarda, na nich stavia existencializmus, dialektická teológia, sú zdrojom inšpirácie a filozofickým pozadím nejedného umeleckého diela súčasnosti. 18
Arthur Schopenhauer (1788 1860) Nemecký filozof A. Schopenhauer (1788 1860) býva historikmi filozofie často považovaný za svojrázneho, osobitého mysliteľa. Možno sa stretnúť s názorom, podľa ktorého sa v celkovom rámci európskej duchovnej situácie javí ako cudzorodý živel. Posúdiť s konečnou platnosťou tieto charakteristiky nie je jednoduché. Možno povedať, že z hľadiska začlenenia do celkového historického kontextu nie sú tieto charakteristiky až tak príliš priliehavé. Je však nesporné, že ako cudzorodý, extrémny a excentrický sa javiť mohol a aj skutočne bol pre svojich súčasníkov. Zvyčajne sa kľúč k pochopeniu jeho diela a tvorby vôbec nachádza v sledovaní jednak osobitného a nezvyčajného charakteru Schopenhauerovej osobnosti a súčasne zdôrazňovaním jeho mimoriadnych znalostí a obľubou filozofie starých Indov, ktorá, ako sa uvádza u H. J. Störiga bola práve vtedy sprístupnená európskemu čitateľovi. A. Schopenhauer bol synom gdaňského veľkoobchodníka. Keď mal päť rokov, presídlil jeho otec do Hamburgu. Niekoľko rokov strávil mladý Schopenhauer u otcovho obchodného priateľa v Le Havre. Naučil sa dokonale po francúzsky, veľa cestoval, okrem Francúzska navštívil Belgicko, Švajčiarsko. Tieto skutočnosti uvádzame preto, lebo v neskorších Schopenhauerových dielach sa prejavuje vplyv silných osobných zážitkov a dojmov z rannej mladosti. Za šesťmesačného pobytu v Anglicku sa oboznámil aj s anglickým jazykom a literatúrou. Po otcovej smrti sa s matkou a otčimom presťahoval do Weimaru. Tu sa stretával s Goethem, Wielandom a inými významnými ľuďmi. Keď vstúpil na univerzitu veľmi dobre ovládal klasické jazyky. Promoval v roku 1813 prácou O štvrtom koreni vety o dostatočnom dôvode. Po odchode z Weimaru žil takmer štyri roky v Drážďanoch, kde vzniklo pojednanie O videní a farbách (1816), na ktorom badať najmä vplyv Goetheho a takisto aj jeho hlavné dielo Svet ako vôľa a predstava (1819). V roku 1829 habilitoval na berlínskej univerzite. Jeho životopisci s obľubou uvádzajú, ako nesmierne sebavedomý začínajúci docent ohlásil svoje prednášky tak, aby časovo kolidovali s prednáškami samého Hegela. Ale vtedy neuspel. Jeho očakávanie, že poslucháči dajú prednosť práve jemu, sa nenaplnilo. Znechutený Schopenhauer sa hneď po prvom semestri stiahol do úzadia. Po prepuknutí cholerovej epidémie v Berlíne roku 1831, (ktorej podľahol Hegel), narýchlo odchádza do Frankfurtu nad Mohanom, kde sa usadil a ostal až do svojej smrti. Celé roky ostalo hlavné dielo mysliteľa, ktorý sa neskôr stal tak známy, takmer nepovšimnuté. Napriek tomu, že šestnásť rokov po jeho vydaní mu nakladateľ oznámil, že väčšiu časť predal ako starý papier, rozhodol sa Schopenhauer publikovať vydanie nové, 19
rozšírené o druhý zväzok a ktoré vyšlo v roku 1844. Predtým však ešte stačil napísať niekoľko ďalších prác: O vôli v prírode (1836) a Dva základné problémy etiky (1841). Slávne Aforizmy k životnej múdrosti sú obsiahnuté v dvojzväzkových Parerga a paralipomena (1851). Pri interpretácii nejednoduchej, nekonvenčnej, osobitnej filozofie a etiky A. Schopenhauera je možné stretnúť sa s viacerými prístupmi. Sociologizujúce interpretácie zvýrazňujú spojenie osobnosti s dobou, v ktorej žil a tvoril. Psychologizujúce, a tých je celý rad, sú vnútorne veľmi diferencované, akcentujú výraznú pudovosť a neskrotnosť vôle, spojenú s bystrím a prenikavým intelektom, zmyslom pre prírodnú krásu a utrpenie tvorstva. Zhruba takto charakterizujú základné zložky Schopenhauerovho charakteru, ktoré, vďaka svojej povahe boli v neustálom zápase. H. J. Störing hovorí o... celoživotnom zápase, ktorý viedla jedna polovica Schopenhauerovej bytosti proti večne prepukajúcej zmyslovosti, čo sa podľa neho odrazilo v jeho náuke o popieraní vôle, ako aj v jeho pesimistickom postoji k pozemskému šťastiu a pôžitku. Zrejme je ťažké rozhodnúť o správnosti či dokonca oprávnenosti takýchto prístupov. Skôr možno povedať, že protirečivá, svojrázna osobnosť mysliteľa bude ešte dlho vďačným predmetom najrozličnejších úvah a hodnotení. Je potrebné ešte poznamenať, že možno práve táto jeho nezačleniteľnosť, je zdrojom jeho inšpiratívneho pôsobenia na druhých, predpokladom možnosti privlastniť si ho mnohými, bez väčších záväzkov a poplatnosti nejakému filozofickému smeru alebo škole. Schopenhauer si veľmi vážil Kantovu filozofiu. Známy je jeho výrok, ktorý svedčí o nie veľkej skromnosti jeho autora, že medzi ním (Schopenhauerom) a Kantom sa vo filozofii neurobilo nič, čo by stálo za zmienku. Napriek tomu si podobne ako množstvo druhých filozofov, vážil Platóna a indickú filozofiu. Svet je moja predstava to je pravda, ktorá platí pre každú živú a poznávajúcu bytosť, hoci iba človek ju môže reflektovane a abstraktne pochopiť; a ak to naozaj urobí, dôjde v ňom k filozofickej reflexii. Potom si jasne a zreteľne uvedomí, že nepozná nijaké slnko a nijakú zem; že svet, ktorý ho obklopuje, existuje tu len ako predstava; to znamená výlučne iba vo vzťahu k niečomu inému, k predstavujúcemu, a tým je on sám. Obsažná, začiatočná pasáž Sveta ako vôle a predstavy jasne charakterizuje podstatu Schopenhauerových názorov, súčasne však naznačuje problematickosť a neľahkosť ich systémového zaradenia a interpretácie. Jedným z najdôležitejších miest citovanej práce je vyznačenie vlastných filozofických východísk. Robí to na pozadí Kantovho chápania metafyziky. Uveďme aspoň niektoré základné myšlienky. Schopenhauer polemizuje 20
s kantovským chápaním metafyziky, (v zmysle predchádzajúcej dogmatickej filozofie), ako vedy o tom, čo je za hranicami možnej skúsenosti. Podľa neho nemusí byť prameň metafyziky zásadne neempirický. Predpoklad, že zásady metafyziky v nijakom prípade nesmú pochádzať z vnútornej či vonkajšej skúsenosti, nemusí byť bezvýhradne správny, ba dokonca môže byť chybný. Na rozdiel od Kanta zdôrazňuje Schopenhauer, že pri riešení hádanky sveta, je potrebné vychádzať z porozumenia svetu, správne nadviazať na vonkajšiu a vnútornú skúsenosť. Takto sa možno vyhnúť tak predkantovskému dogmatizmu, ako aj kantovskému popretiu metafyziky... Pri vymedzovaní, sumarizácii, základných čŕt Schopenhauerovho chápania skutočnosti, jej poznania a miesta človeka v nej, treba poukázať najmä na charakteristiky, ktoré sú dôsledkom a vlastným vyjadrením Schopenhauerovho subjektivizmu a voluntarizmu. Pripomeňme si jeho myšlienku, v ktorej sa hovorí, že bytie samo a spôsob bytia v celku, ako aj každej jednotlivej časti, vyviera výhradne z vôle. Z vôle slobodnej, všemohúcej, ktorá sa v každej veci zjavuje tak, ako to určuje sama sebe, osebe a mimo času. Takto je svet vlastne iba zrkadlom tohto chcenia a všetka konečnosť, všetky utrpenia, všetky bolesti, ktoré svet obsahuje, sú výrazom toho, čo vôľa chce, sú také, pretože to tak chce. Tu je vlastne založený Schopenhauerov zničujúci pesimizmus: svet je beznádejne zlý, nešťastný, nezmyselný. ( Najväčším previnením človeka je, že sa narodil. ) Pripomeňme si jeho tézu o svete ako mojej predstave. Vyúsťuje do romanticko-fikcionalistického tvrdenia, že svet je klam a mámenie,... závoj Májin, zahaľujúci ničotu, že všetko, čo prežívam, je príznačný sen, že všetko, čo pokladáme za reálne, sa deje len v mojej hlave, že za mojimi predstavami nie je nič než prázdnota. Smrť ako ukončenie, výsledok života vyjadruje jeho nezmyselnosť, márnosť, prázdnotu a rozporuplnosť. Ničotnosť sa prejavuje v čase, minulosť a budúcnosť neexistujú, skutočnosť je formou času, v ktorej žijeme, je bezrozmernou hranicou medzi neexistujúcou minulosťou a neexistujúcou budúcnosťou. Čas je nekonečné nič. Gnozeologický pól pesimizmu (vyplývajúci z chápania sveta ako predstavy), je doplnený naturalistickým (podstatou sveta je slepá vôľa). Bezperspektívna idea prázdnoty, ničoty je doplňovaná a umocňovaná prejavom vôľového princípu nenásytným chcením, neustálym zápasom... Tu je potrebné zvýrazniť Schopenhauerovo chápanie existencie, jej základnej charakteristiky, tragickú metafyzickú vinu, s ktorou je spájaná, dopĺňanie bytia nebytím, pozitívneho negatívnym. Pričom výrazne prevažujú negatívne charakteristiky. Aj šťastie je 21
negatívnej povahy. Spočíva vlastne v odstránení zla. Ale z hľadiska bytia je práve zlo pozitívne, lebo šťastie je len snom teda nebytím; realitou je zlo. Ľudia sú len zdanlivo priťahovaní spredu, vlastne sú len tlačení zozadu: neláka ich život, ale ich ženie bieda, píše Schopenhauer v práci Svet ako vôľa a predstava. Zákon motivácie ako všetka kauzalita je iba formou javu. Zhruba povedané, tu je pôvod komickej, burlesknej, grotesknej, grimasovitej stránky života: lebo každý proti svojej vôli poháňaný vpred tvári sa tak, ako práve môže a takto vznikajúci zhon sa často vyníma fraškovite: akokoľvek vážne je súženie, ktoré je za tým. Na základe uvedeného je možné usudzovať na charakter Schopenhauerových názorov etických. Základom jeho radikálneho pesimizmu je morálka založená na súcite. Je to zvláštny súcit, ktorý nemôže zmenšiť utrpenie toho, s ktorým súcitíme, ale naopak, zvyšuje jeho utrpenie. Ide teda vlastne o akúsi prevrátenú negativistickú etiku sympatie. Spomínali sme dielo Dva základné problémy etiky, v ňom okrem Sveta ako vôle a predstavy vyslovil svoje etické názory. Vychádza predovšetkým z determinovanosti ľudského konania. Všetky motívy sú podnietené alebo slasťou alebo bolesťou. Správanie, ktoré je motivované osobným blahom alebo bolesťou označuje Schopenhauer za egoistické a vylučuje ho z mravných úvah. Morálka bez zdôvodnenia, čiže púhe moralizovanie, nemôže pôsobiť, pretože nemotivuje. No morálka ktorá motivuje, môže tak urobiť iba pôsobením na sebalásku. To však, čo z nej pramení, nemá morálnu hodnotu. Z toho vyplýva, že morálkou a vôbec abstraktným poznaním sa nemôže navodiť pravá cnosť, ale že musí prameniť z intuitívneho poznania, ktoré spoznáva v cudzom indivíduu tú istú podstatu, ako vo vlastnom. Kritériom mravného hodnotného správania je neprítomnosť egoistických motívov. Mravným je len také správanie, ktorého pohnútkou je blaho alebo bolesť osoby nezúčastnenej na konaní. To je možné len v tom prípade, že sa s druhým tak stotožním, že prežívam jeho utrpenie ako svoje. Toto sa stáva pri súcite, ktorý je jedinou skutočnosťou javovou formou mravnosti. Všimnime si, že Schopenhauer vychádza na rozdiel od iných druhov etiky sympatie výlučne z faktu sústrasti, teda spolupociťovania negatívnych citov. Neuvažuje o sympatii na báze citov pozitívnych, slastných, teda nevychádza z pocitu súzvuku slasti. Je to celkom v súlade s jeho chápaním bolesti a utrpenia ako základného duševného stavu človeka, ako stavu substancionálneho, zatiaľčo blaženosť je niečím nepodstatným, prechodným. Odtiaľ vyplývajú aj dve normy správania: jedna skôr pasívna nikomu neškodiť a druhá aktívna každému pokiaľ a ak len sa dá pomáhať. Tieto dve normy sú zmierňované, oslabované 22
samotným pesimistickým chápaním skutočnosti a tak vlastne každý mravný čin môže len zmierniť nekonečné, bezhraničné utrpenie. Schopenhauerova etika je etikou tragiky a paradoxu: čím silnejšia je mravnosť jednotlivca, čím viac a intenzívnejšie súcití s druhými (pričom súcit sa vzťahuje na všetko tvorstvo), tým drvivejšie, beznádejnejšie prežíva bolesť ako podstatu všetkého existujúceho, tým viac dochádza k záveru, že jediným vykúpením, jedinou primeranou reakciou je askéza. Slepá vôľa si v človeku zažala svetielko vedomia, ktorým si osvetľuje bezmennosť utrpenia a otvára cestu k jeho ukončeniu vedomým poprením vôle, asketickým odmietnutím života, zrieknutím sa ďalšieho množenia a tým aj neustáleho rozširovania reťazca utrpení. Jestvujú dve cesty ako sa utrpenia zbaviť, ako sa oslobodiť zo stále sa reprodukujúceho kolobehu chcenia, usilovania sa a útrap. Prvou je askéza svätca ktorá je veľmi zriedkavá. Druhá, síce menej výnimočná, ale takisto náročná je tá, ktorú nastúpil génius filozof (mysliteľ) alebo umelec. Títo sa neoslobodzujú prostredníctvom askézy, ale dočasným povznesením, platónskym nazeraním ideí, ktoré nie je spájané s vôľou, so chcením. Niekedy sa v tejto súvislosti hovorí o dočasnom uspaní slepej túžby v nezaujatom, nezainteresovanom nazeraní. Blaženosť bezvôľového nazerania je napokon aj to, čo rozprestiera nad minulosťou a vzdialenosťou také neobyčajné čaro a zjavuje nám to pomocou sebaklamu v takom skrášľujúcom svetle. Lebo ak si sprítomníme dávno uplynulé dni, prežité na vzdialenom mieste, vyvoláva naša fantázia iba objekty a nie subjekt vôle, ktorý vtedy práve tak ako teraz vláčil so sebou svoje nevyliečiteľné utrpenia; tie sú však zabudnuté, pretože odvtedy už neraz uvoľnili miesto utrpeniam iným. A teda objektívne nazeranie pôsobí v spomienke tak, akoby pôsobilo prítomné, keby sme sa mu vedeli oddať bez vôle. (Schopenhauer: Svet ako vôľa a predstava). U Schopenhauera je tak nebývalým spôsobom zhodnotený význam umenia. Môže mnohým vnímavým ľuďom priniesť, aj keď dočasný, predsa len slepou vôľou nezaťažený pôžitok čistého nazerania, aj keď samozrejme nie v takej miere, ako tvorcovi géniovi. Citujúc Goetheho, Schopenhauer píše: Kto vníma ľudskú krásu, toho nemôže postihnúť nič zlého: cíti, že je v súlade so sebou samým a so svetom. Vplyv A. Schopenhauera je zreteľný nielen vo filozofickom, ale i v širšom intelektuálnom a umeleckom prostredí. K popularite jeho prác nesporne prispel aj vynikajúci, skutočne umelecký literárny štýl. Veľký vplyv mal na tvorbu L. N. Tolstého, J. Conrada, M. Prousta, Th. Manna, S. Freuda a ďalších. Filozoficky ovplyvnil hlavne tvorbu F. Nietzscheho. Je jeho trvalou zásluhou, že otvoril filozofii oči pre temné hĺbky, ktoré sa v človeku skrývajú pod povrchom vedomia. Veľkí básnici vo všetkých dobách ich poznali alebo o nich aspoň 23