ročník LI. revue Akt, Cvet šlive (SRB) a Poetikon (SLO) S R B S KO. editoriál Stanislava Repar: Premieňať vodu na víno 3.

Transkript

1 ročník LI revue Akt, Cvet šlive (SRB) a Poetikon (SLO) editoriál Stanislava Repar: Premieňať vodu na víno 3 S L OV I N S KO osobnosť Šalamun Tomaž Šalamun: Spomienka Juhoslovana a iné básne preložil Karol Chmel 6 Dedič slnka. Tomažovi Šalamunovi in memoriam (spomínania) preložila Stanislava Repar Aleš Debeljak: Odišiel tak, ako žil: s úsmevom na perách 8 Ivo Svetina: Prvá podoba Tomaža Šalamuna 10 Marko Elsner Grošelj: Tomaža som stretával zriedkakedy 13 Kristijan Muck: Spev 15 Meta Kušar: Čo som šalamunologička?! 17 Citujeme (Tomaž Šalamun: Zatmenie a iné básne) preložil Karol Chmel 24 S R B S KO poézia Petar Matović: Kufre Jima Jarmuscha a iné básne preložil Karol Chmel 50 haiku Zlatým prachom Dejan Bogojević, Dragan J. Ristić, Dušan Stojković, Radmila Bogojević, Slobodanka Luković preložil Zoroslav Jesenský 54 próza Zrnká antológia najkratších poviedok v srbskom jazyku I. (výber do roku narodenia 1960) Dejan Bogo - jević Dušan Stojković, ed. kolotoč Debeljak Aleš Debeljak: Je čas a iné básne preložila Stanislava Repar 29 a 32 Citujeme (Aleš Debeljak na festivale Pranger) 30 poézia Meta Kušar: Leto leto (báseň) preložila Stanislava Repar 33 nové čítanie Stanislava Repar: Oživujúca moc poézie; báseň Leto leto poetky Mety Kušar preložila autorka 34 próza Maja Novak: Talleyrandský katechizmus preložila Stanislava Repar 46 Peter Kľúčik Zbigniew Nienacki: Pán Tragáčik a Fantomas. Mladé letá,

2 preložili Zoroslav Jesenský a Ladislav Čáni v spolupráci so Stanislavou Repar 60 GAVRIL STEFANOVIĆ VENCLOVIĆ (*1680?), ĐORĐE MARKOVIĆ KODER, MILUTIN USKOKOVIĆ, IVO ANDRIĆ, DESANKA MAKSIMOVIĆ, MONI DE BULI, LJUBIŠA JOCIĆ, VASKO POPA, ALEKSAN- DAR TIŠMA, MIODRAG PAVLOVIĆ, MIRO- SLAV KARAULAC, SRBA MITROVIĆ, RADOSLAV VOJVODIĆ, DANILO KIŠ, LJUBOMIR SIMOVIĆ, BORISLAV RADO- VIĆ (Ladislav Čáni) LJUBIŠA ĐIDIĆ, TIHOMIR NEŠIĆ, ŽIVORAD STOJANOVIĆ, MILADIN ĆULAFIĆ, PETAR CVETKOVIĆ, RADOMIR MIĆUNOVIĆ, MIROLJUB TO- DOROVIĆ, IVAN RASTEGORAC, MILAN MILIŠIĆ, RANKO PAVLOVIĆ, VITOMIRO- VIĆ TEOFILOVIĆ, PREDRAG ČUDIĆ, MILOVAN VITEZOVIĆ, IBRAHIM NAHIĆ, MILISAV SAVIĆ, MILENKO POPIĆ, JOVICA AĆIN, SRBA IGNJATOVIĆ, LJILJANA ĐUR- ĐIĆ, RADOVAN HIRŠL, RADOVAN BELI MARKOVIĆ, DAVID ALBAHARI, ZDRAVKO KECMAN, BRANISLAV VELJKO- VIĆ, SLOBODAN STOJADINOVIĆ, DUŠAN PRELEVIĆ, DRAGAN J. RISTIĆ, DUŠAN STOJKOVIĆ, ZORICA ARSIĆ MANDARIĆ, ZORAN SPASOJEVIĆ, NOVICA TADIĆ, VOJISLAV DESPOTOV, ZDRAVKO KRSTA- NOVIĆ, MILENKO PAJIĆ, ZLATA KOCIĆ, ZORAN M. MANDIĆ, ZDENKA FEĐVER, DRAGOSLAV PAUNESKU, SLAVOLJUB MARKOVIĆ, RAJKO LUKAČ, STANKO Ž. ŠAJTINAC, MILJURKO VUKADINOVIĆ, MILOVAN MARČETIĆ, DUŠAN MIJAJLO- VIĆ ADSKI, LABUD DRAGIĆ, MILIJA BELIĆ, JOVAN NIKOLIĆ, ZORAN ILIĆ, ZORAN R. NOVAKOVIĆ, MIHAJLO PANTIĆ, IVANA DIMIĆ, BORIS KAPETANOVIĆ, IVAN CVE- TANOVIĆ, DRAGAN ALEKSIĆ, DANICA VUKIĆEVIĆ, VLADAN MATIĆ, NEBOJŠA JEVRIĆ, ĐORĐE OTAŠEVIĆ, NADA PET - ROVIĆ, FERENCZ THÓT, LJILJANA DUGA- LIĆ, MILAN R. SIMIĆ, ROBERT G. TILLY (*1959) (Zoroslav Jesenský) S L OV E N S KO poézia Ján Tazberík: Vystreliť na seba a iné básne 102 próza Stanislav Rakús: Cintorínska štvrť (poviedka) 106 esej Daniela Bojnanská: Mesto, v ktorom sa stratila rieka 113 recenzie Daniel Kováčik: Koncept skladiska, skladisko konceptov (P. Macsovszky: Tantalópolis) 117 Balla: Nedočítané (J. Beňová: Honey - moon) 119 Jozef Špaček: Od baroka k baroku (D. Šimko: Mramor a granit) 121 Ján Gavura: Systematický spisovateľ a trpezlivá čitateľka (M. Šimáková Speváková: Podoby intertextuality v tvorbe Víťazoslava Hronca) 124 Eva Urbanová: Láska, smrť a haiku (P. Repar: Alchymie srdečního pulsu) 125 záložka Jozef Špaček (Sloboda, Andraščík) Nevyžiadaný dokument (Grupač a kol.) 128 o prispievateľoch 134 Toto! v romboide Kľúčik Ida Želinská: Peter Kľúčik: Maľovať baroko 137 na obálke Peter Kľúčik Vlado Bednár: Hubárske rozprávky. Mladé letá, 1987 (1. strana) Peter Kľúčik J. R. R. Tolkien: Hobit. Mladé letá, (nepublikované) (4. strana) 2

3 Premieňať vodu na víno V čísle, ktoré máte pred sebou, nadväzujeme na medzinárodný projekt Časopis v časopise koordinovaný zo Slovinska. Časopis Romboid bol v roku 2002 jeho spoluzakladateľom (spolu s KUD Apokalipsa z Ľubľany), hoci po roku 2010 zo zostavy partnerských časopisov vypadol. Pôvodný zámer umožniť najmä stretávanie literatúr a kultúr strednej a juhovýchodnej Európy sa počas pätnástich rokov rozrástol do šírky aj do hĺbky. Nielenže postupne pribúdali časopisy, redakcie, spolupracovníci aj spoza hraníc týchto regiónov, ale vznikla tiež ďalšia iniciatíva organizovanie medzinárodných filozofických sympózií a okrúhlych stolov na aktuálne témy (od roku 2007), ktorých sa napríklad zo Slovenska zúčastnili filozofi a intelektuáli verejného priestoru Dezider Kamhal, Peter Sýkora, Egon Gál, František Novosad, Miroslav Marcelli, Peter Michalovič, slovensko-čes - ká filozofka Zdeňka Kalnická, ako aj ďalší vzácni kolegovia z Čiech Pavel Barša, Mirek Vodrážka, Gerlinda Šmausová, Vladimír Šiler, Pavla Frýdlová a i. Neskôr, po r (pri príležitosti 200. výročia narodenia So/rena Kierkegaarda) tu našli svoje útočisko najmä filozofi, etici a teológovia zaoberajúci sa myslením tohto otca existencializmu ; aj sympózium viac-menej prešlo pod organizáciu novoustanoveného Stredoeurópskeho inštitútu So/rena Kierkegaarda Ľubľana. Tohtoročnému dominovala zdanlivo jednoduchá téma: Odvaha konať. Samotný projekt Časopis v časopise zažil lepšie aj horšie časy a hoci je dnes jeho ďalšie pokračovanie v podobe, akú sme poznali, otázne, sieť kontaktov a množstvo výsledkov najmä spoločných publikácií a prezentácií ostáva. Nie je jednoduché slovenskému čitateľovi stručne vysvetliť, prečo v Slovinsku, krajine svojho vzniku, projekt od Agentúry pre knihu (čo je obdoba nášho FPU; funguje od roku 2009) nezískal finančnú podporu na ďalšie roky ani tú minimálnu ako doteraz. O tom, že v celom procese posudzovania nebolo niečo v poriadku, možno napovie skutočnosť, že KUD Apokalipsa tento rok nezískal finančnú podporu ani pre svoj knižný program, hoci je vydavateľom takých autorov ako So/ren Kierkegaard, Martin Heidegger, Paul Ricoeur, Jacques Derrida, Ludwig Wittgenstein, Simone de Beauvoir, Béla Hamvas, Roland Barthes, Hélène Cixous, Hannah Arendt a desiatky ďalších mysliteľov... z literatúry napríklad John Kennedy Toole, Ursula K. Le Guin, Doris Lessing, Wisława Szymborska, Czesław Miłosz, István Örkény, Ottó Tolnai, Péter Esterházy, Herta Müller, Olga Tokarczuk... a Marcelli, Petříček, Barša... a Ondruš, Kadlečík, Strážay, Haugová, Hevier, Groch, Milčák, Berková, Hruška, Balabán, Brycz a mnohí iní. Celú situáciu by som zhrnula jedinou vetou, ktorá zrejme rozhodla (a premenila najušľachtilejšie víno na vodu): Nepotrebujeme iniciatívnych ľudí, máme svojich! 3

4 Keďže som bola od roku 2001 v Ľubľane pri tom, viem, aké neuveriteľné množstvo práce bolo vynaloženej tak na domáce, ako aj medzinárodné programy tohto vydavateľského subjektu a aká veľká, v kultúrnom zmysle azda aj nezaceliteľná je rana, ktorá ostáva po takomto barbarskom údere zo strany úradníkov a úradujúcich odborníkov. Iste, možno školených, no bez najmenšieho vzťahu k veciam, o ktorých bytí či nebytí rozhodujú (slovensko-slovinské paralely si radšej ani nepredstavujem). Myslím si, že by bolo ušľachtilé, hoci sa tento termín dnes už nenosí, keby sa Romboid a ďalšie partnerské časopisy, ktoré v pohostinnosti KUD Apokalipsa, ako aj v celom projekte Časopis v časopise roky nachádzali istú oporu, solidarizovali a pokračovali vo vzájomnom predstavovaní svojich autorov, textov, rubrík, ale aj redakčných koncepcií a príbehov tak ako si to, koniec koncov, dnešná Európa zjednotená, i keď politicky nejednotná vyžaduje. V tom by jej mohla byť práve kultúra vzorom, pravda, keby sama nepodliehala divokým nájazdom neoliberalizmu, dokonca aj zo svojich vlastných radov. Rozmanitá jednota či kultúra subtílnych rozlíšení by mohli byť kľúčom k tej podobe integrácie, ktorú súčasná Európa usilovne hľadá a zdá sa, že nenachádza... V neoliberálne orientovanej ekonomike, kde vládne jedine záujem trhu, odpoveď na otázku, ako a čím, prípadne kedy a kde kultivovať celého človeka alebo rozvíjať oblasť verejného záujmu (dnes už poriadne oklieštenú), určite nenájde; unifikácia vládne svetom. Aj týmto dvojčíslom sa pokúšame na ideu Časopisu v časopise nadviazať a to v dvoch samostatných blokoch slovinskom a srbskom. Ten prvý vznikal postupne a jeho publikovanie sme pomerne dlho odkladali z priestorových dôvodov. Ten druhý bol naplánovaný na leto ako (možno) dovolenková čitateľská lahôdka, ale stratégia nevyhnutných dvojčísel nás v našich zámeroch časovo trocha poposúvala. Sčasti kuriózne možno bude pôsobiť, že sa nám sem do riadkov, najmä do slovinského bloku (a potom aj slovenského) nasťahovala smrť. Ako smutná príležitosť aj téma, a ak nie inakšie, tak aspoň prostredníctvom cintorínov; smrť prirodzená aj neprirodzená, fyzická aj symbolická jedna s druhou si tu podávajú ruky. Keď som pred časom začala rozmýšľať o najnovšej poézii slovinskej poetky Mety Kušar, nemohla som tušiť, že táto interpretácia v Romboide pristane medzi Tomažom Šalamunom ( 2014) a Alešom Debeljakom ( 2016), presnejšie, uprostred nášho hommage obidvom básnikom. I keď práve premosťujúci vplyv poetky z tohto, v danej situácii možno až zvláštne rezonujúceho trojuholníka vyčaril impulz, v ktorom sa život a smrť spojili do jedinej jánusovskej tváre. Rozvibrované významy a prestupujúce sa súvislosti textov zrazu vytvorili nečakané kontinuum, paradoxne vystužené našou (nakoniec hádam aj láskavou?) smrteľnosťou. A Kušarovej nedávny osobný zážitok takmer znovuzrodenia dodal tejto síce príležitostnej, no nie celkom náhodnej konštelácii ďalší rozmer rozmer blízkosti v smrti. Pre čitateľov Romboidu tak náš blok predstavuje možnosť preniknutia pod pokrievku v časovom okamihu, ktorý svojou neodvolateľnosťou až omračuje, a na mieste, v ktorom sme všetci rovnako, takpovediac, cudzí. Prijmite tento zvláštny literárny kaleidoskop veršov, úvah a spomienok ako poklonu dvom významným slovinským básnikom aj medzinárodne uznávaným tvorcom. 4

5 To srbský blok je celý oveľa bodrejší. Kolega, básnik a vydavateľ Dejan Bogojević patrí k tým služobníkom literatúry, ktorí dokážu, naopak, vodu premieňať na víno. Nie v zmysle kvalitatívnom, pretože tu sa čarovať (podvádzať?) nedá, lež v tom pragmatickom, existenčnom. S minimálnymi prostriedkami večne (ešte vždy) pracuje na nových časopisoch, knižných vydaniach, prezentáciách a workshopoch, a hoci jeho vydavateľstvo vo Valjeve neďaleko Belehradu patrí skôr k tým menej viditeľným, on sám trvá na svojej vízii a zapája do nej celé okolie. Ako vydavateľský aktivista (predobraz toho, čo nás onedlho čaká?) sa rád venuje netradičným čo najkratším žánrom. Odzrkadľuje to, koniec koncov, aj skladba srbského bloku jej základ tvorí antológia Zrnca (Zrnká). Videlo sa nám, že takáto dobrovoľná protiaktivita môže na slovenské prostredie, ktoré tak veľmi prahne po svojom románe, zapôsobiť celkom podnetne. Veď žáner najkratšej poviedky má v Srbsku, ako vidieť, svoju viacstoročnú tradíciu, povedzme od Gavrila Stefanovića Venclovića (*1680). Rozhodli sme sa predstaviť vám ju v jej staršej vývinovej línii, po autorov narodených do roku 1960, aby sme tak zdôraznili práve túto ukotvenosť žánru. A pokračovanie, povedzme po Maju Solar (*1980), možno tiež príde... (ak nás o to mailom požiada najmenej päť zvedavých čitateľov J). Slovenský blok vhodne dopĺňa túto zahraničnú ochutnávku či už tematicky, alebo aj nasmerovaním vlastných (recenzentských) úvah. Naše poďakovanie na záver patrí všetkým prekladateľom ich mená nájdete v čísle, a tiež docentke Maríne Šimakovej Spevákovej z Filozofickej fakulty vo Vojvodine, ktorá nám bola pri koordinovaní práce s naším vojvodinským tímom veľmi nápomocná. Nech sa vám teda dobre číta! STANISLAVA REPAR Peter Kľúčik Mária Ďuríčková: Rozprávky čierneho Filipa. Mladé letá,

6 Tomaž Šalamun Spomienk a Juhoslovana Áno, múr stál. Bol okrasný a hrubý. Čmeliaky v tajnosti schôdzovali. Artauda vykopali, priniesli ho na nosidlách, takže si ho mohol poobzerať. Jedným vyhovoval, druhým nie. Bol útlučký, tenší ako čínsky, ale zase nie až taký útlučký ako izraelský. Po Šalamun ( ) čínskom som chodil s Ronom Padgetom, ktorý si tam kúpil čiapku. Cez berlínsky som prešiel s Metkou, aby sme si tam 2. januára 1983 prezreli Pergamon. Alexanderplatz bol ľudoprázdny. Sedeli sme tam v Závodnej jedálni, v rukách som držal 5 DEM, ktoré žiarili ako hostia. Kúpil som si Honeckerov časopis Neues Deutschland s jedinou fotkou, ako v Amerike roku 1931 ľudia stoja v zástupe na polievku. Pamätám sa na ľudské oči. Young and Reckless Vstúpili sme na nádvorie. Továrnik zaspal. Picabia si porezal prsty na vlastnom bicykli. SLO 6

7 Koberec rozvinul ako zástavu. Trepotala sa. Mal mladé ústa a jeho žena mala ústa ešte mladšie. Za akého bieleho bociana sme vypreparovaní? Zen na múre odpadáva. Čo zostane? Sklo? Plátno? Suché kvety? Warum peripetia? Narodil som sa vo vlaku, keď zviera zažmurkalo. Jeho oko blikalo z tajgy. Nemáte náhodou niečo na jedenie? Ó, Dija Hasanbegović, môj trezor. Čím ďalej viac nápisov má rasové korene. Je na dyme šiat. Si bodka. Si bodka. Na zboj, do hmly! Miklavž! Stalin mal hlúpy vkus! Miklavž! Stalin mal hlúpy vkus! O šiestej idem do kina pozrieť si Volgu, Volgu, film, ktorý mal rád Stalin. Okná sú z porcelánu, ja z porcelánu nie som. Počasie je vždy inkognito. Drevorubač, párenie, čo to má spoločné so žabou, ktorú som videl na obrázku v zoologickej záhrade včera, keď som tam bol sám, ako dieťa, keď som ako kedysi uvidel znovu slona, ťavu, mloky, varia. Herakleitos je hladný. Mobil Afrodita Vzduch spojím so žltou šálkou. Vďaka žltej škvrne ho budem počuť. Einaudi mi podaruje zuby. Pes je z Terstu. Dážď je z Kočevja. Pamätáš sa? Tieň medveďa, nie sám medveď. Zdvihol hlinu. Zdvihol domček. Zľava aj sprava pri posteli stáli sviece a knihy. V noci trhal (Zo slovinčiny preložil KAROL CHMEL. Dojenčki, KD Hiša poezije, 2014) jablká v sade. Preto som ti mohol zavolať. 7

8 Dedič slnka Tomažovi Šalamunovi in memoriam Aleš Debeljak Odišiel tak, ako žil: s úsmevom na perách V stredu popoludní som sa ohlásil na krátku návštevu na ľubľanskej Dalmatínovej ulici č. 11. Chvíľu som posedel pri umierajúcom priateľovi. Ležal pod veľkými sugestívnymi plátnami Metky Krašovec, svojej životnej družky, umelkyne plochy, farby a línie, ktorá ho povzbudzovala a bola mu oporou. Slová sedemdesiattriročného básnika už prechádzali do pridusených polôh, ale bol to ešte vždy zrozumiteľný šepot: náklonnosť zarámovaná úsmevom. Nakvapkal som pár kvapiek vody na popraskané pery, pohladil ho po tvári, ako vždy bezchybne oholenej. Ešte bozk na čelo a rozlúčil som sa. V sobotu popoludní som jazdil po diaľnici smerom na Goricu. Čakalo ma vystúpenie v rámci večerných osláv pri príležitosti prvého výročia SMO, slovinského mediálneho okna dômyselného múzea rozprávačského umenia, ktoré postavili talianski Slovinci v Špetri v Nediškej doline. Metka mi telefonicky oznámila, čo sme už nejaký čas tušili, nie čo sme vedeli: Tomaž odišiel. Od vlaňajšej jesene zápasil s rakovinou. Uplynul rok 2014, pominul sa Tomaž Šalamun. Ako vieme, narodil sa 4. júla 1941 v Záhrebe, detstvo a mladosť prežil v Kop - ri, študentské roky v Ľubľane, nato žil, vždy v niekoľkoročných intervaloch, v Mexiku a USA, medzitým pravidelne vystupoval na uznávaných medzinárodných festivaloch a chodil po básnických recitáloch. Už prvou knihou básní Poker (1966) sa vybral po svojráznej, výlučne vlastnej tvorivej ceste. Ostrou jazykovou mačetou si kliesnil prístup k rozličným kultúrnym tradíciám, svojím charizmatickým osobným postojom preveroval rôzne spoločenské a estetické normy. Zomrel doma, obklopený milovanými a milujúcimi Metkou, dcérou Annou a synom Dávidom. Opustil nás tak, ako žil: s pozornými očami, úsmevom na perách a roztvorenými dlaňami. V sobotu večer v prítomnosti stovky návštevníkov prebehla v špeterskom múzeu slávnosť: prvá časť bola venovaná okrúhlemu stolu a druhá filmovému predstaveniu slovinskej poézie, od romantického pioniera až po dnešných ucháňov. Slovinská poézia sa začala s Francem Prešerenom a s príchodom Tomaža Šalamuna sa obohatila o tradíciu: o slovo sa vtedy prihlásil modernizmus. Doma ho dnes čítame v 41 zbierkach, no v početných prekladoch do- SLO 8

9 slova po celom svete, vrátane obidvoch Amerík a Číny. 1 Slovinská poézia zo seba ešte nikdy nevydala poetiku takého širokého dosahu, ako je to v Šalamunovom opuse. Autor zaň získal veľa ocenení tak v Slovinsku, ako v zahraničí, v r napríklad tzv. južno-slovanského Nobela Njegošovu cenu. Na význam Šalamunovej poézie v príležitostnom úvode poukázal Miha Obid, slovinský básnik z Čedadu, redakčne zodpovedný aj za prezentáciu v SMO. Správa o básnikovej smrti si tak zrejme ako prvá našla cestu k živému teda nie mediálnemu obecenstvu práve tam, na samom okraji slovinského kultúrneho milieu. Aké výrečné a presné! Šalamun totižto vo svojom umeleckom diele ustavične prekračoval limity, deliace čiary a hranice, veď žil paralelne vo viacerých jazykoch, kultúrach aj osobnostiach. Sám bol chodiacim paradoxom: do hrude národnej kultúry umiestňoval básnickú muníciu, napriek trestu a nepríjemným dôsledkom sa posmieval veľkej omši slovinského jazyka, v každodennom živote bol však džentlmenom viedenských móresov, hoci so stredozemsky živým temperamentom. Zdvorilo nastavoval druhé líce a nesebecky podporoval tvorbu mladých básnikov, pozýval ich na obed, staral sa o ich knižnú i myšlienkovú úroveň, sprostredkovával potrebné kontakty. Šalamun mal niečo, čo nemôžu stráviť najmä univerzitní odborníci na literatúru: neochvejnú vieru vo vyvolenosť, vieru v umenie, ktoré má schopnosť vyzátvorkovať lineárny, chronologický čas, vytrhnúť nás z ustáleného vzťahu so svetom a vtiahnuť do čarovného kruhu, no zároveň nám aj názorne poodhaliť rozdiel medzi po-volaním na jednej strane a profesiou na druhej. Povolanie (vokácia) je božie vyvolenie, zatiaľ čo profesia nie je nič iné ako svetský rešpekt k normám a štandardom. Vyvolenosť sa v Šalamunovej tvorbe prejavuje prostredníctvom štýlu, vďaka ktorému umelecké dielo levituje medzi už nie a ešte nie. Pri hľadaní takéhoto štýlu ho chýrne unavila podoba vlastného plemena a vysťahoval sa, a nato začal zaznamenávať a básnicky pretvárať podobu globálneho tu a teraz. Netreba sa preto diviť, že tak klasickí humanisti, ako aj úzkoprsí nacionalisti ho neznášajú: píše síce v slovinčine, no hranice jeho umeleckej reči zďaleka nie sú hranicami jeho zážitkového či fantazijného sveta. Slovinskými tykadlami sa dotýka rôznych tradícií, čerpá z nich slová a opisy, udeľujúc im básnickú formu, v ktorej sem-tam prebleskne krása radikálne iného. Táto forma postupne nadobudla charakter mapy pre všetkých zvedavých a nadaných duchom, ktorí so zaujatosťou a vášnivo zaznamenávajú premeny každodenného sveta, preosievajúc ich cez sito osobnej skúsenosti i svojej pôvodnej vízie. Tak, aby mohli naraz koketovať s pominuteľnosťou okamihu aj s večnosťou. Pokiaľ ide o mňa, pri návrate zo Špetra sa rozhliadam cez čelné sklo aj bočné sklá mojej Xsary Picasso. Práve prechádzam cez veternú Vipavskú dolinu a vidím výjazd na Šempas, v mihu prekvapujúco zasnežený, a... spomeniem si na skoré sedemdesiate roky, keď umelecká skupina OHO, jej členom 1 Veľký výber zo Šalamunovej poézie vyšiel aj na Slovensku pod názvom Slovesá slnka (Drewo a srd, 2002). Edične a prekladateľsky ho pripravil básnik a prekladateľ K. Chmel (pozn. prekl. ako aj všetky nasledujúce). 9

10 bol aj Tomaž, žila v komúne na konci tejto dediny. Medzi divokými poryvmi bory sa veziem okolo Postojny a... spomeniem si na prvú polovicu osemdesiatych rokov, keď sme spolu vystupovali v tamojšej knižnici; prechádzam okolo Vrhnike a... spomeniem si na začiatok deväťdesiatych rokov so zábavným spoločným obedom, ktorý sme absolvovali pri prameni Ľubľanice, v júli dosť chabom; šoférujem ďalej a premýšľam o dĺžke nášho života, ktorý je krátky; ponáhľam sa domov, aby som sa ešte raz zahĺbil. Zahĺbil do čoho? Do knihy básní s názvom Dojenčki (Batoľatá), poslednej z tých, ktoré autor ešte držal v rukách (kniha básní Orgije je práve pred vyjdením vo vydavateľstve Študentska založba). Ako to viem? Môj výtlačok tejto básnickej zbierky Tomaža Šalamuna sa pýši venovaním. Je napísané roztrasenou rukou, s vďakou za moje krátke riadky o prečítanom: básne v Batoľatách čítam tak, že sa stávam telom, cez ktoré sa prelievajú popoludňajšie prehánky, spolu s drobnými kryštálikmi a tenkými ihličkami, a vytvárajú neoddeliteľné pocity začudovania, pôžitku aj bolesti. Krátke správy z neprehľadného terénu, po ktorom sa pohybuje básnikov duch, tu neprestajne kryštalizujú, vzápätí sa však už aj vyparujú ako vzorce na zmáčanej koži, čo spolu s ňou pomaličky schnú. Batoľatá čítam s vďačnosťou za poodhalenie najrôznejších odtienkov vnímavej duše, tiež vznášajúcich sa slov, ktoré práve preto tak dobre vystihujú náš rozpadávajúci sa svet. Opustil nás básnik, no jeho báseň pretrváva a rozširuje hranice vysloviteľného. Vždy znova totiž vyjadruje to, čo vyjadreniu kladie odpor. Inými slovami, o čom nemôžeme hovoriť, o tom musíme hovoriť vždy znova, presne tak, ako počujeme v Orgiách: Trávu dvíhaš. Skaly dvíhaš. Nebo dvíhaš. Ivo Svetina Pr vá podoba Tomaža Šalamuna Ako len môže vyzerať ten Šalamun, kládli sme si so spolužiakmi otázku na Šubičevom Gymnáziu niekedy okolo roku V jednej triede sme sa ocitli reprezentatívni synovia a dcéry vtedajšej (ne)straníckej elity, takpovediac pozlátená mládež, od Vaska Preglja, syna maliara Marija Pregla, do Matjaža Kocbeka, básnikovho syna. Blížili sme sa k prahu, na ktorom sme pomaly začínali rozhodovať o svojich životných záväzkoch: literatúre a maliarstve. Perpektive boli zrušené, aj Oder 57, Tomaž Šalamun už publikoval svoju Dumu 10

11 a Slovence kremenite (voľne: Slovinci z kremeňa pozn. prekl.) a podťal korene slovinskej tradicionalistickej poézii, ešte vždy zaťaženej sentimentálnym humanizmom a intimizmom. V máji 1965 Šalamun v Naših razgledih publikoval cyklus básní nazvaný Maline so, nepochybne zásluhou vtedajšieho redaktora Andreja Capudera, ktorý musel ustavične behať na ústredný výbor strany našťastie ho mal iba niekoľko sto metrov od redakcie; tam dostával požehnania aj na niektoré riadne trúfalé redakčné ťahy. Podporu mal aj vo vtedajšej rade dvojtýždenníka, sedeli v nej sami významní muži: od Vlada Vodopivca po Ljuba Bavcona. Keď som čítal Maliny sú, predchla ma akási nejasná predtucha; predtucha stačí na báseň, napísal som o niekoľko rokov neskôr. Vedeli sme, najmä zo študentskej Tribúny, ktorú sme vtedy čítali iba sporadicky, že sa začala formovať skupina, ktorá sa neskôr pomenovala OHO. Ibaže nás tento rodiaci sa konceptualizmus skôr odrádzal, ako priťahoval. Najviac zo všetkého sme sa cítili byť neoneoromantikmi a svedčilo o tom aj naše prvé básnické vystúpenie 16. novembra 1966 v Mladinskom gledališči (Mládežníckom divadle), na ktorom sme sa básnicky podieľali Ferdinand Miklavc, Denis Poniž a ja. V roku 1966 potom vyšiel Poker vo vlastnom náklade a Tomaž Šalamun sa s konečnou platnosťou stal novým hlasom slovinskej poézie, ktorá sa práve jeho zásluhou zbavila posledných zvyškov tzv. prešerenovskej štruktúry. 2 Reakcie po vyjdení Pokru boli jedným slovom kolosálne, dnes celkom nepredstaviteľné. Právo rozprávať o ňom si privlastňovali všetci, od straníckych potentátov po lekárov, medzi nimi aj slávneho ľudového liečiteľa Milana Hodaliča, už vôbec nehovoriac o slavistoch, tých oddaných strážcoch vznešenosti tak slovinského jazyka, ako aj literatúry. Onedlho, v roku 1967, vyšiel v Slovinskej matici v dvoch zväzkoch prehľad slovinskej literatúry za prvé dve povojnové desaťročia, od roku 1945 do roku O lyrike písal profesor Boris Paternu; a hoci bol profesorom na ľubľanskej slavistike, Šalamunov básnický extrémizmus hodnotil, popravde, pomerne objektívne, charakterizoval ho ako najďalekosiahlejšiu možnosť lyriky odcudzenia. V publikácii bola uverejnená aj Šalamunova fotografia, po prvýkrát sme sa tak stretli aj s básnikovou fyzickou podobou. Vzhľadom na fotografie iných básnikov, napr. fotku Nika Grafenauera, ktorá by pokojne mohla byť aj fotografiou pekného francúzskeho filmového herca, však bola Šalamunova fotografia veľmi nevýrazná, obyčajná, akoby ho fotograf odfotil iba náhodou; v žiadnom prípade to nebol portrét, ktorý by zo seba vyžaroval básnikovu tvorivosť, o nejakej zvláštnosti ani nehovoriac. Básnik s upraveným účesom, silným obočím, vtedy ešte bez okuliarov, sa na nej díva dolu, ako keby čítal knihu. Jediná vec na fotke, ktorá trocha vyniká, je básnikovo sako; určite nebolo domácej výroby, musel ho kúpiť niekde v cudzine. Látka aj strih svedčili o tom, že nebolo lacné. Takto sa nám ten, koho sme ešte naživo nestretli, predstavil po prvýkrát, a musím priznať, že nás sklamal. Pred- 2 Termín slovinského literárneho historika, profesora Dušana Pirjevca, ktorý vyjadruje prevahu národnoreprezentatívnej funkcie nad estetickou v poézii, ale aj širšie v umení a kultúre vôbec, predovšetkým s dôrazom na 19. a 20. storočie. O jeho presnom obsahu aj oprávnenosti pomenovania (odkaz na básnika Prešerena) sa dodnes vedú učené spory. 11

12 stavovali sme si, teda aspoň ja, že tak veľmi subverzívna básnická osobnosť, ktorá sa popasovala s celým korpusom slovinskej básnickej tradície, musí vyzerať o dosť inakšie, výraznejšie, dnes by sme povedali charizmatickejšie. Samozrejme, nevedeli sme, že Tomaž Šalamun je, takpovediac, bezchybne vychované dieťa, mládenec, ktorému neboli cudzie ani meštiacke spôsoby či obrady. A ktorý v sebe živí aj tradíciu Stredozemia. Keď roku 1967 konečne vyšli Kosovelove Integrali, 3 pohľad celej našej generácie, ktorá bola už-už pripravená vystupovať nahor po vlastnej básnickej orbite, sa zmenil od základu. Pomaly sme začínali chápať tektonické pohyby, ktoré v slovinskej poézii a v jej povedomí spôsobil Srečko Kosovel. A popravde: aj Šalamun by sa bol dočkal iného prijatia, najmä v súvislosti so zhrozenými a odmietavými reakciami, keby profesor Anton Ocvirk z dôvodov, ktoré ostávajú dodnes neobjasnené, tak dlho neotáľal s publikovaním Integrálov. V tom istom roku sme zmaturovali a vydali prvú básnickú zbierku Knjiga 441 (Kniha 441), v ktorej sme publikovali svoje básne Miklavc, Poniž a ja, grafika a ilustrácie boli záležitosťou Barda Iucundisa. Na jeseň sme sa prihlásili na komparatívnu literatúru a začalo sa naše nové chápanie literatúry, a teda aj praktický prestup k reizmu a ludizmu, ako tieto literárne ideológie nazval Taras Kermauner. Keď sme mali koncom mája 1969 v Malej dráme svoj prvý divadelno-literárny happening Žlahtna plesen Pupilije Ferkeverk (Ušľachtilá pleseň P. F.), pri ktorom odohral určujúcu úlohu Dušan Jovanović, na jednom z predstavení sa objavil aj Tomaž Šalamun. Učarovali sme mu svojou nezaťaženou a neskrotnou básnickou fantáziou a tiež fyzickou uvoľnenosťou a živosťou; bol nadšený. Vtedy sme v ňom objavili mimoriadne senzibilného človeka, osobnosť, ktorá dokázala pritiahnuť svojou umiernenosťou, uhladenosťou, tiež vyberanou rečou, v ktorej nebola ani najmenšia stopa po banalite alebo obscénnosti; ba mohol by som povedať, že si nespomínam na jednu jedinú nadávku z jeho úst, kým my ostatní sme preklínali viac než hojne. Po predstavení sme si všetci, ešte stále v divadelnej sále, posadali okolo Šalamuna a počúvali jeho slová. Najmenej za seba môžem povedať, že som ho vtedy po prvýkrát zacítil, a v neposlednom rade aj lepšie začal chápať jeho básnický svet. Zisťoval som, že jeho irónia, cynizmus, pohrávanie sa s národnými sviatosťami atď. majú svoj pôvod v hlbokom premýšľaní o vtedajšom slovinskom prostredí: tak spoločenskom, ako duchovnom. A že sa rozhodol pre povolanie básnika. No a predovšetkým, že sa mu už začali otvárať dvere do sveta, ktorý vtedy predstavovala najmä Amerika. A naozaj: čoskoro nato prvýkrát odišiel do USA. Pri tej príležitosti sme mu položili otázku, čo tam už len bude robiť, načo nám prostoducho, avšak s veľkou sebaistotou odvetil, že tam bude písať básne. Aj odišiel a písal, ale bol rozkolísaný, váhal, či má písať v angličtine, alebo v slovinčine, no čoskoro do- 3 Prelomová básnická zbierka v slovinskej literatúre; vyšla viac ako 40 rokov po smrti autora, básnika Srečka Kosovela ( ), v redakcii A. Ocvirka, ktorý spravoval básnikovu pozostalosť. Dostupná je aj slovenským čitateľom, pozri: Srečko Kosovel: Zelený papagáj. Bratislava Do slovenčiny preložila S. Repar. 12

13 spel k poznaniu: písať v angličtine by znamenalo, že by sa stal, ako to sám kedysi priznal, len jedným z dvadsaťtisíc nádejných mladých básnikov. Potom sa prvýkrát vrátil z USA. A po zbierke Znamenja (Znamenia) mu r vyšla zbierka Amerika, venovaná dcére Ane. Zopárkrát sme vtedy sedeli dlho do noci alebo do skorého rána v byte na Masarykovej 20, kde žil so svojimi Maruškou 4 a Anou; David ešte nebol na svete. Popri štedrom napájaní vyschnutých hrdiel sme diskutovali o otázkach poézie a všetkom, čo nás vtedy malo vo svojej moci. V ktorúsi neskorú hodinu som sa rozhovoril o tom, že mám doma korytnačku, ktorú sme v lete našli na ceste na ostrove Cres, a keď videl, aký som nadšený z toho predpotopného zvieratka, čo tak rado jedlo pomaranče, venoval mi svoju Ameriku a do nej vpísal: Ivo, korytnačka je Amerika. Tomaž. Ale to už je iná podoba Tomaža Šalamuna; môžeme ju vidieť na prebale zbierky Metoda angela (Metóda anjela) z roku 1978, v ktorej sú dve fotografie dlhovlasého básnika: na prednej strane jeho tvár en face, a na zadnej strane jeho bujná čierna frizúra. Marko Elsner Grošelj Tomaža som stretával zriedkakedy Tomaža som stretával zriedkakedy. Keď sme sa stretli, náš rozhovor bol vždy príjemný, akoby sme sa obaja plavili na nejakej nafukovačke zo slov. To neboli tempá alebo smäd po diaľavách, bolo to vždy spoľahlivé približovanie sa vzdialeným aj blízkym svetom, najmä jeho pričinením, s jeho rozhľadom svetobežníka, skúsenosťami aj neuveriteľnou senzibilitou, ktorá sa prejavovala v počúvaní spolubesedníka i v jeho otvorenej povahe. Ak Tomaža niečo zaujalo, nasával myšlienky a kládol otázky so zvedavosťou dieťaťa. Jeho hlas bol vždy mierny, dokonca nežný. Nikdy som ho nevidel nahnevaného, možno len znepokojeného, ale o tom pozadí som vtedy nevedel, ani som sa ho na nič nepýtal. Naše posledné stretnutie sa odohralo v automobile, keď sme sa vracali z Maribora. Ani jeden z nás neriadil. Ja som sedel vpredu, Tomaž na zadnom sedadle. Neviem prečo, ale prekvapilo ma, keď mi prenechal miesto vpredu. V rozhovore povedal niečo, čo ma rozrušilo, pretože som nevedel presne, kam mieri. Povedal, že patrím k básnickej generácii, ktorá sa mu vidí niečím zvláštna, je neobyčajná. Neuviedol, kto všetko by mal do nej ešte patriť. Ani sám neviem, koho z básnikov priradiť; Jaša 5 bol starší, Debeljak 4 Maruša Krese ( ) je významná slovinská poetka, prozaička a novinárka, ktorá nejaký čas žila aj v Berlíne, prvá manželka a matka detí Tomaža Šalamuna. 5 Jaša Zlobec ( ), slovinský básnik, syn básnika Cyrila Zlobca (1925). 13

14 mladší. Koniec koncov, nikdy som nikam nepatril. S Tomažom sme sa stretávali ako jednotlivci, nie ako básnici. O poézii v priamom zmysle sme sa nikdy nerozprávali, ani sme si nevymieňali názory na iných básnikov. Rozprávali sme sa výhradne o vlastných skúsenostiach so svetom, s jednotlivými slovami a významami. Súviselo to ešte s dávnym stretnutím, keď mi povedal, že na nočnom stolíku má moju básnickú zbierku Zdržati samoto (Vydržať samotu) a že ju číta. To ma vtedy tiež udivilo a nevedel som, či mu mám veriť, alebo nie, o to viac, že iní básnici ju zvozili pod čiernu zem. Tomaž mi povedal, že je to dobrá zbierka, neobyčajná, a že mu je blízka. A to je všetko. Na druhej strane, s Tomažom som sa stretol už v Pokri. Knihu s obálkou, na ktorej bola vyobrazená hra Človeče, nehnevaj sa!, som kúpil hneď, ako vyšla. Ostala na mojej polici ako talizman. Vzburu voči spoločnosti vyjadrovala spôsobom, ako keby som ju bol sám napísal. Chcem povedať, že som podobne cítil, rozmýšľal, k svetu som si vytváral podobný vzťah. Potom som si od Tomaža dlho nič neprečítal. Ďalšia básnická zbierka, ktorú som si kúpil, bola Soy realidad; vyšla vo vydavateľstve Lipa. Priznávam, pritiahla ma obálka, prispela k nej Metka Krašovec, Tomažova súpútnička. 6 Zapamätal som si, čo je u mňa zriedkavé, verš z básne Azték: Ľalie sú tajomstvo, / diviačik! Ešte dnes sa musím pochechtávať. Veľmi dobre poznám tú básnickú vehemenciu, ktorá sa sem-tam zmocní aj mňa samého. Vždy som sa vyžíval v čítaní jeho básní, prežíval rytmickosť veršov, iskrivé plamene slov, frfotajúcu lávu, gejzír nápadov a ich realizáciu. Presvedčený som, že Tomaž je jediný básnik, ktorý si dovolil ísť až za okraj a vstúpiť do pôsobnosti, takpovediac, záumnej reči, ktorá takou ostáva dovtedy, dokedy ju analyzujeme naučeným spôsobom, podľa všeobecne prijatých pravidiel. Tomaž povedal, že poézia je tajomstvo. My básnici niečím v sebe toto tajomstvo vnímame, preto básne prehovárajú ako padajúce kryštály v zlatej clone z kvapiek niekde pod vodopádom, keď sa dívame zvnútra. U Tomaža si najviac cením jeho odvahu prejsť na druhý breh, prekročiť priamu významovosť poézie, prelomiť definície. Až táto odvaha poézii umožní vyjadriť sa po svojom, vo vlastnom jazyku, ktorý objavuje a zároveň už aj opúšťa, rozpletajúc akýsi vznášajúci sa, žiariaci svet nespochybniteľného a zároveň detsky radostného jestvovania. Nenechá sa ovplyvniť, nepokúša sa sprostredkovať nejaké odkazy, jediným jej zmyslom je priama skúsenosť poézie. Tomažova poézia je prezencia jeho samého, všetkého, o čom rozmýšľal, čo cítil a čím žil. 6 Metka Krašovec (1941), významná slovinská maliarka a ilustrátorka, druhá manželka Tomaža Šalamuna. 14

15 Kristijan Muck Spev Pravdepodobne som jeden z mnohých, s ktorými žil Tomaž Šalamun zvláštnym, svojráznym spôsobom, hoci bol fyzicky niekde celkom inde. Nasťahoval sa do nás, vpísal do tela ako jedna z tých osôb, ktoré v ňom jestvujú potichu a ohlásia sa len z času na čas. Odkiaľsi z diaľok, ako ozvena dejísk, na ktorých sú udalosti, povaha vecí aj človeka jemnejšie než predtucha a živšie než samotná existencia; hlučnosť diania je tu umlčaná prítomnosťou slov. V dňoch, keď v Gallusovej sále práve hrajú zinscenovanú Iliadu, som si zaspomínal, ako tento epos pred mnohými rokmi vstupoval do mňa. Ako štrnásťročný som našiel doma knihu prvých ukážok Sovretovho komentovaného prekladu Iliady, ktorá vyšla roku 1942 v edícii Cvetje iz domačih in tujih logov (Kvety z domácich a cudzích luhov a hájov). Rytmus a melódiu veršov som vnímal celým telom. Nahlas som si ich recitoval, spontánne pritom tancujúc po byte. Vtedy som netušil, že sa práve začala moja púť najprv k slovám, udalostiam a situáciám vyjadrovaným celým telom, k herectvu, a potom k hľadaniu a utváraniu vnútorného priestoru reči. Keď som dovŕšil tridsať rokov, toto hľadanie začalo žiť svojím vlastným životom a prejavilo sa písaním poézie. Popri tom som sa pokúšal racionálne definovať, čo je to vôbec za proces. Podobne ako som chcel skúmať, čo je podstatou herectva. To ma priviedlo do styku s Odrom 57, Pekarnou, Glejom a ďalšími, nie kamennými divadlami, aj s tou časťou mojej generácie, ktorá sa takto prejavovala. Trocha som sa tiež stýkal s vtedajšími spisovateľmi. Občas so Zajcom, Smoletom, Božičom, obzvlášť sme si rozumeli s Tarasom Kermaunerom, ale všetci boli odo mňa o desať rokov starší. No pamätám si, že s jeho bratom Alešom Kermaunerom sme kedysi viedli viachodinovú diskusiu, rovnako s Miljenkom Matanovićom, tiež členom skupiny OHO. 7 A ešte s ďalšími. Znepokojovala ma totižto otázka, prečo reč funguje v prvom rade v zmysle manipulácie, a ako tento fenomén prekonať. Chcel som zistiť, vtedy ešte bez teoretických vedomostí, kde a ako možno umenie a jeho účinkovanie rozobrať a zase nanovo zložiť vytvoriť ako bezprostredný styk medzi vlastným svetom a svetom vo vše - obecnosti, subjektom a životom spoločenstva. Tomaža Šalamuna som prvýkrát stretol zakrátko potom, čo v časopise Perspektive vyšla jeho Duma 64. Bolo to raz dopoludnia vo Viteškej sále v Križankach, 8 pravdepodobne v súvislosti s nejakým predstavením alebo lite - rárnym večerom. Možno na skúške inscenácie Topla greda (Skleník) od 7 Všetko významní básnici, literárni vedci a kritici, ktorí spoluformovali podoby modernej literatúry a literárneho života v Slovinsku v druhej polovici 20. storočia, predovšetkým v čase neoavantgárd a postavantgárd. Básnicky možno najvýznamnejší hoci na opačných póloch vtedajšej literárnej estetiky boli Dane Zajc ( ; slovensky vyšlo Dolu dolu a iné básne, Banská Bystrica 2012, v preklade K. Chmela) a Aleš Kermauner ( ). 8 Križanky otvorený divadelný amfiteáter a centrum kultúrneho pulzovania mesta v užšom centre Ľubľany, dielo významného slovinského architekta Jožeho Plečnika z roku 1950, umiestnené zvnútra starého, pôvodne kláštorného komplexu, ktorý má dnes iné využitie. 15

16 Rožanca? 9 Niekto mi ho predstavil a ja som ostal ako obarený. To on bol autorom veršov o Slovincoch ako prechladnutom predmete dejín, pre ktoré musel do väzenia. Je možné, že som si už vtedy kúpil aj Poker, knihu, ktorú mám dodnes, hoci riadne obchytanú. Podobne Zajcov Jezik iz zemlje (Jazyk zo zeme), knihu nazvanú Aleš Kermauner, alebo knihu Knjiga 441. Pre osobnú krízu som sa potom svojim literárnym kolegom vzdialil na niekoľko rokov. Viackrát som však na verejnosti v alkoholickom opojení vykrikoval: Pravdu v Slovinsku nenájdete! S Tomažom Šalamunom (narodení sme v rovnakom roku) sme sa vídali veľmi zriedkavo, vedel som, že sa vybral do sveta. Keď sme sa stretli v Ľubľane na ulici, vždy sme sa pozdravili. Medzitým som začal aj sám, popri tvorivých kontaktoch s Francim Zagoričnikom, 10 skúmať poéziu cez performerské projekty a konkretisticky ladené výstavy. Na výstavu v Belehrade som potreboval preklady svojich básní. Niekto mi povedal, že v Ľubľane žije sarajevský básnik Josip Osti, 11 momentálne vraj v prázdnom byte Tomaža Šalamuna na Masarykovej ceste. Bol som tam viackrát, dychtivo a celým telom som do seba nasával atmosféru tých priestorov. Akoby mnou vďaka tomu nejakým zvláštnym spôsobom prenikala Šalamunova poézia. Jeho poézia, z toho bezprostredného hľadiska, čoraz menej súvisela so slovinskou situáciou a čoraz viac ju bolo možné charakterizovať ako celok jest - vujúceho sveta, otvárajúceho sa smerom k nekonečnu. Zachytáva záhyby všetkých čias, odhaľuje rytmy v jazyku aj spontánnosť reči, resp. prehovoru. Vytrvalo a dôsledne sa v nej uskutočňuje zázrak. Spájanie nejestvujúcich svetov s vlastnými zmyslami, predtuchy zaumného s konkrétnym, ktoré sa tak stáva svojou inakosťou. Nejde ani tak o sny alebo videnia, ako o fakty a neviditeľné spojenia medzi nimi. Napriek tendencii k naratívnosti nejde o príbehy, ale o ich sotva počuteľný základ. O kompozíciu suspenzov, 12 z ktorých vystupuje život, pozostávajúci z jednotlivostí, no zároveň je aj odrazom nepredstaviteľného celku. Toho, v ktorom žijeme, do ktorého sme putovali alebo ešte len poputujeme, prípadne by sme mohli putovať. Preto sa v jeho poézii objavuje čokoľvek. Ktokoľvek. V ktoromkoľvek čase. Nič nemôže byť sväté, sväté môže byť len to, že realita je. Aj vtedy, keď je neuchopiteľná. Z toho dôvodu sa ako spontánny a neviditeľný tanec uskutočňuje v reči. Rozplynutie metafyziky, uvedenie osobnosti ako neuveriteľnej existencie. Fotóny, ktoré prestupujú temnú energiu spoločenského. Upozorňovanie na kvantovú existenciu gramatiky. Krása, ktorá je, ešte než sa celkom vyjaví, vlastnou opozíciou. Tak ja vnímam Šalamuna. 9 Marjan Rožanec ( ) je významný slovinský spisovateľ, dramatik a esejista, podľa ktorého je dnes pomenovaná výročná cena za najlepšiu esejistickú knihu tzv. Rožančeva nagrada. 10 Franci Zagoričnik ( ) je typický predstaviteľ neoavantgardného experimentovania v poézii. Predovšetkým konkrétna poézia a brikoláže si našli v jeho tvorbe svoje pevné miesto. 11 Josip Osti (1945) je slovinsko-bosanský básnik, ktorý od roku 1990 žije v Ľubľane. S jeho dielom sa môžeme stretnúť najmä v prekladoch do češtiny, hoci niektoré z nich vyšli aj na Slovensku. 12 Výraz suspenz je pre slovinskú humanistiku jeden z kľúčových, pravdepodobne pod vplyvom tamojšej psychoanalytickej tradície a teórie. Tu približne v zmysle: vylúčenie, deficit, absencia. 16

17 Nereálnosť slov, oslava ich výzoru, uňho prechádza dialektickou premenou a stáva sa realitou. Zmyslom, ktorý v bežnej logike nejestvuje. Prostredníctvom paradoxov vytvára alternatívu myslenia, ktoré si osvojuje svet až po hranicu absurdity, oblasť nevedomého a jeho skrytých právd sprístupňuje pochybovaniu. V tejto poézii na seba narážajú predmety, pojmy, ľudia ako v dajakom ešte neobjavenom vesmíre, ktorý nie a nie prestať jednak s delením v sebe samom, a jednak s množením smerom navonok. To je neobmedzený priestor diania, ktoré nie je agónom (zápolením) z Homérovej Iliady, ale je odyseovským pátraním po Bielej Ithake. Opera buffa 13 jednotlivcovho života. Epos, ktorý sa môže skončiť jedine šialenstvom alebo smrťou. Spev žiarenia, z ktorého sa rodí láska. Ku komukoľvek, čomukoľvek, k druhému ako inému. Veď obsahuje všetko, bez ohľadu na nič. S Tomažom Šalamunom sme sa naposledy stretli a zvítali na nejakom literárnom večierku revue Poetikon. Bol, tak ho vnímam, optimistickým človekom. Napriek tomu sa nemôžem zbaviť výjavu, ktorý ma začal prenasledovať. Po katastrofe, keď bude svet už len strieborne čierny, v čmude, ktorý zavisne nad celou krajinou, zíde sa hŕstka ľudí a bude počúvať slepca, ktorý zastretým hlasom rozpovie niečo neznáme, pokračovanie Šalamunovho spevu. A poé - zia sa začne odznova. (Ľubľana, 8. februára 2015) Meta Kušar Čo som šalamunologička?!... zliezol z lešenia a za stolom, zhlobeným zo surových dosák, začal pomaly čítať môj referát. Sedela som vedľa neho, nehybne a potichu. Dlho čítal. Na stole stála fľaša domácej pálenky a poháre. Keď dočítal, nejaký čas mlčal. Nalial si pálenku. Pohár obrátil na ex a striaslo ho. Obrátil sa ku mne: Je to výborné. Je to výborné. Celú jar roku 1975 som pozorne čítala prvých deväť Šalamunových básnických zbierok. Podčiarkovala, triedila verše podľa tém. Horela som od náruživosti, ktorú v sebe majú. Potom som napísala svoju interpretáciu, okolo desať strán. Dala som text do tašky a sadla do auta. Išla som po priateľa a priateľku a spolu sme sa odviezli na Vipavsko, na zámok Zemono. Priala som si, aby si moje tvrdenia prečítal aj básnik, ktorého básne som interpretovala: 13 Ide o názvy Šalamunových básnických zbierok. 17

18 Ja nie som veda, ja som pamäť. O pár rokov som napísala báseň. Kam som položila pamäť? Nikdy sme sa ani len neobjali! Zmocnia sa ma staré časy. V palladiovskej idei si stál, na vysokom lešení na prstoch omietka a nechal sa viesť Fénixom. Na zámku sme si podávali lovecký osud, mäkký ako vlna. Pol hodiny si čítal moje hľadisko, a po bleskozvode švihol text do vzduchu a do zeme. Svila in lan / Silk and Flaw (Hodváb a ľan), 1997 Kolegovia na fakulte síce moje nadšenie zo Šalamunovej poézie nepodrobili kritike, ale ani ho so mnou nezdieľali. Boli medzi nimi aj básnici! Vďaka svojmu objavu som celá horela, v okamihu som vedela, že v spôsobe, akým prechádza rečou, sa s ním nikto nemôže porovnávať. Väčšina aj tak zaujala pozíciu pozorovateľa. Keď som neskôr chodila do zamestnania, v kníhkupectve som sa ešte slobodnejšie nadchýnala všetkým, v čo som naozaj (u)verila. Kolegyňa, s ktorou sme boli aj priateľky, mi vtedy vmietla do tváre, že beztak je Šalamun iba sofistikovaný švindeľ. V okamihu som zapochybovala o všetkých jej postojoch. Pri možno tridsiatej básnikovej zbierke som na ulici stretla Petra Kolšeka a nemohla som sa ovládnuť. Napadla som jeho najnovšiu recenziu, tým ostrejšie, že bol mojím kolegom z čias štúdia. Zdalo sa mi neprijateľné, že nevidel, ako je každá Šalamunova zbierka vždy iná a rozohnená, hoci aj trocha uzavretá do seba. Veď sme nežili v bezstarostnej dobe, aby všetko, čo sme si pomysleli alebo pocítili, mohlo byť prístupné, otvorené dokorán. Napriek postmodernizmu Šalamunovo básnenie nebolo spoločensky nezodpovednou produkciou zmyslu. Šalamun bol a ostal romantik, to znamená, že z hĺbky srdca veril v to, čo napísal. Hoci bolo očividné, že do literatúry vstúpil presne tam, kde aj iní modernisti Taufer, Svetina, Zagoričnik... Vari všetci zabudli, že v roku 1964 bol za svoje jasné a otvorené stanovisko v poéme Duma odsúdený a uväznený? Pravdepodobne o tom mnohí vôbec nevedeli! Zatvorili ho v tom istom čase ako Jožeho Pučnika, 14 aj keď len na jeden týždeň. Obava, že pri ďalšom publikovaní veršov ho môže postihnúť niečo ešte horšie, ho už neopustila. 14 Jože Pučnik ( ) je slovinský politik a sociológ s pohnutými osudmi (väzenie, emigrácia) v čase JSFR. Väčšina slovinskej populácie ho dodnes vníma ako kľúčového predstaviteľa osamostatňovania Slovinska (1991) v rámci Juhoslávie. 18

19 Keď som tvrdila, že sme menej slobodní, ako bol svojho času Prešeren, nikto moje slová nebral vážne. Občas som dokázala svoje nadšenie brániť aj dosť hrubo, pretože túto slepotu voči veľkému súčasnému básnikovi som vnímala ako absolútny nedostatok nadania na štúdium slovinistiky či pre porozumenie poézii. Najhoršie bolo, že odmietavý vzťah k nemu bol skutočne prejavom ignorancie, ľahostajnosti voči duši jednotlivca, jasnozrivosti, ktorú básnik iniciuje v každom čitateľovi. Pred verejnosťou jeho vyžarovanie skrývali, vnímala som to ako odmietanie slovinského národa, jeho duševného bohatstva. Pre Šalamuna som bola pripravená kedykoľvek komukoľvek vmiesť do tváre tie najpríkrejšie slová, podobne pre Prešerena. Viem, že mentalitou učiteliek, obdivovateliek Menarta a Minattiho, 15 moje slová neotriasli. A ani mentalitou redaktorov; umelecká sloboda ich skôr vydesila, a tak sa dôležitými individuálnymi textami radšej hĺbkovo nezaoberali. Podstatne viac sa zaoberali tým, či sa kvôli tomu či onomu rukopisu neznepáčia teológom, doktrinárom a politikom. Aký to musel byť čas, keď redaktori prijímali so strachom a v pomykove to, čo prinášalo slobodu a uvoľnenie? Napriek tomu sa z rukopisov šírila odvaha a hoci Šalamuna hodnotili ako bizarného a hoci bol za mrežami, každý rok mu v Slovinsku vydali jednu alebo dve básnické zbierky. Mala som za sebou dva roky prednášok o Prešerenovi u profesora Paterneho, tam som sa naučila, že básnika nesmiem nechať osamoteného, keď viem, na čom pracuje, a nesmiem sa tváriť, že neviem, o čo mu ide, keď to viem. Ak sa básnik nebojí nasadiť si klobúk nakrivo, jeho odvahu musím vziať vážne, veď s ňou predstupuje predo mňa, svojho čitateľa, a samozrejme aj pred literárnu vedu, resp. svoje výrobné odvetvie, ako Šalamun vedu duchaplne pomenoval. Prešeren a Šalamun majú precíznu a mimoriadnu inteligenciu a rovnaké poverenie. Dnes si dovolím povedať, že toto poverenie je vrodené každému velikánovi; chtiac-nechtiac ho získa spolu so svojím archetypálnym básnickým stavom. A čo je pre Prešerena najcharakteristickejšie? To, že slovinský básnický jazyk postavil na svetový horizont. Vedľa Petrarcovho. V tom absolútne uspel aj Šalamun, ktorý svojím básnickým jazykom kontroval všetkým svetovým básnickým jazykom aj básnikom! Obidvaja napísali silné básne. V prvom rade tie, v ktorých rozmýšľajú o význame poézie a básnického povolania jednak pre nich osobne, a jednak pre svoj národ. U Šalamuna v tejto súvislosti spomeňme vychýrenú Glosu, alebo Elegiju mojim rojakom (Elégiu mojim rodákom) atď., no taký je aj úvodný cyklus v Pokri s názvom Zatmenie, kde si, unavený vlastným plemenom a jeho podobou, veští nový svet ostrých hrán. Krutý a večný. V každej knihe je najmenej jedna báseň venovaná tejto téme. Ďalej sú to ľúbostné básne, s tou pravou iskrou ohnivou, básnický jazyk aj ľudská duša v nich vystreľujú od neba až po peklo a naspäť, prechádzajúc cez nepredstaviteľné hlbočiny nádeje a zúfalstva. Šalamun ide tak ďaleko, že živú ranu vyhlasuje za prameň, živú šťavu (Živa rana, živi sok, 1988). 15 Dvaja zo štyroch autorov (popri Cirilovi Zlobcovi a Kajetanovi Kovičovi), ktorí vstúpili do slovinskej literatúry kolektívne zbierkou Básne štyroch (1953), a hoci ich tento krok vyniesol vysoko, ich reálny estetický prínos (aj pre autorku tejto poznámky) ostáva sporný. 19

20 V dôsledku toho veľký básnik vytvorí bránu, priechod, ktorý sa pomocou reálnych symbolov otvára tomuto svetu, no súčasne aj paralelnej skutočnosti, ktorá je duševnej, resp. básnickej povahy, presnejšie je vizionárska a pracuje na našej budúcnosti. Ešte jeden dôkaz, že život si ako svoje feudum nemôžu privlastniť tí, ktorí presadzujú doktríny a dogmy. Prešeren, Cankar, Kocbek 16 a Šalamun zbásňovali, ako sa žije každodennosť pod vplyvom najväčšieho zla, v ich životoch ho predstavovali klerikalizmus, komunistická strana, fašizmus, neznesiteľné utrpenie a zabíjanie teror tela aj ducha. To je to, čo Šalamun videl u Kocbeka, aj keď ho spočiatku charakterizoval ako príliš ťažké bremeno, pretože sám chcel byť oddýchnutý, ľahký, ohybný. Keď zistil, že práve tento jeho súčasník je, viac než ktokoľvek iný, stvoriteľom našej slobody, napísal mu báseň k sedemdesiatym narodeninám. To bol mimoriadne vzácny, zriedkavý hold, úradne trestaná poklona. Dokonca aj slovinská akademická literárna veda vie len o zriedkavých výnimkách ľudí, ktorí sa odvážili postaviť za inteligentných a svojhlavých heretikov, pracujúcich pre budúcnosť, ktorú tu a teraz žijeme. Oponenti a protivníci odvážnych básnikov v nás uviazli ako trpká spomienka. Niekedy sa hanbím za to, že som vynadala každému, kto Šalamuna napriek môjmu vysvetľovaniu nepochopil. Rozumných ľudí si trúfam ešte aj dnes zapáliť pre jeho poéziu a tých nerozumných naopak dokážem ešte vždy uraziť. Prešerena a Šalamuna som vnímala v ich dokonalosti a univerzálnosti, preto som u nich ako poetka nachádzala dostatok vzorov, oporu pre vlastnú odvahu aj individualitu. Ak som použila nejaké pre nich charakteristické slovo, bola to poklona básnika básnikovi, a nie intertextuálna nákaza. Nebudem strácať čas písaním o tom, ako som asimilovala Šalamunovu básnickú reč. Ide o niečo celkom iné a všetky tie tézy o intertextualite sú v tomto zmysle prehnané sú zaprášenými akademickými výrokmi, v ktorých niet ani zbla poznania jednak o Šalamunovej, a jednak o mojej poézii. Keď som v roku 1980 prijala diplomovú prácu o poézii Národnooslobodzovacieho boja (NOB), v rámci ktorej som mala interpretovať básnické zbierky z rokov , s profesorom Borisom Paternu sme ešte verili, že interpretáciu týchto viditeľných a dôležitých zbierok aj dokončím. No stačilo pár mesiacov a začala som pohasínať; moje zaujatie očividne ochabovalo a jednoducho som nenachádzala dostatok ideí o partizánskej poézii. To nebola téma pre mňa, chýbalo jej to, čo sama v poézii hľadám a nachádzam. Pravdepodobne som vtedy ešte nedokázala zazrieť či prijať široko rozvetvenú silu a potenciál umenia odporu. Profesor vedel, že osud vodí múdrych ich vlastnými cestičkami a nechcel ma nerozumne zatiahnuť do nešťastia. Ktoréhosi popoludnia mi na konzultáciách vo svojom kabinete položil otáz - ku: Možno by ste si radšej zmenili tému? Ak je to možné, tak veľmi rada, 16 Kľúčové postavy slovinskej literatúry rozličných období s pohnutými osobnými osudmi a dnes už neotrasiteľnou pozíciou v rámci kánonizovaných dejín slovinskej literatúry. Nie - ktoré ich diela boli preložené aj do slovenčiny. Prešeren je okrem iného tiež autorom textu slovinskej hymny a jeho meno každoročne (8. februára) symbolicky zaštiťuje štátny sviatok kultúry v Slovinskej republike. 20