ročník LI. revue Akt, Cvet šlive (SRB) a Poetikon (SLO) S R B S KO. editoriál Stanislava Repar: Premieňať vodu na víno 3.

Transkript

1 ročník LI revue Akt, Cvet šlive (SRB) a Poetikon (SLO) editoriál Stanislava Repar: Premieňať vodu na víno 3 S L OV I N S KO osobnosť Šalamun Tomaž Šalamun: Spomienka Juhoslovana a iné básne preložil Karol Chmel 6 Dedič slnka. Tomažovi Šalamunovi in memoriam (spomínania) preložila Stanislava Repar Aleš Debeljak: Odišiel tak, ako žil: s úsmevom na perách 8 Ivo Svetina: Prvá podoba Tomaža Šalamuna 10 Marko Elsner Grošelj: Tomaža som stretával zriedkakedy 13 Kristijan Muck: Spev 15 Meta Kušar: Čo som šalamunologička?! 17 Citujeme (Tomaž Šalamun: Zatmenie a iné básne) preložil Karol Chmel 24 S R B S KO poézia Petar Matović: Kufre Jima Jarmuscha a iné básne preložil Karol Chmel 50 haiku Zlatým prachom Dejan Bogojević, Dragan J. Ristić, Dušan Stojković, Radmila Bogojević, Slobodanka Luković preložil Zoroslav Jesenský 54 próza Zrnká antológia najkratších poviedok v srbskom jazyku I. (výber do roku narodenia 1960) Dejan Bogo - jević Dušan Stojković, ed. kolotoč Debeljak Aleš Debeljak: Je čas a iné básne preložila Stanislava Repar 29 a 32 Citujeme (Aleš Debeljak na festivale Pranger) 30 poézia Meta Kušar: Leto leto (báseň) preložila Stanislava Repar 33 nové čítanie Stanislava Repar: Oživujúca moc poézie; báseň Leto leto poetky Mety Kušar preložila autorka 34 próza Maja Novak: Talleyrandský katechizmus preložila Stanislava Repar 46 Peter Kľúčik Zbigniew Nienacki: Pán Tragáčik a Fantomas. Mladé letá,

2 preložili Zoroslav Jesenský a Ladislav Čáni v spolupráci so Stanislavou Repar 60 GAVRIL STEFANOVIĆ VENCLOVIĆ (*1680?), ĐORĐE MARKOVIĆ KODER, MILUTIN USKOKOVIĆ, IVO ANDRIĆ, DESANKA MAKSIMOVIĆ, MONI DE BULI, LJUBIŠA JOCIĆ, VASKO POPA, ALEKSAN- DAR TIŠMA, MIODRAG PAVLOVIĆ, MIRO- SLAV KARAULAC, SRBA MITROVIĆ, RADOSLAV VOJVODIĆ, DANILO KIŠ, LJUBOMIR SIMOVIĆ, BORISLAV RADO- VIĆ (Ladislav Čáni) LJUBIŠA ĐIDIĆ, TIHOMIR NEŠIĆ, ŽIVORAD STOJANOVIĆ, MILADIN ĆULAFIĆ, PETAR CVETKOVIĆ, RADOMIR MIĆUNOVIĆ, MIROLJUB TO- DOROVIĆ, IVAN RASTEGORAC, MILAN MILIŠIĆ, RANKO PAVLOVIĆ, VITOMIRO- VIĆ TEOFILOVIĆ, PREDRAG ČUDIĆ, MILOVAN VITEZOVIĆ, IBRAHIM NAHIĆ, MILISAV SAVIĆ, MILENKO POPIĆ, JOVICA AĆIN, SRBA IGNJATOVIĆ, LJILJANA ĐUR- ĐIĆ, RADOVAN HIRŠL, RADOVAN BELI MARKOVIĆ, DAVID ALBAHARI, ZDRAVKO KECMAN, BRANISLAV VELJKO- VIĆ, SLOBODAN STOJADINOVIĆ, DUŠAN PRELEVIĆ, DRAGAN J. RISTIĆ, DUŠAN STOJKOVIĆ, ZORICA ARSIĆ MANDARIĆ, ZORAN SPASOJEVIĆ, NOVICA TADIĆ, VOJISLAV DESPOTOV, ZDRAVKO KRSTA- NOVIĆ, MILENKO PAJIĆ, ZLATA KOCIĆ, ZORAN M. MANDIĆ, ZDENKA FEĐVER, DRAGOSLAV PAUNESKU, SLAVOLJUB MARKOVIĆ, RAJKO LUKAČ, STANKO Ž. ŠAJTINAC, MILJURKO VUKADINOVIĆ, MILOVAN MARČETIĆ, DUŠAN MIJAJLO- VIĆ ADSKI, LABUD DRAGIĆ, MILIJA BELIĆ, JOVAN NIKOLIĆ, ZORAN ILIĆ, ZORAN R. NOVAKOVIĆ, MIHAJLO PANTIĆ, IVANA DIMIĆ, BORIS KAPETANOVIĆ, IVAN CVE- TANOVIĆ, DRAGAN ALEKSIĆ, DANICA VUKIĆEVIĆ, VLADAN MATIĆ, NEBOJŠA JEVRIĆ, ĐORĐE OTAŠEVIĆ, NADA PET - ROVIĆ, FERENCZ THÓT, LJILJANA DUGA- LIĆ, MILAN R. SIMIĆ, ROBERT G. TILLY (*1959) (Zoroslav Jesenský) S L OV E N S KO poézia Ján Tazberík: Vystreliť na seba a iné básne 102 próza Stanislav Rakús: Cintorínska štvrť (poviedka) 106 esej Daniela Bojnanská: Mesto, v ktorom sa stratila rieka 113 recenzie Daniel Kováčik: Koncept skladiska, skladisko konceptov (P. Macsovszky: Tantalópolis) 117 Balla: Nedočítané (J. Beňová: Honey - moon) 119 Jozef Špaček: Od baroka k baroku (D. Šimko: Mramor a granit) 121 Ján Gavura: Systematický spisovateľ a trpezlivá čitateľka (M. Šimáková Speváková: Podoby intertextuality v tvorbe Víťazoslava Hronca) 124 Eva Urbanová: Láska, smrť a haiku (P. Repar: Alchymie srdečního pulsu) 125 záložka Jozef Špaček (Sloboda, Andraščík) Nevyžiadaný dokument (Grupač a kol.) 128 o prispievateľoch 134 Toto! v romboide Kľúčik Ida Želinská: Peter Kľúčik: Maľovať baroko 137 na obálke Peter Kľúčik Vlado Bednár: Hubárske rozprávky. Mladé letá, 1987 (1. strana) Peter Kľúčik J. R. R. Tolkien: Hobit. Mladé letá, (nepublikované) (4. strana) 2

3 Premieňať vodu na víno V čísle, ktoré máte pred sebou, nadväzujeme na medzinárodný projekt Časopis v časopise koordinovaný zo Slovinska. Časopis Romboid bol v roku 2002 jeho spoluzakladateľom (spolu s KUD Apokalipsa z Ľubľany), hoci po roku 2010 zo zostavy partnerských časopisov vypadol. Pôvodný zámer umožniť najmä stretávanie literatúr a kultúr strednej a juhovýchodnej Európy sa počas pätnástich rokov rozrástol do šírky aj do hĺbky. Nielenže postupne pribúdali časopisy, redakcie, spolupracovníci aj spoza hraníc týchto regiónov, ale vznikla tiež ďalšia iniciatíva organizovanie medzinárodných filozofických sympózií a okrúhlych stolov na aktuálne témy (od roku 2007), ktorých sa napríklad zo Slovenska zúčastnili filozofi a intelektuáli verejného priestoru Dezider Kamhal, Peter Sýkora, Egon Gál, František Novosad, Miroslav Marcelli, Peter Michalovič, slovensko-čes - ká filozofka Zdeňka Kalnická, ako aj ďalší vzácni kolegovia z Čiech Pavel Barša, Mirek Vodrážka, Gerlinda Šmausová, Vladimír Šiler, Pavla Frýdlová a i. Neskôr, po r (pri príležitosti 200. výročia narodenia So/rena Kierkegaarda) tu našli svoje útočisko najmä filozofi, etici a teológovia zaoberajúci sa myslením tohto otca existencializmu ; aj sympózium viac-menej prešlo pod organizáciu novoustanoveného Stredoeurópskeho inštitútu So/rena Kierkegaarda Ľubľana. Tohtoročnému dominovala zdanlivo jednoduchá téma: Odvaha konať. Samotný projekt Časopis v časopise zažil lepšie aj horšie časy a hoci je dnes jeho ďalšie pokračovanie v podobe, akú sme poznali, otázne, sieť kontaktov a množstvo výsledkov najmä spoločných publikácií a prezentácií ostáva. Nie je jednoduché slovenskému čitateľovi stručne vysvetliť, prečo v Slovinsku, krajine svojho vzniku, projekt od Agentúry pre knihu (čo je obdoba nášho FPU; funguje od roku 2009) nezískal finančnú podporu na ďalšie roky ani tú minimálnu ako doteraz. O tom, že v celom procese posudzovania nebolo niečo v poriadku, možno napovie skutočnosť, že KUD Apokalipsa tento rok nezískal finančnú podporu ani pre svoj knižný program, hoci je vydavateľom takých autorov ako So/ren Kierkegaard, Martin Heidegger, Paul Ricoeur, Jacques Derrida, Ludwig Wittgenstein, Simone de Beauvoir, Béla Hamvas, Roland Barthes, Hélène Cixous, Hannah Arendt a desiatky ďalších mysliteľov... z literatúry napríklad John Kennedy Toole, Ursula K. Le Guin, Doris Lessing, Wisława Szymborska, Czesław Miłosz, István Örkény, Ottó Tolnai, Péter Esterházy, Herta Müller, Olga Tokarczuk... a Marcelli, Petříček, Barša... a Ondruš, Kadlečík, Strážay, Haugová, Hevier, Groch, Milčák, Berková, Hruška, Balabán, Brycz a mnohí iní. Celú situáciu by som zhrnula jedinou vetou, ktorá zrejme rozhodla (a premenila najušľachtilejšie víno na vodu): Nepotrebujeme iniciatívnych ľudí, máme svojich! 3

4 Keďže som bola od roku 2001 v Ľubľane pri tom, viem, aké neuveriteľné množstvo práce bolo vynaloženej tak na domáce, ako aj medzinárodné programy tohto vydavateľského subjektu a aká veľká, v kultúrnom zmysle azda aj nezaceliteľná je rana, ktorá ostáva po takomto barbarskom údere zo strany úradníkov a úradujúcich odborníkov. Iste, možno školených, no bez najmenšieho vzťahu k veciam, o ktorých bytí či nebytí rozhodujú (slovensko-slovinské paralely si radšej ani nepredstavujem). Myslím si, že by bolo ušľachtilé, hoci sa tento termín dnes už nenosí, keby sa Romboid a ďalšie partnerské časopisy, ktoré v pohostinnosti KUD Apokalipsa, ako aj v celom projekte Časopis v časopise roky nachádzali istú oporu, solidarizovali a pokračovali vo vzájomnom predstavovaní svojich autorov, textov, rubrík, ale aj redakčných koncepcií a príbehov tak ako si to, koniec koncov, dnešná Európa zjednotená, i keď politicky nejednotná vyžaduje. V tom by jej mohla byť práve kultúra vzorom, pravda, keby sama nepodliehala divokým nájazdom neoliberalizmu, dokonca aj zo svojich vlastných radov. Rozmanitá jednota či kultúra subtílnych rozlíšení by mohli byť kľúčom k tej podobe integrácie, ktorú súčasná Európa usilovne hľadá a zdá sa, že nenachádza... V neoliberálne orientovanej ekonomike, kde vládne jedine záujem trhu, odpoveď na otázku, ako a čím, prípadne kedy a kde kultivovať celého človeka alebo rozvíjať oblasť verejného záujmu (dnes už poriadne oklieštenú), určite nenájde; unifikácia vládne svetom. Aj týmto dvojčíslom sa pokúšame na ideu Časopisu v časopise nadviazať a to v dvoch samostatných blokoch slovinskom a srbskom. Ten prvý vznikal postupne a jeho publikovanie sme pomerne dlho odkladali z priestorových dôvodov. Ten druhý bol naplánovaný na leto ako (možno) dovolenková čitateľská lahôdka, ale stratégia nevyhnutných dvojčísel nás v našich zámeroch časovo trocha poposúvala. Sčasti kuriózne možno bude pôsobiť, že sa nám sem do riadkov, najmä do slovinského bloku (a potom aj slovenského) nasťahovala smrť. Ako smutná príležitosť aj téma, a ak nie inakšie, tak aspoň prostredníctvom cintorínov; smrť prirodzená aj neprirodzená, fyzická aj symbolická jedna s druhou si tu podávajú ruky. Keď som pred časom začala rozmýšľať o najnovšej poézii slovinskej poetky Mety Kušar, nemohla som tušiť, že táto interpretácia v Romboide pristane medzi Tomažom Šalamunom ( 2014) a Alešom Debeljakom ( 2016), presnejšie, uprostred nášho hommage obidvom básnikom. I keď práve premosťujúci vplyv poetky z tohto, v danej situácii možno až zvláštne rezonujúceho trojuholníka vyčaril impulz, v ktorom sa život a smrť spojili do jedinej jánusovskej tváre. Rozvibrované významy a prestupujúce sa súvislosti textov zrazu vytvorili nečakané kontinuum, paradoxne vystužené našou (nakoniec hádam aj láskavou?) smrteľnosťou. A Kušarovej nedávny osobný zážitok takmer znovuzrodenia dodal tejto síce príležitostnej, no nie celkom náhodnej konštelácii ďalší rozmer rozmer blízkosti v smrti. Pre čitateľov Romboidu tak náš blok predstavuje možnosť preniknutia pod pokrievku v časovom okamihu, ktorý svojou neodvolateľnosťou až omračuje, a na mieste, v ktorom sme všetci rovnako, takpovediac, cudzí. Prijmite tento zvláštny literárny kaleidoskop veršov, úvah a spomienok ako poklonu dvom významným slovinským básnikom aj medzinárodne uznávaným tvorcom. 4

5 To srbský blok je celý oveľa bodrejší. Kolega, básnik a vydavateľ Dejan Bogojević patrí k tým služobníkom literatúry, ktorí dokážu, naopak, vodu premieňať na víno. Nie v zmysle kvalitatívnom, pretože tu sa čarovať (podvádzať?) nedá, lež v tom pragmatickom, existenčnom. S minimálnymi prostriedkami večne (ešte vždy) pracuje na nových časopisoch, knižných vydaniach, prezentáciách a workshopoch, a hoci jeho vydavateľstvo vo Valjeve neďaleko Belehradu patrí skôr k tým menej viditeľným, on sám trvá na svojej vízii a zapája do nej celé okolie. Ako vydavateľský aktivista (predobraz toho, čo nás onedlho čaká?) sa rád venuje netradičným čo najkratším žánrom. Odzrkadľuje to, koniec koncov, aj skladba srbského bloku jej základ tvorí antológia Zrnca (Zrnká). Videlo sa nám, že takáto dobrovoľná protiaktivita môže na slovenské prostredie, ktoré tak veľmi prahne po svojom románe, zapôsobiť celkom podnetne. Veď žáner najkratšej poviedky má v Srbsku, ako vidieť, svoju viacstoročnú tradíciu, povedzme od Gavrila Stefanovića Venclovića (*1680). Rozhodli sme sa predstaviť vám ju v jej staršej vývinovej línii, po autorov narodených do roku 1960, aby sme tak zdôraznili práve túto ukotvenosť žánru. A pokračovanie, povedzme po Maju Solar (*1980), možno tiež príde... (ak nás o to mailom požiada najmenej päť zvedavých čitateľov J). Slovenský blok vhodne dopĺňa túto zahraničnú ochutnávku či už tematicky, alebo aj nasmerovaním vlastných (recenzentských) úvah. Naše poďakovanie na záver patrí všetkým prekladateľom ich mená nájdete v čísle, a tiež docentke Maríne Šimakovej Spevákovej z Filozofickej fakulty vo Vojvodine, ktorá nám bola pri koordinovaní práce s naším vojvodinským tímom veľmi nápomocná. Nech sa vám teda dobre číta! STANISLAVA REPAR Peter Kľúčik Mária Ďuríčková: Rozprávky čierneho Filipa. Mladé letá,

6 Tomaž Šalamun Spomienk a Juhoslovana Áno, múr stál. Bol okrasný a hrubý. Čmeliaky v tajnosti schôdzovali. Artauda vykopali, priniesli ho na nosidlách, takže si ho mohol poobzerať. Jedným vyhovoval, druhým nie. Bol útlučký, tenší ako čínsky, ale zase nie až taký útlučký ako izraelský. Po Šalamun ( ) čínskom som chodil s Ronom Padgetom, ktorý si tam kúpil čiapku. Cez berlínsky som prešiel s Metkou, aby sme si tam 2. januára 1983 prezreli Pergamon. Alexanderplatz bol ľudoprázdny. Sedeli sme tam v Závodnej jedálni, v rukách som držal 5 DEM, ktoré žiarili ako hostia. Kúpil som si Honeckerov časopis Neues Deutschland s jedinou fotkou, ako v Amerike roku 1931 ľudia stoja v zástupe na polievku. Pamätám sa na ľudské oči. Young and Reckless Vstúpili sme na nádvorie. Továrnik zaspal. Picabia si porezal prsty na vlastnom bicykli. SLO 6

7 Koberec rozvinul ako zástavu. Trepotala sa. Mal mladé ústa a jeho žena mala ústa ešte mladšie. Za akého bieleho bociana sme vypreparovaní? Zen na múre odpadáva. Čo zostane? Sklo? Plátno? Suché kvety? Warum peripetia? Narodil som sa vo vlaku, keď zviera zažmurkalo. Jeho oko blikalo z tajgy. Nemáte náhodou niečo na jedenie? Ó, Dija Hasanbegović, môj trezor. Čím ďalej viac nápisov má rasové korene. Je na dyme šiat. Si bodka. Si bodka. Na zboj, do hmly! Miklavž! Stalin mal hlúpy vkus! Miklavž! Stalin mal hlúpy vkus! O šiestej idem do kina pozrieť si Volgu, Volgu, film, ktorý mal rád Stalin. Okná sú z porcelánu, ja z porcelánu nie som. Počasie je vždy inkognito. Drevorubač, párenie, čo to má spoločné so žabou, ktorú som videl na obrázku v zoologickej záhrade včera, keď som tam bol sám, ako dieťa, keď som ako kedysi uvidel znovu slona, ťavu, mloky, varia. Herakleitos je hladný. Mobil Afrodita Vzduch spojím so žltou šálkou. Vďaka žltej škvrne ho budem počuť. Einaudi mi podaruje zuby. Pes je z Terstu. Dážď je z Kočevja. Pamätáš sa? Tieň medveďa, nie sám medveď. Zdvihol hlinu. Zdvihol domček. Zľava aj sprava pri posteli stáli sviece a knihy. V noci trhal (Zo slovinčiny preložil KAROL CHMEL. Dojenčki, KD Hiša poezije, 2014) jablká v sade. Preto som ti mohol zavolať. 7

8 Dedič slnka Tomažovi Šalamunovi in memoriam Aleš Debeljak Odišiel tak, ako žil: s úsmevom na perách V stredu popoludní som sa ohlásil na krátku návštevu na ľubľanskej Dalmatínovej ulici č. 11. Chvíľu som posedel pri umierajúcom priateľovi. Ležal pod veľkými sugestívnymi plátnami Metky Krašovec, svojej životnej družky, umelkyne plochy, farby a línie, ktorá ho povzbudzovala a bola mu oporou. Slová sedemdesiattriročného básnika už prechádzali do pridusených polôh, ale bol to ešte vždy zrozumiteľný šepot: náklonnosť zarámovaná úsmevom. Nakvapkal som pár kvapiek vody na popraskané pery, pohladil ho po tvári, ako vždy bezchybne oholenej. Ešte bozk na čelo a rozlúčil som sa. V sobotu popoludní som jazdil po diaľnici smerom na Goricu. Čakalo ma vystúpenie v rámci večerných osláv pri príležitosti prvého výročia SMO, slovinského mediálneho okna dômyselného múzea rozprávačského umenia, ktoré postavili talianski Slovinci v Špetri v Nediškej doline. Metka mi telefonicky oznámila, čo sme už nejaký čas tušili, nie čo sme vedeli: Tomaž odišiel. Od vlaňajšej jesene zápasil s rakovinou. Uplynul rok 2014, pominul sa Tomaž Šalamun. Ako vieme, narodil sa 4. júla 1941 v Záhrebe, detstvo a mladosť prežil v Kop - ri, študentské roky v Ľubľane, nato žil, vždy v niekoľkoročných intervaloch, v Mexiku a USA, medzitým pravidelne vystupoval na uznávaných medzinárodných festivaloch a chodil po básnických recitáloch. Už prvou knihou básní Poker (1966) sa vybral po svojráznej, výlučne vlastnej tvorivej ceste. Ostrou jazykovou mačetou si kliesnil prístup k rozličným kultúrnym tradíciám, svojím charizmatickým osobným postojom preveroval rôzne spoločenské a estetické normy. Zomrel doma, obklopený milovanými a milujúcimi Metkou, dcérou Annou a synom Dávidom. Opustil nás tak, ako žil: s pozornými očami, úsmevom na perách a roztvorenými dlaňami. V sobotu večer v prítomnosti stovky návštevníkov prebehla v špeterskom múzeu slávnosť: prvá časť bola venovaná okrúhlemu stolu a druhá filmovému predstaveniu slovinskej poézie, od romantického pioniera až po dnešných ucháňov. Slovinská poézia sa začala s Francem Prešerenom a s príchodom Tomaža Šalamuna sa obohatila o tradíciu: o slovo sa vtedy prihlásil modernizmus. Doma ho dnes čítame v 41 zbierkach, no v početných prekladoch do- SLO 8

9 slova po celom svete, vrátane obidvoch Amerík a Číny. 1 Slovinská poézia zo seba ešte nikdy nevydala poetiku takého širokého dosahu, ako je to v Šalamunovom opuse. Autor zaň získal veľa ocenení tak v Slovinsku, ako v zahraničí, v r napríklad tzv. južno-slovanského Nobela Njegošovu cenu. Na význam Šalamunovej poézie v príležitostnom úvode poukázal Miha Obid, slovinský básnik z Čedadu, redakčne zodpovedný aj za prezentáciu v SMO. Správa o básnikovej smrti si tak zrejme ako prvá našla cestu k živému teda nie mediálnemu obecenstvu práve tam, na samom okraji slovinského kultúrneho milieu. Aké výrečné a presné! Šalamun totižto vo svojom umeleckom diele ustavične prekračoval limity, deliace čiary a hranice, veď žil paralelne vo viacerých jazykoch, kultúrach aj osobnostiach. Sám bol chodiacim paradoxom: do hrude národnej kultúry umiestňoval básnickú muníciu, napriek trestu a nepríjemným dôsledkom sa posmieval veľkej omši slovinského jazyka, v každodennom živote bol však džentlmenom viedenských móresov, hoci so stredozemsky živým temperamentom. Zdvorilo nastavoval druhé líce a nesebecky podporoval tvorbu mladých básnikov, pozýval ich na obed, staral sa o ich knižnú i myšlienkovú úroveň, sprostredkovával potrebné kontakty. Šalamun mal niečo, čo nemôžu stráviť najmä univerzitní odborníci na literatúru: neochvejnú vieru vo vyvolenosť, vieru v umenie, ktoré má schopnosť vyzátvorkovať lineárny, chronologický čas, vytrhnúť nás z ustáleného vzťahu so svetom a vtiahnuť do čarovného kruhu, no zároveň nám aj názorne poodhaliť rozdiel medzi po-volaním na jednej strane a profesiou na druhej. Povolanie (vokácia) je božie vyvolenie, zatiaľ čo profesia nie je nič iné ako svetský rešpekt k normám a štandardom. Vyvolenosť sa v Šalamunovej tvorbe prejavuje prostredníctvom štýlu, vďaka ktorému umelecké dielo levituje medzi už nie a ešte nie. Pri hľadaní takéhoto štýlu ho chýrne unavila podoba vlastného plemena a vysťahoval sa, a nato začal zaznamenávať a básnicky pretvárať podobu globálneho tu a teraz. Netreba sa preto diviť, že tak klasickí humanisti, ako aj úzkoprsí nacionalisti ho neznášajú: píše síce v slovinčine, no hranice jeho umeleckej reči zďaleka nie sú hranicami jeho zážitkového či fantazijného sveta. Slovinskými tykadlami sa dotýka rôznych tradícií, čerpá z nich slová a opisy, udeľujúc im básnickú formu, v ktorej sem-tam prebleskne krása radikálne iného. Táto forma postupne nadobudla charakter mapy pre všetkých zvedavých a nadaných duchom, ktorí so zaujatosťou a vášnivo zaznamenávajú premeny každodenného sveta, preosievajúc ich cez sito osobnej skúsenosti i svojej pôvodnej vízie. Tak, aby mohli naraz koketovať s pominuteľnosťou okamihu aj s večnosťou. Pokiaľ ide o mňa, pri návrate zo Špetra sa rozhliadam cez čelné sklo aj bočné sklá mojej Xsary Picasso. Práve prechádzam cez veternú Vipavskú dolinu a vidím výjazd na Šempas, v mihu prekvapujúco zasnežený, a... spomeniem si na skoré sedemdesiate roky, keď umelecká skupina OHO, jej členom 1 Veľký výber zo Šalamunovej poézie vyšiel aj na Slovensku pod názvom Slovesá slnka (Drewo a srd, 2002). Edične a prekladateľsky ho pripravil básnik a prekladateľ K. Chmel (pozn. prekl. ako aj všetky nasledujúce). 9

10 bol aj Tomaž, žila v komúne na konci tejto dediny. Medzi divokými poryvmi bory sa veziem okolo Postojny a... spomeniem si na prvú polovicu osemdesiatych rokov, keď sme spolu vystupovali v tamojšej knižnici; prechádzam okolo Vrhnike a... spomeniem si na začiatok deväťdesiatych rokov so zábavným spoločným obedom, ktorý sme absolvovali pri prameni Ľubľanice, v júli dosť chabom; šoférujem ďalej a premýšľam o dĺžke nášho života, ktorý je krátky; ponáhľam sa domov, aby som sa ešte raz zahĺbil. Zahĺbil do čoho? Do knihy básní s názvom Dojenčki (Batoľatá), poslednej z tých, ktoré autor ešte držal v rukách (kniha básní Orgije je práve pred vyjdením vo vydavateľstve Študentska založba). Ako to viem? Môj výtlačok tejto básnickej zbierky Tomaža Šalamuna sa pýši venovaním. Je napísané roztrasenou rukou, s vďakou za moje krátke riadky o prečítanom: básne v Batoľatách čítam tak, že sa stávam telom, cez ktoré sa prelievajú popoludňajšie prehánky, spolu s drobnými kryštálikmi a tenkými ihličkami, a vytvárajú neoddeliteľné pocity začudovania, pôžitku aj bolesti. Krátke správy z neprehľadného terénu, po ktorom sa pohybuje básnikov duch, tu neprestajne kryštalizujú, vzápätí sa však už aj vyparujú ako vzorce na zmáčanej koži, čo spolu s ňou pomaličky schnú. Batoľatá čítam s vďačnosťou za poodhalenie najrôznejších odtienkov vnímavej duše, tiež vznášajúcich sa slov, ktoré práve preto tak dobre vystihujú náš rozpadávajúci sa svet. Opustil nás básnik, no jeho báseň pretrváva a rozširuje hranice vysloviteľného. Vždy znova totiž vyjadruje to, čo vyjadreniu kladie odpor. Inými slovami, o čom nemôžeme hovoriť, o tom musíme hovoriť vždy znova, presne tak, ako počujeme v Orgiách: Trávu dvíhaš. Skaly dvíhaš. Nebo dvíhaš. Ivo Svetina Pr vá podoba Tomaža Šalamuna Ako len môže vyzerať ten Šalamun, kládli sme si so spolužiakmi otázku na Šubičevom Gymnáziu niekedy okolo roku V jednej triede sme sa ocitli reprezentatívni synovia a dcéry vtedajšej (ne)straníckej elity, takpovediac pozlátená mládež, od Vaska Preglja, syna maliara Marija Pregla, do Matjaža Kocbeka, básnikovho syna. Blížili sme sa k prahu, na ktorom sme pomaly začínali rozhodovať o svojich životných záväzkoch: literatúre a maliarstve. Perpektive boli zrušené, aj Oder 57, Tomaž Šalamun už publikoval svoju Dumu 10

11 a Slovence kremenite (voľne: Slovinci z kremeňa pozn. prekl.) a podťal korene slovinskej tradicionalistickej poézii, ešte vždy zaťaženej sentimentálnym humanizmom a intimizmom. V máji 1965 Šalamun v Naših razgledih publikoval cyklus básní nazvaný Maline so, nepochybne zásluhou vtedajšieho redaktora Andreja Capudera, ktorý musel ustavične behať na ústredný výbor strany našťastie ho mal iba niekoľko sto metrov od redakcie; tam dostával požehnania aj na niektoré riadne trúfalé redakčné ťahy. Podporu mal aj vo vtedajšej rade dvojtýždenníka, sedeli v nej sami významní muži: od Vlada Vodopivca po Ljuba Bavcona. Keď som čítal Maliny sú, predchla ma akási nejasná predtucha; predtucha stačí na báseň, napísal som o niekoľko rokov neskôr. Vedeli sme, najmä zo študentskej Tribúny, ktorú sme vtedy čítali iba sporadicky, že sa začala formovať skupina, ktorá sa neskôr pomenovala OHO. Ibaže nás tento rodiaci sa konceptualizmus skôr odrádzal, ako priťahoval. Najviac zo všetkého sme sa cítili byť neoneoromantikmi a svedčilo o tom aj naše prvé básnické vystúpenie 16. novembra 1966 v Mladinskom gledališči (Mládežníckom divadle), na ktorom sme sa básnicky podieľali Ferdinand Miklavc, Denis Poniž a ja. V roku 1966 potom vyšiel Poker vo vlastnom náklade a Tomaž Šalamun sa s konečnou platnosťou stal novým hlasom slovinskej poézie, ktorá sa práve jeho zásluhou zbavila posledných zvyškov tzv. prešerenovskej štruktúry. 2 Reakcie po vyjdení Pokru boli jedným slovom kolosálne, dnes celkom nepredstaviteľné. Právo rozprávať o ňom si privlastňovali všetci, od straníckych potentátov po lekárov, medzi nimi aj slávneho ľudového liečiteľa Milana Hodaliča, už vôbec nehovoriac o slavistoch, tých oddaných strážcoch vznešenosti tak slovinského jazyka, ako aj literatúry. Onedlho, v roku 1967, vyšiel v Slovinskej matici v dvoch zväzkoch prehľad slovinskej literatúry za prvé dve povojnové desaťročia, od roku 1945 do roku O lyrike písal profesor Boris Paternu; a hoci bol profesorom na ľubľanskej slavistike, Šalamunov básnický extrémizmus hodnotil, popravde, pomerne objektívne, charakterizoval ho ako najďalekosiahlejšiu možnosť lyriky odcudzenia. V publikácii bola uverejnená aj Šalamunova fotografia, po prvýkrát sme sa tak stretli aj s básnikovou fyzickou podobou. Vzhľadom na fotografie iných básnikov, napr. fotku Nika Grafenauera, ktorá by pokojne mohla byť aj fotografiou pekného francúzskeho filmového herca, však bola Šalamunova fotografia veľmi nevýrazná, obyčajná, akoby ho fotograf odfotil iba náhodou; v žiadnom prípade to nebol portrét, ktorý by zo seba vyžaroval básnikovu tvorivosť, o nejakej zvláštnosti ani nehovoriac. Básnik s upraveným účesom, silným obočím, vtedy ešte bez okuliarov, sa na nej díva dolu, ako keby čítal knihu. Jediná vec na fotke, ktorá trocha vyniká, je básnikovo sako; určite nebolo domácej výroby, musel ho kúpiť niekde v cudzine. Látka aj strih svedčili o tom, že nebolo lacné. Takto sa nám ten, koho sme ešte naživo nestretli, predstavil po prvýkrát, a musím priznať, že nás sklamal. Pred- 2 Termín slovinského literárneho historika, profesora Dušana Pirjevca, ktorý vyjadruje prevahu národnoreprezentatívnej funkcie nad estetickou v poézii, ale aj širšie v umení a kultúre vôbec, predovšetkým s dôrazom na 19. a 20. storočie. O jeho presnom obsahu aj oprávnenosti pomenovania (odkaz na básnika Prešerena) sa dodnes vedú učené spory. 11

12 stavovali sme si, teda aspoň ja, že tak veľmi subverzívna básnická osobnosť, ktorá sa popasovala s celým korpusom slovinskej básnickej tradície, musí vyzerať o dosť inakšie, výraznejšie, dnes by sme povedali charizmatickejšie. Samozrejme, nevedeli sme, že Tomaž Šalamun je, takpovediac, bezchybne vychované dieťa, mládenec, ktorému neboli cudzie ani meštiacke spôsoby či obrady. A ktorý v sebe živí aj tradíciu Stredozemia. Keď roku 1967 konečne vyšli Kosovelove Integrali, 3 pohľad celej našej generácie, ktorá bola už-už pripravená vystupovať nahor po vlastnej básnickej orbite, sa zmenil od základu. Pomaly sme začínali chápať tektonické pohyby, ktoré v slovinskej poézii a v jej povedomí spôsobil Srečko Kosovel. A popravde: aj Šalamun by sa bol dočkal iného prijatia, najmä v súvislosti so zhrozenými a odmietavými reakciami, keby profesor Anton Ocvirk z dôvodov, ktoré ostávajú dodnes neobjasnené, tak dlho neotáľal s publikovaním Integrálov. V tom istom roku sme zmaturovali a vydali prvú básnickú zbierku Knjiga 441 (Kniha 441), v ktorej sme publikovali svoje básne Miklavc, Poniž a ja, grafika a ilustrácie boli záležitosťou Barda Iucundisa. Na jeseň sme sa prihlásili na komparatívnu literatúru a začalo sa naše nové chápanie literatúry, a teda aj praktický prestup k reizmu a ludizmu, ako tieto literárne ideológie nazval Taras Kermauner. Keď sme mali koncom mája 1969 v Malej dráme svoj prvý divadelno-literárny happening Žlahtna plesen Pupilije Ferkeverk (Ušľachtilá pleseň P. F.), pri ktorom odohral určujúcu úlohu Dušan Jovanović, na jednom z predstavení sa objavil aj Tomaž Šalamun. Učarovali sme mu svojou nezaťaženou a neskrotnou básnickou fantáziou a tiež fyzickou uvoľnenosťou a živosťou; bol nadšený. Vtedy sme v ňom objavili mimoriadne senzibilného človeka, osobnosť, ktorá dokázala pritiahnuť svojou umiernenosťou, uhladenosťou, tiež vyberanou rečou, v ktorej nebola ani najmenšia stopa po banalite alebo obscénnosti; ba mohol by som povedať, že si nespomínam na jednu jedinú nadávku z jeho úst, kým my ostatní sme preklínali viac než hojne. Po predstavení sme si všetci, ešte stále v divadelnej sále, posadali okolo Šalamuna a počúvali jeho slová. Najmenej za seba môžem povedať, že som ho vtedy po prvýkrát zacítil, a v neposlednom rade aj lepšie začal chápať jeho básnický svet. Zisťoval som, že jeho irónia, cynizmus, pohrávanie sa s národnými sviatosťami atď. majú svoj pôvod v hlbokom premýšľaní o vtedajšom slovinskom prostredí: tak spoločenskom, ako duchovnom. A že sa rozhodol pre povolanie básnika. No a predovšetkým, že sa mu už začali otvárať dvere do sveta, ktorý vtedy predstavovala najmä Amerika. A naozaj: čoskoro nato prvýkrát odišiel do USA. Pri tej príležitosti sme mu položili otázku, čo tam už len bude robiť, načo nám prostoducho, avšak s veľkou sebaistotou odvetil, že tam bude písať básne. Aj odišiel a písal, ale bol rozkolísaný, váhal, či má písať v angličtine, alebo v slovinčine, no čoskoro do- 3 Prelomová básnická zbierka v slovinskej literatúre; vyšla viac ako 40 rokov po smrti autora, básnika Srečka Kosovela ( ), v redakcii A. Ocvirka, ktorý spravoval básnikovu pozostalosť. Dostupná je aj slovenským čitateľom, pozri: Srečko Kosovel: Zelený papagáj. Bratislava Do slovenčiny preložila S. Repar. 12

13 spel k poznaniu: písať v angličtine by znamenalo, že by sa stal, ako to sám kedysi priznal, len jedným z dvadsaťtisíc nádejných mladých básnikov. Potom sa prvýkrát vrátil z USA. A po zbierke Znamenja (Znamenia) mu r vyšla zbierka Amerika, venovaná dcére Ane. Zopárkrát sme vtedy sedeli dlho do noci alebo do skorého rána v byte na Masarykovej 20, kde žil so svojimi Maruškou 4 a Anou; David ešte nebol na svete. Popri štedrom napájaní vyschnutých hrdiel sme diskutovali o otázkach poézie a všetkom, čo nás vtedy malo vo svojej moci. V ktorúsi neskorú hodinu som sa rozhovoril o tom, že mám doma korytnačku, ktorú sme v lete našli na ceste na ostrove Cres, a keď videl, aký som nadšený z toho predpotopného zvieratka, čo tak rado jedlo pomaranče, venoval mi svoju Ameriku a do nej vpísal: Ivo, korytnačka je Amerika. Tomaž. Ale to už je iná podoba Tomaža Šalamuna; môžeme ju vidieť na prebale zbierky Metoda angela (Metóda anjela) z roku 1978, v ktorej sú dve fotografie dlhovlasého básnika: na prednej strane jeho tvár en face, a na zadnej strane jeho bujná čierna frizúra. Marko Elsner Grošelj Tomaža som stretával zriedkakedy Tomaža som stretával zriedkakedy. Keď sme sa stretli, náš rozhovor bol vždy príjemný, akoby sme sa obaja plavili na nejakej nafukovačke zo slov. To neboli tempá alebo smäd po diaľavách, bolo to vždy spoľahlivé približovanie sa vzdialeným aj blízkym svetom, najmä jeho pričinením, s jeho rozhľadom svetobežníka, skúsenosťami aj neuveriteľnou senzibilitou, ktorá sa prejavovala v počúvaní spolubesedníka i v jeho otvorenej povahe. Ak Tomaža niečo zaujalo, nasával myšlienky a kládol otázky so zvedavosťou dieťaťa. Jeho hlas bol vždy mierny, dokonca nežný. Nikdy som ho nevidel nahnevaného, možno len znepokojeného, ale o tom pozadí som vtedy nevedel, ani som sa ho na nič nepýtal. Naše posledné stretnutie sa odohralo v automobile, keď sme sa vracali z Maribora. Ani jeden z nás neriadil. Ja som sedel vpredu, Tomaž na zadnom sedadle. Neviem prečo, ale prekvapilo ma, keď mi prenechal miesto vpredu. V rozhovore povedal niečo, čo ma rozrušilo, pretože som nevedel presne, kam mieri. Povedal, že patrím k básnickej generácii, ktorá sa mu vidí niečím zvláštna, je neobyčajná. Neuviedol, kto všetko by mal do nej ešte patriť. Ani sám neviem, koho z básnikov priradiť; Jaša 5 bol starší, Debeljak 4 Maruša Krese ( ) je významná slovinská poetka, prozaička a novinárka, ktorá nejaký čas žila aj v Berlíne, prvá manželka a matka detí Tomaža Šalamuna. 5 Jaša Zlobec ( ), slovinský básnik, syn básnika Cyrila Zlobca (1925). 13

14 mladší. Koniec koncov, nikdy som nikam nepatril. S Tomažom sme sa stretávali ako jednotlivci, nie ako básnici. O poézii v priamom zmysle sme sa nikdy nerozprávali, ani sme si nevymieňali názory na iných básnikov. Rozprávali sme sa výhradne o vlastných skúsenostiach so svetom, s jednotlivými slovami a významami. Súviselo to ešte s dávnym stretnutím, keď mi povedal, že na nočnom stolíku má moju básnickú zbierku Zdržati samoto (Vydržať samotu) a že ju číta. To ma vtedy tiež udivilo a nevedel som, či mu mám veriť, alebo nie, o to viac, že iní básnici ju zvozili pod čiernu zem. Tomaž mi povedal, že je to dobrá zbierka, neobyčajná, a že mu je blízka. A to je všetko. Na druhej strane, s Tomažom som sa stretol už v Pokri. Knihu s obálkou, na ktorej bola vyobrazená hra Človeče, nehnevaj sa!, som kúpil hneď, ako vyšla. Ostala na mojej polici ako talizman. Vzburu voči spoločnosti vyjadrovala spôsobom, ako keby som ju bol sám napísal. Chcem povedať, že som podobne cítil, rozmýšľal, k svetu som si vytváral podobný vzťah. Potom som si od Tomaža dlho nič neprečítal. Ďalšia básnická zbierka, ktorú som si kúpil, bola Soy realidad; vyšla vo vydavateľstve Lipa. Priznávam, pritiahla ma obálka, prispela k nej Metka Krašovec, Tomažova súpútnička. 6 Zapamätal som si, čo je u mňa zriedkavé, verš z básne Azték: Ľalie sú tajomstvo, / diviačik! Ešte dnes sa musím pochechtávať. Veľmi dobre poznám tú básnickú vehemenciu, ktorá sa sem-tam zmocní aj mňa samého. Vždy som sa vyžíval v čítaní jeho básní, prežíval rytmickosť veršov, iskrivé plamene slov, frfotajúcu lávu, gejzír nápadov a ich realizáciu. Presvedčený som, že Tomaž je jediný básnik, ktorý si dovolil ísť až za okraj a vstúpiť do pôsobnosti, takpovediac, záumnej reči, ktorá takou ostáva dovtedy, dokedy ju analyzujeme naučeným spôsobom, podľa všeobecne prijatých pravidiel. Tomaž povedal, že poézia je tajomstvo. My básnici niečím v sebe toto tajomstvo vnímame, preto básne prehovárajú ako padajúce kryštály v zlatej clone z kvapiek niekde pod vodopádom, keď sa dívame zvnútra. U Tomaža si najviac cením jeho odvahu prejsť na druhý breh, prekročiť priamu významovosť poézie, prelomiť definície. Až táto odvaha poézii umožní vyjadriť sa po svojom, vo vlastnom jazyku, ktorý objavuje a zároveň už aj opúšťa, rozpletajúc akýsi vznášajúci sa, žiariaci svet nespochybniteľného a zároveň detsky radostného jestvovania. Nenechá sa ovplyvniť, nepokúša sa sprostredkovať nejaké odkazy, jediným jej zmyslom je priama skúsenosť poézie. Tomažova poézia je prezencia jeho samého, všetkého, o čom rozmýšľal, čo cítil a čím žil. 6 Metka Krašovec (1941), významná slovinská maliarka a ilustrátorka, druhá manželka Tomaža Šalamuna. 14

15 Kristijan Muck Spev Pravdepodobne som jeden z mnohých, s ktorými žil Tomaž Šalamun zvláštnym, svojráznym spôsobom, hoci bol fyzicky niekde celkom inde. Nasťahoval sa do nás, vpísal do tela ako jedna z tých osôb, ktoré v ňom jestvujú potichu a ohlásia sa len z času na čas. Odkiaľsi z diaľok, ako ozvena dejísk, na ktorých sú udalosti, povaha vecí aj človeka jemnejšie než predtucha a živšie než samotná existencia; hlučnosť diania je tu umlčaná prítomnosťou slov. V dňoch, keď v Gallusovej sále práve hrajú zinscenovanú Iliadu, som si zaspomínal, ako tento epos pred mnohými rokmi vstupoval do mňa. Ako štrnásťročný som našiel doma knihu prvých ukážok Sovretovho komentovaného prekladu Iliady, ktorá vyšla roku 1942 v edícii Cvetje iz domačih in tujih logov (Kvety z domácich a cudzích luhov a hájov). Rytmus a melódiu veršov som vnímal celým telom. Nahlas som si ich recitoval, spontánne pritom tancujúc po byte. Vtedy som netušil, že sa práve začala moja púť najprv k slovám, udalostiam a situáciám vyjadrovaným celým telom, k herectvu, a potom k hľadaniu a utváraniu vnútorného priestoru reči. Keď som dovŕšil tridsať rokov, toto hľadanie začalo žiť svojím vlastným životom a prejavilo sa písaním poézie. Popri tom som sa pokúšal racionálne definovať, čo je to vôbec za proces. Podobne ako som chcel skúmať, čo je podstatou herectva. To ma priviedlo do styku s Odrom 57, Pekarnou, Glejom a ďalšími, nie kamennými divadlami, aj s tou časťou mojej generácie, ktorá sa takto prejavovala. Trocha som sa tiež stýkal s vtedajšími spisovateľmi. Občas so Zajcom, Smoletom, Božičom, obzvlášť sme si rozumeli s Tarasom Kermaunerom, ale všetci boli odo mňa o desať rokov starší. No pamätám si, že s jeho bratom Alešom Kermaunerom sme kedysi viedli viachodinovú diskusiu, rovnako s Miljenkom Matanovićom, tiež členom skupiny OHO. 7 A ešte s ďalšími. Znepokojovala ma totižto otázka, prečo reč funguje v prvom rade v zmysle manipulácie, a ako tento fenomén prekonať. Chcel som zistiť, vtedy ešte bez teoretických vedomostí, kde a ako možno umenie a jeho účinkovanie rozobrať a zase nanovo zložiť vytvoriť ako bezprostredný styk medzi vlastným svetom a svetom vo vše - obecnosti, subjektom a životom spoločenstva. Tomaža Šalamuna som prvýkrát stretol zakrátko potom, čo v časopise Perspektive vyšla jeho Duma 64. Bolo to raz dopoludnia vo Viteškej sále v Križankach, 8 pravdepodobne v súvislosti s nejakým predstavením alebo lite - rárnym večerom. Možno na skúške inscenácie Topla greda (Skleník) od 7 Všetko významní básnici, literárni vedci a kritici, ktorí spoluformovali podoby modernej literatúry a literárneho života v Slovinsku v druhej polovici 20. storočia, predovšetkým v čase neoavantgárd a postavantgárd. Básnicky možno najvýznamnejší hoci na opačných póloch vtedajšej literárnej estetiky boli Dane Zajc ( ; slovensky vyšlo Dolu dolu a iné básne, Banská Bystrica 2012, v preklade K. Chmela) a Aleš Kermauner ( ). 8 Križanky otvorený divadelný amfiteáter a centrum kultúrneho pulzovania mesta v užšom centre Ľubľany, dielo významného slovinského architekta Jožeho Plečnika z roku 1950, umiestnené zvnútra starého, pôvodne kláštorného komplexu, ktorý má dnes iné využitie. 15

16 Rožanca? 9 Niekto mi ho predstavil a ja som ostal ako obarený. To on bol autorom veršov o Slovincoch ako prechladnutom predmete dejín, pre ktoré musel do väzenia. Je možné, že som si už vtedy kúpil aj Poker, knihu, ktorú mám dodnes, hoci riadne obchytanú. Podobne Zajcov Jezik iz zemlje (Jazyk zo zeme), knihu nazvanú Aleš Kermauner, alebo knihu Knjiga 441. Pre osobnú krízu som sa potom svojim literárnym kolegom vzdialil na niekoľko rokov. Viackrát som však na verejnosti v alkoholickom opojení vykrikoval: Pravdu v Slovinsku nenájdete! S Tomažom Šalamunom (narodení sme v rovnakom roku) sme sa vídali veľmi zriedkavo, vedel som, že sa vybral do sveta. Keď sme sa stretli v Ľubľane na ulici, vždy sme sa pozdravili. Medzitým som začal aj sám, popri tvorivých kontaktoch s Francim Zagoričnikom, 10 skúmať poéziu cez performerské projekty a konkretisticky ladené výstavy. Na výstavu v Belehrade som potreboval preklady svojich básní. Niekto mi povedal, že v Ľubľane žije sarajevský básnik Josip Osti, 11 momentálne vraj v prázdnom byte Tomaža Šalamuna na Masarykovej ceste. Bol som tam viackrát, dychtivo a celým telom som do seba nasával atmosféru tých priestorov. Akoby mnou vďaka tomu nejakým zvláštnym spôsobom prenikala Šalamunova poézia. Jeho poézia, z toho bezprostredného hľadiska, čoraz menej súvisela so slovinskou situáciou a čoraz viac ju bolo možné charakterizovať ako celok jest - vujúceho sveta, otvárajúceho sa smerom k nekonečnu. Zachytáva záhyby všetkých čias, odhaľuje rytmy v jazyku aj spontánnosť reči, resp. prehovoru. Vytrvalo a dôsledne sa v nej uskutočňuje zázrak. Spájanie nejestvujúcich svetov s vlastnými zmyslami, predtuchy zaumného s konkrétnym, ktoré sa tak stáva svojou inakosťou. Nejde ani tak o sny alebo videnia, ako o fakty a neviditeľné spojenia medzi nimi. Napriek tendencii k naratívnosti nejde o príbehy, ale o ich sotva počuteľný základ. O kompozíciu suspenzov, 12 z ktorých vystupuje život, pozostávajúci z jednotlivostí, no zároveň je aj odrazom nepredstaviteľného celku. Toho, v ktorom žijeme, do ktorého sme putovali alebo ešte len poputujeme, prípadne by sme mohli putovať. Preto sa v jeho poézii objavuje čokoľvek. Ktokoľvek. V ktoromkoľvek čase. Nič nemôže byť sväté, sväté môže byť len to, že realita je. Aj vtedy, keď je neuchopiteľná. Z toho dôvodu sa ako spontánny a neviditeľný tanec uskutočňuje v reči. Rozplynutie metafyziky, uvedenie osobnosti ako neuveriteľnej existencie. Fotóny, ktoré prestupujú temnú energiu spoločenského. Upozorňovanie na kvantovú existenciu gramatiky. Krása, ktorá je, ešte než sa celkom vyjaví, vlastnou opozíciou. Tak ja vnímam Šalamuna. 9 Marjan Rožanec ( ) je významný slovinský spisovateľ, dramatik a esejista, podľa ktorého je dnes pomenovaná výročná cena za najlepšiu esejistickú knihu tzv. Rožančeva nagrada. 10 Franci Zagoričnik ( ) je typický predstaviteľ neoavantgardného experimentovania v poézii. Predovšetkým konkrétna poézia a brikoláže si našli v jeho tvorbe svoje pevné miesto. 11 Josip Osti (1945) je slovinsko-bosanský básnik, ktorý od roku 1990 žije v Ľubľane. S jeho dielom sa môžeme stretnúť najmä v prekladoch do češtiny, hoci niektoré z nich vyšli aj na Slovensku. 12 Výraz suspenz je pre slovinskú humanistiku jeden z kľúčových, pravdepodobne pod vplyvom tamojšej psychoanalytickej tradície a teórie. Tu približne v zmysle: vylúčenie, deficit, absencia. 16

17 Nereálnosť slov, oslava ich výzoru, uňho prechádza dialektickou premenou a stáva sa realitou. Zmyslom, ktorý v bežnej logike nejestvuje. Prostredníctvom paradoxov vytvára alternatívu myslenia, ktoré si osvojuje svet až po hranicu absurdity, oblasť nevedomého a jeho skrytých právd sprístupňuje pochybovaniu. V tejto poézii na seba narážajú predmety, pojmy, ľudia ako v dajakom ešte neobjavenom vesmíre, ktorý nie a nie prestať jednak s delením v sebe samom, a jednak s množením smerom navonok. To je neobmedzený priestor diania, ktoré nie je agónom (zápolením) z Homérovej Iliady, ale je odyseovským pátraním po Bielej Ithake. Opera buffa 13 jednotlivcovho života. Epos, ktorý sa môže skončiť jedine šialenstvom alebo smrťou. Spev žiarenia, z ktorého sa rodí láska. Ku komukoľvek, čomukoľvek, k druhému ako inému. Veď obsahuje všetko, bez ohľadu na nič. S Tomažom Šalamunom sme sa naposledy stretli a zvítali na nejakom literárnom večierku revue Poetikon. Bol, tak ho vnímam, optimistickým človekom. Napriek tomu sa nemôžem zbaviť výjavu, ktorý ma začal prenasledovať. Po katastrofe, keď bude svet už len strieborne čierny, v čmude, ktorý zavisne nad celou krajinou, zíde sa hŕstka ľudí a bude počúvať slepca, ktorý zastretým hlasom rozpovie niečo neznáme, pokračovanie Šalamunovho spevu. A poé - zia sa začne odznova. (Ľubľana, 8. februára 2015) Meta Kušar Čo som šalamunologička?!... zliezol z lešenia a za stolom, zhlobeným zo surových dosák, začal pomaly čítať môj referát. Sedela som vedľa neho, nehybne a potichu. Dlho čítal. Na stole stála fľaša domácej pálenky a poháre. Keď dočítal, nejaký čas mlčal. Nalial si pálenku. Pohár obrátil na ex a striaslo ho. Obrátil sa ku mne: Je to výborné. Je to výborné. Celú jar roku 1975 som pozorne čítala prvých deväť Šalamunových básnických zbierok. Podčiarkovala, triedila verše podľa tém. Horela som od náruživosti, ktorú v sebe majú. Potom som napísala svoju interpretáciu, okolo desať strán. Dala som text do tašky a sadla do auta. Išla som po priateľa a priateľku a spolu sme sa odviezli na Vipavsko, na zámok Zemono. Priala som si, aby si moje tvrdenia prečítal aj básnik, ktorého básne som interpretovala: 13 Ide o názvy Šalamunových básnických zbierok. 17

18 Ja nie som veda, ja som pamäť. O pár rokov som napísala báseň. Kam som položila pamäť? Nikdy sme sa ani len neobjali! Zmocnia sa ma staré časy. V palladiovskej idei si stál, na vysokom lešení na prstoch omietka a nechal sa viesť Fénixom. Na zámku sme si podávali lovecký osud, mäkký ako vlna. Pol hodiny si čítal moje hľadisko, a po bleskozvode švihol text do vzduchu a do zeme. Svila in lan / Silk and Flaw (Hodváb a ľan), 1997 Kolegovia na fakulte síce moje nadšenie zo Šalamunovej poézie nepodrobili kritike, ale ani ho so mnou nezdieľali. Boli medzi nimi aj básnici! Vďaka svojmu objavu som celá horela, v okamihu som vedela, že v spôsobe, akým prechádza rečou, sa s ním nikto nemôže porovnávať. Väčšina aj tak zaujala pozíciu pozorovateľa. Keď som neskôr chodila do zamestnania, v kníhkupectve som sa ešte slobodnejšie nadchýnala všetkým, v čo som naozaj (u)verila. Kolegyňa, s ktorou sme boli aj priateľky, mi vtedy vmietla do tváre, že beztak je Šalamun iba sofistikovaný švindeľ. V okamihu som zapochybovala o všetkých jej postojoch. Pri možno tridsiatej básnikovej zbierke som na ulici stretla Petra Kolšeka a nemohla som sa ovládnuť. Napadla som jeho najnovšiu recenziu, tým ostrejšie, že bol mojím kolegom z čias štúdia. Zdalo sa mi neprijateľné, že nevidel, ako je každá Šalamunova zbierka vždy iná a rozohnená, hoci aj trocha uzavretá do seba. Veď sme nežili v bezstarostnej dobe, aby všetko, čo sme si pomysleli alebo pocítili, mohlo byť prístupné, otvorené dokorán. Napriek postmodernizmu Šalamunovo básnenie nebolo spoločensky nezodpovednou produkciou zmyslu. Šalamun bol a ostal romantik, to znamená, že z hĺbky srdca veril v to, čo napísal. Hoci bolo očividné, že do literatúry vstúpil presne tam, kde aj iní modernisti Taufer, Svetina, Zagoričnik... Vari všetci zabudli, že v roku 1964 bol za svoje jasné a otvorené stanovisko v poéme Duma odsúdený a uväznený? Pravdepodobne o tom mnohí vôbec nevedeli! Zatvorili ho v tom istom čase ako Jožeho Pučnika, 14 aj keď len na jeden týždeň. Obava, že pri ďalšom publikovaní veršov ho môže postihnúť niečo ešte horšie, ho už neopustila. 14 Jože Pučnik ( ) je slovinský politik a sociológ s pohnutými osudmi (väzenie, emigrácia) v čase JSFR. Väčšina slovinskej populácie ho dodnes vníma ako kľúčového predstaviteľa osamostatňovania Slovinska (1991) v rámci Juhoslávie. 18

19 Keď som tvrdila, že sme menej slobodní, ako bol svojho času Prešeren, nikto moje slová nebral vážne. Občas som dokázala svoje nadšenie brániť aj dosť hrubo, pretože túto slepotu voči veľkému súčasnému básnikovi som vnímala ako absolútny nedostatok nadania na štúdium slovinistiky či pre porozumenie poézii. Najhoršie bolo, že odmietavý vzťah k nemu bol skutočne prejavom ignorancie, ľahostajnosti voči duši jednotlivca, jasnozrivosti, ktorú básnik iniciuje v každom čitateľovi. Pred verejnosťou jeho vyžarovanie skrývali, vnímala som to ako odmietanie slovinského národa, jeho duševného bohatstva. Pre Šalamuna som bola pripravená kedykoľvek komukoľvek vmiesť do tváre tie najpríkrejšie slová, podobne pre Prešerena. Viem, že mentalitou učiteliek, obdivovateliek Menarta a Minattiho, 15 moje slová neotriasli. A ani mentalitou redaktorov; umelecká sloboda ich skôr vydesila, a tak sa dôležitými individuálnymi textami radšej hĺbkovo nezaoberali. Podstatne viac sa zaoberali tým, či sa kvôli tomu či onomu rukopisu neznepáčia teológom, doktrinárom a politikom. Aký to musel byť čas, keď redaktori prijímali so strachom a v pomykove to, čo prinášalo slobodu a uvoľnenie? Napriek tomu sa z rukopisov šírila odvaha a hoci Šalamuna hodnotili ako bizarného a hoci bol za mrežami, každý rok mu v Slovinsku vydali jednu alebo dve básnické zbierky. Mala som za sebou dva roky prednášok o Prešerenovi u profesora Paterneho, tam som sa naučila, že básnika nesmiem nechať osamoteného, keď viem, na čom pracuje, a nesmiem sa tváriť, že neviem, o čo mu ide, keď to viem. Ak sa básnik nebojí nasadiť si klobúk nakrivo, jeho odvahu musím vziať vážne, veď s ňou predstupuje predo mňa, svojho čitateľa, a samozrejme aj pred literárnu vedu, resp. svoje výrobné odvetvie, ako Šalamun vedu duchaplne pomenoval. Prešeren a Šalamun majú precíznu a mimoriadnu inteligenciu a rovnaké poverenie. Dnes si dovolím povedať, že toto poverenie je vrodené každému velikánovi; chtiac-nechtiac ho získa spolu so svojím archetypálnym básnickým stavom. A čo je pre Prešerena najcharakteristickejšie? To, že slovinský básnický jazyk postavil na svetový horizont. Vedľa Petrarcovho. V tom absolútne uspel aj Šalamun, ktorý svojím básnickým jazykom kontroval všetkým svetovým básnickým jazykom aj básnikom! Obidvaja napísali silné básne. V prvom rade tie, v ktorých rozmýšľajú o význame poézie a básnického povolania jednak pre nich osobne, a jednak pre svoj národ. U Šalamuna v tejto súvislosti spomeňme vychýrenú Glosu, alebo Elegiju mojim rojakom (Elégiu mojim rodákom) atď., no taký je aj úvodný cyklus v Pokri s názvom Zatmenie, kde si, unavený vlastným plemenom a jeho podobou, veští nový svet ostrých hrán. Krutý a večný. V každej knihe je najmenej jedna báseň venovaná tejto téme. Ďalej sú to ľúbostné básne, s tou pravou iskrou ohnivou, básnický jazyk aj ľudská duša v nich vystreľujú od neba až po peklo a naspäť, prechádzajúc cez nepredstaviteľné hlbočiny nádeje a zúfalstva. Šalamun ide tak ďaleko, že živú ranu vyhlasuje za prameň, živú šťavu (Živa rana, živi sok, 1988). 15 Dvaja zo štyroch autorov (popri Cirilovi Zlobcovi a Kajetanovi Kovičovi), ktorí vstúpili do slovinskej literatúry kolektívne zbierkou Básne štyroch (1953), a hoci ich tento krok vyniesol vysoko, ich reálny estetický prínos (aj pre autorku tejto poznámky) ostáva sporný. 19

20 V dôsledku toho veľký básnik vytvorí bránu, priechod, ktorý sa pomocou reálnych symbolov otvára tomuto svetu, no súčasne aj paralelnej skutočnosti, ktorá je duševnej, resp. básnickej povahy, presnejšie je vizionárska a pracuje na našej budúcnosti. Ešte jeden dôkaz, že život si ako svoje feudum nemôžu privlastniť tí, ktorí presadzujú doktríny a dogmy. Prešeren, Cankar, Kocbek 16 a Šalamun zbásňovali, ako sa žije každodennosť pod vplyvom najväčšieho zla, v ich životoch ho predstavovali klerikalizmus, komunistická strana, fašizmus, neznesiteľné utrpenie a zabíjanie teror tela aj ducha. To je to, čo Šalamun videl u Kocbeka, aj keď ho spočiatku charakterizoval ako príliš ťažké bremeno, pretože sám chcel byť oddýchnutý, ľahký, ohybný. Keď zistil, že práve tento jeho súčasník je, viac než ktokoľvek iný, stvoriteľom našej slobody, napísal mu báseň k sedemdesiatym narodeninám. To bol mimoriadne vzácny, zriedkavý hold, úradne trestaná poklona. Dokonca aj slovinská akademická literárna veda vie len o zriedkavých výnimkách ľudí, ktorí sa odvážili postaviť za inteligentných a svojhlavých heretikov, pracujúcich pre budúcnosť, ktorú tu a teraz žijeme. Oponenti a protivníci odvážnych básnikov v nás uviazli ako trpká spomienka. Niekedy sa hanbím za to, že som vynadala každému, kto Šalamuna napriek môjmu vysvetľovaniu nepochopil. Rozumných ľudí si trúfam ešte aj dnes zapáliť pre jeho poéziu a tých nerozumných naopak dokážem ešte vždy uraziť. Prešerena a Šalamuna som vnímala v ich dokonalosti a univerzálnosti, preto som u nich ako poetka nachádzala dostatok vzorov, oporu pre vlastnú odvahu aj individualitu. Ak som použila nejaké pre nich charakteristické slovo, bola to poklona básnika básnikovi, a nie intertextuálna nákaza. Nebudem strácať čas písaním o tom, ako som asimilovala Šalamunovu básnickú reč. Ide o niečo celkom iné a všetky tie tézy o intertextualite sú v tomto zmysle prehnané sú zaprášenými akademickými výrokmi, v ktorých niet ani zbla poznania jednak o Šalamunovej, a jednak o mojej poézii. Keď som v roku 1980 prijala diplomovú prácu o poézii Národnooslobodzovacieho boja (NOB), v rámci ktorej som mala interpretovať básnické zbierky z rokov , s profesorom Borisom Paternu sme ešte verili, že interpretáciu týchto viditeľných a dôležitých zbierok aj dokončím. No stačilo pár mesiacov a začala som pohasínať; moje zaujatie očividne ochabovalo a jednoducho som nenachádzala dostatok ideí o partizánskej poézii. To nebola téma pre mňa, chýbalo jej to, čo sama v poézii hľadám a nachádzam. Pravdepodobne som vtedy ešte nedokázala zazrieť či prijať široko rozvetvenú silu a potenciál umenia odporu. Profesor vedel, že osud vodí múdrych ich vlastnými cestičkami a nechcel ma nerozumne zatiahnuť do nešťastia. Ktoréhosi popoludnia mi na konzultáciách vo svojom kabinete položil otáz - ku: Možno by ste si radšej zmenili tému? Ak je to možné, tak veľmi rada, 16 Kľúčové postavy slovinskej literatúry rozličných období s pohnutými osobnými osudmi a dnes už neotrasiteľnou pozíciou v rámci kánonizovaných dejín slovinskej literatúry. Nie - ktoré ich diela boli preložené aj do slovenčiny. Prešeren je okrem iného tiež autorom textu slovinskej hymny a jeho meno každoročne (8. februára) symbolicky zaštiťuje štátny sviatok kultúry v Slovinskej republike. 20

21 vydýchla som si. Nevzali by ste si Šalamuna? čítal moje myšlienky. S veľkou radosťou. Ako správny profesor ponechal mi celkom voľnú ruku pri mojom putovaní Šalamunovou poéziou, no požiadal ma, aby som urobila aj bohatú bibliografiu podľa prísnych akademických pravidiel knižničný systém cobbis vtedy ešte nefungoval. Bol to pre mňa môj diplomový dar, a nie práca či úloha. Keď som bola neskôr zamestnaná v kníhkupectve, mala som úplne voľnú ruku pri prezentovaní poézie a jej významu ľuďom. Teda básní, o ktoré sa možno oprieť, pretože odhaľujú skryté stránky mentality, ktorá nás, Slovincov, vláčila od jedného ťažkého obdobia k druhému, ešte ťažšiemu. Šalamun mal vo svojich zbierkach veľké kamene, ktorými kameňoval dobu, a nielen tú vtedajšiu. Keď som tie kamene vystavovala vo výklade, ľudia sa veľmi radi dívali, ako sa doba mračí. Stáli pred výkladom a pozorovali. Objednávala som veľa Šalamunových kníh, ktoré vychádzali rok čo rok, a tak sa pred očami návštevníkov dialo stále niečo nové. Ľudia si navykli ísť okolo, aby videli novinky. Nielenže vrhal kamene, on svoju dobu aj občerstvoval. Jeho knihy boli vo výklade otvorené, aby ľudia mohli prečítať dve básne, nie ktorí potom vstúpili dnu s otázkou: Môžem vidieť tú básnickú zbierku, v ktorej je verš: Jack a Ivan Cankar boli najlepšími priateľmi?, alebo: Chcel by som vidieť knihu, v ktorej sa píše: na panvici je závin. 17 Aj po kníhkupectve boli rozvešané básne naklepané strojom na kúskoch ražného plátna, na špagát som ich pripevnila drevenými štipcami na bielizeň. Malo to neuveriteľný účinok. A nielen pri predaji Šalamuna, ale aj Junga, Anity Berberovej, Egyptských hrncov mäsa... Prepisovala som básne a tiež úryvky z románov a esejí. Niekedy pomedzi to visela aj oxeroxovaná fotografia. Okrem toho sme sa Ľub ľančanom prezentovali ako kníhkupectvo, ktoré dokáže vylúštiť drobné narážky, posmeľujúce pamäť, slobodu aj srdce... Kto Šalamuna dodnes nečítal, iste s tým začne teraz. No z jeho básnických zbierok, a nie z hrubej knihy nazvanej Kdaj (Kedy). To je kniha na potom. Patrí do kufra, pribalená k cestovaniu! Aby ju mal človek pri sebe... Listujem v kôpkach svojich zošitov. Rozhovory s ním som si nezapisovala. Ani jeden. Iba dva rozhovory som nasnímala. Ostalo teda len to, čo sa zachovalo v mojich bunkách. Ja som pamäť. Niekde v dome musia byť listy, ktoré sme roku 1999 písali ešte na papier; Ľubľana New York a späť. Neviem ani to, kde mám všetky Tomažove pohľadnice, od Paríža po chorvátsky Rab, Maroko či talianske Urbino, od Bleda až po Peking. Poslednú z Bleda, ktorú poslal presne šesť mesiacov pred svojím odchodom, som založila za obraz veď on vie, ktorý. Na pohľadnici je parník z čias monarchie, ako pláva po Ľub - ľanici do Laibachu: Najdrahšia Meta, ó, to je ale naozaj tvoja najlepšia kniha, príjemne ju môžem popíjať. Až po jazero som dokázal prísť sám, sme na Blede, gratulu- 17 V origináli sa uvádza potičica, čo je zmenšenina od slova potica náš závin. Ako uvádza Karol Chmel v preklade pravdepodobne tejto istej básne (bez názvu), ide o: pokrm na panvici, národné jedlo tak ho občas servírujú. 21

22 jem, naozaj je blahodarná, otvorená, nádherná. Dúfam, že mi nevymleli mozog. Aj knižná výbava Vrta (Záhrady) je skvelá. Všetko najlepšie, najkrajšie. Tomaž Kde sú všetky Tomažove a Metkine pohľadnice k Vianociam a Veľkej noci? Po celom dome ma strážia, poskrývané v knihách. Kde mám teraz vykopať ťažký bochník syra, čo zreje štyridsať rokov pod nejakým vrchom v jaskyni, ktorá sa vďaka tomuto bochníku stala tým najdôležitejším v celom Emmentali? Americká poetka si dala na ľavé nadlaktie vytetovať dva verše zo Zatmenia III: Na čiernych lúkach / visia plachty vypratej lásky. Každý velebí génia sebe vlastným spôsobom. Viem, že som pamäť, preto by som rada písala o niečom, čím sa dotýka nás všetkých. Sem-tam sme si s Tomažom na seba urobili čas. Nebolo ho veľa. No chvalabohu, že ho bolo aspoň toľko. Som nekonečne vďačná za tú milosť, že každú moju básnickú zbierku prečítal ako prvý a napísal o nej zápis, anotáciu na obálku. To sú doposiaľ najmúdrejšie a najiskrivejšie zistenia o mojej poézii. Dobre vedel, čo robím, a mal radosť, keď videl, že aj ja viem, čo robí on. U nás ťažko nájdeš človeka, ktorý dokáže písať tak, že sa vskutku dotkne básnikovej duše. Keď dôjde k niečomu takému, viem, akú to vyvolá vesmírnu radosť. Vážne som vzala túto báseň, ktorá vyšla roku 1976: Kto ma číta ako ironika, ten bude pred Bohom vinný. Netýkajú sa ma vaše dekadentné obranné systémy, všetok ten hnoj cizelovaných zločinov, ktoré vyhlasujete za humor a základný kameň svojho historického experimentu. Iróniu uňho nenájdeme; nepredstieral nevedomosť a nešpásoval, hoci to mu najčastejšie vyčítali. Šalamun chodí stredom sveta a zapisuje to, čo nachádza v sebe, nehľadiac na dobu a literárne štýly, je spoľahlivý romantik. Eros je uňho taký, aký už Eros býva: kozmogonický: vytvára básnikov vesmír a tiež každého, koho sa jeho poézia dotkne. Má vybrúsený a výrazný intelekt, no jazyk podvedomia sa stal rokmi najvýraznejší. Akoby nejaký neznámy škriatok krútil pákou básnického zariadenia, ktoré vytvára rukopisy. A tak 22

23 rýchlo, že ledva básnikovi dovoľuje dýchať. Kto dokáže prečítať útržky človekovej duše, ten vidí, že jazyk nevedomia sa do nás naváža s neskrotnosťou najsubtílnejších detailov. Medzi nimi nachádzame aj ozajstné symboly onoho sveta, ktorý Tomaž sám takto definoval: čo vidí astrofyzika ako svoju poslednú hranicu, svoje plátno, je básnikovi kolískou. Šalamuna je naozaj potrebné čítať srdcom alebo dušou. Takéto čítanie nás vedie k zodpovednosti. Prečo? Pretože len tak môže citlivo reagovať, vnímať a porozumieť, bez týchto vlastností prisudzovaných duši sa nemôžeme dopracovať k žiadnej zodpovednosti, a spolu s ňou sa vytratia aj sloboda a možnosť voľby. Na ich miesto nastúpi vypočítavosť, ktorá sa čoskoro ukáže ako iracionálna a nezmyselná. Toľko citát filozofa Deana Komela. Tak ako dejiny postavili Kocbeka na miesto, ktoré mu patrí, postavia aj Šalamuna. Nech sú si toho vedomí akademickí úradníci, ktorí ho nečítajú celou dušou, ale sa zaoberajú škatuľkovaním. Veľa tejto akademickej byrokracie vystúpilo aj na sympóziu pri príležitosti 70. narodenín Tomaža Šalamuna. A máme tu ešte omylnú omladinu, kritikov (napr. Gorana Deklevu), ktorým ich povrchnosť nezazlievam, mali by si však uvedomiť, že podobné čítanie básnika zraňuje. História vyzdvihne autora, kým s tými, čo sa agresívne vnucujú, zatočí tak, že si na nich časom ani nespomenieme. (Zo slovinčiny preložila STANISLAVA REPAR. Verše v poslednom príspevku preložil KAROL CHMEL. Pôvodne vyšlo v revue Poetikon, 2016, č Publikované s dovolením autorov aj vydavateľa) Peter Kľúčik Zinovij Juriev: Kassandrina ruka. Mladé letá,

24 Tomaž Šalamun Zatmenie I. Unavila ma podoba môjho plemena a vysťahoval som sa. Z dlhých klincov si vyváram údy nového tela. Zo starých handier budú útroby. Zhnitý plášť machu bude plášťom mojej samoty. Oko si vyberiem z hlbiny močiara. Z prežratých dosiek hnusu si postavím kolibu. Môj svet bude svetom ostrých hrán. Krutý a večný. II. Vezmem klince, dlhé klince a budem ich zatĺkať do svojho tela. Celkom zľahka, celkom pomaly, nech to trvá dlhšie. Urobím presný plán. Budem sa čalúniť každý deň, priemerne desať štvorcových centimetrov denne. Potom všetko podpálim. Horieť to bude dlho, horieť bude sedem dní. Zostanú len klince, roztavené, všetky zhrdzavené. Takýto zostanem. Takýto všetko prežijem. III. Na čiernych lúkach visia plachty vypratej lásky. SLO 24

25 Nikoho nepustím na svoje pasienky. Ani ty si nikdy nechodila po mojej tráve, len si nemysli. Vždy len po múriku. Po múriku hore. Po múriku dole. Po múriku vľavo. Po múriku vpravo. Vždy len po múriku. Poker Maliny sú II. Prídeme do Karlovca a radíme sa ako hrať man to man na dvoch centrov alebo nakríž a Guato má nové tenisky a zapaľujú sa svetlá a každý má svoje číslo a Škinko je fantastický back a vyberajú si time-out a nikto neprenikne do našej zóny a všetky naše koše sú bez kostí a na druhý polčas príde teta Agáta a vraví óóó óóó, aká som spokojná a príde teta Lela a vraví óóó óóó, aká som spokojná a príde Olivieri a povie óóó óóó, aký som spokojný 25

26 Derin Camerlengo Siora Pesaro a všetci chodia hore dole po tribúne a spievajú óóó óóó, akí sme spokojní a ty čo si spokojný sám so sebou pýtajú sa keď hádžem loptu z outu a ja si pomyslím jasné som spokojný jasné, že som spokojný óóó óóó, aký som len spokojný na konci sa ma novinári pýtajú prečo ste prehrali tento zápas a ja vravím maliny sú maliny Allah! Occhi Glauchi! Amerik a ma oslepuje allah! occhi glauchi! amerika ma oslepuje pahorky pomaľované na zeleno, pražené lieskovce nehybní kovboji, terasy, ruský rukávnik vykrikujem v zásuvke on: zhasni svetlo, ona: sorrento, pelerína február: vlaky voňajú inovaťou juxtapozícia: telegrafický chlieb to, čo tu žeriem, chrobáky, obyvatelia to, na čo sa tu dám nachytať nôžky vytrhávané muchám, štáb ó, petrarca fior, frondi, erbe, ombre, antri, onde, aure soavi čierne krinolíny álp, úbohé kvóty gerbery, prúty, prach 26

27 on: heraldika, ona: býk pre kreslá on: spev tovární, procesia bochníčkov ona: jediné lepidlo incest, cerebrálny mysticizmus veslujeme, veslujeme, palmy cez okná ťažké predvojnové topánky, sklené hodiny povýšili ma ako sa vravelo o d annunziovi: abruzzese pino pascali abruzzese, sivé more bojím sa, že mi odpadáva telo, že mi mäkne šija že som jediný, ktorého stojí za to položiť na oltár vlasti Živá rana, živá šťava Šepot, zabíjačka, dotyk, mäso. To, čo nazývaš tichom. Nemôžeš strieľať inde, iný cieľ nejestvuje. Oko pyramídy sa nerozžiari. Vysoko dvíhaš jej vrchol, vysoko, potom ho zhadzuješ, pri základni ju rozširuješ. Odtlačok dá Mount Everest. Chladnokrvná ľahostajnosť pravdu. A mlčanie vnady a potravu, kameň so stisnutou jamou úst. Padaj, padaj, milý sneh, a zmrzni. Vypi vrásku z môjho čela. Nech vietor roztrhá spomienku a predhodí ju tankom. Hor, vzbĺkni, čistý benzín. Len najvyšší stupeň hrôzy zrodí vlhkú hodvábnu mäkkosť pivónie a vypije ti tvár. Popol, choré zvratky, minulosť. Zabi a vzývaj, zataj ma. Ponor sa do mňa ešte hlbšie. * * * Spočívam v Bohu celým svojím telom. Pokrm na panvici, národné jedlo. Rozlievam sa na všetky strany ako rieka, na všetky strany sa ako rieka rozlievam a ľudia vravia, že si vo mne umývajú dušu. Ja im hovorím, že si umývam svoju dušu v nich. Všetci hovoríme, že si umývame dušu v nás, v sebe. Chlieb tiež namáčajú do omáčky, 27

28 ponárajú ho, napichnutý na vidličku, aby sa posilnili. Ja robím to isté. Čudujem sa a výskam od radosti, že sa to deje a ustavične zdôrazňujem, či vedia, že ja nie som nič a či vedia, že oni nie sú nič, oni sami. A že preto sme všetci všetkým. Lebo mnohí ľudia ma čítajú nesprávne a myslia si, že sa chválim. Že som ironický a mystický, lebo nevidia, že my všetci sme len mäsom božích rúk. A bez ohľadu na to, že sme čoraz viac na ťarchu, že napokon nás možno aj zabijú, aby potom mohli v pokoji viesť svoje idiotské občianske vojny tam, kde som postavil skutočnú skalu, nie som mystik. Mystici sú tupí reakcionári, ktorých, mŕtvych ako skrine, vystrihli z fašistickej predstavy božej hlavy, a teraz páchajú zlo. A ironici sú takmer mŕtvi, aj keď ešte alebo už dýchajú. Trápia sa a pokúšajú sa zvládnuť priekopy ducha krompáčom. Irónia: je tam, kde zaškrípe duch o krompáč. My sa však pokúšame čo najpozornejšie počúvať, pretože vieme, že neexistujeme. Z milosti Božej je nám dané plávať v krásnom prúde, ktorý je úplne opačný ako prúd farizejov. (Zo slovinčiny preložil KAROL CHMEL. Slovesá slnka, Drewo a srd, 2002) Peter Kľúčik Zbigniew Nienacki: Pán Tragáčik a človek z UFO, detail. Mladé letá,

29 Aleš Debeljak Je čas Je čas. Povedz, čo už raz bolo vyslovené. Nech nedôjde k omylu. Začni, kde chceš. Viac ako teraz trpieť nebudeš. Vo vtáčom vzlete z vodnej hladiny je už aj pád. Ani ty o nič neprídeš. Koľko si dal, toľko bude tvoje. Keď unikáš do iného jazyka, viem, že sa ti cnie po tichu. Takom, čo nedrancuje telo, lebo ho poznáš zvnútra. Pretože umierajú len ľudia, nie ich mlčanie. No húfy škorcov, vracajúcich sa domov, narobia hluk. Budeš musieť dvihnúť svoj hlas. Teraz hovor! Povedz, ako si ticho a stávaš sa dychom všetkých. Tá báseň je pre teba Tá báseň je pre teba, bezmenný. Taký impulzívny a chorý od monotónneho čakania na ktoviečo, ešte vždy blúdiš ročnými obdobiami. A nepíšeš si denník. Nikto tebe podobný si ho nepísal. Ponechaný sám na seba a nostalgiu po budúcnosti. Svojím spôsobom prežiješ utečenecké tábory aj rozlúčku s peknými ornamentmi v secesnej architektúre. Na sýkorkinom perí možno zazrieš bežné blýskanie zbraní. Aj tvoj osamelý piskot. Ktorý trvá. Dlho. Debeljak ( ) Stuhne do elégie. Tu sa nedá nič robiť. Presne tak sa to musí udiať. A potom zúfalstvo, ktoré v nás jemne pošumieva. O to ide. Môžeš vypiť ďalších šesť fliaš, no v zrkadle cudzej spomienky svoju postavu už neoživíš. Do konca budeš jediný, sám. Hotovo. (Zo slovinčiny preložila STANISLAVA REPAR. Slovar tišine, Aleph, 1987) 29 SLO

30 Aleš Debeljak Všetko, čo je napísané, je naše 28. januára 2016 dobrovoľne odišiel významný slovinský esejista a básnik, prekladateľ a sociológ kultúry Aleš Debeljak (nar. 25. decembra 1961). Známy, priateľ, kolega, ktorý pre slovinskú literatúru znamenal veľa: patril k priekopníkom postmodernizmu v Slovinsku (a vtedajšej SFRJ), bol vedcom, ktorý dokázal produktívne tematizovať rozdiely a spoje medzi vedeckým a estetickým/umeleckým diskurzom, v posledných desaťročiach na seba prevzal úlohu kultúrneho diplomata a sprostredkovateľa medzi krajinami, kultúrami a literatúrami bývalej Juhoslávie. Publikoval okolo 13 odborných a esejistických kníh a 9 básnických zbierok, bol nositeľom Ceny Prešernovej nadácie a dvakrát Jenkovej ceny za poéziu, v slovinčine mu naposledy vyšla kniha autoreflexívnych básní v próze Ako sa stať človekom (2014). V 90. rokoch mu na Slovensku v preklade Karola Chmela vyšli eseje Temné nebo Ameriky a Kozmopolitická metafora, v Čechách Súmrak idolov a neskôr aj ďalšie tituly. Debeljak sa v nich venoval kritickej reflexii rozpadu Juhoslávie, problémom so stredoeurópskou a národnými identitami, systematicky sa zaoberal aj problematikou (post)modernity v literatúre a umení. V posledných rokoch intenzívne písal glosy na aktuálne témy a zapĺňal rubriky novín, písal o Lou Reedovi a hudobnej skupine Azra, islame a kresťanstve, Amerike aj Bosne, čítal, čo píšu jeho priatelia v Belehrade, Sarajeve, Záhrebe, New Yorku, v Ľubľane... Bol intelektuálom verejného priestoru, v ktorom si preveroval aj svoje vlastné myšlienkové koncepty. Ten najťažší ako žiť ďalej v chorobe a strádaní neuniesol a človeku sa nechce veriť, že je to tak. V roku 2009 vydal básnickú zbierku Pašeráci, o rok neskôr aj v prítomnosti autora o nej prebehla kritická diskusia na festivale Pranger, ktorý sa zameriava na poé ziu vo svetle literárnej kritiky a vice versa. Debeljakovu zbierku na verejné hodnotenie navrhla poetka Meta Kušar ako jedna z troch pozvaných hodnotiteľov, resp. vtedajších festivalových kritikov. Zo záznamu diskusie prinášame niekoľko Alešových myšlienok o jeho vlastnej tvorbe aj poézii všeobecne. (StR) * * * Ako pripomenuli viacerí kritici,,žena, ktorej niet stelesňuje v istom zmysle ideál, topos, ku ktorému sa približujeme, no celkom sa k nemu priblížiť nemôžeme tak to teraz vidím v spätnom zrkadielku racionality, len neúplne, t. j. ako pašeráci. Nie ako tí, čo majú na to dovolenie, môžu sa pohybovať vo verejnom priestore a vytyčovať hranice, ale ako tí, čo hranicu prekračujú potajomky, potichu, nepozorovane. O aké hranice by malo ísť? Samozrejme, hranice medzi tým, čo bolo, čo je a čo bude, medzi troma časovými módmi. A veľmi presne bolo povedané aj to, že práve módy času sú tým, čo ma najviac zaujíma. Pravdaže ma musí zaujímať, ak to tak poviem, básnická alebo lyrická archeológia tohto druhu: S jej pomocou sa zaoberám výlomkom či už osobnej alebo kolektívnej pamäti, preto je v textoch toľko názvov kníh, filmov, viaceré výroky... Všetko, čo je napísané, je naše. Čiže: kolektívna a individuálna pamäť, pričom hybným impulzom obidvoch je bolesť. No nie bolesť z nezažitého, ale bolesť z nevysloveného, teda toho, čo si ešte len razí SLO 30

31 cestu k slovu. Ak má poézia nejaký zmysel, tak väzí práve v približovaní sa k tomu, čo nie je možné vyjadriť slovami. Tento paradox je hnacou silou poé - zie. * * * Pašerákov na jednej strane vnímam ako mapovanie alebo výskum času, resp. časového kontinua, v rámci kolektívnej pamäti až po druhú svetovú vojnu a v rámci osobnej pamäti po 70. roky. Na druhej strane, a to som zistil až neskôr, mnohé básne, hoci nie každá, možno každá druhá alebo každá tretia, označujú aj miesto výskytu, lokalitu. Nejde o nejakého svojrázneho sprievodcu po meste, ktoré aj tak, vrátane Ľubľančanov, nepoznáme, ale ide o obraznosť svojho druhu, zaznamenávanie potuliek mojím priestorom, po mojom osobnom meste. Samozrejme, na jednej strane sú tam vecné, hmatateľné a verifikovateľné informácie typu Gallusovo nábrežie, povedzme ako opora pre nejakú lokalitu, no na druhej strane napríklad v básni nazvanej Spoločnosť nespavých sa ako miesto určenia objaví Ulica Slavka Gruma, ibaže Ulica Slavka Gruma v Ľubľane neexistuje, jednoducho jej niet. Ide teda o akúsi zmes, povedzme zliatie časovej a priestorovej mapy, ktoré, dúfam alebo tak si to predstavujem, poháňa ambícia a teraz kanibalisticky citujem sám seba alebo istá, a zase nie až taká čudná túžba nájsť nový jazyk a nahradiť ním ten starý. Čiže: stará rana, existenciálny postoj, transhistorický príbeh, ktorý sa netýka iba mňa, hoci vo mne prichádza na povrch alebo cezo mňa sa zvonkajšťuje a hľadanie nového jazyka, čiže to, čo poézia bežne robí. Vyjadriť niečo, čo nás všetkých presahuje, a umožniť tak, aby sa s básňou identifikovali aj tí, ktorí s nami buď čas, alebo priestor nezdieľajú, aby sa naša skúsenosť stala prístupnou v podstate pre všetkých, no na druhej strane aby bola aj hlboko intímna. To ma zaujíma! Rovnako ako mesto, ktoré síce bezpečne identifikujeme, no zároveň nám vždy znova uniká. * * * Ak v mojej lyrickej tvorbe jestvuje nejaká plánovitosť, potom vychádza z presvedčenia, že nehotovosť, magmatickosť, fluidnosť, nestálosť osobnosti, na ktorú sa báseň zameriava a ktorá je jej hlavným hýbateľom, nereprodukujem, neopakujem aj v nestálosti, neusporiadanosti, neformálnosti, rozťahanosti básnického výrazu. Ak vôbec, tak potom si radšej vytvorím, takpovediac, vonkajšiu formálnu klietku, istý rámec, aby som z prelínania pamäťových fragmentov, tak osobných, ako kolektívnych to na jednej strane, a z nejakej pridanej fantazijnej práce, to na druhej strane, vytvoril aspoň ilúziu poriadku, ak už nič iné. Nie som básnik, ktorý by si zapisoval raz to, raz ono alebo si celý čas niečo zaznamenával na obligátne papierové obrúsky atď. Toto nepoznám. Už moja prvá kniha Náhrady náhrady nebola zamýšľaná [...] ako básnická zbierka. Zbierka v sebe sústreďuje vskutku rôzne básne, ktoré vznikli pri rôznych príležitostiach, inšpiráciach, motivických vplyvoch, zatiaľ čo kniha 31

32 básní, ako to vnímam a tiež skúšam realizovať, je celostný organizmus, do ktorého patrí napríklad aj spôsob usporiadania básní a všetky tie osobné maličkosti, tzv. parafernálie, čiže zdanlivo nedôležité informácie, údaje, venovania, datovania, lokality atď. Aj celkové dedikácie kníh, ktoré sú u mňa všetky niekomu venované. Komu? Vždy len tebe, čitateľka. Dávam dohromady múry nejakej stavby, ktorá nie je stračím hniezdom, hniezdom, kam možno naznášať čokoľvek, alebo aspoň ním nechce byť, ale pokúšam sa vytvoriť účinok nejakého organického celku, istej usporiadanosti. Prečo? Práve preto, aby sloboda časového prelínania, pašovania cez hranice oddeľujúce včera, dnes a zajtra, lepšie vynikla. Tak som si to racionalizoval pre svoju vlastnú potrebu. Prevzaté z webzinu Literatura. In memoriam Aleš Debeljak. Všetko, čo je napísané, je naše. [ ] Pozorujem ťa (pre teba, M. Š.) Pozorujem ťa, ako nežne kĺžeš rukou po tele. Ako sa seba samej spytuješ, kde sa ťa dotkol anjel: pery, kolenný ohyb, mušľa ušnice? Dnes, včera, ešte predtým, díval som sa na ženy tvojho druhu, ako jemne prechádzajú priestorom, tak ako ty, kĺžu sa akoby na krídlach, spoľahlivo, hrdo, bez strachu. Vidím ťa jasne a presne. Príď. Vstúp, poviem. (Zo slovinčiny preložila STANISLAVA REPAR. Minute strahu, Mladinska knjiga, 1990) 32

33 Meta Kušar Leto leto l l l Mýlim sa, nemýlim sa. V piatok, sobotu a nedeľu je dôležité dívať sa srdcom. Ešte dôležitejšie v pondelok, utorok a stredu. No vo štvrtok najdôležitejšie. Bolí to, ale pomáha. Omnoho viac bolí, keď si obzeráš svoje srdce. Zásobujem ho bobuľami plodov, dám sa mu napiť vody. V Ludvíkovom sporáku kúrim rokom, dňom. Keď sa zlomíš, kúrim, Keď ťa zlomia, kúrim. Keď z teba vypáčia tajomstvo, kúrim. Keď sa bohovia mračia a v záhrade organizujú manévre, kúrim. Vyberieš sa k moru, manévre. V lese vojna. Nahá vrhá siete, stúpa po rieke a rukou loví ryby. Ladnosť, krása, trik, intriga, moc, proti Afrodite nepomáhajú ani najmenej. Kráča, v ozajstnej dobrote a len z vnútornej potreby. Čo poháňa leto dopredu? Našla som mŕtveho rybára. Bohyňa ho nedokázala oživiť. Pokojne si obzriem umrlca, ostro ho pokarhám a pohne hlavou. Prikývne. Odvlečiem ho k zemolezu, opäť ho pokarhám a otvorí oči. Ráno mu striebornou lyžičkou podávam verše, na obed ho potieram bylinkovým olejom, večer popíjame víno. Celý deň mu pozerám do očí. Takto liečim rybára. Lovca oživujem v noci. Mŕtveho jágra treba držať v chlade. Zahynul v krížovej paľbe. Streľba zboku ho hlboko ranila. Vína sa nesmie dotýkať. Básnikovi vymývam tlejúcu ranu. Keď zaspí, otieram mu čelo modrou vatou. Zvyčajne o polnoci. Mŕtvy sudca je najhoršia mŕtvola. Keď mu bohyňa zastrie rozum, umrie. Oživujem ho vejárom, lebo odmieta otvoriť oči aj ústa. Pochádza z rodu Chammurapiho. Rusalka ho vťahuje do katastrofy. Iba holou, pustou vôľou nemôžeš dýchať. Nahý to tiež nedokážeš. Rybár, básnik, lovec aj sudca vedia: žiadne znamenie v tme neukryješ. S učencom sedíme pri sporáku. Každý deň ma pobozká. Vie, prečo mŕtvi obdivujú moju váhu aj moje krídla. Oživuj ich! Dávaj na nich pozor! povie, keď ochabujem. A neboj! Nikdy nevieš, prečo... pre aké poslanie ich oživuješ. (Zo slovinčiny preložila STANISLAVA REPAR. Vrt, Sodobnost International, 2014) 33 SLO

34 Stanislava Repar Oživujúca moc poézie; báseň Leto leto poetky Mety Kušar I Hoci poetka Meta Kušar 1 v svojej najnovšej dvojjazyčnej básnickej zbierke Azúr/Himmelblau 2 opäť preukázala básnickú vitalitu (ide o publikovanie básní z roku 2006), práve básnickou zbierkou Záhrada 3 vlani dosiahla jeden z vrcholov slovinského Parnasu Veronikinu cenu za poéziu. Jej Záhrada je nevysychajúcim prameňom pre interpretačné snahy súčasnej literárnej vedy a zároveň akoby (tušeným?) básnickým závetom autorky, ktorá prežila ťažkú životnú skúšku. Osobnú vzápätí po napísaní zbierky, vďaka ktorej zakúsila a precítila ľudskú smrteľnosť, a profesionálnu viac- -menej priebežnú, ktorou do seba okrem iného absorbovala aj zvláštnu, skrytú nevraživosť prostredia, v ktorom tvorí. Obidve prispeli k tomu, že knihu dnes môžeme chápať ako veľkolepú fresku. Ukazuje svet slovinstva, jeho hojností aj tráum, v univerzálnom, kozmickom presahu, a svet jednotlivca/jednot livkyne poodhaľuje tak v jeho božskom (archetypálnom) základe, ako v dnešnom žalostnom dosahovaní rozličných prahov ľudskej hlúposti. Širšie kontext y a ich súhra Napriek tomuto širokému záberu jej poézia nie je ani záznamom, ktorý by vychádzal v ústrety módnym kapricom a stieral hranicu medzi tzv. vysokou publicistikou a poéziou, ani meditačným manuálom, ktorý by v njuejdžovskom štýle vychovával rýchlokvasených stúpencov duchovnosti. Jej základ je pevný, vážny aj vyvážený, a môžeme ho identifikovať už v predchádzajúcich zbierkach Mety Kušar ide totiž o vyformovanú osobnosť s neobyčajne previazaným a uceleným opusom. Napriek povedanému, v Záhrade došlo k istému básnickému posunu. Vďaka nemu ešte jasnejšie vnímame, že máme do činenia priam s prorockou 1 V slovenčine máme k dispozícii jej básnickú zbierku Ľubľana (2004). Vyšla vo vydavateľstve Ars Poetica v roku 2008 v mojom preklade ako paradoxne vôbec prvý autorkin knižný preklad (okrem dvojjazyčných pôvodných vydaní jej poézie). Odvtedy vyšli preklady Kušarovej básní v angličtine, francúzštine, srbčine a ďalších jazykoch, akoby bola slovenským vydaním tejto poézie prelomená nejaká zvláštna moc (pozn. aut., august 2016). 2 Azur/Himmelblau; Klagenfurt : Mohorjeva družba, Vrt; Ľubľana : Sodobnost, SLO 34

35 poé ziou, ktorá prepája hlboké poznanie domácej postate, najmä jej mentálnych vzopätí, obmedzení a pádov, s jasnozrivosťou samotnej tvorkyne. Vlastnosť, ktorú sme si iba pomocne nazvali profetizmom, až tak nesúvisí so zvedavosťou poetky alebo jej vzdelaním, ako skôr s jej etickou pozíciou a vnútornou silou (napríklad privolávať, odkazovať na nevysloviteľné obsahy). Táto pozícia je bašta, bralo inšpirácie, dno vulkánu, v ktorom sa kopí vriaca matéria básnická látka. Tá tne či skôr páli do živého, aj napriek relatívne pokojnej básnickej dikcii Kušarovej veršov. Ak sa poetka zmieňuje o labyrinte básne (s. 37) alebo sfinge poézie (s. 36), je jasné, že si uvedomuje tak štruktúrne, ako významové rozsahy (či presahy) svojich básní. No nedisciplinuje ich, aby vyhovela polovzdelanému publiku (obecenstvu, ktoré si vystačí s prvým dotykom a hladkým povrchom), ale ich potenciuje, posilňuje práve v ich neviditeľnom, iba ťažko dosiahnuteľnom elemente, v zmysle nedopovedaného, a predsa prítomného odkazu, v zmysle duchovnej transformácie. Oplatí sa dodať transformácie, ktorá tu vychádza zo života, nie zo smrti ako to obvykle možno pozorovať pri iných poetikách transcendencie. Život sám víťazí nad smrťou (s. 77), napísala poetka bez zaváhania; vzápätí sa sama napila, takmer do dna, z čaše smrteľnosti... Básnické pôsobenie Mety Kušar tak dokonca získava istý rodový základ, ba až feministický akcent, bez ohľadu na to, že priame stopy po feminizmoch tu nenájdeme. Iskrivá sugestívnosť jej básnickej protagonistky, v pozadí ktorej tušíme osobnostnú silu samotnej poetky, je taká intenzívna a zároveň úprimná, že nemôže vystúpiť zo svojej kože. Je žena a to si uvedomuje práve ako spojovateľka kozmických energií a riešiteľka zázračných hádaniek života. Smrteľne vážne prežíva protiklad medzi živým, skutočným, a arteficiálnym, falošným, resp. umelo vyzdvihovaným, akoby bola na tento svet povolaná, aby odkrývala (a odpratávala) prekážky, pre ktoré duch nemôže vanúť, ako a kadiaľ chce. Duch u nej súvisí aj s dychom básne: Ducha básní sa pýtam, čo neviem. Je tiež základom prírody v jej slobodných pra-elementoch: Herakleit! S tebou vidím. Počujem všetko (s. 67). Poetkin hlas, napriek jeho moci či sile, neohrozuje ani dutý zvuk tzv. večných právd, ani utrpenie alebo seba-vzývanie jej lyrickej subjektky. Pátos je tu prítomný, ale len do tej miery, do akej odzrkadľuje strach človeka pred sebou samým, vyvažuje jeho ľudské slabosti, vyčerpanosť a duchovné vyvanutie, ale aj povýšenectvo. Okrem toho, dôležitá je akási vnútorná ruptúra, štruktúrna rozdvojenosť tejto poézie, v ktorej sa ohlasuje tak civilizačná priepasť nášho času (Ego na výslní), ako aj pokus jeho premostenia v perspektíve Jedného, Všeobjímajúceho. To všetko sa v podstate deje na točniach (básnicky priamo neoznačenej) Milosti, ktoré napriek tomu škrípu ako nenamazané kolesá. A pretože si to uvedomuje aj samotná poetka, kazateľský tón je jej básnickej angažovanosti cudzí. V nijakom prípade si ho netreba zamieňať s rozhodným postojom subjektky; ten motivicky rozbujnenú poéziu Mety Kušar po celý čas vypĺňa a podopiera ako jej najpevnejšia výstuž. Už spomenuté dvojité kódovanie autorkinho (vnútorne predsa len aj kon - fliktného) básnického gesta funguje zároveň ako podklad na pocítenie vzájomnosti a previazanosti sveta. Diskontinuita, pretržitosť našich životov a ľud - 35

36 ská pominuteľnosť tvoria pozadie pre duchovne prehĺbený, a predsa (presnejšie: práve preto) otvorený zmysel ľudskej existencie. Každá báseň je v sebe uzavretá sága a súčasne je radom impulzívnych obrazov, ktoré sa nesú na niekedy viac, inokedy menej divokých asociatívnych alebo myšlienkových frekvenciách a preskokoch. Vysoký pojmovo-hodnotový svet sa tu v pravidelnom rytme strieda so svetom každodenných činností. Do básní vstupujú tak vonkajší, ako aj vnútorný svet rôznej proveniencie: spomienky, pocity a citové zážitky, predstavy, symboly, básnicky vytesané konštatovania, dokonca gnómické výroky. Tie posledné akoby prichádzali z nejakej svätej knihy, z naširoko prepletených kontextov chápania životného kolobehu historického, metafyzického, estetického, duchovného i toho mystického... Mikro- a makrosvet sa tak prelínajú jeden v druhom a až takto spolu evokujú pocit bytostnej bdelosti, ontologických rozsahov tejto poézie, vrátane jej prestupovania duchovným, ktoré však takisto nie je jednoznačné. Striedajú sa tu znamenia pohanských panteónov (Eros, Afrodita), personifikovaných božstiev a antibožstiev (Ježiš, Boh, Diabol), depersonalizovaných kozmických duchovných dimenzií, ale aj východnej, napríklad budhistickej inšpirácie. Ak sme zdôraznili duchovnú dimenziu, dodajme, že v tejto poézii nechýbajú ani historické súvislosti [ História je notes (s. 54), ktorý sa pomaly číta, ako Tóra (s. 24)], neobchádza však ani kritiku literárnohistorických, resp. kritických simulákrov: Našej literárnej vede bije posledná hodina, a o niečo ďalej: Slobodu nemožno zameniť za cenu a človeka nemožno / zameniť ani s tou najsprávnejšou ideou. Neskrývam sa (s. 54). Spolu s poetkou sa presúvame po starogréckom, priam architektonicky zadefinovanom hodnotovom pôdoryse, pretkanom vášňou i zodpovednosťou človekovho pobytu v porozumení a vice versa. Až kým sa (škrípajúce) koleso či kormidlo histórie neobráti a to či ono božstvo nevyhasne v modloslužobníctve, v odcudzení sa pôvodnému odkazu svätosti: Spod ruín zbieram chrupy bohov (s. 59). Poetka je postmoderne eklektická, a súčasne existenciálne dôsledná: príklady veľkých a malých zmien odčítava z toho najpestrejšieho vzorkovníka na svete zo života. Sústredené pozorovanie je pre ňu ukazovateľom smeru, ktorý ju vodí po rozličných cestách. Niet puku/prísľubu uprostred zasneženej krajiny, ani jedinej presvedčivej cesty, ktorá by nás ukrátila o ťarchu voľby. Niet autority, ktorá by na seba prevzala jarmo človekovho slobodného nastávania, ani básne alebo verša, ktorý by s plnou samozrejmosťou cielil rovno do stredu ľudskej existencie: Keď zamietneš časť, nemôžeš viac zostaviť celok (s. 60). Básnický svet Mety Kušar teda nijako nemožno vnímať ako gýčovito zavŕšený a nasilu harmonizovaný. Svoje miesto v ňom nachádzajú ľudia a bohovia, zvieratá a rastliny, kamene a slová. Ich a jej zraniteľná telesnosť ( Presvetlená telesnosť! Neopúšťaj ho, s. 13) prostredníctvom symbolického obcuje s priestormi duchovného (svetlo, žiara, pahreba, jas). Rozbúrené more minulosti a nejasnej budúcnosti obkolesuje ostrovy svetského, iba dočasného bezpečia (Trnovo 4 džungľa, Trnovo tundra, trnovský les, trnov - ské antické nebo ). 4 Trnovo je mestská časť v tesnom dotyku s najužším centrom Ľubľany, kde poetka vyrastala a žije dodnes. 36

37 Záhrada ako súčasť univerza Priestor a čas sú všeobecne charakteristické koordináty pre všetko živé, aj živú poéziu. Z toho dôvodu určujú pôdorys, štruktúru zbierky, rozčlenenie jej častí, nazvaných podľa ročných období a zhrnutých v stručnom, no symbolicky silnom názve: Záhrada. Tá predstavuje kruhový, povzbudivo totiž životodarne zacyklený priestor pre všetko, čo vyklíči, zvädne a odíde, aby sa takto pootvoril priestor a čas pre pokračovanie príbehu tak v telesnom, ako aj v duchovnom zmysle. Jej významy sú kozmické, môže však ísť aj o symboliku pozemského Raja. Všetko živé tu súvisí s Princípom, skaza v záhrade znamená prerušenie tohto spojenia ako sa môžeme dočítať niekde inde. 5 Vo významovej a zmyslovo-materiálnej realizácii tejto poézie však spolu - účinkuje ešte nejaká iná záhrada, takpovediac osobná, ktorá pre poetkino lyrické Ja znamená všetko: mikro- aj makrokozmos v jednom, priestor iniciácie, keď sa sama rozhoduje pre život. Lyrickej subjektke, 6 ktorá akoby uviazla v izbe, predstavuje oko sveta i okno do sveta. Je malým, ale uceleným výrezom skutočnosti, ktorý má svoj poriadok, svojich návštevníkov a celodenné projekcie (manifestácie zmyslu), svoje svetlo aj tmu, svoj prirodzený rytmus. Určitými motivickými opakovaniami navodzuje pohľad cez okno, ktorý je vymedzený zakaždým tým istým (možno vynúteným) zorným uhlom a je záchranou práve vo svojej spoľahlivosti. A hoci umožňuje vytušiť pohybovú neslobodu dívajúceho, resp. dívajúcej sa, zároveň umožňuje slobodnú prezentáciu, vyniknutie všetkého videného (a v ňom aj dívajúcej sa), napríklad v konkrétnom čase a okolnostiach (svetlo, tma, slnko, mráz...). Mohli by sme dodať: zreteľný je tu protiklade k tým feministickým výkladom, ktoré o doméne vizuálneho uvažujú ako o doméne mužského a poukazujú na nadvládu mužského (dívajúceho sa, aktívneho subjektu) nad ženským (pozorovaným, pasívnym objektom) v kultúre založenej na vizuálnom vneme a hierarchickej polarizácii. V danom prípade sa však zvnútornená ženskosť (subjektívneho, hoci navonok priestorovo ohraničeného pohľadu) rozpúšťa vo vizuálnom ako živle univerzálneho a nič si neprivlastňuje ani nepodriaďuje hranice tradičných dualizmov sa tak rušia v autonómnom básnickom (i ľudskom) geste. Dôvod zrejme treba hľadať v samotnom zraku. Kým zvonkajštený a zvonkajšťujúci pohľad objekt pozorovania naozaj spredmetňuje, ten zvnútornený a zvnútorňujúci (oko človekovho pobytu vo svete ) z neho činí fenomén inej kvality, resp. prejav vnútornej alebo ešte lepšie univerzálnej hojnosti. Výrez za oknom sa tu pozvoľna mení na mytologicko-kresťanskú zvesť, manifestáciu zmyslu. Zrak (bez rozčlenenia na vonkajší a vnútorný) sa stal miestom identifikácie s neobsiahnuteľným, no všeobsiahlym celkom: Cítim, že 5 Chevalier, Jean Gheerbrant, Alain, Slovar simbolov. Ljubljana: Mladinska knjiga. Aj ďalšie citáty alebo parafrázy symbolických významov a rozsahov tejto poézie pochádzajú odtiaľto. 6 V texte vedome používame výraz subjektka, keďže ide o ženskú protagonistku. Výraz subjekt v tomto kontexte považujeme za zavádzajúci a deficitný. Vytvárame tak novotvar, ktorý napriek tomu odporúčame do pozornosti; slovinská literárna veda ho dávno prijala za svoj a aj na Slovensku sa s ním už môžeme stretávať v rodovo korektných textových interpretáciách. 37

38 hojnosť celí? (s. 76). Všetko, čo je ľudské, by tu malo nájsť svoje miesto, svoj božský pokoj (Eden), a súčasne by malo poodostrieť i ochutnať vyzývavosť bludných či len poblúdených ciest (záhrada/raj rozkoší), ktorá životu dodáva raz radostnú, inokedy trpkú príchuť. Okrem toho so sebou prináša osobné zmúdrenie a prehĺbenie vzťahov, lepšie vyladenie či spevnenie životnej vertikály, ktorá nás, jediná, dokáže vytrhnúť z neproduktívneho chaosu i vnútornej prázdnoty. Ako veľmi sa jeden od druhého v tomto úsilí či smerovaní odlišujeme, v poézii Mety Kušar znázorňujú postavy ako Tiger, Teliatko, Včela, Medveď, Lev, Ovca, Sojka, Sýkorka, Slávik..., teda veľké aj malé personifikované zvieratá: Malé zvieratká pichajú a bzučia. / Malá príroda 7 nie je vždy tolerantná (s. 79), ale aj postavy rozličných profesií a stavov (napr. v básni Leto leto na s. 23), ktoré prechádzajú touto poéziou. Poetkino lyrické Ja ich už nevypustí z rúk a jednak škodoradostne, jednak dobromyseľne (kresťansko-zenovsky) ich vpletie do svojej veľkolepej literárnej fresky. A možno aj (neškodne?) schizoidne slovinsky?, súc svojím vlastným áno aj nie?: Národ (od)fiknutý, hoci sa / kdesi nepozorovane priväzujem a lížem jeho med (s. 54). II Aby sme mohli názornejšie ukázať, ako poetka vytvára svoje orákulá, zahĺbime sa do jej básne Leto leto (s ), ktorá predstavuje významovo viacvrstvový a štruktúrne rozohraný celok. Je previazaný s rôznymi (trans) - kultúrnymi aj politickými diskurzmi a súčasne je zasadený do horizontu archetypálnych (jungovských) významových realizácií. Mohli by sme nájsť aj iné podobné básne a venovať sa im s rovnakou zaujatosťou (napr. na s. 35, 67, 70, 71, 79, 85...); všetky sú slovnými náložami veľkého sémantického kalibru. V podstate ide o básne, ktoré fungujú ako úder zmyslu alebo ako hrana, ostrý okraj až neúprosnej koncentrácie Ducha, ktorá vždy znova pristihuje a vo svojej moci aj pohlcuje (rozpúšťa) akúkoľvek ľudskú vlažnosť či jednostrannosť. U Mety Kušar nájdeme veľa takýchto básní. Básne Alla Venetto alebo Ťažká skutočnosť nám napríklad ponúkajú dodatočný vhľad do poetkinej ars poetiky a približujú nám jej vnímanie (po)volania, ktoré sama (svojou poéziou) stelesňuje. Alla Venetto sa začína takto: Každý vo svojom úli vyčarúva oheň, ako vie. / Ako kúriť, aby si v písmenách uzrel storočia? / Nech sa dym obráti k východu a stane prísľubom! / Dívať sa dohora. Hriať ako ťava. / Keď sa mäkko dívaš, smrť sa topí. A ďalej: Bez víchrice je nový sonet podlizovaním, alebo: Báseň je džbán pre dvoch. / Keď sa z neho nadýchnu, / cítia, že sú iní (s. 35). Ešte aj z takýchto skúpych citátov možno usudzovať, že poézia pre Kušarovú stelesňuje moc oživovania a aj metaforicky sa často viaže na základné životné funkcie a prejavy: blízkosť, teplo, mäkkosť, dýchanie... Na druhej strane sú v nej prítomné aj konflikty, protirečenia a paradoxy poetka ich 7 Slovné spojenie v origináli mala narava by sme mohli preložiť aj ako: nízka povaha. 38

39 neprehliada, naopak, odhaľuje ich pôsobenie zo všetkých strán a človeka kultivuje smerom k rešpektovaniu rozdielov. Konflikt, nedorozumenie medzi dvoma sú u nej najčastejšie plodom sebaodcudzenia, ale aj dôsledkom ochladzovania, alebo naopak, prehrievania spoločenských pomerov a medziľudských vzťahov. Symboliku (z)ohrievania a zabezpečovania ľudsky príjemného (domáceho) prostredia môžeme vypozorovať aj v básni Leto leto, hoci v inej významovej konštelácii. V nej už totižto nejde len o básnické (po)volanie a jeho dosahy, ale aj o (po)volanie života, vystavené ľudskej smrteľnosti, tieňu nebytia. Napriek tomu cítime, že obidve krídla (život ako tvorba, tvorba ako život) sa v istom bode prelínajú a evokujú to, čo by malo byť tak či tak vnútorne previazané existenciálnu plnosť a komplementárnosť. Báseň Leto leto a jej symbolika Báseň sa začne príznakovo pochybnosťou. Dovoľuje protirečivé myšlienkové postupy a významové realizácie ( Mýlim sa, nemýlim sa. ), pričom lyrická hrdinka nerozsudzuje, ktorá z nich je tá správna. V prvých veršoch nás vyrátavaním dní v týždni vtiahne do bežnej každodennej nadväznosti, ktorú neskôr síce opustí, napriek tomu je však v toku básne prítomná až do konca. Jej prostredníctvom načrtne cyklický týždňový interval, ktorý poslúži ako časový podklad všetkému, čo sa má vo vnútrotextovom priestore básne ešte len udiať. Teda aj všetkému vysokému, z iných registrov skutočnosti. V tej istej básnickej ouvertúre sa zároveň objaví srdce. Srdcom (ktoré v tradičnom pohľade obýva duša) a na svoje srdce sa máme dívať. Boľavé, zranené srdce máme liečiť a starať sa oň. Preskočenie do druhej osoby jednotného čísla, ku ktorému dôjde v siedmom verši, môžeme chápať ako výrazy sebaoslovenia básnickej protagonistky, no tiež ako jej dialóg so srdcom, ktoré môže aj zlyhať, nereagovať. (Namiesto tancujúcej krivky sa pred nami vizualizuje priamka, spolu s výstražným pískaním monitora a možno ide len o emocionálnu smrť?). Aby sa nič také nestalo, v Ludvíkovom sporáku kúrim rokom, dňom a kúrim a kúrim, vytváram prostredie, ktoré by malo byť srdcu naklonené, ľudsky som oznamuje lyrická subjektka. Na pozadí čoho? Odpoveď je tu zrejmá: manévrov v záhrade a vojen v lese, keď sa bohovia (ktorí sú to?) vyžívajú v sporoch a svetu ukazujú svoju zamračenú tvár. V tom okamihu sa objaví ona (v tretej osobe jednotného čísla). Nahá vrhá siete, stúpa / po rieke a rukou loví ryby. Vyobrazená je teda ako Ježišova sestra, určite nie ako bohyňa, ktorá by mohla súperiť s pohanskou Afroditou (nebezpečnou tak pre mužov, ako pre ženy). Je len žena s poslaním, vnútornou potrebou, ktorá kráča a iných sprevádza v ich tiesni. Až neskôr, počas ďalšieho vývoja básne, sa uistíme, že ide o archetypálnu básnickú postavu ženy, ktorá kúrením v sporáku ( kúrim rokom a dňom ) a ľudským teplom, teda svojím bezprostredným záujmom a empatiou ( Azda je večnosť mäkkosť?, s. 67) vracia mŕtvych, zdolaných či premožených, sklamaných a zranených do ich veľmi konkrétnych životov. Apatických (atopických?) mužov 39

40 kriesi doslova dotykom z rezignácie a zúfalstva, vyslobodzuje z pazúrov smrti, zachraňuje pred démonmi času, následkami odľudštenej doby. V inej básni nájdeme verš: Odjakživa oživujeme mŕtvych (s. 60) a to je už vyjadrenie v pluralis majestatis, ktorým lyrická protagonistka/poetka prekračuje hranicu osobného, individuálneho. Umrlci a spoločenskí vydedenci sú pre ňu v podstate pre každú ženu azda aj istou trofejou svedomia, korisťou, ktorú zbiera a ošetruje na svojich cestách. Tie, tak sa zdá, vedú k bezčasovému koncu týždňa, ktorý vždy znova vyústi do svetskej nečinnosti. Svojich pacientov stretáva v priestore poznačenom rozdelením rolí; muži v ňom najčastejšie uviaznu ako tragickí víťazi (veď víťaziť je rovnako tragické ako prehrávať), alebo ako smutné obete rozmanitých manévrov, bojov, najčastejšie fiktívnych bitiek. Na to, aby jednotlivec mohol spustiť akciu a naskrze ľudsky zachraňovať zhrdených bývalých potentátov (alebo len dezertérov svojho času?), musí disponovať nielen darom reči, ale aj dobrým (po)sluchom, potrebou rozumieť druhým a túžbou pomáhať im. Preto neprekvapuje, že jej emblém, čiže sieť (hoci sama rukou loví ryby ), predstavuje strašnú zbraň, v psychológii ide o symbol komplexov, ktoré prekážajú vnútornému aj vonkajšiemu životu. Sieť, ktorou vytiahneme ryby z hlbín je pre psychoanalytikov symbolom pátrania po anamnéze v nevedomí, čo by nás malo priviesť k pravému poznaniu. Môžeme ju teda chápať aj ako duchovnú zbraň. Symbolizuje človekovo zapálené hľadanie božieho, akýsi mystický lov, ktorý dokáže vysliediť duchovnú moc. V tomto bode sa však báseň Leto leto iba začína. Nastolenie rodovo konštruovanej významovej mapy je podmienka na to, aby nám poetka mohla predviesť spoločenské roly a postoje, ktoré podliehajú súťaživosti, konkurenčným zápasom, krížovej paľbe a streľbe zboku, ale aj sofistikovanejším ľúbostným zápasom. Na mužskom póle vnútrotextového deja nachádzame lyrické postavy rybára, lovca, básnika a sudcu. Každý jeden sa stretol so smrťou v jej symbolickom, a teda spoločensky podmienenom význame slova. Každého jedného nejakým spôsobom zranila jeho ľudská povaha či slabosť, možno nedostatok odvahy, možno vlastná túžba po víťazstve, sláve a úspechu všetci zlyhali v zápase vnútri systému, ktorý ich dosadil na ich miesta. Nevieme, prečo umrel rybár. Možno pre prerušenie spojenia s vlastným podvedomím (ako sa ukáže neskôr)? Ona, náhle pretransformovaná do prvej osoby jednotného čísla, lyrickej hrdinky, ktorá je v symbolickom zmysle tiež rybárka, ho lieči veršami, potieraním bylinkovým olejom a vínom, čo by našu hypotézu potvrdzovalo. Vo všetkých troch prípadoch uvedeného liečiteľstva predsa ide o prístup k tzv. rozšírenému vedomiu. Ďalšia lyrická postava, lovec, umrela v krížovej paľbe, streľba zboku ho hlboko ranila a pre zmenu sa nesmie dotýkať vína. Básnik sa zase musí smrteľne vážne vyrovnávať s»tlejúcou ranou«, no»najhoršia mŕtvola«je sudca. Dozvieme sa o ňom: Keď mu bohyňa zastrie rozum, / umrie, a ďalej: Rusalka ho vťahuje do katastrofy. Čo by to mohlo znamenať? Napriek tomu, že sám je sudcom, prenasledovateľom zločinu a zločincov možno aj monštruóznych narušiteľov zákona, pri tých najsubtílnejších, ale aj najsofistikovanejších 40

41 procesoch ľúbostných zápletkách nebezpečenstvo pre seba samého nedokáže vyhodnotiť. Z jednoduchého dôvodu: v týchto záležitostiach obvykle nepomáhajú rozum ani vôľa a už vôbec nie strata rozumu. Úhrnom: Hoci vyvolení pre svoje povolania, muži vo svojich historických, dokonca predhistorických úlohách jeden za druhým zlyhávajú a pred skazou ich zachraňuje, resp. každého individuálne lieči (archetypálna) žena so sieťou na ryby v ruke. Teda tá, ktorá život rešpektuje taký, aký je, nehľadajúc v ňom ani dokonalosť, ani spoločenské či profesionálne/statusové (seba)potvrdzovanie, a ani spoločenskú satisfakciu či vonkajšie pôžitky... Ešte raz o reči symbolov Pozrime sa ešte raz na reč symbolov nielen zaujímavú, ale aj významovo a básnicky konštitutívnu. Pri rybolove (čo sa vzťahuje na lyrickú postavu rybára, ale aj jej rybárstvo na druhej strane života : nahá vrhá siete ) sa v lexikóne môžeme dočítať: Chytiť rybu znamená zmeniť/obrátiť človeka. A ďalej: Rybárstvo je z psychoanalytického hľadiska istá anamnéza, vylučovanie prvkov nevedomia, no nie natoľko zásluhou rozumových procesov, ako spontánnych síl. Až primeranou analýzou môžeme vydolovať všetky tie uzavreté bohatstvá, ponorené vo vodnom prostredí mora, jazera alebo rieky. Samotný lov (platí to teda aj pre lyrickú postavu jágra), resp. prenasledovanie koristi má takisto svoju symbolickú hĺbku a predstavuje duchovné hľadanie. Zatiaľ čo v starej Číne bol lov svetským počínaním, podľa staroegyptskej tradície predstavoval šírenie božského stvorenstva: posúvali sa ním hranice chaosu. No lov bol aj večné potvrdzovanie mladosti a znak odvahy. Tento výklad sa už približuje tomu dionýzovskému, podľa ktorého lov odhaľuje aj nenásytnú túžbu po zmyslových pôžitkoch. Tretí umrlec v básni Mety Kušar je básnik. Poetkino lyrické Ja tu mieri do vlastných radov a poetka je de facto tá, ktorá oživuje poeta, vymýva [mu] tlejúcu ranu 8 a vyslobodzuje ho z jeho mučivých stavov. Z podprahových konotácií symbolického jazyka však v súvislosti s básnením zisťujeme aj to, že písmo/písanie (básnické o to viac) je najmä a v prvom rade realizáciou významu, nielen jeho čírou evokáciou. Spočiatku bolo konkrétno-názorné, obrazové, a malo funkciu pôsobiacej moci magickú silu sprítomňovania, manifestácie božského. Nehľadiac na jeho božský pôvod však písmo/písanie, staré 6000 rokov, túto svoju pôvodnú moc časom stratilo. V našom civilizačnom okruhu ho dnes vnímame ako menej hodnotnú náhradu slova. Ako také totižto zároveň symbolizuje stratu prítomnosti: objaví sa vtedy, keď [živé] slovo ustúpi. Písmo teda reč (len) predstavuje, je materializáciou zjavenia. Prerušuje ľudskú väzbu a nahrádza ju svetom znakov, ktoré smerujú k privlastňovaniu si prítomného/prítomnosti. V protiklade s tým nás (po)volanie poetky, tak 8 Slovné spojenie v origináli, žerjavica krivde, by sme mohli preložiť aj ako: tlenie viny alebo pahreba (ostávajúca) po vine. 41

42 ako sa s ním stretávame u Mety Kušar, vždy znova navracia k iniciačnému písaniu, ktoré život a reč (aj s ich tajomstvami) skôr slobodne realizuje, než len re-prezentuje, napodobuje, spredmetňuje či vyvlastňuje znakovým obsadzovaním jeho bytostných potencií a rozmerov, t. j. označovaním na (vždy len) prvom pláne skutočnosti. Posledným príkladom premoženého, zdolaného hrdinu, odkázaného na pomoc lyrickej subjektky, je sudca, ktorý mal kedysi v spoločenstve najvyššie postavenie. Jeho členom pomáhal rešpektovať a napĺňať, ba dokonca aj vytvárať ich spoločné pravidlá a zákony. Pri taroku napríklad vynesenie súdu súvisí so Zmŕtvychvstaním alebo Prebúdzaním mŕtvych. A hoci vyjadruje inšpiráciu alebo dych spásy, ktorý môže súvisieť napríklad s koncom nejakej skúšky, s ozdravovaním alebo odpúšťaním, zároveň nás nabáda k myš - lienke na smrť. Vždy ešte jestvuje nejaký o-kruh (svet), ktorý nevieme a nedokážeme rozumovo prekonať, rozumom obsadiť alebo pokryť, a teda si ho privlastniť, pretože Spravodlivosť sa koná v Duchu (čo okrem iného odkazuje na moc nemenných [ale skrytých] právd ), a pravá udalosť a pravé poro - zumenie majú do činenia s duševnými silami. Zodpovednosť toho, kto súdi (a každej performatívnej udalosti, teda de facto aj každého procesu tvorby), je obrovská: Súd ako posledná etapa pred videním Svätého symbolizuje víťazstvo Božieho hlasu, jednotiaceho princípu, ktorý preniká matériou a sub - limuje/pretvára ju. Takéto zoznámenie sa so symbolickou rovinou radu povolaní, ktoré poet - ka vybrala pre svoju, resp. jej záchrannú akciu (Ona), by nás mohlo priviesť k záveru, že záchrana mŕtvych je tu v podstate záchranou spoločnosti, ktorá stratila zmysel pre duchovno a ktorá ľudsky uvädá, upadá v zmätku, hlboko ponorená do plytčín všetkých možných druhov. Potenciály, ktorých sa poet - ka dotkla už svojím výberom rolí pravdaže, u mužov, ktorí sú v patriarchálnej spoločnosti rozhodujúcimi nositeľmi symbolického, sú ponechané na dobrú vôľu viac-menej náhodných alebo dobrovoľných záchrankýň. Tie paradoxne prichádzajú z tej odvrátenej (potlačenej alebo vytesnenej), tieňovej strany spoločenských, a teda aj ľudských významov. Práve v tejto tieňovej sfére (aj ako tradičnej sfére ženského ženské v nás do nej bolo zahnané) hľadáme a nachádzame pomoc, ktorú dnes tak veľmi potrebujeme, a práve tak vo vytesnených obsahoch či hĺbkach nášho podvedomia. Pravda, ak dokážeme potlačiť svoje Ego a s ním aj obavy zo seba samých ako iných, čiže prekonať svoj vlastný suspenz. Stav širšej spoločnosti je, ako sa môžeme dozvedieť, poznačený tým istým, je projekciou toho istého fenoménu. Ľudsky i spoločensky skonávame, padáme do priepasti, ktorú sme si sami vyhĺbili svojím znevažujúcim vzťahom k sebe samým, k jednotlivcovi ako ľudskej stope božského. Táto realita má do činenia aj s profánnym zneuctením svätých kníh tiež v zmysle ignorovania ich podielu na moci (reči) symbolického, poéziu, samozrejme, nevynímajúc. Poetka preto ponúka svoju živú vodu, a to práve prostredníctvom slov, ricoeurovskej živej metafory, svojho post/metafyzicky otvoreného básnického textu. Argumenty pre takéto tvrdenia nachádzame aj v ďalších básňach jej básnických zbierok. V Záhrade sa môžeme napríklad dočítať: Naj- 42

43 silnejšie verše zjedia vlasy a zuby. / Duch melie paralelne. Alebo: Majster osudu diktuje. / Keď ho počujem, aj ja idem písať (obidva citáty s. 24). Tiež: Zárodok duša jestvuje odjakživa, básne nie. / Moja duša spôsobí to, že báseň začne dýchať. / Tvoja zase to, že dýcha ďalej (s. 33). Všetci teda striehneme na neuloviteľné, lovíme v čírych či kalných vodách, v nás všetkých je plnosť aj prázdnota, džungľa aj púšť zároveň, / jediný neprístupný svet (s. 74). Pre tých, ktorí sú prikovaní ku skale ako Orfeus, to platí dvojnásobne a tým mienim všetkých diskriminovaných a prenasledovaných, utesňovaných materiálne či duchovne, napriek životodarnému ohňu v ich rukách, na platni sporáka či za čelom. Východisko z tejto schizmy či zdanlivo neriešiteľnej dilemy možno zazrieť vo veršoch: Leziem smerom dovnútra, / kde sa celý svet mení len tak, že sa ja mením (s. 49). Ak v takomto prekonávaní seba samého, resp. v duchovnej transformácii jednotlivca nevidíme riešenie, možno je nevyhnutné ešte raz zdôrazniť univerzálnu, hoci čoraz krehkejšiu, zraniteľnejšiu previazanosť tohto sveta (a v tom aj previazanosť medzi ľuďmi). Napríklad pomocou iných poetkiných slov, síce prostých, ale hlbokých: Ty ješ mojou lyžicou a ja jem tvojou (s. 71). Ešte aj s mŕtvymi a nielen tými neživými obedujeme, a to dennodenne, hoci si to neuvedomujeme. Sú s nami a my žijeme na ich prekvitajúcich hroboch alebo naopak, pošliapaných mohylách, ak život a smrť nechápeme v ich vzájomných súvislostiach, dokonca prelínaní. Platí to aj v zmysle kultúrnom alebo spoločenskom, bez pamäti sme zavesení vo vzduchu, bez minulosti (a jej rešpektovania v úcte) nemáme budúcnosť. Poetka Meta Kušar v niekoľkých veršoch a básnických obrazoch básne Leto leto načrtla aj túto stránku ľudského jestvovania. Záverečná významová rekonfigurácia? Záver básne prinesie pointu, ktorá čiastočne dokáže obrátiť roly. Skúsená a v skúsenosti ukotvená žena (sprostredkovateľka príbehov, resp. ústnej prehistorickej tradície, a udržiavateľka ohňa) nájde partnera v učencovi (predstaviteľovi a stúpencovi písomných historických záznamov?), ktorý ju povzbudzuje v jej úsilí. Nielen výrokmi, ale aj každodennými bozkami. Žiada ju, aby v prvom rade zachraňovala mŕtvych, teda tých, ktorí podľahli (mužsky) neľútostnému životu, hoci sama od vyčerpania, resp. pod priveľkým bremenom (ženskej) zodpovednosti ochabuje a stráca sily. Jej opora súhlasí s umrlcami, ktorí ju pre jej počínanie obdivujú a priznávajú jej (osobnostnú) váhu a krídla, zároveň ju však častuje výkričníkmi a celkom na konci dvojzmyselne dodáva: Nikdy nevieš, prečo... pre aké poslanie ich oživuješ. Tieto záverečné slová majú potenciál hodnotovo prekonfigurovať, dourčiť a zároveň znejednoznačniť úvodné slová básne: Mýlim sa, nemýlim sa. V zmysle: Nikdy nemáme naporúdzi všetky odpovede, a predsa musíme fungovať v súlade so svojou vnútornou prirodzenosťou. Na inom mieste zbierky sa môžeme dočítať: Láska je jediná možnosť duševnej obnovy. / Keď vyjdem z horiaceho domu, mlčím (s. 60). 43

44 Učenec z Leta leta je lyrická postava, ktorá svojím gestorským (hoci aj ľúbostným), ak nie rovno imperatívnym vzťahom k lyrickej protagonistke (ako záchrankyni mužov a ich väzieb k problematickému prostrediu) do básne jednoznačne vnáša a v rámci jej významovo-hodnotového rozvrhnutia zdôrazňuje tradičné rozdelenie rodových rolí, hoci práve poetka, archetypálna žena, protagonistka ( ona ) je tá, ktorá mu to umožňuje. Dovolí mu, aby ju (zdanlivo?) vodil po cestách, hoci si ich sama vybrala, t. j. volila a bola vyvolená. V inej básni napríklad povie, že aj múdry muž [je] lapený (s. 69). Túto rozkolísanú hru závaží, presnejšie otázku, kto koho vodí po cestách-necestách, môžeme dať do súvisu aj s veršami: Milý môj mysliteľ! / Zohrievam ti kameň. Položíš si hlavu naň? (s. 49). Kto teda a nielen v tomto prípade potrebuje pomoc a kto pomáha nebeským dopingom (s. 15), ktorým dokáže kriesiť aj mŕtvych? A napokon, stojí takto vôbec otázka? V básni leta prehovorí ešte jedna autorita: Profesor Jung si myslí, že nemusím bežať. Bežať pred mŕtvymi a tieňmi. V inej básni poetkino lyrické alter ego priznáva: Tiene mi nechýbajú. Obludy ešte menej (s. 9). Ak si trocha vypomôžeme Jungovou teóriou osobnosti: v prvom rade nám netreba bežať pred sebou samými. Mŕtve, vytesnené prejavy/stránky svojej osobnosti, svojho komplexného ja, treba, obrazne povedané, vykopať spod zeme a vyniesť na svetlo. Ak sa raz človek vysporiada so svojím Animom alebo svojou Animou, či už otvorene, alebo v skrytosti, zmení sa tým zároveň (aj duchovný) modus celej jeho existencie. To isté nás, nakoniec, učí naša bezprostredná skúsenosť; umrlci v Kušarovej básni sú tiež len prejavom či dôsledkom ľudskosti vykoľajenej na trojitej križovatke časových modalít: minulosti, prítomnosti a budúcnosti, ktoré sme vykĺbili, vytrhli z ich prirodzeného spolu-plynutia v univerzálnom časovom (a priestorovom) kontinuu. Obraz, ktorý poetka vytvorila, však prejavuje znaky troch základných časových dimenzií aj v inom zmysle. Pohybujeme sa v ňom, po prvé, na osi subjektívneho (individuálneho) času vrátane konkrétnych predlôh pre jednotlivé (archetypálne) spoločenské roly štyroch umrlcov. Na tomto mieste spomeňme aspoň básnika Tomaža Šalamuna; poetke poslúžil ako predloha básnika, ktorému protagonistka otiera čelo modrou vatou symbolom príznakovým pre jeho vlastnú poetickú výbavu. Po druhé, báseň je situovaná aj na osi historického času, ktorý dnes paralyzuje ľudí ako laboratórne myši. A po tretie, sprevádza nás v nej závan archetypálneho bezčasia aj s jeho bezo - dnou symbolikou. Práve tú netreba prehliadnuť alebo podceňovať, ak sa nechceme utopiť vo svete bezodkladne medializovaných prézentných alebo unifikovaných, t. j. ľudskému módu jestvovania odcudzených informácií, ktoré nás oberajú o možnosť významovej transcendencie, symbolického presahu smerom k plnšiemu vyhmatávaniu zmyslu našej ustavične sa meniacej jedinečnej ľudskej existencie. Báseň vystavaná na príbehu a jeho (lyrickom) vyrozprávaní je v podstate komplexnou alebo nadvetnou metaforou. Významovo i štruktúrne je ňou popretkávaný celý text; svet sa v ňom vyjavuje ako kaleidoskop náhod a železných pravidiel. V básni tesne susedia a spolupracujú poznanie, skúsenosť, etika, estetika a duchovnosť. Sama báseň je akousi metaforou metafor, bás- 44

45 nickým rozprávaním, dalo by sa povedať, v preddverí básnickej veštiarne, hoci týmto označením riskujem dvihnuté obočie svojich literárnovedných kolegov a kolegýň. Aké horúce a zároveň studené leto, plné fenomenálnych stôp a iniciačnej komunikácie! Odkaz básne Leto leto zaznie v Záhrade ešte viackrát: Duša pošle drobný zárodok svetla, / aby k nemu iná duša pridala svoj. / Jedna druhú takto drží pri živote. / Obdivujú svoju moc: aj smrť je na ne krátka (s. 31). Napriek tomu, že báseň Leto leto predstavuje jedno z hlavných významových miest zbierky, rovnaká skúsenosť a to isté poznanie napája ešte mnoho ďalších textov, veršov a metafor poetky Mety Kušar; báseň Leto leto tak významovo dopĺňajú a vystužujú. Nakoniec, básnická výzva orientovaná v mene života proti násiliu, sa ako ťažká omamná vôňa dvíha nad celou Záhradou. Nemožno ju nezaznamenať, ani okolo nej prejsť iba s ľahkým úsmevom na tvári. (Zo slovinčiny preložila autorka. Odznelo na rádiu ARS RTVS v relácii Razgledi in razmisleki, 28. január 2016) Peter Kľúčik Zbigniew Nienacki: Pán Tragáčik a Fantomas. Mladé letá,

46 n n n Maja Novak Talleyrandský katechizmus Ils n ont rien appris ni rien oublié. Maurice Talleyrand Noc bola ako turecký med. Tmu by sa dalo porcovať sekáčikom a predávať na kusy: milión toliarov za kus, presnejšie, ak ho nekúpiš. Mesiac? Ani náhodou. Ideme na prechádzku, synu? Matka prudko odvrátila pohľad od výšivky v bielych prstoch. Môžu ísť Bubi a Putzi s nami, ocko? Bubi s vôdzkou medzi zubami už vďačne čakal. Jeho čeľuste sa, odkedy mu z nich zišli žltkasté chlpy aj ovisnuté mäso, viac než kedykoľvek predtým podobali pasci na medvede. No pretože v očných jamkách pitbull už nemal bláznivo krvavé oči, vyzeral, no, takmer ľudsky. Putzi sa zunovala loptová hra s myšacou kostričkou, a tak sa, nečujne vrniac, predierala cez ťažkú kamennú mačaciu príklopku, vysekanú špeciálne pre ňu do masívnych kamenných dverí na hrobke. Otec siahol po zložito vykovanom kľúči. Naozaj musíte? vzdychla matka. Nie je to... nebezpečné? Otec potriasol lebkou. Zatiaľ nie, šepol. Tieto dni sa ešte neukážu. A ak prídu, prídu vo dne. V jeseni nemáš dňa ani noci, zachripela matka. Keď aj prídu, nič zlé nám nespravia, ohlásil sa dedo pritlmene. Doteraz nám neurobili nič zlé, povedala babka tichým hlasom. No keď prídu, budú nepredvídateľní. Kto sa ti zaručí, že sa budú tento rok správať tak ako vlani? Zalezte naspäť a ešte si pospite, šepol podráždene muž smerom k spráchnivenej manželskej truhle. Bubi nešťastne behal v kruhoch a ukazoval vôdzku. Bubi nás bude strážiť, zašušlalo pyšne dieťa. Vieš dobre, čo všetko dokáže urobiť pre kosť! Neukážu sa, sľuboval polohlasom otec. Dnes v noci určite nie. A nič nenasvedčuje ani tomu, že by sa ukázali v dohľadnej dobe. Žiadne obvyklé znamenia. Akurát vyblednutá ruža alebo dve-tri nové sviečky. Nič zvláštne. Nič také, čo vždy nanosia pred príchodom. Preplietol svoje karpálne a metakarpálne kostičky so synovými a spolu odhrkotali do noci. Na vašom mieste by som upaľoval domov, cmukol upír, ktorý s dlaňami medzi kolenami drepel na ramenách mramorového anjela. Čoskoro prídu. SLO 46

47 Prestaňte všetci blázniť! zavrčal kostlivec. Decko potrebuje čerstvý vzduch. Veď vidíš, aké je poblednuté. Svorne kráčali medzi hrobmi a ich sklenené prsty sa medzi nimi v rytme krokov pohojdávali rovnako, ako košíček vyrezávaný zo slonoviny vo vetre. Strach je nákazlivý, uvedomil si otec. Hoci vedel, že je priskoro, nemohol si pomôcť; znova a znova bez prestania poškuľoval po kamenných platniach. Tu a tam dajaké otrhané klbko chryzantémy, zopár olejovitých plamienkov za červeným plastom. Je priskoro. Bubi s rozkošou ovoniaval vzduch, nasiaknutý hnedým lístím, sivým vos - kom a týždňovým prísunom dažďovej vody v mazľavej hline pod strieborným pieskom. Piesok ešte nebol pohrabaný, miestami sa pod ním černela hlina. Nie ešte. Priskoro je. Cez ramenný kĺb sa zbežne poohliadol k svitu za vŕškom, oranžovému ako tekvica. Ak prídu, prídu z tamtej strany. Oco... stiesneným hláskom píplo dieťa. Čo je? Pri zvuku synovho hlasu ho striaslo. Včera som za kaplnkou videl smrť. V plachte, s kosou na ramene. Starší kostlivec si uľahčene vydýchol. Teda, niežeby som sa jej zľakol, nenápadne sa predvádzal mladší. Veď ani netreba, synu. Možnože nie je práve najzhovorčivejšia, ale nemyslí to zle. V žiadnom prípade nie je nebezpečná. Sme priatelia. S ňou je to tak, ako... ako... hovorí ti niečo tropické more? Nie, priznal malý prostoducho. Umrel som, ešte než sme preberali tropické moria. O to lepšie. Prirovnania sú podstatne pôsobivejšie, ak ani rozprávač, ani poslucháč z vlastnej skúsenosti nevedia, o čom presne hovoria. Čiže: tropické more. Zavri oči chcem povedať, dlaňami si zakry otvory v hlave a skús si predstaviť... Tropické more. Živé farby, iné ako tu. Hlboké modré odtiene, morské hviezdice ako karmín a cinóber, alebo ako meď a bronz, smaragdoví ježkovia, sasanky ako citrón a topás, snehobiele a šarlátové koraly na strmých útesoch, tigrovité mušle, zlaté a pestré ryby vlniace sa medzi útesmi, ryby s plutvami ako rubínový závoj, ohňostroj pomalých farieb. A medzi nimi oblak sklenených rybiek. Ani náhodou...? Nie, pokrútilo dieťa hlavou. Nie? Nič to. Pokojne ti ich opíšem. Veľké sú ako článok na palci na mojom palci, nie na tvojom a dokonale priezračné. Zoskupujú sa do vretenovito tvarovaných húfov, aby všetky spolu vyzerali ako jediná veľká nebezpečná ryba. A... Môžem sa hrať v piesku? prerušil ho netrpezlivo chlapec. Nie! Ešte som neskončil! sykol otec príkro. (V piesku? Azda už navozili hromady čerstvého piesku? Potom sú bližšie, ako som si myslel.) Dávaj pozor, teraz príde to najdôležitejšie. Medzi desaťtisícmi sklenených rýb sa ospalo vznáša kanic, veľká čierna ryba s našpúlenými perami, hrbolom nad žiabrami, lopatkovitými svalnatými plutvami a skoseným chvostom. A s masívnymi viečkami. Inak, škúli. Vždy je len jedna a každý húf sklenených rýb má svoju vlastnú. Podobá sa diviakovi. 47

48 Diviaky sme nepreberali, pripomenie dieťa rozšantene. Už, vidím, že toto ešte bude problém... V každom prípade, dôležité je vedieť, že kanic sa živí práve sklenými rybami. Požiera ich. Ale sklené ryby sa ho neboja a neodháňajú ho, neunikajú pred ním, naopak, mlčky ho strpia vo svojom strede. Pokojne dovolia, aby sa vždy niekoľkými z nich nakŕmil, lebo je taký veľký a čierny, že svojou prítomnosťou odháňa iné živočíchy. Mnohé sú síce od kanica menšie, ale sú aj oveľa zubatejšie než sklené ryby. Rozumieš? Požiera ich, no zároveň ich aj chráni. A sklené ryby nemo platia daň a nechávajú sa mu pohltať, lebo vedia, že inak by sa na ne vrhli iní lovci, celé batalióny iných rýb, a tie by zmasakrovali podstatne viac sklených jedincov, ako ich dokáže vykynožiť kanic. So smrťou je to rovnako. Kosí, ale chráni pred inými nebezpečenstvami. V odznievajúcej mozgovej dutine zavrtel naspäť záznam svojho výkladu a spokojne zistil, že sa celkom dobre počúva. Čo môže byť horšie ako smrť? zaklepalo dieťa neveriacky zubami. Ech, tá tvoja neznalosť ma pomaly začína unavovať, zasyčal otec. Aká hlúpa otázka! Čo nepoznáš Sväté písmo? Vyrovnal stavce do tuhého radu a zvučným hlasom začal deklamovať. Prídu. Prídu s farizejstvom a ľadovými ružovými maskami na ústach. Prídu s náručiami kvetov a spomienkami v srdci. Prídu s horkosťou, prídu so zazlievaním, prídu s výčitkami a nebudú ich môcť vysloviť. Prídu s meškaním. Dovlečú sa unavení. Prídu skľúčení pod ťarchou všetkého, čo sme im zanechali. Prídu so sviecami a zajtrajšok nedovidia. Prídu s plačom, a nedokážu odpustiť. Nič sa nenaučili, na nič nezabudli. Prídu, ale budú musieť žiť ďalej. Prídu so závisťou, a nedostanú možnosť predviesť ju. Prídu, aby nás vyrušili zo zabudnutia. Svätý Móric Talleyrandský, verš sedemnásť, osemdesiatdeväť, a ty sa ma pýtaš, čo môže byť horšie ako smrť?! Chlapec odhodil kamienok a Bubi, trmácajúc sa ako banícky vozík, odštrkotal za ním. Putzi medzitým vyliezla na oholený strom, z ktorého začali vzápätí ako žalude opadávať vtáčie kostičky. Sväté písmo ľudí je iné, pripomenul malý mdlým hlasom. Otca zamrazilo až na kosť. Čo zase nebolo až tak hlboko. Ty si znova špehoval živých!? škrkol Adamovým ohryzkom. Chlapec ľahostajne mykol ramenami. Iba som sledoval pohreb. Kňaz čítal ich Sväté písmo. O zmŕtvychvstaní a o tom, že nejaký ovčiarsky pes tak dlho behal za čriedou a štekal na ňu, až kým nerozdelil ovce napravo a kozy naľavo. Kostlivec sa poškriabal po bedrovom kĺbe. Ešte šťastie, že tento cirkus s nanebovzatím platí len pre domácu štvornohú háveď, zdôraznil. A nás nech nechajú na pokoji, inak môžu trpko oľutovať. Vieš si predstaviť, aké by bolo strašné, keby sme si museli znova pospomínať na všetko, čo s nami upadlo do zabudnutia? Syn odhodil ešte jeden kamienok. Na cestičkách bolo skutočne stále viac čerstvo navozeného štrku; a ako sa blížili k stredu cintorína, hroby boli čoraz väčšmi zapratané kyticami a ikebanami. Plamienky sviec sa zlievali do radov a políčok, do celého oceánu. A najväčšia možná výstraha: vo väčšine váz bola 48

49 čerstvá voda namiesto odstátej zelenkavej. Ovce a kozy majú tiež svoju smrť? zaujímalo chlapca. Aj ony, prikývol otec slepou lebkou na kostenom výčnelku. Tak ako má každé mračno sklených rýb svojho kanica, má aj každý živočíšny druh svoju smrť. My máme svoju. Ľudia majú svoju. A každá patrí iba jednému druhu. Chlapec sa zadíval na obzor oranžový ako tekvica. Videlo sa mu, že je bližšie a že kmitá, akoby sa rojil. A každý rok prídu? zavzdychol. Otec prepočítal obradné kamene s vtisnutou hviezdou, iba prednedávnom ich niekto položil na židovský hrob; už roky mu slúžil na lepšiu orientáciu v čase. Kameňov bolo veľa. Bez váhania schmatol syna za vretennú kosť. Možno prídu skôr, než som si myslel, funel mrazivo. Ideme. Mesto s oranžovo vysvietenými obchvatmi sa už prebúdzalo, vystierajúc sa po dlhej noci. Zahvízdali ticho na na obidvoch kostlivcov, psieho i mačacieho, a uháňali domov. Vchod do hrobky zapratali kamennými sarkofágmi. Sťažnostiam ich obyvateľov, dvoch grófok a jedného kniežaťa, na paranoju moderných čias nevenovali pozornosť. Aspoň na týždeň sa museli zabarikádovať. Bol predvečer prvého novembra, dňa, keď živí vstávajú z postelí a prichádzajú strašiť mŕtvych. (Zo slovinčiny preložila STANISLAVA REPAR. Zverjad, KUD Apokalipsa, 2011, 2. opr. vyd.) Peter Kľúčik Daniel Defoe: Život a dobrodružstvá Robinsona Crusoa. Mladé letá,

50 l l l n Petar Matović Kufre Jima Jar muscha Vidím sama seba ako cestujúcu s červenými kuframi v čiernobielom filme, povedalo postaršie dievča, ktoré už celé desaťročia nevychádza z bytu. Moja tvár je zväčša podráždená motelovými osuškami, hnisavé vriedky potom vyrašia v preplnených kupé, akurát keď som odhodlaná stať sa korisťou mladých jastrabov. Počúvam melódiu toho, čo rozpráva, a sedím pri okne obrátenom k spustnutej železničnej stanici oproti sa ako plazy vystierajú súpravy vagónov pri mŕtvych perónoch. Keď zhášam vtáka ohniváka značky ronhill vo fľaši júlového piva, hneď si spomeniem, ani sám neviem prečo, na kaviarenskú floskulu: kým ženy neprídu o nevinnosť, sú to naozaj geniálne bytosti. Záclony Keď v noci vyjdeš na balkón, neuvidíš hviezdy, neuvidíš nič. Lebo balkón je v centre mesta a svetelný závoj elektriny skryl záblesky objektov hlbokého vesmíru, ktoré možno už ani neexistujú. Priestory vznikajú zo závratu, obraz sa chveje ako na nestabilnej hladine, nie bez úzkosti: ak okraje okna vletia do horizontu, čo zostane mimo? Počuješ krčnú tepnu ako echo na sonare. Tak isto počuť telo aj vesmír, stačí len sústrediť pozornosť. V praskotavej iskre sa uchoval šok počiatku; blúdi ďalej, dôsledná v anonymite aj svedectve. Ale reflexia je neočakávaný incident premeny priestoru. Myšlienka a dym miznú rovnako: Vnorené do svetla ako do tmy. Odpútava sa pozornosť od množstva zábleskov. Pouličná žiara sa nezmenšuje. Ale závesy sú hustejšie a lepšie sa zaťahujú. SRB 50

51 Kosec Ty si všade, ty si kolumbijský kokaín, porno artikulácia, oceľová tyč, tanečnica v pulzujúcich cievach. Toto rozpadajúce sa telo sa v noci opakuje na každom poschodí. Množím sa v pixeloch po stenách, odídem ďaleko, budem diódový Adam, mám s tebou niečo príliš osobné. Som stroj, som es a id, som tvoja ikona. Utrecht Boli sme v Utrechte, bolo tam strašné popravisko limuzín: všade sa kopili karosérie, dobité aj zlisované. Kto si to obzeral? Albánci, Rusi a Juhoši! Nikde Holanďania, Flámi, nikde jediný globálny Európan! Čo je toto za tržnica? Čo je toto za morovú nákazu dílerov a lovcov v kalných vodách?! Kupujú autá na tony! Súčiastky odnášajú po vreciach! Pneumatiky na vlečkách! Prišli tak, ako tu nikdy neboli: s bankovkami v igelitových vreckách, s muzeálnymi remorkérmi, prišli so svojimi prostitútkami, špiritusmi, fušerinou a zemiakovými plackami, prišli obchodovať s našimi smeťami, bez túžby zastaviť sa, bez túžby vrátiť sa 51

52 do svojich východných a južných nešťastí, bez závisti, prišli len realizovať transakcie a potom zapadnúť do vlastných brlohov lebo barbari sú barbari, a už nie sú nijakým riešením. Armagedon Chvíľu pred zatváracou hodinou V tichom kúte kaviarne Za pohárikmi s nedopitým ostrým Čo svietia ako zlato Je jeho telo plytčina S vrakom Krista Stoya Doll Už nikdy neuvidím film vyrobený technikou Digital Playground, hneval sa otec. Mama, horalka zo Škótska, si vďaka emancipácii uchovala tajomstvo. IT reštauroval betónové bloky. V osembitovej architektúre vyrastali naše zmysly. Joystick sa stal taktilným stredom sveta. Pestúnka sa zaoberala krajšími zručnosťami: vďaka tancom a rytmike som dosiahla neuveriteľnú subtílnosť pohybov. Zhromaždiská intimity sa sústreďovali vo svetelných skupinách: laser, obrazovky, syntetika. Manson bol zvrat, ukázal mi krásu bizarnosti: pôžitok z poézie. Spoznala som majstrovstvo: ako lámať syntax pri spontánnom obkročení ako telo v dráždivých scénach. Kulminácia nie je nevyhnutne sexuálny akt, skôr akt umelecký. Rýmy, latentne bisexuálne, ma burcovali mľaskavými bozkami: pri nakupovaní, prechádzaní cez ulicu, na castingu. Písala som verše v tajnosti. Grafiti na zadnej stene môjho obľúbeného kníhkupectva priťahovalo básnikov: My vagina is a flower, delicate flower. 52

53 I put a spell on you Pre Ninu Simon 33 a pol mýtických otáčok, longplejka odosiela tento pôsobivý vokál, kreslo sa vťahuje do seba ako hašiš do noci. Vidím ten hlas ako puknuté granátové jablko, vidím, ako jadierka rozdierajú napuchnutú kožu, zrelosť v kontraste s tmou. Predmety kvitnú do animovaných kontúr, svetlo je mäkké a ťažké, bolesť trpko sladká a možno ju úprimne milovať. Ty si stigma izby: okraje sa pixelizujú a drobia: remix priestoru: táto prázdnota napokon vyjaví čosi ako plnosť. Ježiš mal najradšej vlnu. Keď počúvam tvoj hlas, mohol by som sa s láskou zabiť, Nina. Žena na Thassose Stojí na okraji pevniny sama, odovzdaná vrstveniu blankytu: more a nebo bez bokov na fotografii. Slané sú vetry pod vlasmi a blúzkami. Počujem telá bielych hadov, ako lámu suché byliny, ako sipia na horúcom skalisku. Pozorujem ju zozadu a nikdy sa to nedozvie, lebo teraz je ďaleko od zlých snov, od vrások: vábim ich na seba ako na ňu. Požehnaný je tento vzduch, čo ju oddeľuje od reality. V mene snov: obyčajných, nie prorockých a liečivých. (Zo srbčiny preložil KAROL CHMEL. Koferi Džima Džarmuša, Kraljevo 2009; Odakle dolaze dabrovi, Novi Sad 2013; Polja, 2016, č.1) 53

54 l l l n Zlatým prachom (haiku) Dejan Bogojević cigánska hudba starec sa hrabe palicou v kontajneri na pohrebe tváre zmoknutých ľudí osvieti blesk na dievčenskej ritke sa chveje tetovaný motýľ hmlisté ráno v tieni puky maku mesačný svit svetielkujú rybky v akváriu divý jahodovník odtrhneš posledný plod východ slnka detský výkres poskladaný z papierikov slnko a kvet orosené steny jaskyne sviežosť ligotavé kvapky otcovský dom v tieni pod malinami nikoho už niet SRB 54

55 chatrč pod sprchou ľudia a vrabce pod brezou skrátený tieň vtáka letné poludnie jesenný súmrak stopu mi prekríži červený list Dragan J. Ristić semiačko sváru neklíči všade Budhov úsmev prvý lúč slnca v nemocničnej posteli jedna noha chýba len na okamih kvet púpavy stemnie tôňa lastovičky tiene turistov sa pomaly noria do tieňov hradieb zoologická záhrada volavka na jednej nohe do prázdna zahľadená zadul vietor zvlnené rybičky na slnečníku na starom pni sa lenivo škrabká mačka hanblivé jarné slnko 55

56 večer na rieke o pohodu sa delíme s komármi vôňa teplého dažďa sa pomaly mieša so zvukmi leta rožok mesiaca osedlal svoj oblak bojím sa nespadne? vlečú sa oblaky po nebi kozy po lúke zhasnem svetlo pred vzdušným útokom a mesiac svieti Dušan Stojković košele snov po zmrznutých poliach sníva aj tráva jaseň a jeseň rozsudok na čínskom múre: teraz skoč za pivárňou podopierame stenu špaky a ja tiene snov sa celý deň kníšu nad hlavou v smrti práve uspatého Momovi Dimićovi bez úmrtného oznámenia : náramok príjemných kníh oheň pre dušu 56

57 celý život je len haiku veta: netunajšia smrť zo smrti sa týčiš čerešňami z cintorína náš smäd uhášaš vtáčatá si v cigánskej posteli uvili hniezdo alchymisti v srdci mesta čo v nebi hniezdi na Karlovom moste hlučná vrava maliarov a namaľovaných zlatým prachom si omývam dušu aj sny práši sa z nich Švejk za výčapom pivná pena perám a úsmev mačkám Radmila Bogojević v prázdnom dome dva prázdne taniere a plná misa ranná zora vtáčie hniezdo orosil dážď na stole horúci chlieb už dlho sneží 57

58 západ slnka rybársky čln ťahá sieť s úlovkom lastovička letí vôňa dúl vypĺňa môj smútok malá prestávka pre detskú hru úzke chodby školy lesný požiar veverica zoskočí zo stromu a je fuč dva jelene chvíľu oddychujú vo svojich tieňoch prvý sneh dávne dedove príbehy ožívajú zelené jablká padajú na vlastné tiene v mäkkej tráve prameň v množstve kvapôčok roj prianí pod dáždnik sa ukryl mladý pár ramená moknú Slobodanka Luković Kotúľajúce sa kvapky dažďa na listoch hojdajú dúhu. 58 Stromy z prítmia strašidelne šuštia...

59 Vrcholky hôr purpur spolu s tmavými pruhmi. Vŕby nad riekou sa dotýkajú vody, večne novej. Ozvena pod brehmi roztrúsené domy. Po daždi, na veľkom námestí opäť kvetinárka. Slnečné poludnie. Kukučka nešťastie privoláva. Zabuchnuté okno príšerná tôňa blúdi po izbe. Matky už dávno niet no koberec je tu stále a rozprávky tiež. Medzi pŕhľavou bujný klas pšenice osamelý pútnik. Svadba v chráme pred ním skĺzne gaštan cigánke do lona. Strom previazal zem s oblohou, pomedzi vták. (Výber haiku DEJAN BOGOJEVIĆ. Zo srbčiny preložil ZOROSLAV JESENSKÝ) 59

60 n n n ZRNKÁ antológia najkratších poviedok v srbskom jazyku, I. časť Dejan Bogojević Dušan Stojković, ed. Užší výber Stanislava Repar GAVRIL STEFANOVIĆ VENCLOVIĆ (asi ?) JEDNOROŽEC Ten zver indický, čo sa volá jednorožec, roh mu je liečivý. Takú má v sebe silu, že z horkej vody sladkú činí. Tam, medzi morami, v arabskom svete, majú mrcha a horké vody, ktoré sa nedajú piť. Zoskupí sa kdesi pri dákej vode lesná smädná zver piť nemôže; načim im čakať, kým nepríde jednorožec. Keď príde a roh do vody namočí, učiní ju pitnou, ba aj liečivou, a vtedy sa všetka zver z okolia napije. A keď roh zodvihne a odíde, voda ostane, jak aj bola: planá, horká. Gavril Stefanović Venclović: Čierny byvol v srdci. Belehrad: Prosveta, 1966, s. 177 ĐORĐE MARKOVIĆ KODER ( ) DRAK Drak, ktorého svätý Juraj prebodol oštepom. Hovorí sa, že kedysi takých na veľkom Oceáne bolo a že sa zo tristo soldatov Alexandra Veľkého proti jedinému borilo. Že nie tak dávno kanónmi galér naňho ráchali a že ostrieľaných námorníkov pri pohľade naň väčšia hrôza opantá, ako keď stožiara venček more celuje. Đorđe Marković Koder: Mytologický slovník. Kragujevac: Narodna biblioteka Vuk Karadžić, 2005, s. 58 MILUTIN USKOKOVIĆ ( ) CESTOU Kone klušú a voz sa vlečie dlhou, jednotvárnou cestou. Starý osamelý dub ospanlivo vrhá na lúku svoj tieň. Pod borievkou ostrihané jahňatá bezstarostne šklbkajú dozretú trávu. Jedna koza sa vzpína popri hladkej breze, aby dočiahla halúzku lístia. Pastier si ľahol na brucho a zívajúc, SRB 60

61 pozerá za vozom, ktorý trpezlivo ťahajú dve vychudnuté mršiny zvyknuté na svoj náklad. Kočiš sa tupo rozhliada dookola, nemysliac na nič. Sotva viditeľný, popolavý závoj, utkaný z lúčov slnka, ktoré pokojne svieti zo sklenenej oblohy, prekrýva vzdialené, mlčanlivé kopce predo mnou. V prírode mier a hlboká spokojná tíš. Prečo sa necítim dobre vo chvíli, keď všetko živé spí? A prečo som taký smutný? Srbské básne v próze, pripravila Bojana Stojanović Pantović, Belehrad: Nolit, 2001, s. 82 IVO ANDRIĆ ( ) * * * V noci. Unavuje ma myšlienka na existenciu toľkých bytostí a svetov v tme. Všetko trvá tak dlho! A svetu sa otvárajú stále nové dni ako rany. Zo všetkého, čo som videl, mi planú oči. Veľký svet. Veľká ťarcha a veľká únava. Hlboká noc. A človek, sám. * * * Po tom, čo som si chabo pospomínal na život na dedine a život v meste, na dni samoty a dni búrlivých bláznovstiev, vidím, že je to stále ten istý nepokoj, ktorý vnášam na každé miesto a do každej podoby života, nevyhnutne, tak ako vnášame vlastnú tvár alebo vlastnú reč. Stáva sa, že ľudia prídu na svet a celý život sa chvejú od neviditeľného a neznámeho úderu. Ivo Andrić: Ex ponto * Nepokoje * Lyrika. Belehrad: Prosveta, 1976, s. 131 a 138 DESANKA MAKSIMOVIĆ ( ) LÍSTIE V podvečer sa začala roniť zlatá svätožiara z čela lesa na úpätí. Padli listy, plné vône neba, na lúku, tak ako mŕtve hviezdy jemné. Padli listy do zelenej rieky, tak ako nespočetné mesiace maličké. Padli mi na dlaň, na viečka očné. Kdekoľvek nohou stúpim, zašpiním ich jasnú tvár. Vtedy stojím očarená. A jeden ako zlatá okrúhla ikonka zastaví sa na mojom srdci. Desanka Maksimović: Hody na lúke. Belehrad: Nolit, 1969, s

62 MONI DE BULI ( ) SATAN Satan, tá prefíkaná sírová soľ, tonie do akýchsi smutných, koketných, občas kučeravých, občas počerných tónov. Február pohládza búrky. Júl simuluje tu Ľudovíta Veľkého, tu perzského vezíra. Aká radosť! Pre Bertu, Roberta a Norberta. Ale mangold presviedča nášho svätého brata, že nijaké oči nie sú iným podobné. Napríklad: čln. V ňom oheň. Napríklad: dvere. V nich starý mládenec. Napríklad: pokoj. V ňom blesky. SLOVÁ-BEZDOMOVCI Slová-bezdomovci aj dnes, tak ako každú noc, bezstarostne vylihujú po lavičkách verejných parkov. Iba slovo odísť medzi nimi nie je. Zahalené do hodvábnych tieňov, ono je tou žiarlivou pannou ozbrojenou po zrenice očí, tým zlopovestným klamárom a tulákom zodpovedným za päť rozličných previnení: dve vraždy, jeden pokus o vraždu, krvismilstvo a nedovolené ozbrojovanie. Pátra po ňom polícia. Moni de Buli: Okrídlené zlato a iné knihy. Belehrad: NBS i Dečje novine, 1989, s. 22 a 36 LJUBIŠA JOCIĆ ( ) VCHODY Ako mám vojsť do mora? Nikde nijaké dvere. Vlny bdejú pozdĺž pobrežia, a vchodu niet. Ako mám vojsť do neba? Nikde nijaké dvere v blankyte. Aj oblaky by niekam zahli, keby jestvoval priechod. Ako mám vojsť do zeme? Ani smrť ma do nej neuvedie, lebo je plná klíčenia. A predsa treba nájsť nejaký priechod. DIERA Na oblohe je veľká diera. Obzor modrý, v strede diera. Ani čierna, ani biela, iba diera. Ja sám kráčam krajom zeme, lebo aj v jej strede je diera. Niečo sa stalo, niečo nepríjemné. Také niečo sa môže stať iba mne. Na zátylku, nad zátylkom, diera. Pod nohami, na nohách, diera. Ljubiša Jocić: Skryté svety. Belehrad: Prosveta, 1960, s. 2 a 99 62

63 VASKO POPA ( ) POKUŠENIE Stromom nie je. Nado mnou zraneným by sa sklonil. Sám som ale dom, a preňho dverí nemám. Kvôli nemu som horu kamenia zo seba nevynosil. Ani oblakom nie je. Nad otvoreným čelom by mi z času na čas odkryl slnko. Sám som ale studňa, a preňho vody nemám. Kvôli nemu som po srdce zeme svoje ústa neprekopal. Ani kameňom nie je. Do oka by mi slzu upustil. Sám som ale stôl, a preňho chleba nemám. Kvôli nemu klince vo svojom mäse, od krku po špičky prstov, neprenášam. Aj cesta som, a preňho diaľok nemám. Vták som, a preňho perál nemám. Mám len veternú smršť v krídlach. Smršť, čo jeho popol do kolísky vráti. Vasko Popa: Pole bez spočinutia. Nový Sad: Matica srpska, 1956, s. 35 ALEKSANDAR TIŠMA ( ) *** Opäť je vojna a rádio počúvame častejšie. Z prijímača vychádzajú, miešajú sa a prelínajú rozličné signály a rozličné ľudské hlasy v rôznych jazykoch, preto je potrebné nastaviť prijímač čo najtichšie a hlavu primknúť až celkom k nemu, aby ho nebolo počuť u susedov, lebo ak ho počuť, tak toho, čo počúva, môžu udať ako poslucháča nepriateľskej rozhlasovej stanice, a ak ho udajú, tak ho možno aj zatknú, a potom ho budú mučiť a usmrtia ho. Ale pán Fridolín nepočúva svoje rádio, načúva iba svojim knihám, vysoko hore na polici. Nepočuje z nich vychádzať ani tóny, ani hlasy, počuje len ticho. Ale práve ticho zodpovedá jeho beznádeji pre nedostatok porozumenia medzi ľuďmi. Hlasní sú len pri vzájomných urážkach a obviňovaní. Vo svojej zhode mlčia a knihy, tie veľké, ťažké úschovne múdrosti svojím absolútnym mlčaním najpresnejšie vyjadrujú zradu humánnosti, ktorú pociťuje pán Fridolín. Malá škatuľa, zostavil Mihailo Pantić. Belehrad: Arhipelag, 2008, s. 98 MIODRAG PAVLOVIĆ ( ) STROM Počas lesného požiaru sa rozpŕchla zver, odleteli vtáky, zmizli aj hady. Spomedzi živých bytostí jedine strom nedokázal ujsť. V nerovnom boji ostal sám so sebou a so svojím plameňom, v úsilí zachrániť svoju podobu. Možno práve preto je živé, čo sa nepresúva, čo občas odoláva aj plameňu a plameň vytvára; možno preto strom považovali za os sveta. Svojím horením spájal to, čo na 63

64 zemi môže zhorieť, s tým, čo môže prijať nebo ako svetskú obetu. Keď požiar pominie, ostanú stromy, no nie stromy z našich lesov, z nášho sveta, ale stromy z Ostrova mŕtvych. CHRÁM Poobede kňazi zostupujú tajnou cestou dolu útesom až k moru. Na prvý pohľad sa zdá, že sa zrútia, ale jeden chodníček je vyznačený stopami červenej zeminy. Útes je príliš strmý pre hady, ale nie pre žrecov, ktorí zostupujú k najčistejšej vode svetielkujúcej pod jaskynnou klenbou. Vo vydlabanom člne sa spustia popod oblúky vymytých brehov, aby počuli špľachot vody pripomínajúci ozvenu chóru. Vzápätí sa vylodia v jaskyni, ku ktorej sa z pevniny nedá dostať, rozložia vatry a striedavo prespevujú modlitby venované ohňu a modlitby venované vode. Oči majú vyvrátené, ich zreničky hľadia do vnútra hlavy. Jazyk sa vracia k svojmu pôvodu: k prírode, živlom, absencii významu, k sebe. Srbské básne v próze, pripravila Bojana Stojanović Pantović. Belehrad: Nolit, 2001, s. 63 a 137 MIROSLAV KARAULAC ( ) POSLEDNÝ SMEROVNÍK Toto je nejaká pustatina, po ktorej sa už dlho trmáca, netušiac, kde je, ani ktorým smerom by sa mal vydať. Po predchádzajúcich pútnikoch nijaká stopa, ktorej by sa mohol chytiť, nijaký začiatok spoľahlivého chodníka. Po dlhom tápaní a návratoch, postupovaní naslepo a rôznymi smermi, na jednom mieste, okolo ktorého, tak sa mu videlo, už prešiel, naďabil na tabuľu zabodnutú do hŕby piesku, na ktorej bolo napísané: SI NA DOBREJ CESTE! NEOBVYKLÉ OSUDY Stalo sa mu, že sa zhodou nešťastných okolností (treba o nich vôbec hovoriť?) ocitol vo svete, ktorý ani v najmenšom nevyhľadával ľudí, ako bol on. A akoby toho nebolo dosť, aj on sám, z dôvodov, ktoré sme mnohí iba tušili (aký zmysel by malo opäť sa k nim vracať?), patril k tej sorte ľudí, ktorí takýto svet vôbec nevyhľadávali. Miroslav Karaulac: Miestne lejaky. Belehrad: Vreme knjige, 1995, s. 33 a 78 64

65 SRBA MITROVIĆ ( ) SLIEPKA Celé dni leží nehybne vo svojom hniezde. Obyčajná jariabka. Mal som pocit, že nespí, ale že niečo pozoruje, akoby rozmýšľala. V temnej špinavej miestnosti nebolo nič okrem nej, krmiva a vody v dvoch miskách. Nevedel som sa dočkať, až uvidím zmenený svet, veselé kuriatka a ich hmýrenie. Ale hniezdo bolo stále rovnaké: s kvočkou usadenou na vajciach a lucidne zahľadenou do tmy. Nie, tu sa nič nevyliahne! Prišlo mi ľúto tej, tak veľmi oddanej matky. Všetko ostávalo bezo zmeny, ako nedokončená ilustrácia životných fáz. Aj táto sliepka je vari nesmrteľná? Međaj, ročník 1999, číslo 45, s. 49 RADOSLAV VOJVODIĆ (1934) PORAZENÝ DIABOL Rozmýšľam nad tým, ako som ho premohol alebo on mňa. Teraz, keď sme zjednotení, nie je podstatné, či bol medzi nami víťaz. Môže to byť zdravé, ale aj choré. No takto mi je dobre. Je mi teraz ľahšie. Krajšie sa usmievam, plnšie, šťastnejšie, viac zvysoka a zľahka. Ak k tomu prispela jeho láska, láska s ním alebo v jeho mene tak je to dobre. To, čo predtým boli nadradenosť, úlety, energické vrhanie sa naslepo je teraz pokoj. V takomto pokoji je v duši možno priestrannejšie. Možno mu je aj lepšie. Srbské básne v próze, pripravila Bojana Stojanović Pantović. Belehrad: Nolit, 2001, s. 167 DANILO KIŠ ( ) HRUŠKY Sedliak lezie na strom a striasa hrušky, ktoré hlučne padajú do trávy. Zrelé praskajú a vytekajú z nich ich temné útroby farby zrelých fíg. Vrhajú sa na ne osy opité sladkosťou. Sedliačky, z ktorých razí kyslý pot, lámu hrušky opálenými rukami, hľadajúc tie menej zrelé a šťavnatejšie. Chlapec, ktorý celé predpoludnie zbieral a zväzoval klasy, priblíži hrušku zakaždým k nosu a potom do nej zahryzne, alebo ju odhodí ďaleko od seba, aby sa okolo nerojili osy. Pozri! povie pani Molnárová, chlapcova nová gazdiná, ten malý si vyberá 65

66 hrušky, Bože odpusť mi, ako pes, čuchom. Budeme ho odteraz brávať na poľovačky, spolu so psami. Beztak máme málo psov... Danilo Kiš: Skoré žiale. Belehrad: Prosveta, 2005, s. 56 LJUBOMIR SIMOVIĆ (1935) JÚL 1972 Veľká izba s množstvom vecí na stenách. Na ľavej stene je lampa, ktorej tienidlo je vyrobené z kože stiahnutej z hlavy hrocha. Na stene oproti mne sú dvere. Tie dvere vyráža akési ťažké, obrovské, mohutné zviera, podobné nosorožcovi. Vrúti sa do izby, rohom prepichne onú lampu a obráti sa, aby tými istými dverami vyšlo von. Kým vybieha, pozerám naň zozadu a vidím, že je prerezané naprieč: nemá zadnú časť tela. Predná časť, ktorú vidím zvnútra, sa podobá sudu bez dna. Odrazu bezpečne viem, že zviera sa znova poskladá dokopy a keď odtiaľto vyjde, bude celé. Ljubomir Simović: Snár. Belehrad: Stubovi Kulture, 1998, s. 58 BORISLAV RADOVIĆ (1935) ÚSTA STRACHU Rozčesnutá z toľkého mlčania (alebo jednoducho rozčesnutá) zakrivuje sa jedna poblednutá trhlina, bezzubo sa rozťahuje, prevísajúc na obidvoch koncoch, zatiaľ čo na opačnej strane sa jej oblúky zaťahujú v kŕči pripomínajúcom zhnusenie, až kým sa nerozzeví čierna diera a nevytvaruje chladivý povrch masky, akú roľníci a šamani nosia počas slávností, aby o to tlmenejšie odznievala vycerená prázdnota; na jej rehot sa už neohlási nijaký z vypudených bohov. Borislav Radović: Maina. Nový Sad: Matica srpska, 1964 Zo srbčiny preložil LADISLAV ČÁNI v spolupráci so STANISLAVOU REPAR LJUBIŠA ĐIDIĆ (1937) JABLOŇ Vykopal som jamu, ona zasadila jabloň. Prihrabal som zem, ona ju zaliala. Po dvoch rokoch stromček zjari zakvitol. Ale plodmi boli iba dve jablká na jednej stopke. 66

67 Dva roky som ho zalieval iba ja. A nevyšlo to: ktorési septembrové ráno sa jedno z jabĺk odtrhlo a tupo dopadlo na zem. Moje, a či jej? Ljubiša Đidić: Skratky. Belehrad: Prosveta, 1998, s. 127 TIHOMIR NEŠIĆ (1938) ZRNKÁ Jeden pruh mesačného svetla dopadá na posteľ, ktorá je v tmavej izbe v osamelom mrakodrape uprostred mesta, medzi temnými horami na nočnej strane Zeme v jednom drobnom súhvezdí; svetlo dopadá na kvietkovaný vankúš, podobný bielej kavalérii, zastavenej nad bezodnou priepasťou, z ktorej sa bledá bezsenná tvár ťažkými mihalnicami dovoláva sprievodcu planéty, kým privretými očami z neba sníma pruh mesačného svitu, vedie ho medzi tiene hôr, sprevádza temným mestom, vpúšťa do mrakodrapu, vovádza do izby, privádza k posteli, spúšťa na kvietkovaný vankúš, to zrnko bledého kozmického svetla, ktoré by sa v zasnenej hlave najradšej premenilo na červené krvné zrnko, na krvinku. Ó, zbytočne padá a horí! Totiž, z týchto dvoch zrniek je jedno bezsenné a druhé bezodné. Tihomir Nešić: Ľahké rozprávky o strachu. Belehrad: Narodna knjiga Alfa, 2005, s. 90 BEZ NÁZVU Ide tu o hrdinu, ktorý sa ocitol v chybnom príbehu. Vykročil dopredu, pohol sa doľava, doprava, ale bolo mu tesno, nepohodlne a cudzo, ani mu nič nepatrilo. Vystúpil, snažiac sa nezanechať žiadnu stopu; a len čo to urobil, zostal bezmenný a mohol sa stratiť, úplne, lebo nikto ho nemal ako spoznať. A keďže sa bez informácií o hrdinovi ani o poviedke nemožno dozvedieť nič bližšieho, ešte aj tá ostala bez názvu. Rekviem pre novica, zostavil Dejan Bogojević. Valjevo: Matična biblioteka Ljubomir Nenadović, 2008, s. 8 SPRÁVA Je presne 15 hodín 32 minút, streda, slnečno a vidíme obvyklý výjav: On sa vrátil z práce, stojí na schodišti, pod pazuchou zviera tašku, a ona rázne odvracia pohľad od jeho unavenej, zvesenej hlavy a vystretou rukou sa ešte náhlivejšie pohybuje po povrázku, natiahnutom cez dvor: štipec posteľná plachta štipec dve kombiné štipec tri obliečky na vankúš štipec pár spodkov štipec pánska košeľa štipec detské tričká štipec dve pod- 67

68 prsenky štipec jedna sukňa štipec jedna podkošeľa štipec chlapčenské ponožky štipec dámske nohavičky štipec detské nohavice... Ostatné štipce v ruke, ktorá sa chveje pri myšlienke, že obed ešte nie je prihriaty. Bez údaja ŽIVORAD STOJANOVIĆ (1938) ŠARHA Je po pracovnom čase, šarha prichádza domov. Najprv pobozká dcérku a potom pohladká psa. Sadá si za stôl a je. Ďalší deň uplýva. Návšteva, zostavil Dejan Bogojević. Akt (antológia), Valjevo, 2005, s. 24 PRVÁ A POSLEDNÁ KVAPKA Medzi prvou a poslednou dažďovou kvapkou možno niet rozdielu, ale práve tie dve sa uvádzajú ako dôležité. Šamanský kameň, zostavil Dejan Bogojević. Valjevo: Impresum, 2006, s. 43 ŠTVOREC A OBDĹŽNIK Prečo si súhlasil, že budeš štvorcom, ako keby ti bol najbližší príbuzný, keď ti celkom dobre sedela tvár obdĺžnika plná neodolateľného šarmu a ligotavej bieloby a celkom, celkom hodná svojej veľkosti. Najkratšie rozprávky Belehrad: Alma, 2003, s. 172 MILADIN ĆULAFIĆ (1939) DIEŤA Vo vojne, v zlovestnom tábore, jeden z tých, čo tam velili, zľutoval sa nad dieťaťom. Veru, také úžasné bolo to dieťa... Aj sa rozhodol, že mu pomôže, aby sa zachránilo. Vezme čutoru, zavelí, aby otvorili bránu, a povie: Choď a z tamtej studne mi prines vody. A dieťa skočí a donesie vodu. Miladin Ćulafić: Bohatstvo. Belehrad: Rad, 1999, s

69 DOLU ČIERNOU RIEKOU Mala som pocit, že to my sme tí utečenci, ktorí sa, keď dorazili od Ključa do Mrkonjića, dočkali pekného privítania. Nachovali sme ich, napojili, ponúkli odpočinok... A potom pokračovali pozdĺž Čiernej rieky, neskôr rieky Vrbas, smerom na Baňu Luku. Až keď sme sa pobrali ich cestou, sami utekajúc, spomenula som si: Svoje domy sme im neotvorili... Miladin Ćulafić: Pominie sa rozum ako čerešne. Belehrad: Rad, 2005, s. 159 PETAR CVETKOVIĆ (1939) JEDNOTNÉ ČÍSLO Jednotné číslo sa smeje tomuto jazyku. Z jeho vnútra, ako z rozpadávajúcej sa topánky, vyliezajú slovesá, hnev, nadávky, krása, ktorá sa postupne mení na jednotné číslo. To sa ďalej smeje. A teraz to ide ďalej. Niečo sa vracia, krúti. A zase ide ďalej. Srbské básne v próze, zostavila Bojana Stojanović Pantović. Belehrad: Nolit, 2001, s. 185 RADOMIR MIĆUNOVIĆ (1940) DRAPĽAVÝ POVRCH Jazyk máme už raz taký, drapľavý a viacvrstvový, trojdielny. Často sa zadŕha, zlyháva a vibruje. Vie byť aj povrchný. Darmo pelikán vo svojej nenásytnosti stelesňuje hlad po písaní, guma a arabská guma sa dali dokopy a trvajú na svojom. Ani mi nenapadlo, aké je sem-tamý dôležité použiť sponu a zošívačku a zaregistrovať sa pred Registrátorom, v prítomnosti svedkov Kolonela a Garmonda. Nazbierali sa odseky, žiadajú prepitné. Čo iné nám zostáva, než hryzkať Petit Beurre a tekvicové semiačka, v očakávaní polnočného hintova, ktorý nikdy, tak možno usudzovať podľa skúseností, nepríde. Obávam sa, že Dvadsiate prvé storočie prišlo o právo na rozprávku. Hlboké okno, zostavil Dejan Bogdanović. Akt (antológia), Valjevo, 2007, s. 12 MÄSIAROVA DCÉRA Dievčina bola mäsiarova dcéra (teda ani kapitánova, ani farárova) a chlapec syn dobytkára. Čo robiť, tak im bolo súdené. Ona červená ako mortadela, on kuštravý ako baran. 69

70 Milovali sa za letného dňa predpoludním. Potom popoludní, večer, v noci. Nonstop, takpovediac. No čo je pekné, dlho netrvá, taká je pravda odveká. Ona sa začala venovať gymnastike, on gramatike. Aké dokázala predviesť dvojité salto! Zatočila aj s ním, ani pravopis mu nepomohol. Rozišli sa kultúrne. Ona začala blednúť, on sa strácal. Možno jeden za druhým potajomky aj smútili. Žena skončila so saltom a na rad prišlo sadlo, jeho chlpy sa preriedili, temeno sa mu zalesklo a objavilo sa letisko pre komáre. Stretnú sa, raz, niekedy, na úmrtnom oznámení. A nespoznajú sa. Ó, morta d(i)ela! Ó, memento mori(s)! Čarodejnica, zostavil Dejan Bogojević. Akt (antológia), Valjevo, s. 13 MIROLJUB TODOROVIĆ (1940) PRÍŠERNE PÍLILA Totálne vyšťavený som sa dovliekol z roboty. Otvoril som dvere klietky a šmykol do kuchyne. Mizerná večera pod zub. Zhodil som perie, lupinu, nohavice, plutvy a zvalil sa do fotela. Všetko mi pripadalo úchylné, od tekvice až po chodúle. Vlečka vedľa mňa príšerne pílila. Hneď by som ju švacol po kečke. Na chvíľu by sa stiahla, ale odfukovanie by po kračovalo. Bol som besný ako had zapakovaný v rúre. Celú noc som nemohol zalomiť. Miroljub Todorović: Akože príbehy. Belehrad: Srpska književna zadruga, 2007, s. 57 IVAN RASTEGORAC (1940) KOŠEĽA Košeľa má najbližšie k srdcu. Má otvor na hlavu. Jedine košeľa je blízka srdcu, jedine ona má otvor, ktorý predpokladá hlavu. Košeľa je tenšia než koža. Keď šuští a zalieča sa, nikdy nenapodobňuje než - nosť. Na košeli je otvor pre hlavu. Jedine košeľa je blízka srdcu, jedine ona má otvor, ktorý predpokladá hlavu. Nocou sa na košeli zhustí uhlie. Taká zuhoľnatená sa košeľa drobí a trúsi. 70

71 Ak si ju navliekate cez hlavu, znenazdajky sa roztrhne a dá vám pocítiť osudové svetlo. Ranné svetlo cez trhlinu na golieri reže ako gilotína. Ivan Rastegorac: Zväčšujúce sklo. Belehrad: Prosveta, 1979, s. 54 MILAN MILIŠIĆ ( ) CHUDNUTIE O desiatej ráno som bol tučný ako odporné zviera. Nevládal som už prenášať to obrovské napuchnuté brucho pred sebou; kilá ma išli zvaliť. A potom som pil víno, fajčil a chudol. Vec rozhodnutia. Okolo dvanástej som sa už cítil lepšie. O jednej popoludní som sa konečne vybral do kúpeľne a postavil na váhu so zaprášeným okienkom. O druhej som si otvoril novú krabicu cigariet a dopil posledné zvyšky vína. Bol som elegantný, ak aj nie priamo štíhly. DEDINA V SMRTI V smrti;duchovia roľníkov a koní sa zjavujú medzi chatami a dopravnými značkami. Niekde klíčia pozostalé semiačka a niektoré ovocné stromy si ešte pamätajú ľudské tváre v hlbokej zime. Milan Milišić: Vnútorné záležitosti. Belehrad: Prosveta, 2008, s. 76 a 85 RANKO PAVLOVIĆ (1943) DIERA NA ČELE Na čele mal dieru, asi tak v priemere vareného slepačieho vajca, keď ho prekrojíš napoly. Samotná diera mu nevadila natoľko, ako mu vadil vietor, čo v nej hartúsil. Keď už diera, povedal si raz, tak nech je Čierna Diera. Dobre sa sekol! Ako v nej ešte len teraz fičalo, hučalo, zavýjalo, svišťalo, trieskalo, lomozilo! Čierna diera v jeho hlave začala silou zemskej príťažlivosti, o ktorej dovtedy nič nevedel, hltať asteroidy, nato menšie hviezdy a planéty, potom aj skupiny nebeských telies. Raz zazrel, ako hlce Slnko a planéty okolo neho. Užasnutý zbadal Zem, ktorá sa k nemu približovala, zatiaľ čo proti nej uháňal Mesiac, nadobúdajúc podobu kométy. Ešte než Zem zmizla v pažeráku Čiernej Diery, uvidel na nej sám seba, ako sa kŕčovito pridŕža bradavice nad svojím pravým obočím. 71

72 DRZÉ VLÁMANIE DO VITRÍNY Za sklom,kyselkavý úsmev Fjodora M. Dostojevského; medzi pozliepanými pilinami mu nie je najlepšie. Don Quijote útočí na veterné mlyny Alberta Camusa. Čo len môže hľadať krištáľový popolník vedľa mierumilovnej sekery! Japode! Namiesto benátskeho leva porcelánová váza z Terstu; klokocú v nej viac hlasy Ponte Rosa. Drzo vniknem do vitríny, otvorím Dejiny sveta. Ó, v knihe je tma, dokonca aj keď labyrint písmen natočíš k slnku. Kde sú starobylé almary, z dna ktorých pravdepodobne dodnes nevyvanula vôňa babkiných dúl? Hlboké okno, zostavil Dejan Bogdanović. Akt (antológia), Valjevo, 2007, s. 7 a 8 VITOMIROVIĆ TEOFILOVIĆ (1943) POVIEDKA Z POVIEDKY Pri vystúpení z výťahu ma každé ráno na prízemí čakala susedova šikmo posunutá rohožka. Nikdy nebola tak, ako treba, teda pod pravým uhlom! Štvalo ma toto stretnutie s chaosom hneď pri prvom kroku do nového dňa. Ak sa deň pozná podľa rána, tak posunutá rohožka veští iba ak celodenný neporiadok, cestou, v práci, všade. Dojem sa premietol do poviedky rohožku som inak napravil zakaždým, keď som prešiel pomimo, a spokojný, s pocitom usporiadanosti vstupoval do nového dňa. Jedného dňa som zistil, že moja noha aj nevedomky napráva rohožku. Spomenul som si, že to isté bolo včera aj predvčerom. Namiesto aby si hovkala na papieri, poviedka skĺzla do chaosu! Najkratšie poviedky Belehrad: Alma, 2007, s. 149 PREDRAG ČUDIĆ (1943) PREČO Najprv som sa oženil s Radojkou Milošević, * no čoskoro ma nechala, lebo sa zaľúbila do Tvrtka Dugonjića. Trpel som. Potom som sa zasnúbil s Milou Radoševićkou, žili sme v šťastnom manželstve, až kým sa do našich životov nezamiešal Đoko Stojčić Skočajić. Trpel som tak strašne, že ma nič nemohlo utešiť, kým som netretol Dragu Punoševićku. Odniekiaľ sa dovalil Stojko Kulenović a navždy bola fuč. Bol som viac než len zúfalý. Do Ranky Dragoševi- * Pomenovania postáv v origináli sú významovo príznakové (pozn. prekl.). 72

73 ćovej som sa zamiloval na prvý pohľad, mocnejšie ako do ktorejkoľvek predtým. Všetko bolo fajn, ale potom nás naveky rozdelil náš svadobný svedok Obrad Konjović. Dragicu Mladošević som považoval za svoju veľkú útechu, ale ona ma podvádzala so svojím spolužiakom Zorkom Magaraševićom. Moja posledná láska Mladjana Dragoševićka je ešte vždy so mnou, ale moja sebadôvera je pasé. Pán doktor, čo mám robiť? S úctou Kićo Mlakar Slabinac. VŠEVEDÚCI ROZPRÁVAČ Ako sa máš? povedal som. Skvele! povedal som. Ako sa máš ty? pokračoval som. Ďakujem za opýtanie, fajn! odpovedal som. Ako sa majú tvoji? opýtal som sa. Ďakujem, dobre! odpovedal som. Pozdravuj všetkých doma! dodal som. Ty tiež! prívetivo som sa rozlúčil. Predrag Čudić: Básne a poviedky. Belehrad: Knjževna omladina Srbije, 1993, s. 35 a 34 MILOVAN VITEZOVIĆ (1944) MEMOÁRE... a potom sme útočili, dorážali, napádali, atakovali, skákali do nich, prepadali, vrhali sa, rútili, vpádali, šturmovali, udierali, hnali sa, vyrážali, pálili, fujazdili, predháňali sa, v ustavičnom harmatanci... rozpísal sa Sancho Panza, ja vpredu a urodzený pán Don Quijote hneď za mnou. Milovan Vitezović: Odcudzené poviedky. Dečje novine, Gornji Milanovac, 1994, s. 41 IBRAHIM NAHIĆ (1944) KAMEŇ Z HĹBOK Okrúhly kameň pod horou je popísaný akýmisi písmenami dosiaľ neprečítaného písma. Zem sa odtrhla a odvrhla ku mne kameň, na analýzu. Vidno na ňom kolmé, vodorovné a šikmé kľukaté čiary akéhosi znakového písma, ktoré vzniklo medzi pôrodnými bolesťami hory starej milióny rokov. Nazízam do holých a rozvitých geologických viet. Odkaz mi je takmer jasný, aj keď ani jednému znaku nerozumiem. Chytám sa za hlavu, vystrašený z prie- 73

74 pasti času. Všetko je hlboké, hlboké, temné a nevysloviteľné. Mám pocit, že sa mi podarilo dotknúť sa času, keď táto hora vznikla, a zdá sa mi, že som starý ako ten kameň, rovnako plný kľukatých čiar akéhosi nerozlúšteného znakového písma. Kvartal, Pančevo, 2008, s. 8 MILISAV SAVIĆ (1945) TOPOĽ Pred kaviarňou sú zasadené tri topole: jeden hneď pri betónovom plote terasy, ďalšie dva obďaleč. Topoľ pri plote vyrástol vyššie než druhé dva, jeho listy sa živšie a veselšie trbliecu. Opilci, keď vychádzajú z krčmy, každú noc zvracajú pri jeho kmeni. Macko sa v noci, prv než odíde domov, na topoľ vymočí. Pri návrate z kúpaliska Macko vypije na terase fľašku piva, zatiaľ čo si jeho oči odpočinú na trblietavom lístí najvyššieho topoľa. Najkratšie poviedky na svete, zostavil David Albahari, 2. vyd. Nový Sad: Matica srpska Belehrad: Cicero Zemun: Pismo, 1995, s. 183 MILENKO POPIĆ (1945) SLNKO V RUKÁCH MALIARA * Majster zvyčajne prichádzal do galérie každý deň okolo desiatej. Každého, kto vošiel alebo ho oslovil, privítal so žiarivou bodrosťou umelca, vždy pripraveného na rozhovor. Kým hovoril, gestami rúk tvaroval slová, udával ich intonáciu a rytmus. Pravú dvihol k uchu, s mierne pootvorenou dlaňou a vystretými prstami, chrbát ruky pootočený k sebe, kým ľavú držal o čosi nižšie, alebo si obidve ruky zalomil na prsiach. Pri dôraznejšom vyjadrení alebo v euforickom stave obidve ruky vystrel nad hlavu a odďaľoval od seba. Občas vystrel len jednu, so zovretou päsťou. Nijaký dirigent by ich nedokázal zladiť, hudba podstatne prekonávala notáciu. Tie výrečné ruky kumulovali energiu. Keď krv priam bláznivo vzkypela a telo vznieslo do netušených výšav, maliar schmatol stojan a obyčajne odchádzal do osamelého boja s neústupnou a neuchopiteľnou rovinou. So štetcom v jednej a paletou s farbami v druhej ruke, uviaznutý v čase aj priestore, vrhá na plátno rozžiarené slnce, maľuje oheň. Žiara páli. Obraz zostáva. A je večnou súčasťou sveta. Až Vojvodina napoludnie je tá jediná pravá, opitá celá pulzuje, tvrdil oh- * Milan Konjović ( ), srbský maliar expresionista, rodom z vojvodinského mesta Sombor, okrem iného známy svojimi krajinkami žírnej vojvodinskej roviny (pozn. prekl.). 74

75 ňom vystrojený panónsky Goliáš na rozpálenom zvlnenom pšeničnom poli, hlavou párajúc nekonečné nebo a akoby sa díval na seba, nadšene dodal: Nikde som nevidel obrovitejšieho človeka ako tam, kde všetko, čo ho obklopuje, je rovné a hlboké, kam až oko dovidí. Bez údaja JOVICA AĆIN (1946) MLIEČNA CESTA Odišiel som na miesto, kde tečie už len mlieko. Vybral som sa na cintorín. Na mramorovom kameni pod jedľou vedľa múra som si prečítal nápis: Páchnem žinčicou, cedí sa zo mňa jogurt, z nosa sa mi valí srvátka, celý som mliečna kožka a kyslé mlieko. Ó, smrť, podojíš si ma? Zatúžil som pridať svoju otázku: Ó, smrť, dlho ma ešte budeš cicať? Lebo ja už mám všetkého dosť. Som plný. Nacecaný, prefajčený. Odfajčený. VRANA Kráčam s vranou na ramene. Občas mi niečo pošepne. Občas mi strčí zobák do ucha, až vylezie von cez druhé ucho. Vtedy šklbne zobákom a mne zazuní v ušiach. Pije mi mozog a ja som jej parazit. Šialené čierne správy sú podstatou našej symbiózy. TMA V tme cítim zver, ako sa ku mne približuje. Kladiem si otázku, či má prsníky. Ak áno, možno mi, vydesenému, prináša život. A možno je v jej vemene predsa len mlieko smrti? Podojčí ma azda čiernou rosou? Dupoce v tme čoraz hlasnejšie, čoraz bližšie. Čoskoro budem vedieť všetko o jej prsníkoch; či majú pazúry namiesto bradaviek, alebo sú to rovné kovové prsia. Motýľov snár, O vidinách a príbuzné poviedky. Belehrad: Draganić, 1996, s. 56, 114 a 125 VEDEL BY SOM SA ZAMILOVAŤ DO TEJ DIEVČINY Stretol som ju v pekárni, kde sme obaja kupovali kukuričný chlieb, a ona sa mi pozrela do očí a ja som v jej očiach mohol prečítať, že sa jej nepozdávam a že sa mi ani nikdy nepodarí zapáčiť sa jej, aj keby som sa do nej na smrť zamiloval. Jovica Aćin: Prečítané v tvojich očiach. Belehrad: Stubovi kulture, 2006, s

76 SRBA IGNJATOVIĆ (1946) RUKOPIS Posledné papiere starobylého formátu sú popísané ostrými ťahmi kovového pera. Vyblednutý atrament, vykrútené okraje listov, sem-tam nejaký odtlačok zvieratka, vyčnievajúce mŕtve vlákenko. Pruhovaná škvrna podobná rieke s pieskom, štrkom a kľukatým korytom. Hrboľaté písmená ako vyvrátené pne. Ich pretiahnuté nožičky, nekonečné krovie a húštie. KNIHY Treba striasť prach z modlitebných kníh zviazaných v plátne a so zlatotlačou v starom štýle, fúknuť po tých zaprášených opusoch, aby bolo vidieť, ako to všetko letí. Srba Ignjatović: Keď sme všetci boli Tito. Mladenovac: Šumadijske metafore, 2008, s. 129 a 130 LJILJANA ĐURĐIĆ (1946) * * * Zatvoriť škriekanie straky do pohyblivej tmy nejakého starého výťahu. Potom sledovať jej pohyb hore-dolu, dolu-hore. Čierna opera. Ljiljana Đurđić: Fool memories. Belehrad: Svetske sveske Beogradske manufkture snova, 2005, s. 27 RADOVAN HIRŠL ( ) DÁŽĎ Maniak stojí v bráne U koňa, dážď šľahá ako šialený, ozajstný letný lejak. Spustil sa náhle, znenazdajky, ako keď v záchode potiahneš splachovač, a potom sa znova objavilo slnko, obloha je čistá a vzduch krištáľovo jasný. Maniak sa díva na paru, ktorá sa dvíha z asfaltu k zeleným korunám stromov, a očarený zisťuje, že život je, kurník šopa, krásny. Radovan Hiršl: Žuvačka pre blázna. Belehrad: Prosveta, 2006, s

77 RADOVAN BELI MARKOVIĆ (1947) AK Ak je z dvoch jedno, tak z jedného je ani jedno. Ak si bol o jedného menej aj bez spočítavania, pri ktoromkoľvek delení vždy budeš o jedného viac. Ak hrob poľahne aj kríž sa nakloní... Radovan Beli Marković: Aša. Vranje: Književna zajednica Borisava Stankovića, 2007, s. 138 DAVID ALBAHARI (1948) STÔL Zo všetkých predmetov na stole len jeden nie je ostrý. TICHO Najprv počuť ticho. Potom ucho začne rozlišovať detaily: praskanie, šumenie, tichý hukot, zvon. Aj srdce sa ohláša, tlmene, tak ako padá krv. Podlaha zaškrípe. Hrada zapraská, zacvendží sklo na okne. Pohyb prstom je explózia, od ktorej zabolia ušné bubienky. Potom sa všetko upokojí. Až kým sa kvapôčka neodtrhne z kohútika a nepľuskne na dno drezu. Kov bolestivo zazvučí ako starec. Pery sa s puknutím rozpoja. Mihalnice zašuštia. V nozdrách zapíska vzduch. Nič už nedokáže upokojiť srdce, a najmenej ruka, ktorá sa spúšťa na hruď a stíska ju, až kým prsty nezblednú. David Albahari: Nezvyčajné poviedky, 2. vyd. Belehrad: Stubovi kulture, 1999, s. 13 a 14 RÝCHLOSŤ Som pomalý, nepopieram. Ale aký osoh možno mať z rýchlosti? Keď ráno po prebudení pomyslím na všetky vzdialenosti, ktoré by som musel prejsť a ktoré by ma nakoniec vrátili do miesta východiska, jednoducho sa mi nechce vstať. Alebo keď prichádzam pred zrkadlo. Ešte stále som v odraze nezazrel svoju celú tvár. Svet môže byť iba vo mne. Mimo mňa, to nie je moje. Keby som bol rýchlejší, nevedel by som, že jestvujem. David Albahari: Najkrajšie poviedky Davida Albahariho. Belehrad: Prosveta, 2001, s

78 ŠTIPEC V jednej chvíli niekto zbadá na stole štipec. Zadívame sa naň. Všetci sedíme za stolom a nikto z nás netuší, ako sa sem dostal. Ešte pred chvíľou, vravíme, tu nebol. Berieme ho do rúk, stláčame a roztvárame, podávame z dlane do dlane. Obyčajný štipec, drevený, celkom nový. Jovan si ho nasadí na nos a všetci sa hlasno smejeme. Bolí to, povie Jovan, a zloží si štipec. Nos má červený, čo nás ešte viac rozosmeje. Potom niekto zbadá ďalší štipec a zrazu je ticho. David Albahari: Každú noc v inom meste. Belehrad: SKZ,v 2008, s. 45. ZDRAVKO KECMAN (1948) RAKVA Keď som sa prvýkrát vyštveral na povalu, pevne rozhodnutý natrvalo sa sem nasťahovať, uvidel som deda Joja ako leží v truhle. Ruky mal skrížené na prsiach; oči akoby ani nemal, iba dve slzavé jazierka, zahalené akousi tajuplnou hmlovinou. Očividne dedo sám všetko pripravil, zaľahol a zomrel. Vôbec mi nebolo jasné, ako a kde našiel rakvu, ako ju nepozorovane priniesol do domu a vytrepal na povalu. S takou veľkou a ťažkou rakvou by aj štyria mocní ľudia mali čo robiť. Až keď som sa lepšie prizrel, zistil som, že to vlastne nie je ozajstná rakva, ale skriňa, ktorú si dedo prerobil sám čo bolo vidieť podľa pozorne zrezaných a zložených hrán. Vtedy som konečne pochopil, čo ho tak veľmi priťahovalo k najstaršiemu kusu domáceho nábytku. Malá škatuľa, zostavil Mihailo Pantić. Belehrad: Arhipelag, 2008, s. 183 BRANISLAV VELJKOVIĆ (1948) KAŽDÉ RÁNO SI OBLIEKATE Keď si oblečiete oblek a uviažete kravatu, kravata sa natiahne po špičky topánok, keď si oblečiete oblek a neuviažete kravatu, košeľa sa natiahne po špičky topánok, keď si oblečiete oblek a nenavlečiete košeľu, cípy saka sa natiahnu po špičky topánok. Keď si oblečiete niečo iné, nič z toho sa nestane. Čo by vám chodilo po hlave, keby ste sa museli každé ráno navliecť do obleku kvôli povolaniu, ktoré vykonávate? Branislav Veljković: Päťdesiattri sestier. Belehrad: Svetske sveske beogradske manufakture snova, 2004, s. 5 78

79 ČO SI MYSLÍTE O VÝSKYTE NEUVERITEĽNÝCH PROBLÉMOV, KTORÉ BY UMOŽŇOVALI NAPÍSAŤ KRÁTKU POVIEDKU povedzme, uprostred rozhovoru Čo si myslíte o tejto možnosti: Uprostred bežného rozhovoru so susedmi o športe a politike, ktorý viedli každý večer, posedávajúc na lavičke pred svojimi domami, náhle dvihol hlavu, zadíval sa na oblohu plnú hviezd a povedal: Dnes večer nevidím hviezdy. Keby odbehol do svojho domu a z domu by vyšľahol plameň, čo myslíte, zakričal by: Vidím, vidím, vidím!? Rekviem pre novica, zostavil Dejan Bogojević. Valjevo: Matična biblioteka Ljubomir Nenadović, 2008, s. 44 SLOBODAN STOJADINOVIĆ (1948) PRÍBEH MLADÉHO OTÁZNIKA Keď som vtedy ráno stretol Bodku, bol som ospalo zvedavý, a hoci mi ešte vždy nemožno veriť, tak aj zasnene bdelý. Podľa odvekého zvyku sme zašli do kostola Sv. Čiarky a dosť nešikovne popili spoločnú minulosť, usilujúc sa nepočúvať jeden druhého, s výnimkou okamihov, keď to bolo úplne zbytočné. Vyšiel som z kostola, sám. Mnohí rodinní členovia môjho znamienka, zvlášť tí oženení s rodinou Úvodzoviek a Pomlčiek, tento môj postup označujú za najtemnejší moment v dejinách nášho rodu, nech mi je však útechou, že texty ich biografií nestráži to najbdelejšie oko. Prehupnem sa do nich a v maximálnej miere zabetónujem za každou jednou vetou. Ale aj keby som sa neuchytil vo všetkých textoch o nich, nebude mi to ľúto, so mnou sa totižto vytratí práve to, čo považujú za najdôležitejšie: ich vlastná mienka o sebe. Keď horí otáznik, prvá si to odskáče bodka! Bez údaja DUŠAN PRELEVIĆ ( ) POVIEDKA V PASSKĽÚČI Profesor Jovanović sedí obkolesený svojimi bývalými žiakmi. Volali ho Bee - thoven. S tou bujnou hrivou aj by to sedelo. Keby mal hudobný sluch, jasné. Vtom jeden chalanisko povie: Súdruh profesor, mohlo by sa naplniť ono kvetnaté: Amerika a Anglia budú proletárska krajina? Profesor si lenivo odpije z bylinkovej pálenky a odvetí: Mohlo, ale bola by to škoda! Malá škatuľa, zostavil Mihailo Pantić. Belehrad: Arhipelag, 2008, s

80 DRAGAN J. RISTIĆ (1948) MORE Sedel som na morskom brehu. Z drsnej skaly sa otváral výhľad doširoka. Než - né lúče práve vychádzajúceho slnka mi robili dobre. Myslíte si, že som rýchlo vstal? Nie, nežiadalo sa mi vylihovať na pláži. Nemal som chuť na prechádzku. Nedalo sa mi jesť ani piť. Nežiadalo sa mi ani rozprávať. A ani teraz sa mi nežiada. O mori je už všetko povedané. Bez údaja RANDEZ-VOUS Na prvé rande prišla, len aby ho očarila. Na prvé rande prišiel, len aby ju zviedol. Sám seba sa pýtal, či ju má objať, alebo zaškrtiť. Dragan J. Ristić: Galoše a katedrály. Niš: Zograf, 2003, s. 50 LÁSKA Nemám vlastnú tvár. Jej tvár je na nej. Nemám vlastný mozog. Jej mozog je v ňom. Nemám vlastné ruky. Prepletené sú s jej rukami. Nemám vlastné nohy. Kráčajú po jej chodníčkoch. Usilujem sa, aby to nikto nezbadal. Mlčanie s Brankom, zostavil Dejan Bogojević. Akt (antológia), Valjevo, 2004, s. 11 DUŠAN STOJKOVIĆ (1948) SMERY POHYBU Dolu Hádes. Hore nebo s nevyrovnanými účtami: Boh sa ešte len zastrája, že zvrhne Satana do priepasti. Rovno cesta, ktorou nikto nechodí. Naše oči zalepené spánkom sa totiž škuľavo rozbehli naľavo a napravo. Vľavo nahé mažoretky v červených čižmičkách. Vpravo bezzubí anjelici na pravom ramene skolióznych chlapov. Chradol som vo všetkých týchto smeroch. APOŠTOL Na tajnej večeri okolo Ježiša sami starí mládenci. Niekde v rohu aj ja, zatúlaný, s Tórou pod pazuchou, zatiaľ čo z apokalyptického brehu vyžaruje tvár tej, ktorá čakala, kedy vyslovím krvavé Nie! a na plné pľúca sa od nej odtrhnem, rovnako ako od ktorejkoľvek ženy, na veky vekov. Ach, keby sa mi podarilo pohnúť touto kladkou v duši! Ach, keby duša pohla svojou kladkou! 80

81 POSTEĽ Ležím v posteli vedľa tej, ktorú na smrť milujem, až tak, že mi na rukách pras - kajú väzy a kúsky nabubrelého srdca splašene poletujú, narážajúc o mreže rozochvených pľúc. Zatiaľ čo sa toto deje, to, čo bolo predtým deliacou páskou v strede nášho lôžka, ak ona vôbec niekedy jestvovala a neboli sme skôr chobotnica (jedno telo, prepletenec chápadiel), je teraz múr či hora, alebo presnejšie: hrob. Sme spokojní, že je to tak. Nemusíme, vôbec nemusíme umrieť, aby sme si v ňom pohoveli. V ňom zohavneli. SMRTEĽNÁ HRA Dalí a Bosch v škripci. Picasso knokautovaný. Karty sú na stole. Jeden dukát sa stratil medzi latkami. Kto nezaplatí teraz, zaplatí o chvíľu na moste. Slepý Ćorkan * odčaptá. Hrali sme sa až kým nepomrieme na slepú babu. Na vrh kameňom z pleca. Na každom kameni sedí jedna vretenica a zničujúco privoláva samca. Slnko, akože inak, vábi. Neobracaj sa, synu. ÚLOMKY Žirafy horia. Gumilyov jazdí džípom po Afrike. Pery, ktoré prehovoria samy od seba. Dojmy, ale nie tieň. Moby Dick zoči-voči harpúne vo vlastnom srdci. Rozhovor z očí do očí. Liečivosť vretenice rožkatej. Výroba zblúdeného šialenstva. Dvihnite hradu vysoko, aby ste sa vyhli hadiemu potomstvu. Užovka vypila dážďovku. Smrť je korunovaná zábava. Kyvadlo na zostupe a steny sa úžia. Skoč do víru z dosahu strieľania. Padaj nahor! Dušan Stojković: Snitma. Mladenovac: Šumadijske metafore, 2006, s. 32, 65, 93, 145 a 171 NÁVŠTEVA Villari znenazdajky vtrhol do mojej hotelovej izby (aj tak tu bol, v podstate bez prestania a nemusel som naňho čakať ani sa pokúšať o útek) a vystrelil na mňa od chrbta, kým ja som sa tvárou neodvolateľne ponáral do sna, teraz, ako po celé tie roky. Kompletne v smrti, od hrôzy jestvovania zježený, až to bolelo, rukou som rozhrnul snový opar: vlastnú ušnicu som zacítil pod rukou, sviežu, drapľavú, chladivú a šťavnatú ako nejaký list. V mojom srdci pulzoval náboj. Návšteva, zostavil Dejan Bogojević. Akt (antológia). Valjevo, 2005, s. 7 * Postava Salka Ćorkana z viacerých prozaických diel Iva Andrića (pozn. prekl.). 81

82 HLBOKÉ OKNO Keď sa prvá Charmsova starena naklonila z okna a dopadla na ulicu, aby za ňou mohli poletieť aj ďalšie, nikto nepredpokladal, že je to začiatok živelnej pohromy, ktorú už, jednoducho, nemožno zastaviť. Alebo aspoň nateraz neexistuje spôsob, akoby sme to dosiahli. Stareny padali pomaly (čo nepochybne záviselo od poschodia, na ktorom sa nachádzali) a dopadali mäkko (čo nezabránilo rozplešteniu) ako jesenné lístie. Ten starecký listopad trvá dodnes, síce s malými prestávkami, lebo okná musia počkať na predsa len svižný prírodný proces: dieťa dievča žena starena, aby parašutizmus mohol pokračovať. Ó, aké hlboké okná! Aké úžasné výjavy! Hlboké okno, zostavil Dejan Bogdanović. Akt (antológia). Valjevo, 2007, s. 4 ZORICA ARSIĆ MANDARIĆ (1949) ČERVENÉ Sebaisto/frajersky červená, veselá a drzá, bez elegancie: bodavý rytmus vášne, indukcia pohybov nahor, vyhrnutá pera rétoriky, zotročená krv. Červené v smradľavom dychu draka, ktorý vychrlil oheň do duše stredovekého komiksu. Rozkvitnuté červené na čerstvo rozrezanom papieri zraneného rytiera. Červené ako Španielsko v hriešnych toreadorových ranách a chrčaní úbohých býkov. Pablo Picasso. Huriavk združených divých makov vedľa cesty, ktoré vedia, že sa pri nich, očarení, nezastavíme, pretože obyčajné cesty sú tie hlavné a romantické hurhaje sú vedľajšie. Ech, nenecháme sa vtiahnuť do šialených sporov ani vtedy, keď sa k červenému až moc priblíži zelené, prinášajúc správu o nebezpečenstve v prípade varovného združenia. ŠKRUPINA SVETLA Slamené lúče pretŕčajú zo slnečného klobúka a vytvárajú tajuplné svetelné oázy. Slnečné ihlice štrikujú čipkovaný šál, v mojom zornom poli čoraz nepriehľadnejší. Z ľudí sa stávajú červené tiene, odo mňa oddelené dierkovaným plotom. Odrazu som panicky sama, vrhnutá do hrozivej hlbiny svetla, odlúčená násilnou žiarou, dokonale odcudzená. Pocítim celú pustatinu osamelosti, uzavretú do nepreniknuteľnej škrupiny oslepujúceho jagotu, napriek všetkým mojim vnútorným svetlám. VČELY V poli uprostred leta, pod bzučiacimi včelami vášne sme rozkrojili prezretý žltý melón. Z rozpukaných okrajov sme jedli náhlivo, pahltne, bez oddychu, 82

83 medzitým čo sa z poludňajších zmyslov parilo, do večera zápasili s pažravými včelami. Nemohli sme sa na seba už ani pozrieť, takí sme boli spuchnutí od včelích bodnutí. Miagali sme žltú ťarchu rozkoše. Zorica Arsić Mandarić: Inovať na slúchadlách. Belehrad: Prosveta, 1996, s. 37, 84 a 92 ZORAN SPASOJEVIĆ (1949) OSAMELÝ STROM Vraciame sa z poľovačky na diviaky. Cesta je rovná ako strela. Všetky svetlá na oblohe sú pozhasínané. Spievame z plného hrdla. Osamelý strom prechádza na našu stranu, nevšímajúc si nás. Zapieram sa do volantu a tlačím na brzdový pedál. KRÁTKE POVIEDKY BEZ NÁMAHY Bez námahy som naučil deda písať krátke poviedky. Najprv som ho dvihol z postele. Vzápätí posadil do vozíka. Potom som ho dotlačil k písaciemu stolu a ruky som mu položil pred klávesnicu počítača. Potom som zreval do jeho veľkého ucha: Takto pred zapnutým písíčkom vyzeráš ako spisovateľ. Pokús sa napísať niečo krátke. Zoran Spasojević: Krátke poviedky bez námahy. Belehrad: Alma, 2006, s. 89 a 176 NOVICA TADIĆ (1949) DOSTOJEVSKIJ, PRST Očakávam ju. Príde. Aranžujem: rozmiestňujem stoličky, odkladám oblečenie, utieram stôl. Vyrovnám písací stroj a vložím doň papier. Pripravil som si kávu a pripálil cigaretu. Príde. Ona. Budeme sa rozprávať, diskutovať. Raz mi povedala, že Dostojevskij je už prekonaný. V podstate mám rád toto táranie o literatúre. Aj dnes nadhodím staré témy. Mám nutkavú túžbu uprostred rozhovoru jej strčiť prst do úst. TVÁR NÁHODNÉHO OKOLOIDÚCEHO Dobre si povedal to o mojich básňach, ktoré si kedysi prečítal len tak, aby sa nepovedalo. Tvoje pozorovania sú namieste. No s uplývajúcimi rokmi už viac nepíšem strelené verše. Jednoducho, v mojich slovách sa (ako na hladine vody, ktorá neúprosne plynie) odzrkadľujú tváre náhodných okoloidúcich. 83

84 Ty si teraz jeden z nich. O mne ani o mojich básňach už nevieš nič. Čas zavial všetky moje stopy. Srbské básne v próze, zostavila Bojana Stojanović-Pantović. Belehrad: Nolit, 2001, s. 233 VOJISLAV DESPOTOV ( ) POLÁRNY KRUH Čím bližšie k polárnemu kruhu, tým viac ubúda domov aj ľudí, prerieďujú sa stavy líšok, lesy strácajú zeleň. Slnce je skôr mútne ako ostré. Cesta skôr úzka ako široká. Je chladnejšie, každým kilometrom severne o jeden stupeň. Stromy sa zmenšujú a temnejú, objavujú sa nízke čierne kríky a zriedkavo aj chumáče mŕtvych travín. Tenká kôra zľadovateného snehu, ako inak bez lyží a sánok. Kým vodič zaradí rýchlosť na polárnom autobuse, hneď tu máme tri metre snehu. Sedem metrov snehu. Spodná snehová vrstva má možno aj sto rokov. Haló, sneh z devätnásteho storočia! Áno, lanské snehy tu budú ešte dlho. Vietor prečesáva dávno prečesanú pustatinu. Po návrate do vyhriateho domu by sme mohli, pre tú pustatinu, ešte dlho plakať na niečiom ramene. Nikde nikoho niet. Iba biely medveď na pohľadnici. Iba pohľadnica, zamrznutá a odoslaná. Zoran Bognar: Tekutý krištáľ. Antológia srbskej mikroeseje XX. storočia. Belehrad: Dereta, 2006, s. 173 ZDRAVKO KRSTANOVIĆ (1950) OHNÍK Niekoľko ľudí v temnej, chladnej noci si na snehu rozložilo ohník. Šúchajú si ruky, hrejú sa, čiapky stiahnuté na uši. Nerozoznávam tváre a neviem, odkiaľ sú. Možno z mojej prózy Sibír, ktorú sa mi už dva roky nedarí dostať zo seba. AJ PRÍRODA VÁS POZORUJE Tak je napísané obrovskými zelenými písmenami na bilborde pri Brankovom moste. No chudáčikovia v bombardéroch nepočujú dych prírody, ani svoj vlastný. Boh ich pozoruje. Hluk im zožral srdce aj uši. Zdravko Krstanović: Chopinova voda. Belehrad: Prosveta, 2003, s. 14 a 28 84

85 MILENKO PAJIĆ (1950) PRIEPASŤ Ležím tvárou k stene. Celé hodiny pozorujem arabesku puklín, výčnelkov, pavučín a tieňov rovno pred očami! Znaky na stene sú zrozumiteľné a jasné. Všetko je tu zapísané. Všetko viditeľné. Všetko jasné. Spozoroval som aj staré lipy v tieni: neuveriteľné koruny, plné sily a vôní, presne tie isté, ktoré kvitli a rozvoniavali v mojom detstve. Inde na stene bolo, v jednej nepravidelnej škvrne, hviezdne nebo. A priepasť, ktorej som nedokázal odolať. ČITATEĽ Cítim sa ako ten vytrvalý čitateľ, ktorý pri čítaní posledných zväzkov z Tajnej knižnice dostal sa tam tak, na prahu slepoty, že sa falošne predstavil prečítal knihu, ktorú sám napísal! Milenko Pajić: Nedeľa. Gornji Milanovac: Lio, 2002, s. 95 DEJINY RÍŠE konečná verzia Konštantín I., Konštantín II., Konštantín III., Konštantín IV., Konštantín V., Konštantín VI., Konštantín VII., Konštantín VIII., Konštantín IX., Konštantín X., Konštantín XI. Milenko Pajić: Stanica poviedok Požega. Belehrad: Narodna knjiga Alfa, 2002, s. 100 ZLATA KOCIĆ (1950) KOŠEĽA NA KRST Požehnaná budúca matka vyšíva košieľku. Zdobí ju na prsiach. Prekríži kolmú čiarku, aby si mohol chodiť s vodorovnou, aby si si mohol uľahnúť. Ako si ľahol Lazar a keď ho vyzvali, vstal. Až prídeš, spoznáš tú krížikovú krstovú výšivku aj bod v jej srdci. Tu si zložíš svoju hlavu. Aby našla telo, keby ju od neho niekedy oddelili, tak ako svetlá Lazarova hlava. Aby sa dokázala vrátiť, keby sa oddelila od matkiných pŕs alebo od seba samej. Teda nie v hrudi, v hlave si nos srdce svoje, aj srdce krstovej výšivky/košele. Navždy nech ostaneš máčik, ktorý sa zmestí do ktoréhokoľvek bodu kríža. A zase dosť veľký mak, aby si uniesol každé rázcestie, kam dospeješ... Vidíš, taká košeľa ťa čaká. 85

86 VAJCE NA DLANI Chlieb náš každodenný (nadprirodzený) daj nám pomodlíš sa. Daj! pritaká chór zúbožených tieňov. Veď čo by bolo ťažké v batôžteku s výkričníkmi, ak nie táto čierna bodka. Preto daj úbožiakovi bielu omrvinku. Nech si ju utečenec položí na dlaň, pod tvoje teplé slovo. Nech sa mu vyliahne jaspis-vajce, do ktorého sa vojde svet. A ktoré pomaľuje láskavosťou: Moje dobré, nenarušené, rodné/útočiskové/azylové, vesmírne. Stomenné, blažené. TVOJE OHNISKO Pupok nuly. Srdce počítadla. Duša ruženca. Toto je Tvoje ohnisko? Odtiaľto nás chováš, hreješ, obsievaš svetlom? Tu nás čakáš? Dokiaľ sa nenablúdime do sýtosti (nasýtení životom). Kým nám nepoodpadávajú ruky, nohy, bruchá, hlavy. Vášne, márnivosti. Kým sa oko nezavrie, truhla, bodka. Dokiaľ sa zvnútra nerozjasníme modlitbou. Nádejou, že si zaslúžime Tvoje reťaze. Aby sme boli ich drobné, možno najspodnejšie, ale neoddeliteľné ohnivko. Zlata Kocić: Vajce v hniezde. Belehrad: Prosveta, 1999, s. 47, 109 a 111 ZORAN M. MANDIĆ (1950) BODKA (úvaha o označujúcej) Drobučká ako stopa po bodnutí neopúšťa úlohu označujúceho. Nie je otrokyňa ruky, ktorá ju prepisuje. Je na konci každej vety. Na poslednom, neprekročiteľnom múre interpunkcie. A hoci ju nehľadajú, sama každého nájde, nájde dokonca aj tých, ktorí sa jej zaliečajú čiarkami, alebo sa ju snažia podplatiť dvojbodkami. Trojbodkou. Vždy je pred alebo za sebou. V absolútnej presnosti toho, čo ju ako jediné označuje. LÁSKA (úvaha o pretrvaní) Dejiny sa začínajú až ňou. Najšťastnejší sú tí, ktorých neobišla. Je najvyšším vrchom, odkiaľ človek vstupuje do seba. A pomáha sebe samému. Svojmu malému aj veľkému Ja. Všetko ostatné predstavuje násilie samoty, v ktorej červené krvinky spievajú etudy bielym krvinkám. Básnik uprostred Dunaja medzitým slabikuje svoju podobu na vode. A pomaly zaujíma miesto v minulosti. Dometi, Sombor, ročník 34, číslo , 2007, s

87 ZDENKA FEĐVER (1950) PREPRAVA S príchodom jesene do nášho mesta zavítajú aj prútené metly. Tie obrovské, na zametanie dvorov a ulíc. A pretože jeseň nemilosrdne posýpa lístím všetky chodníčky a cesty, dobre sa predávajú. V meste ešte vždy jestvuje starý zvyk, podľa ktorého si každý majiteľ zametá pred vlastným domom, no aj somborskí zametači ulíc zametajú mestské ulice metlami z prútia, hoci čoraz zriedkavejšie. Aj ja som si to zopakovala. V piatok. Na dôležitý deň pre trhovníkov. Čaká ma ešte veľa ponevierania medzi pultmi, ruky mám plné igelitiek, metla mi prekáža, a tak ju nechám v predajni u priateľky, hneď vedľa trhoviska. Po prútenú metlu som sa vybrala v podvečer. Práve bol spln. Domov som sa nevrátila po vlastných. ZVEDAVOSŤ Chystám sa k lekárovi. Po sprche si obliekam najnovšiu bielizeň. Tak ma to naučili. Neviem prečo. Ani tej staršej nič nechýba. Je rovnako čistá, práve tak v poriadku, a som presvedčená, že lekár si kvalitu bielizne vôbec nevšíma. Podkošieľku som si nechtiac obliekla naruby. Moja mama, Slavónka, hovorievala: Budeš mať šťastie. Môj Druhý Bývalý, Čiernohorec, vravieval: Budeš mať smolu. Moja suseda, Bosnianka, hovorí: S niekým sa vyspíš. Podkošieľku si správne neprezlečiem. Nech vidím ktorý z výrokov sa mi pritrafí? Dometi, Sombor, ročník 34, dvojčíslo , 2007, s. 62 a 64 DRAGOSLAV PAUNESKU (1951) LUCREZIA BORGIA V tomto kruhu boli prebudení a ubytovaní v tej istej izbe: Leonardo da Vinci, Michelangelo, Mozart, Beethoven, Dostojevskij, Jesenin a, nejakým nedopatrením, Lucrezia Borgia. Lucrezia sykala: Čo mám teraz robiť? Veď títo všetci sú otrávení nad akúkoľvek mieru! Dragoslav Paunesku: Čiara. Vršac: KOV, 2004, s

88 SLAVOLJUB MARKOVIĆ (1952) * * * Záver poviedky mi zakaždým pripomenie smrť; za človekom, keď umrie, ostane prázdno, a za písaným slovom kniha. Hrob a kniha sú dve slová, ktoré mi naháňajú strach. NEVESTA A SVOKRA Neviem, či by som syna poslala na front a nechala, aby ma potom znásilňovali dedinskí darebáci alebo vojsko tiahnuce okolo. V 1. svetovej vojne mi zahynul muž a nechal ma tu aj s dieťaťom pod srdcom. Dívala som sa, ako vojaci znásilňujú moju svokru, kým mňa ušetrili, lebo som bola v požehnanom stave. Svokra si žila a nakoniec ju koncom vojny dostihlo znásilnenie. Vari aj mňa čaká podobný osud? Slavoljub Marković: Čierny mak v snehu. Belehrad: Svetske sveske Beogradske manufakture snova, 2004, s. 5 a 12 RAJKO LUKAČ (1952) JA Od zrkadla do zrkadla slepec hľadá svoju podobu. Hmatá po skle prstami. Nakoniec, nemohúci, kladie otázku, či všetky pochádzajú z jeho príbehov, keď sa v nich nemôže nájsť. A či sa tu každý nachádza jedine vo vlastnom príbehu. Nuž teda, aj ja po sebe pátram, za pracovným stolom, no nachádzam iba ak vlastnú reč, na papieri. Rajko Lukač: Ískanie pred zabíjaním starých a nevládnych. Belehrad: BIGZ, 1995, s. 38 STANKO Ž. ŠAJTINAC (1952) PLAČ Starenám neschádza z tváre. Plač otcov je nečujný a utajený ako vrodená mrzutosť alebo náhly strach, matkin plač znepokojuje, detský pára uši. Keď slzy vyschnú, ľudia stoja pred ikonou spravodlivosť v poslednom ťažení zovretá v dlani, načúvajú kňazovmu hlasu, pred mužom priznávajú jalovosť, pred deťmi chudobu a sami pred sebou platnosť Božej vôle. Na nechtoch stuhnutý ochladený vosk nebo bez znamení. Dozajtra. 88

89 CINTORÍNSKE OVOCIE Samorastlé. Ukradomky ho jedia hrobárove deti. V júni na Zádušnice je ešte zelené, na Svätého Jána je už po ňom. Z konárov sa ceria straky, a keď sa im zachce, tak aj v nešťastnú hodinu. Pod nimi iba spráchnivené kríže a roztrúsené kôstky. Zbytočné zvony aj hromy-blesky, zbytočná hrobárova sekera vyrastie znova. Z čoho, vie len sám Boh. Slovník rodnej fantastiky. Nový Sad: Prometej, 1998, s. 21 a 22 MILJURKO VUKADINOVIĆ (1953) PREHLIADKA NAJBLIŽŠIEHO OKOLIA, JAZYK Po prehliadke podlahy sa pozorne dívajú na seba: umývadlo a lavór, uterák a vedro, kľučky a kľúče, zástrčky a prepínače, prestieradlá a pokrývky, strieška klobúka alebo lem čiapky, golier alebo výstrih, šnúrky a gombíky, dolné časti rukávov alebo vrecká, nohavice alebo zásuvky, remene z rôznych príbehov alebo šťavnaté odrezky básní/listov, záclony... To stačí, v uzavretej miestnosti tmavej komore. Niečo vonia. Jazykové nehnuteľnosti, pravdepodobne. Vyjdime z izby. Tam na nás čakajú strom, cesta, dátumy, zem, múr, sneh a podobné jazykové zrážky. Jazvy nepoľavujú. Popáleniny sú to, čo vidíme, napr. DYMOVÉ SIGNÁLY Občas som bol žiakom. Učeným, priučeným, doučeným, poučeným, odučeným... Mal som problémy s rozlišovaním malej a veľkej prestávky. Geometrické telesá, nebeské telesá, nemotorné telá; chvosty mnohých vied zostali za mnou. Na jednom z takých chvostov cválam ešte aj dnes. Jazdím. Ja dym. Miljurko Vukadinović: Provokatívne figúrky. Belehrad: Prosveta, 1987, s. 18 a 87 REKVIEM PRE NOVICA Keď nieto žien, píšem. Neviem, kde žijú a kde umierajú ženy, bez ktorých nedokážem písať. 89

90 Za hrubými múrmi nie, na druhej strane rieky v lese áno. Tú najhustejšiu a najosamelejšiu veľkomestskú, synáčik. Tento periférny drak píše v posteli, na predmestí Durlan, zatiaľ čo celý svet, všetci normálni čítajú, súložia alebo trpia. ČO SA HODÍ DO POVIEDKY ČIERNE ALEBO BIELE O dievčine, ktorá sedí po mojej pravici, toho čitateľovi veľa nepoviem. Povedz - me, že má bielu kožu, lebo také nohy (ešte vždy!) nikto neodvedie k Čiernemu moru. Tej, čo stojí tesne vedľa mňa, zase tak sčerneli, že sem, do tejto poviedky, nepatria. Rekviem pre novica, zostavil Dejan Bogojević. Valjevo: Matična biblioteka Ljubomir Nenadović, 2008, s. 6 a 15 VENIEC PROZONÉM (jednoriadkové poviedky) Poznámka pre zodpovedného redaktora aj pre čitateľa: Keď ma poviedkomil Marković (veľmajster minipríbehov) vyzval, aby som sa pridal ku generácii POVIEDKY (už je tam každý, prirodzene...) a pripomenul, že veď prv sme všetci písali poviedky pod desať riadkov (infosprávy, plynulé!), okamžite som na znak odporu prešiel k jednoriadkovým textom, aké sme nikdy nepísali. Tak ako sú fonémy najmenšie jednotky bohviečoho, prózonémy sú najmenšie jednotky poviedky, respektíve toho, čím by to malo byť... vyšmyknutia. ( pokračovanie nabudúce ) Bez údaja MILOVAN MARČETIĆ (1953) DOMY GENERÁLOV Vidíme ho, ako si, pochodujúc od steny ku stene, jednou rukou napráva prehadzovačku na hlave, druhou dvíha dopoly vysunutý kovový meter a privrúc oko, premeriava čosi na múre. Tamten dom, hovoria, staval kráľov generál. V tom istom roku, keď náš generál staval svoj, tento, z ktorého pozorujem dom oproti. Obidva domy rovnako rýchlo sadajú, zatiaľ čo gaštany medzi nimi nerušene rastú do výšky. VRACIAME SA Vraciame sa. Mlčíme. Voľakedy sa slová natískali samy len ich vysloviť. A teraz si nemôžeme na žiadne spomenúť. Do konca cesty. A ani potom. Koľko času musí uplynúť, než môj palec na nohe pohladí tvoj palec, a ďal- 90

91 šie noci budú musieť uplynúť, než tvoja ruka nájde moju. A jedného dňa možno niekto z nás vysloví aj dajaké slovo. Milovan Marčetić: Môj Hollywood. Belehrad: Rad, 2000, s. 85 a 89 DUŠAN MIJAJLOVIĆ ADSKI (1953) BLÁZNOVSTVO Ja som mŕtvy. Definitívne mŕtvy človek. Fakt som, človeče, mŕtvola. Pozri ho, blázna! Pekne mu vravím, že som mŕtvy, a on všetkým vytrúbi, že som blázon. Koniec koncov, nie je ľahké vychádzať s bláznami. Koraci, Kragujevac, 2004, zv. 1 2, s. 27 PRÁZDNE HNIEZDO Chcela polievku z lastovičieho hniezda. Lastovičky chceli potomstvo. Nástojila na svojom, lastovičky nič netušili. Musel som ju znášať, no za každú cenu ochrániť aj lastovičky. Vyhrážala sa, že ona opustí naše hniezdo, ak ja nezničím lastovičie. Ale mňa nemožno len tak vydierať. Odletela. Malé lastovičky vyrástli. Jedného dňa s rodičmi odleteli do tep - lých krajov. Ostal som sám. Počúvam, ako jesenný dážď bubnuje po odkvapových rúrach. A napínam uši, či nezačujem jej kroky. Teraz by som jej urobil polievku z prázdneho lastovičieho hniezda. Ktovie, či sa lastovičky o rok vrátia znova. Život osamote nie je bohvieaký život. Návšteva, zostavil Dejan Bogojević. Akt (antológia), Valjevo, 2005, s. 20 LABUD DRAGIĆ (1954) POZOROVATEĽ Človek sedel na sedadle za vodičom a holou rukou si starostlivo čistil svoju koženú tašku. Druhý človek sedel oproti nemu, mierne bokom, a uprene pozoroval svojho spolusediaceho s výrazom jemného súcitu i sotva badateľného opovrhnutia na tvári. Tretí vzadu, akoby bezvýraznej tváre, sa díval na obidvoch prázdnymi očami. Na balkóne vedľajšieho domu stál človek s veľkým bruchom a, hlasno zívajúc a naťahujúc ruky, hľadel za zeleným autobusom, ako sa stráca v diaľke za zákrutou. Labud Dragić: Tí, čo nemajú pečať. Belehrad: Rad, 1985, s

92 MILIJA BELIĆ (1954) POVIEDKA O VEĽKOM ŽRÚTOVI Nijako nedokázal ukojiť svoj hlad. Keď skončil s jedlom, pustil sa do hltania vrchov a logania riek. A keď už ohlodal a zničil celú Zem, vrhol sa na Slnko a Mesiac a z neba uchmatol všetky hviezdy. Zožral dokonca aj zem pod sebou. Vo večnej tme, v srdci prázdneho nekonečna, začal požierať aj vlastné údy a svoje telo. Nakoniec ostali len strašné čeľuste, rozďavené a zapáchajúce ničotou. POVIEDKA O HERCOVI Istý herec sa chystal prvýkrát odohrať svoje Predstavenie Života, no od strachu, že sa môže pomýliť, sa mu zachvieval hlas, podlamovali kolená a triasli ruky. Uvidel to jeden starý herec, prišlo mu mládenca ľúto a vraví mu: Čoho sa bojíš, veľký Herec, veď to ty sa pozeráš na divákov, nie oni na teba! Milija Belić: Nebeské poviedky. Biblioteka grada Beograda, 2000, s. 10 a 29 JOVAN NIKOLIĆ (1955) HAD UŽOVKA Tvoj dedo pije ako užovka, hovoria mi. Iní hovoria, že pije ako Rus. Mama nám vysvetľuje, že užovka je malý had. Dobre je tak, myslím si, bol som presvedčený, že užovka je nejaký druh Rusa. To by mohlo byť pre deda nebezpečné. A dobre, že je malý. Nemôže vypiť viac než dve deci. Keď si taká užovka vypije, nedokáže stáť na nohách, presne ako môj dedo. To preto had nemá nohy! Mama hovorí, že had sa pohybuje kľukato, vľavo - vpravo, vľavo - vpravo; vinie sa. Viem prečo. Vypil si. Presne tak chodí aj dedo. Vyrazí rovno, a ťahá ho bokom. Šrégom. Chudák dedo. Určite celý život ľutoval, že nie je had. Aby sa mohol, keď si vypije, iba pekne doplaziť až domov. Ako človek... U TROCH AGÁTOV Keď si dedo vypije v krčme U troch agátov, najprv domov prinesú klobúk, potom paličku, potom husle... Nakoniec prinesú deda. No keď v tej istej krčme zomrel, prvý raz prišlo všetko spolu. Klobúk, palička, husle aj dedo. Jovan Nikolić: Oči pokojného jahňaťa. Niš: Studentski kulturni centar, 1993, s

93 ZORAN ILIĆ (1955) POKRAČOVANIE Toto je pokračovanie. Nie celok o sebe, ale niečo, čo sa len snaží, zúfalo usiluje udržať kontinuitu s predošlým dianím. Ibaže sa nedarí! Viac ma zamestnáva to, čo práve dávajú v telke, než to, o čom som pred chvíľou rozmýšľal a písal. A tu sa všetko končí. Moja túžba niečo napísať je opotrebovaná, skúrená. Napriek všetkému je lepší, presnejší výraz: opotrebovaná. Prehodím televízny kanál, prestanem písať, dám si sprchu. TELEFÓN Vykročil som k telefónu, že zavolám otcovi. Bolo by to v pohode, keby nebol už šesť rokov po smrti. Nemal som komu zavolať. Telefón v mojom byte sa stal zbytočný. Okrem otca som nemal žiadneho priateľa, bližšieho príbuzného, brata alebo sestru, matku... Ani mne nikto nezavolal už celé týždne, mesiace... V mojom živote neexistovalo nič iné okrem televízneho programu a novín. Zoran Ilić: Nedokončené poviedky. Belehrad: Svetske sveske Beogradske manufakture snova, 2005, s. 15 ZORAN R. NOVAKOVIĆ ( ) OTROK Vojna pokračuje ďalej... A ja som už napísal dosť veľa poviedok pre túto knihu. Bože, vari budem do konca života písať už len vojnové poviedky? Zoran R. Novaković: Vo vojne so sebou. Belehrad: Svetske sveske Beogradske manufakture snova, 2004, s. 26 MIHAJLO PANTIĆ (1957) ŠESŤDESIAT VAGÓNOV HRUŠKY VILIAMOVKY SMERUJE NA ZÁPAD Sedíme bez práce v bufete na záhrebskej železničnej stanici a zabíjame čas, hovorí utečenec, taxikár R. P. Skorá jeseň, priezračné popoludnie, typické mŕtve ticho medzi dvoma vlakmi. V istú chvíľu, nečujne, ako keby boli koľajnice premazané lojom, vsunie sa do stanice nákladný vlak od Belehradu. Mlčíme, každý sám so svojimi myšlienkami. Nad mestom zavisne akási neskutočná, božská vôňa plná vyhasnutého slnka a včelích jazýčkov. Len čo si vymeníme pohľady... Vstanem a podídem k lokomotíve. Mávnem rušňovodičovi. Otvorí okienko a vykloní sa. 93

94 Čo vezieš? spýtam sa. Hrušku viliamovku, vraví. Šeťdesiat vagónov hrušky viliamovky smeruje na Západ. KOAN Opýtali sa istého mudrca (pravdepodobne prvého postmodernistu), kde je stred sveta. Krátko sa zamyslel, potom z kapsy vytiahol palicu, zapichol ju do zeme a povedal: Tu je stred sveta. Ak mi neveríte, premerajte. BÁSNICI, SPISOVATELIA & OSTATNÁ ZVERINA Pri jednej príležitosti spolu povečerali Ivo Andrić a Simoa Pandurović. Andrić, akého ho už Boh stvoril, vo všetkom zdržanlivý, zjedol, čo mu priniesli, no Sima, keď už spratal svoju porciu, požiadal ešte o dodatok z grilu: pár domácich klobások, obrovskú pleskavicu, brzlík a roštenku. Andrić sa nevedel vynačudovať, ale nedal na sebe nič znať. Až neskôr, mierne sa prikloniac k neznámemu spolubesedníkovi, prehodil polohlasom: Bože, najväčší pesimista srbskej poézie a toľko toho dokáže pojesť! Mihajlo Pantić: Neviem si spomenúť na jednu vetu. Belehrad: Otkrovenje, 2000, s. 51, 109 a 110 IVANA DIMIĆ (1957) IKONÓMIA SPÁSY Nakoniec sme sa prebudili. Ale, aká nenápadná bola trhlina v hustej temnote minulého storočia, aká tenučká bola hodvábna niť milosti, zatiaľ čo sa všetka nádej vytrácala a trnula ako íver alebo tŕnie. A vtedy, v tej synkope medzi priestorom, časom a ničotou, sa odrazu nadýchol ukrižovaný vesmír. Kameň povolil, kameň poľavil a objavila sa trhlina. Z pradávnych hlbín zadunelo, začalo sa vyparovať. Stojím a pozerám, ani nedýcham. A podzemný smútok zatiaľ vyráža v horúcich prameňoch a vírivá smršť rúca väzenské múry aj s ich chórmi. Teraz vidím, mohli sme ostať navždy zamurovaní. Teraz, keď sa rozostúpili hmloviny strachu, keď sme sa, mŕtvi, prebudili, až teraz začínam rozumieť. Z usadeniny duše klíči nová láska. ZÁPCHA Poviedky uviazli v nejakej trhline rozpätia a tam sa teraz kopia a medzi sebou gniavia v narastajúcej stiesnenosti. Úbohé nevinné poviedky, ktoré sa nedokážu samy vyštverať von, čakajú, 94

95 kým sa tlak nevystupňuje až po explóziu, a tá ich, ak sa dovtedy nezadusia, konečne privedie na slobodu. TIGER 2034 Dátum svojej smrti som odvodila z toho, čo porozprával Jorge Luis Borges Williamovi Blakeovi, opierajúc sa pri tom o osiku. Obaja venovali zvláštnu pozornosť tigrovi mníchovi medzi zvieratami. Ostáva mi viacmiestny počet rokov, no vidím, že budem musieť pridať na rýchlosti už pre môj prirodzený odpor k babráctvu a trápnostiam, ktoré inak po sebe zanechávam. Budem sa musieť pohybovať zľahka, opatrne a rovnovážne. Kým budem hovoriť, budem musieť aj počúvať, a kým budem počúvať, budem musieť aj rozmýšľať. Častejšie by som mala dávať, budem sa musieť zrieknuť takmer všetkého vedľajšieho a stať sa bielym tigrom, aby som mohla spokojne umrieť, ako som po tom vždy túžila. Aj vtedy, keď som ešte pravdu nezavetrila. Ivana Dimić: Je tam niekto? Belehrad: Prosveta, 2006, s. 17, 41 a 53 BORIS KAPETANOVIĆ (1958) * * * Vyberám si krčmy, v ktorých ma nepoznajú. Rád sa usádzam pri okne. Výčapu ukážem chrbát, objednám si horúcu rakiju a dívam sa, ako vietor ženie ulicou minúty aj hodiny. Vyhasnutý sa poteším aj tej najmenšej iskierke. Boris Kapetanović: Bohémska škola. Belehrad: Narodna knjiga Alfa, 2004, s. 34 IVAN CVETANOVIĆ (1958) ČIERNA ŠKATUĽA Jej škatuľka je úzka. Keď sa stehienka jemne rozostúpia, vystrašené a nepoddajné, otvor v odtieňoch tmavooranžovej sa začne chvieť, triasť, prelievať... Keď vo vzduchu zacíti nejakú neslušnosť, pohľadá útočisko v bezpečnom tieni dakoho iného. Netrpí. Vyberá si len precítené pohľady. Ivan Cvetanović: Čierna škatuľa. Belehrad: Prosveta, 1996, s. 9 95

96 DRAGAN ALEKSIĆ (1958) UŠKO NA KABÁTE SA ODTRHLO Počuli sme, ako otec na dvore, predo dvermi, otriasa zo seba sneh, ako potľapkáva po svojom koženom kabáte. Keď vošiel, vlasy sa mu trblietali od drobných kvapôčok. Kabát zavesil na klinec za dverami. Kým sme večerali zapraženú polievku, kabát odkväcol na dlážku. Odtrhlo sa na ňom uško. Po večeri mama uško zašila. Keď skončila, zubami pretrhla niť. Dragan Aleksić: Predpredvčerom. Belehrad: Prosveta, 1994, s. 35 DANICA VUKIĆEVIĆ (1959) LIST Z BLÁZINCA Úplne sa ti odovzdávam. Čas plynie mimo mňa, mŕtvej v snoch. Pohybujem sa, myslím rýchlymi slovami alebo spím. Počuješ ma? Otec je kráľ, a dcéra samovrahyňa. Zlo a dobro sú dve škuľavé oči, ktorými pozerám na teba. Stratená v niečiom živote, celkom som zabudla na seba. Moja márnomyseľnosť a bolesť. Venuša zamŕza. Môj oblek, topánky a klobúk držia ako tak len vďaka úsmevu. NOVEMBROVÁ OBLOHA Sivá novembrová obloha nad cintorínom. Iba tam je obloha taká zhustená. Tajuplné mesto ľahostajných pod farbou hniezda. Teplé telá na uliciach. Bezcieľne pohľady. Ruky bez práce. Pokojné oči pekných žien. To všetko sa zrúti. Smrteľné nebo nad mestom. Pominuteľný november. Pominuteľní mimoidúci. Trpkosť a bolesť. Knihy plné krásy. Vášeň taká utýraná, že nemá ďaleko od šialenstva. Danica Vukićević: Na plážach. Belehrad: Rad, 1998, s. 35 a 37 VLADAN MATIĆ (1959) VIDÍM HO... zjavuje sa ako archanjel v čele anjelských armád v rozhodujúcej bitke Strašného súdu. Vstupuje rozhodným krokom a svojou prítomnosťou rozdeľuje dav na dve časti. Vydáva povely. Počúva rady a v tom istom okamihu ich premieňa na rozhodnutia. Nad ním sa klenie nebo Histórie. 96

97 PREDAVAČ POVIEDOK Oblečený do svetlohnedého hábitu svojho cechu, vstupujem do mesta, ktoré sa topí v zlate stredozemného súmraku. Námestie, na ktorom, v ľavom spodnom rohu obrazu, stojím, je skosené a v tme za kulisami budov počuť more. Kto si ma vypočuje na prázdnom námestí? Stojím a čakám, kedy ho zahalí noc. A ešte vždy som sám. Predavač poviedok v čase moru. MÝTY OSEMDESIATYCH: KNÍHKUPECTVO PRI BAŤOVI Počuť ufňukané kvílenie Johna Denvera, gymnazisti kupujú Nietzscheho a Kierkegaardove diela, ktoré vyšli v bibliotéke Grafos. O polnoci u službukonajúceho lekárnika niekde vo Vojvodine zazvoní dievčinka. (Scéna je osvietená pouličnou lampou.) Keď sa vnútri rozsvietia svetlá, spýta sa ho: Prosím vás, máte liek proti smrti? Vladan Matić: Posledná komnata. Belehrad: Prosveta, 1998, s. 5, 58 a 74 NEBOJŠA JEVRIĆ (1959) MOTÝĽ Otec, brat a ja sedíme večer čo večer za stolom a pozorujeme motýľa, ako krúži okolo lampy. O polnoci prestanú odbíjať naše staré pondusovky. Keď aj tento posledný zvuk, ktorý bolo v izbe počuť, stíchne, otec vstane, odkašle si, akoby sa chystal prehovoriť, a potom odrazu chytí motýľa a zabije ho. Brat zhasne lampu a poberieme sa spať. A zajtra priletí nový motýľ a ten istý príbeh sa zopakuje. Malá škatuľa, zostavil Mihajlo Pantić. Belehrad: Arhipelag, 2008, s. 243 ĐORĐE OTAŠEVIĆ (1959) VRANY Letia nado mnou. Obkolesuje ma ich krákanie. Preto vyjdem z lesa a prídem ku skalnatému zrázu. Krátky rozbeh a skok. Mávam rukami. Nič. Padám, akoby na mojom mieste padal každý človek. Zvláštne. Desať rokov sme krákali. Čierni sme zvnútra aj zvonka. Nuž ako to, že schopnosť lietať sa u nás nevyvinula? Určite ide o nejaké nedopatrenie. Zahamujem pád ku dnu a po vetre sa vzopnem až navrch. A znova skočím. 97

98 JAZDEC Aká je to sila! Najväčšia na planéte. Jediná. Jazdia po celom svete. Zem sa otriasa pod dupotom ich koní. Aj cez nás sa prehnali. A všetky krajiny okolo nás sa preto triasli. Ale tak to bolo kedysi. Dávno. Alebo prednedávnom, ale tak prednedávnom, akoby to bolo už naozaj dávno. Teraz jazdíme spolu. My a oni. Takmer sme si rovnocenní. Len keby sme sa ich koňom nedívali na bruchá, odspodu. Đorđe Otašević: Vybrané poviedky. Belehrad: Alma, 2008, s. 110 a 114 NAKRÁTKO Tvrdia, že neexistujeme, že sme mŕtvi, že sme zmizli, stratili sa v labyrinte, ktorý nemá východ. No my sme len zaspali. Nakrátko. Na niekoľko storočí, zopár desaťročí, desiatku rokov. Možno dokonca bdieme a len sa nám sníva, že sme zaspali. Đorđe Otašević: Kronika lepšej budúcnosti. Belehrad: Alma, 2003, s. 68 NADA PETROVIĆ (1959) HLAD Nikdy všetko... Dokonca ani keď ješ. Sústo, ktoré prežúvaš, z druhej strany. Aby nevideli, aký veľký je tvoj hlad. Savremenik, Belehrad, 2005, číslo , s. 41 FERENCZ THÓT (1959) PREMENA Občas sa len tak z nudy premením na klinec. Hneď ma berú a tlčú po hlave. Po niekoľkých úderoch začnem povoľovať a vykrivovať sa nabok, stále viac a viac. Odrazu zatĺkanie ustane, a tak si pomyslím, hotovo. Poteším sa, ale vtedy uvidím kliešte. Schmatnú ma, pokúšajú sa ma zmerať a nakoniec mi odtrhnú hlavu. Vtedy ma zabijú do konca. Celé to netrvá dlho a ja navždy ostávam bez hlavy, pokrivený a zabitý... FATAMORGÁNA OBRAZ PRVÝ Sedel pri praskajúcom ohni, rozhliadol sa okolo seba a videl, že všetci spia a rovnomerne odfukujú. Cigarety nemal, pohrával sa s konárikom, čo vypadol z ohňa, a tak si od sadzí začiernil ruky, ľahostajne sa na ne díval. Akýsi 98

99 diabol mu nedal pokoja, nemal ani žiadne iné opojné látky (alkohol, tabletky, drogy...). Vstal a podišiel k najoddialenejšej stene, oheň na ňu vrhal rozihrané tiene. Dlaňou sa dotkol chladného skalnatého povrchu a zanechal na ňom svoj odtlačok, a potom ďalší a ďalší. Zamyslene sa díval na stenu, uchopil palicu a nemotorne načrtol býka, ktorého práve dnes ulovili. Vzdialil sa a nejaký čas pozoroval svoje malé umelecké dielo. Vzápätí podišiel k ohňu a úlomkom kameňa, ktorý sa podobal na nôž, z úlovku odrezal kus mäsa. Zabudol si ho opiecť a zjedol ho taký surový. Potom sa zamotal do kožušín spolu s ostatnými. Díval sa na stenu s kresbou a ešte než ho celkom premohol spánok, pomyslel si: Takto by sa dalo. Mužské príbehy. Belehrad: Alma, 2007, s. 366, JEDNODUCHÁ Bol raz jeden chlapík, volali sme ho Boske, a ten mal kožený klobúk, ktorý mu poslal jeho strýc z Ameriky, a tento strýc sa, prv ako odišiel do Ameriky, šialene zamiloval do sestry lokálneho frajeríka, ktorý raz dávno nútil fajčiť za školou celú našu partiu, vyhrážajúc sa, že každého, kto by odmietol, zmláti ako toho chalana na tanečnej zábave pri príležitosti školského dňa, pretože jeho kocúr lovil myši v dome pani Myšićovej, o ktorej dcére sme všetci potajme snívali, hoci, keď sa teraz lepšie zamyslím, vlastne nebola nič moc, a jediné, čo by som jej mohol uznať, je, že najlepšie z nás hrala lórum u Kyjaka, kde sme cez leto hlboko do noci hrávali karty a Lux nám zaobstarával chlast, lebo iba on bol zadobre so Žíhaným, ktorý vykrádal pivnicu svojho otca, výrobcu najlepšieho vína, aké sme kedy okoštovali, a ktorý nadovšetko miloval rybárčenie, dokonca väčšmi než Perov brat, ktorý liezol na nervy mojej sestre, lebo nerád počúval Beatles. Nuž ten Boske nás privádzal do šialenstva a dohodli sme sa, že ho budeme zďaleka obchádzať, lebo sme mu, všetci do jedného, či už si to priznáme, alebo nie, závideli ten jeho kožený klobúk. Mlčanie s Brankom, zostavil Dejan Bogojević. Akt (antológia), Valjevo, 2004, s. 18 LJILJANA DUGALIĆ (1959) POPOLUDNIE S VTÁKOM Kamkoľvek sa pohnem, náhlivo sa vraciam domov. Víta ma moje kreslo, moja veľká izbová lampa s bujnejúcim kvetom tienidla a vtáčik v luxusnej klietke. Iste sa čudujete toľkému náhleniu, ktoré sa vám možno bude zdať nerozumné. Neviete, aký je to pôžitok, keď pokľaknete k mriežkovanej kupole a čakáte, kedy sa priblíži štebotavá loptička z peria. A potom sa zalieča, ostriac si zobák o bruško na mojom ukazováku. 99

100 Kým si varím kávu a šálku prenesiem ku kreslu, sprevádza ma svojím štebotom. Keď ma zdolajú popoludňajšie driemoty, akoby vycítila, že je čas pokoja, a zmĺkne. Vďaka nezvyčajnej hre svetla pod tieňom klietky na operadle kresla podriem - kava aj tieň vtáka. Ljiljana Dugalić: Rám. Belehrad: Nolit, 1995, s. 32 MILAN R. SIMIĆ (1959) ŤAŽKÝ SMÚTOK Väzenský bachar bozkáva Máriu Antoinettu. Väzenkyňa šeptom: Mala som osem rokov, keď ma Mozart požiadal o ruku... Strážca, ktorý páchne po skysnutej rybacej polievke a ktorého oči sú zaslepené bielobou Máriiných rozhalených pŕs, odpovie: Do čerta s Mozartom! Druhý strážca, až vulgárne ošklivý, na meter od nich masturbuje. Zabíja čas! Jednostranné poviedky. Belehrad: Alma, 2007, s. 161 ROBERT G. TILLY (1959) ODCHODY, ODCHODY Zúfalo až bezočivo dlho spiaca mi teraz, takto nado mnou, vyrátava dôvody, pre ktoré ma opúšťa, a pritom, akože inak, celú tú ukecanú tirádu a slovnú diareu predvedených rozpoložení okorení očakávaným coup de grâce: A len aby si vedel, všetky orgazmy som zahrala! A prirodzene, takto spolovice onálepkovaný v polorozpadnutej posteli ach, do psej matere v posteli! na viazanej rohoži, bračekovci moji, na podlahe garsónky na desiatom poschodí deväťposchodového činžiaka v Novom Belehrade, v pozdnej jari roku 1980, odpovedám, no čo už, jediným možným pongom na jej neodvratné ping : Nevrav! Aj ja som svoje zahral! MÉNAGE À TROIS (Biljane) Nikdy som ani len netušil, že Ťa spoznám za fialového úsvitu. Ani len mi na um neprišlo, že by som sa mohol do Teba zamilovať presne napoludnie. Posledná vec, na ktorú by som pomyslel že súmrak privítame spolu, v posteli, s tvojou dlhonohou mladšou sestrou, s jej ostrožlto fúzkatým Venušiným pahorkom a komplet silikónovými prsiami. 100

101 Preto sa, jasné, nič z toho, čo spomínam vyššie, nestalo. A to by bolo asi tak všetko. Najkratšie poviedky Belehrad: Alma, 2008, s. 215 a 216 (Zo srbčiny preložil ZOROSLAV JESENSKÝ v spolupráci so STANISLAVOu REPAR) Peter Kľúčik Arthur Conan Doyle: Stratený svet. Mladé letá,

102 l l l n Ján Tazberík Vystreliť na seba Hovorím, je to simultánnosť nožov v hrdle, čosi ako staré dobré časy básní sú preč! Rezistencia vracajúcej sa básne je slovo ostré na jazyku, britva. Hovorím jasne, presne v starej reči. Každý detail je mi jasný, čistý aj nečistý. A mohol by som aj zabíjať v básni, keď krb domova vyhasína. To všetko je pre teba. A zvyšok pre mňa: nahota kože chápe, čo je telo, ale ruky sú jej cudzie. Sú moje. * * * Hovorím o ľade, je to minerál treba ho preniesť v ľadovej klietke od teba k tebe: v jednom slove, viac na sever izby, v studenej koži. Tam je zameniteľný. Učím sa hovoriť o tebe medzi medzerami slov nerozopnúť ľad na slabiky, nerozhrnúť ho na dve hromady. Nezapáliť. Napokon, aj ďalej to bude o ľade, ktorý je o tebe alebo o iných fragmentoch zimy. Podobajú sa na teba ako väzenie. Hoci takéto väzenie je vec morálna, ktorá trestá ľadom, a nemaskuje sa. Lebo ľad, na rozdiel od vody, je nerast, cynická neosobná tyrania podľa Strunzovej klasifikácie minerál. Hovorme teda o ďalších modifikáciách takej hmoty, hoci klasifikovaný je iba ľad o tebe. Ale pomôže to? Ak za jeho vysokými zrkadlami, celkom ďalej, je iná ľadová plocha: rozprávam o metafyzike väzenia: a počujem ťa? Odchádzaš potichu, kvapka po kvapke, na kúsku ťa odprevadím. Na trati medzi Bratislavou a Galantou Keby som bol Klee, dokreslil by som k tebe (vedľa koľajníc) letiaceho anjela; hoci to, čo by ťa obrastalo novou trávou hmoty, by nevylepšovalo priestor videného. Aj zúrivosť leta, aj odchádzajúci vlak boli by len SK 102

103 vláknom čiary. Zostáva preto len áno, alebo nie (áno praskajúci ťah perom; nie sykot mlčania pod jazykom). Hoci nakoniec sa všetko stráca. Radšej ani nedýchaj. Ťah pera s čiarou koľajníc mizne v diaľke, a zostáva len anjel. Hovorím mu: zovri ma do ostnatej ničoty bieloby. Zovri medzi pery, a hovor: svet tu nie je, ani ten, čo bude stvorený. Čínsky Nemilujeme sa, rozprávame sa bez odvahy; nezrozumiteľne, akoby čínsky; prispôsobení tvarom (niečo ťažšie než kus kovu padá vzduchom). A potom je to pomalšie a nebezpečnejšie ako slovo, čo sa kotúľa medzi riadkami, a nie je to kov (len náznaky textu, medzery medzi znakmi ako brúsny papier) strážcovia riadkov nás hľadajú a v medzerách medzi slovami udierajú chrbtom ruky, rýchlo, čínsky Večerná záhrada Nehovorím o tele. To, čo sa tam pohybuje, je zmeškaná synchrónnosť hmoty, svetla a tieňa; to, čo usvedčuje, je sliz. Základná stavba tela je známa. Hlava s dvomi pármi tykadiel, z ktorých dve dlhšie majú oči a dve kratšie čuchové a hmatové orgány. Obrazy tela v dlhom tikote vzduchu sa však pomaly rozplývajú ako vzdialené podzemné výbuchy. Potom sa vláčna mobilita priestoru na sietnici posunie ďalej. Až napokon zostáva len jediný pohľad na odchádzajúce zvyšky dňa: žltohnedá schránka s tmavými pásikmi. Guľovitá pravotočivá ulita. Slimák záhradný. (A prečo nie rovno večerný skučiaci prach chodníka, detonácie v tráve, ešte pomalšie slová?) Stroj na vyzliekanie nevest y (základný príbeh) Marcel Duchamp: Nevesta vyzliekaná svojimi mládencami, dokonca / Veľké sklo, Marcel Duchamp: Étant donnés / Najprv je potrebné nakresliť schému nevesty. Obraz dá sa tak vôbec nazvať? znázorňuje príbeh vyzliekania (mládenec si sám melie duchampovskú čokoládu). Niekde v priestore padá prach súradníc. A na veľkých sklenených doskách vidno v spodnej časti deväť kovových mládencov. 103

104 Kapiláry vedúce od nich odvádzajú plyn, ktorý sa koncentruje v akýchsi čiapočkách a potom vystreľuje do vrchnej sféry nevesty. Nikdy sa však nedostane hore k trom otvorom. Nehovorí sa, že tam kdesi sú hranice stroja. Nenaznačuje to horizont medzi oboma sklami, závoj nevesty. Kto sú však tí svedkovia na mieste činu vpravo v pozadí? Priprav sa preto na nevyliečiteľný stroj v trajektórii nevesty. V naolejovaných motorčekoch skla záleží aj na malom zrnku priestoru, či sa pohnú. 2 Tvár nevesty sa však ďalej stmieva: neskôr na konci prázdneho priestoru v tehlovom výklenku na zamknutých drevených dverách je tvár dvomi malými dierkami, cez ktoré sa dá nazrieť dovnútra. Je čas si všimnúť nahé ženské telo, ktoré leží na chrbte, na lôžku zo suchých vetvičiek, s nohami široko roztiahnutými smerom k pozorovateľovi. Lýtka, rovnako ako hlava a pravá ruka, nie sú vidieť kvôli stene; plynová lampa, ktorú drží v ruke, ako aj pozadie, tvorené krajinou s lesmi, skalami a malým vodopádom, sú ponúknuté pokusom pozorovateľa. Zostáva preto otázkou, čo sa udeje so ženou za dverami, keď pozorovateľ odíde? V každom prípade nič z toho, čo vidno cez dierku vo dverách. Negativita kameňa: pohyb 1 Niekedy to chápem: kameň sa valí dolu brehom, chvíľu je to len pohyb, zmena, bod zmeny, ďalšie body. 2 Medzi pevnou polohou v zemi, ležaním, iskrením, váhaním je niečo, čo zaznamenávam a pracujem s tým ako s neistým pojmom: svetlo, hranica, príbeh, nič? 3 Chápem aj iné osobitosti pohybu: kameň sa odtrhol od svahu v istom obvode kruhu a je vo vzduchu: je to skrátka tá chvíľa, keď kameň vymieňa korene zeme za korene vzduchu. 4 Chvíľa letu sa však nemeria trvaním. Hmota takisto nie je na zdržiavanie. Nie je. 5 Niekedy myslím na iné slová. Možno sú to iné kamene. Hmota iného príbehu. Iný text. 104

105 6 Aj slovo je pritom vo fáze pohybu, zaznamenáva zmenu, iné skupenstvo textu, let. 7 A nemôže byť nič ťaživejšie než opačné skupenstvo: nehybné slovo, nehybný kameň. 8 Lenže valiť sa zo svahu znamená zachytiť fázy pohybu: let kameňa je ako let slova: odrazy kameňa je potrebné zaznamenávať analogicky: telesný kontakt je zvláštnou výpoveďou o povrchovej substancii textu: kameň, ktorý sa valí dolu svahom, jeho odrazy sú fenomenológiou textu. Potom zaniknú. 9 Ak sa nehovorí o kameni, nehovorí sa ani, čo bude, ak sa to stane. Lebo už sa to stalo, je to vo vete. 10 Medzi pohybom valiaceho sa kameňa nie sú čiarky. Číta sa ako text bez interpunkcie, a preto je také neisté pozorovať na svahu kameň. Báseň svahu má veľa veršov. 11 Ak zbadáme v texte kameň, ktorý už nie je, vyvoláva to nebezpečenstvo. Máločo vzbudzuje väčší strach než takáto podoba kameňa. 12 A len máločo vyvoláva väčšiu neistotu v texte ako kameň, o ktorom sa dopíše príbeh: svet okolo je alebo nie je? ( Áno, ale niekedy je rovnakou odpoveďou nie. ) * * * Na konci príbehu je čosi harmonické ako klenutie: čosi, čo sa tam plazí ako obojživelník životný cyklus premeny zahŕňa aj vodné larválne štádium: slová, a stena naproti dýcha žiabrami. Je to psychologická závislosť, čosi ako geologické vrstvy postupností v texte. Následne obojživelníky predstáv majú kožu hrubú ako stena. Ale niekedy by bolo lepšie všímať si dospelých jedincov. Vlhká koža je dobre priepustná, potom čierna. Prudké a náhle predstavy signalizujú, že niekedy by bolo presnejšie hovoriť o sebe inými slabikami, potom sto rokov samoty milovať sa otvorom v stene. Záver príbehu tak nikoho nevydesí. 105

106 n n n Stanislav Rakús Cintorínska štvrť Jakub Trinár rád jazdieval na bicykli po cintorínskej ceste, tak sa medzi obyvateľmi hovorilo ulici, ktorá smeruje k západnej časti cintorína. Oficiálne išlo o nížinnú, cyklisticky pohodlnú Kuzmeckého ulicu, ležiacu v okrajovej štvrti mesta. Na ľavej strane cesty, za nerozsiahlym trávnatým porastom s kríkmi, smutnými vŕbami a protipovodňovým múrikom pretekala rieka. Na pravej strane ulice, takmer na konci dobre udržiavanej asfaltovej cesty bola zadná cintorínska brána. Neďaleko nej si Trinár pripevňoval o niektorú z tyčí kovového plota zámkom bicykel a po chvíli už prechádzal uličkou popri nepeknej drevenej búde a košoch na odpadky k prvým hrobom. Celá táto cintorínska štvrť, na ktorú ako-tak dovidel aj z okna svojej garsónky na piatom poschodí, sa stala častým cieľom jeho jázd na bicykli i prechádzok. Trinár nemal z blízkych na cintoríne nikoho pochovaného. Do tohto mes - ta, vzdialeného od jeho rodného kraja stovky kilometrov, sa prvý raz dostal ako vojak základnej prezenčnej služby a po nej sa tu usadil. Kráčajúc medzi hrobmi si predstavoval, ako veselo by bolo na tomto mieste, keby sa mŕtvi odrazu prebudili a na hodinku, dve sa vrátili k najradostnejším chvíľam svojho života. Prešiel pár metrov a znova ho zasiahol intenzívny účinok lahodnej atmosféry, panujúcej v tomto prívetivom, nekon - fliktnom prostredí. Cintorín v Trinárovi oživoval vzťah k zašlým časom, k starej histórii mesta s jeho remeselníkmi, úradníkmi, pekármi, hasičmi, podomovými predavačmi, notármi, čašníkmi, hercami, hudobníkmi, lekármi a inými typmi profesií a ľudí. Tých, čo ležia v hroboch, Trinár z vlastnej skúsenosti nepoznal, a to mu dovoľovalo vynechávať vo svojej mysli predstavy o rozmanitých podobách ich previnení, nerestí a zla. Naopak. Vďaka pokoju, podnietenému majestátom smrti, sa mohol zapodievať ich priaznivou ľudskosťou, do ktorej sa zmestil i humor a radosť z maličkostí. No nielen k cintorínu, ale k celej tejto štvrti si Trinár utvoril akýsi zvláštny, silný vzťah. Ťažko by niekto pochopil, že v tichu istého neskorého popoludnia, takmer v šere jesenného sychravého dňa, keď išiel na bicykli k cintorínu, zažil v tejto štvrti jeden z najpríjemnejších okamihov svojho života. Čosi sa na bicykli pokazilo a jemu sa to podarilo v mrholení bez problémov opraviť. Obrátil sa a išiel späť. Odvtedy sa mu nezriedka stávalo, že keď sa zahľadel z piateho poschodia svojej garsónky na vzdialené svetlá cintorínskej cesty, pocítil akési radostné dojatie. Keby sa pokúšal tento zážitok, ktorý 106

107 nemá nijaký zmysel a obsah, niekomu vysvetliť, zrejme by si sám pripadal ako človek postihnutý nastupujúcou duševnou chorobou. Keď Trinárovi oznámili, že pracovníčka, ktorú vo svojom poslednom zamestnaní zastupoval, sa rozhodla vrátiť na svoje miesto o rok skôr, než pôvodne plánovala, musel si urýchlene hľadať novú prácu. Ako absolvent vše - obecnovzdelávacej školy nemal nijaký špecializovaný odbor, o ktorý by sa mohol v praxi oprieť a uchádzať. Chýbalo mu ekonomické vzdelanie, no aj tak sa zdalo, že najľahšie by mohol zvládnuť nejakú úradnícku prácu už i preto, lebo v škole si ako jeden z voliteľných predmetov vybral techniku administratívy. Výhoda bola aj v tom, že úradníckych miest bolo viac ako odborne orientovaných zamestnaní. Preto sa Trinár i napriek dosť naliehavej časovej situácii venoval možnosti získať nové miesto iba pozvoľne. Trocha nervozity do jeho života vnieslo však to, že momentálne nebolo nič voľné. A tak sa rozhodol vybrať aj do budovy ležiacej v cintorínskej štvrti. Išlo o budovu vodární a kanalizácií, ktorá síce patrila do obľúbenej časti mesta, spätej s oddychom, uvoľnením a osviežením, no zároveň, a to ho spočiatku odrádzalo, sa vodárne a kanalizácie mali stať preňho miestom pracovných povinností a záväzkov, teda tým, pred čím do svojej obľúbenej oddychovej štvrte unikal. Zrazu však Trinára pochytila neodolateľná túžba pracovať práve tam, v tej modernej štvorposchodovej budove, dobre zladenej s prírodným mestským prostredím. Tešil sa a uvažoval, v ktorom okne by chcel mať kanceláriu, aký bude odtiaľ výhľad na krajinu a ako sa natrvalo usadí v tomto pokojnom prostredí nervózneho mesta. Bolo to také silné, že sa niekoľko dní ani neodvážil budovu navštíviť, aby jeho záujem o vodárne nezlyhal. Obľúbenú štvrť začal pokladať za miesto, ktoré mu bude pomáhať aj v práci. S čoraz väčšou túžbou pôsobiť v cintorínskej štvrti rástlo aj jeho napätie, či sa vo vodárňach nájde preňho nejaké miesto. Po pár dňoch, keď jeho napätie dospelo k bodu, v ktorom už nevládal naďalej váhať a nič odkladať, prešiel do budovy a v nej sa dostal do styku s akousi moletnou, veľmi príjemnou ženou. Hoci bola oblečená vo vzorkovanom pulóvri a v sukni, pripomínala svojím vzhľadom kuchárky, upratovačky alebo dedinské ženy vo chvíľach, keď sa ich dobrácky výzor a správanie dostáva do súladu s domácou uniformou, pozostávajúcou z teplákov a šatovej zástery. Celým svojím zjavom pôsobila dojmom, akoby Trinára a jemu podobných pokladala za bezradných, nešikovných mladých pánkov, ktorým treba pomôcť alebo v rámci materinského súcitu ich ponúknuť jedlom. Napriek tomu, že vo vodárňach nebolo momentálne voľné nijaké miesto, vyvolávala v Trinárovi pocit, že chce urobiť všetko, čo môže, aby sa v tejto, preňho beznádejnej situácii našlo nejaké riešenie. Krútila hlavou, zamýšľala sa, vzdychala a vzápätí zas pod trocha znervózňujúcimi fúzikmi hovorila tak intenzívne a naliehavo, že Trinár sa takmer nedostal k slovu. Napokon si zapísala jeho adresu, aby mu vodárne a kanalizácie mohli dať vedieť, keby sa nejaké voľné miesto predsa len našlo. A zapísala si aj adresu jeho terajšieho pracoviska, lebo tunajšie per- 107

108 sonálne oddelenie by pri zmene zamestnania potrebovalo mať k dispozícii jeho osobné materiály a pracovný posudok. Trinár odchádzal z budovy bez nádeje na možné zamestnanie, no zároveň s vedomím, že sa stretol s mimoriadne dobrým, materinským typom ženy, ktorá celou svojou bytosťou zapadala do cintorínskej štvrte. O to väčšmi sa potešil, keď dostal oznámenie, že môže do vodární nastúpiť. V miestnosti číslo 247, kam sa mal pri nástupe do zamestnania dostaviť, sa Jakubovi Trinárovi začal venovať asi päťdesiatročný muž, zrejme vedúci oddelenia, ktorý mu vysvetľoval, čo bude náplňou jeho práce. Robil to rýchlym tempom, predkladal pred neho rozličné papiere a tlačivá, predvádzal, čo musí s nimi robiť a ako treba na základe podkladov to či ono vyrátať. Medzitým prichádzali do miestnosti a odchádzali z nej aj iní pracovníci, ktorým päťdesiatnik dával v rýchlosti rozličné pokyny a stroho odpovedal na ich otázky. Potom sa vracal k Trinárovi a hovoril o jeho ďalších povinnostiach. Keď spomenul vypúšťanie odpadových vôd s koeficientom dennej nerovnomernosti väčším ako tri, vošla do miestnosti bledá, nevýrazná žena s akýmsi problémom, na ktorý päťdesiatnik zareagoval zlostne, priam krikom, že tým sa on teraz nebude zaoberať, nech príde za ním zajtra a poriadne sa nad sebou zamyslí. Špina jedna! povedal, len čo zatvorila dvere. Krava! Trinár, ktorý už od začiatku autoritatívneho, strohého výkladu úplne neznámeho materiálu máločomu rozumel a len postupne sa chystal spýtať na nejasné veci, po tomto arogantnom výstupe svojho vedúceho sa už na nič neodhodlal. Prikyvoval a predstieral, že sústredene počúva. Sem-tam zachytával nezrozumiteľné útržky jeho rozprávania i to, ako vedúci, po celý čas rýchly, neprívetivý a mrzutý, znova hovorí o koeficiente, tentoraz o koeficiente maximálnej hodinovej nerovnomernosti väčšom ako päť. Trinár naďalej prikyvoval, no v mysli sa vracal k tomu, ako bezohľadne, s nezvyčajnou hrubosťou zhadzuje pred ním, cudzím človekom, svoju podriadenú. Pomyslel si, že aj on, podobne ako znevážená úradníčka pôsobí nevýrazne, zle a navyše je primladý, nevýznamný, taký, ku ktorému si bude môcť tento vulgárny človek hocičo dovoliť. V jednej chvíli, akoby v samom strede toho, o čom hovoril, skončil svoje vysvetľovanie, dal Trinárovi pokyn, aby si vzal so sebou všetky materiály a vybral sa do miestnosti 215, kde bude pracovať. Jeho spoločníkom v tejto kancelárii sa stal muž stredného veku so strhanou, nervózne pôsobiacou tvárou, na ktorej však Trinár periférnym zrakom vybadal akýsi ironický úsmešok i to, ako ho muž pozoruje a pritom si udržiava od neho odstup. Trinár sa tváril, že hľadí zainteresovane do svojich papierov, no v nepríjemnom, trápnom tichu uvažoval, ako by sa svojmu kolegovi prihovoril, akými nenásilnými, aspoň trocha prirodzenými slovami by s ním nadviazal kontakt a po čase sa ho spýtal na nejasné problémy, ktoré súviseli s jeho prácou. Keď mlčanlivé napätie vyvrcholilo, začal, možno nie najšťastnejšie, čosi hovoriť, ale muž mu skočil do reči. 108

109 Čit, zdvihol ruku. Treba robic! Opäť zavládlo ticho, ktoré po chvíli tento Trinárov, o dvadsať, možno aj o viac rokov starší kolega prerušil. Toho, co šedzel na vašim mesce, už net. Umar. Už leží v trune hentam na cintyru. Lem co prišol rano do roboty, išol na budar a caly dzeň sral. Do totej kancelarni muša davac ku mne lem samych kripľoch. Treba robic! povedal ešte a stíchol. Po čase prešiel k oknu a opäť začal rozprávať. Zosmiešňoval ľudí, ktorých videl na chodníku, no vracal sa aj do minulosti. Nedavno tam buli dvojo a myšleli sebe, že jich nichto nevidzi. Gluptaci! Voni neznaju, že z každeho oblaku vodarni chtoška patri na ulicu a vidzi jich oblapiac še a prituľovac pyskami. Trinár sa nenaučil hovoriť nárečím, ktoré sa používa v tomto meste a ktorým sa v kratších a dlhších intervaloch obracal naňho nepriamo kolega z kancelárie, no tomu, čo rozprával, porozumel dobre. Zachytil, že slovo kripel ako urážlivé označenie mrzáctva a chorobnosti patrilo nielen jeho mŕtvemu predchodcovi v kancelárii, ale i jemu. Trinára mimoriadne zasiahla aj reč o tom, že z každého okna ktosi pozoruje Kuzmeckého ulicu, jej chodníky i cintorínsku cestu, ktorá mu pri jazde na bicykli prinášala ešte v minulých dňoch toľko osvieženia a radosti. Už v prvých hodinách svojho pôsobenia vo vodárňach zažil tak Trinár úplne nečakané, drsné a znepokojujúce veci. Sedí za stolom a pred svojím kolegom sa kryje tým, že hľadí sústredene na to, čo má pred sebou a čomu vôbec nerozumie. Z bočného vrecka si vyberie aj pero a malý príručný zošit, píše si doň pre formu akési čísla, znova a znova hľadí na nezrozumiteľné vodárenské materiály, prehŕňa sa v nich a len keď jeho kolega začne hovoriť nárečím svoje poznámky, odvráti zrak od stola, aby mu dal najavo, že ho počúva. Poznámky Trinára ubíjajú, niet v nich ani trocha ľudskosti. Má pocit, akoby sa zrazu zrútil celý jeho slobodný, voľný svet. Keď jazdieval na bicykli alebo chodil pešo po Kuzmeckého ulici, ani na um mu nezišlo, že by ho mohol niekto pozorovať. Práve naopak, táto štvrť sa mu zdala ako pokojný, tichý, nikým nerušený, obrodzujúci priestor. Ešte ráno, keď sa tešil na svoj prvý deň vo vodárňach, chvíľu uvažoval, či nechodiť do práce vrátane dnešného dňa na bicykli. Teraz ho utešuje len to, že sa tak nestalo. Cintorínska cesta sa z tejto jeho novej skúsenosti stala niečím úplne iným než predtým. Vžíva sa do pozície pozorovateľov, ktorí, podobní jeho kolegovi, hľadia z okien a zamýšľajú sa, kam to asi tak pravidelne na bicykli smeruje, ak za touto budovou niet nijakého živého, obytného priestoru. Je tu len stará, rozpadávajúca sa továreň, do ktorej Trinár nikdy nikoho nevidel vchádzať ani z nej vychádzať, no práve v takýchto, už nefunkčných stavbách mal pre ich minulosť, opustenosť a akúsi tajomnosť záľubu. Podnecovali jeho predstavivosť a vzťah k starým, nepoznaným časom. Asi tristo metrov od továrne je cintorín a za ním ešte prašná cesta, či skôr široký chodník, ktorý sa v daždi premieňal na nepríjemnú, blatistú, mazľavú hmotu. Preto tam Trinár 109

110 chodil iba v peknom počasí, aj to veľmi zriedkavo, lebo svoj bicykel chcel chrániť i pred silnými nánosmi prachu. Na konci chodníka stál vysoký murovaný plot a na ňom, teraz si to jasne pripomína, kovové hroty. Aj táto časť cintorínskej štvrte, ohradená múrmi, pôsobila naňho príjemne ako kúsok zabudnutého sveta, vydávajúceho archaickú vôňu a prinášajúceho potešenie. Potom už nebolo nič. Múrmi sa končila celá Kuzmeckého ulica, lebo tesne popri nich pretekala z jednej strany rieka a z druhej strany boli kríky, bodľačie a divoký, neupravený, nepriechodný terén. O týchto veciach rozmýšľa Trinár, keď sedí za stolom a hľadí strnulo do svojich nezrozumiteľných vodárenských papierov. Zdá sa mu, že z pozície pozorovateľov musí byť vyradená továreň, cintorín i tajomné múry s kovovými hrotmi niečím, čo vyvoláva otázku, či ten, kto ustavične jazdí na bicykli k tejto čudnej časti mesta, netrpí nejakým duševným neduhom. Je koniec cintorínskej štvrte, myslí si Trinár. Budova vodární a kanalizácií ju zlikvidovala, stala sa odo dneška posledným bodom jeho pohybu. Je koniec samému cintorínu. Koniec i napriek tomu, že sa dá naň dostať aj z druhej strany. Tam, na opačnej, východnej strane cintorína, v jeho vstupnej časti nebol kovový, ale murovaný plot, masívna hlavná brána, za ňou betónový chodník smerujúci ku kancelárii, vývesnej tabuli na úmrtné oznámenia, k obradnej sieni, vrátnici a toaletám. Za obradnou sieňou bola neveľká miestnosť s katafalkom. Naň vystavovali otvorenú rakvu s telom mŕtveho, aby ho mohli pozostalí i známi vidieť a rozlúčiť sa s ním ešte predtým, ako rakvu zatvoria a prevezú do obradnej siene. Trinár bol v tých smútočných priestoroch prvý raz krátko po skončení vojenčiny a nástupe do zamestnania. Pochovávali jeho kolegu. Ako so živým sa s ním nikdy nestretol, lebo zomrel v nemocnici, takže ho mal možnosť vidieť až v posmrtnom, trocha ľakajúcom stave. Mŕtvy patril do oddelenia jeho najbližších spolupracovníkov, ktorí dostali v čase pohrebu voľno, a preto zúčastniť sa na smútočnom obrade patrilo k Trinárovým povinnostiam. Smrť v tejto aktuálnej, viditeľnej, mŕtvolnej podobe v ňom zanechala pochmúrny dojem a spolu s ňou aj celá táto predná, vstupná časť cintorína v susedstve s nevľúdnym priemyselným prostredím, frekventovanými, dopravou preťaženými cestami, hlukom, trúbením, dymom z kamiónov, nákladných i osobných áut. Vtedy ešte nemal bicykel. Až keď si ho kúpil, objavil upokojujúcu Kuzmeckého ulicu a západnú časť cintorína. Vybral sa na ňom aj na opačnú, hlavnú stranu a cestou k nej musel v zlom prostredí, striedajúc jazdu s chôdzou, prekonávať rozličné prekážky. Potom už k tejto časti cintorína nikdy nešiel. Jediné, čo naňho vtedy v tom pošmúrnom cintorínskom prostredí akosi zvláštne, no priaznivo zapôsobilo, bolo, že za otvorenými dverami vrátnice zbadal, ako si bezstarostne a veselo pôsobiaci muž s klaunovským výzorom odkrajuje slaninu, odlamuje kúsky chleba a spolu s očistenou, narezanou cibuľou si všetko vkladá šikovne do úst a s chuťou to je. 110

111 Táto vstupná časť patrila k tomu, čo Trinára od cintorínov odrádzalo a vyvolávalo v ňom svojou aktuálnou mŕtvolnosťou úzkosť, ktorá uňho, tak ako u mnohých iných, vzniká zrejme zo spätosti cintorína s ešte nepochovanými mŕtvymi, ale aj s nocou. V západnej časti, vzťahujúcej sa v jeho vnímaní k svetlu, dňu alebo aspoň k šeru, čosi také nepociťoval. Trinárov vzťah k tejto časti cintorína i k celej Kuzmeckého štvrti sa stával čoraz intenzívnejší. To, že mu situácia v budove vodární a kanalizácií cintorínsku štvrť náhle likviduje, ho núti uvažovať, ako sa z toho, čo sa mu prihodilo, vyslobodiť. Východisko však nenachádza. Má strach, že rýchly, okamžitý odchod z vodární by natrvalo ohrozil jeho existenciu, veď každé pracovisko dáva o zamestnancovi posudok, dôležitý pre jeho budúcnosť. Aký posudok by mohol očakávať od tých, s ktorými sa stretol, aké stanovisko by zaujali k tomu, že hneď na začiatku práce vo vodárňach a kanalizáciách požiada o výpoveď. Nepochybne by to pokladali za čosi bezočivé a urážlivé. Trinár nemá nijaké pevné materiálne zázemie. Garsónku si prenajal aj so zariadením a vo svojich doterajších nekvalifikovaných a začiatočníckych zamestnaniach sa nedopracoval k nijakým úsporám. S domom a rodinou už takmer stratil kontakt, o matku prišiel ešte v detstve, na strednej škole býval v internáte a potom odišiel sem, do tohto, stovky kilometrov vzdialeného mesta na vojenčinu. Späť sa už nevrátil. Nemá skoro nič. Vlastní iba bicykel. A najnevyhnutnejšie veci. Cíti, že odchod z vodární po niekoľkých dňoch ako extrémne riešenie neznesiteľnej situácie by mu znemožnil získať v budúcnosti akékoľvek prijateľné zamestnanie. Je v pasci. Keď sa zrazu bez zaklopania a pozdravu zjaví v kancelárii vedúci, Trinár sa preľakne. V pude sebazáchovy sa ešte väčšmi nachýli nad svoje vodárenské materiály, vloží si nebadane do bočného vrecka príručný zošit, do ktorého si písal nezmyselné čísla, aby maskoval svoju nečinnosť, a usiluje sa pôsobiť tak, že všetku svoju pozornosť venuje tomu, čo má pred sebou. S veľkou obavou očakáva, kedy sa ho vedúci spýta, ako sa zmocnil svojich dnešných úloh. Vedúci však neprišiel za ním, ale za jeho kolegom. Fingované sústredenie na prácu Trinárovi nezabránilo sledovať periférnym videním, ako kolega úctivo vstal, zhrbil sa a celý premenený prijímal od svojho nadriadeného príkazy. Ukláňal sa, pritakával a s akýmsi umelým, neprirodzeným výrazom v tvári, z ktorej zmizol aj najmenší náznak irónie, dával vedúcemu najavo, že súhlasí so všetkým, čo od neho žiada. Hovoril spisovne. Áno, samozrejme, isteže! Môžete sa spoľahnúť, súdruh vedúci! To boli jeho najčastejšie reakcie. Trinára v tejto situácii trocha potešilo aspoň to, že jemu vedúci nevenoval nijakú pozornosť. Keď odchádzal, kolega ho vyprevadil až k dverám. Rozrušený, nesústredený sa vrátil k svojmu stolu. Dlho tam sedel bez slova a len čo sa spamätal, zahľadel sa na Trinára a začal pohoršene pokyvovať hlavou. Napokon povedal: Šef tu, a von šedzi jak spuchnuta cverna. Haňba! 111

112 Po týchto slovách sa naňho už obracal iba v tretej osobe, tak akoby tu nebol. Trinár sa dostával do psychickej krízy, ktorá sa začala premietať aj do jeho fyzických problémov. Pri jednej z ďalších poznámok svojho kolegu pocítil zvierajúcu bolesť brucha, spätú s búšením srdca. Prišlo mu zle, ale vydržal v kancelárii až do konca pracovného času. Doma jeho ťažkosti pokračovali. Časť noci prebdel na WC v žalúdočnej nevoľnosti a kŕčoch. Pokúšal sa zaspať, no nešlo to. Podarilo sa mu zdriemnuť, ba v jednom okamihu aj uniknúť do uľavujúceho, bezbolestného spánku, ktorý však nemal dlhé trvanie. Opäť ho zachvátili kŕče, opäť musel ísť na WC. Osprchoval sa, ale ani to nepomohlo. Ležal a v polospánku, na hranici sna a skutočnosti, sa v akejsi hmle i ostrom videní zjavovali pred ním v neusporiadanom slede rozličné udalosti z jeho života. Znenazdania bol v minulosti, pri pohrebe matky, z ktorého si ako triapolročný zapamätal iba svoj plač nad tým, že mu do hrobu spadla hračka, maľovaná pokladnička, a už v ňom navždy zostala. Vzápätí sa zas pred ním vynárajú temné epizódy z jeho prvého pracovného dňa vo vodárňach a hneď nato sa znova ocitá v detstve. Je v nemocnici, má otravu krvi, lebo jeho sedemročný spolužiak namočil pero do atramentu v kalamári a pichol ho do lýtka. Keď Trinár opäť na chvíľu zaspí a prebudí sa, je zrazu mysľou v západnej časti cintorína, pri malom hrobe, ktorý ho ohromil. Z dobre čitateľných písmen na náhrobnom kameni sa dozvedá, že tam leží dieťa, čo žilo iba dvadsaťjeden mesiacov, no od jeho smrti uplynulo vyše štyridsať rokov. Mimoriadne udržiavaný a upravený hrob bol pre Trinára svedectvom o živom človeku. Tým človekom, pomyslel si vtedy, môže byť len matka, ktorá nepoznala na tomto svete nič väčšie ako dávno ukončený, krátky, no stále prítomný život svojho dieťaťa. Nadránom Trinár zaspí, opäť sa oslobodí od svojich problémov, no keď sa prebudí, znova, s ešte väčšou naliehavosťou si uvedomí, čo ho zrazu postihlo, ako mu zo dňa na deň zmizol celý jeho nebohatý, obyčajný, ale pokojný svet. A v ňom aj príjemná, moletná pracovníčka, ktorá sa mu v labyrinte miestností a čísel stratila a ktorú by, ako tú, čo sa pričinila o prijatie neschopného človeka, opúšťajúceho už krátko po nástupe zamestnanie, vystavil v drsných pomeroch vodární a kanalizácií svojím predčasným odchodom kritike a poníženiu. Do práce prišiel zoslabnutý, vyčerpaný včerajším dňom i dnešnou nocou. Keď vojde do kancelárie a sadne si k svojim vodárenským materiálom, znova ho zachvátia kŕče. Pocíti, že musí ísť urgentne na toaletu. Vynaloží všetko úsilie, aby nedal ničím najavo svoje zdravotné problémy a odchádzal z kancelárie dôstojne, čo najpomalšie a najnenápadnejšie. Keď otvorí dvere a pomyslí si, že sa mu to podarilo, začuje za sebou hlas: Lem co prišol do roboty, už leci na budar! 112

113 Daniela Bojnanská Mesto, v ktorom sa stratila rieka Pred hranicami spíme v Bielych Studničkách, v penzióne pri Michalovciach, ktorý tvoria nízke domčeky iba chabo chránené pred hlukom diaľnice nízkym múrikom a riedkym porastom. Nesie všetky stopy chudobných ubytovní. Ešte sme doma, ale už vidno znaky inakosti, servírka v hostinci, kde večeriame, je z dedinky pod kopcom, čo sa volá Dargov, je milá a zhovorčivá, odporučí nám skvelý kurací šalát so zeleninou a neskôr donesie horúce ovocné palacinky... Skoro ráno nás čaká hraničný prechod Vyšné Nemecké. V kaviarni si dáme kávu a kofolu, použijeme toalety, aby sme vydržali, miestnosť je taká malá, že keď na nej osadili dvere, nedali sa otvoriť, lebo im zavadzala toaletná misa, tak dvere v tej časti, kde narážali na misu, vypiľovali, všetko v tomto pohostinstve má bližšie k Byzancii, červeno-zlaté šálky na čaj, aj tapety s veľkými farebnými kvetmi, tienidlá na lustri v tvare divých makov, automat na kávu síce nefunguje, ale zato tri hracie žiadostivo džavocú... Hneď za hranicami sa ako zo zázračných orieškov vylupujú malilinké kostolíky s pozlátenými vežičkami, v šírom poli osamelá kaplnka so zlatou strieškou, obrastená bujnou zeleňou, žiadny vychodený chodník, akoby nikto nikdy nešiel ani tam, ani odtiaľ, ale možno len príliš daždivé leto a tráva haj-buj... Zblízka možno identifikovať, že kostolné veže sú potiahnuté akýmsi zlatým térpapírom, zrejme ide o umelý trvanlivý materiál, ktorý je v kurze, dokonca má aj iné farebné varianty, kovovostrieborný, kovovomodrý, uháňame krajinou z mačacieho zlata, dedinkami s nádhernými menami Dolinivka, Tuchoľka, Kamjanka, Oryava, Kozova, Pohar v Tišive, na kraji úzkeho údolíčka, vystavujú na obdiv drevenú sochu koňa v životnej veľkosti, pri ktorej drevený chlapec kurizuje drevenému dievčaťu, obaja v pestrých maľovaných krojoch (tu niekde, v týchto miestach môj Fyzik dvakrát havaroval, raz zo svojej viny, v zime, v zľadovatenej krajine zošmykol sa do doliny, našťastie sa dokázal vyhrabať zo záveja a dokrivkať v hlbokej noci do najbližšej dediny, šiel peši päť kilometrov v dvadsaťstupňovom mraze, hviezdy vraj boli veľké ako vzducholode, zabúchal na okno hneď prvého domu a bol prichýlený, ráno ho dobrí ľudia vytiahli zo snehu traktorom, druhýkrát ho takmer čelne nabral neubrzditeľný vehikel, našťastie stihol otočiť volantom dosť rýchlo, aby to odniesli len dvere za vodičom). 113

114 A prechod cez Karpaty. Popri ceste sa vlečú vozíky ťahané chudými majerníkovskými koníkmi, na nich skupinky zachmúrených mužov, žien, detí s košíkmi húb na predaj. Príroda je letná, listnatá, zelená, chladivá, okraje cesty lemujú mamutie boľševníky, občas záhony topinambur, vidieť nedostavané domy i ruiny, stredom cesty hrkocú nepredbehnuteľné mašiny vetriesok... a cikpauza vo voňavom rannom lese, kytička z mäty, čakanka, povojník, vôňa medu, neďaleko nás sa o strom, rastúci celkom pri ceste, opiera osamelý človek so sekerou, asi (chceme veriť) drevorubač... Pokračujeme ďalej okolo neregulovanej rieky bez koryta, rozlieva sa, široká a plytká, ako morská pláž bez mora, v takej veľkej zemi možno netreba regulovať, je to ako dežavú, výprava do iného času, do dediny môjho detstva koncom šesťdesiatych rokov... Dlho po prechode slovensko-ukrajinskou hranicou, tak v tretine cesty medzi hranicou a Ľvovom, nás spomalí ďalšia colnica, nie je to policajná brána, nechajú nás prejsť, kontrolujú zrejme len domácich, a možno je to už nejaký signál, že na druhej strane krajiny zúri Áres... * * * Leopolis mesto, ktoré kedysi malo rieku, mesto s nádherným námestím, obkoleseným diamantovými domami vo všetkých slohoch, od renesancie po secesiu, mesto plné kostolov, pravoslávnych, grécko-katolíckych, katolíckych aj židovských, plných zlata, zlatých sôch, zlatých ornamentov, mozaiky osádzané zlatými plátkami, zlaté fresky, ikonostasy, reliéfy, v ľvovských chrámoch padá zlatý dážď, priam ťa prevalcuje záplava ozdobných mreží, zábradlí, balkónov, všade narazíš na svedectvá zručnosti vychýrených kováčskych majstrov v tom meste sa nestratíš; budované je európsky, východoeurópska renesancia, trochu Florencie, trochu Prahy... mohlo by sa zdať, že ponúka, síce nie práve najväčšie, skvosty tak západnej, ako východnej kultúry. No je tu aj Arménsky chrám z 13. storočia (The Armenian Cathedral of the Assumption of Mary čítame v prospekte). Nádhera nakumulovaná v tomto spirituálnom príbytku sa rodila v inom priestore, v čase Veľkého Arménska, keď spolu s talentom a zručnosťou dávala Arménom silu brániť sa pred Peržanmi, Arabmi, Turkami, a keď už nedokázali zlu čeliť, vzali si múdrosť a majstrovstvo predkov so sebou, ďaleko, ďaleko do novej domoviny, do Leopolisu, Lviva, Ľvova, a tieto svoje poklady vložili do stavby nadčasovej krásy, v ktorej sa potom odohrával ich náboženský i komunitný život... Nedá sa len tak nabažiť mystéria, tvaru kupoly, hypnotických ornamentov, bizarných mýtických tvorov, úchvatných malieb, fresiek slávneho poľského maliara Rosena, počas piatich dní v Ľvove sme v chráme sedeli päťkrát, úžas nad silou farieb, ktoré sa vyrábali z rozdrvených polodrahokamov... Ach, Leopolis. Slávna budova Opery, pamätník veľkému kráľovi Danylovi, mimoriadne uctievaná socha Bohorodičky, socha Adama Mickiewicza s múzou... a nezabudnuteľná tržnica, kde predávajú lesné jahody, čerstvé kurence, 114

115 chalvu, krovky, baklavu, čurčchelu orechy navlečené na niti, namáčané do ovocných štiav a sušené v tvare šúľka... a kvety všetkých farieb. Na rad príde aj Ličakivský cintorín. Obchádzame hrobky úctyhodných mešťanov Ľvova, ležia tu potomkovia Poliakov, Chasidov, Lemkov, Nemcov, Ukrajincov, grobowiec familie Raczewszkych, grobowiec Seweryna Goszczyńskeho, romantického básnika, revolucionára a kultúrneho dejateľa, krypty, záhrobné katedrály, hotová manifestácia umeleckých slohov byzancia, gotika, barok, romantizmus, secesia, moderné umenie... a prvkov rozetové okná, balustrády, slepé arkády, cimburia, atiky, priečelia, štíty, vlysy, edikuly, pilastre, filary, basreliéfy. Niektoré stavby sa rozpadávajú, ako keď prudko zhorí papier a ešte chvíľu po zuhoľnatení zachováva tvar a potom, po jemnom závane vetra sa rozpadá, rúti do seba. V strede cintorína, z bujarej burinovej zelene vyčnieva plejáda pieskovcových sôch, prevažne ženských postáv zhrbených pod nápormi smútku, objímajúcich kríže či vysoké kamenné stĺpy (akoby sa na ženské telo dalo umiestniť viac žiaľov). Na jednom z pomníkov sa po kamennom stĺpe ovíja strašidelná kamenná ruka, kým na vedľajšej krypte pokojne lúska oriešky hrdzavá veverička... Ličakiv, to je aj krajina Chirico : na hrobe osadená mramorová ženská hlava s exaltovaným výrazom a rozviatymi dlhými vlasmi, veľká ako altánok, pred ňou tabuľa, ktorá oznamuje, že predobrazom diela bola reálna žena, umelkyňa, umrela ako 56-ročná, v novšej časti nekropoly sú ďalšie dynamické postavy z čierneho mramoru, akoby štyrikrát Majakovský ide o podoby štyroch mladíkov, ktorí sa zabili na aute, hneď vedľa odpočíva matka s dcérou, zahynuli, ako nasvedčuje reliéf vytesaný na náhrobnom kameni, v potopenej lodi, je tam ale aj hrobka podobná lakovanému kuchynskému kredencu či naturalistické fotky mŕtvych v gýčových rámoch, ledabolo zavesené na kovaní náhrobku, mreži či kríži. Na čerstvých hroboch sa vynímajú obrovské vence v zlate, tesne pod cestou, pri múre cintorína vidieť pieskovcové hrobky pomaly bez kontúr, patrili tým menej bohatým, prerastá ich zeleň... No krajina Chirico pokračuje aj v centre slnečného mesta, kde z chodníka vyrastá, ach, živý človek, mladý muž s krásnou tvárou, ktorému čosi odrezalo zožralo? vojna? nohy takmer do pása (v zakázanom kontraste, ktorý ani nie je možné vysloviť, pripomína známu sochu v inom meste), v očiach má hrdosť a veľký hnev, pomstychtivý Boh odkázaný na almužnu... A ďalšie takmer surreálne veci. Na jednom dome napríklad svieti tabuľka s nápisom Zväz Ukrajiniek Ukrajiny môže vôbec existovať aj takáto organizácia? Kto nevie o dejinách Ukrajiny, len ťažko pochopí... je očividné, že môže, sídli v obyčajnom dome na periférii starého Ľvova a má neobyčajnú bránu, ako keby tesne pri dome pristála z farebného skla a kovu skonštruovaná kozmická loď veľkosti osobného auta, alebo sa nejakým zvláštnym pôsobením gravitácie zdvihla do povetria časť Gaudího chrámu v Barcelone a spadla priamo ku vchodu dvojposchodového domčeka. Na periférii mesta, kde niektoré krásne domy už dobehla entropia, si niekoľko ukrajinských babiek rozložilo na novinový papier, priamo pozdĺž 115

116 chodníka, maličký trh s hubami, fazuľovými strukmi, slivkami, otlčenými jabĺčkami, kôprom... V ľvovských či lvivských zlatníctvach predávajú dievčatá v elegantných bielych blúzkach a tmavých sukniach, vyzerajú skôr ako letušky, v naposledy secesne prestavanom hoteli George nás víta hrdá a krásna recepčná s dlhým medeným vrkočom, bývali v ňom Balzac, ale aj Richard Strauss, Maurice Ravel, Franz Liszt, a tiež monarcha František Jozef I. Hotel George stojí v strede Ľvova, má svoju gráciu a nádhernú zlatolistú výzdobu, je to luxusné bývanie s dobrou cenou... Centrum má skvelé a cenovo dostupné jedálne a bufety, aj talianske cukrárne, ktoré sa môžu porovnať napríklad s tými v Terste. Podvečer sa mesto vyzdobí živými sochami mýtických bytostí a olympských bohov, ľvovskými ulicami kráčajú mladé dámy oblečené v dobových krinolínach s košíčkami medovníkov, lízaniek, kvetov, do toho sa vyroja víly s hodvábnymi krídlami a pozývajú turistov na výstavu, koncert, do divadla... Krása ľvovských námestí, ulíc a domov vyrástla z rozmanitosti kultúr, ktoré v meste prebývali, zo zápasu, ktorý medzi sebou viedli, no tento zápas nebol zápasom, v ktorom sa bojovalo do krvi, zraňovalo a zabíjalo. Tu sa bojovalo inými zbraňami takými, ktoré nám poskytuje krása. Bol to boj o to, kto postaví krajší väčší - úžasnejší kostol či dom, až nakoniec musela radnica prísne určiť rozmery domu a určila ich pre všetkých rovnako, bez rozdielu tri poschodia (a dosť!), v každom poschodí tri rovnako veľké okná (a dosť!), preto je historický Ľvov taký pravidelný, a preto je taký rozmanitý, čo dom, to krásny zhmotnený sen... A na celej ceste ma okrem ľudí, umenia a obdivuhodnej flóry sprevádzali aj zvieratká. Hneď ráno pri odchode z Bielych Studničiek sa mi, ako veľký zelený nebojácny konárik, posadila na tašku modlivka, hľadeli sme jedna druhej do očí, povedala som jej Choď, leť, lez!, ale ona ani muk, ani hnúť, musela som ju vziať do ruky a položiť do trávy. Dotyk modlivkinho tela bŕŕŕ. Plus iný dotieravý hmyz... a všelijaké nepozorné vtáky... alebo štyria dunčovia obkrútení okolo benzínových čerpadiel; zdalo sa, že každý má svoje vlastné strážne miesto. No a na konci cesty sa nám ani šťastie nevyhlo... určite stálo pri nás, keď nás s Fyzikom len o krídlo minula babôčka admirálska

117 Koncept skladiska, skladisko konceptov Peter Macsovszky: Tantalópolis Bratislava: Drewo a srd, 2015 Gustave Flaubert vraj túžil napísať román o ničom. Veľký epický útvar, ktorého jediným námetom by bolo: Nič. Akiste si uvedomoval, že jeho ambícia je nesmierna; azda tušil, že v jej realizácii by mu nepomohla ani irónia. O sto rokov neskôr J. L. Borges píše Alef a na ploche krátkej povied - ky sa pokúša evokovať literárny (či magický) prostriedok, ktorý by umožnil uvidieť a zachytiť všetko, každý milimeter ľudskej planéty. Drobný epický útvar, ktorého jediným námetom by bolo: Všetko. J. L. Borges si nepochybne tiež uvedomoval nesmiernosť tejto ambície, avšak pristupoval k nej už s typickou post - modernou iróniou. Tak či onak, veľká literatúra si nekladie malé ciele. Pri čítaní Macsovszkého Tantalópolisu si môže čitateľ utvárať najrôznejšie predstavy o autorskom záme - re. Prevládajúci dojem by sa však dal zhrnúť ako zdanlivo prekvapivá kombinácia flaubertovskej a borgesovskej intencie. Peter Macsovszky totiž ukázal, že veľký román o Ničom (špe - cifickom, konkrétnom) je možné dosiahnuť práve prostredníctvom neúnavnej vôle opísať všetko, aj zdanli - vo banálne a nepodstatné, čo hrdinu na jeho púti (či v jeho blúdení) svetom postretne. Dôslednosť tejto snahy o vyprázdnenie svedčí o literárnosti (ambíciách) Macsovszkého najnovšieho diela. Nuž, literatúra. Tá je prítomná aj v motivickej rovine od začiatku, už od raného detstva protagonistu a rozprávača románu, Szoborkaya. Hneď v prvom odseku sa protagonista odvoláva na iné knihy a upozorňuje tak čitateľa na šušťanie papierom. V mysli sa mu vynárajú rojčivé spomienky na detstvo, tie zožltnuté fotografie (na ktoré odkazuje aj úvodný citát z Mačacej hry Istvána Örkényho), takmer vždy späté s knihou, ktorú v tom-ktorom období Szoborkay práve čítal. Nejde ani tak o fikciu, dobrodružné romány a pod., ide skôr o publikácie populárno-náučné, cestopisné a umenovedné. Špeciálne miesto medzi nimi zastávajú knihy o výtvarnom umení, ktorého interpretáciám rozprávač venuje nemálo pasáží, ako je u Macsovszkého dobrým zvykom. I keď nevieme, prečo práve tieto úvahy tvoria rámec rozprávania, akosi nás to netrápi. Szoborkayova obsesia či maniera vytvárať si pri čítaní správnu (pre danú knihu najvhodnejšiu) atmosféru či už oblečením, hudbou, alebo konzumovaným občerstvením, je prejavom akéhosi estétstva, samoúčelného potešenia. Táto bizarná zacyklenosť v odprírodnenom svete cestopisných kníh a cudzokrajných fascinácií kontras - tuje s prejavmi tej najhrubšej prítomnosti prírody (fyzickosti, telesnosti) v aktuálnom pôsobisku hrdinu (vedca), vo fiktívnom meste v brazílskom vnútrozemí Tantalópolise. V noci tu počuť tie najdivokejšie zvuky zvieracej i ľudskej džungle, zvyky a správanie miestnych sú občas, mierne povedané, necivilizované; džungľou je aj absurdná spleť byrokratických formalít, ktorú je hrdina nútený absolvovať ešte aj pri kúpe obyčajnej záchodovej dosky. Skrátka, páchnuca realita vs. duchovno, náboženstvo, umenie. Leitmotívom, vinúcim sa naprieč celým textom, je práve telo a telesnosť, konkrétnejšie, hrdinova neschopnosť cítiť svoje telo, stotožniť sa s ním. Táto averzia je možno prejavom celkovej nechuti protagonistu z vlastnej (ne)existencie. Ostatní sa 117

118 správajú vo svojich telách prirodzene, sú s nimi spokojní, Szoborkay nie: odtrepe sa do božieho zapadákova, uteká a zároveň sa stále hľadá, nie je si však celkom istý, čo vlastne a či vôbec niečo: Jasne cíti, že necíti. [...] Nie takto by chcel cítiť. Ale možno inak sa nedá a aj iní cítia takto; takéto cítenie nazývajú ľudským cítením. (s. 43). Neukotvenosť vo vlastnom tele súvisí s otázkou krehkej, nestabilnej identity. Hrdina vyrastal bez otca, nič typicky mužské ho nezaujalo. Ako dospievajúci sa zasa pri hľadaní svojej identity pokúša o kresťanskú mystiku, akoby nechcel mať nič spoločné s telesným pachom seba či iných duch musí zvíťaziť nad matériou! Vedomie nepotrebuje telo, stačí mu jediný orgán určený na pozorovanie (s. 85). Odpoveď na otázku, prečo sa Szoborkay ocitol práve v Tantalópolise, môže mať teda aj iný rozmer: aby sa tu, v tropickej vyhni prírody (fyzis), v podpazuší trópov (s. 140) stal skutočnejším. Brazília, krajina ustavičného zápasu s prírodou, pohybujúca sa medzi zápchou a hnačkou (s. 116), ho má priam mysticky priviesť späť k vlastnému telu, čiže k prírode (prirodzenosti?) vo vlastnom vnútri. Variácie tohto motívu poukazujú na to, čo by psychológ nazval nedostatok sebavedomia, až komplexy. Szoborkay neverí v seba samého a nevie teda ani realisticky odhadnúť svoje schopnosti. No keďže literárny subjekt nie je predmetom psychológie, Szoborkay vie, že sebavedomie je len stará hnedá skriňa, nič zvláštne sa v nej nenachádza a čím viac starne, tým menej ju otvára. (s. 194). Skutočnou príčinou, ktorá možno dešifruje aj enigmatický intertext v názve románu je skôr tantalovská túžba naplno si vychutnať. Dužinu prítomného okamihu. A v ňom seba samého. (s. 194). Szoborkay však neverí v reálnu existenciu seba, ani v existenciu druhých, amorfných bytostí zo želatíny s nepochopiteľnými výčnelkami (s. 195), ktorá by bola totožná so zdaním, prítomnosťou. Stav jeho vedomia hraničí s prípadom pre psychoanalýzu: v krásnej žene ihneď neomylne identifikuje zapáchajúce podpazušie, rozkladajúcu sa potravu v žalúdku a tvrdú alebo mäkkú stolicu. Dohoda, podľa ktorej sa budeme k sebe správať, akoby sme to nevedeli, ba akoby táto realita vôbec nejestvovala, sa mu zdá znepokojivo krehká. Zdá sa však, že celý tento tematický komplex telesnosti nereprezentuje v skutočnosti nejaký autentický, existenciálny, životný či etický problém, ide skôr o čisto literárny materiál. Čo to presnejšie znamená, nám opäť naznačuje autor sám vo svojej kunsthistorickej reflexii: Csontváryho maľby sú v prvom rade abstraktné a že postavy. Rastliny. Krajiny. A budovy sú. Len zámienkou. Skutočným posolstvom tu nie je námet, ale prekvapivé, enigmatické rozmiestnenie farieb. A foriem. (s. 143). Celková poloha románu by sa tak dala charakterizovať ako ironická, hravá (či herná), prezentujúca akúsi premyslenú manieru, pózu, masku, štylizáciu. Ma - csovszky vytvára plochý priestor, podobný stredovekému priestoru symbolov na maľbe. Jeho zámerom nie je psychologická hĺbka a realizmus, ale rozpoznateľná štylizácia. Množstvo zdanlivo zbytočných detailov, exkurzov, návraty niektorých kľúčových motívov (Szentkuthy a Csontváry, hluk z ulice, telesnosť kontrastujúca so snahou po duchovnom povznesení atď.) vytvárajú ornamentálnu tapisériu malebných škvŕn zdanlivo neplánovane rozmiestnených na ploche textu. Postoj či gesto rozprávania sa vyznačuje typicky postmodernou sebareferenčnou reflexiou, autotematizáciou vlastného písania. Pracuje so stratégiami metatextovosti či metanarácie, keď sa rozprávač zdvojuje a komentuje vlastné slová: Opäť nespavosť! Čo už, je to vďačný motív. Nespavosť: zá- 118

119 chytný výčnelok na stene rozprávania, oporný bod, do ktorého stačí oprieť palicu a. A? (s. 99); Ale čo! Priehlbiny sa vynárajú? Veď nech. Nech si čitateľ užije zamak lyriky. (s. 113). Ak v knihe Mykať kostlivcami autor tematizuje napr. motív nenapísaného románu a vo fiktívnej nevere s priateľkou hlavného hrdinu nechá vystúpiť reálneho slovenského spisovateľa Petra Bilého, v Tantalópolise sa ako jedna z epizodických postáv mihne sám Macsovszky. V interpretácii Szentkuthyho a Csontváryho diel môžeme čítať miniatúru jeho vlastného textu: [...] a hoci v celej knihe nedôjde k žiadnemu plnokrvnému dobrodružstvu, čitateľ predsa len nadobúda pocit, že ako v mrákotách blúdi amazonským pralesom. (s. 87). Podobne sebareflexívnym je i odkaz na Szentkuthyho románové maškarády, ktoré sú mienené ako súpis vecí sveta (s. 177). Uvedomovanie si fiktívnosti textu je pritom späté nielen s intertextualitou (početné explicitné odkazy na beletriu i odborné knihy), ale aj s deficitom, zámerným stíšením, ba až amputáciou príbehovosti, a tým aj s absenciou zjavnej, frapantnej pointy. Kde niet príbehu, niet ani okov, píše sa v knihe (s. 151), a rozprávač chce vskutku za(u)jať pozornosť inak, prebúdza v čitateľovi iný druh sústredenia. Nečíta ho preto, aby mu rozumel. Čo presne chce autor povedať a ako na seba myšlienky nadväzujú? To je druhoradé. (s. 269), vyhlasuje rozprávač opäť na margo barda maďarskej literatúry Miklósa Szentkuthyho. Drobné, do seba zakuklené príbehy a anekdoty sa kladú na veľké plátno bez epických oblúkov pomyselnej celkovej zápletky, tiahnucej sa naprieč nimi. Načo aj. Veď život je plynutie výjavov, a písanie tiež; míňajú sa a stretajú v zrkadlení príznačnom pre biologickú kompozíciu, ktorá je nadradená kompozícii panpermutačnej i magnetickej, ako sa takisto dozvieme v knihe. Kým v predchádzajúcej próze Želáte si novú kúpeľňu (2012) Macsovszky načrel väčšmi do surreálne fantazijného, absurdne-bizarného registra Hromo - zvonára či Frustraeónu, Tantalópolis má predsa len bližšie skôr k civilnejšej a výpovednejšej próze Mykať kostlivcami, ale zároveň mu chýba jej uchopiteľné, konkrétne posolstvo. Na druhej strane teda nadväzuje aj na autorov predošlý román: byrokratická hyperbola a bizarnosť niektorých situácií pripomínajú Márquezových Sto rokov samoty podivnú magicko-realistickú geografiu na rozhraní reality a fantázie, sna a bdenia, vážneho a groteskného. Knihu Mykať kostlivcami kritici označovali za akéhosi slovenského Ulyssesa. Opité putovanie ulicami Amsterdamu počas jediného dňa, v ktorom sa ako v zrnku piesku dôsledne zrkadlí celá púšť. Koncept a skladisko, ako sa vyjadril Jaroslav Šrank, dlhoročný Macsovszkého redaktor (v diskusii Literárny kvocient, , Café Berlinka). Tieto dva pojmy azda najlepšie vystihujú metódu jeho písania. Súpis vecí sveta ako koncept. Recidívy odložených spomienok minulosť silnejšia ako prítomnosť, lebo dávno trvá (s. 119, zvýr. P. M.). A Szoborkay vie, že nadíde deň. A urobí ďalší krok. Naspäť. (s. 73). Nedočítané DANIEL KOVÁČIK Jana Beňová: Honeymoon Bratislava: Marenčin PT, s. r. o., 2015 Keď čitateľ nazrie do útlej knihy s názvom Honeymoon, zistí, že je v skutočnosti ešte útlejšia: okolo slov a viet ostalo neobvykle veľa priestoru. Na samom jej začiatku je pre nedočkavcov stručná informácia, o čo pôjde a ako to pôjde: Rozhodne sa začať si písať den- 119

120 ník. Spätný denník. (s. 9, zvýr. J. B.). Takže denník? Treba upresniť: Staršie spomienky sa miešajú s formou, obdobie pred chorobou so zápiskami z nemocnice. (tamže, zvýr. J. B.). A čo jazyk a typ písma, líšia sa od seba staršie spomienky a aktuálne zápisy jazykom, typom písma? Nelíšia sa jazykom ani typom písma. (tamže, zvýr. J. B.). Len - že toto všetko by každý skôr či neskôr pochopil aj bez takejto svojráznej pomôcky. Išlo najmä o podobné ozvláštnenie, aké predstavujú poznámky pod čiarou, písané akože milencom Matém, na ktorého rozprávačka spomína. Máme totiž pred sebou knihu o vzťahu, láske, ale aj o cestách-necestách. A máme tu zároveň knihu ukotvenú v iných knihách, plnú otvorených i rafinovanejších narážok na rôznych spisovateľov, najmä bítnikov, ktorých ducha evokuje okrem ich priameho pomenúvania a spomienok na New York aj (zámerne) neoriginálne používanie spojky and v prúde rozprávania o vcelku nebítnických veciach v rámci deja, ktorý ani nie je dejom to nemá byť výčitka, ale skôr súborom situácií. Dominantná je situácia pacientky v nemocnici, tá je príležitosťou na zaznamenávanie zaujímavých i nezaujímavých výrokov spolutrpiteľov i personálu, no najmä je to šanca zaspomínať si. A tak sa v tejto poetickej knižke okrem iného zrazu ocitne aj politika, pamätné udalosti súvisiace s útekom východných Nemcov cez Maďarsko do západného Nemecka. Ktovie, či naši zmanipulovaní občania autorke vôbec uveria, že kedysi sa naozaj utekalo na dekadentný Západ, a nie do Moskvy. Knihy (aj) o nemocniciach, ak nie sú písané ako plytké bestsellery, ale ako otvorené úprimné sondy a svedectvá citlivého, vnímavého človeka, bývajú silné a čitateľa zasiahnu, nech by sa bránil akokoľvek húževnato, lebo väčšina čitateľov nepochybuje, že sa v nemocnici skôr či neskôr ocitne. Navyše, ako rozprávačka správne uvádza: Nemocnica je dobrá vec, ale nepomôže. (s. 13). Tá rozprávačka ktorú naivný čitateľ nevdojak stotožňuje s autorkou, ako keby jej chcel nakúkať kľúčovou dierkou do súkromia sa prekvapujúco ľahko a rada necháva unášať asociácia - mi, ad hoc sa ponúkajúcimi (lacnými) spojeniami či prvotnými nápadmi, viď prípad, keď ju zrejme pálilo v chorej nohe: Moja noha je nora. Maličkí obyvatelia si založili ohníky. Chlapíčkovia opekajú vola, rozlieva sa chladné biele. (s. 17). Problém s dolnou končatinou, čiže dôvod pobytu v nemocnici, v knihe nie je bližšie špecifikovaný, nájde sa však istý náznak v súvislosti s partnerskou hádkou, keď Oona (pekné meno) s milencom vzlietajú a bombardujú, vzápätí nasledujú výbuchy, granáty, bomby, míny, ohňostroje a jedna z črepín uviazne pod členkom (s. 20). Táto pravdepodobne metaforická črepina dostala rozprávačku do reálnej nemocnice, hoci napokon sa ukáže, že všetko je asi inak. To bude možno pointa pre tých čitateľov, ktorí sa bez nej skrátka nezaobídu. Napokon, Jana Beňová kdesi povedala, že toto je knižka s tajomstvom, ktoré možno zvráti celú interpretáciu príbehu niekde pred koncom. Tajomstvo azda zvráti interpretáciu príbehu, ale nie tak trochu rozpačitý celkový dojem z knižky, ktorej autorka venovala sústredenú pozornosť každej drobnej, aj jednoslovnej vetičke, okrem iného iste aj preto, že jednou z metód, ako zvýšiť významnosť a nebodaj aj závažnosť inak neveľmi závažných slov, býva výroba jednoslovných viet. Lenže táto metóda nezaberá vždy. A keď sústredenosť poľaví, nastupuje úporne hraná artistnosť: Miestnosť napchatá prázdnotou, prázdnotou všetkých tých cudzích a nezmyselných existencií. (s. 86). A prišiel rad aj na literátske meravôstky typu: Popchnuté smerom 120

121 k hltaniu? (s. 37). Niektoré vety a udalosti sa refrénovito opakujú, znovu a znovu sa vynárajú, najmä však informácia krútia sa mi oči (s. 21, 37, 51...). Žeby to mala byť dôležitá stopa? Napokon nebol problém s nohou, ale so závratom? A skutočným alebo metaforickým? Vyskytnú sa tu i tam aj banality, ktoré majú význam jedine pre milenca a rozprávačku, čo vlastne najlepšie vystihla sama autorka v poznámke pod čiarou číslo 37 na strane 104, prečítajte si ju, oplatí sa. A napriek sympatickej stručnosti, úspornosti výrazu sa predsa len pritrafia zbytočné vety: To, čo sa na tvári mesta zvykne meniť raz za dve-tri generácie, sa tu zmenilo v priebehu jedného jesenného týždňa. Čas v meste ubiehal extrémnou rýchlosťou. Odsýpalo to. (s. 28). Keď sa v meste čosi mení v priebehu týždňa, a nie za dve-tri generácie, je jasné, že čas ubieha extrémnou rýchlosťou, takže to skrátka odsýpa. Ale napísať tri vety namiesto jednej nie je zakázané. Horšie bolo, že pri dvadsiatej ôsmej strane knihy som sa zasekol a v čítaní pokračoval až o mesiac, lebo zmeny na tvári mesta síce odsýpali, ale kniha nie. Je síce lákavá svojimi časťami, ale nie výsledným celkom, chýba niečo, čo by ju popchýnalo k cieľu. No a niekedy som mal už-už nutkanie ozvať sa do ticha mojej čitateľskej kobky a na diaľku pomôcť rozprávačke pri jej hľadaní odpovedí na nástojčivo kladené, avšak malicherné otázky: Ako dlho človek vydrží bez objatia? Ako dlho bez slova? (s. 35). Nuž, ak je nenáročný, tak veľmi dlho. A hoci aj ako krt (tamže). Ale dosť bolo frflania: Honeymoon ponúka okrem drobných chybičiek krásy viac toho vydareného, zaujímavého či zamyslenia hodného. Škoda, že som okrem vety z dvanástej strany zatiaľ nič také necitoval. Túto knižku však budem neraz otvárať znovu a pripomínať si niektoré prekvapujúce myš - lienky, napríklad: Láska sa vraj končí, keď si dvojica prestane vymýšľať samu seba. (s. 13). Presne v tomto zmysle spolu s Matém konštatujem, že som Oonin zápisník ešte stále nedočítal do konca. (s. 38). Od baroka k baroku Dušan Šimko: Mramor a granit Bratislava: Kalligram, 2015 BALLA Dušan Šimko patrí k prozaikom, ktorí na našu, najmä nedávnu realitu (mys - líme obdobie po r. 1945) nazerajú zvonka, z prostredia emigrácie, v ktorom sa už naplno etablovali, no kontakt so Slovenskom nestratili, ani záujem o naše dejiny či osudy ľudí, prežívajúcich predovšetkým neľahké časy totality. Potvrdil to aj vo svojom najnovšom románe Mramor a granit, ktorého dej sa odohráva v rokoch 1953 až 1962 výlučne v českom prostredí. Začína správou, ktorú neznámy hlas v telefóne zvestuje akademickému sochárovi Otakarovi Švecovi, s obsahom takpovediac danajským práve on a jeho tím vyhral konkurz na výrobu sochy generalissimovi Stalinovi v Prahe na Letnej. S touto románovou skutočnosťou sa nepriamo spája aj osud hlavnej postavy prózy, mladej kunsthistoričky a reštaurátorky Barbory Paukertovej, ktorá má za úlohu pre pamiatkový ústav preskúmať a zdokumentovať stav barokových sôch v Kukse pri Dvůr Králové. Na objednávku čudáckeho grófa Šporka ich vytvoril vynikajúci sochár toho obdobia Matyáš Bernard Braun. Barboriným spolupracovníkom je postarší fotograf Janda, ktorý bol už pred II. svetovou vojnou poverený zhotovením časti fotodokumentácie k výstave o pražskom baroku a umení v Čechách; otvorenie výstavy prebehlo tesne pred Mnícho- 121

122 vom. Ide teda o dvojicu ľudí zasvätených do problematiky umeleckých pamiatok z uvedeného obdobia, neskôr sa k nim pridáva kastelán z bývalej nemocnice a celého bývalého grófskeho sídla v Kukse. Postavy prežívajú tiesnivú atmosféru románovo zachyteného obdobia, vznik - ne (tak trocha nepravdepodobná) kamarátska trojka bez hlbšieho citového, resp. erotického iskrenia. Mohli by sme to chápať, povedzme, ako autorov zámer aj takto naznačiť ponurosť doby, v ktorej sa dej románu odohráva, pričom na Letnej vzniká obludná kamenná fronta na mäso ako Stalinovo súsošie pomenovali bežní ľudia. A hoci Barbora s Jandom prežívajú aj Valpurginu noc, s trochou alkoholu a náznakom erotického napätia, náznak ostáva naozaj iba náznakom a ako poznamenáva sám autor, až kastelán s Barborou (by) mohli túto naznačenú hranicu erotickej príťažlivosti prekonať, aj keď len vo vnútornom monológu fotografa. Tento latentný kontrast nie je jediný, s ktorým autor v románe pracuje. Za základný považujeme kontrast medzi kamenným svetom (odtiaľ názov románu) geniálneho umelca Matyáša Brauna, ktorý vytvoril ojedinelý komplex barokového umenia v Kukse a blízkom Novom lese (ako sa dozvedáme: na základe objednávky štedrého i čudáckeho mecenáša grófa Františka Antona Šporka, nábožensky založeného, no znepriateleného s jezuitmi, ktorí sídlia neďaleko jeho panstva), a monumentom vznikajúcim rýchlym tempom nad Prahou, ktorý v podstate takisto patrí do baroka no toho stalinského. Do Braunovho preduchovneného sveta zasvätene preniká nielen Barbora, no rozumejú mu aj jej dvaja spoločníci, a práve tak chápu, čo všetko súvisí s novovznikajúcim pamätníkom pod kuratelou KSČ, resp. priamym dozorom prezidenta Zápotockého, vyučeného kamenára. Aj tento moment možno chápať kontrapunkticky na jednej strane stojí mecenáš Špork, postava oprášená z minulosti, ktorý sa kedysi zaslúžil o vznik skutočných umeleckých hodnôt, na druhej strane, v trpkej prítomnosti, je mecenášom vzniku obludného súsošia ľudovodemokratický štát na čele s KSČ. V Kukse a okolí, vo svete majstrovských výtvorov M. Brauna, nachádzajú všetci traja protagonisti románu svojrázny exil, únik pred ubíjajúcou realitou svojho času. Jej obeťou sa nakoniec stal aj sám tvorca Stalinovho súsošia, majster Otakar Švec. Švecov románový osud (stvárnený aj podľa životnej, teda mimoliterárnej predlohy) je taktiež plný kontrastov a protirečení. V medzivojnovom období zaujal európsku umeleckú verejnosť svojou futuristicky vyznievajúcou sochou muža na motocykle, vystavenou v Paríži, no povojnové časy ho priviedli až k návrhu ominózneho súsošia. Švecova samovražda krátko po odhalení pražského pamätníka akoby anticipovala neskoršiu likvidáciu jeho výtvoru, ktorá sa odohrala, rýchlo a tajne, v roku 1962 (hoci fotograf Janda stihol tento akt predsa len nafotiť). Skutočné príčiny tohto rozhodnutia aj jeho vykonania tkveli najmä v uvoľnenejšej spoločensko-politickej situácii. Okrem iného autor na dokreslenie atmosféry využíva známe fakty, týkajúce sa 50. a začiatku 60. rokov, ktoré poznačili životy všetkých ľudí vo vtedajšom Československu. Išlo o zmanipulované monsterprocesy s rozsudkami smrti nad nepriateľmi ľudu, dôsledky menovej reformy z r. 1953, t. j. krátko po smrti Stalina a Gottwalda, či udalosti v Maďarsku z r Naznačuje i tiesnivú atmosféru na pracoviskách, spôsobenú nezmyselnými čistkami, ako aj udavačské praktiky a ovzdušie plné nevraživosti a podozrievania. Autor čitateľa zasvätene sprevádza dejinami umeleckých skvostov z dielne 122

123 M. Brauna. Príslušné pasáže (v podaní najmä Barbory, už menej fotografa Jandu) niekedy pôsobia rozvláčne, s prílišným didaktickým akcentom. Barbora za prispenia dvojice svojich priateľov odhaľuje svet Brauna a Šporka či dôvody vzniku celého barokového komplexu s vášnivým zaujatím, kontras - tujúcim s pocitmi depresie, ktoré ňou prenikajú, keď sa ocitne v blízkosti Letnej. Vznikajúce súsošie vidí takto: Stalin nad Prahou je akoby novodobý Golem kontrolujúci život v meste pod svojimi nohami. (s. 48). Celou Šimkovou prózou sa klenie pomyselný oblúk medzi večnosťou, ktorú reprezentujú Braunove sochy, hoci aj na tie pôsobí zub času, ale aj nezáujem vtedajšieho režimu o ne, a pominuteľnosťou, ktorú reprezentuje súsošie diktátora so suitou na Letnej to neprežilo ani jedno celé desaťročie. Formálne možno román charakterizovať ako prózu s voľnou kompozíciou, ktorá sa neriadi jednoznačnou chronologickou a príčinnou väzbou. Návraty ku grófovi Šporkovi, sochárovi Braunovi, ale aj iným tvorcom z ich obdobia pôsobia z celkového hľadiska oživujúco, podobne je to s rôznymi mikropríbehmi či spomienkami Barboriných rodičov, fotografa Jandu alebo kastelána na predvojnové i vojnové časy. Šimko využíva kombinovaný rozprávačský princíp v próze prevažuje vševediaci, demiurgický rozprávač. Nie - ktoré kapitolky však autor koncipuje v ich-forme. Napríklad epizódu z väzenia, keď Barbora s matkou navštevujú matkinho brata, ktorého previnenie súviselo s jeho členstvom v retribučnej komisii amerického sektora v Nemec - ku. Ich-formu nájdeme aj v kapitolke, v ktorej sa Janda od svojho vedúceho dozvedá o úlohe dokumentovať barokové pamiatky v Kukse. Tieto vybočenia z rozprávačského modu celého románu sú do istej miery nečakané, no nemožno povedať, že by pôsobili rušivo. Úsmev či údiv však vzbudzujú niektoré menšie autorove lapsusy, spôsobené možno jeho kontaktom na diaľku so súčasnou slovenčinou. Šimko napríklad neadekvátne použil, a to opakovane, výraz kamera v situácii, v ktorej išlo len o používanie fotoaparátu. Slovenčina striktne rozlišuje medzi týmito pojmami, kame - ra sa používa na inú činnosť ako foto - aparát Flexaret, ktorý postava Jandu používa na fotenie. Do textu sa mu tiež až úsmevne priplietol výraz prútkar ; fotograf takto označil kastelána, keď balil Barboru. České slovo proutník, ktoré v danej epickej línii narobilo šarapatu, mal autor predsa len nahradiť pojmom sukničkár, záletník či nebodaj kurevník... Je tiež nepochopiteľné, prečo autor použil kvázi synonymickú formuláciu k luteránom či evanjelikom (s. 59). Neadekvátne vyznievajú aj slovné spojenia generálny sekretár (s. 104) a osobné portfólio (s. 109), každé z iných dôvodov. Celkovo však román predstavuje pútavé rozprávanie o neľahkej, ba až tragickej dobe, spojenej okrem iného aj so vznikom umeleckej pamiatky, o ktorú sa zaslúžili umelci a mecenáši, v románe konfrontovaní s inými tvorcami či dobou ich osudy boli, sú a ostanú rôzne. Autor v rámci tejto konfrontácie čitateľovi ponúkol aj sugestívne vykres - lenú históriu vzniku umelecky výnimočne pôsobivého barokového komplexu, ktorý vznikol zásluhou dvoch osobností vtedajších čias grófa Špor - ka a sochára Brauna. Význam duchovného odkazu pravého baroka nás dokáže povzniesť, kým existencia a osudy stalinského kvázi baroka by nás mali varovať najmä pred nami samými. JOZEF ŠPAČEK 123

124 Systematický spisovateľ a trpezlivá čitateľka (spoločenská hra pre dvoch) Marína Šimáková Speváková: Podoby intertextuality v tvorbe Víťazoslava Hronca Novi Sad : Vojvođanska akademija nauka i umetnosti, 2015 Málokedy má čitateľ taký presvedčivý pocit, že postmoderna je tým primeraným pomenovaním pre literárnu módu od druhej polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia, ako pri čítaní Hroncovho diela. K učebnicovému využívaniu najznámejších postmoderných postupov pridal autor aj medziliterárnu nadväznosť na básnikov moderny T. S. Eliota, E. Pounda a ďalších, ktorí mali k moderne blízko (osobitným spôsobom napr. J. Stacho). Víťazoslav Hronec sa dlhodobo nechával ovplyvňovať eklektickými básňami modernistov, ktorých pomer medzi racionálnym a intuitívnym, medzi intelektuálnym a démonicky podvedomým, ponúkal veľké možnosti, ako literárne, filozoficky, dokonca aj ľudsky na ich dielo nadviazať. Napriek tomu, že ťažiskom názvu monografie je intertextualita, v popredí je viac pozorná čitateľská a interpretačná aktivita bádateľky, M. Šimákovej Spevákovej, z Oddelenia slovakistiky novosadskej Filozofickej fakulty. Hroncovo dielo nadobúdalo význam v jednotlivos - tiach a v dobe svojho vzniku; napokon však prerástlo do monumentálneho projektu, literárnej kroniky jedného muža, ktorý cez seba a svoju skúsenosť zaznamenáva ako svedok veľký ľudský čas (ťažiskovo ) a priestor (slovenský, srbský a vojvodinský). Projekt takého rozsahu a komplexnosti sa stal recepčným problémom, ktorý nezmenšili ani špecifické požiadavky na kompatibilitu medzi autorom a čitateľom (napr. fakt, že autor bol paralelne srbským a slovenským básnikom, nikdy nie však v kombinácii ako slovensko- -srbský autor). Aj preto monografia, ktorá odomyká všetky tri priestorové dimenzie, má mimoriadny význam. Technika intertextuálnej nadväznosti, akú praktizuje V. Hronec, je náročná na čitateľskú pamäť, vyžaduje si trpezlivosť a schopnosť vidieť súvislosti. Šimáková Speváková preukázala veľké odhodlanie a metodicky zaradom odkrýva všetky autorove básnické a prozaické knihy. Spôsob jej vedeckého postupu sa dá prirovnať k práci v archíve (tu v labyrinte kníh), kde na jednu súvislú vetu do monografie treba porovnať, preskúmať a vyvodiť závery z veľkého počtu umeleckých a teoretických zdrojov. Podobne ako pri modernistoch, aj pri Hroncovi je možné zažiť dvojitú rozkoš z textu ; jednu, intuitívnu, ktorú vyhľadáva zážitkový čitateľ, a potom tú druhú, vedeckú, ktorá býva náplňou itinerára na ceste literárneho vedca. Tento pozitívny prístup autorka nepriamo zakódovala aj do svojho textu a dáva nám pochopiť, prečo v bádateľskom úsilí nepoľavuje ani na okamih. Monografiu Podoby intertextuality v tvorbe Víťazoslava Hronca možno čítať aj ako sprievodcu Hroncovým dielom. Šimáková Speváková zvolila stratégiu abo ovo od úplného začiatku, a to nielen v zmysle chronológie diela, ale aj s krátkym úvodom do Hroncovho diela. Aj čitateľ, ktorý mal s Hroncovou tvorbou obmedzenú skúsenosť, sa dostane k základným autorovým súradniciam a môže plnohodnotne pristúpiť k analýze jeho poézie, prózy a denníkov. K sprievodcovskému charakteru monografie prispieva aj vysvetľujúca dikcia interpretácie a detailné objasňovanie jednotlivých spojív nielen priamo ako intertextuálne prepojenie dvoch textov, ale aj ako kontextové umiestnenie v Hroncovom diele, ktoré má často viacnásobnú textovú reflexiu toho is- 124

125 tého podnetu (okrem primárnej umeleckej formy aj v denníkoch, listoch alebo neumeleckej literatúre). Ťažiskom monografie je čitateľská a interpretačná aktivita, pričom teoreticky problém intertextuality autorka ponecháva v jej neproblémovej forme. Opiera sa prevažne o systematicky detailnú prácu chorvátskej literárnej vedkyne D. Oraićovej Tolićovej Teorija citatnosti (1990, v preklade ako Teória citačných relácií), ktorú nevysvetľuje samostatne, ale až kazuisticky v Hroncových textoch. Tie poskytujú nesmier - ne bohatú ponuku vzťahov, ako to Šimá - ková Speváková konštatuje napr. pri próze Pán vzduchu a kráľov syn: Citáty [...] sú textotvornými, štylistickými, semiologickými a metatextovými zložkami intertextuálnych procesov a dialógy s podtextami a prototextami sa rozbiehajú do niekoľkých historicko-civilizačných období. (s. 119). Zdalo by sa, že takáto divergencia sa nedá v úpl - nosti obsiahnuť, ale napokon sa to bádateľke darí aj vďaka dobrej znalosti autorovho diela a vhodnému odčleneniu podstatného od okrajového. Monografia si v konečnom dôsledku zachováva latentne teoretický charakter, ktorý je však prekrytý interpretačným výkladom Hroncových textov a ich intertextuálnej siete. Uprednostnený teoretický aspekt intertextuálnosti v procese celkovej recepcie nepôsobí ako prekážka; je zvýznamnený, ale nie na úkor iných zložiek diela či autor - ských stratégií. Je to zároveň vhodne zvolený aspekt, pretože v skúmaných dielach hrá kľúčovú úlohu, a vzťah k prototextom, ktorý má tiež intertex - tuálnu povahu, odhaľuje mnoho z Hron - cových inšpiračných zdrojov. Skúmanie intertextuality sa tak nepriamo zhoduje s interpretačným profilovaním autora. Stáva sa čoraz väčšou vzácnosťou, keď sa slovenská literatúra a literárna veda obohacuje o slovenské diela v enklávach mimo hraníc Slovenska. Aktuál - ny stav je alarmujúci a vyhliadky do budúcnosti bude treba brať triezvo, bez veľkých očakávaní. Na druhej strane máme stále rezervy v skúmaní už napísanej literatúry, ktorá sa kvôli historickým alebo geografickým vzdialenostiam ocitla mimo dosah bežných recepčných možností. Monografiami, akou je Šimákovej Spevákovej vedecká práca Podoby intertextuality v tvorbe Víťazoslava Hronca, sa toto biele miesto zmysluplne zapĺňa v samom jadre diania, keďže Hronec je ústredným autorom slovenskej vojvodinskej literatúry a súčasne významným slovenským autorom, nehľadiac na miesto vzniku jeho textov. Úspešný vedecký výstup Šimákovej Spevákovej by bol nemysliteľný bez predchádzajúceho dlhého radu bádateľov, ktorí sa Hroncovým dielom a vojvodinskou literatúrou zaoberali (V. Marčok, M. Harpáň a i.). Autorka monografie sa im však vyrovnala a v mnohých ohľadoch výrazne spresnila sémantický a poetologický výklad Hroncovej tvorby. Láska, smrť a haiku Primož Repar: Alchymie srdečního pulsu Ostrava: Protimluv, 2015 Preložil Aleš Kozár JÁN GAVURA Primož Repar môže byť slovenským čitateľom známy zo stránok Romboidu, kde roku 2000 v rámci projektu Časopis v časopise v rozhovore so Stanislavou Chrobákovou predstavil svoje uvažovanie o haiku. V tom čase sa v slovenskej literatúre diskusie o poézii haiku len začínali a autorove výklady, aj príspevok Dimitara Anakieva, prispeli k odbornej reflexii tejto témy i v našom umeleckom prostredí. 125

126 Reparove haiku, ako aj fragment zo spomínaného rozhovoru a doslov v podaní Anakieva môžeme čítať v zbierke Alchymie srdečního pulsu, ktorá vyšla v roku 2015 v českom preklade Aleša Kozára. 1 Už jej názov napovedá, že pôjde o tému, akú by sme pri haiku primárne neočakávali. Zobrazovanie lásky v romantickom zmysle (medziľudských vzťahov) nie je v poézii haiku bežné, ojedinele ju nájdeme u japonských i nejaponských klasikov, samozrejme, zasadenú do prírodnej reality. Pre Repa - rove haiku príznačná zhustenosť a vysoká miera abstrakcie je len málokedy uľahčená tzv. sezónnym slovom (kigo). To najdôležitejšie však tieto miniatúry spĺňajú skutočnosť, pravdivosť. Ono makoto (pravdivosť) a šašei (odraz živo - ta), ktoré sa v haiku rôzne uplatňovali a rokmi transformovali, sa v západnom prostredí síce realizujú inak (poväčšine s väčšou mierou obraznosti), ale stále sú vnímané ako základ ný predpoklad k dosiahnutiu pravého haiku. Skutočnosť lásky je v Reparových haiku spájaná so smrťou. Srdečný puls v názve zbierky odkazuje nielen na metaforu lásky, ale aj na overovanie bytia. Sladkost jen náznakem a vždycky nerozlučně spojená s trpkostí, hovorí jedno z pravidiel haiku šibumi (In: Líman, Antonín: Pár much a já, 1996, s. 13). Realitu zodpovedajúcu horkosti života či doslova zakúšaniu smrti evokujú haiku zo zbierky Alchymie srdečního pulsu dokonale: Okamžik kříží / se s věčností. Slunce přes / tvář krucifixu (s. 65). Extáze noci zatína krás - ně a věčně (s. 37); místa radostí sú narúšané časom hrůz (s. 44); krásný je zároveň hrůzný (s. 45) a pod. Na ploche ohraničenej rytmom go-šici-go, t. j. sedemnástich slabík, dokáže Repar navodiť šťastie a jeho skrotenie až magicky (či alchymicky) trikrát: Jsi boží úsměv / jenže moje slzy / jsou dávno pohřbené. (s. 69) [úsměv slzy; jsi (prítomnosť) dávno (minulosť); jsi boží (život) pohřbené (smrť)]. V každom okamihu lás - ky ukazuje prítomné vedomie smrti. Až sa žiada povedať, že ide o existencializmom formované vedomie subjektu. Hovoríme však o haiku, preto by sme mali uvažovať v medziach zenovej filozofie či taoiz mu, v ktorých sú pochopenie smrti, zmierenie a dosiahnutie rovnováhy základnými princípmi. Napokon, presné pomenovanie filozoficko-náboženské ho pozadia (a najmä v západnom svete) stráca svoj význam, omnoho dôležitejší je zmysel, univerzálna platnosť zisteného. Láska a smrť sa v daných haiku prestupujú, majú dokonca spoločnú rétori - ku (objatie, náruč, túžba, snenie a iné): Strmě se vzpíná / sebevrahova smyčka / k vroucí náruči. (s. 63). Pochopeniu smrti a akceptácii predchádza otvorenie sa jej, a to aj za cenu smútku či bolesti, presne ako v prípade lásky: Líbám tvé oči, / každý smutek zvlášť prosím, / ať mně obejme. (s. 66) alebo inde: Polaskáš moji / bolest. Já zachytím se /tvých bílých rukou (s. 35). Strach zo smrteľnosti je namieste, plodí v nás motiváciu k životu a teda i k láske: Zrodilas tužeb / smrtonosných vzepětí, / smrti šlechetná. (s. 25). Následne prichádza poznanie, že samotná smrť je bezpríznaková, nezaťažená dobrom ani zlom Přehled řezníků: / že v smrti nespatřují / ni dobra ni zla (s. 76) len prirodzene, ako láska, existuje (čím sa dostávame aj k podstate umenia haiku). Praví haidžinovia neobchádzajú určité archetypálne témy z prírodnej sféry. Rovnako v zbierke Alchymie srdečního pulsu nájdeme prírodné motívy v intenciách naznačeného konceptu tvorby, medzi nimi jeden z najčastejšie zobrazovaných v haiku vôbec mesiac: Pojďme dovádět, / jsme jak slunce a luna / na temném nebi. 1 V slovinskom origináli zbierka vyšla v roku 1998, 2. vydanie 2012 pozn. red. 126

127 (s. 56). Japonskou tradíciou je i variovanie slávnych haiku. Květina na skle, / na květu měsíční svit, / s nímž se nesetkáš. (s. 38) by mohlo evokovať známe haiku Macuo Bašó o kvetoch, ktoré kvitnú nikým nevidené. V tomto zmysle ho môžeme vnímať ako vydarenú adaptáciu poznačenú autorovým rukopisom a témou zbierky (láska, smrť). Zároveň z neho pramení pokora, ďalší príznak pravého haiku básne najväčších maj - strov haiku, hoci prinášajú poznania na úrovni veľkých duchovných právd, sa vyznačujú uvedomením si malosti svojho ja v meradle univerza. A ďalšie haiku Primoža Repara hovorí aj toto: Z básní jsem / hvězdy / chtěl mít a stvořil mořské / dno hnán k útesu. (s. 27). Zbierka Alchymie srdečního pulsu je rozdelená na štyri časti odkazujúce k štyrom prírodným živlom. Prvý oddiel nesie názov z vody a obsahuje haiku opisujúce zrod lásky, čítame jej volania, svůdnost hledání (s. 9) a tiché očekávání (s. 10), až po vzájomné odovzdanie: Jeden ve druhém / se stápíme. Sami na / tom božím světe. (s. 30). Druhá časť v ohni je skôr skúškou, spomínanou cestou bolesti a dovŕšením prestúpenia sa lásky a smrti cez spoločnú vlastnosť prirodzenosti: Má milá sladce / jen spi, ať moje krev se / v tobě probudí (s. 42). Tretia časť je božím súdom ( zvedá se boží vítr ), prítomný je pocit strachu zo smrteľnosti. Návrat k zemi sa však končí vlastným tvarovaním skutočnosti, od Boha k subjektu ( moje hereze, názov poslednej časti). Roland Barthes v Empire of signs konštatuje, že haiku zodpovedá budhistickému Mu alebo Satori, ako ho vníma zen, ktorý nemá nič spoločného s osvieteným spočinutím v Bohu, ale znamená prebudenie pred skutočnosťou (s. 78). Reparove haiku realizujú podobnú (náročnú) cestu, v ktorej je dôležité najprv skutočnosť rozpoznať, až potom ju zachytiť, a to všetko bez Božej istoty na záver. Fascinácia jednoduchosťou haiku, o ktorej bolo už veľa napísané, je pri čítaní Reparových haiku utlmená. Podvedome vnímame, že sú výsledkom dlhého procesu. Cieľ onej jednoduchosti, demonštrovať univerzálne poznanie, napriek jedinečnosti zážitku, však dosahujú spoľahlivo. A dodajme, že nie je dôležité, kedy sa daný okamih odohral, pretože pravda, ktorú pomenúva, je nielen univerzálna, ale aj (nádejne) cyklická: Šedé zrnko na / mod - ré skále nebe se / rodí a padá (s. 20). EVA URBANOVÁ Peter Kľúčik Jozef Pavlovič: Števko Drievko a Alen ka z polienka. Mladé letá,

128 píše Jozef Špaček Rudolf Sloboda: Záznamy (2010) Najmenej recenzovaná kniha Rudolfa Slobodu ak vôbec a zároveň sa na nej podieľalo viacero takmer spoluautorov. Nejde len o Otta Havrilu, ktorý knihu zostavil z rozhovorov a Slobodových čitateľských poznámok k prečítaným knihám, ale tiež o partnerov v rozhovoroch, medzi ktorými boli, okrem iných, aj Štefan Moravčík, Jozef Urban, Maroš Bančej, Ivan Mojík, Viera Prokešová, Dado Nagy, Anna Blahová, Helena Dvořáková či Kamil Zbruž. Výpočet uvádzam preto, lebo tón či hĺbka rozhovoru závisí, ako je všeobecne známe, aj od pýtajúcich sa. Rozhovory sú datované a zachytávajú pomerne značné časové rozpätie. Prvý rozhovor je svojím spôsobom výnimočný, bol publikovaný v pamätnom študentskom REFLEXE už v r a Štefan Moravčík ho začal značne nadľahčene Čo pijete, pán Sloboda?, hoci záver je už v úplne inej polohe. Sloboda sa tu vyznáva zo svojej vysokej tvorivej túžby: Chcel by som napísať taký román, ako Joyce napísal Odyssea. Napísať svoju Iliadu. Nad tým uvažujem, aké by to malo byť. (s. 15). Nasledujú rozhovory od r až po rok 1995 a, náhodne alebo štýlovo?, posledný rozhovor pre Študentské listy. Šírka problematiky, ktorá sa v rozhovoroch premlela, je veľmi úctyhodná, veď aká iná by aj u Slobodu mohla byť! Vysoký počet rozhovorov, ktoré poskytol (len v tejto publikácii ich je vyše 40), okrem iného svedčí aj o tom, akým bol Sloboda nevšedným partnerom, hoci sa ústnym tradovaním vedelo o jeho rovnako nevšednom spôsobe života v Devínskej Novej Vsi, a tiež o nie vždy vhodnom čase na koncipovanie rozhovorov pre médiá, resp. o jeho ústretovosti voči médiám v tomto ohľade. Obdivuhodné je aj to, aké množstvo informácií závažného charakteru z ktorejkoľvek oblasti dokázal R. Sloboda uložiť do svojej pamäti v čase, keď sme ešte nemali k dispozícii taký informačný zdroj, akým je všemocný i zradný internet. No možno ešte dôležitejšia ako rozhovory je druhá časť knižky, rozsahom podstatne stručnejšia, v ktorej sú Slobodove poznámky o niektorých pre neho mimoriadne cenných knihách, z ktorých preukázateľne čerpal pri koncipovaní svojich kníh, počnúc Narcisom a končiac Jeseňou. Medzi dielami filozofov, Bibliou, Proustom, Kafkom a niektorými slovenskými autormi má osobitné postavenie kniha Henryho Davida Thoreau Walden anebo Život v lesích, ktorú podľa Otta Havrilu Sloboda nieže čítal, ale priamo žil (s. 303). V týchto poznámkach je nanajvýš pozoruhodné, ako spája ťažké, náročné a hlboké s banálnym, všedným či praktickým. Jeden príklad za všetky ku knihe Zámok sformuloval poznámky ako: Predošlé veci opíšem niekoľkými vetami: intelektuál, či už konkrétne spisovateľ (meria delí a spája) sa OCITNE pod Zámkom. Zachádzajú s ním slušne, dokonca mu hovoria zememerač, ale NEPOTREBUJÚ HO. A ďalej nasleduje úsečné ZÁMOK= CIRKEV (s. 355). Pri tej istej príležitosti však zapísal aj sériu vyslovene všedných poznatkov o byrokracii, ktorú musí bežný človek prekonať pri stavbe, oprave či prístavbe domu, čo s Kafkom, pochopiteľne, veľmi tesne súvisí. Aj pri tejto knihe musíme konštatovať, aká je to veľká škoda, že Rudolf Sloboda v sebe nenašiel viac síl na dlhší život, a teda hádam aj napísanie ďalších kníh. 128

129 František Andraščík: Básne (2011) Tohto autora som si prvý raz zaradil do sféry svojho záujmu po prečítaní jeho prózy Zvedavosť, ktorú stihol vydať v edícii Mladá tvorba v r. 1970, žiaľ, v edícii dnes už len hlboko spomienkovej. Fascinovala ma vtedy už jeho prvá veta, ktorou uvádza svoju grotesknú novelu: Onedlho potom, čo sa v Kocúrkove rozhodli, že po starom žiť nemožno, začal som si baliť kufor. Hlavná postava, rozprávač, do istej miery alter ego samotného autora, sa však z Kocúrkova nevymaní. Spoluobčanmi a svedkami jeho kocúrkovskej story, v ktorej svojrázne reagoval aj na stav našej krajiny po auguste 1968, sú nielen Tesnošil a Riedkošil, ale aj ženy ako Mária a Marta, muži Pavol, Peter, Tomáš a dokonca Majster, čo celkový význam Andraščíkovho rozprávania posúva nielen do aluzívnej, ale aj alegorickej až mýtickej polohy. Veľavravná je tiež posledná veta: Bolo mi zle, keď som pomedzi zasrienené konáre gaštanov uvidel hviezdu, o ktorej som mal dojem, že ma ustavične, nepotrebne a neznesiteľne sprevádza, akoby mi chcela nahovoriť nepríjemnú dôvernosť. (s. 115). Kniha Zvedavosť sa však na dlhý čas stala tou prvou aj poslednou možnosťou, ako stopovať autorove ďalšie kroky v našej literatúre, pretože sa v r celkom nekocúrkovsky ocitol medzi autormi vylúčenými zo Zväzu slovenských spisovateľov. Nevšedná próza i meno jej autora sa mi zasunuli hlboko do povedomia až na príliš dlhý čas; prišli ďalší autori, nové knihy, nové témy, hoci kocúrkovstvo sa v istom ohľade u nás skôr prehlbovalo. Andraščík sa do literatúry vrátil v tichosti, aj bez mojej pozornosti, až v roku 1985, konkrétne básnickou zbierkou Úpenlivé ruky, a to ticho ho, ako nevšedného a zabúdaného, sprevádzalo vlastne až do jeho smrti v apríli A pritom, akého sme v ňom mali autora a najmä básnika! Na druhej strane aj jeho prozaický debut patril k tomu najlepšiemu, čo u nás vyšlo pred nástupom normalizácie. Svoje kratšie prózy vtedy v spomínanej smenárskej edícii ešte stihli publikovať Rudolf Sloboda (Romaneto a Don Juan), tiež Milan Zelinka (Dych) či Dušan Dušek (Strecha domu), ale aj Dušan Mitana (Psie dni a Patagónia) alebo Ivan Štrpka (básnická zbierku Tristan tára). Plnokontúrový portrét Františka Andraščíka však predstavuje až kniha Básne z dielne vydavateľstva Modrý Peter, v ktorej je uverejnené všetko podstatné z jeho básnickej tvorby. Nechýba ani zasvätená štúdia Jána Zambora Horkosť a ústretovosť poézie. František Andračšík je tu na jednej strane predstavený ako autor básní-pásiem, ide napr. o báseň Zaklínanie. V nej, povedané spolu so Zamborom: [...] je imaginárna krajina smrti paradoxne aj priestorom vyslovovania zaklínacích formúl, ktorého zmyslom je život, jeho,stvorenie či vzkriesenie. (s. 214). Táto báseň obsahuje viac ako jasnú alúziu na Guillauma Apollinaira; Andraščík v nej píše nasledovne: Pas - tierka Eiffelka kde, Brána nebeského pokoja / i múry Kremľa, Hradčany, Belehrad, Berlín / Varšava a toľko križovatiek / v krážoch nevedomia (s. 93). Autorova oscilácia medzi príklonom k moderne na jednej strane a pocitom príslušnosti k archetypu je zrejmá, keďže báseň Sedliak som rozhodne nie je gestom či pózou, o čom svedčí celý text: Sedliak som. A keby som mal trebárs panský dom, / vždy a nevyliečiteľne budem sedliakom. / Neraz, nedva ovesil som hlavu, / moja duša bola smútok, telo znôška trápení, / ako osirelá obloha, keď slnko / zanovito do vôd čľupne, / až sa zapení. / Ale ja sedliak som. V snoch vidím / za záhradou zemiak rásť, / môj zemiak, môj protijed smútku i tých trápení, / ovocie ukonaných rúk, ktorým sa / ten zemiak zelení. (s. 110). Rozmernejší text Relativita môžeme podobne chápať aj ako paralelu Andraščíkovho vlastného príbehu, básnickú skratku cesty životom za poznaním, láskou, vierou. Roziahlejšie básne, pretkané prozaickými vsuvkami, nájdeme aj v kompozícii Prís - ne ráno. Samostatne vyšla v r. 1965, po nej nasledovala takisto rozsiahla kompozícia 129

130 Rekviem za živým (1967). Ako pôsobivý protiklad k týmto rozmerným cyklom sú prévertovsky ladené kratučké básne ako napr. Udalosť: Spopolavela. / Kto? / Neviem. Zaujímavo a nenáhodne pôsobí tiež skutočnosť, že básnik dedikuje dve básne Horkosť a Rozlúčka zo zbierky Zaklínanie Milanovi Hamadovi a Miroslavovi Válkovi; zbierka vyšla v r a zásadná polemika medzi týmito dvomi osobnosťami bola vtedy niečím všeobecne známym, pričom Andraščík mal s obidvomi priateľský vzťah. Podľa Jána Zambora sa svojím senzuálnym pocitom horkosti básnik kontextualizuje so Štefanom Krčmérym a jeho horkými piesňami, no možno tu išlo aj o horkosť z pocitu, aký neskôr nadobudol vďaka neľútostnej polemike medzi spomenutými osobnosťami. Andraščíkove silné príklony k ostrej senzuálnosti sú však zrejmé už od jeho prvých básnických zbierok Brieždenie či Prísne ráno. píše nevyžiadaný dokument Marián Grupač a kol.: Súčasná slovenská literatúra po roku Heslár vybraných slovenských literárnych tvorcov debutujúcich po roku 1989 (Martin: Matica slovenská, 2015) Na prednej strane má názov aj s podnázvom 9 riadkov. Na predsádke má názov aj s podnázvom 0 riadkov. Na patitule má názov 2 riadky. Na hlavnom titule má názov 4 riadky. V tiráži má názov s podnázvom 2 riadky. Tiráž má 22 riadkov. Jedna podpora z Ministerstva kultúry SR. Dvaja recenzenti recenzovali v roku Jeden profesor, jeden docent. Jeden PhDr., jeden PaedDr., 2x PhD. Jeden autorský kolektív zo šiestich spoluautorov spoluautoroval od roku 2011 do roku x Ing., 2x PhDr., 3x Mgr., 2x PhD. Jedno vydavateľstvo je tiež jeden distribútor. Jeden návrh obálky a jedna grafická úprava. Jedna zodpovedná redakcia (?). Jedna tlačiareň. Dve telefónne čísla, dve poštové adresy, dve webové stránky, jedna mailová adresa. Jedno ISBN. Jeden predslov. Dvadsať odsekov. Prvý odsek 4 riadky. Druhý odsek 12 riadkov. Tretí odsek 7riadkov. Štvrtý odsek 5 riadkov. Piaty odsek 11 riadkov. Šiesty odsek 8 riadkov. Siedmy odsek 14 riadkov. Ôsmy odsek 10 riadkov. Deviaty odsek 16 riadkov. Desiaty odsek 14 riadkov. Jedenásty odsek 7 riadkov. Dvanásty odsek 6 riadkov. Trinásty odsek 3 riadky. Štrnásty odsek 3 riadky. Pätnásty odsek 12 riadkov. Šestnásty odsek 3 riadky. Sedemnásty odsek 7 riadkov. Osemnásty odsek 6 riadkov. Devätnásty odsek 14 riadkov. Dvadsiaty odsek 4 riadky. Pre ťažiskový význam predslovu sa pri ňom pristavme podrobnejšie a podrobme ho aspoň prvostupňovej objektívnej dokumentácii. Desiaty odsek 14 riadkov. Devätnásty odsek 14 riadkov. Deviaty odsek 16 riadkov. Druhý odsek 12 riadkov. Dvadsiaty odsek 4 riadky. Dvanásty odsek 6 riadkov. Jedenásty odsek 7 riadkov. Osemnásty odsek 6 riadkov. Ôsmy odsek 10 riadkov. Pätnásty odsek 12 riadkov. Piaty odsek 11 riadkov. Prvý odsek 4 riadky. Sedemnásty odsek 7 riadkov. Siedmy odsek 14 riadkov. Šestnásty odsek 3 riadky. Šiesty odsek 8 riadkov. Štrnásty odsek 3 riadky. Štvrtý odsek 5 riadkov. Tretí odsek 7 riadkov. Trinásty odsek 3 riadky. Heslár literárnych slovenských tvorcov sa volá jadro tejto publikácie. Vzorové heslo. 1. Hlavička: autorovo meno, údaje o narodení, prípadne smrti, výpočet oblastí, v ktorých autor pôsobí. 2. Biograficko-bibliografická časť: stručná charakteristika autorovej tvorby + odkazy na zdroje, z ktorých bola charakteristika prevzatá. 3. Po- 130

131 známka k tvorbe: citát (ojedinelo dva citáty) o autorovej tvorbe alebo o konkrétnom diele + odkaz na citovaný zdroj. Na 194 životopisov z heslára spotrebovaných 280 jestvujúcich dostupných životopisov. Za 157 životopismi ako ich zdroj uvedené druhé, doplnené vydanie Slovníka slovenských spisovateľov 20. storočia od autorov A. Maťovčíka, P. Cabadaja a P. Pareničku z roku Za 98 životopismi ako zdroj uvedená voľne dostupná webová databáza súčasných slovenských autorov, spravovaná Literárnym informačným centrom. Za 25 heslami uvedené iné zdroje. Pri dokumentovaní hesiel zo slovníka a z databázy dokumentovanie dokumentuje dokumentárne presne, aj s chybami. Heslár ako celok zostavený výhradne z už existujúcich tlačených a internetových dokumentov. Dokumentovanie internetových dokumentov presne zdokumentované. Internetových dokumentov použitých celkovo 284 za 26 dní použitý 1 zdroj použitý 1 zdroj použitých 24 zdrojov použité 2 zdroje použitých 22 zdrojov použitých 96 zdrojov použitý 1 zdroj použitý 1 zdroj použitých 44 zdrojov použitých 11 zdrojov použitý 1 zdroj použitý 1 zdroj použitých 44 zdrojov použitých 8 zdrojov použitý 1 zdroj použité 2 zdroje použitý 1 zdroj použité 2 zdroje použité 4 zdroje použité 2 zdroje použité 4 zdroje použitý 1 zdroj použitý 1 zdroj použitých 6 zdrojov použitý 1 zdroj použité 2 zdroje. Z 284 internetových zdrojov 1 zdroj získaný , , , , , , , , , a zdroje získané , , , a zdroje získané a zdrojov získaných zdrojov získaných získaných 11 zdrojov získaných 22 zdrojov získaných 24 zdrojov a získaných 44 zdrojov zís - kaných 96 zdrojov historicky najlepší deň v dokumentovaní dokumentov o slovenskej literatúre na internete. Historicky najlepším obdobím na dokumentovanie dokumentov o slovenskej literatúre na internete úsek medzi a V tomto čase zdokumentovaných 255 dokumentov o slovenskej literatúre voľne dostupných na internete. Len na porovnanie, databáza spisovateľov Literárneho informačného centra vznikala približne 15 rokov. Len na doplnenie, dokumentovaný dokument priamo z nej odčerpal v 137 prípadoch. Heslár literárnych slovenských tvorcov po roku 1989 sa začína písmenom A na s. 9 a pokračuje na s. 10 a pokračuje na s. 11 a pokračuje na s. 12 a pokračuje na s. 13 a pokračuje na s. 14 a pokračuje na s. 15 a pokračuje písmenom B na s. 15 a pokračuje na s. 16 a pokračuje na s. 17 a pokračuje na s. 18 a pokračuje na s. 19 a pokračuje na s. 20 a pokračuje na s. 21 a pokračuje na s. 22 a pokračuje na s. 23 a pokračuje na s. 24 a pokračuje na s. 25 a pokračuje na s. 26 a pokračuje na s. 27 a pokračuje na s. 28 a pokračuje na s. 29 a pokračuje na s. 30 a pokračuje na s. 31 a pokračuje na s. 32 a pokračuje na s. 33 a pokračuje na s. 34 a pokračuje na s. 35 a pokračuje na s. 36 a pokračuje na s. 37 a pokračuje na s. 38 a pokračuje písmenom C na s. 38 a pokračuje na s. 39 a pokračuje na s. 40 a pokračuje na s. 41 a pokračuje písmenom Č na s. 41 a pokračuje na s. 42 a pokračuje písmenom D na s. 42 a pokračuje na s. 43 a pokračuje na s. 44 a pokračuje písmenom Ď na s. 45 a pokračuje na s. 46 a pokračuje písmenom F na s. 46 a pokračuje na s. 47 a pokračuje na s. 48 a pokračuje na s. 49 a pokračuje na s. 50 a pokračuje písmenom G na s. 50 a pokračuje na s. 51 a pokračuje na s. 52 a pokračuje na s. 53 a pokračuje na s. 54 a pokračuje na s. 55 a pokračuje na s. 56 a pokračuje na 131

132 s. 57 a pokračuje na s. 58 a pokračuje na s. 59 a pokračuje na s. 60 a pokračuje na s. 61 a pokračuje písmenom H na s. 62 a pokračuje na s. 63 a pokračuje na s. 64 a pokračuje na s. 65 a pokračuje na s. 66 a pokračuje na s. 67 a pokračuje na s. 68 a pokračuje na s. 69 a pokračuje na s. 70 a pokračuje na s. 71 a pokračuje na s. 72 a pokračuje na s. 73 a pokračuje na s. 74 a pokračuje na s. 75 a pokračuje na s. 76 a pokračuje na s. 77 a pokračuje písmenom Ch na s. 77 a pokračuje na s. 78 a pokračuje na s. 79 a pokračuje písmenom I na s. 79 a pokračuje na s. 80 a pokračuje písmenom J na s. 80 a pokračuje na s. 81 a pokračuje na s. 82 a pokračuje na s. 83 a pokračuje na s. 84 a pokračuje písmenom K na s. 84 a pokračuje na s. 85 a pokračuje na s. 86 a pokračuje na s. 87 a pokračuje na s. 88 a pokračuje na s. 89 a pokračuje na s. 90 a pokračuje na s. 91 a pokračuje na s. 92 a pokračuje na s. 93 a pokračuje na s. 94 a pokračuje na s. 95 a pokračuje na s. 96 a pokračuje na s. 97 a pokračuje na s. 98 a pokračuje na s. 99 a pokračuje na s. 100 a pokračuje na s. 101 a pokračuje na s. 102 a pokračuje na s. 103 a pokračuje na s. 104 a pokračuje na s. 105 a pokračuje na s. 106 a pokračuje na s. 107 a pokračuje na s. 108 a pokračuje na s. 109 a pokračuje na s. 110 a pokračuje na s. 111 a pokračuje písmenom L na s. 111 a pokračuje na s. 112 a pokračuje na s. 113 a pokračuje na s. 114 a pokračuje na s. 115 a pokračuje na s. 116 a pokračuje na s. 117 a pokračuje na s. 118 a pokračuje na s. 119 a pokračuje na s. 120 a pokračuje na s. 121 a pokračuje na s. 122 a pokračuje na s. 123 a pokračuje písmenom M na s. 123 a pokračuje na s. 124 a pokračuje na s. 125 a pokračuje na s. 126 a pokračuje na s. 127 a pokračuje na s. 128 a pokračuje na s. 129 a pokračuje na s. 130 a pokračuje na s. 131 a pokračuje na s. 132 a pokračuje na s. 133 a pokračuje na s. 134 a pokračuje na s. 135 a pokračuje na s. 136 a pokračuje na s. 137 a pokračuje na s. 138 a pokračuje na s. 139 a pokračuje na s. 140 a pokračuje písmenom N na s. 140 a pokračuje na s. 141 a pokračuje na s. 142 a pokračuje písmenom O na s. 142 a pokračuje na s. 143 a pokračuje na s. 144 a pokračuje na s. 145 a pokračuje na s. 146 a pokračuje na s. 147 a pokračuje na s. 148 a pokračuje písmenom P na s. 148 a pokračuje na s. 149 a pokračuje na s. 150 a pokračuje na s. 151 a pokračuje na s. 152 a pokračuje na s. 153 a pokračuje na s. 154 a pokračuje na s. 155 a pokračuje na s. 156 a pokračuje na s. 157 a pokračuje na s. 158 a pokračuje na s. 159 a pokračuje na s. 160 a pokračuje na s. 161 a pokračuje na s. 162 a pokračuje na s. 163 a pokračuje na s. 164 a pokračuje na s. 165 a pokračuje na s. 166 a pokračuje na s. 167 a pokračuje písmenom R na s. 167 a pokračuje na s. 168 a pokračuje na s. 169 a pokračuje na s. 170 a pokračuje na s. 171 a pokračuje na s. 172 a pokračuje na s. 173 a pokračuje na s. 174 a pokračuje na s. 175 a pokračuje na s. 176 a pokračuje písmenom S na s. 176 a pokračuje na s. 177 a pokračuje na s. 178 a pokračuje na s. 179 a pokračuje na s. 180 a pokračuje na s. 181 a pokračuje na s. 182 a pokračuje na s. 183 a pokračuje na s. 184 a pokračuje na s. 185 a pokračuje na s. 186 a pokračuje na s. 187 a pokračuje na s. 188 a pokračuje na s. 189 a pokračuje na s. 190 a pokračuje na s. 191 a pokračuje na s. 192 a pokračuje písmenom Š na s. 192 a pokračuje na s. 193 a pokračuje na s. 194 a pokračuje na s. 195 a pokračuje na s. 196 a pokračuje na s. 197 a pokračuje na s. 198 a pokračuje na s. 199 a pokračuje na s. 200 a pokračuje na s. 201 a pokračuje na s. 202 a pokračuje na s. 203 a pokračuje na s. 204 a pokračuje na s. 205 a pokračuje na s. 206 a pokračuje na s. 207 a pokračuje písmenom T na s. 207 a pokračuje na s. 208 a pokračuje na s. 209 a pokračuje na s. 210 a pokračuje na s. 211 a pokračuje na s. 212 a pokračuje na s. 213 a pokračuje na s. 214 a pokračuje písmenom U na s. 214 a pokračuje na s. 215 a pokračuje na s. 216 a pokračuje na s. 217 a pokračuje písmenom V na s. 217 a pokračuje na s. 218 a pokračuje na s. 219 a pokračuje na s. 220 a pokračuje na s. 221 a pokračuje na s. 222 a pokračuje na s. 223 a pokračuje na s. 224 a pokračuje písmenom W na s. 225 a pokračuje na s. 226 a pokračuje na s. 227 a pokračuje písmenom 132

133 Z na s. 227 a pokračuje na s. 228 a pokračuje na s. 229 a pokračuje písmenom Ž na s. 229 a pokračuje na s. 230 a končí sa na s Za heslárom nasleduje vakát. Aj medzi stranami 233 a 292 je zdokumentované poradie, v akom za sebou nasledujú čísla z tohto intervalu. Inak sa tu nachádzajú časti Literárne súťaže na Slovensku, Zoznam vybraných literárnych súťaží na Slovensku s menoslovom ocenených autorov, Vybrané literárne súťaže, ceny a literárne festivaly na Slovensku, Zoznam bibliografických odkazov a Výberový menný register. O zoznamoch súťaží sa píše slovami, ktoré za sebou nasledujú v tomto poradí: Za zátvorkou nasl. slovo zoznam, nasl. slovo je, nasl. slovo koncipovaný, nasl. slovo ako, nasl. slovo dokumentačný, nasl. slovo materiál, nasl. slovo s, nasl. slovo informáciami, nasl.čiarka, nasl. slovo ktoré, nasl. slovo boli, nasl. slovo ochotní, nasl. slovo a, nasl. slovo schopní, nasl. slovo poskytnúť, nasl. slovo organizátori, nasl. slovo a, nasl. slovo vyhlasovatelia, nasl. slovo súťaží, nasl. slovo zo, nasl. slovo svojich, nasl. slovo archívov, nasl.čiarka, nasl. slovo prípadne, nasl. slovo boli, nasl. slovo tieto, nasl. slovo informácie, nasl. slovo prístupné, nasl. slovo na, nasl. slovo internete, nasl. slovo či, nasl. slovo v, nasl. slovo rozličných, nasl. slovo printových, nasl. slovo publikáciách, nasl.čiarka, nasl. slovo zborníkoch, nasl. slovo a, nasl. slovo pod, nasl.bodka, nasl. zátvorka. Nasledujú zoznamy dokumentujúce zdokumentované slová. Náš dokument v priamej nadväznosti na intenciu dokumentovaného dokumentu uvedenú na zadnej strane obalu nemá tendencie byť hodnotiacim dokumentom; primárnym determinantom jeho kreovania bolo predovšetkým a výhradne dokumentačné hľadisko. 133

134 DANIELA BOJNANSKÁ (1960) vyštudovala FF UK v Bratislave, píše básne aj prózu, pracovne sa venuje kultúre znevýhodnených skupín. Doposiaľ vydala 4 básnické zbierky, niektoré vlastným nákladom, naposledy Úžas a/symetria (2016) a dvojjazyčne zbierku haiku s názvom Tri slnká (2014). DEJAN BOGOJEVIĆ (1971, Valjevo) je srbský spisovateľ a výtvarný umelec. Doteraz publikoval 50 autorských kníh, jeho haiku je preložené do 20 jazykov, tvorba zastúpená v početných antológiách. Je nositeľom viacerých domácich aj medzinárodných ocenení, zostavovateľom 5 haiku antológií, redaktorom časopisu pre haiku Cvet šlive a časopisu pre poéziu Tenso, šéfredaktorom literárneho časopisu Akt a riaditeľom vydavateľstva Bogojevićeva izdanja. Žije vo Valjeve. RADMILA BOGOJEVIĆ (1946, Dobrić) je srbská spisovateľka, píše haiku, prózu a poé - ziu pre deti. Publikovala 2 knihy haiku poézie. Jej haiku básne preložili do viacerých jazykov a zaradili do početných antológií. Je nositeľkou ocenenia Mainichi na súbehu v Japonsku. Žije v Rajkovići. LADISLAV ČÁNI (1961) je slovenský básnik a prekladateľ z Vojvodiny. Vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na FF v Novom Sade. Vydal 4 zbierky básní: Glosolália, bibliofília (1992), Zánik chrámu (1997), Kameň na dlani (2005), Izba, o ktorej dom mlčí (2015) a texty piesní Po milovaní (2004). Je spoluzostavovateľom dvoch literárnych antológií a monografie o maliarovi K. M. Lehotskom. Žije v Báčskom Petrovci. ALEŠ DEBELJAK (25. december január 2016) slovinský básnik, esejista, editor a organizátor literárneho života. Prednášal sociológiu kultúry na Ľubľanskej univerzite, bol laureátom Ceny Prešernovej nadácie a dvakrát Jenkovej ceny za poéziu. Publikoval okolo 13 odborných a esejistických kníh a 9 básnických zbierok. V slovinčine mu naposledy vyšla kniha autoreflexívnych básní v próze Ako sa stať človekom (2014). MARKO ELSNER GROŠELJ (1959) je básnik, esejista, autor rozhlasových hier. Vydal 9 básnických zbierok, naposledy dvojknihu Vrnitev k sinjini / Neopisljiva bližina (2014), zúčastnil sa viacerých prehliadok, napr. s hrou Piaty jazdec na festivale experimentálnej rozhlasovej hry v Moskve. KAROL CHMEL (1953) je básnik, prekladateľ, editor, donedávna redaktor vydavateľstva Kalligram. Prekladá z poľštiny, srbčiny, slovinčiny, je autor šiestich básnických zbierok, naposledy: Batéria (2014). META KUŠAR (1952) je slovinská poetka a esejistka, organizátorka literárnych podujatí Metavečeri a Prestol poezije, autorka 7 básnických zbierok. Za zbierku Vrt (Záhrada) získala v roku 2015 Veronikinu cenu za najlepšiu básnickú zbierku. Píše aj filmové scenáre a relácie pre rozhlas. V preklade do slovenčiny jej vyšla básnická zbierka Ľubľana (2004). SLOBODANKA LUKOVIĆ (1938, Bačina) je srbská spisovateľka, tvorí haiku, poéziu, prózu, haibun, doteraz publikovala okolo 20 kníh. Jej texty sú zastúpené najmä v haiku zborníkoch a antológiách a preložené do viacerých jazykov. Žije v Kragujevaci. PETAR MATOVIĆ (1978) je srbský básnik. Po štúdiu literatúry na Filologickej fakulte v Belehrade zakotvil v Požege; v r štipendista poľského Ministerstva kultúry; autor zbierok Komorné veci, Kufre Jima Jarmuscha a Odkiaľ prichádzajú bobry. 134

135 KRISTIJAN MUCK (1941) je slovinský divadelný a filmový herec, režisér a vysokoškolský pedagóg na divadelnej a filmovej akadémii v Ľubľane. Vydal 9 básnických zbierok, naposledy Razgovori v škrlatu (2012), viacero esejistických kníh, píše tiež divadelné a rozhlasové hry a venuje sa výtvarnému umeniu. MAJA NOVAK (1960) je slovinská spisovateľka a prekladateľka, autorka 4 románov a zbierky poviedok Zverjad (Zver), za ktorú získala tzv. malú Prešernovu cenu (1996). Píše najmä science fiction, detektívky (resp. prózu s tajomstvom) a spoločenskokritickú prózu. V súčasnosti sa venuje prekladaniu a ako autorka stálych rubrík publicistike. Žije v Ľubľane. STANISLAV RAKÚS (1940) je prozaik a literárny teoretik, emeritný profesor Prešovskej univerzity. Debutoval románovou novelou Žobráci (1976), doposiaľ vydal 15 kníh. Nateraz poslednou je súbor troch próz, ktorý vyšiel pod názvom Fáza uvoľnenia (2013). Žije v Košiciach. STANISLAVA REPAR (1960) je slovenská a slovinská poetka, prozaička, prekladateľka a literárna vedkyňa, žijúca medzi Bratislavou a Ľubľanou. Je autorka 16 kníh, naposledy zbierky esejí Agonija smisla a dvojjazyčnej zbierky haiku Fabrika na porcelán (2015), a tiež 4 rozsiahlych vedeckých expertíz (napr. projekt EK: QUING). Preložila dvadsiatku knižných titulov, naposledy zo slovinčiny M. Vidmar: Izby a iné básne a do slovinčiny Interiér Š. Strážaya. DRAGAN J. RISTIĆ (1948, Niš, ) je srbský prekladateľ umeleckej literatúry a spisovateľ. Píše poéziu, krátke poviedky (4 knihy), aforizmy (2 knihy) a haiku poéziu (12 kníh). Jeho haiku básne sú zastúpené v početných antológiách a mnohokrát ocenené. Je hlavným a zodpovedným redaktorom časopisu Haiku noviny a predsedom Spolku spisovateľov a literárnych prekladateľov Niša. ZOROSLAV SPEVÁK (1956, Báčsky Petrovec) je spisovateľ a prekladateľ, riadny profesor na Katedre pedagogiky FF Univerzity v Novom Sade, Vojvodina. Je autorom viacerých vedeckých monografií, vysokoškolských učebníc (v Srbsku aj na Slovensku), početných štúdií a článkov. Ako Zoroslav Jesenský publikuje prózu a píše aj pre deti. Zostavil antológiu detských poviedok od slovenských autorov z Juhoslávie Postavím si palác z palaciniek (1996). Žije v Báčskom Petrovci. MARÍNA ŠIMAKOVÁ SPEVÁKOVÁ (1981) je docentka na Katedre slovakistiky FF Univerzity v Novom Sade, Vojvodina. Vydala monografiu Podoby intertextuality v tvorbe Víťazoslava Hronca (2015), publikuje literárnovedné štúdie v tematických monografiách, zborníkoch a časopisoch v Srbsku aj v zahraničí. Žije v Báčskom Petrovci. DUŠAN STOJKOVIĆ (1948, Belehrad) je srbský básnik, prozaik, esejista, zostavovateľ antológií (celoživotne napríklad kurióznych antológií spisovateľov/spisovateliek, ktorí ukončili svoj život samovraždou), literárny kritik a prekladateľ. Okrem iného tvorí tiež poéziu haiku. Jeho diela boli ocenené doma aj v zahraničí a preložené do viacerých jazykov. Žije v Mladenovci. IVO SVETINA (1948) je básnik, dramatik, esejista a prekladateľ, od roku 2014 predseda Spolku slovinských spisovateľov. Vydal 29 básnických zbierok, naposledy Strašni delavci (2014), do slovinčiny okrem iného preložil mýty juhoamerických Indiánov, Tibetskú knihu mŕtvych, ale aj Shakespearovu hru Romeo a Júlia. 135

136 TOMAŽ ŠALAMUN (4. júl december 2014) je slovinský básnik, ktorý sa výrazne presadil aj v USA, kde nejaký čas žil, autor 51 básnických zbierok, nositeľ všetkých významnejších slovinských ocenení za poéziu, často oceňovaný aj v zahraničí. Poslednou autorom vydanou zbierkou sú Dojenčki (2014), posmrtne ešte vyšli Orgije (2015) a Ta, ki dviga tačko, spi (2015). JOZEF ŠPAČEK (1950) je prozaik a literárny kritik. Pôsobil na gymnáziu v Skalici. Vydal voľnú historickú trilógiu Na kobyle, na žrebcovi, Ruže a tŕnie, Sever a iné túžby, romány Neúplný rozvrh hodín a V ulitách, kratšie prózy v knižke Niečo o abecede. Recenzie a kritiky vydal v knihe Nepovinné čítanie. Žije v rodnej Skalici. JAROSLAV ŠRANK (1975) pôsobí na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, píše najmä recenzie, kritiky a štúdie o súčasnej slovenskej poézii. Vydal literárnovedné knihy Autorské texty s folklórnou dimenziou (2009), Nesamozrejmá poézia (2009) a Individualizovaná literatúra (2013). JÁN TAZBERÍK (1950) pracoval v rôznych vedeckých, pedagogických a manažérskych pozíciách, v rokoch a bol generálnym riaditeľom Národného osvetového centra. Doposiaľ vydal 5 básnických zbierok, debutoval zbierkou Pramene svetla (1977), naposledy vydal Spodný bod svetla (2014, výročná cena Spolku slovenských spisovateľov, prémia Literárneho fondu). IDA ŽELINSKÁ (1972) je sociálna poradkyňa a manažérka. V r spolu s Milošom Koptákom a Máriou Rojko založila ASIL GALLERY a v r TOTO! je galéria. Riadila sociálne a komunitné projekty a projekty oživovania verejných priestorov. V rokoch bola šéfredaktorkou detských časopisov Včielka a Zornička. 136 Peter Kľúčik Zbigniew Nienacki: Pán Tragáčik a Neviditeľní. Mladé letá, 1988

137 Peter Kľúčik Zbigniew Nienacki: Pán Tragáčik a Fantomas. Mladé letá, 1986 Peter Kľúčik: Maľovať baroko Tam na vás vyskočí lev s hrivou z peria, tam zubatá jašterica, tam tiger s nohami ako obrovské žabacie stehná, už len sa odraziť a skočiť, a tam zebra s pštrosím krkom, ktorý len namáhavo nesie jej ťažkú hlavu, všade palmy, liany, obrovské sladké kvety... čo to (dopekla) je? Takto vyzerajú diela z posledných rokov tvorby Petra Kľúčika. Keď sa niekedy v polovici deväťdesiatych rokov rozhodol, že už nebude ilustrovať knihy, začal si vytvárať vlastný príbeh atlas zvláštnych tvorov. Množia sa a pribúdajú, útočia

138 na diváka svojimi plnými, bizarnými tvarmi, akoby ich hmota, vytvorená čiarami, vytláčala z papiera von. Keď nie je príležitosť, prichádza pretlak. Aby autor doslova nevybuchol, aby sa jeho talent neroztrieštil na márne kúsky, sám seba stiahol, zošnuroval atlasovým formátom. Akoby svoje viem čo a viem ako chcel potlačiť a už si nespomenúť na to, ako maľoval predtým, na svoje predchádzajúce príbehy. A ako maľoval? Bol vždy svojský. Nepodliehal módnym trendom. Stále maľoval baroko vykašľal sa na to, že ornament je zločin, 1 pevne sa zakliesnil v priestore hutných tvarov, oblín, žartovne skrytých odkazov, či akýchsi mašličiek, hier s farbami. Vo svete plných ilustrácií, v ktorých takmer neexistuje biela plocha ; ten vzduch, čo ponecháva priestor pre čitateľovu fantáziu. Na vrchole svojej doterajšej ilustrátorskej tvorby na prelome 80. a 90. rokov (aj keď hovoriť o vrchole u autora, ktorý ešte žije, je minimálne neslušné) tvoril obrázky tak, akoby fotografoval text. Zachytil dejovú líniu, z kapitoly vybral kľúčovú vetu a perom (ako fotoaparátom) priamo na nej príbeh pozastavil. Čitateľovi stačilo jedným okom čítať, druhým si overovať, či dobre vidí. Silná kontúra, kresba perom, už takmer zabudnuté precízne šrafovanie vytvárajúce ilúziu pohybu. Výrazná, až cukríková farebnosť ako z cirkusových plagátov. Jasná rozoznateľnosť postáv: áno, takto presne takto si predstavujem, ako by hrdina príbehu mal vyzerať, ich realistickosť, jedno či sú to hrdinovia veľkí, či malí, či v sebe majú prvky skutočných ľudí, alebo sú to vymyslené bytosti. A navyše sú aj hodnotovo čitateľní: dobrí sú pekní, zlí tak trochu škaredí a vtipní tak trochu smiešni. Hej, to je Peter Kľúčik. Vždy mal šťastie na zadania: Defoeov Robinson, Lidgrenovej Pipi Dlhá Pančucha, Tolkienov Hobit... to všetko boli knihy vopred predurčené na čitateľský úspech. Môžeme premýšľať, či by sila Kľúčikovho talentu prerazila aj cez zlé alebo priemerné texty, či by ich dvihla, dokázala predať. Myslím si, že určite áno, pretože patrí medzi tých autorov, z diel ktorých jednoducho cítiť, že ilustrovanie ich baví. Že je im v sú - zvuku s textom dobre. S vedomím, že je to dar: mať ľahkú ruku a iskru v oku. IDA ŽELINSKÁ PETER KĽÚČIK (1953) študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu a potom 1976 až 1980 na oddelení knižnej tvorby a ilustrácie VŠVU v Bratislave u prof. Albína Brunovského. V rokoch ilustroval množstvo kníh, najmä pre deti, či dobrodružných kníh pre mládež, medzi nimi napríklad Stratený svet od A. C. Doyla (1983), Zlatý kľúčik od A. Tolstého (1984), Pištáčik sa žení (1985) alebo Babka na rebríku (1987) od D. Dušeka, Pipi Dlhá Pančucha od A. Lindgrenovej (1985), Števko drievko a Alenka z polienka (1988) či Život a dobrodružstvá Robinsona Crusoa od Daniela Defoe (1992). Získal viaceré ocenenia v súťažiach Najkrajšie knihy Československa a Cena SUKK, je nositeľom Ceny ministra kultúry (1992), Ceny Literárneho fondu (1994) a je zapísaný na Čestnej listine IBBY (2014). 1 Adolf Loos (1908)

139 Peter Kľúčik Daniel Defoe: Život a dobrodružstvá Robinsona Crusoa. Mladé letá, 1991

140 Peter Kľúčik Zbigniew Nienacki: Pán Tragáčik a človek z UFO. Mladé letá, 1990

141 Peter Kľúčik Zbigniew Nienacki: Pán Tragáčik a človek z UFO. Mladé letá, 1990

142 Peter Kľúčik J. R. R. Tolkien: Hobit. Mladé letá, (nepublikované)

143 Peter Kľúčik Arthur Conan Doyle: Stratený svet. Mladé letá, 1984

144 Peter Kľúčik Daniel Hevier a kol.: Rozprávková torta (antológia). Mladé letá, 1989 Moskovská 29, Bratislava číslo Laurinská 2, Bratislava Separát je nepredajný. ISSN