Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Banská Bystrica 15Co/759/2014 6113214734 02.09.2015 JUDr. Jaroslav Mikulaj ECLI:SK:KSBB:2015:6113214734.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a a sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci navrhovateľov 1/ J.. V. Y., nar. XX. XX. XXXX, 2/ Z. Y., nar. XX. XX. XXXX, obaja bytom A. č. XX, XXX XX A. A., proti odporcovi J.. W. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. ulica č. XX, XXX XX A. A., o zaplatenie 3 767,50 s prísl., na odvolanie navrhovateľov a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 21. 05. 2014, č. k.: 9C/437/2013-66, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ sumu 770,50 spolu s príslušenstvom a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e. Odvolanie navrhovateľov o d m i e t a. Navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že Súd konanie v časti o zaplatenie istiny 1 129,93 a úroku z omeškania 10,75 % ročne od 16.06.2006 do 01.09.2006, zastavuje. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ sumu 770,50 spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 165,97 od 16.09.2006 do 26.09.2007, 9,5 % ročne zo sumy 165,97 od 16.10.2006 do 27.11.2007, 9,5 % ročne zo sumy 165,97 od 16.11.2006 do 23.12.2009, 9,5 % ročne zo sumy 15,97 od 24.12.2009 do 26.05.2010, 9,5 % ročne zo sumy 165,97 od 16.12.2006 do 26.05.2010, 9,5 % ročne zo sumy 31,94 od 27.05.2010 do zaplatenia, 9,5 % ročne zo sumy 165,97 od 16.01.2007 do zaplatenia, 9,5 % ročne zo sumy 165,97 od 16.02.2007 do zaplatenia, 9,5 % ročne zo sumy 165,97 od 16.03.2007 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 165,97 od 16.04.2007 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 74,68 od 16.05.2007 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. V prevyšujúcej časti súd návrh zamieta.
Navrhovatelia 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 135,60, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovatelia 1/, 2/ sa návrhom domáhali od odporcu zaplatenia sumy 3 767,50 s úrokom z omeškania 10,75 % ročne od 16. 06. 2006 až do zaplatenia z titulu zmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 13. 03. 2001. Odporca žiadal návrh zamietnuť. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že účastníci konania uzavreli dňa 13. 03. 2001 zmluvu o pôžičke, ktorej predmetom bolo poskytnutie sumy vo výške 200.000,- Sk, ktoré mal odporca vrátiť do 24 mesiacov, t. j. do 13. 03. 2003. Okrem istiny mal odporca platiť navrhovateľom ročný úrok vo výške 36 000,- Sk, splatný v štvrťročných splátkach po 9000 Sk. Podľa prehľadu splátok bolo prvých 6 splátok úrokov po 9000,- Sk mesačne, nasledujúce tri splátky úrokov po 6 750,- Sk a od 06/2003 po 4500 Sk. Prevzatie sumy potvrdil odporca podpisom na tejto zmluve. Podľa zmluvy v spojení s prehľadom splátok mal odporca do 13. 03. 2003 celkovo vrátiť sumu 8 879,37 (200 000,- Sk ako istinu a 67 500,- Sk ako zmluvné úroky, t. j spolu 267 500,- Sk). Odporca dňa 09. 03. 2006 písomne uznal dlh z titulu pôžičky vo výške 100 000,- Sk ako istinu a 13 500,- Sk ako úrok. Tento dlh mal splatiť v mesačných splátkach po 5 000,- Sk. Mal preukázané, že odporca po uznaní zaplatil 1 129,85. Sporná zostala existencia dlhu. Odporca tvrdil, že celú pôžičku splatil, navrhovatelia tvrdili, že im dlhuje ešte 2 189,47 na istine a úroku. Súd sa zaoberal tvrdením odporcu, že zmluva o pôžičke a uznanie dlhu sú neplatné, lebo neboli podpísané aj navrhovateľkou 2/. Poukázal na to, že zmluva o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka je neformálnou zmluvou a na jej platnosť stačí ústna forma. Na právny úkon uznania dlhu sa nevyžadoval súhlas, prípadne podpisy veriteľov, lebo išlo o jednostranný právny úkon dlžníka. Podstatným pre platné uznanie dlhu je písomná forma, určenie dôvodu a výšky dlhu ako aj uznanie, že dlžník takto určený dlh splatí. V čase uznania dlhu nebol dlh premlčaný. Preto uvedené námietky odporcu súd nepovažoval za právne významné. K námietke premlčania uviedol, že premlčacia doba podľa 110 OZ je 10 rokov. Dlh uznal dňa 09. 03. 2006, návrh na začatie konania bol podaný 27. 05. 2013, teda v rámci premlčacej doby. Z tohto dôvodu dlh premlčaný nie je. Tvrdenie odporcu, aby bolo jeho uznanie dlhu posudzované podľa ustanovení Obchodného zákonníka, tiež neobstojí (prvostupňový súd v rozhodnutí omylom zrejme uviedol, aby uznanie dlhu bolo posudzované podľa ustanovení Občianskeho zákonníka). Zo zmluvy o pôžičke ako i uznania dlhu vyplýva, že všetky zúčastnené strany konali vo vlastnom mene ako fyzické osoby, nie podnikatelia. Na aký účel odporca požičané peňažné prostriedky použil nebolo rozhodujúce. Pretože odporca tvrdil, že výška dlhu uvedená v uznaní je nesprávna a tvrdil, že dlh zanikol splnením, súd sa zaoberal jeho úhradami, ktoré mali byť vykonané pred uznaním dlhu a prejudiciálne zisťoval skutočnú výšku dlhu v čase jeho uznania. Z dokazovania mal súd preukázané, že do dňa uznania dlhu zaplatil odporca navrhovateľom 1/ a 2/ sumu v celkovej výške 6 979,02. Podľa zmluvy o pôžičke bol odporca povinný zaplatiť za 24 mesiacov zmluvný úrok v celkovej výške 67 500,- Sk (2 240,59 ), podľa prehľadu splátok prvých šesť kvartálov po 9000,- Sk, ďalšie dva kvartály po 6 750,- Sk. Splatnosť pôžičky nastala dňa 13.03.2003. Do tejto doby teda patrili navrhovateľom úroky z nej. Následne odporca nebol povinný platiť zmluvné úroky, ale len úroky z omeškania podľa 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Mal preukázané, že do času uznania dlhu odporca za účelom splatenia pôžičky uhradil sumu 6 979,02. Navrhovatelia mali nárok na celkový zmluvný úrok vo výške 2 240,59. Z toho suma vo výške 1 120,29 bola preukázaná ako suma zaplatená na úroky. Keďže odporca následne uznal dlh, v ktorom bola špecifikovaná výška istiny a výška úroku, úhrady, ktorých účel nebol odporcom výslovne podľa 566 OZ určený, bol použitý na úhradu zmluvného úroku vo výške 672,19 (zostávajúci úrok 1 120,30, z ktorého bol odpočítaný úrok vo výške 448,11 určený v uznaní dlhu). Zvyšné úhrady odporcu vo výške 5 186,54 mali potom navrhovatelia započítať na úhradu istiny (pričom skutočne započítali len sumu vo výške 3 319,39 ). Mal preukázané, že odporca čiastočne uniesol dôkazné bremeno a skutočný dlh v čase uznania jeho uznania predstavoval
uniesol dôkazné bremeno a skutočný dlh v čase uznania jeho uznania predstavoval istinu 1 452,24 (6 638,78 ako istina pôžičky - 5 186,54 ako úhrady na istinu) a úrok 448,11. Potom posudzoval úhrady odporcu po uznaní dlhu. Za zhodné považoval tvrdenia účastníkov ohľadom zaplatenia sumy 1 129,93. Aj keď odporca tvrdil, že po uznaní uhradil vyššiu sumu (1 428,- ), túto skutočnosť v konaní nepreukázal. Navrhovatelia jeho tvrdenia o zaplatení vyššej sumy taktiež nepotvrdili. Uznali však, že odporca uhradil po uznaní dlhu sumu 1 129,93, ktorú v priebehu konania započítali na úhradu istiny a preto zobrali návrh v tejto časti späť. Súd následne konanie v zmysle 96 ods. 1 OSP v tejto časti zastavil. Po späťvzatí návrhu zostala predmetom konania suma 2 189,47 s príslušenstvom. Keďže súd zistil, že skutočný dlh v čase jeho uznania bol 1 900,35 (vrátane úroku), odporca mal po späťvzatí návrhu o sumu 1 129,85 navrhovateľom 1/ a 2/ uhradiť dlh vo výške 770,50. Súd preto návrhu v tejto časti vyhovel a vo zvyšku istiny ho ako neexistujúci zamietol. Keďže odporca neuhradil celý dlh riadne a včas, dostal sa do omeškania. Navrhovateľom vzniklo zákonné právo na úroky z omeškania ( 517 ods. 2 OZ), súd sa ale nestotožnil so spôsobom ich uplatnenia s poukazom na 565 prvá veta OZ. Omeškanie posudzoval pri každej splátke dlhu zvlášť, v zákonnej sadzbe a úroky z omeškania priznal navrhovateľom tak ako sú uvedené vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia. Prvú omeškanú splátku súd navrhovateľom priznal odo dňa, ktorý si uplatnili (16. 09. 2006). Vo zvyšku ich návrh zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa 142 ods. 2 O. s. p. Proti rozsudku sa odvolali navrhovatelia aj odporca. Odporca sa odvolal proti časti rozsudku, ktorou bol zaviazaný zaplatiť navrhovateľom 770,50 s príslušenstvom. Namietal, že navrhovateľom zaplatil celú pôžičku aj s úrokmi. Opakovane uviedol, že uznanie dlhu urobil pod nátlakom, navrhovatelia silno naliehali na jeho podpísanie aj za účasti súdneho exekútora a uvedená suma v uznaní ako doteraz zaplatená je diametrálne odlišná od tej, čo uviedol on a čo zistil aj súd. Takýto úkon nemožno považovať za vážny, určitý a zrozumiteľný. Navrhovatelia na neho vyvíjali nátlak s cieľom, aby sa predĺžila premlčacia lehota, pretože uznanie bolo podpísané len 4 dni pred ukončením premlčania v zmysle zmluvy. Text uznania predložil navrhovateľ, preto mal súd 1. stupňa uznanie dlhu ex offo určiť za neplatné a tým považovať aj návrh ako podaný po premlčacej lehote. Preto opätovne vzniesol námietku premlčania. Podľa jeho názoru prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Prvostupňový súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľov (ktorému neskôr navrhovatelia odvolali plnú moc), aby sa k odvolaniu odporcu vyjadrili. Vyjadrenie k odvolaniu navrhovatelia podali na Okresnom súde Banská Bystrica osobne 02. 09. 2014. Uviedli v ňom, že odporca v celej veci súd zavádza. Jeho tvrdenie, že podpísal uznanie dlhu pod nátlakom, je toho dôkazom. Samotný úkon uznania dlhu vykonal odporca dobrovoľne a prítomnosť Q.. Q. B. ako svedka mala zaručiť len nestrannosť. V žiadnom prípade jeho prítomnosť nemala a ani nevytvárala akýkoľvek nátlak na odporcu. Uznanie dlhu bolo podpísané dobrovoľne, odporca sa pred podpisom uznania dlhu telefonicky radil s im neznámou osobou, či takýto text môže byť podpísaný. Dôvod uznania dlhu bol pragmatický, nakoľko sa blížila lehota premlčania pôžičky a celá pohľadávka nebola uhradená, tak navrhovatelia sa spolu s odporcom dohodli na vykonaní takéhoto úkonu len z opatrnosti. Navrhovatelia v ďalšej v časti odvolania namietali, že i napriek uznaniu dlhu súd celú vec prejednával v zmysle, ako by odporca ani nikdy takýto úkon nebol vykonal. Namietali správnosť rozhodnutia vo vzťahu výroku, ktorým ich návrhu nebolo vyhovené celkom. Žiadali odvolací súd, aby vec vrátil prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal rozhodnutie v rozsahu danom ust. 212 ods. 1, 2 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa ust. 214 ods. 2 O. s. p. rozhodnutie ako vecne správne potvrdil podľa ust. 219 ods. 1, 2 O. s. p. v napadnutej časti odporcom, odvolanie navrhovateľov odmietol podľa 218 ods. 1 písm. a) O. s. p. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovatelia boli v konaní zastúpení advokátom Mgr. Františkom Popperom, ktorému bol rozsudok okresného súdu doručený dňa 27. 06. 2014. Navrhovatelia listom doručeným osobne na Okresný súd Banská Bystrica dňa 15. 08. 2014 oznámili, že mu odvolali plnú moc. Následne dňa 02. septembra 2014 na okresný súd osobne podali vyjadrenie k odvolaniu odporcu, z obsahu ktorého odvolací súd zistil, že zároveň v tomto podaní uviedli skutočnosti, ktoré podľa svojho obsahu odvolací súd posúdil ako odvolanie navrhovateľov. Podľa ustanovenia 204 ods. 1 O. s. p. odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu
ods. 1 O. s. p. odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. 15-ty deň lehoty pripadol na 12. 07. 2014, sobotu, preto v zmysle ustanovenia 57 ods. 2 O. s. p. posledným dňom na podanie odvolania bol deň 14. 07. 2014. Odvolanie bolo podané osobne navrhovateľmi na okresnom súde dňa 02. 09. 2014, teda po lehote. Odvolací súd preto podľa 218 ods. 1 písm. a) O. s. p. odmietol odvolanie navrhovateľov, pretože bolo podané oneskorene. Vo veci samej sa preto ich námietkami nezaoberal. Preskúmaním rozhodnutia v intenciách odvolania odporcu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie je v napadnutom výroku vecne správne, preto ho potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza ďalšie dôvody. Odporca namietal, že zaplatil celú pôžičku aj s úrokmi. V odvolaní však bližšie neuviedol, v čom je záver prvostupňového súdu v tomto smere nesprávny, prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí podrobne uviedol, koľko mal odporca zaplatiť, zistil, koľko zaplatil, zaoberá sa námietkami odporcu, ktoré čiastočne zohľadnil a z tohto dôvodu návrh navrhovateľov aj čiastočne zamietol. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by uznanie dlhu odporca podpisoval pod nátlakom a z tohto dôvodu by tento právny úkon bol neplatný. V odvolaní odporca namieta, že takýto úkon nemožno považovať za vážny, určitý a zrozumiteľný, avšak bližšie nekonkretizuje, v čom tento jeho úkon nebol vážny, určitý a zrozumiteľný. Pokiaľ uvádza, že bol na neho vyvíjaný nátlak, ani žiaden netvrdil, nepopísal, ako sa mal tento prejaviť, ako ho to obmedzilo v prejave vôle. Ak bol dlh premlčaný, nemusel uznanie dlhu podpísať. Odporca ani netvrdil, že by bol fyzicky nútený uznanie dlhu podpísať. Na slobodu vôle sa môže pôsobiť fyzickým donútením alebo psychickým donútením. Vychádzajúc zo súdnej praxe možno konštatovať, že fyzické donútenie, t.j. použitie fyzického násilia na vykonanie právneho úkonu (napr. násilím urobený pohyb rukou pri podpisovaní), sa prakticky nevyskytuje. Súvisí to zjavne s tým, že fyzickým násilím sa rozumie skôr priame fyzické násilie manifestované útokom voči konajúcemu, než hrozba (bezprostredná) fyzickým násilím. Toto preukázané nebolo. Psychické donútenie sa stotožňuje s bezprávnou vyhrážkou a vyvoláva neplatnosť právneho úkonu len v prípade, keď: 1. je protiprávne, t.j. vynucuje sa niečo, čo takto nemožno vynucovať. Možno teda usúdiť, že nejde o bezprávnu vyhrážku, ak veriteľ hrozí dlžníkovi napríklad možnosťou vymáhania dlhu súdnou cestou. 2. vzbudzuje dôvodnú obavu z úkonu toho, kto hrozí. Dôvodná obava vyžaduje intenzívne pôsobenie okolností použitých ako bezprávne vyhrážanie sa. Pri posudzovaní dôvodnosti obavy preto nemožno v celom rozsahu zohľadniť subjektívny postoj, povahu adresáta bezprávnej vyhrážky, ale treba optimalizovať vzťah medzi okolnosťami vyvolávajúcimi dôvodnú obavu a subjektom, ktorý je pod ich tlakom, 3. je adresná, to znamená, že smeruje voči tomu, na kom sa právny úkon vynucuje. Predmetom vyhrážky nemusí byť v každom prípade konajúci, stačí, ak sa týka blízkej osoby. V konaní nebolo preukázané, že by boli preukázané vyššie uvedené skutočnosti. Pokiaľ ide o vážnosť vôle, súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria úkony urobené s vnútornou výhradou, simulované právne úkony, úkony urobené pri vyučovaní, pri hre, úkony spojené s recesiou a pod. V danom prípade nebolo zistené, že by uznanie dlhu urobil odporca bez vážnosti vôle, zo žartu. Ani odvolací súd nezistil, že by právny úkon nebol zrozumiteľný. Stačí, že takýto prejav je vo všeobecnosti zrozumiteľný a adresátovi je význam použitých výrazových prostriedkov objasnený (objasniteľný) alebo vysvetlený (vysvetliteľný) primerane povahe právneho úkonu (relatívna povaha zrozumiteľnosti). Iný prístup k zrozumiteľnosti právneho úkonu by mohol vyvolať značnú právnu neistotu, ak by konajúci musel vždy dbať na to, aby adresát v úplnosti pochopil všetky slová uvedené v prejave. Pretože neexistovali dôvody namietané odporcom, ani neposkytol o nich presvedčivé dôkazy,
Pretože neexistovali dôvody namietané odporcom, ani neposkytol o nich presvedčivé dôkazy, prvostupňový súd nemal dôvod ex offo určiť uznanie dlhu za neplatné. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa 224 ods. 1 a 142 ods. 1 v spojení s 151 ods. 1 O. s. p., keď v odvolacom konaní boli úspešní navrhovatelia v celom rozsahu, trovy odvolacieho konania nežiadali nahradiť, preto im ich súd nepriznal. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.